Lužany hnoj, 5 mazlíkov, high end studio, sympaťák upratovač, symbolika, stopka, železnica, bocian, krtovský hnoj, betónový plot, cesta nikam, dva fakt nasraté psy, Hajná nová ves, kone, stromy a jeden zdemolovaný kaštieľ, drevo a poučenie. To je cyklotrasa po stopách slovenskej nátury.

Trasa bola od začiatku jasná. Hmla a kosa, Tríbeč ďaleko, predpoveď na ďalší týždeň: dážď a sneh. Posledný deň na horák. Už dávnejšie som chcel zmapovať lokálne hnojiská. GO WEST. Vyrazil som na západ.

10:00 Kaplnka sv. Imricha

Moja prvá zastávka, kaplnka Sv. Imricha je v poli. Stal sa domovom srniek. Pod kaplnkou je dávno vykradnutá krypta, ktorá slúžila ako hrobka. Nad vstupom do kaplnky je umiestnený nápis PAX (POKOJ). V tichu, v strede role, v očakávanom (teda dezolátnom) stave, podobne ako blízky Hajnoveský kaštieľ.

Kaplnku stihli spoluobčania už niekoľko krát totálne vypľundrovať. Hroby boli rozmlátené a vykradnuté už dávno za sociku, za posledné desaťročia z nej zmizli už iba oltár, kovanie, náhrobky a sochy.

Verím, že posmrtnú sochu si určite niektorý roduverný kresťan, slovák osadil na záhradu k všeobecnej radosti z bezpracnej hodnoty, estetiky a umenia. Ešte pred troma rokmi tam bola.

Mimochodom, potomkovia majiteľov sa po nežnej revolúcii vrátili a keď videli v akom je hrobka stave, dali v naivnej predstave peniaze na jej opravu. Urobila sa nová medená strecha, okná, okapy, ... Fakt naivita. Po pár dňoch bolo po medenej streche i okapoch. Dali tam radšej najlacnejšiu plechovú. Realisti.

10:21 Lužany a high-end skládky

O tom, že mám hnoje rád, som už písal. Ten Lužanský objavíte ľahko. Prvá zátačka z horného konca doľava. Z blízkej dobytčej farmy tam stále navážajú nový a nový matroš. Voňavo a teplučko. Nečudo, že si priamo v hnoji urobila domov svorka 5 evidentne nechcených šteniat, ktoré namiesto toho, aby ma naháňali, sa chceli iba ukrutne hrať.

Pred pár dňami som tam na ceste objavil tiež Obsolovecký HIGH END STORE.

Televízory a elektronika všeho druhu. Vždy, keď behám po poľných cestách, musím rozmýšľať nad mentalitou tohto národa. Skládky, skládky, skládky. Zasrať si vlastnú domovinu bordelom všeho druhu. Aké slovenské. Tí osvietenejší bordel zaviažu do igelitových vriec a šup ho na pole. Tí menej osvietení dovezú vlečku a rovno vysypú.

Nedávno som zažil típka, ktorý vyhodil vrece odpadkov priamo za jazdy na cestu. Frčal ďalej. Ale čo, žijeme medzi svojimi. Sme na Slovensku. Iba nechápem prístup konšelov, ktorý namiesto toho, aby pre týchto ľudí sprístupnili kontejnery, spravia opak a spoplatnia zberný dvor. Verím, že zber polozhnitých smradľavých odpadkov a likvidácia skládok bude lacnejšia. Ešte mrzne a oráčina je dosť pevná. Dá sa. Bicykel nepodšmykáva, opatrne však kontrolujem vycvakávanie tretry. Nechcem skončiť v blate s nosom v blate.

10.50 Obsolovská estetika

Obsolovce nikdy nesklamú. Už roky tu operujú magori, ktorí na všetky stromy vápnom maľujú nejaké svastické symboly. Snáď kvôli lepšej úrode. Už dlhšie som nefotil, ale dnes som si foťák zobral. Chcel som zistiť, či som ešte vo forme. Či som ešte schopný ... vycvaknúť tretru a zastaviť kedy chcem.

Prešlo odvtedy pár rokov a so svastiky sme na Slovensku spravili mainstream.

Kopec fotografov túži po exotických destináciách, chcú nájsť originálne zábery. Dám krk na to, že keby japonci vedeli, akú estetiku ponúka slovenská dedina, ucvakali by sa u nás k smrti. Len ich sem nikto nevodí. Napriek všetkým eurofondom máme slabý marketing. Slovenská nátura môže ponúknuť nečakanú estetiku. Ak ste pripravení trošku okolo seba vnímať, cestovanie je zbytočné.

Rakúsko? Úplná nuda. Všade je poriadok, žiaden bordel, žiadne čierne skládky, všetko je upravené, žiadni típkovia po krčmách, tackajúci sa na cestách, všetko funguje. Nič pre kresťanov z východným duchovným espritom.

11.20 Veľké Ripňany: Železnica bez vlakov a nasraté psy

Zdržal som sa. Až gýčové scenérie, čistá príroda. Aj pišpauza bodla. Pred Obsolovským šenkom chvíľu rozmýšľam nad chladenou desinou, ale zavrhujem to: "Dont drink and drive?" Ani nie, Skôr tá kosa na prsty. Znova som si nevzal návleky. Pristavujem pri povestnej Ripňanskej STOP-ke. Pomáhať a chrániť. Furt tu stoja. Neviem načo. Posledný vlak tadeto išiel v minulom storočí. Viem načo. Kde by tak rýchlo a bezpracne vybrali svoje istoty.

Prechádzam okolo Ripňanskej stanice. Bola zúboženejšia než tá hrobka, ale našťastie sa našli eurofondy. Cudzie nechceme, svoje si nedáme. Behá mi hlavou to slovenské národné. Predstavujem si pritom desiatky zničených staníc, fabrík, pivovarov, družstiev, cukrovarov, ... Určite musia existovať na slovensku aj obetavejší ľudia, ktorým záleží na konkrétnom človeku. S prístupom: "Cudzie chceme a to naše spoločné rozdáme."

Prechádzam krížom cez pole, už sa to kĺže, keď zrazu vidím živého bociana. Bocian v januári? Asi sa mu na Slovensku páči. Neodletel. Aspoň niekto. Kde je bocian, tam je aj hnoj. A tak objavujem ten lokálne najväčší, Krtovecký. 4 kopy, za ním družstvo a spoza plota vybiehajú na mňa dva naozaj nasraté psiská. Pozrieš im do očí a čítaš v nich: "Natrhnem ti riť." Nezdržoval som sa. Sú momenty, keď volím veľmi vysokú kadenciu.

12:10 Krtovce a ľadová nirvána

Zamrznutý krtoveský rybník je fotografický prísľub. Mám v sebe takú zvrátenosť. Keď vidím ľady, tak fotím. Kľudne desať, dvadsať, tridsať záberov. Fascinuje ma čistota prírodnej estetiky. Fakt je kosa. Strašná kosa. Ešte podpis. Trochu nažlto pomaľujem ľad a padám. Kam cesta povedie? Zas nikam. Obraciam.

