Drážďany: itinerár, tipy na výlet v okolí z nášho cestovného denníka! Prešli som Altstadt, Neustadt a objavil Labe na kolobežke. Moje osobné tipy, čo vidieť a zažiť.

Keď barok stretne alternatívu a kolobežku

Vitajte v Drážďanoch, meste, ktoré je pre mňa dokonalou kombináciou histórie, umenia a aktívneho mestského objavovania. Bol som tu pár krát, zväčša Zwinger ale nekdy som nespoznal toto mesto tak ako teraz, na kolobežke. Väčšina sprievodcov sa zameria len na barokovú nádheru Altstadtu (Starého mesta), ale z mojich nových osobných skúseností a odporúčaní viem, že skutočné kúzlo tohto saského klenotu sa skrýva v kontraste.

Tento článok nie je len ďalší všeobecný sprievodca. Je to môj kompletný, overený itinerár na predĺžený víkend (3 dni), ktorý sme osobne prešli na dvoch kolesách. Ukážem vám, ako v plnej miere využiť túto destináciu a predstavím vám cesty, ktoré vás zavedú z ikonického Zwingeru až do alternatívnych ulíc Neustadtu. Tento pilierový príspevok slúži ako mapa, ktorá vás prevedie mojimi najlepšími tipmi na túry, architektúru a gastro-zážitky, ktoré som zhrnul do detailnejších článkov nižšie. Pripravte sa, že Drážďany objavíte aktívne, tak ako my!

Deň 1: Pádne argumenty pre Baroko – Drážďanský Altstadt

Prvý deň venujeme srdcu mesta, ktoré sa po bombardovaní neuveriteľne znovuzrodilo. Toto je vizuálna prehliadka histórie, ktorá je povinnou jazdou pre každého, kto navštívi Drážďany.

Must-see na Altstadte (môj overený okruh)

Náš deň začal prechodom mostov cez Labe. Už na nich sme sa rozhodli, že tie nábrežia musíme v ďalších dňoch dôsledne preskúmať. Ani sme vtedy netušili, že nás na Labe bude čakať jeden z najkrajších kolobežkových výjazdov. Následne sme sa ponorili do tejto trasy:

• Frauenkirche (Kostol Panny Márie): Nielen impozantná stavba, ale aj silný symbol. Moje odporúčanie: Neobíďte povinnú rannú kaviareň, predajňu Meissenského porcelánu a chvíľu sledujte ruch na Neumarkt, kde sa mieša história s moderným životom.
• Zwinger a Semperoper: Architektonické majstrovské diela sú pastvou pre oči. Najmä ak tam objavíš akrobatky, ktoré robia stojky na zábradliach terás.
• Brühlsche Terrasse (Terasy nad Labe): Nazývajú aj „Balkón Európy“. Tip z mojej cesty: Je to ideálne miesto na oddych a pozorovanie labskej cyklotrasy a všadeprítomných parníkov, najmä podvečer pri západe slnka!
• Fürstenzug (Kniežací sprievod): Ten keramický vlys je jednoducho dlhý a úžasný. Ale odfotiť ho bez ľudí je temer nemožné. Stále sa tam niekto motá.

Chcete poznať moje detailné dojmy z týchto pamiatok? Prečítajte si článok: Drážďany: Altstadt, medzi Zwingerom, modrými rúrami a katedrálami

Deň 2: Ulica kontrastov a subkultúr – dobrodružstvo v Neustadte

Zatiaľ čo Altstadt je krásna minulosť, Neustadt je mladá a pulzujúca prítomnosť a môj osobný favorit pre aktívnych a zvedavých cestovateľov. Na tomto mieste skutočne spoznáte moderného a rebelantského ducha Drážďan.

Od Zlatého jazdca k farebným fasádam

Neustadt je rozdelený na historickú a „vonkajšiu“ alternatívnu časť, ktorá stojí za to preskúmať pešo alebo na kolobežke.

• Zlatý jazdec (Goldener Reiter): Prechod zo starého mesta do nového.
• Alaunstraße: Je to cesta, kde sa život nehrá na pravidlá. Moje zistenie: Fascinoval ma život na ulici, ako sa tu stretávajú rôzne subkultúry, od umeleckých galérií až po malé obchody s vinylmi. Zistil som, že je to ideálne miesto na večerný drink a pozorovanie ľudí, ktorí sa netvária, že sú dokonalí.
• Kunsthofpassage: Tajný poklad s hravými fasádami je mekkou pre instagramerov a fotografov.

Chcete vedieť viac o nefiltrovanom živote a príbehoch v Neustadte? Pozrite si môj detailný príspevok: Alaunstrasse Drážďany Neustadt, banálny príbeh jednej ulice

Deň 3: Výlety do okolia & Mesto ako východiskový bod pre túry

Ďalšie dni sme venovali tomu, čo nás na cestovaní baví najviac: pohybu a objavovaniu regiónu. Drážďany sú fantastickým východiskovým bodom pre aktívne výlety.

Kolobežka/Túra po Labe: Vodný palác a Pevnosť Königstein

Labská cyklotrasa je svetový unikát a môj osobný tip je využiť ju, či už na bicykli alebo kolobežke.

• Trasa popri Labe: rovinatý cyklochodník popri rieke s minimom áut, ktorý je len na pár úsekoch prepojený s cestou. Čo som objavil: Na ceste smerom na sever (napr. k Vodnému palácu) alebo smerom do Saského Švajčiarska si naozaj vyvetráte hlavu.
• Vodný palác je zastávka, ktorá stojí za námahu. Tiež Biergarten na druhej strane rieky. :-)

Ako dopadla naša cesta na kolobežke popri Labe? Všetky detaily nájdete tu: Kostkovic Drážďany: kolobežkou popri Labe objaviť Vodný palác

Vlakom a kolobežkou na Bad Schandau

Úplne samostatným zážitkom bol výlet do Bad Shandau a roklín Saského Švajčiarska. Samozrejme sme zle odbočili, samozrejme sme objavili chodníky, na ktoré možno mesiac nevstúpila ľudská noha a samozrejme sme objavili jednu z najkrajších a najadrenalínovejších roklín celého územia.

Až keď sme po polhodine šplhania zišli, zistili sme, že vo vedľajšej doline jazdí električka.

Ako sme sa skoro začali modliť (dokonca s deravou topánkou) sa dočítate tu Saské Švajčiarsko: Bad Schandau a kolobežka: zapeklitý prípad stratenej rokliny

Meissen: Barok mimo barok (Výlet do okolia)

Ak máte čas na pol dňa, Kráľovské mesto Meissen (Míšeň) je úžasná voľba.

• Porcelán a stredovek: Meissen nás ohromil stredovekou atmosférou a slávnou výrobou porcelánu. Najmä cenami.
• Môj pohľad: Aj tu sme si vzali kolobežky ale zväčša sme v centre tlačili. Prechádzať sa po kamennej dlažbe a hľadať tie najlepšie výhľady bola pre mňa tá najlepšia túra v meste.

Chcete vedieť, kde nájsť tie najkrajšie výhľady na Meissen? Prečítajte si: Po kamennej dlažbe cez kráľovské mesto Meissen s kolobežkou

Praktické a osobné tipy pre cestovanie do Drážďan

Ako aktívny cestovateľ, tu sú moje overené poznatky pre bezproblémovú cestu:

• Doprava: Ak vyrážate kolobežkou, ideálne je využiť vlaky. Metropolitan stojí v Drážďanoch na hlavnej stanici i v Neustadte. Je pohodlný a ušetríte si mraky problémov s parkovaním v meste. Vlaky, kolobežka a lode vás dovedú všade a spoznáte toto mesto ako nikto iný. Navyše veľmi lacný saský denný železničný lístok vám umožní pohybovať sa +/- 40 km od mesta celý deň temer bezplatne. Od Saského Švajčiarska až po Meissen.
• Ubytovanie: Altstadt je síce centrum ale ak hľadáte život a zážitky, tak Neustadt (hlavne v okolí Alaunstrasse) je oveľa výživnejší, adrenalínovejší a oveľa lacnejší. Skvelá voľba.
• Gastro Tip (môj osobný favorit): Viete o tom, že v Drážďanoch je Múzeum čokolády CAMONDAS a nachádza sa tu aj Molkerei Pfund, údajne najkrajší obchod s mliečnymi výrobkami na svete?

Drážďany: itinerár, tipy na výlet v okolí

Drážďany vás nenechajú sedieť. Nie sú len o instagramových fotkách pre turistov. Z mojich ciest viem, že je to mesto, ktoré ponúka priestor pre každého, kto chce byť aktívny. Verím, že vám tento itinerár, vytvorený na základe mojich osobných zážitkov a odporúčaní, pomôže naplánovať si cestu.

Ak vás zaujal náš denník a vás láka objavovanie a aktívny pohyb, nezabudnite sa pozrieť aj na naše ďalšie cestovateľské denníky zo Slovenska i Európy a pripojiť sa tiež k našej výzve Kardionápravník.

Poľské cestovateľské zápisky

• Vroclav
• Varšava
• Krakow
• Gdansk

Príspevok Drážďany: itinerár, tipy na výlet v okolí z nášho cestovného denníka zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Saské Švajčiarsko. Cesta zo srdca Drážďan do Bad Schandau je ako skok do iného sveta – len hodinka vlakom a ocitneš sa pri prístave v kúpeľnom mestečku, odkiaľ vyrážajú davy turistov na skalné vyhliadky a do nepriechodných roklín. Pešia turistika a nič iné ako turistika – pravdepodobne to najlepšie, čo môžeš v Labských pieskovcoch robiť. Starobylá prírodná krajina s bizarnými skalnými útvarmi je jednou z najčarovnejších turistických oblastí v Európe. Čo sa však stane, ak sa tam vyberieš s kolobežkou, deravými teniskami a optimistickým duchom starcov?

Vlakom do prírody

Cesta z Drážďan do Bad Schandau je zážitkom sama o sebe. Vlak sa hadí popri rieke Labe, obklopený strmými skalnými stenami a lesmi, ktoré ako by prichádzali priamo z rozprávky. Kto pozná dôverne České Švajčiarsko, vie o čom hovorím. Väčšina batôžkárov pozerá z okna, niektorí fotia. Domácich scenérie nechávajú v kľude. Vo vlaku panuje tiché nadšenie – každý akoby čakal, kedy sa pred ním v plnej kráse zjaví panoráma prírody. Prechádzame Kurort Rathen, Königstein a vystupujeme až v Bad Shandau.

Bad Schandau - brána do Saského Švajčiarska

Brána do Saského Švajčiarska. Dokonalý únik z mestského ruchu. To sme čakali. A tiež sa to splnilo. Prevozom loďou z železničnej stanice Bad Shandau na druhý breh sme ohrdli. Sme predsa makači a dáme to na kolobežkách - cez most a po svojich. Nadbehli sme si tak asi tri zbytočné kilometre a odbočili sme netrpezlivo do prvej uličky smerujúcej do roklín. Cesta sa zdvihla, chodník zmizol a nasledujúci úsek sme kolobežky tlačili popri autách a autobusoch až k parkovisku o 200 výškových metrov vyššie a dva kilometre ďalej. Veľké parkovisko sľubovalo nástupné trasy hneď na dve vyhliadky a jeden "panoramaweg", turistických hrebeňový chodník.

