Keď sme sa tento rok vybrali spoznávať Berlín, nebolo to prvý krát, čo som zvolil trasy kolobežkou po Spree. Moja prvá návšteva Berlína sa totiž odohrala na bicykli… a tiež po kanáloch. Teda lepšie povedané, kam ma oči popri vode viedli. Rozsiahle kanály Spree totiž ponúkajú najkrajšie cyklotrasy Berlína.

Bolo by romantické povedať, že kolobežka je ideálnym prostriedkom na pomalé objavovanie skrytých zákutí mesta. Skutočnosť je však oveľa prozaickejšia, Tak ako vo väčšine európskych, tak i v Berlíne je väčšia cyklotrás budovaná práve popri riečnych tokoch. A to znamená, že idete po rovine. Nestratíte sa a nenamakáte sa. 

Kolobežkou po Spree

Alebo tiež najkrajšie cyklotrasy Berlína po kanáloch a ramenách Spree. Ponúkam môjho terénneho sprievodcu pre tých, čo preferujú spoznávanie, asfalt a rovinu nad vodu a vodu nad metrom.

Prečo Berlín popri vode?

Berlín má 180 kilometrov vodných ciest — viac ako Benátky. Len Benátky to verejnosti intenzívnejšie pripomínajú. Berlín to má zakódované do topografie a nechá ťa to objaviť samého, akoby to nestálo za reklamu.

Kanály, ramená Spree, zálivy, prístavy — to je sieť, ktorá dáva mestu rytmus iný ako ulica. Pomalší. Tichší. Zelenejší. A menej politický. Na vode sa totiž okrem Aurory nekonajú žiadne revolúcie ani významné dejinné udalosti. 

Pre kolobežkára na kondičnej Kostka kolobežke sú tieto trasy ideálnym miestom.na spoznávanie miestnej kultúry, flóry gastra i fauny. Na tých cyklotrasách totiž jazdí a behá aj veľa vyšportovaných nemeckých krásavíc. Miestami (najmä v priemyselnejších zónach) občas poblúdiš, občas je to aj bolestivejšie, lebo brehy nie sú vždy asfaltované. Ale oplatí sa. Podme si teda zhrnúť najkrajšie cyklotrasy po kanálocn Berlína.

Landwehrkanal

Náš tip: Klasika, čo nikdy nezklame.

• Dĺžka: ~11 km jedným smerom
• Povrch: prevažne asfalt a chodník
• Náročnosť: ľahká

Landwehrkanal je zďaleka najznámejšia vodná trasa Berlína. Prepája celú dolnú časť centrálneho mesta od Osthafen na východe cez Kreuzberg, Neukölln a Tiergarten až po Charlottenburg — celkovo vyše desať kilometrov.

Pozdĺž kanálu dostaneš berlínsku zmes v koncentrovanej forme: Architektúra, pamiatky, bežci, cyklisti, krásne zadky, páry so psami, matky s kočíkmi, hipstri s nekonečnými bradami, babičky na prechádzke i príležitostní pobudovia, ktorí posedávajú cez deň zväčša triezvi na lavičke. Berlín z tej najkrajšej strany.

Zastávky, ktoré nestoja vynechať:

• Maybachufer — v utorok a piatok tu býva turecký trh. Čerstvé olivy, syr, koreniny, hluk, vôňa. Zastavte kolobežku a choďte sa pozrieť. Stojí to za odbočku.
• Urbanhafen — malý prístav, kde kotví reštaurácia Van Loon na lodi. Káva s výhľadom na vodu.
• Paul-Lincke-Ufer — najfotografovanejší úsek kanálu. Stromy, staré fasády, most za mostom.

V teplejších mesiacoch život okolo Landwehrkanaln pulzuje — ľudia športujú, oddychujú na piknikových dekách a lavičkách. V zime je to tichšie a úplne inak krásne.

Brehy Spree

Frankfurter Tor po Oberbaumbrücke

• Dĺžka: ~5 km
• Povrch: mix asfalt/dlažba
• Náročnosť: ľahká, ale pozor na kocky

Toto je kolobežkársky raj s jednou pascou: trasa začína pri Frankfurter Tor a vedie okolo najkrajších panoramatických bodov Spree. Úsek medzi Elsenbrücke, Oberbaumbrücke a Holzmarktom patrí k najkrajším v celom meste.

Čo uvidíš:

• East Side Gallery — kilometer múru ako otvorená galéria. Brezhnev bozkávajúci Honeckera, Trabant prerazujúci betón. Stále tam sú.
• Holzmarkt — kreatívna zóna na brehoch Spree, bary, ateliéry, pocit alternatívneho deväťdesiatych rokov zachyteného v jantári.
• Oberbaumbrücke — gotická tehlová brána s dvoma vežami, po ktorej jazdí U-Bahn. Pred zjednotením bola hraničným priechodom medzi Friedrichshain a Kreuzbergom. Dnes jeden z najkrajších mostov Berlína.

Tip pre kolobežkára: krátko pred Oberbaumbrücke chodník prechádza na dlažbu. Spomaliť. Kolená poďakujú.

Z Treptow do Charlottenburg

Meandre Spree nonstop je určená pre kondične pripravených

• Dĺžka: ~26 km
• Povrch: prevažne dobrý
• Náročnosť: stredná

Pre tých, čo chcú viac. Trasa vedie po brehoch Spree cez 24 mostov, z toho 20 km priamo pri vode — od Treptower Parku cez East Side Gallery, archu NDR architektúry, Märkisches Ufer, Múzejný ostrov, Spolkovú kanceláriu, okolo zámku Bellevue až po Charlottenburg a ústie Spree do Havlu v Spandau.

Je to mestská kronika na kolobežke. Jeden breh ti ukazuje vládnu štvrť, druhý robotnícku minulosť. Jeden úsek múzeá, ďalší kluby. Berlín sa v Spree díva do zrkadla — a zrkadlo vracia obraz bez retuše.

Spandauer Schifffahrtskanal

Z EuropaCity do Spandau cez lodné kanály objaviť priemyselné zóny Berlína

• Dĺžka: ~14 km (jedným smerom)
• Povrch: prevažne výborný asfalt a betónové promenády
• Náročnosť: ľahká (absolútna rovina popri vode)

Trasa, ktorá ti ukáže brutálny kontrast medzi hypermoderným Berlínom a jeho starou priemyselnou dušou. Štartuješ v EuropaCity – novej štvrti zo skla a betónu hneď za Hauptbahnhofom. Kolobežka ťa nesie popri Berlínsko-špandovskom plavebnom kanáli (Berlin-Spandauer Schifffahrtskanal), kde mrakodrapy rýchlo vystrieda surová industriálna realita.

Cestou míňaš monumentálnu, dymiacu kulisu tepelnej elektrárne Kraftwerk Moabit a staré riečne prekladiská, kde obrovské žeriavy dodnes nakladajú nákladné lode. Asfalt je tu široký a plynulý, ideálny na kondičné tempo. Trasa ťa dovedie až k sútoku Spree a Havlu v Spandau, kde ťa hneď pri vode privíta mohutná stredoveká Citadela Spandau (Zitadelle Spandau). Ak ti po 14 kilometroch zostala para v nohách, namiesto zámku Sanssouci zamkni kolobežku tu a prejdi sa po hradbách, kde kedysi králi schovávali štátny poklad.

Teltowkanal

Zelená únikova linka

• Dĺžka: 40–58 km (okruh)
• Povrch: prevažne asfalt
• Náročnosť: stredná

Teltowkanal je obľúbená trasa berlínskych cykloturistov — mierne náročná, 58 km dlhá slučka, ktorá sleduje kanál cez zelené plochy na južnom okraji mesta.

Pre Kostku kolobežku je to ideálna výprava na celý deň: kanál ťa nesie ďalej od centra, stromy sú hustejšie, ľudí menej, vzduch iný. Buvolové lúky (Wasserbüffelwiesen) v závere trasy — kde skutočne pasú vodné buvoliny — sú berlínskou surrealitou v najčistejšej forme. Nikto ti to pred odchodom nepovedal. A teraz vieš.

Rummelsburger Bucht a Stralauer Halbinsel

Berlnska altrnatívna kratšia spoznávačka

• Dĺžka: ~8 km okruh
• Povrch: mix
• Náročnosť: ľahká

Pozdĺž Rummelsburger Bucht sa oplatí urobiť odbočku na Stralauer Halbinsel. Polostrov, kde kedysi bola väznica, potom továreň, teraz tiché nájomné domy a malá promenáda pri vode. Berlínska premena v minimomente: miesto, ktoré zabudlo byť divadelné a stalo sa len pokojným.

Na konci polostrova — výhľad na Spree, na mosty, na mesto, ktoré odtiaľ vyzerá vzdialene a harmonicky. Čo je, samozrejme, klam. Ale pekný.

Postupim popri rieke Havel a jazerách

Popri jazere Havel zo Charlottenburgh až k Sanssouci

• Dĺžka: viac ako 50 km okruh
• Povrch: mix, zčasti aj terén okolo jazier Havel
• Náročnosť: stredná

Výhodou tejto trasy je, že ak nestíhate alebo nevládzete, žiaden problém. Vlak vás dovezie kamkoľvek v Berlíne. Samotný zámok Sanssouci rovno vynechajte – kolobežku tam nemáte kde bezpečne zamknúť a kráľovské stráže nemajú veľké pochopenie. Namierte si to radšej na kolobežke priamo do parkov okolo jazier Heiliger See a Tiefer See.

Okolie zámkov Babelsberg a Marmorpalais (Mramorový palác) ponúka úplnú slobodu pohybu. Sú to lesné zákutia, ktoré architektonicky pripomínajú moravský Lednický areál, no dýcha z nich oveľa ťažšia história. Práve v týchto dvoch zámkoch sa počas slávnej Postupimskej konferencie v roku 1925 lámali dejiny Európy.

Pozorné oko tu stále vidí stopy luxusu a povojnového delenia koristi. Viete, kto kde vtedy počas rokovaní býval? Americký prezident Harry Truman si vybral práve Marmorpalais na brehu Heiliger See, zatiaľ čo britský premiér Winston Churchill a sovietsky diktátor Josif Stalin okupovali luxusné vily v neďalekej štvrti Babelsberg.

