Predstavy o jachtingu na Jadrane sú často rovnaké: azúrové more, vietor jemne opierajúci sa do plachiet, kapitánsky klobúk na hlave a chladené víno v ruke pri západe slnka. Aby ste transformáciu z úradníka na morského vlka prežili bez ujmy na zdraví a dôstojnosti, spísali sme pre vás toto Desatoro jachtára hoblíka.

Keď nastúpite prvýkrát na loď ako partia mestských ľudí, ktorí doteraz poznali more len z pláže, realita vás okamžite prefacká. Vtedy je načase prečítať si našu príručku pre začínajúcich námorníkov. Zistíte, že laná majú vlastný život, prístavy sú menšie než vyzerajú a lodný záchod si vyžaduje inžiniersky titul.

Tu sú tézy a často nevyslovené otázky, ktoré vás počas 168 hodín na lodi stopercentne dobehnú.

Desatoro jachtára hoblíka

Príručka pre začínajúcich námorníkov

Príspevok Desatoro jachtára hoblíka, alebo ako z mestského človeka spraviť námorníka za 168 hodín zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Dalmácia nie je len pobrežie, sú to predovšetkým jej ostrovy. Každý z nich má vlastnú mikroklímu, odlišnú históriu a svojský charakter – od luxusných párty prístavov až po opustené vojenské pevnosti, kde líšky dávajú dobrú noc. Ak hľadáte inšpiráciu, kam tento rok nasmerovať kormidlo, tu je výber 10 najkrajších ostrovov Dalmácie, ktoré definujú to najlepšie z jadranského jachtingu.

🏝️ 10 najkrajších ostrovov Dalmácie

1. Hvar - Kráľ jadranského luxusu

Ostrov dvoch tvárí, ktorý vonia levanduľou a peniazmi. Kým západný prístav Hvar je prehliadkou superjacht a celebritného života, východný Stari Grad ponúka hlboký pokoj a antickú históriu zapísanú v zozname UNESCO. Pre jachtára je to povinná jazda, kde nájde divoký nočný život aj bezpečné útočisko v tieni Paklených ostrovov.

2. Vis – Tajomstvo ukryté v podpalubí

Najvzdialenejší obývaný ostrov od pevniny, ktorý bol pre cudzincov do roku 1989 prísne zakázanou vojenskou zónou. Vďaka polstoročiu izolácie si zachoval ostrov Vis surovú, autentickú atmosféru a namiesto megarezortov tu nájdete 20 kilometrov podzemných armádnych tunelov a bunkrov. Navyše tu rastie Vugava, biele víno z odrody, ktorú neochutnáte nikde inde na svete.

3. Korčula – Kamenná loď s benátskou dušou

Korčula sa hrdo tvári ako malé Benátky a stredoveká architektúra starého mesta jej na to dáva plné právo. Masívne kamenné hradby, gotické paláce a dom, o ktorom miestni tvrdia, že sa v ňom narodil Marco Polo, vytvárajú dokonalú kulisu. Z mora vyzerá toto opevnené mesto ako obrovská loď zakotvená pri pobreží.

4. Mljet – Zelené pľúca a jaskyňa Odyssea

Viac ako polovicu tohto ostrova tvorí chránený národný park, kde borovicové lesy padajú priamo do dvoch slaných jazier. Je to raj pre jachtárov hľadajúcich únik pred civilizáciou v hlbokých, tichých zátokách ako Polače či Pomena. Podľa legendy tu stroskotal samotný Odysseus a nymfa Kalypso ho tu kvôli kráse ostrova väznila sedem rokov.

5. Brač – Domov bieleho kameňa a surfistov

Najväčší ostrov strednej Dalmácie preslávil žiarivo biely mramor, z ktorého postavili Biely dom vo Washingtone aj Diokleciánov palác v Splite. Jeho najväčším lákadlom je však Bol a ikonická pláž Zlatni Rat – tekutý zlatý roh z kamienkov, ktorý neustále mení svoj tvar podľa morských prúdov a vetra. Ideálne miesto, ak hľadáte stabilný letný vietor Maestral.

6. Lastovo – Divoká izolácia a hviezdne nebo

Lastovo je pre tých, ktorým je aj Vis príliš rušný. Tento ostrovný park prírody je obklopený desiatkami menších ostrovčekov a ponúka takmer nedotknuté rybárske dediny, kde čas zastal pred tridsiatimi rokmi. Kvôli minimálnemu svetelnému smogu je Lastovo vyhlásené za jedno z najlepších miest v Európe na pozorovanie nočnej oblohy z paluby lode.

7. Šolta – Zabudnutý raj olivovníkov

Šolta leží v tieni susedného Braču a Hvaru, čo je jej najväčšie šťastie – turisti ju často jednoducho minú. Jachtári tu však milujú modernú marínu v Maslinici a tiché južné zátoky s tyrkysovou vodou. Ostrov je preslávený tisícročnou tradíciou výroby extra panenského olivového oleja a divokým medom.

8. Šipan (Elafiti) – Pokoj šľachtických sídiel

Najväčší z Elafitských ostrovov ležiacich na dohľad od Dubrovníka. V stredoveku slúžil ako letné sídlo pre dubrovnícku aristokraciu, ktorá tu zanechala desiatky renesančných palácov a kamenných víl. Dnes je to pokojná oáza plná citrusovníkov, paliem a dvoch hlavných prístavov, kde namiesto hlukov motorov počuť len šum vĺn.