"Bude plné", povedali sme si a zmýlili sme sa. Bol tam iba jeden pán, ktorý prášil koberčeky z auta. Naproti bola kolónia garáží, zjavne zimné odstavisko pre obyvateľov Bad Shandau.

S hrdosťou sme pretlačili kolobežky k prvej vyhliadke. Nič, len stromy. Zarastená. Prešli sme k lavičke na druhej vyhliadke. Ako v pralese. S miernymi obtiažami sme našli žltú značku chodníka. Dnes sme boli zjavne prví, kto po nej išiel. Občas odrazom, ale väčšinou tlačiac sme sa vybrali po panoramaweg po chodniku, ktorý padal stále viac do hlbokého lesa. Ale dalo sa po ňom konečne na kolobežkách spustiť. Ako do pekla. Čo sme na ceste nastúpali, to sme tu na niekoľko sto metroch naklesali.

Roklina Goldgrundeltal

Sme v brode. V strede rokliny. Johny mi hovorí nejaké nevkusné slová, kde dominujú prídavné mená blbý, nezodpovedný a tak. Postupne pridáva na pare. Vôbec som netušil, ako bohato sa dajú osobné zámená kombinovať s rôznorodými pomenovaniami pohlavných orgánov. Už je nám ale jedno, či sa vrátime alebo pôjdeme dopredu. Na obe strany je to opäť tlačenica 100 m hore. Sme hrdinovia a tak volíme cestu vpred. Aj preto, že sú tam drevené schodíky, rebrík, nejaké reťaze,...

"Také traily na kolobežku len tak nenájdeš." Občas na pleci, občas ťahajúc, občas tlačiac, občas sa opierajúc. Postupujeme. Zrazu bolo nejak vlhko. Brod mi pripomenul moju centimetrovú dieru v podrážke. Už mala centimetre dva. Ja sa tých mokrých ponožiek asi nezbavím. Mlčky trpím a šliapem dopredu. Na konci chodníka krásna lúka a konečne slnko. Po oboch stranách Saské Švajčiarsko a panorámy skál. Pred nami v diaľke dedinka Altendorf.

Altendorf

Túto dedinku si najmä Johny zapamätá. Došla nám totiž kompletne voda a v tom úpeku, úplne prepotení, sme boli smädní ako ťavy. Našťastie pred nami lúka, na nej dve kresielka a na jednom sa slní staršia udržovaná pani, ktorá je prísľubom čerstvej chladenej vody.

"Hallo. Darf ich Sie um etwas Wasser bitten? Mein Freund hat es übertrieben und stirbt langsam vor Durst und Müdigkeit." trochu dramaticky zahrám divadlo, ukazujúc na vyčerpaného Johnyho a tete sa uľúti. Zoberie obe fľaše a donáša nám čerstvú studenú vodu. Ďakujeme. Popri hasení smädu volíme odvážne ďalšiu trasu. Dorbachklamm.

Roklina Dorbach

Z Altendorfu sú nádherné výhľady na všetky strany a mnohé skalné monumenty celého parku. "Najhoršie stúpanie máme za sebou, odteraz už len dole. Krásna cestička a na konci bude krátky ostrý padák", dodávam motiváciu Johnymu, ktorý dúfa, že sa po asfaltke spustíme k Labe a iba neveriacky krúti hlavou. Nakoniec privolí. Spúšťame sa po krásnom asfaltovom chodníku.

A naozaj. Asfalt na konci dediny vystrieda krásny flow trail, po ktorom sa za niekoľko minút dostaneme až pod vyhliadku Löwenkopf (Levia hlava). Až tu nám padla sánka.

Löwenkopf

Skaly a výhľady, ktoré berú dych. Saské Švajčiarsko. Jeho najväčšou atrakciou sú práve pieskovcové masívy a rokliny. A práve o tom sme sa mali presvedčiť. Odkladáme kolobežky a štvornožky sa štveráme hore. Chodník je miestami tak úzky a šikmý, že sa podvedome nakláňame smerom ku skalám.

Ale tie pohľady na kaňon Kirnitzsch a skalné masívy na druhej strane ťa nútia ísť ešte krok, ešte krok, ďalej a ďalej. Až táto vyhliadka nám ukázala skutočnú dušu Saského Švajčiarska. Po hodine lozenia sa vraciame k smerovníku a kolobežkám. Boli presne tam, kde sme ich nechali. Veď sme doteraz živú dušu nestretli.

Dole roklinou s kolobežkami

Čaká nás sto výškových na asi 50 metroch diaľkových dole. Pohoda chodník do rokliny začínal schodíkmi a zábradlím. Presne 6 schodov. Potom zarúbané peklo. Ponad alebo popod?

Už ste niekedy išli roklinou Slovenského raja po kalamite, vodnej spúšti, v deravých uvoľnených teniskách a s 10 kg kolobežkou na pleci? Lepšie to prirovnať neviem. Prenášame, podliezame popadané stromy, preskakujeme zurčiace vodopády, šmýkame sa na mäkkom klzkom podloží a vlhkých skalách. Chodník nikde. Nie. Divá neudržovaná roklina Dorbach má tie lepšie roky za sebou a určite nepatrí medzi turistické highlighty dnešného Saského Švajčiarska. Ale to ticho a tá monumentálnosť ti berie dych.

Konečne stretávame dvoch ľudí. Otec zo synom, Otec pôsobí ako ranger a skúsený sprievodca. Pozerá na naše kolobežky, krúti hlavou, poklepe po čele a pýta sa: "Willst du wirklich mit diesen Rollern runterklettern?"

Usmejeme sa a pomyslíme si: "Pako, nemáme na výber. Vracať sa cez tú horu rozhodne nemienime."

Nebudem to naťahovať. 2 hodiny sme strávili na siedmych kilometroch panoramaweg. Hodinu lozením po vyhliadke a fotením. A ďalšiu hodinu sme štvornožky, na trasúcich sa nohách podliezali a preliezali popadané stromy a strmé skalné zrázy, pomaly posúvajuc kolobežky od jedného skalného výčnelku k druhému. Po 100 metrov sme objavili oceľový rebrík, ktorý nás doviedol až dole. Diera v podrážke sa medzitým zväčšila na neúprosné 3 cm. Ale to mi už bolo všetko jedno. Saské Švajčiarsko nesklamalo. Pochybujem, že takýto test kolobežiek Kostkovci vôbec niekedy zažili. My teda nie.

Opäť Bad Schandau

"Pozri, veď tu chodí električka", ukazuje Johny dole a ja neverím vlastným očiam. Až vtedy nám došlo, že sme do hory odbočili o jednu roklinu skôr. Vstup do pravého saského raja je práve v rokline Kirnitzsch. A dnes sa väčšina turistov k skalným dominantám vydáva nie po svojich ale práve vezúc sa na týchto električkách.

Kopneme do asfaltu, odrazíme sa a za necelých 15 minút sme bez zloženia nohy z kolobežky v meste. Konečne jazda ako sa patrí. Bad Schandau je malé kúpeľné mestečko s dlhou tradíciou. Privítali nás tradičné drevené stavby, pokojná atmosféra, pivo a miestne termálne kúpele Toskana Therme. Ale Bad Schandau nie je len o kúpeľoch. Toto mestečko je skutočnou bránou do raja zvaného Saské Švajčiarsko, odkiaľ sa dá pohodlne vydať na mnohé turistické trasy vedúce do hlbín národného parku. Napríklad na spomínanej električke. Ale pre dobrodruhov sú tu aj skalné chodníky, ktoré vedú až k vrcholu Falkensteinu alebo do divokých tiesňav Kirnitzschtal, ktorých jednu sme práve zdolali. Je tu všetko. Pivo, bratwurst, kompa aj turistické traily od výmyslu sveta. Od tých nenáročných, až po adrenalínové kolobežkové zostupy s deravými topánkami.

Medzi najpopulárnejšie miesta Saského Švajčiarska patrí tiež Basteibrücke, ikonický kamenný most, ktorý sa vyníma medzi strmými pieskovcovými skalami a ponúka úchvatné výhľady na údolie Labe.

Königstein

Ďalšou obľúbenou zastávkou je Königstein. Mohutná pevnosť, ktorá bola kedysi nedobytným strážcom tohto regiónu a dnes ponúka jedinečný výhľad na krajinu. Jednoducho nám nestačí. Prevážame sa kompou na druhú stranu a pridávame ďalšiu hodinu po vyhladenej cyklotrase popri Labe až do Königsteinu. Cestou stretávame staré známe parníky z Drážďan.

Po nevšednom dni strávenom v prírode sa vlakom vraciame s pocitom naplnenia. Zo začiatku možno Saské Švajčiarsko pôsobí nenápadne. No čoskoro sa zmení na miesto, kam sa budeš chcieť vrátiť, pripravený znova objaviť ich tichú krásu. Tentokrát sa ale dobre obujeme a namiesto kolobežky vezmeme batoh, suché ponožky, dostatok vody a trekingové palice.

Príspevok Saské Švajčiarsko: Bad Schandau a kolobežka: zapeklitý prípad stratenej rokliny zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Drážďany prezývajú aj "Florencia na Labe". Kto však čítal Kurta Vonneguta a Bitúnok č.5 vie, že mesto nesie hlboké jazvy z druhej svetovej vojny. Drážďany Altstadt aj priľahlé oblasti boli spojencami kompletne vybombardované. Mesto je tak známe nielen svojou historickou hodnotou ale aj renesanciou v modernom štýle. Dnes sa tu stretávajú elegantné terasy nad riekou Labe, historické barokové katedrály, ktorých väčšina bola za vojny zborená, ikonický Zwinger a na druhej strane moderná architektúra, ktorá predstavuje úplne inú, novú tvár mesta.

Zwinger

Do Zwingeru vedú na kolobežkách naše prvé kroky. Kráľovská krása v srdci mesta. Nie som tu prvý krát. Prvýkrát som zažil Zwinger na školskom výlete do DDR v roku 1985. Bol som vtedy veľmi zamilovaný do jednej spolužiačky. Dodnes mám odložené zhnednuté ORWO diapozitívy so zábermi diel Rafaela či Rembrandta z galérií Zwingeru. Dvadsať diákov predávali vtedy za päť východonemeckých mariek. Návdavkom sme si pozreli aj korunovačné klenoty.

O niekoľko desať rokov neskôr som chcel Zwinger ukázať deťom. Cestou z holandského Edamu som odbočil a ťahal cez východonemecké betónky autom celú noc. Po piatej ráno sme zastavili uťahaní na smrť priamo pri Zwingeri. Budím deti, poďte sa pozrieť sme v barokovej perle Nemecka. Fľochli na mňa pohľadom a otrávene odmietli: "Tatino daj pokoj sme celí dolámaní." Z Zwingera nevideli deti ani mrežu, ani steblo trávy a ja som pochopil, že hoci veľmi chceš, všetko sa vidieť nedá.