Prefrčať týmito miestami na kolobežke, kde kedysi limuzíny mocností kreslili nové hranice sveta, je čistá časová schizofrénia. A najlepšie na tom je, že v parku Babelsberg vás na záver čaká parádny zjazd až k slávnemu Glienicker Brücke (Most špiónov), kde si komunisti s Američanmi pod rúškom noci vymieňali zajatých agentov.

Praktické poznámky pre Kostka kolobežkára

• Povrchy: Landwehrkanal a brehy Spree — väčšinou dobré. Vedľajšie ramená a staré nábrežia — rátaj s dlažbou, koreňmi stromov a náhlymi schodíkmi. Vždy mierniť tempo pred mostami.
• Čas: Ráno do 9:00 sú brehy skoro prázdne. Cez deň v lete — plné. Podvečer zlatá hodina: svetlo na vode, menej ľudí, kaviarne ešte otvorené.
• Orientácia: Berlín má výborne označené cyklotrasy pozdĺž vody. Na väčšine úsekov nie je možné zísť z kurzu — kanál ťa drží pri sebe.
• Zlaté pravidlo: Keď nevieš, kde si — daj si pivo a nasleduj vodu. Vždy ťa niekam zavedie.

Kolobežkou po Spree spoznáš Berlín úplne inak ako väčšina turistov. Objavíš tiež najkrajšie cyklotrasy Berlína. Je to mesto, kde sa história deje na suchej zemi. Ale najlepšie ju spoznáš práve z brehu rieky.

Príspevok Kolobežkou po Spree: najkrajšie cyklotrasy Berlína po kanáloch a ramenách rieky zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Niekto je životný optimista, niekto pesimista, niekto večný zvedavec a niekto najradšej lamentuje doma za pecou. My s Johnym patríme k tej tretej skupine – radi sa pozeráme dopredu. Pri pive dokážeme hodiny rozoberať rôzne scenáre: od jadrovej katastrofy, cez globalizáciu a klimatické zmeny, až po témy, ktorým rozumieme o čosi menej. Napríklad taký vplyv štvorlístka na dojivosť kráv. Rozhodli sme sa preto navštíviť aj Futurium Berlín.

Nie je to múzeum ani galéria v štandardnom slova zmysle. Je to niečo oveľa inšpiratívnejšie.

Čo je na Futurium Berlín jedinečné?

Väčšina múzeí sa díva dozadu. Ukazuje nám artefakty minulosti a popisuje život často predtým, než Homo sapiens vôbec objavil kolobežku. Futurium je iné. Díva sa výhradne dopredu — ale nie spôsobom, akým to robia hollywoodske sci-fi filmy. Nepoučuje, nemoralizuje a nestraší apokalypsou. Kladie len jednu veľkú otázku: „Ako chceme žiť v budúcnosti?” — a odmieta na ňu odpovedať za teba. To je jeho najväčšie čaro.

Nie odpovede, ale voľba

Ústrednou témou celej expozície nie je predpoveď, ale naša vlastná voľba. Na dvoch podlažiach a v suterénnych laboratóriách tu vedľa seba koexistujú rôzne možné verzie budúcnosti — nie jedna „správna“.

Humanoidné roboty, zelené vertikálne mrakodrapy či zdieľaná ekonomika bez osobného vlastníctva. Všetko je prezentované ako legitímne smery, nie ako nedosiahnuteľné utópie alebo desivé dystópie.

Tri „myšlienkové priestory“

Stála expozícia je rozdelená do troch veľkých svetov venovaných trom základným rozmerom našej existencie:

• Človek a technológia
• Človek a príroda
• Človek a on sám

Nečakajte však sterilné technologické hračky ani prvoplánový zelený aktivizmus, na aký sme dnes zvyknutí. Expozícia ukazuje ich vzájomné napätie, kompromisy a závislosti. Futurium vám ukáže karty, no rozhodnutie, s čím budete hrať, necháva iba na vás.

Futurium Lab: Suterénna jaskyňa pokusov

V suteréne, v šesťmetrovom podzemnom priestore pod hladinou rieky Sprévy, sa nachádza Futurium Lab. Je to čisté laboratórium zážitkov. Návštevníci tu môžu na vlastnej koži experimentovať s konceptmi budúcnosti: od 3D tlače a biodizajnu až po interaktívne inštalácie. Skvelé je, že väčšina workshopov – rovnako ako samotný vstup do Futuria – je úplne zadarmo.

Skywalk nad Berlínom

Budova samotná je architektonickým manifestom. Je takmer energeticky sebestačná, strechu má pokrytú fotovoltikou a na chladenie využíva zachytenú dažďovú vodu.

Najlepšia časť? Verejne prístupný Skywalk na streche. Ponúka panoramatický výhľad od sklenenej kupoly Reichstagu až po ikonickú televíznu vežu. Keď som tam stál, na chvíľu som si pripadal ako na slávnych záhradných terasách nad Aténskou operou.

Ako chutí zvedavosť?

Inšpirácia a zvedavosť sú pre ľudský mozog možno dôležitejším sústom než olivy, dobrý syr a kvalitné víno pre žalúdok.

Podobne ako moderné umenie, aj Futurium Berlín je silné nie tým, čo vám ukáže, ale tým, čo vo vašej hlave spustí. Väčšina ľudí chodí do múzeí pasívne konzumovať históriu. Tu sa od vás čaká, že zaujmeš postoj — k urbanizmu, k umelej inteligencii, k stravovaniu či k práci.

Nepovie vám, ako presne bude svet vyzerať, ale prinúti vás zamyslieť sa, čo vlastne od tej budúcnosti chcete vy sami — a prečo. A to vôbec nie je malá vec.

Epilóg

Strávili sme vo Futuriu niečo vyše hodiny. Bolo to zúfalo málo. Bez problémov by sa tu dali zabiť štyri hodiny a človek by stále mal čo objavovať.

Najviac sme sa zamysleli pri sekcii Človek a on sám. Prirodzene, chceme byť lepší, krajší, mladší, zdravší, bohatší a múdrejší. Chceme, aby sa za nami baby otáčali, ale... Potom sa pozrieme do zrkadla, povieme si: "čo už, hlavne že nás nič nebolí." Naskočíme radšej na kolobežku a opäť sú z nás, (aspoň mentálne) aktívne a zvedavé deti. Budúcnosť nehľadí na naše ubolené staré kríže.

Keď sa do Berlína vrátim nabudúce, toto miesto navštívim znova. Ale už nie s Johnym – zoberiem sem vnučku. Pretože ak má niekto začať formovať odpovede na otázky o budúcnosti, je to práve jej generácia.

Zapísané kečupom na tácku z currybratwurstu– Johny & ja, Berlín.

Príspevok Futurium Berlín: Miesto, ktoré kladie správne otázky zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Berlín dnes patrí medzi tri alebo štyri najvýznamnejšie centrá súčasného umenia na svete, hneď vedľa New Yorku, Londýna a Paríža. Nie je to náhoda — toto postavenie nevzniklo z bohatstva, ale z paradoxnej kombinácie histórie, chudoby a absolútnej slobody. Súčasné umenie v Berlíne.

Po páde Múru v roku 1989 zaplavili prázdne fabriky, opustené byty a zabudnuté pohraničné štvrte umelci z celého sveta. Nájomné bolo smiešne nízke, priestoru neobmedzene a štát mal vtedy dôležitejšie starosti, než kontrolovať subkultúry. Dnes v meste žijú a pracujú svetové esá ako Alicja Kwade, Katharina Grosse, Rosemarie Trockel, Ólafur Elíasson či Jonathan Monk — ľudia, ktorí by si obrovské ateliéry v drahom Londýne alebo Paríži jednoducho nemohli dovoliť.

Hamburger Bahnhof

Pristávame s kolobežkami pri hamburger Bahnhof, Na prízemí práve prebieha gigantický workshop s deťmi, rodičmi a drevenými kockami.

Hamburger Bahnhof je vlajková loď celého Berlína. Najväčšie múzeum súčasného umenia inštalované v majestátnych priestoroch historickej železničnej stanice z 19. storočia. Monumentálne sály sú priam stvorené pre gigantické veľkoformátové inštalácie. Pre nás s Johnym to malo navyše silné čaro: je to asi jediná stanica v Nemecku, kde vlaky nemajú meškanie – keďže tu už žiadne nejazdia. Namiesto lokomotív tu dnes v koľajiskách parkujú uletené konceptuálne sochy, pri ktorých človek občas nevíde z údivu.

Berlin Contemporary Art

Súčasné umenie v Berlíne sa pyšní tým, že hostí vyše 400 umeleckých galérií. Na porovnanie: v Bratislave ich máme možno dvadsať a na celom Slovensku okolo štyridsať. Nemecká metropola je tak jedným z najhustejších galerijných prostredí na svete. Nájdete tu všetko — od klasickej maľby cez performatívne umenie, architektúru, film, mediálne umenie až po imerzívne svetelné inštalácie.

Nebolo v našich silách obísť všetko. To by som radšej musel denne tlačiť berlínsky currywurst. Pochopili sme to hneď pri návšteve malej, no fascinujúcej ART CRU Gallery v komplexe Kunsthof na Oranienburger Straße. Mali sme šťastie – o hodinu tam začínala vernisáž. A nie hocijaká. Pri tejto príležitosti sme trochu vyspovedali kurátorku a ponorili sa hlbšie do berlínskeho umeleckého podzemia.

Galerie ART CRU Berlin: Umenie bez akademických filtrov

Od roku 2008 je ART CRU gallery jedinou berlínskou galériou zameranou výhradne na takzvané Outsider Art. Tento termín (ktorý v roku 1945 zaviedol francúzsky umelec Jean Dubuffet ako „Art Brut“ – drsné umenie) označuje tvorbu ľudí s psychiatrickými diagnózami alebo mentálnym znevýhodnením.

Tím galérie verí, že osobité vnímanie sveta umožňuje týmto autorom tvoriť s extrémnou, priam surovou autenticitou. Ich výstavy nefungujú ako charita, ale ako plnohodnotná, dôležitá pozícia v súčasnom umení, ktorá vyvoláva ostrý dialóg s etablovanou scénou.

