Kolobežkami sa presúvame z Pavilónu 4 kopúl a zosadáme práve včas. Začína mierne mrholiť, čo je ideálne počasie na dúšok kultúry. Národné múzeum vo Vroclave skrýva stredoveké poklady, Raslavickú panorámu aj vzácne sklo. Kurátor Michał Antoni Pieczka z pedagogického oddelenia múzea nám ukázal, prečo sem musíme zavítať.

Gotika, baroko a fasáda oblečená v jesennom vínovom liste

Sedíme vo vstupnej hale múzea a Michał Antoni Pieczka rozpráva s nadšením, akoby každý obraz a socha rozprávali svoj vlastný príbeh. „Naša fasáda nad Odrou, obrastená starým brečtanom, hrá na jeseň všetkými odtieňmi červenej,“ usmieva sa. „Už pohľad zvonku dáva návštevníkovi vedieť, že tu sa história stretáva s umením.“

„Najcennejšia je stredoveká zbierka,“ dodáva, keď prechádzame k gotickým oltárom a kamenným plastickým reliéfom. „Máme gotické oltáre, obrazy tablicové, sochy z wrocławskych a śląskych kostolov. Tu cítite, ako sa história prelína s duchovnosťou.“

Tri poklady, ktoré musíte vidieť

„Keby ste mali vybrať len tri diela, čo je must-see?“ pýtam sa Michała Antoniho Pieczku. Chvíľu sa zamyslí a potom ukazuje rukou na svoje favority:

1. „Relikviár svätej Doroty – zlato a striebro z prvej štvrťky 15. storočia, klenot medzi klenotmi.“
2. „Náhrobok kniežaťa Henricha IV Probus – gotická kamenná náhrobná socha z počiatku 14. storočia. Je majestátna a detailná, patrí k vrcholom našej zbierky.“
3. „Zimná krajina s korčuliarmi a pascou na vtáky od Pietera Brueghela – európska klasika, ktorú nesmiete obísť.“

„A nezabudnite na Raslavickú panorámu v Panoramatickom múzeu Racławice, pobočke Národného múzea vo Vroclave,“ dopĺňa. „Veľkolepé zobrazenie bitky vám ukáže Wroclaw z inej perspektívy.“

Majstri, ktorí formovali európske aj poľské umenie

„Národné múzeum vo Vroclave je domovom diel tých najvýznamnejších poľských a európskych umelcov,“ hovorí Michał, keď prechádzame po galériách. „Zo stredoeurópskych majstrov musíme spomenúť Stanisława Wyspiańského s jeho pastelmi a autoportretom, Jana Matejku s monumentálnymi historickými scénami.“

„Z európskych velikánov tu nájdete Pietera Brueghela mladšieho, Lukasa Cranacha staršieho, Bronzina a geniálneho barokového maliara Michaela Lucasa Leopolda Willmanna,“ pokračuje: „Každé z týchto diel vám môže povedať svoj vlastný príbeh.“

„Pozrite napríklad tento drevený gotický krucifix,“ ukazuje na starobylý kríž. „Autor je anonymný, ale jeho jemná expresívnosť fascinovala návštevníkov storočia.“

„A táto kamenná hrobka kniežaťa Henricha IV Probus,“ dodáva Michał Antoni Pieczka, „je považovaná za jeden z najcennejších exponátov múzea. Je majestátna, gotická a detailná – jednoducho klenot, ktorý si nemožno nechať ujsť.“

Od skla po Skarb Średzki

Národné múzeum vo Vroclave nie je len o obrazoch a reliéfnych plastíkach. Michał s hrdosťou ukazuje: „Máme kolekciu súčasného poľského skla z XX–XXI storočia, východnú umeleckú keramiku a každoročne od októbra do decembra vystavujeme Srodský poklad – jeden z najcennejších archeologických nálezov stredovekých šperkov a mincí, objavených v 80. rokoch.“

„Každý objekt má svoj príbeh,“ hovorí. „Od Suzuribako z Japonska po autoportret Wyspiańského. Každé dielo vám môže aj dnes niečo povedať.“

Učenie cez víkend

„V múzeu sa však žije aj mimo expozícií,“ vysvetľuje Michał. „Každý víkend sú prednášky, kurzy histórie umenia, workshopy pre deti, mládež, dospelých aj seniorov. Chcem, aby každý vek našiel v umení svoj zmysel.“

Prečo ísť do Národného múzea vo Vroclave

Keď odchádzame, cítim, že som nezažil len prehliadku zbierok. Michał Antoni Pieczka je rodený pedagóg. Rád sa prihovorí aj náhodným návštevníkom a deťom. Zjavne miluje svoju prácu. Naučil ma, že aj stredoveké múzeum naplno žije. Že každé múzeum je príbeh, každý exponát kapitola a umelci minulosti aj súčasnosti nám rozprávajú svoje príbehy.

„Ak sa ocitnete vo Wroclawe, nezabudnite sem zavítať,“ uzatvára Michał. „Či už kvôli gotike, baroku, Raslavickej panoráme alebo len aby ste sa prešli po fasáde oblečenej do vínovo-červeného brečtanu a nadýchli sa histórie.“

Foto: Ethnographic Museum in Wrocław, press materials

Etnografické múzeum

Aj keď sme Etnografické múzeum vo Wroclave osobne nenavštívili, rozhodne stojí za zmienku. Ponúka fascinujúci pohľad na každodenný život, remeslá a kultúrne tradície regiónu Dolného Sliezska a ďalších oblastí Poľska. Expozície predstavujú tradičné odevy, ľudové umenie, keramiku, textílie a nástroje – skrátka všetko, čo mapuje život obyčajných ľudí v minulosti. Michał Antoni Pieczka by určite dodal: „Je to miesto, kde história sa stretáva s kultúrou ľudu – skvelý doplnok ku gotickému, renesančnému a barokovému umeniu, ktoré prezentujeme v Národnom múzeu.“

Nenadarmo bola v roku 2016 poľská Vroclav vyhlásená Európskym hlavným mestom kultúry. Národné múzeum vo Vroclave je otvorené denne okrem utorka a nachádza sa priamo v Centre pri promenáde Odry, vedľa Mosta Pokoja, iba kúsok od Raslavickej Panorámy.

Príspevok Národné múzeum vo Vroclave: miesto, kde história dýcha umením zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Hneď po príchode do Gdaňska cítiš, že si niekde, kde sa mieša prístavný vietor s históriou. Rozprávame sa s Michalom Brandtom z Gdańska Organizacja Turystyczna, ktorý nám robí prvého sprievodcu tým najlepším, čo Gdaňsk, mesto na severe Poľska, ponúka.

Gdańsk – mesto, ktoré píše dejiny

„Gdaňsk je prímorské mesto s vyše tisícročnou históriou. Bolo pri tom, keď sa tvoril obchod v Balte, keď sa zrodila Solidarita a tiež, kde začala druhá svetová vojna,“ začína Michal. Sedíme na lavičke pri rieke Motława a za nami sa týči stredoveký žeriav – ikona mesta.

„To, čo robí Gdaňsk výnimočným, je kombinácia gotiky, renesancie a hanzy. Mieša sa tu nemecký, poľský a škandinávsky vplyv, ale zároveň to stále ostáva poľské mesto so silnou dušou.“

Čo by si mal vidieť, ak máš na Gdańsk len 4 dni

"Gdaňsk sa viac podobá na Hamburg než poľské mestá. Začni v centre – Długi Targ, Neptún, Artušov dvor... všetko peši a všetko má historickú atmosféru. Ale Gdaňsk nie je len o fasádach,“ hovorí Michal a už otvára ďalšie tipy:

• Bazilika Panny Márie priamo v centre je najväčší tehlový kostol sveta. Skús si vystúpiť na vežu – má 82 metrov. Ten výhľad, stojí za to. A moderná architektúra:
• Európske centrum Solidarity nie je len múzeum. Je to silné miesto. Moderné, interaktívne a veľmi ľudské. Tu pochopíš, ako sa zrodila sloboda.
• Tiež si nenechaj ujsť múzeum druhej svetovej vojny. Budova i samotné výstavná prezentácia sú veľmi silné a unikátne. Na Westerplatte padli prvé výstrely druhej svetovej vojny. Dnes je to pokojné (hoci trochu vzdialenejšie) miesto na prechádzku medzi ruinami a pamätníkmi.
• Jantárové múzeum. Viete, že práve Gdaňsk a Balt je svetovou centrálou týchto drahokamov?
• Oliwa. Park, katedrála s organom, a ak chceš výhľad – choď do Olivia Star. Je to 140 metrov nad mestom a uvidíš až na poloostrovnú kosu Hel.
• Gdaňsk sa často prezentuje ako trojmestie. Sopot pôsobí kľudne. Jeho molo, kaviarne na pláži a večerné prechádzky sľubujú dokonalý relax pri mori. Taký baltský chill-out. Ďalšie mesto Gdynia je naopak veľmi modernistická, trochu iná. Určite však neobíď prístav. je tu zakotvený cvičný trojsťažňík Dar Mora, pri ktorom ti klesne sánka. :-)

More a mesto – ako to spolu ladí

„Najlepšie pochopíš vzťah Gdaňsku s morom z vody. Sadni na loď po Motławe – uvidíš mesto z druhej strany. Alebo trajekt do Sopotu či na Hel – to je už malý výlet sám o sebe.“

Pre peších alebo cyklistov Michal odporúča promenádu medzi Brzeźnom a Sopotom. „Popri mori, popri plážach, občas nejaká piváreň alebo stánok so zmrzlinou. Ideálne na pohodový aktívny deň priamo pri brehu mora.