Teraz trielime na kolobežkách k Zwingeru po tretí krát. Odrážame sa po hladkej dlažbe Theater Platz, budíme pozornosť, slnko svieti a ja idem ukázať skryté poklady Zwingeru Johnymu. Kolobežkou sa vyvezieme až na horné terasy a učiníme prekvapivý objav. Celý Zwinger aj jeho záhrady sú v rekonštrukcii. Všade inštalatéri, lešenia, rozbité záhrady a vypustené fontány.

"Veď drbne"
"Nemyslím, zdá sa že to má pod kontrolou."

Dievčiny vedeli robiť neuveriteľné kúsky a zjavne mali radi aj instagram. Rembrandt musel ísť bokom. Naša prehliadka sa tak zvrhla na fotoshooting tých najneuveriteľnejších pozícií medzi sochami, zábradliami a výklenkami terás.

Zwinger je skrátka perlou barokovej architektúry Drážďan. Postavili ho v 18. storočí a dodnes slúži ako galéria a múzeum mesta. Tiež ako foto kulisa všakovakých instagramových bláznov. Palác je srdcom starej časti mesta a pripomínajú éru, keď boli Drážďany centrom kultúry a umenia.

Brühove terasy

Drážďany Altstadt sú od Neustadtu ohraničené troma mostami, prístavom a Balkónom Európy, ako volajú miestni Brühove terasy. Labe ticho plynie cez historické centrum, dole v prístave popri terasách stoja šóry turistických lodí. Terasy nad nimi sú nielen prechádzkovými miestom a turistickým fotopointom, ale aj dôležitým miestom stretávania sa. Ak sa tam po schodoch vyškriabete, objavíte úžasné výhľady na rieku i Nové mesto.

Drážďany Altstadt, v tieni katedrál

Drážďanské katedrály sú skutočnými svedkami histórie mesta. Frauenkirche, ikona barokového slohu, bola počas druhej svetovej vojny úplne zničená, no po páde Berlínskeho múru sa rozhodli obnoviť ju do pôvodnej podoby. Rekonštrukcia síce stála 180 miliónov eur ale stála za to. katedrálu znovuotvorili v roku 2005 a vnútro je mimoriadne.

Druhým chrámom, ktorý je spojený s kráľovským palácom je Hofkirche. Katedrála najsvätejšej stolice slúžila ako kráľovská kaplnka a dnes je jednou z najvýraznejších dominánt mesta.

Trojicu najvýznamnejších chrámov uzatvára tajomný Kreuzkirche. Kostol svätého Kríža bol po bombardovaní tiež úplne zničený, prešiel však rekonštrukciou už v 50-tych rokoch minulého storočia. Interiér je natoľko surový, až je ohromujúci. Je domovom slávneho Kreuzchora, jedného z najstarších a najuznávanejších chlapčenských zborov v Európe, ktorý existuje už vyše 700 rokov. Je tiež muzikálnym domovom Heinricha Schütza (1585–1672), ktorý je považovaný za najvýznamnejšieho nemeckého skladateľa pred Johannom Sebastianom Bachom a otca nemeckej barokovej hudby.

Prechádzka medzi týmito troma svätyňami, Zwingerom a modrými rúrami Seeworstadtu je ako cesta časom – od majestátneho baroka, cez DDR Lenina na Paláci kultúry, až po súčasnú modernu. Stačí len porovnať fresky saských a leninsko-ideologických kráľov. Btw, viete o tom, že v DDR bol každý desiaty človek donášač a udavač Stassi? (obdoby našej ŠTB) Donášal každý na každého.

Seeworstadt oddelený modrým potrubím

Keď sa na kolobežke dostatočne vydrgáľate po kamenných kockách centra Drážďany Altstadt, dorazíte až k električkovej trati, ktorá rozdeľuje mesto. Prejdete cez koľaje na Prager Strasse a ocitnete sa v inom, ultramodernom svete. Tento kontrast je doslova oddelený vodovodným potrubím, ktoré symbolicky delí historické a moderné mesto.

Modré vodovodné potrubie na Dr. Külz-Ringu je veľmi nápadným prvkom mestského priestoru a veru provokoval našu fantáziu. Žeby nejaká čudesná "contemporary art" inštalácia? Alebo pamiatka po bombardovaní, keď pri obnove spojazdnili prvú tečúcu vodu v meste? Pravda je prozaickejšia: Jeho hlavnou úlohou je odvádzať vodu počas rozsiahlych stavebných prác, ktoré prebiehajú v starom meste a jeho okolí.

Drážďany vystavali na mokrom podloží, čo spôsobuje problémy pri rozsiahlych výkopových prácach a výstavbe. Modré potrubia pomáhajú pri odčerpávaní vody z podložia a zabraňujú tak prípadným zaplaveniam alebo poškodeniu stavebných základov. Systém je dočasný, no stal sa symbolom neustále sa obnovujúcich Drážďan. Toľko k modrej.

Zatiaľ čo v starej časti nájdete plno barokových krás, zo Seeworstadtu na vás dýchne ultramoderná obchodná štvrť. Ďalšia tvár mesta, pri ktorej si musíte klásť otázku: "Čo je treba nakúpiť?"

Prager Strasse

Pri riešení filozofických otázok ohľadne modrého potrubia som s Johnym zistil, že musíme riešiť aj dôsledky môjho jednostranného odrážania na kolobežke. Zrazu začalo dole akosi prefukovať. Zistil som, že mám prešliapanú asi centimetrovú dieru v pravej podrážke. Styku nohy s asfaltom zabraňovala iba ponožka v nie najlepšej kondícii.

Libanonská pomsta

Kde je Zara a Pandora, tam je aj Decathlon. Zbadali sme ho až pri stanici. Dnu sme sa však nedostali. Pokorila ma totiž moja obľúbená Libanonská kuchyňa. Zrazu som pocítil nutkavú potrebu okamžite objaviť záchod. Ten sme našli so studeným potom na čele až kilometer opačným smerom.

Dilema bola namieste. Vracať sa do Decathlonu alebo to do zajtra vydrží? Johny pozrel na dieru v podrážke a optimisticky zhodnotil situáciu: "To do zajtra dáš. Aj zajtra je deň a v Neustadte niečo nájdeme." To si neuvedomil, že zajtra bude nedeľa, všetko zatvorené a my vyrazíme namiesto do športovej obuvi do Saského Švajčiarska, mestečka Bad Schandau. S kolobežkou a deravou šľapkou.

Jazda na kolobežke

Ak sa ma niekto spýta, na čo je okrem nakupovania dobrá Prager Strasse, nuž na nácvik techniky jazdy na kolobežke. Skvelý slalom medzi davmi ľudí a dokonalá hladká široká dlažba.

Hoci to na nás nevidno, na kolobežke môžete nielen spáliť veľa kalórií, ale predovšetkým formovať hneď niekoľko partií tela naraz. Na rozdiel od bicykla, pri jazde na kolobežke dostávajú zabrať okrem nôh aj ruky, brucho, chrbát a zadok. Také malé fitness na kolesách.

Pri hodinovej jazde na kolobežke pri rýchlosti 18 kilometrov za hodinu spálite asi 820 kalórií (3430 kJ) a to je viac, než keby ste išli podobnou rýchlosťou na bicykli alebo bežali rýchlosťou 9 km/h. Navyše nemusíte furt prekračovať štangľu, zabávate sa a pohybujete na čerstvom vzduchu.

Pri riadení kolobežky sa opierate o paže, ale nedržíte ramená v strnulej pozícii ako na bicykli. Naopak, pri odraze a následnom narovnaní paže stále pracujú. Paže sú posilňované váhou tela, čo je ideálna záťaž. Na kolobežke tiež intenzívne pracuje celé chrbtové svalstvo, pretože často meníte polohu: odrážate sa striedavo nohami, natiahnutými pažami sa priťahujete a posúvate nad riadidlá, rovnako ako ťažisko odrazovej nohy presúvate zo zadnej polohy smerom vpred. Stále sa hýbete. V oblasti chrbta tak posilňujete pri jazde na kolobežke celý svalový korzet pozdĺž chrbtice, široký chrbtový aj deltový sval. Pravidelným jazdením dosiahnete aj spevnenie a vyrovnanie chrbtice. Kolobežka navyše púta pozornosť. Okrem postarších dám si ju všimol aj pekár.

Drážďany Altstadt

Blúdime okolo radnice a motáme sa krivoľakými uličkami starého mesta. Vždy nás dovedú k Frauenkirche. Navečer sa celé mesto sťahuje na hlavné námestie Altmarkt a k terasám Labe. Pouliční umelci rôznych kvalít od vás mámia drobné, namaľovaná tetuška pri moste predáva nejaké magnetky ilovedresden, čapice s kosákom a kladivom i matriošky, zmaľovaný mladík obštieva na konci parku nejaký strom. Radšej sa presúvame ďalej. V meste panuje pohodová atmosféra a západ slnka je z mostov nekonečný. Centrum sa pomaly vyprázdňuje.

Prevezieme sa po moste a sme doma. V Neustadte na AlaunStrasse. Tu večer život iba začína.

Príspevok Kostkovic Drážďany: Altstadt, medzi Zwingerom, modrými rúrami a katedrálami zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Už keď sme dohadovali na AirBnB ubytovanie, tušili sme, že to bude o čosi voľnejšie. Dobrá rada domáceho: "Nevystúpte na hlavnej stanici ale zvezte sa až na Drážďany Neustadt. Odtiaľ to máte kúsok."

"Vážne? A stojí tam Metropolitan?"

Dvakrát sme sa ubezpečili a naozaj stojí. Neklamal. Bývame totiž na Alaunstraße.

Innere Neustadt: Alaunstraße

"Ulica ako každý iná", povedali sme si pri bookovaní. Nie je veľmi ďaleko od centra, netreba na to ubytko brať hypotéku, je blízko na cyklotrasy aj k Labe. Stanica je len bonus navrch. Snáď tam nájdeme aj nejaký burger. To sme ešte netušili do čoho lezieme. Po štyroch dňoch šmejdenia po celých Drážďanoch sme pochopili, že bývame v epicentre nočného života drážďanskej mládeže.

Nočný život v Drážďanskom Neustadte, konkrétne na legendárnej Alaunstrasse, je ako vstup do tajomného sveta plného rozmanitých barov, umeleckých kaviarní, alternatívnych klubov a živej pouličnej hudby. Drážďany Neustadt, hipsterská a umelecká štvrť, kde sa večer premení na žiarivú scénu, kde to pulzuje energiou a kde každý nájde niečo pre seba.