My sme tu zažili výstavu UP-DOWN, ktorá vôbec po prvýkrát predstavuje posmrtnú tvorbu Karla-Heina Schwinda. Jeho smrťou v roku 2024 stratil umelecký svet tvorcu, ktorého práca sa vymyká akejkoľvek kategorizácii – a práve v tom je jej sila. Schwind si vytvoril vlastný, bezprostredný vizuálny jazyk mimo akademických škatuliek.

Jeho diela dýchajú existenčnou naliehavosťou, kde sú maľba, kresba a sochárske gesto prepletené do jedného uzla. Kým jeho raná tvorba je charakteristická divokým vrstvením, nánosmi a hustou kompozíciou, neskoršie diela sa radikálne redukujú na čistú líniu a elementárne motívy. Názov UP-DOWN presne odráža toto vnútorné napätie: pohyb a nehybnosť, rozpad a koncentráciu. Kurátori výstavy, Ulrich Volz a Joachim Herter, navyše udržiavali s umelcom dlhé roky blízky osobný vzťah, čo na koncepcii výstavy hneď pocítite.

Capitain Petzel: Rodney McMillian a politika tela

Cestou k hotelu na Karl-Marx-Allee sme v ďalšej priestrannej galérii Capitain Petzel natrafili na výstavu amerického umelca Rodneya McMilliana.

McMillian je provokatívny autor z Philadelphie, ktorý vo svojej tvorbe používa všetko – od maľby cez video až po vyhodený domáci nábytok a staré koberce. Jeho hlavnou témou je politika, rasa, sociálna nespravodlivosť a história USA. Cez optiku opotrebovaných každodenných vecí ukazuje, ako sa veľká politika podpisuje na životoch obyčajných, marginalizovaných ľudí. V Berlíne jeho diela pôsobia obzvlášť silno, keďže mesto samo osebe je pamätníkom sociálnych experimentov.

Anatomia berlínskej scény

Súčasné umenie v Berlíne funguje v troch jasne oddelených, no prepojených vrstvách:

1. Veľké štátne inštitúcie: Miesta ako Hamburger Bahnhof alebo Neue Nationalgalerie, ktoré definujú kánon.
2. Súkromné zbierky a nadácie: Skvosty ako Boros Collection alebo Julia Stoschek Foundation. Často sídlia v bizarných priestoroch a hoci bývajú uzavreté, občas otvoria dvere a ponúknu zážitok, aký inde na svete nenájdete.
3. Nezávislé projekty a alternatívne kolektívy: Takzvané project spaces. Malé, punkové, dotované z nadšenia – práve tie sú skutočným srdcom a kyslíkom celého Berlína.

Keď mesto exploduje umením

Ak chcete zažiť absolútny umelecký pretlak, musíte sem prísť v septembri počas Berlin Art Week. Počas piatich dní viac ako 100 múzeí, galérií a alternatívnych priestorov ponúkne vyše 300 podujatí naraz. Umenie vtedy nezostáva za stenami budov, ale doslova vyteká do ulíc, starých kostolov, opustených priemyselných skladov a na stanice metra. Pre tých, čo preferujú jar, je tu zase Gallery Weekend, kedy sa naraz otvárajú desiatky popredných privátnych galérií.

🏛️ Kľúčové galérie súčasného umenia

Kam rozhodne zájsť. Ak vás contemporary art v Berlíne zaujíma, toto sú body, ktoré by ste nemali vynechať:

• Hamburger Bahnhof: Vlajková loď celého Berlína. Najväčšie múzeum súčasného umenia inštalované v majestátnych priestoroch historickej železničnej stanice z 19. storočia. Sály sú priam stvorené pre gigantické veľkoformátové inštalácie.

  • Otvorené: utorok – nedeľa 10:00 – 18:00 (v pondelok zatvorené).

• Neue Nationalgalerie: Ikonická sklenená stavba od legendárneho architekta Miesa van der Rohe. Vládne tu modernizmus 20. storočia a brutálne silné dočasné výstavy.

  • Tip: Vo štvrtok je otvorené predĺžene až do 20:00.

• Gropius Bau: Monumentálna historická budova (ktorú sme tentokrát kvôli času nestihli), no pýši sa tými najambicióznejšími hosťujúcimi výstavami v Európe. Prednedávnom tu bola napríklad obrovská retrospektíva Yoko Ono.

  • Otvorené do 20:00 (v utorok zatvorené).

• Boros Collection: Absolútny unikát. Súkromná zbierka svetového umenia (Ólafur Elíasson, Danh Vō) umiestnená v masívnom betónovom bunkri z druhej svetovej vojny. Pozor: vstup je možný len s vopred spravenou online rezerváciou, výhradne so sprievodcom a platí tu prísny zákaz fotenia. Tento zážitok nás tentoraz minul, no zostáva na zozname.
• KW Institute for Contemporary Art: Inštitúcia v štvrti Mitte, ktorá nemá vlastné stále zbierky, no už od 90. rokov prináša progresívne výstavy reagujúce na pálčivé sociálne a politické otázky. Od roku 1998 je hlavným motorom známeho Berlin Biennale.
• KINDL Centre: Bývalý obrovský pivovar vo štvrti Neukölln, prerobený na centrum súčasného umenia. Majú tu monumentálnu halu pre takzvané site-specific inštalácie (umenie vytvorené priamo pre daný priestor).

  • Vstup je zadarmo alebo za dobrovoľný príspevok (v pondelok a utorok zatvorené).

💡 Praktický tip na záver: Ak chcete vedieť, čo presne sa v Berlíne vystavuje práve v tejto sekunde, otvorte si pred cestou web artatberlin.com. Ponúka kompletný a neustále aktualizovaný prehľad vernisáží a výstav vo všetkých 400 galériách v reálnom čase. Súčasné umenie v Berlíne na dlani.

Johny & ja, zapísané večer pri nohách Miesa van der Rohe.

Príspevok Berlín ako svetové centrum súčasného umenia: Keď chudoba splodila slobodu zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Kolobežkou cez Východný Berlín alebo ako sme si vyšľapali dušu na dlažobných kockách.
Cestopisná esej v desiatich zástavkách, s povinnou bolesťou v kolenách a nepovinnou existenciálnou krízou.

Alexanderplatz

Štartovacia čiara s ideologickým dohľadom

Začíname tam, kde sa začínalo všetko v NDR — pod televíznou vežou, tým oceľovým prstom, ktorým socialistická moc ukazovala Bohu, že má dosah aj do nebies. To je Fernsehturm. Stojíme pod vežou, nohu na kolobežke a cítime sa ako veľkí športovci na dvoch kolesách. Ibaže naše silostroje nemajú pedále ale oceľové stúpatko a vôbec žiadne odpruženie. Čo si v tejto chvíli ešte neuvedomujeme ale čoskoro veľmi bolestne pochopíme.

Alexanderplatz — Alex, ako mu hovoria Berlínčania s tou typickou berlínskou lenivosťou voči viacslabičným slovám — je srdce toho, čo bývalo Východným Berlínom. Nie to staré srdce s okázalými svetovými hodinami a slnečnou sústavou nad nimi, ktoré vyzeralo ako parkovisko s brutálnou vežou a kultúrnym domom. Dnes cez shopping centrá a vynovené fasády cítiť všadeprítomnú výstavbu v štýle Potsdamer Platz.

Utekáme odtiaľ aby nás neušliapali turisti so selfie-tyčami a kebabom v ruke. Odrážame sa a Kostka kolobežky nás pomaly unášajú na severovýchod.

Prvé metre sú zadarmo. Skôr než vyrazíme hlboko do Prenzlbergu, odbočíme do Mitte. Práve tadeto kedysi prebiehala hranica ako skalpel cez srdce mesta. Mitte leží presne na tej jazve.

Haus Schwarzenberg

Príbeh jednej ulice a troch životov

Rosenthaler Straße 39. Vstupujeme bránou, ktorá nevyzerá ako brána — skôr ako diera v omietke, cez ktorú sa dostaneš do iného storočia. Ostatné budovy okolo sú vyleštené, nafúknuté, plné kaviarní, kde latté stojí päť eur a barista má filozofický titul.

A potom je tu Haus Schwarzenberg. Fasáda úmyselne nechaná od roku 1945 bez rekonštrukcie, steny pokryté vrstvami graffiti tak hustými, že sa to dá čítať ako geologický profil — tu začala revolúcia deväťdesiatych rokov, tu prišla druhá vlna, tu tretia, a tu ešte niekto lepil nálepku v utorok ráno.

V roku 1995 sa do tohto opusteného komplexu nasťahovala umelecká skupina Dead Chickens a pomenovala ho podľa románu Stefana Heyma o krátkodobej ľudovej demokracii v povojnovom Nemecku. Celé to funguje bez vládnych dotácií, čo v Berlíne znamená buď zázrak, alebo tvrdohlavosť — a tu ide zrejme o oboje.

V pivnici sídli Monsterkabinett — pneumatické monštrá z kovu, čo spievajú a tancujú. Na dvore nás víta portrét Anny Frankovej, ktorý nikto nikdy neprekryl. Sídli tu Anne Frank Zentrum a tiež múzeum majstra Otta Weidta, ktorý počas vojny zamestnal slepých a hluchonemých Židov, aby ich zachránil pred deportáciou.

Tri príbehy v jednej budove — a všetky pravdivé.

Kunsthause Tacheles

O dve stovky metrov ďalej po Oranienburger Straße: Fotografiska. Päťposchodová budova z roku 1909, čo bola najskôr obchodná pasáž AEG, potom základňa nacistickej Pracovnej fronty a Schutzstaffel, potom troska vo Východnom Berlíne a následne (po páde múru) legendárny squat Kunsthaus Tacheles.

Umelci obsadili zrúcaninu v roku 1990, len mesiac po páde múru, a vytvorili si tu vlastnú umeleckú utópiu, ktorá vydržala dvadsaťdva rokov. Kiná, ateliéry, divadlo, graffiti šesť poschodí do výšky. V roku 2012 developeri vyhodili umelcov, aby uvoľnili miesto investorom.