9. Murter – Brána do labyrintu Kornati

Ostrov spojený s pevninou krátkym zdvíhacím mostom je skutočným srdcom chorvátskeho jachtingu. Ponúka skvelé domovské maríny (Betina, Jezera, Murter) a slúži ako ideálny východiskový bod pre plavbu do Národného parku Kornati. Ak chcete zažiť pravú jachtársku kultúru a stretnúť starých morských vlkov, toto je to miesto.

10. Biševo – Svetlo uväznené pod hladinou

Maličký ostrov kúsok od Visu, na ktorom trvalo žije len pár ľudí, no skrýva jeden z najväčších divov Jadranu. Modrú jaskyňu (Modra špilja), do ktorej okolo poludnia prenikajú slnečné lúče cez podmorský otvor a farbia celú vodu do nereálneho, neónovo modrého svetla. Kotvenie je tu kvôli otvorenúmu moru zložité, ale ten vizuálny zážitok stojí za každú minútu riskovania.

Náš výber 10 najkrajších ostrovov Dalmácie určite nie je finálny ani konečný. Budeme radi, ak nám na sieťach napíšete aj vlastné skusenosti.

Príspevok 10 najkrajších ostrovov Dalmácie: Kam napnúť plachty a kde hľadať pravý Jadran zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Konečne ako-tak námorníci. More ťa neskúša každý deň. Niekedy len ticho čaká. Šesť dní sme sa plavili po Jadrane ako rozumní ľudia — ráno prístav, večer víno, v noci bezpečná kotva. More bolo krásne, pokojné a modré. Zatiaľ nás zdvorilo tolerovalo. No na záver nás čakala divoká regata do Splitu.

Siedmy deň sa totiž more rozhodlo ukázať svoju druhú tvár. Začalo to už večer na Vise.

Jadranské vetry

„Zajtra bude Jugo,” oznámil nám kapitán Slavo s tónom človeka, ktorý na tento moment oddane čakal celý týždeň. Vzápätí sme dostali rýchlu lekciu o jadranských vetroch.

Jadranské more má troch hlavných vládcov. Každý je iný, každý má vlastný charakter a svoje špecifické zlé nálady:

Bóra (Bura): Prichádza zo severovýchodu z pevninských hôr. Je studená, suchá a extrémne nárazová. Začína bez varovania a bleskovo dosiahne rýchlosť, pri ktorej sa prestaneš smiať. Jedinou výhodou je, že po nej zostáva nebo čisté ako tvoje svedomie.

Jugo (Sirocco): Teplý, vlhký a spočiatku pomalý vietor z juhovýchodu. Vyvíja sa aj 24 hodín a potom vytrvalo fúka päť dní. Prináša nízky tlak, dažďové mraky a ťažkú, melancholickú náladu. Dalmatínci na Jugo zvaľujú všetko – od bolesti hlavy až po rodinné hádky.

Maestral: Príjemný letný severozápadný vietor (Gottov Mistrál je iný, francúzsky brat). Je predvídateľný a slušne vychovaný. Začína okolo desiatej dopoludnia a pri západe slnka poslušne ustáva. Ideálny pre každého, kto chce zažiť bezpečný jachting.

„Zajtra však vanie Jugo, priamo od Talianska,” zopakoval kapitán s tajuplným úsmevom. „To je úplne iná liga. Budeme dlho na otvorenom mori. Plachtíme až domov a všetci musíte bezpodmienečne spolupracovať.”

Skúška správnosti: Plachty plné, loď živá

V chránenom prístave sme toho rána ešte veľa nepostrehli. No hneď po vyplávaní na otvorenú vodu sa všetko radikálne zmenilo. Jeden po druhom sme bleskovo schádzali do podpalubia a naťahovali na seba flísky a nepremokavé jachtárske bundy.

Hlavná plachta sa s hlučným treskotom rozvinula, hneď po nej vyletela aj kosatka. Loď sa odrazu prudko naklonila ako živý organizmus. Nebolo to síce dramatických tridsať stupňov, aké poznáme z dokumentov o svetových regatách, no bolo to dosť na to, aby ste okamžite prestali rozmýšľať o raňajkách a začali urýchlene riešiť ťažisko lode.

Regata do Splitu

Dvaja z nás si sadli na náveternú stranu trupu. Nestačilo. Pri silnejších poryvoch vetra sme museli prisadať všetci štyria — chvíľami s nohami visiacimi úplne mimo paluby, s rozbúreným morom priamo pod sebou a s vetrom v tvári, ktorý nebol studený, ale poriadne ostrý.

Kto nezažil to absolútne ticho, keď vypnete motor a idete čisto na plachty, ten to nepochopí. Počuť len dunivé nárazy vĺn trieštiacich sa o palubu, svišťanie vetra v lanoví a občasný rev pokynov od kormidla. Až tu, uprostred vĺn, sme zložili našu záverečnú námornú skúšku.

Toto je ten magický moment, ktorý sa nedá racionálne vysvetliť nikomu, kto ho neprežil na vlastnej koži. Moment, kedy prestávate byť obyčajnými pasažiermi a stávate sa skutočnou súčasťou lode. Vaša váha má odrazu zmysel, vaša presná poloha má zmysel, každý jeden pohyb svalov má význam. More vás už len pasívne neprepravuje — vy s ním aktívne spolupracujete. Konečne.