Hneď prvý zážitok nám pripravila latino kapela. Hrala na ulici, priamo pod našimi oknami. Vedeli hrať a užívali si to. Išiel z nich neskutočný optimizmus a muzika bola tak chytľavá, že už v skorom poobedí roztancovali niekoľko okoloidúcich. Johnyho hlad však volal, tak sme vyrazili do ulice ďalej. Johny je totiž ustavične hladný. Čím je starší, tým hladnejší. Nielen po jedle, ale aj po zážitkoch a dobrodružstvách. A tu sa nám ďalšie otváralo.

Fasády, pasáže, prechody

Kto mal vedieť, že už v prvej pasáži (väčšina domov je priechodných) nájdeme doslova rozprávkové fasádne skvosty. Šupinová fasáda, skáčuce opice, vtáky a ryby v omietke, žirafa tlačiaca fasádu,... Odkvapová spleť mi zamotala hlavu asi najviac. Do mojej chalupy už dva roky zateká a ja som lenivý opraviť rovnú rínu. Tu sa s tým vyhrali trochu inak. Musí byť radosť počúvať tú stekajúcu vodu za dažďa.

Objavujeme malé exotické obchodíky. Pozeráme do výkladov, africké džembe, šamanské bubny, knihy všetkých období, vinylové platne, indické sárí, vetešzo všetkých kútov sveta, obrazy panenky Márie, zubné kefky,... V drážďanskom Novom meste nájdeš všetko. Iba magnetky nie.

Graffiti, umenie a puby

Ako inak. Nezávislosť, neviazanosť, rušný život a sloboda. Tak to je v rímskom Trastevere, lisabonskej Almade, krakovskej Kazimierzi alebo v solúňskej Ladadike. Inak to nie je ani na Alaunstraße, v Dresden Neustadt. Znovu a znovu oceňujem kolobežku. Každých 20-30 metrov totiž zastavujeme a fotím. Nedá sa inak. Monumentálne veci i čmáranice. Často vtipné, niekedy burcujúce. ako ten znka na kýbli, akoby tam odjakživa patril.

Neskutočný kolorit tém a odkazov, často jeden cez druhý, ktorý mnoho "allinclusivákov" turistov nikdy v Drážďanoch neobjaví. Nechajú sa totiž vodiť za ručičku a zväčša neopustia komerčné turistické trasy. Objavia tak len historické kulisy, suveníry ale rozhodne nie skutočný život.

Svojráz kolobežky Kostka

Kolobežka je na takýchto miestach aj mentálnemu zdraviu prospešná. Keď už hovoríme o tom zastavovaní, veľmi som ocenil, že aj Johny bol tentokrát na kolobežke a bez ruksaku. Skúste si len predstaviť, ako to prebiehalo predtým na bajku.

Johny zastavil, prekročil rám a pomaly zosadol z bicykla. Oprel bicykel, uistil sa, že je zabezpečený. Stiahol si z chrbátu ruksak, rozopol ruksak, začal šmátrať a zväčša do minúty objavil smartfón. Vytiahol z puzdra, zapol smartfón, chvíľu prstoval, potom namieril a cvakol. Odložil smartfón do puzdra, odložil puzdro do batohu, odložil batoh na chrbát. Zobral bicykel, prekročil rám a po šiestich minútach sa pohol ďalej.

Predstavte si, že to Johny urobí za jednu jazdu tak 50x. No nekleplo by niekoho? Kolobežkou zastaneš, spustíš nohu, z vrecka vytiahneš smartfón, cvakneš, odrazíš sa a vezieš sa ďalej.

Drážďany: Neustadt. Alaunstrasse je srdcom tejto živej štvrte. Dňom i nocou tu s pohárom v ruke ľudia klábosia na ulici. Preberajú všetko, snáď len politiku nie. Možno preto, že cítia, že na kvalitu ich života majú rozhodujúci vplyv oni sami a nie nejaký politik. Diskutujú, starí, mladí, všetkých názorov a národností, smejú sa a vytvárajú atmosféru, ktorá je neodolateľná. Až tu si človek uvedomí, že so Slovenskom sa za posledný rok, dva stalo niečo zlé.

Na Alaunstraße vládne ochota, tolerancia a slušnosť. Exotika je pomaly v každom vchode. Libanonská, vietnamská, nemecká, indická, chorvátska, grécka a bohvie aká ešte kuchyňa láka každých desať metrov inými vôňami a často i hudobným podmazom. Práve objavujeme terasu, kde vysedávajú samí šachisti. Či už si chceš posedieť v útulnom bare s historickými kachličkami, alebo ideš za alternatívnou hudbou v klube, stretneš samých príjemne naladených ľudí. Kedysi mi vraveli, že nemci sú rezervovaní a suchári. Nie. nie je to pravda. Vedia sa baviť.

Vegan menu

Úplne ma dostalo menu v jednej záhradnej pivárni.

Original DDR Bratwurst. 3,90€
Garantiert ohne Fleisch

Vegan klobása, zaručene bez mäsa. :-) To nevymyslíš. Neodolali sme. Klobása chutila ako naše študentské párky. Tiež bez mäsa.

Alaunplatz

Na koniec asi dvojkilometrovej ulice sme sa napriek jazde na kolobežkách dostali za viac ako dve hodiny. Johny (Janko) za to tentokrát nemohol. Stále bol dôvod zastaviť sa a vnímať tú atmosféru. Muziku a umenie máme radi a kde tu bol preto dôvod aj chvíľu postáť. Na konci Alaunstraße je obrovská zelená plocha, plná uvoľnených piknikujúcich ľudí. Park s príznačným názvom Alaunplatz.

Niektorí kočíkujú, iní psíčkujú, niekde hrajú futbal, alebo si len tak hádžu loptu, tam zas bubnujú a hrajú na gitare, niekde len tak sedia, piknikujú, popíjajú a trkocú v tráve. Obchádzame park s pocitom úžasnej slobody a uvoľnenosti. Drážďanci vedia žiť.

Obraciame a spúšťame sa dole ulicou k nášmu apartmánu. Celá trasa vedie málinko z kopca, tak vlastne žiaden odraz. Úplne zadarmo. O zem nohou ani nezavadíme. Medzitým to kapela na ulici parádne roztočila.

Tancuje už celá ulica. Pristaví ma nejaká kučeravá žaba, srší španielskym temperamentom a smeje sa. Je mladšia tak o 30 rokov:
"Willst du nicht tanzen?"
"So mnou? S dedom? to ako vážne? Veď prečo nie?"
Vravím si, odkladám kolobežku medzi stovky ďalších odstavených bicyklov a snažím sa o originálne kroky. Znova sa len potvrdila stará pravda. Neviem tancovať. Ale kto by to riešil? Celá ulica je vo víre tanca.

Vynášame kolobežky na izbu, zoberieme dva lahváče, neskôr ďalšie a s kapelou pri tanci privítame nový deň.

Drážďany Neustadt: Alaunstraße

Keď sme v apartmáne hlboko po polnoci otvorili okno, mohli sme vhupnúť do ktoréhokoľvek z desiatok, do neskorej noci otvorených, plných pubov.

To je Alaunstraße a Drážďany Neustadt. Je fascinujúce sledovať, ako sa ľudia rôznych národností a subkultúr stretávajú, zabávajú a zabúdajú na bežný život. Aj keď sú bary, kluby a obchody plné, stále je tu pocit slobody, tolerancie a autenticity. Nočná Alaunstraße vám jednoducho nedovolí, aby ste túto časť mesta prehliadli – len musíte zísť trochu bokom od komerčných stánkov s magnetkami, ruskými matrioškami, tričkami "I Love Dresden" a inými suvenírmi. Ďalej od hlavných turistických trás. A musíte byť pripravený nechať sa strhnúť neskutočným vírom a pulzom reálneho života mladých Drážďan!

Príspevok Kostkovic Drážďany: Neustadt, banálny príbeh jednej ulice zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Saské mesto Meissen je jedinečné vďaka svojej bohatej histórii, kultúrnemu dedičstvu a umeniu, Kráľovské mesto Meissen bolo pre nás v Drážďanoch jasnou voľbou hneď z niekoľkých dôvodov:

1. Excelentné vlakové spojenie s 24 hod. saským traťovým lístkom
2. Kamenná dlažba v celom starom meste
3. Cyklotrasa popri Labe z Drážďan až do Meissenu, ale najmä
4. Meissenský porcelán

Meissenský porcelán

"Pozri na to, to myslia vážne?"
"Asi áno", neveriacky hľadím do výkladu.
"Toto asi iba nedokážem oceniť."

Skoro mi oči vypadli, keď sme v Drážďanoch pri obnovenom Frauenkirche nakukli do výkladu s porcelánom. To myslia vážne? Veru myslia. A v eurách.

Meissen sa preslávil najmä tým, že sa tu v roku 1710 zriadila prvá porcelánová manufaktúra v Európe. Do tej doby bol porcelán dovážaný výhradne z Číny a bol nesmierne drahý. Výrobu porcelánu umožnil alchymista Johann Friedrich Böttger, ktorý objavil tajomstvo výroby tvrdého porcelánu, podobného tomu čínskemu. Na základe tohto objavu sa saský kurfirst August Silný rozhodol založiť porcelánovú manufaktúru práve tu, v Meissene. A tak sa začala písať história Meissenského porcelánu.

Mnohé z dizajnov, ako napríklad motív „modrého cibulového vzoru“ (Zwiebelmuster), sú celosvetovo uznávané a pretrvávajú dodnes. Múzeum Meissenského porcelánu môžete navštíviť denne, my sme však uprednostnili drgáľanie sa po kamennej dlažbe starého mesta (Altstadt) na kolobežkách.

Altstadt

Meißen má nádherné historické staré mesto. Úzke kamenné uličky a s nemeckou precíznosťou udržované hradené domy dokresľujú kolorit výhľadov na rieku Labe. Uchvátila nás najmä tá spomínaná kamenná dlažba. Všade. Centrum mesta je veľmi kľudné. Autentickému pocitu stredoveku neujdete. Hlavné námestie v Meissene je obklopené nádhernými renesančnými a barokovými budovami, tak typickými pre nemecké mestá.

Prvýkrát si uvedomujeme, že cesta na kolobežke hore bude na tých klzkých kameňoch možno príjemnejšia a bezpečnejšia ako zjazd. Našťastie na hornom námestí pri hrade objavujeme výťah, ktorý nás bezpečne zvezie až na parkovisko pri rieku Labe.

Albrechtsburg

Albrechtsburg sa považuje za najstarší hrad v Nemecku. Už z mostu od Labe vidíme, že čelíme gotickému skvostu na hony odlišnému od barokového vodného paláca na druhej strane Drážďan. Albrechtsburg je známy svojou prelomovou gotickou architektúrou, vrátane krásnych klenieb, stien pokrytých freskami a veľkolepých interiérov. Vďaka tomu je jednou z najdôležitejších gotických pamiatok v Nemecku. Práve tu, na hrade Albrechtsburg bola zriadená prvá porcelánová manufaktúra, ktorú neskôr presunuli do súčasných priestorov.