12:30 Smer Vozokany

A ja bojujem. Za desať minút doma v teple, s perfektným bravčovým na rasci, alebo ešte niečo dáme. Odbočujem poľnou na Vozokany, naložíme ešte zo desať kiláčikov. Míňam obrovský niekoľko stometrový kamenný múr. Načo je preboha komu taký šialený múr v poli? Chce tam otvoriť zoologickú záhradu? Kvapku krajšie pôsobí kaplnka s lavičkou.

Taká no name, ale udržovaná. S krížom. Sme predsa kresťania. Kostolov máme naozaj dosť. Ale v duši, namiesto boha máme skôr pokrytectvo, závisť, sebectvo a peniaze. Vozokany, Lipovník a Blesovce preletia ako vietor. Fakt je kosa. Zas som to podcenil.

13:10 Hajná Nová Ves: kaštieľ a park kuriva

Dorážam k polorozborenému Hajnoveskému kaštieľu. Prežil 350 rokov. Keď ho pôvodní majitelia opustili, nastala rabovačka. Naša 90 ročná babka tam slúžila. Povedala, že to trvalo pár hodín a neostalo tam nič. Iba steny. Keď sme sa pýtali: "Kto?", povedala: "V každom dome by si niečo našiel." Aj za sociku dobre slúžil. Ako škola a domov. Starali sa. Posledných 27 nežných rokov ho však úplne dorazilo. 

Napadá ma citácia p. Hanka:

Pred pár rokmi dali nové okapy. Do roka zničené a rozkradnuté. Všetko zatečené, rozpadávajúce sa. Ku kaštieľu patrí aj 11 ha park, s chránenými stromami. Z roka na rok je ich menej a menej. Veď plyn je drahý a kúriť treba. Že rástli stovky rokov?

Cudzie nechceme, ale svoje si nedáme.

Pred pír rokmi sa kaštieľa ujal naivný pamiatkár, ktorý sa rozhodol zasvätiť život oprave kaštieľa. Do parku dal kone, zakázal narubávať stromy. (to aby za rok vyschli a spadli akože samé) Za pol roka mu niekto autogénom rozpílil plot a hladné kone naháňali po celom chotári. Už nerekonštruuje a stromy znova padajú. Kúriť treba. Ťažko rozsúdiť pravdu.

Vraciam sa po asfaltke. Pred pár rokmi s krásnym stromoradím. Dnes tam ostali tri stromy. cestári pochopili, že nie je vhodné a ekonomické mať stromy popri ceste. Chápem ich. Plyn je drahý. Ešte zo dve skládky plné sutiny a bordelu a približujem sa domov.

Slovensko poskytuje fotografovi more estetických príležitostí, len sa treba poobhliadnuť okolo seba.

13:20 Teplá sprcha

Hygiena je dôležitá. Fakt som pako. Prsty mám omrznuté ako Pavka Korčagin. Bez návlekov už ani na krok. Vonku je krásne, ale fakt kosa.

Cyklotrasa po stopách slovenskej nátury

• Zimná cykloturistika dáva netušené estetické možnosti.
• Ak chceš včas vycvaknúť tretry, maj dobre nastavené kufre. A hlavne kontroluje ten vlastný kufor.
• Ak je totiž príliš veľký, tretry nadlho nebudeš potrebovať.

Príspevok MTB cyklotrasa po stopách slovenskej nátury zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Stačí, že on nebude vyčnievať

Marginálna závisť nevyzerá ako veľký hriech. Nemá ostré slová ani teatrálne gestá. Prichádza potichu, často v bežnej vete, ktorá znie úplne nevinne: „Veď dobre, nech sa má. Ale prečo práve on?“

V skutočnosti je v tej vete ukrytá podmienka. Nie prianie dobra, len tolerancia. A tá trvá len dovtedy, kým sa ten druhý nedostane o kúsok vyššie. O jeden krok. O jednu výplatu, dovolenku, benefit, slobodnejší život. A tzv. „traviči studní“ toho hojne zneužívajú. Živia frustráciu, jemne ju posúvajú správnym smerom a rozdeľujú spoločnosť presne tam, kde je najzraniteľnejšia.

Mnohí z nás sa totiž nemusia mať lepšie. Im stačí, že sused sa nebude mať lepšie než oni. A ideálne, keď sa bude mať o niečo horšie.

Čo je marginálna závisť (snaha o ľudské pochopenie)

Marginálna závisť nie je o tom, že chceme cudzie auto, dom či život. Je to závisť s malým dosahom, ale dlhým trvaním.

Nezávidíme milióny. Nezávidíme tým hore. Tí sú príliš ďaleko. Závidíme tým vedľa nás. Tým, ktorých stretávame na ulici, v práci, v obchode.

Marginálna závisť funguje ako tichý vnútorný účtovník:

• sleduje, kto má o trochu viac,
• komu sa zadarilo,
• zapisuje si, kto „nemal mať toľko šťastia“,
• a s úľavou škrtá, keď niekto zakopne.

Nie je v nej radosť. Len krátke uvoľnenie vlastného napätia.

Slovensko ako ideálne prostredie

Sme malá krajina. Všetko je blízko. Aj úspech iných. A blízkosť robí veci osobnými.

Ak budeme pátrať po koreňoch, zistíme, že máme historickú pamäť rovnosti, kde vyčnievanie nebolo výhodou. Skôr rizikom. Máme slabú dôveru v systém, ale silnú potrebu spravodlivosti – aspoň tej pocitovej.

A tak sa vytvoril zvláštny spoločenský kompromis:

Nemusíme sa mať dobre.
Hlavne nech sa sused nemá výrazne lepšie.

Prosperita sa toleruje len vtedy, keď je anonymná. Keď má tvár, začína prekážať.

Keď rozum ustúpi emócii

Marginálna závisť má jednu nebezpečnú vlastnosť. Postupne vypína racionálne uvažovanie.

• Človek sa prestane pýtať: „Pomôže mi to?“
• A začne sa pýtať: „Ublíži mu to?“

A v tej chvíli je schopný podporiť čokoľvek. Aj rozhodnutia, ktoré poškodia jeho samotného, lebo pocit zadosťučinenia je silnejší než akákoľvek racionálna úvaha. Človek vlastne poškodzuje seba a vlastné záujmy len preto, že potrebuje poškodiť niekoho iného.

Nie je to hlúposť. Je to únava. Únava z pocitu, že sa človek točí v kruhu, zatiaľ čo niekto vedľa neho sa pohol dopredu.

Radosť z pádu ako náhradná výhra

Marginálna závisť mení pády iných na malé osobné víťazstvá. Nie preto, že by prinášali skutočnú radosť, ale preto, že vracajú rovnováhu.

Keď niekto zlyhá:

• „No vidíš.“
• „Ja som to hovoril.“
• „Aspoň že tak.“

Na chvíľu je pokoj. Na chvíľu netreba riešiť vlastný život.