A ak chceš divokejšiu prírodu, zamier na ostrov Sobieszewo alebo Visliansku kosu. „Borovice, piesok, tulene, vtáky, žiadne davy. Doslova iný svet.“

Pre dobrodruhov, čo nečítajú bedekre

Keď sa pýtame Michala na miesta „mimo turistickej mapy“, len sa usmeje.

„Gdaňsk má aj tú drsnejšiu, industriálnu tvár – staré lodenice. A tie teraz zažívajú druhý život.“
Rozpráva o 100cznia – bývalej priemyselnej zóne, kde sú dnes food trucky, bary v lodných kontajneroch, koncerty, dizajnérske obchody a festivalová atmosféra od jari do jesene.

„Potom je tu Ulica Elektryków" – kedysi len priemyselná ulica, dnes kultové miesto nočného života. DJs, techno, filmy, koncerty... všetko medzi starými fabrikami a žeriavmi. Je to taký berlínsky feeling v Poľsku.

A ak chceš príbeh, nie len fotku, daj si alternatívnu prehliadku lodeníc: „Sprievodca ťa vezme tam, kde sa zrodila Solidarita, povie ti príbehy robotníkov, ukáže opustené doky, hrdzavé žeriavy... je to silné, fotogenické, autentické.“

Chute Gdańska: čo ochutnať a kde

Hneď po prílete na letisko privítali nás produkty s názvom Soplica a Žaludkovicza. Žeby sme ich ochutnali na pláži Jelitkowo? „Ak máš rád jedlo, si na správnom mieste,“ hovorí Michal. A hneď ide konkrétne:

• Ryby: Sleď v smotane, údená treska, alebo niečo z projektu Tastes of Gdańsk – špeciálne menu v reštauráciách podľa starých gdaňských receptov z 19. storočia.
• Pivo: Skús miestne pivovary ako PG4 (rovno pri hlavnej stanici), Brodacz alebo Stary Maneż. Každý má svoj štýl.
• Tradičné chute: Pirohy. pirohy a pirohy všade. Na sto spôsobov. Musíš ochutnať.
• Niečo extra: Likér Goldwasser – s pravým zlatom. A marcipán alebo pralinky z cukrárne Sowa či pekárne Pellowski.
• Si náročný? Michelin? Máme. Od leta 2024 má Gdaňsk vlastnú hviezdu – Arco by Paco Pérez. Elixir má zelenú hviezdu za udržateľnosť. A niekoľko ďalších reštaurácií dostalo odporúčania alebo BiB Gourmand.

Ako sa pohybovať po meste

„Doprava? Úplne v pohode,“ hovorí Michal. "Z letiska GDN ide priamo do centra autobus (210 alebo 110), alebo vlak PKM na hlavnú stanicu. Po meste fungujú električky, autobusy a mestský vlak SKM – ide až do Sopotu a Gdynie."

Lístky stoja okolo 1,10 €, kúpiš ich v automate alebo appke. „A ak chceš pohodlie, vezmi si Turistickú kartu" ponúka bezplatné vstupy a zľavy na hlavné pamiatky, dopravu, aj gastro. Verzie sú na 1, 2 alebo 3 dni. Dá sa kúpiť aj online.

Výlet mimo mesto? Jasné, že áno

„Ak máš auto, výber je bohatý,“ hovorí Michal.

• Polostrov Hel je dlhý pieskový výbežok s tulením centrom, veterným surfingom a rybárskymi dedinkami. Výlet snov.
• Kašubsko ponúka kopce, jazerá, vlastný jazyk a kultúru. Tradičné jedlá, člnkovanie, ticho. Ideálne na víkend mimo turistického ruchu.
• Malbork je najväčší tehlový gotický hrad na svete. Seriózne. UNESCO, križiaci, priekopy, cimburia. Hodinka cesty od Gdanska a si v inom svete. Mimochodom hrad sa nachádza pod úrovňou hladiny mora.
• Słowiński park prezývajú aj poľská Sahara. Púštne duny pri Balte. Jedinečné miesto, ktoré ťa úplne vypne. Vstupnou bránou môže byť Łeba, malé baltické letovisko v blízkosti dún.
• Trójmiejski Park Krajobrazowy je čosi rpe milovníkov prírody. Hory tu síce nemajú, ale tento les má kopce, potoky, a krásne chodníky.

Gdaňsk nie je len mesto – je to zážitok.

Ako Michal hovorí na rozlúčku: "Gdaňsk - mesto, ktoré ti nezapadne prachom v pamäti." Nezostane len ako pekná fotka. Niečo si z neho odnesieš – v hlave, v srdci, možno aj vo vrecku, ak si kúpiš kúsok jantáru.“

Príspevok Gdańsk: Mesto s morom a históriou, rozhovor s Michalom Brandtom zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Sedíme v príjemnej podtatranskej krčmičke po túre. Na stole niekoľko pív, k tomu klobása s cibuľou. Jeden z nás sa hrdo vyzlieka do spoteného trička s orlom a nápisom „Nezávislé myslenie“. Fragmenty pokecu, ktorý nasledoval ma prinútili zamyslieť sa, prečo chodievam radšej na túry sám.

Scéna 1: Pivný prevrat

Prevrátime zopár pív. Družná debata sa iba rozbieha:

"Všimli ste si tie polepené QR kódy v lese? Bohvie, kto to na tie chodníky lepí?"

"Ja dúfam, že lesníci a KST" pousmejem sa a zapájam sa tak do niečoho, čo som nechcel.

"Naivný si. To všetko je riadené iluminátmi, slobodomurármi a Bruselom! Videl si tú ceduľku na turistickom chodníku? QR kód? Vieš, čo to znamená?"

"No... že si môžem stiahnuť mapu", skúsim s úsmevom.

"Omyl! Naskenuješ to a hneď ťa zapíšu do databázy EÚ! Aktivujú ti sledovací čip cez Bluetooth a sledujú každý tvoj pohyb!"

"Bluetooth funguje asi tak na desať metrov. Ako by to robili a hlavne načo?" Snažím sa brať to zľahka ale začínam tušiť problémy.

"Majú na to všetko technológie, pred nimi nás teraz rusi bránia", zasvecuje ma ďalej. Skúsim mlčať, ale nezávisle mysliaci točí svoju ďalej: "Aha! A teraz mi určite povieš, že Rusi sú tí zlí?"

Hoci nič nehovorím, pomyslím si: "No, keď už o tom hovoríš...", tým som chcel debatu ukončiť ale spolubesedník je rozohnený. Ide svoje.

Scéna 2: Veľký plán Bruselu

Celý tento les, to je len kulisa! Oni nás chcú vyhnať z hôr do miest, aby nás mali pod kontrolou. EÚ platí zeleným a progresívcom, aby implementovali medveďom čipy, aby nás odtiaľto vyhnali!"

"Aha, takže tvrdíš, že v Bruseli niekto sedí a tajne kontroluje medvede?"

"Presne tak! Vieš, prečo majú GPS obojky? Aby ich mohli cez 5G siete navigovať!"

Chce mi asi povedať, že niekto v kancelárii v Bruseli posiela medveďovi SMS-ku v štýle „Medveď, choď na Rainerovu chatu a vyplaš turistov....“ Som v škôlke alebo medzi dospelými? Začína mi byť ten rozhovor smiešny a trochu otravný.

Zameral sa na mňa: "Prečo si myslíš, že sa o tom nikde nepíše?"

"No, možno preto, že je to úplná kravina?"

Scéna 3: Zem ako pivná podložka

"Vy v Bratislave ste ako ouce. Určite stále veríš, že Zem je guľatá!", prechádza do útoku.

"A ty fakt veríš, že je plochá?"

"Jasné! Keby bola guľatá, prečo necítiš, že sa hýbe? Veď to je dokázané", nevládzem reagovať, ale skúšam ísť na to empaticky, s trochou logiky: "Lebo je to ako s týmto pivom. Keď ideš v aute a máš pohár piva na palubovke, nerozleje sa hneď, však?"

"No, to je fakt..."

"Tak to isté platí pre Zem, len v trocha väčšom meradle."

"Ale to je iné", zabojuje. Ostatní sa na diskusii celkom bavia a to mi robí starosti. Začne byť nepríjemný.

"Nechajme to. Tvoje argumenty majú zjavne pevný základ." Asi ako most postavený z lega, pomyslím si a rozhovor radšej sarkasticky utnem... Nedá sa...

Scéna 4: Očkovanie a čip v klobáse

"Aj to Covid očkovanie! To bola hotová genocída! Tie MRNA vakcíny, čo menia tvoju DNA. Bill Gates nás chcel všetkých očipovať!"

"Keď si bol malý, tiež ťa očkovali. Naposledy tuším voči obrne. Cítiš sa ako robot?"

"Vtedy to ešte bolo normálne! Ale teraz sú v tom americké nanočipy!"

"Ty fakt veríš, že niekto v laboratóriu vyrobí mikročip menší ako vírus a napchá ho do injekcie?" To už sa nezapájam ja, ale prikladajú pod oheň zo smiechom ostatní. Cítim, že nás prestáva mať rád.

"Presne! je toho plný internet. Prečítajte si."