Meißner Dom, katedrála

V tensje blízkosti Albrechtsburg sa týči Meißner Dom, Je s ním dokonca prepojený. Keďže tu uložili pozostatky významných saských panovníkov, patrí medzi najdôležitejšie gotické katedrály v Sasku.

Na nádvorie hradu dorážame celkom zmordovaní. Na kolobežkách je to od brehu Labe solídny výšľap. Ani nie tak kvôli prevýšeniu ale kvôli dlažobným kameňom a kockám, ktorých cieľom bolo vytriasť z náš dušu.

Müller-Thurgau a Riesling

Kráľovské mesto Meissen patrí do najsevernejšej nemeckej vinárskej oblasti – Sächsisches Weinbaugebiet. Región je známy pestovaním vín už od 12. storočia a jeho vína sú oceňované pre svoju kvalitu a jedinečnú chuť. Sme vinári, nenechali sme si ujsť Mossel, Bingen am Rhein, ale všetko sme absolvovali na bicykloch. Na tie svahy okolo okolo Meissenu sme si na kolobežke kvôli nedostatku času netrúfali.

Namiesto toho sme prehnali kolobežky popri Labe. V miniprístave sme konečne našli aj vhodné miesto na bezpečné odparkovanie kolobežiek.

Kráľovské mesto Meissen s kolobežkou

Ak mesto, tak kolobežka. Frankfurth, Berlín, Praha, Krakow, Ostrava, Paríž a stovky ďalších významných miest majú čosi spoločné. Väčšina z nich leží na rieke. A práve tu sme objavili najväčší význam kolobežky. Je to ideálny dopravný prostriedok pre urban turistiku. Jazdu v meste a po rovinkách, ktoré cyklotrasy budované popri riekach umožňujú.

Pešo ďaleko nezájdeš a zosadať ustavične z bicykla kvôli foteniu sa ti nechce. Ak máš dobré ložiská a správnu techniku odrazu, pri minimálnej námahe zvládaš denne trasy do 40 km bez zapotenia a mrknutia oka. Stačí sa odraziť a vezieš sa. Ak zastavíš, dáš len nohu dole. Len ten stojan.

Pri Meissene by som sa rád pristavil pri veľkosti kolies. Platí zásada, čím väčšie predné koleso, tým lepšia priechodnosť, čo sme si mali otestovať priamo na tých kamenných dlažbách. Bežná kolobežka s malými kolieskami by tu bola stratená. Nepoužiteľná. Po skúsenosti s pádmi som si musel uvedomiť priority. Tou hlavnou je bezpečnosť. Najmä neprepadnúť cez riadidlá (tzv. papulák - ten je obzvlášť bolestivý). Čo to v praxi znamená?

• Tuhý rám na ktorý sa môžeš v každej chvíli spoľahnúť,
• čím väčšie predné koleso, ideálne 26, 28 kvôli zotrvačnosti a priechodnosti terénom.
• čím väčšie zadné koleso, aby dobre držalo dráhovú radiálu.
• Najlepšie možné ložiská aké sa dajú. Práve tie sú kľúčové pre zážitok z jazdy.
• Kvalitné a spoľahlivé brzdy.
• Dostatočne dlhú a širokú nástupnú plochu, ktorá umožní pri odrazoch bezpečné prekladanie nôh.

Tomu najviac vyhovujú kolobežky Tour Max, Trip alebo Travel.

Preprava kolobežky

Je tu však aj iné hľadisko. Prenosnosť. To znamená Fold. Skladačka. Po roku cestovania s kolobežkou po mestách Európy sme získali nasledujúcu skúsenosť. Ak máte skladačku a tašku, potom aj v malom aute ale najmä vo vlaku nemáte žiaden problém. Vo všetkých typoch vlakov (rýchlik, osobák, EC) sme prevážali kolobku ako príručnú batožinu bez akýchkoľvek problémov.

Skúšali sme aj lietadlo, bohužiaľ Ryanair aj väčšina leteckých spoločností uplatňuje na tieto kolobežky (nad 10 kg s obalom) cenník ako na prepravu bicyklom. A to si sakra priplatíte. Pri jazde regionálnymi autobusovými linkami je prevoz tiež otázny. Napríklad lokálny prepravca ARRIVA má podmienky postavené tak, že kolobežky možno áno možno nie. Všetko závisí ako to vyhodnotí šofér. Je tu otázka, či sa mu zapáčite alebo nie. Čo však má robiť cestovateľ, ktorý sa potrebuje autobusom priblížiť na vlak? Jednoducho Arrivu nepoužije. Kuriózne najmenší problém sme zažili pri diaľkových linkách Regiojet a Flixbus. Šoféri si síce vypýtali drobný poplatok za batožinu ale nikdy nemali problém kolobežku odviezť.

Záverečné odporučenie: Využívajte vlakovú dopravu. Je najekologickejšia, najpohodlnejšia a pri včasnom kúpení lístkov nie až tak drahá. Doveziete sa na stanicu, zvyčajne do centra mesta, rozbalíte kolobežku a ste kráľom mesta.

Kolíska Saska

Už v roku 929 nechal nemecký kráľ Heinrich I. postaviť pevnosť na skalnatom výbežku nad riekou Labe. To bol začiatok organizovaného osídlenia Meissenu, ktoré tvorilo základ saského štátu. Meissen slúžil ako sídlo saských markgrófov a neskôr sa stal centrom rozvoja kultúry, umenia a vzdelávania. Jeho význam sa rozšíril do celého regiónu, a hoci dnes už nie je hlavným mestom, ostáva symbolom začiatku.

Kráľovské mesto Meissen bol pre nás prekvapením. Unikátnym nečakaným miestom, ktoré spája históriu, umenie, architektúru a vinárstvo. Jeho význam ako kolísky saského štátu, jeho svetoznáma výroba porcelánu, kopce, vína, kamenné dlažba a zachovaná stredoveká atmosféra z neho robia ideálny cieľ pre kolobežkára z Drážďan. Najmä ak využijete labské cyklotrasy alebo saské železnice.

Príspevok Kostkovic Drážďany: Po kamennej dlažbe cez kráľovské mesto Meissen s kolobežkou zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Po ubytovaní a prvom večeri v Dresdner Neustadt sme sa rozhodli vliezť pod Drážďanské mosty a opáčiť kolobežkou popri Labe cyklotrasu smerom na Pillnitz. Ako hlavný cieľ sme si zvolili Vodný palác, ktorý bol letným sídlom saských kráľov a onoho času slúžil na oficiálne privítanie hostí, ktorí prichádzali po rieke Labe.

Vodný palác Pillnitz

Kráľovský zámocký komplex sa nachádza asi 15 km juhovýchodne od centra Drážďan priamo na brehu rieky Labe. Cieľ ako stvorený, vzdialenosť a prevýšenie (stále popri Labe) pre kolobežky viac ako ideálna. Celý komplex pozostáva z troch hlavných častí Vodný palác (Wasserpalais), Horský palác (Bergpalais) a Nový palác (Neues Palais). K tomu ako bonus nádherné záhrady. Tak nám to aspoň popísali bedekre a tak sme si to predstavovali vo vlastnej fantázii. Realita však fantáziu prevýšila.

Kolobežkou popri Labe: ideme na východ, podľa tieňa. Natáčam koleso správnym smerom. Slnko, ktoré občas prebleskne cez mraky nám bude robiť kompas. Vyrážame pod mosty, Spúšťame sa na brežnú cyklotrasu a s úsmevom vyrážame. Čaká nás minimálne 35 km na kolobežkách. Brnkačka. Máme na to celý deň.

Cyklotrasa popri Labe

Podobne ako v Ostrave, či v Krakowe, väčšina Európskych miest stojí na brehoch riek a väčšina má dnes vybudovanú solídnu sieť cyklotrás popri vode. Inak to nie je ani v Drážďanoch. Drážďánská cyklotrasa vedie popri oboch brehoch rieky a predviedla nám naozaj bohatú scenériu periférií mesta. Občas parky, občas pasienky, tu i tam prístav, na kopci kaštieľ...

Voda všade naokolo iba v bruchách nie. Našim hlavným problémom sa stala voda. Prvý krát tá pitná. Na trase cez 10 km sme nenašli bufet ani zdroj pitnej vody. Tak sme si povedali, že držiak na fľašu, ktorý môže byť súčasťou kolobežky, je na dlhých trasách veľmi vítaným pomocníkom.

Na asfaltovej časti zhruba do polovice cesty kolobežky skvelo odvaľovali. Rýchlosťou sme sa bez problémov vyrovnali okoloidúcim výletným e-parníkom. Raz my, raz oni. S tým na fotke nižšie sme sa pretekali celou cestou. Nieže by sme tým turistom závideli. Za pekných 30 eur ich parníček privezie až k Pillnitzu aj naspäť. Posedia, popijú, pokochajú. Ale to, čo nedostanú, je číra radosť z jazdy na dvoch kolesách, z odrazu, z pohybu. Z pretiahnutia celého tela, z mušiek medzi zubami aj zastavenia kde chceš a kedy chceš. A priznajme si: aj riadnej dávky endorfínov.

Ako sa Kostka správa na rôznych povrchoch

Adrenalín nastúpil až v časti cyklotrasy, kde asfaltovú žehličku nahradili mačacie labky a kamenná dlažba, ktorá miestami pripomínala rímsku Via Appiu. Tu musel prvýkrát Janko zaťať zuby a priznať, že jeho Rebel Fold na všetky povrchy určený nie je.

U Kostku platí pravidlo, čím väčšie predné kolo, tým lepší prechod v teréne. Čím väčšie predné i zadné kolo, tým lepšia zotrvačnosť a menšia častosť odrazov. Kostka má spracovaných množstvo inštruktážnych videí o správnej technike jazdy, odrazu i postoja. Niet však lepšej lekcie, ako takáto 15 km cyklotrasa cez rôzne povrchy. Kolobežka vás na dlhých trasách donúti (pokiaľ ju znechutený neodhodíte niekam do krovia) správnej technike aj sama.

A veru, pri tej istej tepovke a tej istej výkonnostnej záťaži, viete ísť pri správnej technike oveľa rýchlejšie a ďalej. Jedným z prvých poznaní bolo, že sa od určitej rýchlosti (15-18 km/h) odrážam príliš často, čo ma vlastne pribrzďuje. Ak sa odrazím správne a menej, idem rýchlejšie a s polovicou energie.

Potom prišiel vyžehlený asfaltový chodník a voda.

Vodárenský bonus

Posledná etapa oficiálnej cyklotrasy na zámok vedie popri vodárenskom komplexe. Pred nami nádherný vyasfaltovaný chodník a značka STOP pre všetko. Chodcov i cyklistov. Jediná náhradná cesta viedla kilometer naspäť a po hlavnej ceste plnej áut. To sme neboli ochotní riskovať a povedali sme si: "Popri brehu to nejak pretlačíme."