Lenže každý pád, ktorému tlieskame, posúva hranicu kvality života nižšie. Až kým sa pod ňou neocitneme všetci. Neprajnosť podporuje aj tichú neznášanlivosť. A tak keď som sa pred 6 rokmi pýtal ľudí, či pôjdu na túru, bežná správa znela:
"Idú aj oni? Tak ideme aj my."

A dnes?
"Idú aj oni? Tak my nejdeme."
Spoločnosť sa stále viac polarizuje a rozdeľuje.

Sarkazmus reality

Nie sme proti úspechu. Sme proti úspechu, ktorý vidíme z okna. Slobodu, vzdelanosť a nezávislosť obdivujeme v knihách a filmoch. V realite ju považujeme za podozrivú.

A solidaritu máme radi – pokiaľ nás nestojí konfrontáciu so sebou samými.

Vraj.

Ako z marginálnej závisti von

Z marginálnej závisti sa nedá vyskočiť jednou vetou ani motivačným citátom. Dá sa z nej len pomaly vystúpiť.

Začína to drobnosťami:

• priznať si závisť a neprajnosť bez hanby
• prestať sledovať životy iných ako mierku vlastnej hodnoty
• vnímať cudzí úspech ako dôkaz možnosti, nie ako ohrozenie
• menej komentovať, viac premýšľať, poučiť sa a pracovať na sebe

A hlavne vymeniť otázku: „Prečo on?“ za otázku: „Čo vlastne chcem ja?“

Ticho na záver

Marginálna závisť nie je dôkaz zlého charakteru. Je to signál strachu, únavy a nenaplnených ambícií. A možno platí, že:

keď prestaneme sledovať, kto padá, začneme si konečne všímať, kam kráčame.

Príspevok Marginálna závisť: naozaj nám stačí, že sused sa má horšie? zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Oceníte význam papiera? Napríklad taký toaletný papier - tenký, krehký, a predsa nenahraditeľný spoločník nášho každodenného života. Bez neho by sme boli ako ryba na suchu, alebo presnejšie, ako človek na toalete bez toaletného papiera. Predstavte si to!

A čo papierové peniaze? Bez nich by sme v tom lepšom prípade museli nosiť vrecia plné mincí ako stredovekí kupci. V tom horšom (nemať žiadne), by bol aj domov pod pilierom mosta dobrý. predstav si svet bez papierových bankoviek. Ako by ste platili za tie všetky papierové veci, ktoré tak nevyhnutne potrebujete?

Význam papiera

Cestujete? Lietadlo bez papierových vreciek - kam by ste dávali svoj žalúdočný obsah pri turbulenciách? Alebo taká reštaurácia, kiosk, bez papierových obrúskov - jedli by ste burger plný kečupu ako neandertálec? Vianočné prekvapenie bez darčekového papiera by bolo zničené ešte pred rozbalením! Alebo také kino, divadlo bez papierových vstupeniek - ako by ste dokázali, že ste zaplatili za ten najhorší film roka?

Obchodné centrá a schránky bez papierových letákov? Ako by ste vedeli o najnovšej akcii na mrkvu v supermarkete? Ani škola bez papierových ťahákov by nebola to prvé orechové. A čo novinové stánky, číta ešte papierové noviny niekto vôbec?

Johny, môj kamarát, spotrebuje na cestách toľko kuchynských utierok, že by nimi mohol zabaliť celý dom. Ak kupuje, zásadne mega balenia. Vysúša s tým každú mastnú škvrnu, ktorých je neúrekom. Možno si myslí, že tak zachraňuje lesy....

A tie hory kartónov od kuriérskych služieb! Kto by si pomyslel, že objednávanie ponožiek online prispeje k odlesneniu Amazónie? Okrajovo sa dotknem aj politikov. Kam by sa dostali bez papierových sľubov? Čím by kŕmili voličov pred voľbami? Ale mužom by sa bez papiera zjednodušil život. Ak by nebolo papierových filtrov a sáčkov, nemuseli by doma vysávať. Ani kancelária bez papierových spiniek by nebola to pravé. S čím by sme sa hrali počas nudných porád?

Nostalgicky spomínam na éru pohľadníc. Teraz posielame emotikony a GIFy - lebo nič nevyjadrí "Myslím na teba" lepšie ako tancujúci banán!

Óda na papier?

Papier nie je len obyčajný materiál - je to záchranné lano našej civilizácie! Kniha. Číta ich vôbec ešte niekto? Bez nich by sme sa vrátili do doby kamennej, obdobia temna, bez vzdelanosti, vedy, múdrosti, hoci dnes... Keď tretina ľudí rieši plochú zem, židojašterov, význam očkovania či chemtrails?

Mágia rukopisu

Pre mňa je však najdôležitejšie písanie plniacim perom. Atramentom a na papier. Keď kvalitné pero kĺže po hladkom papieri, je to ako dirigovanie symfónie myšlienok. Každý ťah je tancom kreativity, každá čiarka mostom medzi mysľou a realitou.

Nedávno sa mi syn (typický ajťák dnešnej doby) zveril, že má problém písať perom. Toľko píše na klávesnici, že stratil bežnú motoriku. Práve preto je písanie perom také dôležité - rozvíja jemnú motoriku, ktorú naše prsty, unavené z nekonečného ťukania do klávesníc, tak zúfalo potrebujú.

Čo mi dáva písanie

Ale čo viac. Písanie perom mi pomáha generovať myšlienky lepšie a plynulejšie než klikanie do klávesnice alebo diktovanie do diktafónu. Je to, akoby sa otvorili stavidlá kreativity a inšpirácie. Žiadne blikajúce kurzory, žiadne rozptyľujúce notifikácie - len ja, pero a nekonečné možnosti.

Písanie ma ukľudňuje a dáva mi sebaistotu a nutnú psychohygienu. V dnešnom digitálnom svete je to ako návrat k podstate, k tomu, čo nás robí ľudskými. Je to cesta k sebapoznaniu, k pokoju mysle a k hlbšiemu spojeniu so sebou samým.

Práve preto som sa rozhodol dokúpiť aj kaligrafické hroty a perá. Každé písmeno sa stáva malým umeleckým dielom, každá veta, znak, odsek vizuálnou básňou. Je to meditácia v pohybe, kde sa stretáva estetika s významom.

Tak uchopme pero, nechajme atrament tiecť a objavme znovu krásu a silu písaného slova. Pretože v každom ťahu pera sa skrýva možnosť vytvoriť niečo neopakovateľné. Význam papiera spočíva v tom, že pretrvá dlhšie než akýkoľvek tweet či status na sociálnych sieťach. Písanie perom nie je len zručnosť - je to umenie žiť plnšie, hlbšie a kreatívnejšie.

Príspevok Na čo všetko je papier dobrý? Význam papiera od toaletného až po kaligrafiu zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Sedíme v príjemnej podtatranskej krčmičke po túre. Na stole niekoľko pív, k tomu klobása s cibuľou. Jeden z nás sa hrdo vyzlieka do spoteného trička s orlom a nápisom „Nezávislé myslenie“. Fragmenty pokecu, ktorý nasledoval ma prinútili zamyslieť sa, prečo chodievam radšej na túry sám.