Dnes je tu Fotografiska — štokholmské múzeum fotografie, ktoré sem otvorilo pobočku v septembri 2023 po masívnej rekonštrukcii. Mali sme šťastie. Na schodištiach ostali pôvodné graffiti zo squaterských čias. Dnes sú chránené pamiatkovým zákonom. Čo je berlínsky paradox v najčistejšej forme: revolúcia pod ochranou štátu.

Kolobežky zaparkujeme pri stĺpe. Pozeráme na budovu dlho, pobeháme schodisko. Tacheles je jidiš slovo. Znamená: "hovoriť rovno, bez obalu." Nakoniec neodolám a vojdem. Práve dnes otvára výstavu Anton Corbijn. A to musím.

Múzejný ostrov

Kde sa Berlín díva do zrkadla

Od Oranienburger Straße je to pár metrov k Spree a k Múzejnému ostrovu. Pätica svetoznámych múzeí, ktorá stojí na ostrohu medzi dvoma ramenami rieky ako kamenný argument, že civilizácia si zaslúži priestor.

Jazda po brehoch Spree okolo Múzejného ostrova je jeden z tých berlínskych momentov, kde zabudneš na kolená. Rieka je tmavo zelená, čajky škriekajú svoje odrhovačky a na druhom brehu sa tyčí Berlínska katedrála s kupolou tak sebavedomou, že vyzerá ako keby sa chcela biť s Vatikánom. Za ňou Staré múzeum, Pergamon, Bode-múzeum — každá budova je svedectvom inej epochy. A na vode zápchy výletných lodí.

Za komunizmu bol Múzejný ostrov ostrovom iba geograficky. Ideologicky bol rozpoltený, nedofinancovaný, čiastočne zruinovaný. Prachom pokrytý Pergamon uchovával hetitské brány a babylonské paláce v podmienkach, ktoré by znepokojili i menej náročného konzervátora. Po zjednotení prišli miliardy, rekonštrukcie, UNESCO. Dnes je to jedno z najnavštevovanejších múzejných komplexov sveta.

Prejazd okolo celého ostrova bol kratší, ako sme si mysleli — ale pomalší, ako sme plánovali. Lebo pri Bode-múzeu sa vždy zastavíš. Tá budova na špici ostrova, kde sa ramená Spree opäť stretávajú vyzerá ako loď plachtiaca do minulosti. A keď vidíš na toku loď plnú tancujúcich a pivo popíjajúcich nemcov, prestaneš riešiť aj geopolitiku.

Prenzlauer Berg

Kde bohémi zostarnú a na kolobke súťažíš s ich detskými kočíkmi

Presúvame sa od Spree hore na sever, do Prenzlbergu. Prvé metre sú dobré. Potom prídu prvé dlažobné kocky. Prenzlauer Berg je štvrť, ktorá prežila bomby i NDR takmer bez ujmy na fasádach. Viac ako osemdesiat percent predvojnových budov tu stojí dodnes — berlínsky zázrak. Dôvod? Komunistická správa nevedela, čo s tým urobiť, a tak to nechala stáť. Tá nerozhodnosť je efektívnejšia ako akékoľvek zákonné nariadenie o pamiatkach.

Jazdíme po Oderberger Straße. Po oboch stranách kaviarne, každá s inou filozofiou — niektorá verí v flat white, iná v Beethovena a sójové mlieko. Berlínčan z Prenzlbergu nepije kávu. Berlínčan z Prenzlbergu praktizuje kávu.

Ale nerobte si ilúzie o hipsterskej revolúcii. Prenzlauer Berg sa zgetrifikoval tak rýchlo, že squatéri z deväťdesiatych rokov by sa dnes ani nedostali na trh s nehnuteľnosťami. Hipstri z roku 1995 sú dnes rodičia s dvojičkami v "organic" certifikovanom kočíku. Kastanienallee, prezývaná tiež Macchiato Mile, je teraz tichá alej so školou jazykov a vegánskou zeleninou.
Kolobežka kope do dlažobných kociek. Občas štrajchne železo o kameň ale Kostka je v tomto nezničiteľná.

Pankow Wasserturm

Zahýbame na Knaackstraße. Stojí tu Wasserturm, najstaršia berlínska vodná veža. Okrúhla, tehlovočervená, masívna — s bytmi pre robotníkov v nižších poschodiach, kde strojníci, čo obsluhovali pumpy, žili so svojimi rodinami. Tie byty existujú doteraz a sú, prirodzene, veľmi žiadané.

Veža mala aj svoju temnú stránku. Koncom januára 1933 tu SS otvorili v strojovniach jeden z prvých koncentračných táborov, kde mučili a vraždili antifašistov. Bez súdu. Bez dokumentácie. Len pivnica, tma a ideológia čo sa práve ujala moci. Dnes si užívame okolo veže park, lavičky, detský džavot a obrovský smäd.

Berlín vás takto fackuje neustále – v jednej sekunde stojíte na mieste popráv, v druhej riešite cenu piva v Späti.

Zastavujeme v nejakom malom obchodíku a vyťahujem z chladničky dve plechovky piva. Predavačka s ázijsky tvarovanými očami nás správne ocajchovala ako turistov a vypýtala si 5 Eur. Nesprávne však odhadla našu veľkorysosť. Strčil som pivá naspäť do chladničky a poklepal si pred ňou po čele. Obaja sme sa oduli. Čo už. Zase ostaneme smädní.

Kulturbrauerei

Kde sa varilo pivo sa dnes tancuje a spomína na časy, keď mal Honecker ešte vlastné zuby

Päť minút jazdy Kolobežkou cez Východný Berlín od Wasserturmu a zrazu pred vami stojí komplex červenožltých tehlových budov, ktorý vyzerá ako malé stredoveké mestečko vtlačené do berlínskej štvrte.

Pôvod Kulturbrauerei siaha do roku 1842, keď lekárnik otvoril na tomto mieste malý pivný bar. Neskôr z malého baru vyrástol jeden z najznámejších berlínskych pivovarov. Architekt Franz Heinrich Schwechten navrhol komplex inšpirovaný stredovekými hradmi — odtiaľ tie veže, oblúky, dvory. Nie je to Malbork, ale Berlínčania tomu hovorili Bierburg — pivný hrad.

V roku 1945 Sovieti pivovar skonfiškovali a komunisti ho prevádzkovali až do roku 1968, kedy ho odstavili pre zastarané zariadenie. Chvíľu tu bol sklad nábytku. Potom mládežnícky klub Ericha Franza. Potom roky ticha, chátrania a tehál, čo pomaly strácajú zmysel bez funkcie.

Rok 1990. Kreatívci sa nasťahujú. V komplexe šiestich dvorov s dvadsiatimi budovami z červených a žltých klinkerových tehál otvárajú po páde múru kluby, reštaurácie a divadlá. Dnes tu sídli kino s ôsmimi sálami, múzeum každodenného života v NDR, ktoré sme si nenechali ujsť, koncertné sály, tanečné štúdiá, bike tour, puby a jeden z berlínskych najlepších vianočných trhov.

Na fasádach môžete ešte miestami čítať pôvodné nápisy: kotolňa, strojovňa, kvasnica. Vstupujeme do dvora. Chvíľu sa hrám na postihnutého (to mi ide) aby sme kolobežky uskladnili vnútri v múzeu. Tam objavíme trabi kemper i unikátny DDR zámok na bicykel.

Okolo nás prechádzajú ľudia rôznych generácií — starší Berlínčania, čo si pamätajú VEB, mladí, čo nevedia, čo VEB znamená, i turisti, čo fotografujú tehly. Tehly sú skutočne pekné, hlavne keď si konečne dáme to vytúžené pivo.

Mauerpark

Kde múr bol a Berlín sa smeje

Na severe Prenzlbergu leží Mauerpark. Mauer — múr. Tento park leží presne tam, kde kedysi stál Todesstreifen — pás smrti, pruh nikoho, obsypaný ostnatým drôtom, hladený reflektormi a strážený ľuďmi s príkazom strieľať. Dnes je tu každú nedeľu blší trh a vonkajšie karaoke.
Čítate správne.

V betónovom amfiteátri, priamo na mieste, kde bol Berlínsky múr, sa každú nedeľu stretávajú stovky ľudí — turisti, miestni, opití aj triezvi — a jeden po druhom vystupujú s mikrofónom v ruke a spievajú. V očiach majú slzy, na perách Total Eclipse of the Heart. Dav revúci v refréne.

Je v tom niečo hlboko berlínske: vziať miesto traumy a premeniť ho na divadlo. Nie zo zlomyseľnosti — zo životnej filozofie. Leben geht weiter. Život pokračuje. A ak môže pokračovať s karaoke, prečo nie?

Friedrichshain

Spree a brehy — Betón, stalinizmus a duch revolúcie

Odrádzame na juh, cez Schönhauser Allee, dolu k Friedrichshain. Karl-Marx-Allee to je stalinská architektonická monumentalita v najčistejšej forme. Šírka bulváru, jeho rozmery a symetria ťa nútia pocítiť vlastnú malosť — a to bol zámer.

Stalinova architektúra nestavala pre človeka. Stavala pre ideu. Osemposchodové paláce z päťdesiatych rokov, ornamentálne fasády, stĺpy, mozaiky — proletársky Versailles z prefabrikátov.

Kolobežka mi tu vynahrádza hodiny trpenia — asfalt Allee je hladký ako sen. Prvý skutočne hladký povrch od Alexanderplatzu. Vychutnám si ho naplno, pretože viem, čo príde: Spree, brehy kanálov a East Side Gallery.

East Side Gallery

Jeden kilometer a tristo metrov Berlínskeho múru. Nie ako pamätník hrôzy, ale ako plátno. Umelci z celého sveta tu v roku 1990 namaľovali svoju odpoveď na pád múru. Brežnev bozkávajúci Honeckera sme si museli nasimulovať. Trabant prerazujúci betón. Holubice, vlny, nádej naivná aj úprimná.

Pokračujeme po brehoch Spree ďalej. Tu Berlín dýcha pomaly. Len voda, čajky a príležitostná bárka. RAW-Gelände na horizonte — starý železničný areál, teraz kultúrna zóna s klubmi a street-artom tak hustým, že múry pôsobia ako zápisníky mesta.