Nevaroval nás prvý betónový zátaras. Nezastavil ani druhý. Vo veľkom nadšení sme prešli do tretiny cesty. Tam plot a koniec sveta. Niekoľko bagrov a buldozérov opravovalo prasknuté vodovodné potrubie, z ktoré sa valila voda gigantickým potokom. Zišli sme k brehu. Nejak pretlačíme. Najprv boli mláky, potom bačoriny, zrazu som bol po členky v blate a tenisky som mal plné vody. Niekoľko neslušných slov, ktoré sa nedajú zverejniť. Začalo nám byť všetko jedno. Obe nohy mokré. V teniskách ločkalo, ponožky komplet blatom prepraté. Brodili sme asi kilometer. Potom náhle sucho. Všade naokolo, iba v našich teniskách nie.

Tak sme dorazili k prvým priekopám pri zámockom parku. Mokrí a zvedaví. Priečelie vstupu so schodmi k Labe bolo naozaj impozantné. Iba vlhko tam dole mi bránilo v turistických fantáziách. Čo tu tí králi celé dni robili? Prežívali len letné pitky a radovánky? Alebo aj krušné chvíle ako dnes my.

Určite nie. Kostkovci vyrábajú kolobežky len od roku 1998, nejakých 25 rokov. Tradícia saských kráľov je predsa len trochu staršia. Nemohli si to užívať, ako my: na dvoch kolesách.

Vodný palác

Sme v cieli. Letnom sídle saských kráľov. Zámocký park v Pillnitzi je rozľahlý a starostlivo upravený. Ponúka množstvo rôznych záhradných štýlov vrátane anglického parku, oranžérie a čínskeho pavilónu. Najznámejším prírodným prvkom je údajne kamélia viac ako 250 rokov stará a chránená špeciálnym skleníkom. Môžeš aj navštíviť múzeum, ktoré sa zameriava na históriu miest, život saských panovníkov a umenie tej doby. Nič z toho sme nevideli.

Áno. Zámok Pillnitz má nádherné záhrady, krásne schody do vody, bohatú históriu, ktorá siaha až do stredoveku, predajňu suvenírov, všade pokladne, ale trestuhodne postráda sušič na ponožky a odkladací priestor pre kolobežky. Svoju úlohu zohralo najmä to žblnkanie v teniskách. Toto miesto sa údajne po prvýkrát spomínalo v historických záznamoch už v 14. storočí. Aj vtedy museli prepriahať, ustajniť kone, zohriať sa, posilniť a zaparkovať vozy. Doteraz však nevyriešili akútny problém kolobežkára: Kam odložiť kolobežku a ako sa prezuť, ak chcem ísť do zámku s mokrými teniskami. Oželeli sme zámok i záhradu a vyrazili k Labe.

Kým sme čakali na kompu a sušili na lavičke tenisky s ponožkami, pristálo aj odišlo niekoľko lodí plných turistov. Zjavne práve Labe je hlavný kanál pre ich prísun. Čo ak Labe vyschne? Podľa fasády zámku (viď foto vyššie) ani toto nehrozí. Posledné čiarky z roku 2002 a 2013 naznačujú, že o nedostatok vody (záplavy vyše prvé poschodie) sa tu naozaj báť nemusia.

Biergarten

Z vypustenia prehliadky zámku nakoniec profitovala náprotivná Biergarten za kompou, na druhej strane Labe. Presne u nich totiž skončilo naše chabé turistické vreckové. Pri chladenom orosenom a DDR bratwurste sme dotiahli generálny plán. Naspäť pôjdeme určite po druhej strane Labe. Vody už bolo na dnes dosť.

Keď sme míňali vodáreň z druhej strany, zbadali sme ďalších dvoch nepoučiteľných bláznov, ktorí sa takisto rozhodli nerešpektovať zákaz a ísť po cyklotrase ďalej. Brodili sa práve po členky v blate a v tekutej riave. Obdivuhodné.

Červený asfalt

Cesta späť kolobežkou popri Labe je mierne po vetre. Pohádka mládí. Zrazu sa pozerám, že ruky s riadidlami cestujú ďalej ale moje kolená kreslia popri kolobežke červenú škvrnu na chodníku. A akosi ma brzdia. Hups. Toto nevyšlo. Nikdy nebuď frajer, keď sa na kolobke odrážaš v čľapkajúcich šmykľavých teniskách a na boso. Nikdy si never a nemysli, že sa na rovnej ceste nemôže nič stať. Nuž, môže.

Po páde na kolobežke máš vždy dve cesty. Prvá vedie cez sanitku na traumatológiu, druhá cez "macho" hrdinstvo typu: "veď sa nič nestalo". Veď sa ani nestalo. Iba som sa naučil dve veci:

• Pri každom prešľape sleduj, či na stojisku stabilne stojíš,
• ak máš mokré ločkajúce tenisky, nerob rýchlostného frajera a kontroluj sa o to viac, ale najmä
• ak si mamľas, a nedodržuješ horné dve pravidlá, nos na kolobežke gate až pod kolená a dlhé rukávy.

Tento krát si to odskákali iba kolená. Ale veď malá cestná lišaj (pod jabĺčkom, ktorým stále hýbeš) s tebou predsa nezatočí. Až do večera som sa choval ako mačo. Cez noc to prišlo. Ranné rozhýbanie kolien bolo emotívnejšie než celonočný dobrý sex. Keď sa ma vo vlaku domov pýtali, prečo mám také kolená, napadlo ma len jedlo slovo: Klekání.

Finále v centre Drážďan

Vráťme sa k trase. Hrdinsky, ale opatrnejšie sme sa dostali až pod prvý most v centre Drážďan. Starostlivý Janko sa ma pýtal:

"Nejdeš radšej k lekárovi nech to vydezinfikuje alebo domov?"
"Nie", odpovedám: "Keď spadneš z koňa, musíš naň hneď vysadnúť."

Ani sme nevedeli ako a už je neskorý večer,´. Motáme sa okolo Zwingeru, Janko hrdinsky dvíha kolobku nad hlavu a ja ju nastavujem proti západu Slnka. Východovka i západovka pokope. Tak to má byť. Máme za sebou 42 km, hoci po rovinke, s dvoma odretými kolenami, dvoma pivami a jednou vegánskou klobásou. Drážďany okolo Labe sú krásne.

Desatoro kolobežkára v Drážďanoch

• Ak kolobkuješ riskantne, nos dlhé gate a dlhé rukávy. Zmiernia veľkosť cestných lišajov na kĺboch. Nos tiež cyklo-rukavice. Nie je nič horšie ako lišaj na dlani. (hlavne ak si ajťák)
• Ak uvidíš v Drážďanoch značku zákaz vjazdu cyklistom, radšej ju rešpektuj, vedia prečo je tam. Alebo si zožeň rybársky lístok, veslo a plutvy.
• Poriadne si natrénuj techniku jazdy a odraz, Na tú istú rýchlosť (ak nejdeš podlahu) stačí menej a kvalitných odrazov.
• Okolo Labe je nádherná cyklotrasa. Žiadne kopce ale pozor na protivietor. Ten môže byť na kolobežke sviňa.
• Kolobežka je na urban turistiku okolo rovinatých miest najvhodnejší dopravný prostriedok. Kvôli preprave, častému zastavovaniu a foteniu dokonca pohodlnejší ako bicykel.
• Ak ideš kolobežkou popri Labe alebo iné dlhšie trasy, vybav sa držiakom a fľašou na vodu. Je to pohodlnejšie ako nosiť batoh.
• Ak už máš nosiť batoh, nájdi si taký, ktorý pripevníš na predné rajdy. Udrží ti stabilitu a ťažisko. Minimalizuj veci, čo berieš na jazdu.
• Nepreháňaj to s tempom, slušná nálož je do 30 km. Potom zmierni tempo, predídeš úrazu.
• Ak si vegetarián, poznáme tam skvelé Vegan bistro, kde ponúkajú za 4,60 originál DDR klobásu, zaručene bez mäsa. Dostaneš aj horčicu a krajec chleba.
• Ktorúkoľvek jazdu ukončuj vždy v centre mesta. Drážďany sú prekrásne a vždy niečo nové objavíš.

Príspevok Kostkovic Drážďany: kolobežkou popri Labe objaviť Vodný palác zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Milujeme svoje deti, ale niekedy si chceme užiť pár dní aj bez nich. Niektorí rodičia ma pravdepodobne za takýto prístup odsúdia a ďalej ani nebudú pokračovať v čítaní, ale verím, že niektorí rodičia ma chápu. Deti sme počas jarných prázdnin „odložili“ k starým rodičom a my dvaja (iba my dvaja) sme sa vybrali do Prahy. Praha je krásne mesto, pochodili sme ho už veľakrát, preto sme sa rozhodli, že tento raz nezostaneme len v Prahe a vybrali sme sa ešte trocha západnejšie od nás – Drážďany.

Cesta

Z Prahy sa dá do Drážďan dostať viacerými spôsobmi:

1. Autom – tento spôsob sme zamietli hneď, keďže sme si chceli užiť cestu ako „cestovatelia“ :-) Napokon sme však skonštatovali, že práve táto voľba mohla byť jedna z najlepších. Cesta do Drážďan totiž viedla okrem iného aj cez tzv. Saské Švajčiarsko. Nádherná príroda, prírode prispôsobená architektúra a obrovské množstvo skalných útvarov nás neuveriteľne lákali, aby sme vystúpili a absolvovali aspoň krátku prechádzku touto očarujúcou krajinou. Keby sme išli autom, túto možnosť by sme bez pochyby využili. A možno by sme sa ani do Drážďan už nedostali... :-) Každopádne auto by bola dobrá voľba aj vzhľadom na to, že v Drážďanoch sme registrovali veľa parkovacích plôch aj priamo v meste, takže určite by nebol problém ani s parkovaním...
2. Autobusom – cestu autobusom nám odporúčali aj domáci (teda Pražania), ja som však mala svoju hlavu.... a ani tento spôsob prepravy sme nevyužili. Ak by som však išla do Drážďan z Prahy ešte raz, určite by som využila práve autobus. Z autobusovej stanice Florenc odchádza spoj do Drážďan každú hodinu, pričom jednosmerný lístok je možné kúpiť už od 12 €.
3. Vlakom – som typický býk a presadila som si, že tento výlet budeme absolvovať vlakom. Vlaky do Drážďan odchádzajú v dvojhodinových intervaloch. Cesta tam aj naspäť bola príjemná, kupé sme mali iba pre seba a 2 a štvrť hodiny trvajúca cesta nám ubehla vcelku rýchlo. Príjemná však už nebola cena, ktorú sme za tento „luxus“ zaplatili – spiatočný lístok stál 55 € (vraj z dôvodu, že sme ho kupovali tesne pred odjazdom, ak by sme kupovali lístok vopred jeho cena by bola úmerne nižšia), takže cesta hore – dole nás dvoch vyšla na 110 €. Nevadí, aj tak to stálo za to. :-)

 Príchod do Drážďan

Ako som už uviedla, do Drážďan sme išli vlakom. Ten náš vyrážal z hlavnej vlakovej stanice v Prahe o pol deviatej. Na miesto určenia sme dorazili ešte pred jedenástou. Z budovy stanice sme vyšli takmer hneď do centra (treba sa ťahať k staničnému východu vľavo, z druhej strany je už len sídlisko). Priamo pred stanicou sme prešli cez električkovú trať (už tu ma zaujali miestne semafory pre chodcov – dva vedľa seba: jeden pre dievčatá a druhý pre chlapcov) a už sme aj boli na Prager Strasse.