Scéna 1: Pivný prevrat

Prevrátime zopár pív. Družná debata sa iba rozbieha:

"Všimli ste si tie polepené QR kódy v lese? Bohvie, kto to na tie chodníky lepí?"

"Ja dúfam, že lesníci a KST" pousmejem sa a zapájam sa tak do niečoho, čo som nechcel.

"Naivný si. To všetko je riadené iluminátmi, slobodomurármi a Bruselom! Videl si tú ceduľku na turistickom chodníku? QR kód? Vieš, čo to znamená?"

"No... že si môžem stiahnuť mapu", skúsim s úsmevom.

"Omyl! Naskenuješ to a hneď ťa zapíšu do databázy EÚ! Aktivujú ti sledovací čip cez Bluetooth a sledujú každý tvoj pohyb!"

"Bluetooth funguje asi tak na desať metrov. Ako by to robili a hlavne načo?" Snažím sa brať to zľahka ale začínam tušiť problémy.

"Majú na to všetko technológie, pred nimi nás teraz rusi bránia", zasvecuje ma ďalej. Skúsim mlčať, ale nezávisle mysliaci točí svoju ďalej: "Aha! A teraz mi určite povieš, že Rusi sú tí zlí?"

Hoci nič nehovorím, pomyslím si: "No, keď už o tom hovoríš...", tým som chcel debatu ukončiť ale spolubesedník je rozohnený. Ide svoje.

Scéna 2: Veľký plán Bruselu

Celý tento les, to je len kulisa! Oni nás chcú vyhnať z hôr do miest, aby nás mali pod kontrolou. EÚ platí zeleným a progresívcom, aby implementovali medveďom čipy, aby nás odtiaľto vyhnali!"

"Aha, takže tvrdíš, že v Bruseli niekto sedí a tajne kontroluje medvede?"

"Presne tak! Vieš, prečo majú GPS obojky? Aby ich mohli cez 5G siete navigovať!"

Chce mi asi povedať, že niekto v kancelárii v Bruseli posiela medveďovi SMS-ku v štýle „Medveď, choď na Rainerovu chatu a vyplaš turistov....“ Som v škôlke alebo medzi dospelými? Začína mi byť ten rozhovor smiešny a trochu otravný.

Zameral sa na mňa: "Prečo si myslíš, že sa o tom nikde nepíše?"

"No, možno preto, že je to úplná kravina?"

Scéna 3: Zem ako pivná podložka

"Vy v Bratislave ste ako ouce. Určite stále veríš, že Zem je guľatá!", prechádza do útoku.

"A ty fakt veríš, že je plochá?"

"Jasné! Keby bola guľatá, prečo necítiš, že sa hýbe? Veď to je dokázané", nevládzem reagovať, ale skúšam ísť na to empaticky, s trochou logiky: "Lebo je to ako s týmto pivom. Keď ideš v aute a máš pohár piva na palubovke, nerozleje sa hneď, však?"

"No, to je fakt..."

"Tak to isté platí pre Zem, len v trocha väčšom meradle."

"Ale to je iné", zabojuje. Ostatní sa na diskusii celkom bavia a to mi robí starosti. Začne byť nepríjemný.

"Nechajme to. Tvoje argumenty majú zjavne pevný základ." Asi ako most postavený z lega, pomyslím si a rozhovor radšej sarkasticky utnem... Nedá sa...

Scéna 4: Očkovanie a čip v klobáse

"Aj to Covid očkovanie! To bola hotová genocída! Tie MRNA vakcíny, čo menia tvoju DNA. Bill Gates nás chcel všetkých očipovať!"

"Keď si bol malý, tiež ťa očkovali. Naposledy tuším voči obrne. Cítiš sa ako robot?"

"Vtedy to ešte bolo normálne! Ale teraz sú v tom americké nanočipy!"

"Ty fakt veríš, že niekto v laboratóriu vyrobí mikročip menší ako vírus a napchá ho do injekcie?" To už sa nezapájam ja, ale prikladajú pod oheň zo smiechom ostatní. Cítim, že nás prestáva mať rád.

"Presne! je toho plný internet. Prečítajte si."

"Tak si si prečítal na nete", analyzujem: "a potom si sadneš do krčmy a dáš si klobásu s horčicou bez toho, aby si vedel, čo v nej je."

"Čoby v nej malo byť?"

"Čiže nanočipy v očkovaní sú pre teba problém, ale tá klobása, čo sa narodila v štyroch rôznych krajinách, a možno je po záruke, tá je úplne v pohode", začínam sa znovu baviť...

Scéna 5: Chemtrails a smradľavé traktory

"Ale jedno mi nevysvetlíš! Videl si tie čiariská na oblohe? Chemtrails! Práškujú nás. Normálne nás postrekujú ako chrobákov!", nevzdáva sa a pokúša moju toleranciu a trpezlivosť.

"Aha, čiže lietadlo v desiatich kilometroch nad nami rozprašuje tajné jedy, ktoré nejako padajú len na ľudí, ale vtáky, zajace a kravy zostanú v pohode?" Pokúšam sa o sarkazmus.

"No veď to je tá ich DNA technológia!"

"A nevšimol si si, že aj traktory smrdia a nikto nepíše, že je to globálne sprisahanie na vyhubenie zemiakov?"

"...", iba nasratý pohľad.

"Vieš, keď má niečo motor, zvyčajne to vypúšťa spaliny. Máš rád Medenú vežu?" Spomínal pri výstupe, že ten film zbožňuje: "Pozri sa na úvodnú scénu. Letí tam lietadlo a za ním sú tiež čiary."

Stále mlčí, takýto podraz nečakal. Zapije svoje konšpirácie pivom a na chvíľu sa zamyslí. Možno máme predsa len šancu. Ale to si predsa nemôže priznať hneď, nie?

Scéna 6: Pivo ako elixír pravdy

Odpijem si piva, pomaly si utriem ústa a skúšam čosi nové: "Odkiaľ máš všetky tie informácie?"

Choď na youtube kanál: Oči pravdy! Bádateľ. Tam je všetko. A som aj v Telegram skupine „Slobodní myslitelia“.

Takže veríš chlapíkovi, čo má na youtube slnečné okuliare v tmavej pivnici a odhaľuje „tajné informácie“ cez videá s gýčovým Comic Sans fontom?

No… keď to zakázali na Facebooku a nehovoria o tom ani v mainstream médiách, znamená to, že je to pravda!

Už sa neudržím: "Keď ti krčmár nedovolí vyliezť na stôl a tancovať v spodkoch, znamená to, že si tajný baletný agent?"

Mlčí. Už ma nemá rád. Zdá sa, že došli argumenty. Prvý náznak zamyslenia! Zapoja sa aj ďalší.