Treptow

Na sovietskom vojnovom pamätníku v Treptowe stojí tridsaťdva metrov vysoký vojak z bronzu, v náručí zachraňuje dieťa a pod nohou drví hákový kríž. Okolité záhony dokonale uhrabané. Ticho povinné. V tom obrovskom priestore sme stretli jediného sediaceho dedka. Asi spomínal.

Presunuli sme sa k vode aby sme pochopili, že Berlin je mesto bicyklov.

Prečo objavovať Berlín na Kostka kolobežke?

• Do vlaku ju zložíš skôr, než Nemec stihne povedať „Das ist verboten.“
• Nemusíš riešiť batériu. Energia vzniká priamo z tvojej večernej currywurst.
• Cyklisti ťa neznášajú, chodci nechápu a trochu závidia a turisti si myslia, že si miestny.
• Berlín je plochý. Konečne mesto, kde sa človek nepotí ako pri výstupe na Kriváň.
• Po troch pivách ju stále odtlačíš domov. Elektrobike už býva pasívne-agresívny.
• Na rozdiel od auta naozaj vidíš mesto, nielen zadok taxíka.
• Pri graffiti zastavíš okamžite. Bez hľadania parkovania a životných rozhodnutí. Noha dole a fotíš.
• V Tiergarten prejdeš z ruchu mesta do lesa za päť minút a bez psychoterapie.
• Po dvoch dňoch zistíš, že najväčší výkon neurobil Berlín, ale tvoje kolená a lýtka.
• A hlavne — je to asi jediný dopravný prostriedok v Berlíne, ktorý ešte nepotrebuje aplikáciu, registráciu ani mesačné predplatné.

Epilóg: Kolobežkou cez Východný Berlín

Späť na Alexanderplatze. Kolobežka sa odráža naposledy.

Čo sme dnes videli? Vodnú vežu, čo bola vodárenský zázrak, koncentračný tábor, park a teraz scéna pre výstavy. Pivovar, čo bol hrad, štátny podnik, ruina a teraz kultúrna inštitúcia. Budovu, čo bola obchodná pasáž, nacistická základňa, squat a teraz švédske múzeum fotografie so strešným barom. Dom, čo nie je squat, ale vyzerá ako squat a prežil všetko, čo ho obklopovalo.

Berlín nie je mesto s históriou. Berlín je história bez prerušenia — bez milosrdenstva voči budovám, bez zabudnutia voči príbehom.

Dlažobné kocky, po ktorých sme jazdili celý deň, sú berlínska metafora: nepríjemné, tvrdé, neodpružené — ale skutočné. Na každej z nich sú vrstvy: tu chodili pochody, tu sa utekalo, tu sa tancovalo, tu sa plakalo. Kolobežka ich necíti s vďačnosťou. Moje kolená áno.

Berlín si pamätáš nie cez oči, ale cez telo. Cez ubolené dlane, udreté plece, čo ťa potom bolí týždeň. Cez tú chvíľu pred Haus Schwarzenberg, keď si stojíš pred fasádou nepočítateľných vrstiev farby a myslíš si: toto mesto nevie zabudnúť, ani keby chcelo.

Bol to dobrý deň na kolobežke.
Bol to dobrý deň vo Východnom Berlíne.

• Dĺžka trasy: cca 30 km.
• Dlažobné kocky: príliš veľa.
• Pivo: primerané množstvo.
• Spandau: zostáva na inokedy — je to iné mesto, aj keď má berlínske PSČ.
• Odporúčam zopakovať.

Príspevok Kolobežkou cez Východný Berlín: Street art a história cez bolesť v kolenách zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Farby na múroch ako jazyk slobody. To je Street art Berlín cez zápisky dvoch kolobežkových tulákov. Johny & ja, tri dni v Berlíne po stopách pouličného umenia, graffiti a street artu.

Berlín nie je mesto, ktoré si naplánujete ako návštevu múzea. Berlín je organizmus. Vyzreli sme z okna hotela a nápis „Hands OFF our homes“ na protiľahlej stene nám dal jasný smer. Naša cesta za berlínskym street artom začala presne tam, kde končí uhladenosť turistických brožúrok.

Köpenicker Strasse

Dvor ktorý udrel do očí

Murál bolo vidieť spoza troch bráničiek ku prázdnym pozemkom, ktoré už mali pod kontrolou developeri. Štvrtú bráničku som skôr tušil než videl. Potlačil som ju a povedal jednoducho: „Tam.“

Ocitli sa na dvore, o ktorom sprievodcovia mlčia. Steny vrstvené murálmi na tagoch, tagy na muráloch. Desiatky squatových zákutí a príbehov s jedinou otázkou: „Prečo?“ Nezastavili sme sa, lebo sme vedeli, čo to je. Zastavili sme sa, lebo to nešlo inak. Kreuzberg je fascinujúci v tom, že každá generácia maľuje cez tú predošlú a pritom ju paradoxne zachováva. Berlín to robí všade – v architektúre, v pamäti aj na stenách.

Johny to nazval „výkrikom života na múre“. Mal na mysli múr inštitúcií a developerov, nie ten betónový – hoci v tomto meste je každý múr trochu oboje.

Kreuzberg

Štvrť zrodu street artu, ktorá odmietla nálepku

Kreuzberg je mesto v meste. Kolobežkovali sme bez mapy. To bol zámer – street art sa nedá hľadať cieľavedome, musí si vás nájsť sám. Za rohom Oranienstrasse nás oslovila stena pokrytá postavami, ktoré si podávajú ruky naprieč kontinentmi a érami. Tu sa Street art Berlín zrodil.

Kreuzberg bol za studenej vojny „slepou uličkou“ Západného Berlína – lacný, pri múre, bez perspektívy. Práve to pritiahlo umelcov, anarchistov, tureckých migrantov a squatterov. Dnes bojuje s gentrifikáciou, ale tú vrstvu slobody na stenách jednoducho nevybielite.

Pri kanáli smerom k Treptowu sme stretli starého muža so psom. „Toto tu bolo, keď som mal dvadsať. Toto je nové. A toto je strašné,“ ukázal na tri diela na jednej stene. Kreuzberg je kolíska a srdce. Ak chcete vidieť to najhustejšie, choďte od Kottbusser Tor k Schlesisches Tor. Paste-upy, mozaiky a monumentálne maľby vás budú sprevádzať celou cestou.

RAW Gelände

Keď továrne obsadia mladí

RAW Gelände (skratka pre železničné opravovne) je komplex priemyselných hál pri stanici Warschauer Strasse. Dnes sú tu kluby, skatepark a galéria murálov pod holým nebom.

Vstúpili sme cez bránu s kávou v ruke a nikto sa nepýtal, čo tam chceme. Tá kombinácia priemyselnej ruiny a pigmentu je návyková. Najbližšie k tomu má atmosféra v gdanskej lodenici (Stocznia).

Hrdzavý plech, rozpadávajúce sa tehly a živé farby. Street art Berlin potrebuje takéto miesta – miesta, kde nebolo čo zničiť, kde nejde o vandalizmus, ale o transformáciu.

Haus Schwarzenberg

Oči Anny Frankovej s vrstvami posolstiev

V Mitte, medzi vyleštenými Hackesche Höfe s dizajnérskymi obchodmi, sa schováva Haus Schwarzenberg ako čierna ovca rodiny. Je tu husto, turisti sa tlačia, ale mystika ostáva. Steny sú tu polepené a premaľované v toľkých vrstvách, že ich neprečítate naraz.

Uprostred toho všetkého hľadí tvár Anny Frankovej. Oči, ktoré sa pozerajú priamo na vás. Street art tu nerobí z histórie dekoráciu, robí z nej prítomnosť. Anna tu nehľadí z múzejnej vitríny, ale z ulice, kde ľudia žijú, pijú kávu a ponáhľajú sa do práce. Berlín vie, kedy treba mlčať a nechať hovoriť stenu.

East Side Gallery

Zoo na brehu Sprévy

Kto by nechcel selfie s Brežnevom a Honeckerom? East Side Gallery je povinná jazda, ale úprimne, je to trochu „zoo“. Galéria pod holým nebom na pozostatkoch berlínskeho múru. Autobusy turistov, prázdne fľaše a hluk. Niektoré murály sú vyleštené, iné sa rozpadajú.

Najviac ma oslovila jedna abstraktná maľba – nehovorila nič konkrétne, len tam bola. V tom pretlaku politických odkazov to bola najúprimnejšia vec.

Kunsthaus Tacheles

Duch squatu v novej koži

Legendárny squat Tacheles na Oranienburger Strasse už nie je tým, čím býval. Dnes je tu luxusný komplex a skvelé múzeum fotografie Fotografiska. Hoci je to dnes komerčný priestor, zachovali pôvodné schodiská s ich surovou históriou. Výstava Antona Corbijna bola len čerešničkou na torte. Tacheles je metaforou Berlína – aj keď ho zmenili na nepoznanie, jeho DNA prenikla do nového.

Rozhovor pri plechovke v Treptow

V Treptowe sme stretli graffiťáka. Nechcel sa predstaviť: „To nie je o mne, je to o stene.“ Povedal nám, že Berlín sa mení príliš rýchlo. Miesta, kde pred desiatimi rokmi maľoval bez strachu, sú dnes plné kamier. „East Side Gallery je zoo,“ povedal s únavou. „My sme voľné zvieratá. Najlepšiu tvorbu nájdeš na starých tehlových múroch Kreuzbergu. Tam to všetko vzniklo.“

Mesto z hladiny kanála

Zobrali sme kolobežky a šli popri kanáloch medzi Kreuzbergom a Treptowom. Z brehov vidíte „zadok“ Berlína. Fasády budov, ktoré z ulice neexistujú. Obrovské murály veľké ako domy aj drobné tagy pod mostami, ktoré uvidí len obyvateľ hausbótu alebo bezdomovec. Toto je najčistejšia forma. Street art Berlin – bez publika, bez lajkov, len farba a miesto.

Street art ako pamäť mesta

V Berlíne je viac ako 400 galérií, ale ulica je tá najväčšia. Street art tu nie je dekorácia, je to výkrik. Mesto, ktoré si prešlo nacizmom, rozdelením aj špehovaním Stasi (kde pracoval každý tretí človek), sa potrebuje vyrozprávať.