Je to ulica plná obchodov, obchodných centier, reštaurácií a kaviarní. Touto ulicou sme sa veľmi jednoducho dostali až k samotnému historickému centru.

Kreuzkirche

Našu prehliadku historickou časťou mesta sme začali pri kostole Kreuzkirche. Je to najväčší kostol a koncertný priestor v meste. Nachádza sa napravo od Prager Strasse a vďaka jeho veľkosti je veľmi ľahké nájsť ho. Prešli sme k nemu malou uličkou a keďže sme zistili, že sa dá vyjsť až na jeho vežu, túto možnosť sme aj využili. Zaplatili sme vstupné 4 € na osobu a začali sme výstup. Tým, že výstup bol akoby rozdelený na niekoľko častí (klasické schodisko vystriedali točité schody vo veži, najprv sme sa točili do jednej strany, prešli sme okolo štyroch obrovských zvonov a točili sme sa do druhej strany...), zvládli sme ho vcelku dobre. :-)

Hore nás čakal naozaj krásny výhľad, vďaka ktorému sme si naplánovali našu ďalšiu cestu aj bez použitia mapy či akejkoľvek GPS aplikácie. Zvrchu totiž bolo nádherne vidieť všetky dominanty mesta a veľmi jednoducho sa dal určiť smer, ktorým sa máme vydať pri našej ďalšej prehliadke mesta.

FrauenKirche

A tak aj bolo. Keď sme vyšli z kostola, prešli sme cez Altmarkt, na ktorom v tomto ročnom období rozložili krásne klzisko a ďalšími uličkami sme prešli až ku kostolu Frauenkirche. Toto je asi najznámejšia dominanta mesta. Počas 2. svetovej vojny kostol náletmi zničili. Jeho trosky tu nadlho ponechali ako spomienku na hrôzy vojny. Napokon sa však pristúpilo k jeho rekonštrukcii a v roku 2005 bol slávnostne znovu vysvätený. Pri prehliadke Drážďan tento barokový kostol jednoducho nemôžete obísť. :-) Respektíve po jeho prehliadke ho musíte obísť, pretože, ak ho obídete z pravej strany a za ním prejdete ešte kúsok doprava, dostanete sa až za Albertinum.

Albertinum

V Múzeu moderného umenia nájdete zbierky umenia od romantizmu až po súčasnosť. Hlavný vchod do múzea je však z druhej strany, takže celý komplex sme si opäť obišli (nenachodili sme sa až tak veľa J), až sme zistili, že už sa nachádzame na brehu Labe. To, že sme pri rieke, bolo aj cítiť. Fúkal tu strašne silný vietor. Nenechali sme sa ním ale odradiť a pokračovali sme ďalej v našej prehliadke. Tá v tomto momente viedla práve po nábreží a plynule sme prešli až k Brühlovej terase, pôvodnej časti mestského opevnenia, odkiaľ je vraj najkrajší výhľad na Labe. Myslím, že sprievodcovia neklamali....

Labe

Keby bolo teplejšie počasie, určite by sme sa v týchto končinách mesta zdržali aj dlhšie. Okrem iného lákali nás aj mosty cez Labe, aby sme nimi prešli, ale vietor bol naozaj nepríjemný, a tak sme sa zlákať nenechali, čo však teraz už ľutujem. Až pri pohľade na magnetky a pohľadnice, ktoré sme na záver nášho výletu kupovali, som pochopila, že výhľad z druhej strany rieky na mesto musel byť fascinujúci. No, nič už. Verím, že sa do tohto mesta ešte vrátime a ja ho uvidím aj z druhej strany Labe.

Rezidenčný palác

Takže my sme pokračovali ďalej cez Brühlovu terasu rovno, až sme sa dostali k Rezidenčnému zámku. To sme sa už nachádzali v srdci drážďanského Starého mesta. Na skutočný renesančný skvost nadväzujú aj ďalšie architektonické unikáty. Ak sa aj nevydáte na prehliadku zámku, na ktorú si vraj treba vyhradiť väčší časový priestor, určite si nenechajte ujsť aspoň pohľad na nástennú maľbu nazývanú „Kniežací sprievod“. Ide o 102 metrov dlhý obraz, ktorý sa skladá z 23 000 porcelánových dlaždičiek, a ktorý zobrazuje panovníkov z rodu Wettinov.

Zwinger

Ďalej sme pokračovali k Semperovej opere, v ktorej sídli saská štátna opera a orchester a hneď vedľa nej sa nachádza Zwinger – čerešnička na torte zvanej „Drážďany“. Je to asi najnavštevovanejšia pamiatka mesta, takže turistov tu aj v tomto ročnom období bolo neúrekom.

Snažili sme sa akceptovať aj ostatných turistov. Zwinger je komplex barokových budov, v ktorých nemci prezentujú svoje poklady napr. zbierka porcelánu alebo Matematicko-fyzikálny salón. Prechádzate navzájom poprepájanými pavilónmi, bránami a záhradami a v priľahlej galerijnej budove sa nachádza aj Obrazáreň starých majstrov.

Starí majstri

V Zwingeri sme našu prehliadku ukončili. Vrátili sme sa cez Staré mesto, námestie Neumarkt (to je námestia, na ktorom stojí Frauenkirche), cez Altmarkt, až na Prager Strasse. Keďže do odchodu vlaku bolo ešte trocha času, pomotali sme sa aj po obchodoch. A vcelku úspešne. Do Prahy sme sa vracali aj s nákupnými taškami. A to sme na záver ešte stihli aj posedenie na kávičke. Drážďany sa vydarili.:-)

Vlak do Prahy išiel načas a o dve hodiny sme vystupovali v Prahe. Za nami bol nádherný slnečný deň plný krásnych zážitkov.

Jedlo a pitie

V Drážďanoch nie je absolútne žiaden problém nájsť miesto, kde by ste sa dobre najedli. V meste nájdete plno väčších, či menších, reštaurácií. Najprv sme ochutnali niečo menšie. Zastavili sme sa v pekární kúsok od Neumarktu. Dalo sa tu aj posedieť a vypiť si kávu. Po tom, ako sme ukončili našu prehliadku mesta, sme sa vrátili na Altmarkt a tu sme si vychutnali pravú nemeckú klobásu so všetkým, čo k nej patrí. Vrelo odporúčam. :-)

Čo sa týka kaviarní a kaviarničiek, ako som už spomenula, aj tých je tu neúrekom a určite si niektorú vyberiete. Trošku nepríjemne ma prekvapilo iba jediné: výrazne vyššie ceny, na aké sme zvyknutí u nás. Ale káva, ktorú sme si my dali, bola chutná a príjemne sme si pri nej na záver dňa oddýchli.   

Záverečné zhodnotenie

Aj keď sme tento výlet absolvovali bez detí, určite sa dá naplánovať aj jeho detská verzia. Drážďany sú nádherné mesto a som si istá, že aj deťom dokážu v dobrom zmysle slova vyraziť dych. Stačí im mesto predstaviť cez rôzne príbehy, ktoré sa s ním a s jeho jednotlivými dominantami spájajú, vyjsť na niektorú z veží a predstaviť im mesto z vtáčej perspektívy, zabaviť sa pri Labe... :-) Som si istá, že pokiaľ dieťa nie je úplný ignorant, aj jemu sa mestská turistika môže páčiť. A vraj aj drážďanská ZOO stojí za to.  

Príspevok Drážďany, objavujeme EU vlakom zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Dunaj: Alpy Slovensko na bicykli. Tento výlet som plánoval roky, absolvovať cestu z Álp až na Slovensku bol môj sen ešte kedysi pred 15 rokmi. Potom ma ale začali baviť viac kopce, a tak som to stále odkladal. Niekoľko minulých rokov som trávil dovolenky na Balkáne (Chorvátsko a Rumunsko), o čom som už pár článkov napísal a proste to už chcelo zmenu. Tak som sa vydal cez St. Moritz a Stelvio Pass na Slovensko.

Deň piaty v Nemecku

Budíček mi spravili nemčúri už pred šiestou, vyliezam zo stanu a nestačím sa diviť. Chlapi sedeli v bavoráku, pootvárané všetky dvere a diskutovali, zrejme plánovali nejakú turistiku. Neruším ich ani seba, rýchlo balím a letím na cestu. Som 40 km za kamošom, tak by sme dnes mohli kempovať už spolu.

Cesta je väčšinou rovinatá, ale kľučkujem hore dole cez kukuričné polia. Na značkách pomaly ubúdajú kilometre do Innsbrucku. Tento dobiehací úsek mi ani nezostáva, jedinou spomienkou je nákup v Pfaffenhoffen v dedine s veľa F a černochmi, čo som stretol. Potom už len prichádzam do Innsbrucku, asi po 10 rokoch, hľadám centrum a niečo zaujímavé.

Insbruck

Zaujal ma mostík, len som sa zamotal na výpadovku a chvíľu mi trvá kým skratkou po hlavných cestách mimo cyklotrás prichádzam znova k Innu. Naháňačka pokračuje, nocovať mám na nemeckej rodinnej farme, ale cestou k mestu Kuffstein dostávam nového súpera.

Búrka nad Kuffsteinom

Ako si tak pohodovo šliapem do pedálov, pri pohľade na oblohu nad vrchmi vidím podozrivo tmavé búrkové mračná. Neprešlo 10 minút a už ich cítim na chrbte, ostatní cyklisti sa skrývajú, ale ja dnes nemám čas a zrýchľujem. Búrke som na chvíľu ušiel, pozerám na černotu za mnou a po suchej ceste frčím do Kuffstein na radlera, kde plánujem prečkať lejak. Stihol som zdrhnúť aj druhej vlne, a zrovna keď som sadol do bufetu v meste, prišli ozajstné kvapky.

K radleru tak doobjednávam ľadovú kávu a skúmam radary, ako dnes ešte stihnúť 50 kilometrov. Podľa všetkého väčší dážď ešte len prichádza a tak radšej vyrážam vpred, čo bol nakoniec dobrý nápad. Po mojom odchode sa dolina za mnou zavrela v búrkach a mňa vietor z Álp a radler hnal 40-tkou na nemecké roviny pri rieke Inn.

Okolo Inn

Veľmi rýchlo som tak dorazil k Rosenheimu, ale ešte pred ním odbáčam na farmu v dedine Riedering. Platím za nocľah 12 Eur, k dispozícii je natural studená sprcha, domáce farmárske produkty a plná chladnička radleru a coly. Počasie nenasvedčovalo žiadnym prekvapeniam, odchádzam do sprchy od nezakrytého stanu a takmer sa nestihnem vrátiť a prichádza dážď, vlastne prvý poriadny na tomto výlete. 