Scéna 7: Ideme do toho naplno

"Vieš, kto ti chce skutočne ovládať mozog? Tí, čo ťa presviedčajú, že všetci klamú, len oni majú pravdu. Čo ťa nútia veriť, že svet je obrovské sprisahanie."

"A prečo by to robili?

"Lebo ťa tak môžu ovládať. Keď neveríš ničomu, ani novinám, ani vedcom, ani vlastným očiam, koho budeš počúvať? No ich!"

Napije sa piva, rozmýšľa. zjavne bojuje sám so sebou. Skúšam ďalej. Podávam mu môj mobil: "Tu máš. Skús si niečo overiť aj inde než na „Očiach pravdy“. Možno zistíš, že tie tvoje tajné QR značky sú len normálne turistické trasy." Vraciam sa okľukou ku QR kódom na trasách.

"A čo ak ma cez ten Google začnú sledovať?"

"Veď to je môj mobil", snažím sa ho ukľudniť.

"Ak ťa sledujú, tak sa práve teraz chytajú za hlavu", zahlási kamarátka, potiahnuc si riadny dúšok piva. A to nemala robiť. Rozhovor skončil. Chlapík sa zaťal a zablokoval aj tú iskričku kritického myslenia, ktorý som v ňom možno vykresal.

Prečo chodievam na túry radšej sám?

Internet je ako horská túra. Ak sa nevieš zorientovať, ľahko zablúdiš. Mnoho ľudí i mojich kamarátov na Slovensku poblúdilo. Predtým sme sa bavili o športe, o zážitkoch, o snoch, o smiešnych príhodách, práci, plánoch, o rodine.... A dnes?

Mnohým z tých konšpirácií načisto preplo. Pred nedávnom ma známy (dokonca vysokoškolsky vzdelaný človek) začal presvedčovať, že mesiac je dutý a vnútri sú umiestnené légie mimozemšťanov, ktorí čakajú na povel na inváziu. Tiež pridal plochú zem, raj v Rusku a spomenul i chemtrails. Nezabudol na amerických bankárov, ktorí nás ovládajú a pod rúškom noci sa v podzemí premieňajú na židojašterov s cieľom zničiť nás. Myslel to vážne. Ani náznak nadsázky. Keď spochybníš jeho vieru, konfrontuješ ho s faktami, stávaš sa nežiadúcim, dokonca nepriateľom.

Občas mi to príde, akoby mnohých z nás po Covide zasiahla nejaká ďalšia pandémia. Tentokrát mentálna. Možno sa ľudia prestali medzi sebou rozprávať, možno prestali čítať knihy, možno prevládli pudy a emócie nad racionalitou a zdravým rozumom, možno sa nechali uzavrieť v konšpiračných bublinách sociálnych sietí a kmeňov, možno sme sa prestali navzájom rozprávať, socializovať sa a tešiť sa navzájom, možno podvedomé potláčanie strachu, neschopnosť priznať si zlyhanie, neviem... Verím však, že za pár rokov bude dnešná doba dobrou prípadovou štúdiou pre psychiatrov. Čo sa to vlastne stalo a ako sa to mohlo udiať v tak masovom merítku.

Priznám, nemám už silu na tieto militantné konšpiračné rozhovory, kde už nikto nikoho nepočúva. Aj to je dôvod, prečo chodievam na túry radšej sám.

Príspevok Sedem zamyslení, prečo chodievam na túry radšej sám zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Vždy, keď sa rok chýli ku koncu, vyrážam na svoje tradičné jazdy po chotári, aby som skontroloval „úrodu“ našich cyklostromov. Tento rok zarodili najmä Kostky – samozrejme, nie ovocie, ale kolobežky a nekonečné zážitky z jazdy. Ale dnes o inom.

Na ceste k chotárovému letisku Horné Štitáre, ma už niekoľko mesiacov vítal nepríjemný obraz. Cestu, známu ako štartovací raj pre cyklistov, psíčkarov i turistov, ktosi posial hromadou stavebného odpadu. Polystyrén, zbytky kleberu, dotrhané igelitové vrecia s odpadom. Kto môže byť taký ignorant, že tu zanechá taký bordel?

Keď som dnes vysadal na kolobežku, všimol som si už z diaľky nákladné auto, ktoré pri hromade práve zastavovalo. „Zas ďalší kretén, tak to mu poviem svoje!“ štartujem a chystám si pár vulgarizmov na jazyk. Lenže to, čo som našiel, ma zaskočilo. Za autom stál muž – vykľul sa z neho miestny poľovník – ktorý odpad zbieral a nakladal na korbu. Tento človek, unavený z pohľadu na zdevastovanú krajinu, sa rozhodol konať. Bez rečí, bez fanfár. Sám a nezištne. Pridal som sa a spolu sme to miesto upratali.

A tak som si uvedomil: Nálepky niekedy klamú.

Nálepky a umelé rozdeľovanie: Kto nás to klame?

Nie každý poľovník je nepriateľ prírody. Rovnako ako nie každý turista je jej ochranca. Začal som premýšľať: prečo máme potrebu deliť ľudí na „my“ a „oni“? Kto nás to neustále polarizuje a tlačí do rozhodnutí, kde musíme zaujať niečiu stranu?

Liberál alebo konzervatívec? Vraj tí prví sú nezodpovední rojkovia a tí druhí zas spiatočníci túžiaci po zakonzervovaní času. Veriaci alebo neveriaci? Jedni sú vraj úzkoprsí fanatici, druhí zasa bezduchí nihilisti. LGBTI alebo tradičná rodina? Jedni vraj rozbíjajú spoločnosť, druhí bránia pokroku. Mestský človek alebo niekto z vidieka? Vraj kaviarňový povaľač, elitár alebo sedlák a nevzdelanec. Živnostník či zamestnanec? dane okrádajúci vydriduch alebo lenivý „zamestnanecký istotkár“.

A pokračovať by sme mohli donekonečna: študent alebo dôchodca, športovec alebo gaučový povaľač, ekologický aktivista alebo developer. Tieto nálepky nevznikajú samé od seba. Všimnite si, že tieto umelé konflikty majú jediný cieľ – rozdeliť nás. Rozložiť priateľstvá, otráviť vzťahy medzi susedmi, rozbiť dôveru v rodinách. Kto má na tom záujem? A s akým cieľom?

Sú to tí, ktorí profitujú z chaosu a klamstva. Traviči studní a deprivanti, ktorí si svoje miesto na výslní budujú nie tým, že spájajú, ale tým, že rozdeľujú. Zasievajú v ľuďoch zlobu, závisť, intrigy a klamstvá. Čím viac ľudí bude v spore, tým menej si sami všimnú, kto ich skutočne zrádza a okráda.

Nenechajme sa vtiahnuť do tejto hry. Nezabúdajme, že väčšina ľudí, ktorých stretávame, sú v svojej podstate slušní, možno trochu apatickí, hoci sami dobre vedia kde je pravda. Chcú v podstate to isté: pokoj, čestnosť a normálne vzťahy. Nenechajme si kamarátov, susedov či priateľov prelepiť nálepkami. Buďme silnejší než táto manipulácia.

