Ako nenápadný monolit uprostred histórie. Vystúpiť z rozpálených uličiek mesta a vojsť do MACA Alicante je ako dostať ranu mokrým uterákom. V tom najlepšom zmysle slova. Zvonku budova takmer splýva so starým mestom – je to nenápadný, kamenný monolit, ktorý sa netvári, že chce vyhrať súťaž o najviac „Instagrammable“ stavbu roka.

MACA Alicante

Ale vnútri? Vnútri sa otvára priestor, ktorý je sám o sebe umeleckým prednesom. Architekti (Sol Madridejos a Juan Carlos Sancho) tu urobili niečo geniálne: vzali starú barokovú sýpku z roku 1685 (Casa de la Asegurada) a obalili ju do moderného skla a betónu. Výsledkom je hra svetla a tieňa, kde sa cítite ako v prázdnej katedrále, v ktorej namiesto svätých uctievajú contemporary art, čistú linku a abstrakciu.

Prvé poschodie: Keď Miró a Kandinsky určujú tep

Priznávam, som milovníkom Miróa a Kandinského, takže moje nadšenie na prvom poschodí bolo takmer hmatateľné. To poschodie je ako vizuálny koncert. Vidieť ich diela v tomto strohom, bielom priestore je iný zážitok než v preplnených barcelonských galériách.

Tu tie diela dýchajú a majú priestor. Človek má pocit, že tie Miróove améby a Kandinského geometrické explózie sem patria viac než kamkoľvek inam. Nie je to len expozícia; je to celý koncept, dialóg medzi stenami, priestorom a plátnom. Geometria, linka a abstrakcia tu netrónia len obrazom, ale celému priestoru.

Sempere a tí druhí: Španielska cesta k poriadku

Zistil som, že gro zbierky tvoria diela Eusebia Sempereho. Práve on v roku 1976 daroval mestu svoju súkromnú zbierku, čím vlastne MACA Alicante založil. Sempereho kinetické umenie a presné línie, doplnené o Abela Martína, tu vytvárajú silný španielsky blok.

K tomu si pripočítajte hojne zastúpeného Vasarelyho s jeho op-artovými klamstvami a Sevillu. Nemohol som sa vyhnúť dojmu, že španielske moderné umenie nie je o chaose, ale o hľadaní poriadku v krajine, kde je slnko príliš ostré na to, aby veci zostali rozmazané. Všetko je tu definované, prísne a pritom neskutočne slobodné.

Workshop, deti a bezplatná sloboda

S prekvapením som zistil, že vstup do MACA je bezplatný. V dnešnom svete, kde vám predajú aj vzduch v galérii ako „imerzívny zážitok“, je to takmer revolučný počin. A na návštevnosti to bolo vidieť.

Práve tam prebiehal výtvarný workshop s malými žiačikmi. Sedeli na podlahe medzi miliónovými dielami, v rukách pastelky a v očiach údiv. Ten kontrast tichej galérie a detského džavotu bol osviežujúci. Umenie tu nie je pre elitu za šnúrou, ale pre tie deti, ktoré raz možno budú tie linky kresliť sami.

Knižnica MACA ako útočisko

BTW, ak tam pôjdete, nevynechajte knižnicu. Je skvelá. Je to to miesto, kde si chcete sadnúť, otvoriť knihu o Bauhause, Picassovi či súčasnom umení a zabudnúť, že vonku je 30 stupňov a turisti sa bijú o miesto na pláži.

MACA je miesto, kam sa určite vrátim. Nie kvôli fotke, ale kvôli tomu pocitu, že geometria má zmysel.

Čo by ste mali vedieť o MACA Alicante

• História: Galéria sídli v najstaršej zachovanej civilnej budove v meste (Casa de la Asegurada). Moderná prístavba bola dokončená v roku 2011.
• Zbierky: Obsahuje tri dôležité kolekcie:

  1. Colección Arte Siglo XX (Sempereho dar – Miró, Picasso, Dalí, Kandinsky, Chagall).
  2. Colección Juana Francés (významná španielska umelkyňa a spoluzakladateľka skupiny El Paso).
  3. Colección Eusebio Sempere (vlastné diela zakladateľa).