Každá vrstva farby je datovaná inak. Pod novou freskou je staršia, pod ňou ešte staršia a úplne naspodku História s veľkým H. V meste, kde sa toho toľko stalo, je street art pripomienkou, že príbeh nekončí. Že každý, kto vezme plechovku, chce povedať: „Aj ja som tu bol.“

Johny to zhrnul pri poslednom pive: „Berlínske múry nezahmlievajú minulosť. Prenášajú ju ďalej.“ Objednal som ďalší DDR Bratwurst – vegánsky, zaliaty kečupom a kari korením – a prikývol som. Berlín chutí najlepšie presne takto: neplánovane a bez GPS.

Zapísané na dvoch servítkach z tureckého kebabu — Johny & ja, Berlín, v pohybe.

Príspevok Street art Berlín: Najlepšie lokality, murály a príbehy z Kreuzbergu zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

"V Berlíne som nebol odkedy padol Berlínsky múr, určite viac ako 30 rokov," zahlásil Johny. "OK, začneme teda u Charlieho," zakontrujem. Chvíľu ticho, potom nesmelá otázka: "Kto je Charlie?"

Filozofické zamyslenie dvoch starcov na kolobežkách o topografii teroru. Berlínsky múr nie je len pamiatkou na studenú vojnu. Je to konečná stanica vlaku, ktorý sa v Nemecku pohol už v roku 1933. Totalita v tomto meste nemenila podstatu, len farbu uniforiem a materiál bariér. Od byrokraticky naplánovanej genocídy až po betónové pásmo smrti – toto sú zápisky o meste, ktoré sa svoju minulosť nesnaží zakryť.

Checkpoint Charlie

Kde sa absurdita stretáva s tragédiou

Stojíme pred bielou strážnou búdkou uprostred rušnej ulice. Turistické plagáty, selfie tyče a predavači magnetiek. Johny poznamenal: „Toto miesto by malo ľudí desiť, nie baviť.“ Mal pravdu. Na Checkpoint Charlie si civilizácia podávala ruku so svojím vlastným popretím.

Medzi Východom a Západom ležalo pár desiatok metrov asfaltu, po ktorom ste mohli prejsť slobodne — alebo vôbec nie. Všetko záviselo od náhody narodenia a farby vášho pasu. NDR vtedy nevlastnila len betonárky, ale aj ľudskú budúcnosť. Múr bol odpoveďou na „cestovateľské chute“ — režim ním musel zastaviť státisíce ľudí, ktorí odmietali žiť v štáte, čo im diktoval aj sny.

Najšialenejšie úniky: Vynaliezavosť v službách slobody

V múzeu Berlínskeho múru Johny zostal stáť pred miniatúrnym autom: „On sa fakt schoval do kufra Trabanta?“ Áno. A bol to jeden z tých lepších plánov. História útekov je katalógom zúfalstva a odvahy:

• Balón z kusov látky: Rodina Wetzlerovcov preletela nad múrom v podomácky ušitom balóne. 28 minút letu v mraze a strachu, kým nepristáli na západe.
• Obrnený transportér: Wolfgang Engels ukradol armádne vozidlo a jednoducho ním prerazil múr. Uviazol v ostnatom drôte, postrelili ho, ale západoberlínski okoloidúci ho doslova vytiahli do slobody.
• Tunel 57: 145 metrov dlhý, pol metra pod zemou. Za jednu noc ním prešlo 57 ľudí. Kopali ho tí, čo už boli vonku — lebo tam nechceli nechať svojich blízkych.

Viac ako 140 ľudí pri pokuse o útek zahynulo. Nie sú to štatistiky. Sú to príbehy ľudí, ktorí mali mená a niekoho, kto ich doma márne čakal.

Pád múru: Ako sa nedorozumenie stalo históriou

9. november 1989. Hovorca NDR Günter Schabowski na tlačovke omylom vyhlásil, že hranice sa otvárajú „okamžite“. Nevedel, že to malo platiť až od rána a kontrolovane. Slová však boli vonku. Desaťtisíce ľudí sa nahrnuli k priechodom. Pohraničníci nevedeli čo robiť. O polnoci Harald Jäger, veliteľ prechodu Bornholmer Strasse, jednoducho otvoril závoru, pretože odmietol strieľať do vlastných ľudí.

Johny to zhrnul: „Celá studená vojna padla na omyl jedného úradníka a na slušnosť jedného vojaka.“ Možno to bol len okamih, keď história povedala: „Dosť.“

East Side Gallery

alebo múr ako historické plátno

Pozostatky Berlínskeho múru nájdete vo Friedrichshaine, na brehu Sprévy. East Side Gallery dlhá 1,3 kilometra je umelecký pozostatok tej doby. Pokrývajú ho maľby umelcov z celého sveta. Je to najpodivnejšia galéria pod holým nebom, akú sme videli.

Objavili sme i Brežneva a Honeckera v bratskom bozku s nápisom „Bože, pomôž mi prežiť túto smrteľnú lásku“ . Hneď sme sa to pokúsili napodobiť.

Trabi muzeum

A potom je tu Trabant. Dvojvalcový motor, telo z lisovaného plastu, maximálna rýchlosť deväťdesiat kilometrov za hodinu — ak ste mali šťastie a vietor v chrbte. Symbol DDR, na ktorý sa čakalo trinásť rokov. Keď ľudia v novembri '89 prechádzali hranicu, prišli práve na Trabantoch.

Dodnes si na nich v maďarsko rakúskom pohraničí a v Košturicových filmoch prasce vylamujú zuby. Ale dôstojnosť si ľudia vedia nájsť aj v nedôstojných veciach. Tak sme videli trabi limuzinu, trabi kabrio i trabi kemper. :-)

Topografia teroru

alebo čo Berlínskemu múru predchádzalo

Tam, kde kedysi sídlilo gestapo a SS, stojí dnes centrum Topografia teroru. Okolo neho symbolicky ponechali Berlínsky múr. Nie je to múzeum hrdinov, ale múzeum mechanizmu smrti. Toho, čo studenej vojne predchádzalo. Mapuje obdobie Nemecka od nástupu NSDAP a Hitlera k moci. Konečné riešenie. Videli sme zápisnicu z konferencie vo Wannsee, kde pätnásť mužov za hodinu a pol „vyriešilo“ osud miliónov ľudí.

Johny nič nehovoril. Ani ja. Filozofia zla nie je vždy dramatická. Niekedy vyzerá ako suchá byrokratická zápisnica zo schôdze.

Návštevu tohto múzea veľmi odporúčam. Mnohé vtedy používané techniky vyvolávania nenávisti sú živé i dnes. Pod pozostatkami berlínskeho múru nájdete chronologický záznam vzostupu Hitlerovej moci zla, až po úpadok mýtickej tretej ríše.

Je poučné vidieť ako končí zlo.

Welthauptstadt Germania a Führerbunker

Albert Speer mal plán. Hitler mal víziu. Berlín sa mal stať Welthauptstadt Germania — svetovým hlavným mestom novej ríše — s víťazným oblúkom väčším ako ten parížsky, s kupolou, pod ktorou by sa stratil celý rímsky Panteon.

Nič z toho nevzniklo. Zostalo len parkovisko. Pod ním zasypaný betónový Führerbunker. Žiadna tabuľa, len zaparkované autá.

Nemecko sa rozhodlo, že z tohto miesta neurobí púť. Hitler si nezaslúži ani hrob. Johny súhlasil. Ja som si nebol istý — zabudnutie a vyrovnanie sa nie sú vždy to isté.

Memoriál zavraždených židov

Pamätník zavraždených Židov nepochopíte z fotografie. Keď vojdete medzi tie sivé kvádre, zem sa začne vlniť a ruch Berlína zmizne. 2711 betónových blokov bez mien.

Práve tá anonymita je podstatná — nacisti vzali ľuďom identitu a toto miesto to pripomína svojou mlčanlivou masou. Hore turisti fotia selfie, dole pod zemou sú v informačnom centre listy a osudy konkrétnych obetí. Ten kontrast je silnejší než samotný betón.

Reichstag

A potom je tu Reichstag. Fostrova sklenená kupola, po ktorej stúpate nad hlavy politikov. Symbol je jasný: Moc musí byť viditeľná. Občania sú nad poslancami.

Johny bol skeptický: „Je to príliš pekný symbol. Skutočná demokracia je oveľa škaredšia. vymletý hlupák či gauner majú rovnaký hlas ako slušný človek.“ Možno. Ale možno práve preto potrebujeme vzdelaných a slušných ľudí, potrebujeme aj symboly, aby sme nezabudli, čím chceme byť.

Demokracia nie je ideálne zriadenie. Ale pre slobodu a prosperitu človek nič lepšie nevymyslel.

Potsdamer Platz

Kapitalistická náplasť na socialistickú jazvu

Naše potulky končíme na Potsdamer Platz. Pred rokom 1989 to bola „ničia zem“ — pás mŕtveho územia medzi Múrmi. Dnes je to ultramoderná štvrť. Johny to nazval „kapitalistickou náplasťou na socialistickú jazvu“. Berlínčania ale nevystavajú nové bez toho, aby nepripomínali staré.

A Berlínsky múr? Jeho stopy vyznačené vydláždeným kamenným pruhom po celej jeho trase pripomínajú dôsledky zla a uvoľnenej nenávisti. Ľahko ho môžete nasledovať.

Berlín žije novým životom

Večer v Kreuzbergu Johny napísal na servítku: „Berlín je jediné mesto, kde sa minulosť nepretvaruje, že nie je minulosťou.“ Kluby v bývalých skladoch, graffiti vedľa pamätníkov. Sloboda nie je len neprítomnosť Múru. Je to schopnosť žiť s pamäťou bez toho, aby vás paralyzovala. Múr padol. Mesto žije.

My tu sedíme, popíjame Paulaner a ochutnávame povestné vegánske menu: „Original DDR Currybratwurst“ – múčny kabanos ktorý nevidel mäso ani z rýchlika, utopený v kečupe, posypaný s curry. Táto DDR pochúťka je rovnakým paradoxom ako celý berlínsky múr. Oboje je za trest.

Zapísané podvečer v stánku na servítke z bratwurstu — Johny & ja, Berlín, kolobežka, veď viete.