Novoročné želanie: Nájdime cestu k sebe

A tak, priatelia, do nového roka mám pre vás jedno želanie:

Nech stretávate najmä slušných, čestných a pravdovravných ľudí. Takých, ktorí nehľadia na nálepky, ale na skutky. Takých, ktorí nás zbližujú, nie rozdeľujú. Reštartnime sa.

Prajem vám, aby ste sa stretávali s čestnosťou, pravdou a úprimnosťou. Aby ste zažívali viac radosti a menej zloby. Aby ste vo svojej ceste našli ľudí, ktorí vás inšpirujú konať dobro – tak ako ten poľovník, ktorý ukázal, že činy hovoria viac ako slová.

A v neposlednom rade, nech je nový rok plný zdravia, pohybu, a chvíľ, ktoré stoja za to. Či už robíte turistiku, lozíte po horách, bicyklujete alebo beháte, užite si chvíle ktoré vás dobíjajú. Podporte ostatných, komunikujte. Lebo len spoločne môžeme vybudovať svet, kde sa hodnoty ako slušnosť a čestnosť stanú opäť normou.

Šťastný nový rok! A zapojte sa ... 🎇

Príspevok Gesto poľovníka a vianočná inšpirácia s novoročným vinšom zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Alebo tiež môj osobný pohľad na sociálne siete dneška. V živote každého človeka príde chvíľa, keď si povie: "Stačilo." Pre mňa to bolo jedno utorkové popoludnie, keď som hľadal alternatívy komunikácie na sociálnych sieťach pre restartnisa a strávil som hodinu na Tiktoku pozeraním videí typu: lascívne sa vykrúcajúca kráska, ako zložiť vysávač za 10 sekúnd, hajlujúci národovec alebo chlapík, ktorý rozbaľuje balík s ponožkami. Áno, ponožkami. V tej chvíli som si uvedomil, že potrebujem niečo iné. A tak som pristál s restartnisa na Bluesky – novej sociálnej sieti, ktorá iba štartuje a je tam pohoda, kde namiesto škriepenia o politike ľudia diskutujú o tom, čo ich naozaj zaujíma a kam sa najbližšie vypraviť.

Ohliadnutie za Facebookom

Facebook mi vždy pripadal ako rodinné stretnutie, kde sa všetci snažia byť slušní, občas niekto začne kričať o očkovaní alebo ako bolo za socializmu dobre a mlieko za tri koruny. Silnou stránkou facebooku sa stali eventy, skupiny a embedovanie článkov. Už slabšou filtrácie príspevkov a stále agresívnejšia politizácia a monetizácia siete. Keď chceš aby sa príspevok k ľuďom dostal, plať. A kto zaplatí, atakuje ťa aj keď to nechceš. Sme neziskovka a ak sa príspevok dostane z 2000 člennej skupiny k necelej stovke, stráca platforma na význame.

Svoju rolu zohrali aj dezinfomácie a politici, ktorí spôsobili polarizáciu spoločnosti a nevraživosť. Vždy sme si v restartnisa zakladali na tom, že sme oáza pokoja, priateľstva, lásky k prírode, športu a turistike. Bez hejtu, politiky, ideológie, sektárstva a náboženstva. Spája nás Slovensko, šport a príroda. Dnes to už platí iba v uzavretých skupinách. Kvetinky, mačičky a diskusie nahradila nevraživosť, hádky a algoritmy platenou dezinfo scénou. FB je oveľa agresívnejší, hádavejší a mnoho ľudí z neho odchádza. Minimálne ľudia medzi sebou prestávajú komunikovať.

Na Bluesky je to iné. Vo všetkom. Tu som nezachytil žiadne zdieľanie receptov od babičky ani fotky susedovej mačky, ktorá spadla z gauča. Naopak, Bluesky je ako diskusia v obývačke, kde je povolené mať vlastný názor – a nikto mi zaň nepošle 17 odkazov na plochú zem a konšpiračné weby.

Sieť je decentralizovaná a svoj feed si tvorím sám. Bez algoritmov a otravných reklám. Navyše rozumne oddeľuje slovenské a medzinárodné (anglicky, španielsky, nemecky hovoriace) publikum, ktoré je ako voda na mlyn na náš nový projekt HIKEVENT (hiking, venture), ktorý nie je v praxi nič iné, iba vybraté najlepšie články restartnisa v angličtine s celosvetovým dosahom a veľmi rastúcim trendom.

Twitter s depresiou

Ideš na diskusiu a končíš neveriacky s depkou. Twitter som kedysi považoval pre blogy a médiá za najlepšiu komunikačnú platformu na Slovensku. Dali sa tu embedovať (vkladať) články s krátkymi anotáciami a hashtagmi, ale neviem prečo, na Slovensku sa napriek veľmi dobrému konceptu akosi neujal.

Pred pár týždňami som X definitívne opustil. Pripadal mi už iba ako hulákajúca krčma o polnoci – plno klamstiev, blbostí, chemtrails, svetových spiknutí, plochých zemí a konšpirácií, všetci sa snažia mať posledné slovo a nikto nepočúva. Na Bluesky? Tam sa diskutuje, radí a nebojuje. Aspoň zatiaľ. Máte chuť hovoriť o umelej inteligencii, najnovšom pláne svojich výletov, preberať zaujímavé knihy alebo len tak filozofovať? Vitajte. A čo je najlepšie – nikto nikoho nezhadzuje, neponižuje ani neuráža.

Instagram a filtrovaný kult dokonalosti

Sieť o fotkách, príbehoch a estetike. Vhodná pre fotografov, umelcov a krásne telá. Ak všetko neprikrášľuješ, nepreháňaš, nie si bizár, sexy, nemáš trojky prsia a skvelý zadok, na Instagrame máš problém. Aj keď som chcel iba zdieľať fotky z túry, stále som mal pocit, že musím byť akýmsi influencerom. Ale ja som rád inkognito. Nepotrebujem sebaprezentáciu. Mimochodom priznám, aj autor Pavel Trevor, som ja, teda moje inkognito. :-)

Instagram sa zmenil na naháňanie srdiečok. Ak chceš veľa lajkov a úspech, môžeš si dokonca kúpiť aj followerov aj tie lajky. Zväčša sú to však neosobné boty (tzn. počítačové profily - neexistujúci ľudia) zvyčajne z Indie. Najväčší problém je však v neschopnosti prelinkovať kvalitné obsažné články z blogu a galérie, ktoré sme tvorili veľa hodín. Instagram je pre mňa taká pekná ale neefektívna nástenka. Napriek všetkému je instagram dobrý koncept a stále, hoci sporadicky, sme tam.

Na Bluesky si môžem napísať reálny príspevok o tom, ako sa mi podarilo vyliať kávu na klávesnicu, a ľudia mi dajú like. A komunikujú. Prečo? Lebo sú tu skutoční ľudia a nie umelohmotné šablóny dokonalosti, ktoré aj do lesa chodia s dokonale upravenými vlasmi a vo fashion oblečení. Ale najmä, na Bluesky viem ľudí nasmerovať na kvalitný a hodnotný obsah blogu. Kľudne aj niekoľkými linkami v jednom statuse.