"Tak si si prečítal na nete", analyzujem: "a potom si sadneš do krčmy a dáš si klobásu s horčicou bez toho, aby si vedel, čo v nej je."

"Čoby v nej malo byť?"

"Čiže nanočipy v očkovaní sú pre teba problém, ale tá klobása, čo sa narodila v štyroch rôznych krajinách, a možno je po záruke, tá je úplne v pohode", začínam sa znovu baviť...

Scéna 5: Chemtrails a smradľavé traktory

"Ale jedno mi nevysvetlíš! Videl si tie čiariská na oblohe? Chemtrails! Práškujú nás. Normálne nás postrekujú ako chrobákov!", nevzdáva sa a pokúša moju toleranciu a trpezlivosť.

"Aha, čiže lietadlo v desiatich kilometroch nad nami rozprašuje tajné jedy, ktoré nejako padajú len na ľudí, ale vtáky, zajace a kravy zostanú v pohode?" Pokúšam sa o sarkazmus.

"No veď to je tá ich DNA technológia!"

"A nevšimol si si, že aj traktory smrdia a nikto nepíše, že je to globálne sprisahanie na vyhubenie zemiakov?"

"...", iba nasratý pohľad.

"Vieš, keď má niečo motor, zvyčajne to vypúšťa spaliny. Máš rád Medenú vežu?" Spomínal pri výstupe, že ten film zbožňuje: "Pozri sa na úvodnú scénu. Letí tam lietadlo a za ním sú tiež čiary."

Stále mlčí, takýto podraz nečakal. Zapije svoje konšpirácie pivom a na chvíľu sa zamyslí. Možno máme predsa len šancu. Ale to si predsa nemôže priznať hneď, nie?

Scéna 6: Pivo ako elixír pravdy

Odpijem si piva, pomaly si utriem ústa a skúšam čosi nové: "Odkiaľ máš všetky tie informácie?"

Choď na youtube kanál: Oči pravdy! Bádateľ. Tam je všetko. A som aj v Telegram skupine „Slobodní myslitelia“.

Takže veríš chlapíkovi, čo má na youtube slnečné okuliare v tmavej pivnici a odhaľuje „tajné informácie“ cez videá s gýčovým Comic Sans fontom?

No… keď to zakázali na Facebooku a nehovoria o tom ani v mainstream médiách, znamená to, že je to pravda!

Už sa neudržím: "Keď ti krčmár nedovolí vyliezť na stôl a tancovať v spodkoch, znamená to, že si tajný baletný agent?"

Mlčí. Už ma nemá rád. Zdá sa, že došli argumenty. Prvý náznak zamyslenia! Zapoja sa aj ďalší.

Scéna 7: Ideme do toho naplno

"Vieš, kto ti chce skutočne ovládať mozog? Tí, čo ťa presviedčajú, že všetci klamú, len oni majú pravdu. Čo ťa nútia veriť, že svet je obrovské sprisahanie."

"A prečo by to robili?

"Lebo ťa tak môžu ovládať. Keď neveríš ničomu, ani novinám, ani vedcom, ani vlastným očiam, koho budeš počúvať? No ich!"

Napije sa piva, rozmýšľa. zjavne bojuje sám so sebou. Skúšam ďalej. Podávam mu môj mobil: "Tu máš. Skús si niečo overiť aj inde než na „Očiach pravdy“. Možno zistíš, že tie tvoje tajné QR značky sú len normálne turistické trasy." Vraciam sa okľukou ku QR kódom na trasách.

"A čo ak ma cez ten Google začnú sledovať?"

"Veď to je môj mobil", snažím sa ho ukľudniť.

"Ak ťa sledujú, tak sa práve teraz chytajú za hlavu", zahlási kamarátka, potiahnuc si riadny dúšok piva. A to nemala robiť. Rozhovor skončil. Chlapík sa zaťal a zablokoval aj tú iskričku kritického myslenia, ktorý som v ňom možno vykresal.

Prečo chodievam na túry radšej sám?

Internet je ako horská túra. Ak sa nevieš zorientovať, ľahko zablúdiš. Mnoho ľudí i mojich kamarátov na Slovensku poblúdilo. Predtým sme sa bavili o športe, o zážitkoch, o snoch, o smiešnych príhodách, práci, plánoch, o rodine.... A dnes?

Mnohým z tých konšpirácií načisto preplo. Pred nedávnom ma známy (dokonca vysokoškolsky vzdelaný človek) začal presvedčovať, že mesiac je dutý a vnútri sú umiestnené légie mimozemšťanov, ktorí čakajú na povel na inváziu. Tiež pridal plochú zem, raj v Rusku a spomenul i chemtrails. Nezabudol na amerických bankárov, ktorí nás ovládajú a pod rúškom noci sa v podzemí premieňajú na židojašterov s cieľom zničiť nás. Myslel to vážne. Ani náznak nadsázky. Keď spochybníš jeho vieru, konfrontuješ ho s faktami, stávaš sa nežiadúcim, dokonca nepriateľom.

Občas mi to príde, akoby mnohých z nás po Covide zasiahla nejaká ďalšia pandémia. Tentokrát mentálna. Možno sa ľudia prestali medzi sebou rozprávať, možno prestali čítať knihy, možno prevládli pudy a emócie nad racionalitou a zdravým rozumom, možno sa nechali uzavrieť v konšpiračných bublinách sociálnych sietí a kmeňov, možno sme sa prestali navzájom rozprávať, socializovať sa a tešiť sa navzájom, možno podvedomé potláčanie strachu, neschopnosť priznať si zlyhanie, neviem... Verím však, že za pár rokov bude dnešná doba dobrou prípadovou štúdiou pre psychiatrov. Čo sa to vlastne stalo a ako sa to mohlo udiať v tak masovom merítku.

Priznám, nemám už silu na tieto militantné konšpiračné rozhovory, kde už nikto nikoho nepočúva. Aj to je dôvod, prečo chodievam na túry radšej sám.

Príspevok Sedem zamyslení, prečo chodievam na túry radšej sám zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Výber detského bicykla je dôležitým krokom, ktorý môže ovplyvniť, ako si dieťa vybuduje vzťah k pohybu a športu. Správny detský bicykel podporí nielen rozvoj motoriky a rovnováhy, ale môže sa stať aj skvelým spoločníkom na mnohé dobrodružstvá. Ako však vybrať ten najvhodnejší?

Spýtali sme sa preto Petra Božíka, výrobcu bicyklov značky Liberty a Mayo v Trenčíne, na čo všetko by mali pri výbere prvého detského bicykla rodičia myslieť.

Pri výbere správneho bicykla pre dieťa by mali rodičia zvážiť niekoľko základných faktorov:

Veľkosť je kľúčová

Pri výbere detského bicykla je veľkosť tou najdôležitejšou vecou. Na rozdiel od bicyklov pre dospelých, kde sa veľkosť meria podľa rámu, detské bicykle sa zvyčajne označujú podľa veľkosti kolies v palcoch (napríklad 12", 16", 20" alebo 24"). Správna veľkosť závisí od výšky dieťaťa a jeho veku. Dieťa by malo pri cyklistike pohodlne dosiahnuť na zem oboma nohami, keď sedí na sedadle. Ak je detský bicykel príliš veľký, môže to viesť k problémom s ovládaním, zatiaľ čo príliš malý bicykel môže byť nepohodlný a brzdiť rozvoj schopností dieťaťa.

Bezpečnosť na prvom mieste

Bezpečnosť je pri výbere bicykla pre dieťa nesmierne dôležitá. Skontrolujte, či má detský bicykel kvalitné brzdy – menšie deti môžu potrebovať nožné brzdy, pretože sú intuitívnejšie a jednoduchšie na používanie. Staršie deti môžu zvládnuť aj ručné brzdy. Tiež je dobré zvážiť prítomnosť pomocných koliesok pre najmenších, ktoré im dodajú pocit stability, kým sa nenaučia udržať rovnováhu. Skontrolujte aj odrazky a možnosť montáže osvetlenia, aby bolo dieťa dobre viditeľné.

Hmotnosť a materiál bicykla

Ľahký bicykel je pre dieťa jednoduchšie ovládateľný, čo z neho robí lepšiu voľbu najmä pre mladších jazdcov. Hmotnosť bicykla by nemala presahovať 40 % hmotnosti dieťaťa. Detské bicykle sa najčastejšie vyrábajú z ocele alebo hliníka. Oceľové bicykle bývajú lacnejšie, no sú ťažšie. Naopak, hliníkové bicykle sú ľahšie, ale zvyčajne drahšie. Pri výbere je preto potrebné nájsť rovnováhu medzi cenou, hmotnosťou a kvalitou.

Typ bicykla podľa potreby

Detské bicykle sa delia aj podľa toho, na aký terén sú určené. Pre deti, ktoré začínajú jazdiť po spevnených cestách, sú vhodné jednoduché mestské bicykle. Ak dieťa plánuje jazdiť aj v náročnejšom teréne, ako sú lesné cesty alebo mierne kopce, je lepšie zvážiť horský bicykel so širšími pneumatikami a odpruženou vidlicou.

Odrážadlo alebo kolobežka

Pre malé deti, ktoré ešte len začínajú, môžete zvoliť aj odrážadlo, ktoré im pomôže zlepšiť rovnováhu ešte pred tým, ako začnú pedálovať.

Pre udržanie rovnováhy a stability, tiež pre získanie návyku z jazdy je veľmi vhodným prvým štartom kolobežka. Nemyslím, tá elektrická, mestská, zdieľaná. Možno mnohí z nás už zabudli, že ich prvé detské jazdy na dvoch kolesách začali práve na kolobežke.