Kapitán už nehovoril veľa. Občas hodil len krátky, strohý pokyn a my sme presne vedeli, čo treba robiť. Bom, špring, fender, otáza, starboard... Šesť dní tvrdej školy a na záver jedna veľká, poctivá skúška. Do domovskej maríny sme dorazili mokrí, uzimení a unavení spôsobom, ktorý nie je vyčerpaním, ale čistým vnútorným naplnením.

Čím viac sme sa blížili k pevnine, tým častejšie sme stretávali ďalšie plachetnice. Všetky mali kvôli Jugu rovnaký náklon aj smer, akoby plávali cez kopirák.

Kaštela check-out

Kaštela prišla v neskorý večer. Privítali nás tie isté kamenné múry, kde sme pred týždňom začali, a ten istý známy zápach slaného mora a borovíc. No my sme už boli úplne iní ľudia.

„Ešte nie námorníci. Ale už ani hoblíci,“ zhodnotil nás na konci cesty kapitán Slavo a uznanlivo prikývol.

Regata do Splitu ukončená. Kompletne sme vyprázdnili a vyčistili loď. Kým išiel kapitán papierovo odovzdať plavidlo, my sme sa na brehu v prístave s chuťou venovali našej obľúbenej lakotnosti.

Záverečná večera v Kašteli trvala dlho. Miestne víno a morské plody boli skvelé a nikto z nás sa zrazu nikam neponáhľal. More šumelo niekde hneď za rohom a my sme vedeli, že tam poslušne zostane — bude čakať na ďalšiu jar, na novú sezónu a na ďalšiu neznalú partiu hoblíkov, ktorá ešte netuší, čo je to špring.

My už vieme.

Sezóna jachtingu na Jadrane

Leto na Jadrane je paradox — more krásne, teplé, vietor slabý. Maestral fúka predvídateľne, vlny sú malé, kotviská plné. Skvelé na kúpanie, dovolenku s deťmi, ale menej ideálne na skutočnú plavbu s plachtami.

Medzisezóna je úplne iný vesmír. Na jar a na jeseň je more živšie — vietor nepravidelnejší, silnejší, menej ochotný spolupracovať. Pre hoblíka to znie ako varovanie. Pre jachtára to znie ako pozvánka.

Aj preto väčšina ostrieľaných kapitánov odchádza na Jadran už v apríli. Presne preto náš Slavo každý rok balí lodný vak a odchádza z domu na pol roka na vlny. Nie kvôli peknému počasiu, ale napriek nemu.

„V lete sa tu kúpete,” uzavrel kapitán a pozrel na more. „Na jar a na jeseň sa tu pláva.” Už sa ponáhľal k novej partii.

Nalial si ešte raz, pozdravil a viac sme ho nevideli.

Príspevok Jachting v Chorvátsku: Regata do Splitu s plnými plachtami a Jugom v chrbte zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Po rannej návšteve medúz, ešte plní dubrovníckej fjaky, sme sa rozhodli pokračovať okolo Lastova na ostrov Vis. Je to najvzdialenejší obývaný chorvátsky ostrov od pevniny. To nie je len zemepisný fakt — je to charakter.

Vis je ostrov, ktorý sa rozhodol byť ďalej ako ostatné. Ďalej od turistov, ďalej od hluku, ďalej od všetkého, čo Jadran bežne predáva na gýčových pohľadniciach.

Okolo majáka Glavat

Preplávali sme okolo majáka Glavat, pozdĺž Lastova, ktoré sme zahliadli len ako tmavý chrbát vynárajúci sa nad hladinou, a zamierili sme na západ. More bolo dlhé. Kapitán mlčal spôsobom, ktorý znamená, že všetko je v úplnom poriadku. Hoblíci mlčali spôsobom, ktorý znamená, že sa konečne naučili neklásť otázky, keď kapitán mlčí. Každopádne však naše námornícke rituály po piatich dňoch na vode dostali pevnú, ostrieľanú fasádu.

Prístav VIS

Prístavná časť Kut — to sú kamenné domy natlačené priamo nad morom, zrekonštruované fasády a ticho, ktoré nie je prázdne, ale príjemne nasýtené históriou. Zakotvili sme.

Vyšiel som na breh a pozrel sa okolo seba. Niečo tu nesedelo. Miesto bolo až príliš pokojné na to, akým šialeným príbehom si prešlo. Vis mal totiž minulosť, o ktorej sa dlhé desaťročia nesmelo hovoriť ani šepkať.

Počas Studenej vojny Titov režim vybudoval na ostrove tridsať masívnych vojenských zariadení — tajnú podzemnú základňu pre ponorky, delostrelecké batérie a kompletnú podzemnú nemocnicu. Ostrov bol premenený na obrovský vojenský labyrint jaskýň, podzemných tunelov, bunkrov a úkrytov. Predstavte si dvadsať kilometrov chodieb vysekaných hlboko do tvrdej skaly.

Pre cudzincov bol Vis až do roku 1989 prísne zakázanou zónou. Päťdesiat rokov absolútnej izolácie. Kým ostatné jadranské ostrovy vo veľkom budovali hotely, rezorty a promenády, Vis staval raketové sklady a komunikačné centrály zahrabané hlboko v horách.

Vlastne to začalo už počas druhej svetovej vojny, kedy bol Vis hlavným úkrytom Josipa Broza Tita a jeho partizánov. Strategická poloha uprostred Jadranského mora, rovnako vzdialená od Talianska ako od chorvátskej pevniny, z neho robila nedobytný bod. Tito sa skrýval priamo v jaskyni, Briti mali na ostrove letisko a Nemcom sa ho nikdy nepodarilo obsadiť.