Veľké perspektívy som dával sieti Threads, ktorá vznikla ako truc podnik Mety po prebratí Twitteru Elonom Muskom. Očakávania však ostali niekde na polceste.

TikTok: Zábava na steroidoch, ale za akú cenu?

Konečne sa zastavme pri fenoméne TikTok. Je ako nekonečný bufet so sladkosťami, v ktorom predávajú všetko bizarné. Zo začiatku super, ale po chvíli mi bolo z toho feedu zle. Je to ako lacný drogový návyk. Rýchlo, povrchne, bezobsažne a veľa. A ďalej, ďalej. ďalej. Kedysi ľudia chodili do knižníc, čítali a niektorí aj rozmýšľali. Doba sa zrýchľovala. Potom prišiel Facebook a ľuďom už stačili len statusy a palčeky. Vystriedal ho Instagram, kde už stačilo len mačkať srdiečka na obrázky. Prišli reely, storky a Tiktok, ktorý mi ponúkne formou pár sekundového videa už len povrchný, plytký guláš všetkého možného, s čím by som inak nemárnil ani minútu času. Kŕmi ma tým, čo si zmyslia tvorcovia algoritmov. Vlastne ma ako publikum predávajú.

Ja nechcem väčšiu rýchlosť ani kvantitu. Nechcem vedieť ako rozbaliť škatuľku s ponožkami. Chcem svoj čas a kvalitu. A možnosť výberu - venovať sa len tomu, čomu ja chcem.

Na Bluesky je všetko také... civilizované. Nikto netancuje do kamery, nikto neotáča fľaše na spôsob „50 spôsobov, ako otvoriť minerálku“. A najlepšie? Nemusím robiť zo seba gašpara len preto, aby som zapadol a zïskal pozornosť.

Prečo Bluesky?

• Žiadne algoritmy: To, čo vidím, je naozaj to, čo chcem vidieť. Žiadne „doporučené príspevky“, ktoré mi kazia deň a žerú čas.
• Intimita: Žiadne miliónové davy, len menšia, príjemná komunita, ktorú si pripustíš, alebo vytvoríš vlastným feedom. Taká digitálna verzia miestneho kníhkupectva, kde každý každého pozná po mene a občas si zahľadá a objaví čosi nové, čo ho zaujíma.
• Oveľa lepšia interakcia, ľudia nelajkujú ale čítajú a komunikujú.
• Tvorba vlastného feedu: Ak chcete sledovať len debaty o vesmíre alebo len výstupy vo Vysokých Tatrách, tak môžete. Ak chcete všetko zablokovať okrem debát o mačkách, taktiež.

Restartnisa na Bluesky, fb a instagram

Facebook je vďaka skupinám stále overená platforma a stále má čo do seba. Ale do diskusií mimo skupín sa už nepúšťam. Bluesky je nový a ja mu držím veľmi palce. Presvedčil ma svojim konceptom decentralizácie a výberu a ja verím/dúfam, že to sieti vydrží. Nie je to o kvantite, ale o kvalite. A to je pre mňa primárne. Takže ak chcete zanechať hádky a digitálny cirkus ponúk komerčných algoritmov za sebou a trochu si oddýchnuť – príďte za mnou na Restartnisa na Bluesky. Ale pozor, bez ponožkových unboxing videí a znova bez politiky, náboženstva a hejtu... Fakt to neznášam. A ja vám tam skúsim vytvoriť naozaj kvalitné feedy. Jedným z nich sú napríklad Tatry.

• Bluesky restartnisa (slovensky)
• Bluesky hikevent.travel (anglicky)

Kde všade nás nájdete

• FB restartnisa
• FB 7 kopcov 3 jazerá
• FB Kardionápravník

Instagram restartnisa

Threads restartnisa

Príspevok Prečo sme prišli s restartnisa na Bluesky: rozlúčka s digitálnym cirkusom zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Prečo cestovať? Predstav si, že sedíš v kancelárii, medzi štyrmi stenami, počítačom a kávovarom, ktorý ti už po piatej šálke začína liezť na nervy. Snívaš o dobrodružstvách, zážitkoch, ale namiesto nich odpovedáš na e-maily, dvíhaš telefóny a sleduješ hodiny, ktoré sa vlečú ako slimák na diaľnici. Šéf je už dávno preč. A zrazu ti vyplynie otázka: "Prečo mám sedieť v robote na zadku, keď môžem cestovať? Život je predsa príliš krátky na to, aby som ho strávil (-la) prilepený k stoličke."

Prečo cestovať?

Poďme si to rozobrať. Prvá vec, ktorá ťa v robote čaká, je otravný šéf, ktorý ťa len zneužíva. Tiež presčasy a nekonečný zoznam úloh, ktoré sa nikdy nezmenšujú. Práca na projektoch, ktoré ťa ani trochu nenadchýnajú. Je to ako sledovať sušenie farby.

Naopak, šport a cestovanie ti dáva každý deň niečo nové. Nekonečné more zážitkov. Jeden deň lezieš na Poludnicu, ďalší deň sa spúšťaš bicyklom zo Sliezskeho domu, aby si tretí deň čakal na lowcostový Ryanair, s ktorým odletíš do teplých krajín k moru. Na Mallorcu, do Austrálie či na Maltu. Každé ráno sa budíš s pocitom, že ťa čaká niečo vzrušujúce, more zážitkov. Nie ako prežiť ďalší pracovný deň v deprivácii a v mori excelovských tabuliek.

Zdravie

Čo tvoje zdravie a nadváha? Sedavý životný štýl je ako pomalá cesta k sebedeštrukcii. Zlá chrbtica, stuhnuté svaly a oči unavené z neustáleho pozerania do monitoru. V päťdesiatke síce plnšia peňaženka ale totálne vyhorenie, stres a presbyopia. Kam sa podeli tvoje sny a zábava?

Cestovanie za dobrodružstvom núti človeka hýbať sa a športovať. Čerstvý vzduch ti načechrá vlasy a rozprúdi krv v žilách. Beh po pláži, šplhanie po horách, bajkovanie na tých najkrajších trailoch – všetko toto nielenže zlepší tvoju kondičku, ale aj dodá žiadané endorfíny. Kedy si naposledy zažil taký pocit šťastia a slobody pri sedení za monitorom?

Inšpirácia

Ďalším bodom je inšpirácia. Ako má byť človek kreatívny v prostredí, kde sú najväčšie vzrušenia káva zadarmo, intrigy kolegov, kradmý rozhovor v kuchynke či nový prírastok šanónov?