Pohodlie a nastaviteľnosť

Deti rýchlo rastú, preto je dobré hľadať detský bicykel s možnosťou nastavenia výšky sedla a riadidiel. To umožní prispôsobiť detský bicykel rastu dieťaťa a zabezpečí mu pohodlnú jazdu na dlhší čas. Skúste si bicykel aj osobne otestovať – ideálne je, keď si ho dieťa vyskúša priamo v obchode, aby ste mohli posúdiť, či mu naozaj vyhovuje.

Cena a kvalita

Hoci môže byť lákavé kúpiť lacnejší model, najmä ak dieťa rýchlo rastie, je dobré pamätať, že kvalitný bicykel môže výrazne prispieť k bezpečnosti a pohodliu. Lacnejšie modely často nemajú tak kvalitné komponenty, čo môže viesť k častejším opravám a kratšej životnosti. Investícia do spoľahlivého bicykla sa oplatí, keď zvážite dlhodobé pohodlie a bezpečnosť.

Prvé detské dobrodružstvo začína často na dvoch kolesách

Výber správneho detského bicykla, resp. kolobežky je dôležitým rozhodnutím, ktoré ovplyvní radosť dieťaťa z pohybu a jeho vzťah k športu. Zohľadnením správnej veľkosti, bezpečnostných prvkov, hmotnosti, typu bicykla a kvality môžeme zabezpečiť, že dieťa bude na bicykli jazdiť nielen pohodlne, ale aj s nadšením. Na konci dňa by malo byť cieľom, aby sa dieťa cítilo bezpečne a malo radosť z objavovania sveta na dvoch kolesách.

Prečítajte si tiež:

• Pomocné kolieska Kedy áno, kedy nie?

Príspevok Ako vybrať detský bicykel? Na čo treba pri výbere myslieť? zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Africké bubny: Djembe pochádzajú z oblasti západnej Afriky, konkrétne od etnických skupín Mandinka. Ich energia je úžasná, dynamická a vďaka tomu sú veľmi populárne po celom svete. Djembe má typický tvar kalicha, ktorý je vyrobený z jedného kusu vyrezaného dreva. Tradične sa používa drevo z afrických stromov (napr. mahagón) a koža, zvyčajne z kozy, je natiahnutá cez vrch bubna. Tá je pevne upevnená lanami a kovovými obručami.

Djembe má tri základné tóny:

• Bas (hlboký tón): Získava sa úderom v strede bubna.
• Ton (vyšší tón): Dosiahneš ho úderom blízko okraja.
• Slap (najvyšší a ostrý tón): Je to najvýraznejší zvuk, ktorý vzniká prudkým úderom prstami blízko okraja.

Djembe je viac ako len hudobný nástroj. Má aj spoločenský a duchovný význam. Často sa používa na oslavy, rituály, svadby a dôležité spoločenské udalosti. Jeho rytmus sa považuje za jazyk, ktorým bubeníci komunikujú so svojím publikom. Používa sa na hudobné vystúpenia, v terapii, pri relaxácii a dokonca aj vo fitness. Bubnové kruhy, kde sa ľudia spolu zhromažďujú a hrajú na djembe, sú obľúbené aj na Slovensku a práve pri jednom z takých workshopov som sa stretol s Jánom Petrovičom, slovenským guru pre africké bubny. Musel som ho vyspovedať.

Ako si sa dostal k bubnovaniu?

Asi pred 15 rokmi prišiel za mnou kamarát a povedal, spravme hudobniny v Malackách. Ja som mal skúsenosti z vedenia a manažovania obchodov, on mal nápad a niekto tretí peniaze. Tak sa to dalo dokopy, spravili sme hudobniny, kde boli rôzne nástroje a aj tieto bubny. Ale priznám presne si nepamätám, či ten prvý bubon bol odtiaľ. Bolo to v čase objavovania africkej hudby a tam som začal bubnovať. Na začiatku to nebolo často ale vždy som sa pri bubnovaní cítil veľmi dobre. Možno to bol v začiatkoch skôr spôsob uvoľnenia a relaxu.

Čo pre teba bubnovanie znamená?

No aktuálne je to moja práca. Zatiaľ najlepšia, akú som mal. Je to rozdávanie radosti aj transformácia ľudí, ktorí chodia dlhodobejšie ku mne bubnovať. Je to objavovanie ich možností, ich potenciálu, ktorý veľa krát ani nevedia, aký majú. Pre mňa je to akýsi spôsob meditácie a vedenia sa intuíciou, ktorú veľmi počúvam. To je najlepší spôsob ako niečo naučiť, čosi tým druhým odovzdať.

Priblíž nám trochu etno bubny ako hudobné nástroje?

Bubny sú rôzne, boli vo všetkých kultúrach sveta a sú aj dosť odlišné. Venujem sa aj výrobe klasických afrických bubnov. Zaujímavé sú rámové bubny. Zvyčajne majú drevený rám, na ktorom je natiahnutá koža. Hovorí sa im slangovo aj šamanské bubny. Celkom rozšírené sú aj world music bubny darbuky nazývané aj doumbeky. Mnohé pochádzajú z arabského sveta, Egypta alebo z Turecka. To sú tradičné krajiny tých najlepších výrobcov. Tieto bubny sú zase rozdielne v tom, že nie sú z dreva, ale ich telo je zvyčajne z hliníka a aktuálne sa tam používa plastová koža. Kedysi tam dávali rybie kože, (zo žraloka ktorý sa volá Raja) ale je to dosť nepraktické, lebo tie bubny museli vždy pred hraním nahrievať.

Čo je pre teba dôležitejšie? Hranie alebo predávanie?

Neviem čo je dôležitejšie. Pre mňa je tento pojem akýsi nedôležitý. Život s bubnami mi robí radosť. Vždy si volím prácu, ktorá ma baví a napĺňa. A nech už je to čokoľvek, vždy mam akési šťastie, možno intuíciu. Nech už robím čokoľvek, tak sa mi darí. Tato práca s bubnami ma napĺňa a mám ju rád. A je to už celkom dosť rokov. Ak nájdeš poslanie prečo si tu, bude to dobre pre teba, aj pre ostatných. Či budeme ľudí učiť hrať alebo predávať, to už je jedno. Spolupracujem tiež s rôznymi muzikantmi z veľa krajín, s ktorými aj hrávam. Veľmi ma obohacujú.

Hovoríš o poslaní. Ako by si pomenoval svoje poslanie dvoma vetami?

Transformácia ľudí a učenie, ako sa cítiť dobre a počúvať sám seba. Nielen pri bubnovaní ale aj v bežnom živote. Okrem bubnovania vkladám do workshopov aj meditácie, ktorých cieľom je naučiť človeka, ako sa počúvať. Bubnovanie je vlastne taký prostriedok. Najlepšie výsledky s bubnovaním majú ľudia, ktorí sa začnú venovať aj sebe a meditáciám. Nie je to len o technike, čo zvládnu, ale dokážu sa rýchlejšie uvoľniť. Vtedy dokážu aj lepšie hrať. Venujem sa meditácii Sahadža Joga a pracujem s prebudením vnútornej energie, ktorá v mnohých z nás spí.

Človek nemusí cestovať do Himalájí, nemusí žiť nejaký asketicky život, nemusí čakať na nejakého majstra ktorý ho prebudí. Bubny s meditáciou a uvoľnením toto zvládnu často samé. Je to jednoduché a môže to zvládnuť každý. Niektorí to nazývajú kundalini, nirvána, či sebarealizácia… Človeka to naplní a začne spoznávať sám seba. Tak ako je dôležitý spánok, tak treba aj myseľ občas zastaviť. Nech si odpočinie. Na to sú djembe skvelé. Je to o životnej harmónii.

Nedávno som bol v jednom rakúskom penzióne, kde starý pán majiteľ každý podvečer zobral rámovú pílu a hodinu rezal metrovicu. Keď som sa ho spýtal, ci nemá cirkulár alebo pílu, spýtal sa: "Načo? Čo by som robil celú zimu?" On vlastne to rezanie vnímal ako uvoľnenie, fitness centrum. To rezanie ho napĺňalo.

Áno, je to trochu nebezpečné, človek si musí dávať pozor na prsty a núti ho to sústrediť sa len na rezanie a vypustiť ostatné myšlienky. Tiež analógia bubnov. Bubny majú tu vlastnosť, že strhnú vďaka rytmu časom tvoju pozornosť. Vypneš a staneš sa súčasťou toho rytmu. A všetko či ti bežne chodilo hlavou, zrazu tam nie je.

Čo môže bežný človek od bubnovania očakávať?

Uvoľnia sa. Zabudnú na bežné problémy, ktoré im idú hlavou. Hlavne keď sa učia v skupine je to super. Bubnovanie je totiž veľmi kolektívna aktivita a ten kolektív… Ja to tak učím, že nehráme pre seba ale pre ostatných. Preto aj bubnujeme v kruhu. Ak je ten bubon v kruhu, každý je na rovnakej úrovni a tie vibrácie idú všetkými smermi. Jedna vec je, že ja počúvam ostatných ale tiež im niečo odovzdávam. Spájam sa s nimi. A ta kolektivita je veľmi silná. Ľudia od pradávna chceli spolu bubnovať, tancovať, spievať. Dávalo im to radosť a zabudnutie. Zabúdajú na stresy, problémy, ťažšie myšlienky…

Africké bubny Djembe. Keď workshop skonči, väčšina odchádza domov s úsmevom na perách. Každý si odnáša z workshopu to, čo potrebuje. Niekto hovorí: "Ja dobre zaspím po bubnovaní." Niekto cíti., že má energiu. Čo je úplný opak a pritom všetci majú pravdu. Bubnovanie je veľmi dobré aj na chrbticu a rozvoj jemnej motoriky.