Po vojne si Tito tento strategický klenot nechal pre armádu. Vojenské inštalácie však ekonomicky dusili miestne obyvateľstvo, keďže turizmus bol ilegálny. Ostrov síce existoval na mapách, no v realite bežného sveta bol neviditeľný.

Vojenské dedičstvo ako biznis

Juhoslovanská ľudová armáda opustila ostrov 30. mája 1992. Nová chorvátska armáda o tieto monštruózne podzemné inštalácie neprejavila záujem a nechala ich napospas osudu. A tie sa paradoxne stali tou najväčšou turistickou atrakciou.

Dnes môžete slobodne vojsť do obrovských tunelov, kde sa kedysi skrývali vojnové ponorky. Môžete stáť v bunkri, kde velenie plánovalo prežiť jadrovú zimu, alebo si pozrieť opustené kasárne.

Alebo môžete, presne ako my, len tak sedieť v prístave Kut, ochutnávať miestne víno Vugava a pozerať na kamenné domy, ktoré to všetko prežili a nepovedali ani slovo.

Áno, Vis má Vugavu — biele víno z autochtónnej odrody, ktorá nerastie nikde inde na svete. Tento ostrov si evidentne potrpí na exkluzivitu.

Blížil sa čas návratu do kancelárií. Ráno nás čakalo veterné finále. Niekde za naším chrbtom zostalo dvadsať kilometrov vojenských tunelov, Titova jaskyňa i bunkre, ktoré dodnes čakajú na svojich objaviteľov. My sme ich pre nedostatok času a našu vlastnú lakotnosť zaplatiť si sprievodcu s džípom nedali. To je tá jediná vec na celej plavbe, ktorú skutočne ľutujem.

Príspevok Ostrov Vis, plavba na ostrov, ktorý dlho neexistoval zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Sú mestá, ktoré sa dajú oklamať. Prídeš cez letisko, taxík ťa vyhodí pri hoteli, dáš si rýchlu prehliadku starého mesta, obed z turistického menu, urobíš fotku na Stradúne a odídeš. Myslíš si, že si tam bol. Ale Dubrovník ťa oklamať nenechá.

My sme priplávali z mora. Jediný správny uhol pohľadu.

Plavba do Dubrovnika

Už z diaľky ako maják svieti monumentálny dialničný most Franjo Tuđman. Pokiaľ nemá tvoja loď aspoň desať poschodí, v centrálnom prístave tu nezaparkuješ. Všetko obsadili turistické lodné megarezorty – čosi ako plávajúce paneláky, paralyzujúce nielen celé stredozemné more ale aj Karibik.

Zaraďujeme sa kam patríme a pokračujeme popod most až na samotný koniec zátoky, do prístavu Komolac v koryte rieky Ombla. Prístav, kde sme kotvili, však nebol ten nablýskaný Dubrovník. Bol to skôr preplnený, hlučný servisno parkovací box pre lode, voňajúci motorovým olejom a opaľovacím krémom.

Kým nad hladinou prístavu hučali lodné motory a klimatizácie jachiet, priamo pod naším mólom sa tiesnili milióny malých sardiniek. V tieni pod lodnými trupmi vytvárali obrovské, pulzujúce čierne mraky. Zatiaľ na hladine plávali mastné škvrny od nafty, no tie ryby to očividne netrápilo. Pre ne to bol bezpečný prístav. Sledovať ten kontrast – pod hladinou milióny sardiniek bojujúcich o kus tieňa a nad hladinou tisíce turistov natlačených v prístavnom autobuse – malo niečo do seba.

Nočný Stradún

Večerný autobus nás vyhodil v centre Dubrovníka. Biely mramor Stradúnu sa za súmraku menil na niečo medzi divadelnou scénou a snom o stredoveku. Veľa schodov, veľa turistov, veľa kameňa, suvenírov, zaručene autentických krčiem a málo domácich. 

Víno v prístavnej krčme chutilo o to lepšie, keď sme vedeli, že hneď ráno odplávame. To pravé prišlo až ráno.

Dubrovník z mora

Keď sme vyplávali a mesto sa začalo vynárať z ranného oparu v plnom slnku – biele hradby, samé múry, červené strechy a za nimi strmé kopce – pochopil som, prečo Dubrovník v histórii vždy vyhrával. Nie vojny. Nie obchod. Vyhrával tú tichú, vizuálnu vojnu o to, kto vyzerá nedobytnejšie. Benátčania to videli rovnako. Osmanskí admiráli tiež. Bohužiaľ, Srbi tiež.

A my, banda hoblíkov (uradníckych námorníkov) na prenajatej jachte s kapitánom, ktorý presne vedel, kde je najlepší kotviaci kameň – my sme to videli tiež. Niektoré pohľady sa nedajú kúpiť. Dajú sa len oboplávať.

Dubrovnícka fjaka

Dubrovník má (ako väčšina chorvátskeho pobrežia) dve sezóny. Leto – keď mesto patrí všetkým okrem tých, čo v ňom skutočne bývajú. A zimu – keď si ho Dubrovničania ticho berú späť.