Cestovanie ťa vystaví rôznym kultúram, podnetom, novým ľuďom a nápadom, ktoré by ťa nikdy nenapadli, keby si zostal/-la v svojej kariérnej klietke. Čím menej komfortné a "all inclusive" zážitky budú, tým lepšie. Tvoje rozhovory sa premenia z „Ako bolo včera na porade?“ na „Ako sme zdolali vrchol, stanovali či chytili pstruha holými rukami.“

Alebo len tak si ľahnúť, odpojiť sa, pustiť si do uší skvelú muziku, prečítať dobrú knihu...

Vzťahy

A čo tvoj spoločenský život? Kancelárske drby a povinné firemné večierky (akokoľvek nabubralé) nemôžu konkurovať večerom stráveným pri táboráku pod hviezdami alebo v krčmičke s ozajstnými priateľmi, pred ktorými sa nemusíš pretvarovať.

Pri cestovaní a turistike sa spoznávaš so zaujímavými ľuďmi, s ktorými zdieľaš nezabudnuteľné zážitky. Nemusíš sa tváriť, ani kontrolovať, ani nič predstierať. Tieto priateľstvá sú často oveľa hlbšie a úprimnejšie ako tie, ktoré vznikajú v sterilnom prostredí kanclu.

Reštartni sa

Tak prečo cestovať? Nakoniec, je tu ešte otázka osobnej spokojnosti. Sedieť v robote na zadku ťa možno uživí, ale uspokojí ťa to? Cestovanie a aktívny život ti dáva pocit naplnenia, sebapoznania a šťastia, ktoré peniazmi jednoducho nekúpiš. Je to investícia do seba samého, ktorá sa ti vráti oveľa viac, než by si dalo čakať.

Ak máš na krku hypotéku, je to jasné. Volíš kompromis. Ale ak nie, prečo sedieť v robote na zadku, keď môžeš cestovať? Odpoveď je jasná: Reštartni sa. Nerob viac než je treba. Život je príliš krátky na to, aby si ho strávil monotónnou prácou v kancelárii, ktorá ti okrem peňazí nič nedáva. A zarobené peniaze ti budú nanič, ak si ich nestihneš užiť.

Vylez na bajk, obuj vibramy, vyraz na hory. Cestuj, vydaj sa do sveta, objavuj nové miesta, skúšaj nové veci. Najmä, ži život naplno. Resetni sa. Pretože na konci dňa, nebudeš musieť ľutovať, koľko času si zbytočne strávil v robote – ale určite budeš ľutovať, že si nezažil všetko, čo tento svet ponúka.

Príspevok Prečo nesedieť v robote na zadku ale cestovať zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Najprv zelenina s polievky, prevarený petržlen, kaleráb, zeler, kel a trochu mrkvy. Mrkvu nechávam aj ostatným. Nie som sebec. Posoliť a zjesť. Potom hovädzie. Trhám si kúsky rukami a striedavo namáčam do chrenu a horčice. Občas zajem kúskom chleba. Takto som to jedol odjakživa.

Toto jedlo mi nielen chutí ale vracia ma do detstva.

Naučil ma v to v Levároch môj otec a dedo. Ich to naučil ich otec a dedo. Tiež ma naučili zajedať fazuľovú polievku kysnutým slivkovým koláčom. Paráda.

Ako malý som strávil v Levároch celé detstvo. Na ulici boli 2 bandy. Edova a Jožova. A pri Svätom Floriánovi tretia. Cigáni. Ja som patril do tej Jožovej. Žili sme na Rudave. Tá bola dole kopcom. Mali sme káry, učili sme sa na chodúľoch, chytali a opekali sme si raky a potajme sme chodili na Žákov rybník. Tam sme sa učili ako otvoriť ježka v klietke, ako zložiť prísahu. Aj sme sa učili fajčiť balty, raz sme sa z toho aj povracali.

Dni prebiehali rovnako. Ráno vstať, vykutať popol zo sporáka, zobrať vahadlo s dvoma vedrami a hybaj na náves. Jediná studňa bola pri Floriánovi. Tetky, chalani a miestny rozhlas. Dva kýble nám zvyčajne stačili na celý deň. Ak sa nepralo.

Hneď po raňajkách sme vypadli z domu. Pred večerom sme sa málokedy vrátili. Obed bol tam kde sme práve boli. Vychovávala nás celá ulica, poznal nás každý. Cez záhrady sa chodilo krížom cez ploty. Stretávali sme sa za humnom Jožovej záhrady. Kúpanie na šutrovni, pri píle alebo "na trecí zatáčce"? Budeme blbnúť na stanici, pri mlyne alebo pri kaštieli? Vylezieme na kostolnú vežu? V kaštieli bola psychiatrická liečebňa, vždy tam bolo čo objavovať.

Mystérium dopĺňal Winnetou, Záhada hlavolamu a Rýchle šípy. Úspešne im kontrovali 4 tankisti a pes. Pri naháňačkách po borovicových lesoch sme bežne nachádzali nemecké vojenské prilby i náboje. Domov sme sa vracali až podvečer. Tradičné zaucho. Čo sme zas vyviedli? Komu sme okno rozbili, ríbezľu zlomili? Tak si aj spomínam na prvú justičnú krivdu. To keď som na Rudave zabudol pri mlyne tričko a zvalil som to na cigánov. Dedo išiel ihneď zjednávať poriadky. U Floriána sa dušovali, že oni nič nezobrali. A mali pravdu. Pamätám, aký som schytal od starečka štedrý kopanec do zadku keď som sa priznal, že som ho stratil pri kúpaní.

Za to sme raz ukradli celý sud asfaltu. Zabudli ho, keď asfaltovali cestu. Dopraviť ho k Rudave nebolo jednoduché. Nahriať, teda podpáliť.To sme už mali z dosiek zbitú plť, ktorou sme sa chceli preplaviť až do Dunaja. Keď sme plť odspodu vyasfaltovali, aby nepretekala, dali sme ju na vodu. Ihneď sa potopila a bolo po svetovej expedícii. Zato sme večer všetci slušne vyfasovali.

Dosť bolo nostalgie. Treba ma prefackať. Chcel som len povedať, že zeleninu a hovädzie z polievky mám s chrenom a horčicou rád.

Premýšľam, aký život majú dnešné deti.

Mám kamaráta. Učiteľa telesnej výchovy. Z bežnej triedy príde viac ako polovica detí s ospravedlnenkou od rodiča, že sa nemôžu hýbať. Nehrajú futbal, volejbal, tímové športy. Neklikujú, nešplhajú, neskáču, nebehajú, nevyhrávajú, neprehrávajú. Ani netušia, čo sú to guľky alebo chodúle. Údajne sa stretol už aj s chalanom, ktorý v 14 rokoch nevedel spraviť kotúľ. Za to vedia zachatovať správu v smartfóne za pár sekúnd. Možno som už starý. Ale neviem, či robia tí rodičia dobre. Myslím si, že žiadne smartfóny ani PC hry deťom reálne zážitky detstva nevynahradia. Ja žijem z tých mojich spomienok dodnes.

Najmä ak tlačím posolenú zeleninu z hovädzej polievky. Na čo budú spomínať oni?

Príspevok Zamyslenie nad hovädzím s chrenom a horčicou zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.