Deň šiesty, cez Nemecko v búrkach

Akčný deň začína budíčkom okolo tretej, pár bleskov a hromov v tesnej blízkosti našej lúky, dážď mi testuje stan a ja len rukou pridržiavam tyčky vo vetre a dúfam, že ma nesfúkne a navytopí.

Všetky búrky tu ale preletia za pár minút a do rána je to už kľudnejšie. Po siedmej začíname baliť, ale nestíhame a prichádza ďalšia prudká búrka, ktorú prečkáme v kuchynke. Na druhýkrát sa podarí dobaliť a presunúť sa do potravín v dedine, ďalšia búrka. O pár minút už frčíme k Simssee, ale takmer nestihneme prejsť 7 km a chytá nás ďalšia vlna dokonca s ľadovcom, ktorý prečkáme pod strechou nejakej píly.

Deň teda začína super, ale viac prehánok nás už snáď nečaká a vyrážame smerom k Chiemsee. 

Jazero Chiemsee

Pokračujeme pár kilometrov konečne v kľude a pomaly sa blížime, keď tu zrazu za nami oblak. Rýchlo skrývame bicykle na zastávke. Do pár sekúnd prišla taká prietrž, že sa voda doslova zliala z oblaku, padol ďalší ľadovec a za 3 minúty znova vyšlo slnko. Doslova neuveriteľné, ale našťastie to bol pre tento deň už posledný pozdrav alpského búrkového prúdenia.

Obchádzame jazero, a ja stále poškuľujem po mieste na oddych, kde by som zase trochu zalietal s dronom.

Nakoniec stojíme pri peknom móle a vyzerá, že zábery zhora ukážu krásu okolia. Dochádzame na koniec jazera a ja nejak ignorujem hlásenia navigácie, dostávame sa tak na mierne inú cestu a neustále musím čumieť do mapy, aby sme neskončili naspäť v Alpách niekde v Salzburgu. 

Burghausen

Napokon po menšom blúdení  prichádzame dlhým vyklesaním k rieke Inn. V meste Burghausen  zisťujeme, že je tu nad mestom najdlhší hrad na svete, dlhý až 1050 metrov. Pekné mestečko, kde využijeme bezplatné mestské záchody a mostom prechádzame na druhú stranu. Po prudkom kopčeku sa ukazuje krásny výhľad na ten dlhánsky hrad.

Posledné dnešné kilometre nás vedú mimo hlavnej cesty, kde znova vypúšťame výškové metre, aby nás na konci znova čakalo prudké stúpanie k hlavnej ceste.

Mesto Braunau sme obišli úplne, čiastočne nesprávnym odbočením, ale ani sme nemali chuť motať sa centrom. Záver sme si už uľahčili po hlavnej ceste, a konečne prichádzame do dnešného cieľa. Kempu v meste Obernberg. Platíme 14 Eur na osobu a máme pekný flek, tie sú tu oddelené vysokým živým plotom. 

Deň siedmy, od Innu k Dunaju

Večer sme si ani nevšimli, že neďaleko kempu je obchod aj benzínka, takže naša ranná cesta smeruje rovno do potravín. Nakupujeme raňajky s tým, že nájdeme nejaké lavičky a tak šlapeme takmer hodinu až do mesta Schärding, kde v zakázanej zóne pre cyklistov obsadíme lavičky a posilňujeme sa na ďalšiu cestu. Našťastie nám nikto nevynadal a čoskoro odpočítavame posledné kilometre do Passau, kde sa Inn konečne stratí vo vodách Dunaja.

Dunajská trasa

A tým sa konečne stratia aj tieto štrkové cyklocesty Innskej cyklocesty a očakávame asfaltovú Dunajskú cyklocestu. Mimochodom ja už niekoľko dní len spomínam na krásy alpských vrcholov a ciest medzi nimi, tieto rovinaté oddychové trasy ma dosť nudia a nebavia, o to horšie tri dni ma ešte čakajú.

Passau

Pred Passau prechádzame na nemeckú stranu a lesom prichádzame do mesta. Plán je prejsť sa ostrovom medzi Innom a Dunajom, obzrieť historické centrum, ale nemotať sa tam príliš dlho. V centre ma hneď zaujala ponuka burgrov a okamžite sadáme na terasu, objednávam si vlastne prvé jedlo kúpené mimo potravín po týždni na cestách. Burger bol fajn, ale za 16 Eur by som čakal aj viac.

Prebíjame sa mestom, nachádzame prvé značenia Dunajskej cesty a opúšťame Passau. Vietor nám fučí od chrbta a tak to po asfalte ide pohodovo, mňa len prekvapujú dlhé vzdialenosti medzi mestami. Nejak som si myslel, že cestou budeme stále niečo objavovať a motať sa pomedzi nemeckých a rakúskych cyklistov, ale cyklistov je tu o dosť menej ako na alpských trasách.

Pri našej pauze na jednej z mála benzíniek dostávam telefonát a zisťujem, že hneď po návrate ma čaká hospitalizácia. Síce som to čakal, aspoň nemusím cestu ukončiť predčasne, ale na nálade mi to nepridalo. Zvyšok dňa už len krútim pedálmi, našim cieľom mal byť mestský kemp niekde okolo Linzu.

Okolo siedmej ale míňame nejakú odbočku a pozeráme do mobilu kam pokračovať, zároveň si všímam hneď vedľa nás malý sympatický kemp. Overujem možnosti a za 12 Eur jednoznačne zostávame, domáci to v dedine Fall buduje postupne, plány má veľké a nám tieto menšie rodinné kempy vyhovujú. Navyše máme ešte hodinu slnka na dosušenie vecí z predošlých dní. 

Deň ôsmy, rekordný nájazd vďaka náhode

Zostáva nám do cieľa výletu po včerajšku približne 300 kilometrov a my ráno zvažujeme, ako si trasu rozdeliť na posledné tri dni. Ráno sa rozbiehame pomaly, hneď na začiatku nás skoro hodinu spomalí kompa a prechod na druhú stranu Dunaja za 4 Eurá. Odpočítavame kilometre do Linzu.

Linz

Centrum je blízko Dunaja a tak sa aspoň na chvíľu rozptýlime na miestnych trhoch. Kilometre dnes pribúdajú pomaly, dooebeda je to hlavne pre mňa nejaké nejaké náročné a dolieha na mňa únava, rozbieham sa väčšinou až poobede. Pokračujeme teda z Linzu ďalej smerom na Grein, aby sme to dnes dotiahli aspoň na 120 kilometrov do Melku.

Po pár kilometroch potrebujem zastávku a dať si kávu, kupujem sladkosti na cestu a vyrážame na boj s kilometrami. Pred mestom Ybbs si všímame za nami mračná a tak je plán jasný, prebehnúť mesto Grein a spraviť si v Ybbs pauzu a prečkať dážď.

V tom nás dobieha trojica slovákov z Martina, sú na ceste z Čiech do Bratislavy a hodíme krátky pokec. Potom sa s nimi chvíľu naháňame a my pred Ybbs odbočujeme na skratku, kde nás prichýlila pizza kebab reštaurácia s výborným morčacím šniclom a zemiakovým šalátom. Z dažďa nakoniec nič nebolo, a mne sa po vypití radlera opäť šlape oveľa lepšie.

Melk

V dobrom čase prechádzame centrum Melku a vyzerá, že sa stihneme presunúť do kempu Rossatzbach. Ten ale nachádzame v prachu rekonštrukcie. Čas je ešte dobrý a ďalší kemp v Krems by mohol byť lepším riešením. Polhodina šlapania, aby sme sa sklamali vo veľkom drahom kempe. Nemáme rezerváciu, máme smolu.

V mape vidíme ďalší kemp o 30 kilometrov, sedem hodín večer, nezostáva iné ako pokračovať. Stále máme vietor do chrbta a za hodinku a niečo sme dnes už v treťom kempe v Zwentendorf. Konečne s úspechom. Za 10 Eur a hneď vedľa je nejaký standup komik, rakúsky Marcin, za neustáleho smiechu baviacich sa rakúšanov. Ja ale unavený po 190 kilometroch okamžite zaspávam. 

Deň deviaty, doma na Slovensku

A je to tu, ráno vstávame už po šiestej. Prekvapivo dvaja cyklisti spiaci v noci vedľa nás už opúšťajú kemp. Nás čaká po rekorde z predošlého dňa posledných 120 kilometrov a Viedeň. To vyzerá na pohodové stihnutie vlaku do Banskej Bystrice 18:04, možno aj skôr.

Mojim cieľom bolo priblížiť sa Viedni do 11-tej, pozrieť centrum a frčať do Bratislavy. Parťák mal cieľ ešte jasnejší. Do pedálov tlačil oveľa vyšším tempom, stále ma musel čakať a do Viedne sa mu nechcelo vôbec. Ja som znova nejak trpel už od rána, tieto asfaltové rovné kilometre ma ubíjajú.

Vo Viedni sa teda rozdeľujeme, klikám do navigácie trasu asi 10 kilometrov po centre Viedne, keďže som tu v živote nebol. 

Viedeň

Vkladám do uší slúchadlá, aby som lepšie počul navigáciu a obdivujem ďalšie a ďalšie pamiatky navrhnuté trasou mapy.cz. Po vyše hodine motania mestom sa snažím znova dostať k Dunaju, a pokračujem v trase. Kamoš si nadbehol skoro 30 kilometrov, tak to mám čo robiť.

Tuším ešte vo Viedni prechádzam zónou FKK. Vravím si, čo to asi znamená, až kým pred sebou nevidím kopec nahých ľudí a prechádzam ako aj ostatní cyklisti nejakou nudaplážou. No a tu prichádza moja nočná mora, rovinka do Orth a následne do Hainburgu.

Rovinka na Hainburg

Myslel som, že sa na tej dlhej rovnej ceste zbláznim. Oči mi klipkali, takmer som zrazil párik v protismere, obaja rozhadzovali rukami, ale ja som mal slúchadlá a ani som ich nepočul. Konečne most, otočka do Hainburgu, kde sme sa zase dali dokopy s parťákom na posledné kilometre do Bratislavy.

Na Slovensku

Tie už ubehli celkom v pohode, trošku sme sa pomotali medzi účastníkmi skončeného dúhového pochodu na Obchodnej a dokonca sme stihli skorší rýchlik domov. Výlet na konci, obaja unavení sme už pretrpeli 3 hodinovú cestu vlakom. A doma ma čakal burger a balenie na pobyt do nemocnice… 

Dunaj: Alpy Slovensko na bicykli 3

• časť 1: St. Moritz a Švajčiarsko
• časť 2: Stelvio Pass, Umbrail Pass, Nauders,

Príspevok Cez Nemecko, Rakúsko a Dunaj: Alpy Slovensko na bicykli 3 zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.