Večer v prístave som sa dal do reči s chlapíkom, ktorý predával vyprážané sardinky. S pokojom budhistického mnícha mi vysvetlil svoj biznis plán: každý apríl presťahuje svoje veci do jednej izby u sestry na periférii. Svoj byt v centre draho prenajme. V septembri sa vráti. Medzitým žije z nájmu a fjaky – tej slávnej dalmatínskej disciplíny, ktorej podstatou je robiť čo najmenej s maximálnou možnou dôstojnosťou.

„A nevadí ti to?“ spýtal som sa ho. Pozrel na mňa ako na niekoho, kto práve nepochopil celý zmysel existencie na Jadrane.
„Vadí mi zima,“ odvetil chladnokrvne.

Obojstranne výhodná výmena

Turista chce autentický Dubrovník. Dubrovničan mu ho ochotne predá – s raňajkami, rybičkami, vínom, uterákmi poskladanými do tvaru labute a recepciou, kde visí mapa s označením „hidden gems“. Tie skryté klenoty sú ukryté väčšinou len v tom zmysle, že ich Google má až na štvrtej stránke vyhľadávania.

V konečnom dôsledku sú obaja spokojní. Turista odíde s pocitom, že našiel pravý, nedotknutý Jadran. Dubrovničan zaplatí sestre nájomné, zvyšok peňazí odloží na zimu a upadne späť do svojho stavu nečinnosti. Fjaka totiž nie je obyčajná lenivosť. Je to dokonalá životná optimalizácia. Dalmatínci ju vynašli dávno predtým, než ju vizionári zo Silicon Valley začali nazývať life-hackom.

Plavba na Mljet

Poobede rozvinieme plachty. Plní zážitkov s tisícom insta fotiek sa vraciame späť na Mljet. Ćaká nás dotyk medúzy. Alebo radšej s miliónom medúz.

Príspevok Jachting v Chorvátsku: Dubrovník z mora a jadranská fjaka zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Po včerajšej plavbe okolo Hvaru vstal kapitán prvý. Na jachte je to tradícia s hlbokým praktickým významom: kto vstane prvý, ten uvarí kávu a zároveň posúdi, či loď stále existuje. Existovala. Dnes sme mali v pláne voľnejší deň. Objavovanie hradieb starého mesta a kratšia plavba z Korčule na Mljet.

Ostrov Korčula

Korčula je ostrov, ktorý si myslí, že sú Benátky. Nie bez dôvodu — mesto má rovnaké kamenné ulice, rovnaké gotické paláce, rovnakú logiku stredovekého urbanizmu. Benátčania tu boli päťsto rokov a zanechali architektúru, ktorá to nepopiera.

A potom je tu tá druhá vec — Marco Polo. Ostrovania tvrdia, že sa tu narodil. Benátčania nesúhlasia. Historici krčia ramenami. Ale dom Marca Pola stojí v meste dodnes, vstupné sa platí a pohľad z veže je skutočný bez ohľadu na to, kto sa pod ňou narodil.

Mesto Korčula je ostroh — tri strany more, jedna strana pevnina. Keď naň plávate, vyzerá ako loď. Možno preto sa tu rodili námorníci. Alebo obchodníci. Alebo ľudia, ktorým bolo more bližšie ako pevnina a tým pádom celý svet.

Po peknej prechádzke nás Korčula púšťala len ťažko. Ale vyrazili sme.

Pri druhej káve na lodi Števo prezradil svoj plán: „Urobíme halušky.”

Ticho.

„Bryndzové,” dodal, pre prípad že niekto dúfal v niečo iné.

Varene na jachte

Varenie na jachte má svoje pravidlá. Vždy varí dvojica — rotačný systém spravodlivosti, ktorý funguje kým nezistíte, že niektorí ľudia majú k vareniu bližšie ako iní. Každý deň iná dvojica, každý deň iné jedlo. Väčšina má niečo predpripravené — marinády, cestoviny, guláše, paprikáše, veci ktoré sa dajú prihriať alebo uvariť na dvoch horákoch bez toho, aby loď vyhorela.

Števo mal iný plán.

Hodina krúžľania zemiakov. Dve hodiny strúhania. Cesto, s ktorým by si aj dieru v lodi zalepil.  Operatívne opekanie cibuľky a slaniny na jednom horáku, kým nad druhým horákom vrie voda na hádzanie halušiek. Pach bryndze v uzavretom priestore jachty — ten nezažije každý. Tí na susedných jachtách sa pozerali s výrazom ľudí, ktorí nevedia čo sa deje, ale cítia, že sa to týka aj ich.

Desať minút jedenia. Kapitán jedol mlčky a pridal si.

Následne ďalšie dve hodiny umývania zaschnutých hrncov a riadov v studenej morskej vode. Dávali ste niekedy dole pozostatky montážnej PUR peny? To má asi k tomu zážitku najbližšie.

„Nikdy viac,” povedal som Števovi razantne, kým ostatní odfukovali s plnými bruchami.

Námorný žargón pre pokročilých hobľíkov

Komunikácia na lodi prebieha v troch jazykoch. Kapitán hovorí po slovensky, občas kľaje — jasne, stručne, bez otáznikov. Dokeri v prístave hovoria zásadne po chorvátsky — rýchlo, hlasito, s gestami i s vztýčeným prostredníkom, občas. Hoblíci hovoria ako im huba narástla — najmä vtedy, keď nevedia, ako sa niečo povie v žiadnom inom jazyku.