• Vstupné: Úplne zadarmo (stála expozícia aj dočasné výstavy).
• Otváracie hodiny: Utorok až sobota 10:00 – 20:00, nedeľa 10:00 – 14:00. Pondelky sú zavreté.
• Tip pre knihomoľov: Knižnica a dokumentačné centrum sú špičkovo vybavené na štúdium umenia 20. storočia.

Príspevok MACA Alicante: Kde geometria a ticho fackujú horúce ulice zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Tram systém v Alicante priam vyzýva objavovať okolie. Ani v mojom prípade to nebolo inak. Ak nasadnete na linku L1, vyvrhne vás na plážovom okraji regiónu, v mieste, ktoré volajú Benidorm. A tam prestúpite na linku L9 a privíta vás Altea. Dva diametrálne odlišné svety na jednej koľaji. Benidorm vs Altea.

Snáď to bude rýchlo - skúsenosť z električky

Na stanici Marq-Castillo optimisticky prestupujem na električku L1 do Benidormu. Nechodí tak často ako ostatné linky ale aj 24 minút čakania je skvelá periodicita. To som však netušil, že samotná trasa do Benidormu potrvá ďalších 75 minút a v električke nie sú žiadne záchody.

Niekde za stanicou Venta Lamuza sme druhýkrát zastali v poli, čakajúc na tram v protismere. To som ešte len krížil nohy, utieral z čela studený pot a modlil sa k španielskej madone, nech sa čo najskôr pohneme. V stanici Paradis som urobil zásadné rozhodnutie. Kvapne vystupujem a bežím do poľa. Tak som objavil španielsky vidiek a tú najväčšiu papriku v mojom živote.

Madona ma vyslyšala. Spása prišla v podobe 1,3-kilogramového monštra. Je opretá o litrovú fľašu kefíru a jedol som ju 4 dni. :-)

Objavovanie Benidormu sa odložilo o ďalšiu polhodinu a časový limit lístka vyšiel len tak tak.

Benidorm: Vertikálny úľ, ktorý nevie, kedy prestať

Prvé dojmy z Benidormu? Nenechajte sa pomýliť – toto nie je mesto, toto je diagnóza. Stovky babylonských veží konzumu sa tu týčia k nebu a kričia: „Ešte máme voľné apartmány!“

Je to ľudský úľ. Naprostý chaos podriadený jedinému bohu – peniazom. V Benidorme nenájdete meter štvorcový bez komerčného využitia. Ak náhodou nejaký existuje, developer ho už v tejto sekunde zalieva betónom.

Je to spleť, kde sa murári a elektrikári miešajú s taxikármi, babkami na invalidných vozíkoch a mladíkmi, ktorí tlačia kaleráby do hlavy dievčatám. Všade sa tu niečo predáva. Vidíte tu čajočky v bikinách, i veľa seniorov ovešaných značkami ako Gant, Camp David či NY, akoby tie logá mali zakryť prázdnotu toho miesta.

Už som zažil pár krát ten pocit, keď developeri nepochopili kedy dosť. Slovenská Jasná alebo bulharské Slnečné pobrežie sú podobným príkladom. Nechápem, ako si tu niekto môže „užívať dovolenku“.

Je to na jednej strane ohromná prevaľujúca sa masa turistov, ktorá okrem ležania na pláži nevie čo chce, ale hľadá to s urputnou snahou dostať za svoje peniaze „ukrutný zážitok“. Na druhej strane sú predajcovia. Od tých, čo v presklených kanceláriách predávajú a prenajímajú apartmány s ilúziou maledivského západu slnka až po tých, ktorí rozvážajú turistov hore dole, vťahujú ich do pubov, varia, nalievajú, predávajú uteráky a všetky tie hlúposti, ktoré k ukrutnému zážitku patria. Medzi nimi sa tmolia stovky počerných stavebných robotníkov, lebo betónuje a renovuje sa stále a všade. Ani jeden meter štvorcový nesmie ostať nevyužitý.