Technika vs intuícia?

Na jeden strane je kreativita a tvorivosť, ktorú vkladáme do hudby, na druhej strane je technika. Je zaujímavé, že veľa IT-čkárov, ktorí sú veľmi racionálni. sú skveli bubeníci. Je to proste matematika. Na hudbu sa dá pozerať aj z matematického pohľadu.

Sú to vždy dva prúdy. Jeden sa narodí a okamžite zahrá čokoľvek, akoby to mal odkryté, niekto to musí iba odkryť a v sebe nájsť. Na to je potrebná technika. Všetci máme rytmus v sebe, dôležité je, či ťa to chytí. Je to ako v práci, človek ktorý nájde prácu, ktorou je úplne pohltený, ten tu prácu ako prácu ani nevníma. Moja práca je rozdelená na tri časti.: Prvá je učenie, druhá je výroba afrických bubnov a tretia je koncertovanie. Všetko ma napĺňa a niekedy, ak je niečoho veľa, tak uberiem. Alebo niečo dám na chvíľu stranou. To je výhoda slobody. Ale tú nosíme hlavne vo vlastných hlavách.

Bubny ako terapia

Bubon vydáva vibrácie a naše ruky, ak správne bubnujeme, sa odrážajú od toho bubna. Vtedy tie vibrácie nezastavujú ale prenikajú do nášho tela. Africké bubny Djembe sú na toto najlepšie. Asi sú najhlučnejšie, ale nútia nás byt vyrovnaní. Ak bubnuješ dlhšie, zistíš, že ak si skrčený, nie je to ono. Posilňujú sa tam rôzne svaly ale hlavne sa uvoľňujú. Cesta k dobrému bubnovaniu ide cez uvoľnenie.

S dobrým učiteľom, ktorý vedie ľudí k správnej technike sa človek uvoľní a zistí, že je dobré byt narovnaný. Tiež učím vyrovnanie sily ľavej a pravej ruky. Zvyčajne máme jednu ruku dominantnejšiu, väčšinou teda pravú a to sa pri bubnovaní prejaví. Snažím sa harmonizovať ľavú a pravú mozgovú hemisféru. Niekedy máme také hodiny, že si prehodíme rytmy alebo bubnujeme opačnou rukou: sólujeme ľavou rukou. Veľmi to pomáha. Často tréning prechádza aj do bežného života napr. hľadajme spôsoby, ako si zamestnať tu ľavú ruku, napr... umývajte si cely týždeň zuby ľavou rukou, skúste kresliť ľavou (resp. naopak) Napríklad aj ja som bol extrémne pravostranný a tým bubnovaním sa stále viac snažím prechádzať na ľavú stranu. Takto vieme aj viac zapájať obe mozgové hemisféry.

Napadla ma taká analógia, súvislosť s Kostka kolobežkou. Je to veľmi podobné. Mnoho ľudí má problém odrážať sa druhou nohou, resp., striedať nohy. Výsledok je veľmi podobný. Po roku intenzívneho tréningu si ľudia ani nepamätajú, ktorá noha bola tá slabšia. Zlepšila sa im chôdza, odraz aj rovnováha.

Áno je to veľmi podobne. Vždy sa teším, keď mi príde nejaký ľavák. Ľaváci bývajú skvelí bubeníci, pretože pravou hrajú oveľa prirodzenejšie, akoby skúšali tú pravú oveľa viac. Ľaváci sa proste zo skúsenosti rýchlejšie dostanú do toho stredu.

Ako sa človek dostane k djembe a bubnovaniu?

Robievam stále kurzy, ktoré prebiehajú každý týždeň, v určený deň na Západnom Slovensku aj v Břeclavi. Bubnovačka. Robievam aj individuálne hodiny a workshopy. Aj firemné. Prídem, kde ma zavolajú a tam spravím na danom mieste workshop. Za hodinu, hodinu a pol zvyknem naučiť ľudí niekoľko základných rytmov, taký začiatok. Keď ľudia z workshopu odchádzajú, vedia nejakých 7 rytmov, odchádzajú uvoľnení, usmiati, ale najmä kolektívni. To je veľmi dôležité- tá kolektívnosť.

Keď človek dlhšie bubnuje, po čase sa ľudia rozdelia na také dve skupiny. Skupina jedna je tá, čo rada drží rytmus a skupina dva sú sólisti. Nie je to len v hudbe ale v každom kreatívnom procese. Ja na príklad rád vymýšľam a potrebujem stále tvoriť. Ale pre tých, čo radi sólujú, sú veľmi dôležití práve tí druhí, čo držia ten rytmus. Obe skupiny sú rovnako dôležité. Je to o kolektíve a tímovosti.

Kde ta ľudia nájdu

Nájdu ma na svetbubnov.sk. Tu sú zverejnené podujatia, na ktoré chodievam. A tam si ľudia vedia vyhľadať, kde sa nachádzam. Ale viem prísť aj tam, kde ma zavolajú. Bubnujem rád.

Ďakujem pekne za rozhovor

S Jánom Petrovičom sme sa rozprávali o svete afrických bubnov.

Príspevok Africké bubny: Djembe rozhovor s Jánom Petrovičom o svete bubnov zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Pri potulkách v Malých Karpatoch, kúsok nad mestečkom Svätý Jur, narazíte na ruiny, ktoré po stáročia pohlcoval les. Hrad Dobrá Voda, ktorý postavili v Malých Karpatoch neďaleko Trnavy ako strážny hrad v 13. storočí, je ľahko dostupný a preto je cieľom mnohých rodinných výletov. Jeho názov som si spájala s detským vtipom o stopárovi, ktorý sa pýta šoféra nákladiaka, či ide na Dobrú Vodu a ten mu odpovie: "Žiaľ nie, ide na naftu." 

Dobrá voda pre rohaté

Mňa na Dobrú Vodu zaviezol autom sám šéf projektu Renova na záchranu hradu Martin Slezák. Práve šiel s dcérkou doniesť vodu hradným kozám, keďže na hrade nie je žiaden prameň. Nuž, na niektorých hradoch sú strašidlá, Dobrá Voda má prítulné rohaté zvieratká, z ktorých sa tešia najmä detskí návštevníci. Ale aj Martin Slezák. Spásajú totiž zeleň, ktorá by inak devastovala ruiny hradu.

Hrad Dobrá Voda skrýva dômyselný záchod

Okrem nich tu však návštevníci nájdu veľa iných zaujímavosti, ako napríklad aj dômyselný záchod v múre určený výhradne pre panstvo. Nájdete v ňom umývadlo na ruky a miestečko na položenie lampáša, na tú dobu luxusné vybavenie.

Pri prehliadke hradu si zas všimnete, že sú tu až dve, svojho času päťposchodové strážne veže, ktoré dalo vystavať panstvo z dôvodu lepšieho rozhľadu v ťažkom teréne. Palác spájajúci veže bol prekvapivo až štvorpodlažný. Ak vezmeme v úvahu, že dvoj až trojpodlažné budovy sa začali stavať v Trnave o dvesto rokov neskôr, ďalší neklamný znak toho, že hrad musel vzbudzovať veľký rešpekt vo svojej dobe a hradné panstvo malo významné postavenie v spoločnosti.

Dostať cajchy

Pri archeologických výskumoch na hrade sa našli zaujímavé mince. Sú na nich písmená DC, čo znamená Dobrovoda Castrum. Čiže Dobrovodský hrad. A uprostred písmen je ruka, z čoho jasne vyplýva, že išlo pravdepodobne o lokálne platidlo za práce nad povinné „roboty“. Hovorili im cajchy, v preklade „značkáče“. Tlačiť si vlastné mince bolo trestné, ale dobrovodské panstvo to šikovne vyriešilo tak, že okrúhle žetóny mali platnosť len v dobrovodskom panstve. Dostávali ich teda  miestni za robotu na hrade a mohli si ich vymeniť za čokoľvek z hradných zásob. Tým sa podporovala vlastná mikroekonomika a rozvoj. Úžasné a na Slovensku ojedinelé.

Medzi najrozsiahlejšie...

Hrad Dobrá Voda, ktorý slúžil na obranu pred Tatármi a Turkami (Osmanmi), patrí medzi najrozsiahlejšie na Slovensku. Takisto to platí aj z pohľadu množstva zachovalých múrov. V čase, keď tu dobrovoľníci začínali, patrilo mu tretie miesto. Ale slovenské hrady sa opravujú, priberajú predhradia a tak spadli na šiestu, možno siedmu pozíciu. Ale Martin Slezák hovorí, že majú vyhliadnuté predné valy a vrátia sa k tretej pozícií. Hrad Dobrá Voda je teda v dobrých rukách.