Systém funguje prekvapivo dobre ak sa rýchlo naučíte základy:

• „Vira!” — vytiahnuť kotvu. Nie otázka.
• „Moli!” — spustiť. Tiež nie otázka.
• „Hoď špring!” — lano ktoré drží loď. Ktoré lano? To lano. Nie tamto.
• „Daj fender!” — gumová lopta medzi loďou a mólom. Zabraňuje tomu, aby sa vaša loď bozkávala so susednou.
• „Pozor na bom!” — vždy príde neskoro. Vždy.

Chorvátski dokeri v prístave komunikujú inak. Rýchle pokyny, hodené lano, gesto rukou ktoré môže znamenať priplaviť bližšie alebo odplaviť ďalej — záleží na kontexte, ktorý hoblík nemá. Správna reakcia je zopakovať pohyb ruky s istým výrazom a dúfať.

Kapitán to vždy zachráni. Bez komentára. Len s tým pohľadom.

Mljet - Polače

Plachtenie z Korčule na Mljet ubehlo rýchlejšie, než by sa nazdal. Na Mljet sme vplávali za súmraku. Polače je malá osada pri vstupe do národného parku. Prístav, ak to tak možno nazvať — pontón, niekoľko lámp, tma za nimi hustá ako zamat. Na pontóne už stáli tri iné lode. Prirazili sme. Majiteľ robil radostné gestá a všemožne nám naznačoval, ako sa teší. Prísľub morských potvor a špecialít vibroval vo vzduchu.

Štyri posádky, jeden pontón, jeden večer.

Neskôr — oveľa neskôr, keď more bolo čierne a hviezdy boli tie jediné lampy, ktoré ešte svietili — majiteľ konoby tancoval so štyrmi posádkami na pontóne a spieval s hlasom človeka, ktorému víno pomohlo k múdrosti: „Takú akciu možno tento rok ešte nezažil.”

Tancoval ako posledný. Riadne nás skasíroval a odišiel ako prvý — reštauráciu bolo treba pripraviť na raňajky. My sme zostali. More nás nikam nenaháňalo, hoci nás už čakal Dubrovník.

Na Mljet sa ešte vrátime. Čaká nás dotyk medúzy.

Príspevok Jachting v Chorvátsku: Z Korčule na Mljet, čaro jachtárskej kuchyne zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Potúžení raňajkami, ranným morom, a slušným espressom sme v dobrom rozmare vyrazili. Po včerajšej nočnej jazde z Kaštela na Brač sme s nadšením vyrazili. Čakali nás Hvar a Korčula: Plavba plná teórie a veľkých očakávaní.

Ostrov Brač

Musím pridať zopár viet o Brači. Ostrov Brač sa veľmi nevychvaľuje, ale je ľahko dostupný trajektom z Makarskej. Najväčší stredodalmátsky ostrov má jednu vec, ktorú pozná celý svet — biely kameň. Brački kameň. Ním je vydláždený Biely dom vo Washingtone, ním je postavený Diokleciánov palác v Splite a mnohé kostoly po celom Stredomorí. Kameňolomy nad Pučišćami fungujú dodnes. Ostrov doslova odchádza do sveta po kúskoch.

Väčšina jácht smeruje do hlavného mesta Supetar. Prístav, tržnica, biele uličky… ale Brač má aj Bol — dedinku pod strmými svahmi s najfotografovanejšou plážou Jadranu. Zlatni rat je plážový výbežok, ktorý mení tvar podľa vetra a prúdu. More ho každý deň trochu prerobí. Nikdy nevyzerá rovnako. To je buď poézia alebo marketingový trik — záleží na tom, koľko si ochotný zaplatiť za ubytko na Bole.

Vysoká škola námorníctva

Kapitán bol po rannej kontrole trupu v skvelej nálade. Keď niekto zistí, že jeho loď prežila noc s hoblíkmi na palube a má len kozmetické škrabance, má právo na dobrú náladu.

„Dnes sa niečo naučíme,” oznámil Slavo s úsmevom človeka, ktorý vie ako to dopadne, ale ide do toho.

Uzly boli prvé. Kapitán predviedol. Pomaly, jasne, dvakrát. Hoblici sledovali s výrazom žiakov, ktorí vedia, že na konci hodiny bude test. O päť minút mal uzol každý. O desať minút ho mal už len kapitán.

Plachty boli druhé. Tu sa ukázalo, že dvaja z nás niečo vedia. Alebo tak tvrdili — čo je na jachte tá istá vec, kým nie je. 

“Kľuka, kde je kľuka” “Kto zmotával to lano?” Prásk.

Prvé prehodenie plachty prišlo bez varovania, iba pár milimetrov od Števovej hlavy. Bóm sa otočil. Plachta prešla. Laná sa rozhodli ísť každé vlastnou cestou. “Pritiahni tú kľuku, krista?” reve kapitán. Nevedel som, že je veriaci.

Dlhšiu chvíľu mu trvalo, kým rozdýchal výsledok prvej lekcie.

Kormidlo prišlo poobede. Prvý hoblík za kormidlom — priama linka z bodu A do bodu B, ak bod B leží na mierne vlnitej trajektórii cez pol mora. Kapitán stál vedľa a hľadel na horizont s výrazom človeka, ktorý sa modlí k bohom, ktorých sám nevyznáva.

„Trochu vpravo.”

Išli sme vľavo.

„Hovoril som vpravo.”

„Ktoré je vpravo?”

