Prednedávnom som mal zaujímavú konzultáciu na tému nadváha. Objednala si ju u mňa na základe doporučenia 24 ročná dievčina s hodnotnou - 32 kg - nadváhou. Spustila ešte skôr, ako sme sa posadili. Hodinu mlela, ako nič nemá význam, že ona je taká a nič sa s tým nedá robiť, všetko už vyskúšala, všetko pozná, nič nefunguje a zmeniť sa to naozaj, ale naozaj nedá. Vždy, keď som chcel zareagovať a do rozhovoru zasiahnuť aspoň jednou súvislou vetou skočila mi do reči a znegovala ju v zárodku. Vlastne ani nevedela, čo negovala. 50 minút som sa nedostal k slovu.
Človek by povedal: EASY MONEY. Ako fajn. :-)
Súčasťou konzultácie bola samozrejme i malá podprahová manipulácia. Na stole medzi nami ležali 2 tácky. Jedna, plná jabĺčok, hrozna, banánov, paradajok a druhá, plná sladkostí. Cukríky, bombóny, tyčinky, marcipán, ... Posunul som obe tácky pred ňu hneď na začiatku. Počas svojho temer hodinového prejavu "Ako ona schudnúť jednoducho nemôže" podvedomo v rámci nasadenia spráskala presne 17 (slovom sedemnásť) čokoládok. Polku tácky. Ani kus ovocia.
Keď som sa konečne dostal ku slovu, spýtal som sa jej, či je naozaj taká presvedčená, že sa s jej nadváhou naozaj nedá nič robiť? Fľochla na mna fakt hnusným pohľadom. Spýtal som sa či tuší, prečo sú na stole práve tieto dve tácky? A či si uvedomuje, že počas jej prejavu zjedla temer štvrť kila čokolády? Vynadala mi, že hneď vedela, že stretnutie so mnou je stratený čas. Položila na stôl honorár a odutá sa zdvihla a odišla.
Rozmýšľal som celý víkend.
Prečo sa u mňa objednala a čo vlastne chcela? Chcela so sebou naozaj niečo urobiť? Alebo sa len utvrdiť, že naozaj nič nemá význam? Alebo sa len vykecať? Alebo sama sebe zdôvodniť, že takto je to vlastne fajn?
Dva dni na to mi zavolala a požiadala o nový termín. Poprosil som ju iba o jedno. Zverejniť tento príbeh. Zapojila sa do programu Reštart a s jej láskavým zvolením tento príbeh použijem.