Obnova hradu

Partiu, ktorá pracuje na obnove hradu, tvorí zdravé pevné jadro štyroch ľudí. Stabilným pilierom je Martin Slezák s manželkou. Občas vypomáhajú dobrovoľníci, inokedy brigádnici, čiže na hrade môžete vidieť pracovať skupinu zhruba desiatich ľudí. V roku 2007, kedy začínali, nebola urobená ešte cesta ku hradu, takže podmienky na prácu boli nesmierne náročné. Keď bolo mokro, tristo metrov pred hradom museli odstaviť auto a dopraviť sa s materiálom hore na hrad pešo. Pretože na hrade nie je žiaden prameň vody, nosili aj tú. Od roku 2011 spravili cestu až na hrad, čo síce práce uľahčuje, ale stále je to poriadna drina.

S prácami začínajú obvykle až na jar. Prečkajú zimu, kedy sa do hradných múroch zahryzne tuhý mráz a postupným zamŕzaním a roztápaním rozdrví spojivo v múroch, vznikajú kaverny a hrozí, že múry sa budú rúcať. Takže prioritou je domurovať kaverny, stabilizovať múry a pokračovať v ďalšej obnove hradu.

Sú to už skúsení odborníci, ktorí si rokmi práce na hradoch vyšperkovali receptúru na spojivo. Vápno-hydrát, piesok, voda. Vedia, že piesok musia dať hrubší, jemného piesku sa radšej vyhnúť, pretože čím je zmes hrubšia, tým je menšie zmrašťovanie malty.

Pri nosení kameňov im pomáha moderná technika, ale aj tak musia naložiť kamene na dumper, vykladať ich z neho, preložiť na lešenie, kde si ho majster vyberie, napasuje do muriva, prípadne odloží, ak sa nehodí a zas si vyberá ďalší ...

Elixír sily

Pred robotou sa zvyknú pomodliť, modlitba ich pri ťažkej práci ochraňuje a dodáva sily, ako mi prezradil Martin Slezák. V priebehu rokov sa zo stavebného inžiniera rekvalifikoval na murára a od dobrovoľníka k profesionálovi. Páčilo sa mi, keď sa úprimne vyjadril, že nikdy nemal napríklad pri účtovníctve taký dobrý pocit, aký zažíva pri tejto drine. Účtovať a papierovať však musí. Lebo sa borí s množstvom nariadení a obmedzení. Aj keď za posledných pätnásť rokov, ako to on vníma, sa situácia menila k lepšiemu. Dnes to už neplatí.

Skúsenosti s obnovou

Čo voľakedy nešlo, s príchodom nového riaditeľa (Lesov) sa to presadilo. Uvádza ako príklad zastrešovanie hradov, čo bolo kedysi nereálne na Uhrovci, kde svojho času tiež pôsobil. Dnes sa už veci pohli a časť hradu dobrovoľníci zastrešili.  Stále však ostáva veľa nezmyselných nariadení. Pomaly je problém odpratať aj spadnuté stromy na hrade, čo hnevá návštevníkov, aj jeho záchranárov.

„Nemám nariadenia a opatrenia rád, preto som nechcel dať na hrad hromadu tabuliek, čo všetko môžu a nemôžu ľudia na hrade robiť,“ hovorí úprimne Martin Slezák. a zavedie ma do poslednej časti hradu. Tu končí pomyselná prehliadka a tou je galéria.

Galéria Hradu Dobrá Voda a jeho galéria

V Galérii hradu nájdete vtipné fotografie a texty, ktoré ilustrujú nielen doterajšie práce na hrade, ale aj úžasný prístup všetkých týchto ľudí, ktorí si záchranu hradov vzali za svoje. Obetujú tomu veľa zo svojich síl a voľného času. Je prinajmenšom smutné, že namiesto úcty zo strany štátu, často musia bojovať s jeho úradníkmi. Ja však verím tomu, že ich úsilie, zamurované do hradných múrov, prežije aj všetky nezmyselné úradnícke nariadenia a bude robiť radosť ešte ďalším generáciám.

Príspevok Hrad Dobrá Voda, s Martinom Slezákom o rohatých, záchodoch i cajchoch zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Prečo cestovať? Predstav si, že sedíš v kancelárii, medzi štyrmi stenami, počítačom a kávovarom, ktorý ti už po piatej šálke začína liezť na nervy. Snívaš o dobrodružstvách, zážitkoch, ale namiesto nich odpovedáš na e-maily, dvíhaš telefóny a sleduješ hodiny, ktoré sa vlečú ako slimák na diaľnici. Šéf je už dávno preč. A zrazu ti vyplynie otázka: "Prečo mám sedieť v robote na zadku, keď môžem cestovať? Život je predsa príliš krátky na to, aby som ho strávil (-la) prilepený k stoličke."

Prečo cestovať?

Poďme si to rozobrať. Prvá vec, ktorá ťa v robote čaká, je otravný šéf, ktorý ťa len zneužíva. Tiež presčasy a nekonečný zoznam úloh, ktoré sa nikdy nezmenšujú. Práca na projektoch, ktoré ťa ani trochu nenadchýnajú. Je to ako sledovať sušenie farby.

Naopak, šport a cestovanie ti dáva každý deň niečo nové. Nekonečné more zážitkov. Jeden deň lezieš na Poludnicu, ďalší deň sa spúšťaš bicyklom zo Sliezskeho domu, aby si tretí deň čakal na lowcostový Ryanair, s ktorým odletíš do teplých krajín k moru. Na Mallorcu, do Austrálie či na Maltu. Každé ráno sa budíš s pocitom, že ťa čaká niečo vzrušujúce, more zážitkov. Nie ako prežiť ďalší pracovný deň v deprivácii a v mori excelovských tabuliek.

Zdravie

Čo tvoje zdravie a nadváha? Sedavý životný štýl je ako pomalá cesta k sebedeštrukcii. Zlá chrbtica, stuhnuté svaly a oči unavené z neustáleho pozerania do monitoru. V päťdesiatke síce plnšia peňaženka ale totálne vyhorenie, stres a presbyopia. Kam sa podeli tvoje sny a zábava?

Cestovanie za dobrodružstvom núti človeka hýbať sa a športovať. Čerstvý vzduch ti načechrá vlasy a rozprúdi krv v žilách. Beh po pláži, šplhanie po horách, bajkovanie na tých najkrajších trailoch – všetko toto nielenže zlepší tvoju kondičku, ale aj dodá žiadané endorfíny. Kedy si naposledy zažil taký pocit šťastia a slobody pri sedení za monitorom?

Inšpirácia

Ďalším bodom je inšpirácia. Ako má byť človek kreatívny v prostredí, kde sú najväčšie vzrušenia káva zadarmo, intrigy kolegov, kradmý rozhovor v kuchynke či nový prírastok šanónov?

Cestovanie ťa vystaví rôznym kultúram, podnetom, novým ľuďom a nápadom, ktoré by ťa nikdy nenapadli, keby si zostal/-la v svojej kariérnej klietke. Čím menej komfortné a "all inclusive" zážitky budú, tým lepšie. Tvoje rozhovory sa premenia z „Ako bolo včera na porade?“ na „Ako sme zdolali vrchol, stanovali či chytili pstruha holými rukami.“

Alebo len tak si ľahnúť, odpojiť sa, pustiť si do uší skvelú muziku, prečítať dobrú knihu...

Vzťahy

A čo tvoj spoločenský život? Kancelárske drby a povinné firemné večierky (akokoľvek nabubralé) nemôžu konkurovať večerom stráveným pri táboráku pod hviezdami alebo v krčmičke s ozajstnými priateľmi, pred ktorými sa nemusíš pretvarovať.

Pri cestovaní a turistike sa spoznávaš so zaujímavými ľuďmi, s ktorými zdieľaš nezabudnuteľné zážitky. Nemusíš sa tváriť, ani kontrolovať, ani nič predstierať. Tieto priateľstvá sú často oveľa hlbšie a úprimnejšie ako tie, ktoré vznikajú v sterilnom prostredí kanclu.

Reštartni sa

Tak prečo cestovať? Nakoniec, je tu ešte otázka osobnej spokojnosti. Sedieť v robote na zadku ťa možno uživí, ale uspokojí ťa to? Cestovanie a aktívny život ti dáva pocit naplnenia, sebapoznania a šťastia, ktoré peniazmi jednoducho nekúpiš. Je to investícia do seba samého, ktorá sa ti vráti oveľa viac, než by si dalo čakať.

Ak máš na krku hypotéku, je to jasné. Volíš kompromis. Ale ak nie, prečo sedieť v robote na zadku, keď môžeš cestovať? Odpoveď je jasná: Reštartni sa. Nerob viac než je treba. Život je príliš krátky na to, aby si ho strávil monotónnou prácou v kancelárii, ktorá ti okrem peňazí nič nedáva. A zarobené peniaze ti budú nanič, ak si ich nestihneš užiť.

Vylez na bajk, obuj vibramy, vyraz na hory. Cestuj, vydaj sa do sveta, objavuj nové miesta, skúšaj nové veci. Najmä, ži život naplno. Resetni sa. Pretože na konci dňa, nebudeš musieť ľutovať, koľko času si zbytočne strávil v robote – ale určite budeš ľutovať, že si nezažil všetko, čo tento svet ponúka.

Príspevok Prečo nesedieť v robote na zadku ale cestovať zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Väčšina z nás Erika Hübnera osobne pozná. Pravidelne sa zúčastňuje kardionápravníka a vysoko prevyšuje nabehané objemy všetkých ostatných účastníkov. Tohto roku nám prisľúbil zdolať aj všetkých 10 cieľov 7 kopcov 3 jazier behom. Bežec, ultrabežec, skvelý človek. Dosahuje výsledky o ktorých sa mnohým iba zdá. Poznal som ho ako veľmi skromného a ústretového človeka, ktorý je ochotný komukoľvek, kedykoľvek poradiť. Dal osm preto reč o behaní s Erikom Hübnerom, človekom, či o tom vie viac než ktokoľvek iný z nás.