Kapitán sa nadýchol. Pomaly. Disciplinovane. Roky na mori ťa naučia dýchať správne v momentoch, keď by iný človek kričal. čakal nás úžina cez skaly Sv. Klimenta.

Okolo ostrova Hvar

Na Hvare nestojíme, hoci je to škoda. Pre jachtára sú to v skutočnosti dve miesta, ktoré zdieľajú jeden ostrov a nemajú si takmer nič povedať.

Mesto Hvar na západnom cípe — to je ten Hvar z fotografií. Benátska loggia, katedrála, promenáda a prístav plný superjácht, kde koktail stojí ako váš prvý plat. V lete sem prúdia ľudia zo všetkých kútov sveta za autentickým zážitkom, ktorý si navzájom berú tým, že sú tam všetci naraz. Fasáda je nádherná. Benátčania vedeli stavať.

Stari Grad na východnom cípe je iný vesmír. Najstaršie nepretržite obývané mesto na Jadrane — grécka kolónia Pharos z roku 384 pred Kristom. UNESCO krajina Starogradské polje — pravidelná sieť políčok, ktorú Gréci rozmerali pred dvetisícpäťsto rokmi a ktorá sa dodnes obrába takmer rovnako. Starý Grad nie je kulisa. Je to miesto, kde história nie je v múzeu ale pod nohami, v múroch, v tvárach.

Medzi nimi je úžina. Skaly svätého Klimenta. A práve ňou sme preplávali vďaka prvým kapitánovým poučeniam. Skaly svätého Klimenta na ľavom boku — kapitán ich menoval s tónom človeka, ktorý ich pozná osobne a vie, že ony poznajú jeho. Kormidlo už držal pevne v rukách. My sme ich obdivovali z bezpečnej vzdialenosti a robili, že vieme najlepšie. Fotili sme a popíjali pivo.

A potom prišiel dlhý chrbát Hvaru. Skaly, more, nebo, nebo, more, skaly… Dosť dlho na to aby sme zvládli aj obed, po ktorom sme akosi pospali. Ostrov Korčula bol niekde vpredu.

Ako prebrať ospalého hoblíka

„Dáme sa do mora,” oznámil zrazu kapitán, zjavne už v lepšej nálade.

Hodil vlečné lano cez palubu. Jeden koniec na lodi, druhý koniec tiež — slučka v mori. Koncept bol jasný aj hoblíkoví: skočíš, more ťa zoberie, lano ťa drží, prúd ti z tela zmyje všetko, čo doterajšie zážitky zanechali. Fyzika, hydrodynamika a grécka katarzia v jednom.

Skočili sme.

More bolo studené spôsobom, ktorý nepotrebuje prídavné meno. Prúd ťahá. Lano drží. Loď sa hýbe. Ty sa hýbeš s ňou — ale inak, voľnejšie, ako keby more chvíľu prebralo zodpovednosť za tvoju existenciu a ty si ju mohol položiť na dno.

Päť minút v mori za pohybujúcou sa loďou spraví s človekom viac ako hodina v spa. Špring alebo nie.

„Dobre. Nastupovať.”

Nastúpili sme. Ako? Lano, paluba, gravitácia, dôstojnosť voliteľná.

Ostrov Korčula

Podvečer už obdivujeme hradby Korčule. Vplávali sme do prístavu pomedzi jachty. Pristávame. Toto bol druhý moment, kedy humor kapitánovi vyschol. Nie nahnevanosť — niečo horšie. Sústredenie. Tá tichá, stlačená verzia človeka, ktorého ego stojí na jednej váhe a partia hoblíkov na druhej.

Prvý pokus. Tesne vedľa.

Celý prístav sa začal nenápadne pozerať. Tí vedľa nás s pohárom v ruke — tí sa pozerali nápadnejšie.

Druhý pokus. Lepšie. Nie dosť.

Kapitán nepovedal nič. Len sa pozrel na nás spôsobom, ktorý obsahoval celú jeho životnú filozofiu — aprílový odchod na more, zimný bivak doma v predtuche ďalšej sezóny, a nás, jeho každoročný dôvod prečo to má zmysel.

Tretí pokus. Zakotvili sme.

„Dobre,” povedal. Čo v kapitánskom jazyku znamená: nikdy o tom nebudeme hovoriť. Niečo zavolal. My sme poslúchli — lebo keď kapitán niečo zavolá tónom, ktorý neobsahuje otáznik, hoblík nerozmýšľa. Hoblík koná.

„Hoď špring!” Hodil som. Čo je špring som zistil neskôr. 

Vyhodili sme fendre, utiahli laná a vtedy povedal kapitán ďalšiu veľkú lož: “Stojíme dobre.”  V preklade to znamená  čosi ako: stojíme prijateľne za okolností ktoré radšej nerozoberám.

Stará Korčula

Brač, Hvar a Korčula: Plavba nás zmohla. V reštaurácii na móle nás privítala postaršia, trochu viac než dosť namaľovaná, solídne prepapaná čašníčka v kvetinových šatách. Je zábavné, aké rôzne významy a konotácie môžu mať tie isté slová v starom meste.

Po večernej prechádzke starou Korčulou sme sa ňou nechali presvedčiť na tanier pleskavice a niekoľko džbánkov vína.