Príspevok Berlínsky múr: Symbol teroru, ktorý začal v troskách roku 1933 zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Drážďany: itinerár, tipy na výlet v okolí z nášho cestovného denníka! Prešli som Altstadt, Neustadt a objavil Labe na kolobežke. Moje osobné tipy, čo vidieť a zažiť.

Keď barok stretne alternatívu a kolobežku

Vitajte v Drážďanoch, meste, ktoré je pre mňa dokonalou kombináciou histórie, umenia a aktívneho mestského objavovania. Bol som tu pár krát, zväčša Zwinger ale nekdy som nespoznal toto mesto tak ako teraz, na kolobežke. Väčšina sprievodcov sa zameria len na barokovú nádheru Altstadtu (Starého mesta), ale z mojich nových osobných skúseností a odporúčaní viem, že skutočné kúzlo tohto saského klenotu sa skrýva v kontraste.

Tento článok nie je len ďalší všeobecný sprievodca. Je to môj kompletný, overený itinerár na predĺžený víkend (3 dni), ktorý sme osobne prešli na dvoch kolesách. Ukážem vám, ako v plnej miere využiť túto destináciu a predstavím vám cesty, ktoré vás zavedú z ikonického Zwingeru až do alternatívnych ulíc Neustadtu. Tento pilierový príspevok slúži ako mapa, ktorá vás prevedie mojimi najlepšími tipmi na túry, architektúru a gastro-zážitky, ktoré som zhrnul do detailnejších článkov nižšie. Pripravte sa, že Drážďany objavíte aktívne, tak ako my!

Deň 1: Pádne argumenty pre Baroko – Drážďanský Altstadt

Prvý deň venujeme srdcu mesta, ktoré sa po bombardovaní neuveriteľne znovuzrodilo. Toto je vizuálna prehliadka histórie, ktorá je povinnou jazdou pre každého, kto navštívi Drážďany.

Must-see na Altstadte (môj overený okruh)

Náš deň začal prechodom mostov cez Labe. Už na nich sme sa rozhodli, že tie nábrežia musíme v ďalších dňoch dôsledne preskúmať. Ani sme vtedy netušili, že nás na Labe bude čakať jeden z najkrajších kolobežkových výjazdov. Následne sme sa ponorili do tejto trasy:

• Frauenkirche (Kostol Panny Márie): Nielen impozantná stavba, ale aj silný symbol. Moje odporúčanie: Neobíďte povinnú rannú kaviareň, predajňu Meissenského porcelánu a chvíľu sledujte ruch na Neumarkt, kde sa mieša história s moderným životom.
• Zwinger a Semperoper: Architektonické majstrovské diela sú pastvou pre oči. Najmä ak tam objavíš akrobatky, ktoré robia stojky na zábradliach terás.
• Brühlsche Terrasse (Terasy nad Labe): Nazývajú aj „Balkón Európy“. Tip z mojej cesty: Je to ideálne miesto na oddych a pozorovanie labskej cyklotrasy a všadeprítomných parníkov, najmä podvečer pri západe slnka!
• Fürstenzug (Kniežací sprievod): Ten keramický vlys je jednoducho dlhý a úžasný. Ale odfotiť ho bez ľudí je temer nemožné. Stále sa tam niekto motá.

Chcete poznať moje detailné dojmy z týchto pamiatok? Prečítajte si článok: Drážďany: Altstadt, medzi Zwingerom, modrými rúrami a katedrálami

Deň 2: Ulica kontrastov a subkultúr – dobrodružstvo v Neustadte

Zatiaľ čo Altstadt je krásna minulosť, Neustadt je mladá a pulzujúca prítomnosť a môj osobný favorit pre aktívnych a zvedavých cestovateľov. Na tomto mieste skutočne spoznáte moderného a rebelantského ducha Drážďan.

Od Zlatého jazdca k farebným fasádam

Neustadt je rozdelený na historickú a „vonkajšiu“ alternatívnu časť, ktorá stojí za to preskúmať pešo alebo na kolobežke.

• Zlatý jazdec (Goldener Reiter): Prechod zo starého mesta do nového.
• Alaunstraße: Je to cesta, kde sa život nehrá na pravidlá. Moje zistenie: Fascinoval ma život na ulici, ako sa tu stretávajú rôzne subkultúry, od umeleckých galérií až po malé obchody s vinylmi. Zistil som, že je to ideálne miesto na večerný drink a pozorovanie ľudí, ktorí sa netvária, že sú dokonalí.
• Kunsthofpassage: Tajný poklad s hravými fasádami je mekkou pre instagramerov a fotografov.

Chcete vedieť viac o nefiltrovanom živote a príbehoch v Neustadte? Pozrite si môj detailný príspevok: Alaunstrasse Drážďany Neustadt, banálny príbeh jednej ulice

Deň 3: Výlety do okolia & Mesto ako východiskový bod pre túry

Ďalšie dni sme venovali tomu, čo nás na cestovaní baví najviac: pohybu a objavovaniu regiónu. Drážďany sú fantastickým východiskovým bodom pre aktívne výlety.

Kolobežka/Túra po Labe: Vodný palác a Pevnosť Königstein

Labská cyklotrasa je svetový unikát a môj osobný tip je využiť ju, či už na bicykli alebo kolobežke.

• Trasa popri Labe: rovinatý cyklochodník popri rieke s minimom áut, ktorý je len na pár úsekoch prepojený s cestou. Čo som objavil: Na ceste smerom na sever (napr. k Vodnému palácu) alebo smerom do Saského Švajčiarska si naozaj vyvetráte hlavu.
• Vodný palác je zastávka, ktorá stojí za námahu. Tiež Biergarten na druhej strane rieky. :-)

Ako dopadla naša cesta na kolobežke popri Labe? Všetky detaily nájdete tu: Kostkovic Drážďany: kolobežkou popri Labe objaviť Vodný palác

Vlakom a kolobežkou na Bad Schandau

Úplne samostatným zážitkom bol výlet do Bad Shandau a roklín Saského Švajčiarska. Samozrejme sme zle odbočili, samozrejme sme objavili chodníky, na ktoré možno mesiac nevstúpila ľudská noha a samozrejme sme objavili jednu z najkrajších a najadrenalínovejších roklín celého územia.

Až keď sme po polhodine šplhania zišli, zistili sme, že vo vedľajšej doline jazdí električka.

Ako sme sa skoro začali modliť (dokonca s deravou topánkou) sa dočítate tu Saské Švajčiarsko: Bad Schandau a kolobežka: zapeklitý prípad stratenej rokliny

Meissen: Barok mimo barok (Výlet do okolia)

Ak máte čas na pol dňa, Kráľovské mesto Meissen (Míšeň) je úžasná voľba.

• Porcelán a stredovek: Meissen nás ohromil stredovekou atmosférou a slávnou výrobou porcelánu. Najmä cenami.
• Môj pohľad: Aj tu sme si vzali kolobežky ale zväčša sme v centre tlačili. Prechádzať sa po kamennej dlažbe a hľadať tie najlepšie výhľady bola pre mňa tá najlepšia túra v meste.

Chcete vedieť, kde nájsť tie najkrajšie výhľady na Meissen? Prečítajte si: Po kamennej dlažbe cez kráľovské mesto Meissen s kolobežkou

Praktické a osobné tipy pre cestovanie do Drážďan

Ako aktívny cestovateľ, tu sú moje overené poznatky pre bezproblémovú cestu:

• Doprava: Ak vyrážate kolobežkou, ideálne je využiť vlaky. Metropolitan stojí v Drážďanoch na hlavnej stanici i v Neustadte. Je pohodlný a ušetríte si mraky problémov s parkovaním v meste. Vlaky, kolobežka a lode vás dovedú všade a spoznáte toto mesto ako nikto iný. Navyše veľmi lacný saský denný železničný lístok vám umožní pohybovať sa +/- 40 km od mesta celý deň temer bezplatne. Od Saského Švajčiarska až po Meissen.
• Ubytovanie: Altstadt je síce centrum ale ak hľadáte život a zážitky, tak Neustadt (hlavne v okolí Alaunstrasse) je oveľa výživnejší, adrenalínovejší a oveľa lacnejší. Skvelá voľba.
• Gastro Tip (môj osobný favorit): Viete o tom, že v Drážďanoch je Múzeum čokolády CAMONDAS a nachádza sa tu aj Molkerei Pfund, údajne najkrajší obchod s mliečnymi výrobkami na svete?

Drážďany: itinerár, tipy na výlet v okolí

Drážďany vás nenechajú sedieť. Nie sú len o instagramových fotkách pre turistov. Z mojich ciest viem, že je to mesto, ktoré ponúka priestor pre každého, kto chce byť aktívny. Verím, že vám tento itinerár, vytvorený na základe mojich osobných zážitkov a odporúčaní, pomôže naplánovať si cestu.

Ak vás zaujal náš denník a vás láka objavovanie a aktívny pohyb, nezabudnite sa pozrieť aj na naše ďalšie cestovateľské denníky zo Slovenska i Európy a pripojiť sa tiež k našej výzve Kardionápravník.

Poľské cestovateľské zápisky

• Vroclav
• Varšava
• Krakow
• Gdansk

Príspevok Drážďany: itinerár, tipy na výlet v okolí z nášho cestovného denníka zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Saské Švajčiarsko. Cesta zo srdca Drážďan do Bad Schandau je ako skok do iného sveta – len hodinka vlakom a ocitneš sa pri prístave v kúpeľnom mestečku, odkiaľ vyrážajú davy turistov na skalné vyhliadky a do nepriechodných roklín. Pešia turistika a nič iné ako turistika – pravdepodobne to najlepšie, čo môžeš v Labských pieskovcoch robiť. Starobylá prírodná krajina s bizarnými skalnými útvarmi je jednou z najčarovnejších turistických oblastí v Európe. Čo sa však stane, ak sa tam vyberieš s kolobežkou, deravými teniskami a optimistickým duchom starcov?

Vlakom do prírody

Cesta z Drážďan do Bad Schandau je zážitkom sama o sebe. Vlak sa hadí popri rieke Labe, obklopený strmými skalnými stenami a lesmi, ktoré ako by prichádzali priamo z rozprávky. Kto pozná dôverne České Švajčiarsko, vie o čom hovorím. Väčšina batôžkárov pozerá z okna, niektorí fotia. Domácich scenérie nechávajú v kľude. Vo vlaku panuje tiché nadšenie – každý akoby čakal, kedy sa pred ním v plnej kráse zjaví panoráma prírody. Prechádzame Kurort Rathen, Königstein a vystupujeme až v Bad Shandau.