O behaní s Erikom Hübnerom

Beháš neskutočné objemy a pritom mám pocit, akoby úplne zľahka. Čo ťa priviedlo k behu, prečo beháš a čo ti beh dáva?

Nie je to vždy zľahka (najmä nie ráno) :). K behu som sa dostal cez horolezectvo a vysokohorskú turistiku, keďže som závidel mojim kamarátom ten ľahký krok pri často náročných výstupoch pod stenu. Mal som vtedy 98 kg (pri výške 182 cm), chodil som 5x týždenne do posilňovne, behal som maximálne dvakrát do týždňa po cca 3 – 4 km a bol som presvedčený, že ťažké lezecké cesty za mňa vylezú silné svaly. No ťahať skoro 30 kg nadváhy už bolo aj na ne príliš, tak som svoj postoj prehodnotil. Posilňovňa ustupovala a pridával som hodiny behu. Kilogramy utešene ubúdali a ja som sa cítil stále viac ohybný, živší, veselší a šťastnejší. Za rok som schudol 20 kg a myslel som si že to je méta, na ktorej zostanem. No pri mojich výjazdoch do hôr som sa čoraz viac obzeral po cestičkách a chodníkoch a predstavoval si, aké by to bolo sa po nich prebehnúť.

Zistil som, že ma to láka prinajmenšom rovnako silno, ako vyliezť krásnu líniu v tatranskej stene. A ako náhle som onedlho zistil, že aj pri behu prírodou zažívam rovnaké pocity ako pri lezení, vedel som, čo bude mojim športom číslo 1. Beh som si postupne začal evidovať (2012) a už som v tom bol až po uši. Od tohto momentu nebehám pre zhadzovanie kíl, ale pre ten pocit, čo dokáže poskytnúť iba beh, pre čas strávený osamote s mojim druhým ja (sme blíženci), pre psychohygienu a v neposlednom rade aj pre dosiahnutie stále nových výziev, ktoré si rok čo rok stanovujem.

Dnes je beh v móde. Keby si mal dať 5 základných rád človeku, ktorý chce začať behať, ktoré by to boli?

V prvom rade chcem podotknúť, že zďaleka sa necítim byť ten, čo môže rozdávať rady. Ale bolo by to presne tých 5 rád, ktoré dávali skúsenejší bežci mne, keď som začínal a vôbec som ich nepočúval. Takže som si musel odtrpieť všetky tie zranenia, choroby, poklesy výkonnosti, omyly v taktike, vybavení, technike behu na vlastnej koži, čo nikomu neprajem. Keďže viem, že tieto rady už vlastne znejú ako klišé a ešte k tomu idú radikálne proti veľkému egu každého začínajúceho bežca, nebude ich počúvať takmer nikto a každý si to bude musieť prežiť tiež. Ale keby predsa len motyka vystrelila:

Vyzbrojiť sa nekonečnou trpezlivosťou

Zrýchľovanie tempa pri udržaní rovnakého úsilia, prekonávanie osobákov, bedne na pretekoch, – to všetko nemá prichádzať v prvom alebo druhom roku pravidelného behania. Bežecké telo vzniká približne 5 – 7 rokov, v závislosti od toho, či má bežec nejakú športovú minulosť alebo nie. Počas tohto obdobia sa telo ešte len „učí“, že sa od neho očakáva nejaká monotónna záťaž, spevňujú sa väzivá, kĺby, šľachy, buduje sa vhodná štruktúru svalových vlákien, odbúravajú sa „nepotrebné“ tkanivá, trénuje sa obehový systém a metabolizmus. Zranenia budú prichádzať a odchádzať tak či tak, no pri zbytočnom urýchľovaní tréningových postupov a tlačení na pílu, tie zranenia budú oveľa bolestivejšie, hlbšie a niekedy až fatálne. Všetko má svoj čas. Okrem toho platí zlaté pravidlo (na každého), ktoré si treba zapísať za uši:

Beh je o hlave

Keď sa chcem venovať niečomu naozaj poctivo, musím mať aj v hlave, nielen v nohách. Je dôležité študovať, vyhľadávať informácie a osvojovať si základné princípy techniky behu, tréningu svalstva a metabolizmu. Informácií v podobe vedecky overených štúdií a prakticky overených tréningových metód je na internete neúrekom, treba si len nájsť čas. Myslím, že napriek každodenným povinnostiam má každý z nás v rámci dňa aspoň hodinu, kedy sleduje TV, číta FB, alebo iné stránky na nete, prípadne si posedí v kaviarni. Z tohto času sa na štúdium dá časť obetovať, vráti sa to ako bumerang v zlepšenej kvalite tréningu.

Byť večný optimista

Aj keď je to občas ťažké, treba myslieť neustále pozitívne. Negatívne zachmúrené myšlienky ešte nikomu v ničom nepomohli. Prídu dni, keď sa nič nedarí a ešte k tomu aj v tréningu človek začne stagnovať. Vtedy netreba stratiť chuť a vybehnúť len tak – bez hodiniek, mobilu, ako čistú psychohygienu a nabranie nových endorfínov potrebných na prelomenie zlého stavu. VŽDY je to sínusoida, takže po zlých dňoch/týždňoch prídu zasa tie dobré. Len netreba prestať.

Technika behu

Technika behu je absolútny základ všetkého

To je to, čomu sa musí ako prvému venovať začínajúci bežec. Na Youtube sú veľmi kvalitné videá, ktoré rozoberajú správnu techniku do poslednej skrutky. Osvojenie si aspoň tých pár základných princípov je kľúčom k dlhodobej bežeckej pohode. Veľmi tomu napomáha nepopulárna bežecká abeceda. Nenabehá sa pri nej síce veľa kilometrov, ale pokiaľ sa správne driluje, je pre zlepšenie bežeckej techniky priam zázračná. Mnohí ľudia pri začiatkoch s behaním ako prvé riešia obutie, oblečenie, športtestery, jedlo, pitie, nedajbože tempo alebo srdcovú frekvenciu. No behať sa dá celé mesiace ba až roky v obyčajných teplákoch, hocijakých teniskách, ktoré dobre padnú na nohu, bez hodiniek, mobilu, s fľašou vody (sám som zabehol niekoľko 50 a viac km pretekov s 0,5 litrami vody vo fľaši od koly a ako reklama na Lidl). Čaptajú však ako plochodrážne kačice, prípadne hopsajú ako Otík vo Vesničce a o pol roka zháňajú na fórach rady ako liečiť zničené kotníky alebo kolená či achilovky.

Stanoviť si ciele a nájsť si systém samoodmien

Nikto nie je stroj a nedokáže bez akýchkoľvek emócií každé ráno vsať o pol piatej, a s úsmevom bez ohľadu na počasie zabehnúť tréning. Niekedy sa chce, niekedy je to premáhanie. Odmena by mala nasledovať vždy potom, čo bežec prekoná svoju hlavu (zdravo) a dokáže vystúpiť zo svojej komfortnej zóny. Zdravým prekonávaním hlavy myslím prelomenie psychickej nepohody, nie bolesti, ktorou telo môže signalizovať nejaký problém. Odmenou môže byť zákusok, zmrzlina, pivo, vyloženie nôh na stôl, ale aj pochvala na sociálnych sieťach :).

Lavaredo Ultra trail

Pre ľudí v neskoršom veku a s nadváhou pôsobia ako strašiak slová: „Nebehaj, zničíš si kĺby.“ Aké pravidlá by mali takíto bežci dodržiavať?

V prvom rade zhodiť kilogramy. Pokiaľ je nadváha priveľká, beh naozaj nie je najvhodnejší spôsob. Výhodnejšie pre pohybové ústrojenstvo je napríklad NW (nordic walking). Neskôr sa dá prejsť do behu. Veľmi pomalý beh. Aj keď to znie neuveriteľne, bežať sa dá aj tempom 9 minút na kilometer. Mám kamaráta, ktorý pravidelne behá (aj dlhé trasy) tempom medzi 12 až 15 minút na kilometer (a to má zabehnutý maratón pod tri hodiny). Predbehne ho aj chodec, no on stále beží. Kadenciu krokov má na úrovni 175 – 180 krokov za minútu. Pri takomto behu kĺby toľko netrpia, no organizmus už pracuje v aeróbnom režime a pri dodržaní istých základných zásad pri stravovaní, sa tak veľmi rýchlo a zdravo chudne. Pokiaľ nadváha klesne aspoň na úroveň 20 % telesného tuku u mužov a 25 % u žien (hovorím o celkovom tuku, čiže aj medziorgánovom), dá sa bez obáv behať koľko hlava ráči. Počas obdobia, kedy sa kĺby a ich súčasti pravidelne zaťažujú rovnakým druhom činnosti, sa postupne ich štruktúra posilňuje a odolnosť voči zraneniam a preťaženiu stúpa. Takže by sa dalo paradoxne povedať, že (správnym) behaním sa kĺby nezničia, ale posilnia.

Životospráva bežca

Výživa, životospráva, tréning, hec a výkony … Vedel by si dať týmto slovám priority a dať ich trochu do súvislostí?