Príspevok Hvar a Korčula: Plavba plná teórie a veľkých očakávaní zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Toto je prológ celého seriálu našich príbehov na tému jachting v Chorvátsku: ako sa mestskí hoblíci (hobby námorníci - rozumej ajťáci a úradníci) začali hrať na vetrom ošľahaných morských vlkov. Ešte pred prvou vlnou, pred prvým výkrikom: “Kurva pozor, skaly”, parkujeme naše autá naložené proviantom v prístave Kaštela, kúsok od Splitu, kde si máme vyzvdihnúť loď a najmä - kapitána. Kaštela a umenie čakania. Aj tak by sa dala nazvať táto kapitola.

Ako spoznáte hoblíka na mori 

Sú dve sorty. Tá prvá všetko vie, všade bola, všetko pozná. S obrovským expresívnym vkladom rozpráva, čo zažila pri minulej plavbe, hoci možno o tom iba počula. Tá druhá je ticho. Občas počuť cvaknutie a výstrek plechovky piva. To keď s neistotou čaká čo bude nasledovať.

Prológ: Kaštela a umenie čakania

Do Kaštely sme prišli skoro ráno, kým more ešte nemalo farbu. Loď ešte nebola pripravená. Kapitán bol niekde. My sme mali čas — a to je na Jadrane nebezpečný stav.

Šiel som pozdĺž brehu smerom na sever, bez mapy, bez cieľa, len s foťákom, plechovkou  piva v ruke a nejasným pocitom, že niečo tam je. Kilometer, možno menej. A zrazu — osada. Nie prístav, nie resort, nie turistická dedinka s tavernami a magnetkami. Niečo staršie.

Kaštel Kastilac

Kastilac nie je na mape, ktorú dostanete v turistickom centre. Je to bývalé opevnenie mníchov — postavené aby odolalo, chránilo, vydržalo. Vydržalo. Mnísi odišli. Miestni zostali.

Domy priamo nad morom, jeden na druhom, vchod vedľa vchodu, kameň vedľa kameňa. Múry, ktoré nevysvetľujú, len stoja. More pod nimi — nie ako kulisa, ale ako susedná izba.

Tie múry, ktoré robili kedysi hranicu medzi bezpečím a nebezpečím, teraz nesú antény, kvetináče a vyblednuté okenice. Niekto na opevnení mníchov suší prádlo. Ružové tričko, modré šortky. Človek hneď pochopí: Sem turista nepatrí ani náhodou. 

Ráno tam malo inú hustotu. Tiché, surové, trochu ľahostajné k tomu, že som tam bol.

Sadol som si na schody niekoho cudzieho domu a chvíľu som len bol. Bez fotozariadenia, bez instagramového uhla. Len to ráno a tá osada, ktorá existovala dávno predtým a bude existovať dlho potom. Mimochodom, vedeli ste, že v pevnosti sa natáčalo aj zopár častí Game of Thrones?

Smer Brač: Ako sme prežili prvú noc

Jachting v Chorvátsku má svoje úskalia. Plachetníc veľa. Prebierka (check-in) lode sa pretiahla do poobedia.

Nie len preto, že kapitán, nazvime ho Slavo, kontroloval každý detail lode s výrazom chirurga pred operáciou srdca. Ale aj preto, že niekto objavil dvor s jahňacinou. Tá jahňacina nepotrebovala žiadnu zámienku. Bola to ona, kto nás zdržal — a nikto sa nesťažoval. Ani kapitán.

Vyplávali sme neskoro popoludní, možno až na večer. More nás počkalo.

Nikto ti nepovie, že more v noci vyzerá inak ako cez deň. Alebo ti to povie, ale nepochopíš to, kým nestojíš za kormidlom s pohárom vína v ruke a nezistíš, že tá tmavá vec pred vami nie je vlna.

Sú to skaly.

Reakcia skúseného jachtára: korekcia kurzu, pokoj, poznámka do lodného denníka.

Reakcia nášho kapitána a kormidelníka v jednej osobe: Jedno konkrétne slovenské slovo, ktoré vystihuje situáciu lepšie ako celá námorná terminológia dokopy. Hlasno. Do noci. Nad otvoreným morom.

More to vzalo na vedomie a nezaregovalo. Zato my áno, Tak hlasné zarazené mlčanie som nezažil zvyšok cesty.

Vytočiť plné kormidlo doprava. Loď nahnevane zaškrípala. Nie dramaticky — skôr ako človek, ktorému stúpite na nohu v metre a on sa rozhodne to pretrpieť mlčky. Plávali sme ďalej.

Tiché ráno v prístave Milna na Brači

Kapitán vstal prvý. Nepovedal nič. Uvaril kávu, pozrel na nás a zmizol pod palubu. Tá pauza trvala presne tak dlho, aby každý z nás v duchu prepočítal, či má na opravu jachty.

Vrátil sa so šnorchlovacím setom a plutvami, sadol si. Nalial si ďalšiu kávu a panáka.

„Je to OK, nič sa nestalo.” povedal.

Kúpili sme hrozno. Zjedli raňajky. Ktosi naznačil, že ak nechceme pumpovať, je načase sa okupať. Prvý skok do mora, trochu poodplávaš a zrazu je ti lepšie. Voda je čistá, vidíš až na dno. Niekde tam dole bol pravdepodobne kúsok laku z trupu. Nezamestnávali sme sa tým.

Jachting v Chorvátsku sme si zamilovali. Hoblík sa učí rýchlo. Hlavne sa učí poslúchať kapitána a na čo sa nepýtať.

Príspevok Jachting v Chorvátsku: Z kancelárie za kormidlo – Ako sa mestskí hoblíci učili prežiť na Jadrane zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.