Bad Schandau - brána do Saského Švajčiarska

Brána do Saského Švajčiarska. Dokonalý únik z mestského ruchu. To sme čakali. A tiež sa to splnilo. Prevozom loďou z železničnej stanice Bad Shandau na druhý breh sme ohrdli. Sme predsa makači a dáme to na kolobežkách - cez most a po svojich. Nadbehli sme si tak asi tri zbytočné kilometre a odbočili sme netrpezlivo do prvej uličky smerujúcej do roklín. Cesta sa zdvihla, chodník zmizol a nasledujúci úsek sme kolobežky tlačili popri autách a autobusoch až k parkovisku o 200 výškových metrov vyššie a dva kilometre ďalej. Veľké parkovisko sľubovalo nástupné trasy hneď na dve vyhliadky a jeden "panoramaweg", turistických hrebeňový chodník.

"Bude plné", povedali sme si a zmýlili sme sa. Bol tam iba jeden pán, ktorý prášil koberčeky z auta. Naproti bola kolónia garáží, zjavne zimné odstavisko pre obyvateľov Bad Shandau.

S hrdosťou sme pretlačili kolobežky k prvej vyhliadke. Nič, len stromy. Zarastená. Prešli sme k lavičke na druhej vyhliadke. Ako v pralese. S miernymi obtiažami sme našli žltú značku chodníka. Dnes sme boli zjavne prví, kto po nej išiel. Občas odrazom, ale väčšinou tlačiac sme sa vybrali po panoramaweg po chodniku, ktorý padal stále viac do hlbokého lesa. Ale dalo sa po ňom konečne na kolobežkách spustiť. Ako do pekla. Čo sme na ceste nastúpali, to sme tu na niekoľko sto metroch naklesali.

Roklina Goldgrundeltal

Sme v brode. V strede rokliny. Johny mi hovorí nejaké nevkusné slová, kde dominujú prídavné mená blbý, nezodpovedný a tak. Postupne pridáva na pare. Vôbec som netušil, ako bohato sa dajú osobné zámená kombinovať s rôznorodými pomenovaniami pohlavných orgánov. Už je nám ale jedno, či sa vrátime alebo pôjdeme dopredu. Na obe strany je to opäť tlačenica 100 m hore. Sme hrdinovia a tak volíme cestu vpred. Aj preto, že sú tam drevené schodíky, rebrík, nejaké reťaze,...

"Také traily na kolobežku len tak nenájdeš." Občas na pleci, občas ťahajúc, občas tlačiac, občas sa opierajúc. Postupujeme. Zrazu bolo nejak vlhko. Brod mi pripomenul moju centimetrovú dieru v podrážke. Už mala centimetre dva. Ja sa tých mokrých ponožiek asi nezbavím. Mlčky trpím a šliapem dopredu. Na konci chodníka krásna lúka a konečne slnko. Po oboch stranách Saské Švajčiarsko a panorámy skál. Pred nami v diaľke dedinka Altendorf.

Altendorf

Túto dedinku si najmä Johny zapamätá. Došla nám totiž kompletne voda a v tom úpeku, úplne prepotení, sme boli smädní ako ťavy. Našťastie pred nami lúka, na nej dve kresielka a na jednom sa slní staršia udržovaná pani, ktorá je prísľubom čerstvej chladenej vody.

"Hallo. Darf ich Sie um etwas Wasser bitten? Mein Freund hat es übertrieben und stirbt langsam vor Durst und Müdigkeit." trochu dramaticky zahrám divadlo, ukazujúc na vyčerpaného Johnyho a tete sa uľúti. Zoberie obe fľaše a donáša nám čerstvú studenú vodu. Ďakujeme. Popri hasení smädu volíme odvážne ďalšiu trasu. Dorbachklamm.

Roklina Dorbach

Z Altendorfu sú nádherné výhľady na všetky strany a mnohé skalné monumenty celého parku. "Najhoršie stúpanie máme za sebou, odteraz už len dole. Krásna cestička a na konci bude krátky ostrý padák", dodávam motiváciu Johnymu, ktorý dúfa, že sa po asfaltke spustíme k Labe a iba neveriacky krúti hlavou. Nakoniec privolí. Spúšťame sa po krásnom asfaltovom chodníku.

A naozaj. Asfalt na konci dediny vystrieda krásny flow trail, po ktorom sa za niekoľko minút dostaneme až pod vyhliadku Löwenkopf (Levia hlava). Až tu nám padla sánka.

Löwenkopf

Skaly a výhľady, ktoré berú dych. Saské Švajčiarsko. Jeho najväčšou atrakciou sú práve pieskovcové masívy a rokliny. A práve o tom sme sa mali presvedčiť. Odkladáme kolobežky a štvornožky sa štveráme hore. Chodník je miestami tak úzky a šikmý, že sa podvedome nakláňame smerom ku skalám.

Ale tie pohľady na kaňon Kirnitzsch a skalné masívy na druhej strane ťa nútia ísť ešte krok, ešte krok, ďalej a ďalej. Až táto vyhliadka nám ukázala skutočnú dušu Saského Švajčiarska. Po hodine lozenia sa vraciame k smerovníku a kolobežkám. Boli presne tam, kde sme ich nechali. Veď sme doteraz živú dušu nestretli.

Dole roklinou s kolobežkami

Čaká nás sto výškových na asi 50 metroch diaľkových dole. Pohoda chodník do rokliny začínal schodíkmi a zábradlím. Presne 6 schodov. Potom zarúbané peklo. Ponad alebo popod?

Už ste niekedy išli roklinou Slovenského raja po kalamite, vodnej spúšti, v deravých uvoľnených teniskách a s 10 kg kolobežkou na pleci? Lepšie to prirovnať neviem. Prenášame, podliezame popadané stromy, preskakujeme zurčiace vodopády, šmýkame sa na mäkkom klzkom podloží a vlhkých skalách. Chodník nikde. Nie. Divá neudržovaná roklina Dorbach má tie lepšie roky za sebou a určite nepatrí medzi turistické highlighty dnešného Saského Švajčiarska. Ale to ticho a tá monumentálnosť ti berie dych.

Konečne stretávame dvoch ľudí. Otec zo synom, Otec pôsobí ako ranger a skúsený sprievodca. Pozerá na naše kolobežky, krúti hlavou, poklepe po čele a pýta sa: "Willst du wirklich mit diesen Rollern runterklettern?"

Usmejeme sa a pomyslíme si: "Pako, nemáme na výber. Vracať sa cez tú horu rozhodne nemienime."

Nebudem to naťahovať. 2 hodiny sme strávili na siedmych kilometroch panoramaweg. Hodinu lozením po vyhliadke a fotením. A ďalšiu hodinu sme štvornožky, na trasúcich sa nohách podliezali a preliezali popadané stromy a strmé skalné zrázy, pomaly posúvajuc kolobežky od jedného skalného výčnelku k druhému. Po 100 metrov sme objavili oceľový rebrík, ktorý nás doviedol až dole. Diera v podrážke sa medzitým zväčšila na neúprosné 3 cm. Ale to mi už bolo všetko jedno. Saské Švajčiarsko nesklamalo. Pochybujem, že takýto test kolobežiek Kostkovci vôbec niekedy zažili. My teda nie.

Opäť Bad Schandau

"Pozri, veď tu chodí električka", ukazuje Johny dole a ja neverím vlastným očiam. Až vtedy nám došlo, že sme do hory odbočili o jednu roklinu skôr. Vstup do pravého saského raja je práve v rokline Kirnitzsch. A dnes sa väčšina turistov k skalným dominantám vydáva nie po svojich ale práve vezúc sa na týchto električkách.

Kopneme do asfaltu, odrazíme sa a za necelých 15 minút sme bez zloženia nohy z kolobežky v meste. Konečne jazda ako sa patrí. Bad Schandau je malé kúpeľné mestečko s dlhou tradíciou. Privítali nás tradičné drevené stavby, pokojná atmosféra, pivo a miestne termálne kúpele Toskana Therme. Ale Bad Schandau nie je len o kúpeľoch. Toto mestečko je skutočnou bránou do raja zvaného Saské Švajčiarsko, odkiaľ sa dá pohodlne vydať na mnohé turistické trasy vedúce do hlbín národného parku. Napríklad na spomínanej električke. Ale pre dobrodruhov sú tu aj skalné chodníky, ktoré vedú až k vrcholu Falkensteinu alebo do divokých tiesňav Kirnitzschtal, ktorých jednu sme práve zdolali. Je tu všetko. Pivo, bratwurst, kompa aj turistické traily od výmyslu sveta. Od tých nenáročných, až po adrenalínové kolobežkové zostupy s deravými topánkami.

Medzi najpopulárnejšie miesta Saského Švajčiarska patrí tiež Basteibrücke, ikonický kamenný most, ktorý sa vyníma medzi strmými pieskovcovými skalami a ponúka úchvatné výhľady na údolie Labe.

Königstein

Ďalšou obľúbenou zastávkou je Königstein. Mohutná pevnosť, ktorá bola kedysi nedobytným strážcom tohto regiónu a dnes ponúka jedinečný výhľad na krajinu. Jednoducho nám nestačí. Prevážame sa kompou na druhú stranu a pridávame ďalšiu hodinu po vyhladenej cyklotrase popri Labe až do Königsteinu. Cestou stretávame staré známe parníky z Drážďan.

Po nevšednom dni strávenom v prírode sa vlakom vraciame s pocitom naplnenia. Zo začiatku možno Saské Švajčiarsko pôsobí nenápadne. No čoskoro sa zmení na miesto, kam sa budeš chcieť vrátiť, pripravený znova objaviť ich tichú krásu. Tentokrát sa ale dobre obujeme a namiesto kolobežky vezmeme batoh, suché ponožky, dostatok vody a trekingové palice.

Príspevok Saské Švajčiarsko: Bad Schandau a kolobežka: zapeklitý prípad stratenej rokliny zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.