Životospráva, ak ju beriem ako životný postoj, je najdôležitejšou zložkou, nakoľko výrazne zasahuje aj do iných oblastí života. Tento štýl nám už akosi samovoľne predurčuje spôsob stravovania a výživy. Keďže spôsobov stravovania je na svete mnoho, neprináleží mi posudzovať, ktorý je lepší alebo horší. Každý si to musí vyskúšať sám na sebe. Vyskúšal som päť diametrálne rôznych prístupov k výžive, aby som vedel, ako moje telo (a často aj myseľ) reaguje a vybral som si to, čo mi pripadalo ako najvhodnejšie (presnejšie ich kombináciu) pre splnenie mojich cieľov.

Tejto časti života som venoval najviac času a štúdia a často som zachádzal do najmenších detailov, aby som pochopil súvislosti fungovania ľudského tela. Dali by sa o tom písať siahodlhé články, no zo všetkého vychádza jedna veľká skúsenosť – pravda je vždy niekde uprostred.

Jednoducho netreba zachádzať do zbytočných extrémov a nič sa nemôže pokaziť. Tréning je vec úzko súvisiaca so životosprávou, nakoľko to je práve ten cieľ, ktorý ňou chcem dosiahnuť. Musím si preto jasne stanoviť svoje ciele, s ohľadom na celkový bežecký „level“, v ktorom sa práve nachádzam. Či idem chudnúť, odstrániť zadýchavanie sa pri výstupe po schodoch, zlepšiť kondičku, či vylepšiť osobáky na jednotlivých tratiach, od týchto cieľov sa musí stanovovať štruktúra tréningu.

Hec a výkony sú potom už posledným stupienkom, ktorým si v podstate už len uspokojujem osobné ambície. Mali by byť najmenej vplývajúcim faktorom celku, avšak dostatočne silným na to, aby ma posúvali ďalej v tréningu. Znovu sme pri zlatej strednej ceste – príliš hecu spôsobí pretrénovanie, choroby, zranenia, sklamania zo zlých výkonov, málo hecu spôsobí nedostatok motivácie do ďalšieho tréningu. Také poradie tých slov, ako je uvedené v otázke by som aj ponechal

Na čo treba dávať po zime najväčší pozor, ak sa chce človek znovu rozbehať?

Pokiaľ človek celú zimu vôbec nebehal, bude to ťažké. Nové začiatky vždy bolia a okrem fyzickej bolesti (svalová horúčka) prichádzajú aj motivačné problémy. Treba si uvedomiť, že telo výrazne stráca kondíciu už po 3 týždňoch nečinnosti. Existujú „udržiavace“ športy, ako sú napríklad bežky, alebo skialp (bicykel nie, je to iný druh pohybu), no s behom sa následne musí začať znovu výrazne pomalšie, ako sa na jeseň končilo. Žiadne tempá, intervaly, úseky, rovinky. Začína sa voľnými behmi podľa pocitov, ktoré sa následne pomaly môžu predlžovať a neskôr aj zrýchľovať.

Na spestrenie sa dajú občas zaradiť rýchlejšie úseky (fartlek), ale veľmi opatrne a s obrovským dôrazom na správnu techniku. Pokiaľ sa človek v zime ani nepohyboval vonku, ale sa „udržiaval“ vo fitku a doma, alebo aspoň neotužoval, prichádza do úvahy ešte aj netrénovanosť imunitného systému voči rôznym atakom. Netreba sa báť siahnuť aj po doplnkoch, ako je vitamín C, D, no ešte lepšie kyslú kapustu, domáci kefír, rôzne vývary. Aspoň kým nám zasa nezačne na záhradkách dozrievať zelenina (tá v supermarketoch moc vitamínov nevidela). Treba zaradiť regeneračné cvičenia (strečing, bicykel, veslovanie, plávanie), aby mali svaly dostatok podnetov na svoju obnovu.

O behaní s Erikom Hübnerom

Máš nejaké plány a výzvy na budúci rok?

Každý rok si na konci jesene stanovujem základný plán pretekov na nasledujúci rok. Sú to preteky, na ktorých by som sa chcel zúčastniť, či už z dôvodu výkonnostného alebo kochaco-zážitkového. Medzi ne sa ešte pritrafí veľa iných menších podujatí, ale to už nechávam na náhodu. Najbližšie ma čaká vstup do vôd, pre mňa zatiaľ neprebádaných – 6 hodinovka (17.3.), kde sa bude krúžiť na ani nie dvojkilometrovom kolečku a každý sa snaží nakrúžiť čo najviac kolečiek. Vždy som si to chcel skúsiť, tak uvidím, či sa neukrútim na psychiatriu. :)

Následne to mám pekne po mesiaci:

• Lazová stovka (110 km/3500+) v apríli,
• Salomon ultra (Maďarsko, 84 km/3100+) v máji,
• Lavaredo ultra trail  (120 km/5800+) v júni.

Druhú polovicu roka plánujem vždy až na jar, no nejaká stovka, či päťdesiatka sa tam ešte určite zmestia (vo výhľade mám Ultra Fatra, Rýchlik Zoška Bratislava, Javornícka stovka, Pražská stovka). Výziev mi dávaš po celý rok dostatok Ty, takže ja si už ďalšie nedávam. Rozmýšľam nad 100 míľ krajom Malých Karpát (208 km/7500+), čo je naozaj veľká výzva, no je to v dovolenkovom období, takže ešte neviem.

Je všeobecný fakt, že deti dnes nešportujú a sú stále obéznejšie. V čom vidíš príčiny a čo môže dať šport deťom?

Keď som na začiatku písal o športovej minulosti, myslel som tým prevažne detstvo, kde sa primárne formuje „kondícia“ organizmu na celý život (kardiovaskulárny systém, VO2max, pohybové danosti, rozsah pohybov, návyky). Je to najdôležitejšie obdobie života športovca. Nie náhodou sú najlepší „makači“ súčasnosti bývalé deti, ktoré ani jeden deň nepresedeli doma pri TV alebo počítači (napr. Kilian Jornet).

Keď som mal 7 – 15 rokov, snáď nebolo dňa, kedy sme po škole nevybehli aspoň na dve hodiny hrať pozemný hokej, futbal, alebo tí menej zdatní čo i len skákať „gumu“. Zápolenia, kto najrýchlejšie prerúčkuje preliezku, vylezie na strom, alebo kto doskočí najďalej do pieskoviska boli na dennom poriadku. Nie je to spomienkový optimizmus, veľa vecí bolo vtedy aj horších ako dnes, ale je to jednoducho realita, ktorú vytvarovala doba. Tá je príliš zrýchlená zavedením nových technológií, ako sú mobily, internet, počítače, dopravné prostriedky. Tým pádom ľudia logicky spohodlneli (nedá sa nám to zazlievať) a naša generácia hľadá odfiltrovanie tej pohodlnosti vo zvýšenom úsilí v športe.

Našťastie sa chytajú aj mladšie ročníky, no výrazná väčšina, ako pozorujem, zostáva bez pohybu. Takým ľuďom sa bude veľmi ťažko začínať so športom, dajme tomu v tridsiatke, keď nemajú návyky z detstva. Úprimne povedané, väčšinou budú stále iba začínať. Tak ako mnohí fajčiari celý život končia s fajčením.

Športovanie detí

Jediným riešením je vyháňať deti von, hrať sa s nimi pohybové hry, vytvoriť v nich záujem o nejaký šport alebo turistiku.

Moja staršia dcéra (8) strieda športy jeden za druhým, ale nikdy som ju nenútil sa orientovať na jeden z nich. Musí si sama vybrať a ten ju bude baviť. To je jediný spôsob, ako pri ňom zotrvá čo najdlhšie (momentálne ju baví kickbox, z čoho nie sme doma dvakrát nadšení, ale čo už). Nevidím cestu v naháňaní dieťaťa na krúžky, v ktorých je zapísané nasilu a často v časovom strese nervózni rodičia vozia deti zo školy na krúžok a potom s vyplazeným jazykom domov robiť domáce úlohy. Šport musí dať dieťaťu v prvom aj poslednom rade radosť. Pre NIČ iné dieťa šport vykonávať nemá. Iné dôvody (víťazstvá, sláva, úspech, peniaze, atď.) sa môžu pridávať až v juniorskom či radšej dospelom veku.

Čo sa týka detskej obezity, problém je obšírnejší, hrá tam významnú rolu aj vzor rodičov a to je už kapitola sama o sebe. Pokiaľ sa my budeme stravovať akoby nám nezáležalo na našom zdraví, nemôžeme to očakávať od nášho dieťaťa. A druhý extrém (opäť sme pri zlatej strednej ceste) – zažil som niekoľko prípadov biomatiek, ktoré pomaly pod trestom smrti zakazovali rôzne druhy potravín, až ich deti začali obchádzať a vyslovene sa prejedali zakázanou stravou, keď ich nevideli rodičia. To tiež nie je cesta. No to sme už v oveľa zapeklitejšej téme ako je beh a do toho by som sa nerád púšťal.

Záverom by som chcel pripomenúť jedno. Stále treba myslieť na to, že 99,9 % z nás sú hobíci, či už máme maratón za 2:30 alebo 5:00, beháme pre radosť a tak by mal vyzerať aj každý náš krok.

O behaní s Erikom Hübnerom. Ďakujem Erikovi za mimoriadne hodnotný rozhovor.

Príspevok O behaní s Erikom Hübnerom, rozhovor s bežcom, ktorý behá srdcom zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.