Proti gustu žiaden disputát. Ak chce niekto dobrovoľne tráviť dovolenku v tejto betónovej džungli nech sa páči. Ja som odtiaľ po dvoch hodinách utiekol.

Útek na Linku 9: Benidorm vs Altea

Vlastne som z Benidormu neutiekol, ja som sa z neho vyslobodil. Tí znalí totiž na konečnej L1 neostávajú; prestúpia na linku L9 a pokračujú ďalej, smerom k Altei. Stačí pár kilometrov po koľajniciach a vzduch sa vyčistí.

Altea je iný vesmír. Ak bol Benidorm výkrikom, Altea je tichým výdychom. Fotonirvána tu začína už na stanici. Vystúpiš z vlaku, spravíš prvých dvadsať krokov smerom k modrým kupolám na kopci a si v inom svete. Vstúpil som do rozprávky.

Altea: Biele domčeky a ospalý pokoj

Biele domčeky so škridlovými strechami, vstupy do dvorov, ktoré vyzerajú ako maľované kulisy, úzke schody a uličky a všadeprítomné ticho. Atmosféra je tu ospalá, kľudná, až máš pocit, že aj to more pod tebou naráža na pláže o niečo tichšie, aby nerušilo ten pokoj.

Kým v Benidorme developeri nevedia, kde sa zastaviť, v Altei sa čas zastavil sám. Kráčam uličkami hore k modrej kupole kostola Nuestra Señora del Consuelo a ten kontrast mi hneď udrie do očí. Podo mnou je more, nado mnou čisté nebo a všade okolo architektúra, ktorá rešpektuje človeka, nie jeho peňaženku. Žiaden skanzen, všade žijú ľudia. Vieš sa tu ubytovať. Benidorm vs Altea - ten rozdiel nemohol byť väčší.

V samotnej dedinke je tak krásne, že k moru sa ani nedostanem. Objavujem uličku za uličkou a hovorím si - áno toto je ono.

Dole pri stanici objavím chlapíka s dvoma obrovskými panvicami. Hydinová a morská paella. A tú morskú (z čerstvých rýb) ja rád. Neváham a ukazujem na tanier. "Chcem, chcem..."

Mladík pochopí a naloží mi riadnu porciu. Pred odchodom vlaku vyťahujem kartu a platím. Za tu istú paellu, ktorú v Benidorme promujú "iba za 17 eur" mi naúčtuje urputných neturistických 5 eur. Krása žiť v Altea.

Praktické tipy pre cestovateľov

🚋 Doprava
Z Alicante sa odvezte červenou linkou TRAM L1 (smer Benidorm). Cesta trvá cca 70 minút. V Benidorme na tej istej stanici prestúpte na linku L9 (smer Denia). Altea je len pár zastávok ďalej.

📸 Čo vidieť v Altei?

• Casco Antiguo: Staré mesto s bielymi uličkami a remeselnými obchodíkmi.
• Iglesia de Nuestra Señora del Consuelo, Ikonický kostol s modrou kupolou, viditeľný zďaleka.
• Mirador de los Cronistas: Vyhliadka, z ktorej uvidíte celý záliv a v diaľke (našťastie) aj siluetu Benidormu.

📍 Tip od Trevora
Ak hľadáte fotogenické miesta bez davov, choďte do Altei hneď ráno. Kým sa masa v Benidorme prebudí k prvému bufetu, vy už budete mať nafotenú celú katedrálu v rannom slnku.

Príspevok Benidorm vs Altea: Dva turistické svety na jednej koľajnici zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.