Konečne ako-tak námorníci. More ťa neskúša každý deň. Niekedy len ticho čaká. Šesť dní sme sa plavili po Jadrane ako rozumní ľudia — ráno prístav, večer víno, v noci bezpečná kotva. More bolo krásne, pokojné a modré. Zatiaľ nás zdvorilo tolerovalo. No na záver nás čakala divoká regata do Splitu.
Siedmy deň sa totiž more rozhodlo ukázať svoju druhú tvár. Začalo to už večer na Vise.
Jadranské vetry
„Zajtra bude Jugo,” oznámil nám kapitán Slavo s tónom človeka, ktorý na tento moment oddane čakal celý týždeň. Vzápätí sme dostali rýchlu lekciu o jadranských vetroch.
Jadranské more má troch hlavných vládcov. Každý je iný, každý má vlastný charakter a svoje špecifické zlé nálady:
- Bóra (Bura): Prichádza zo severovýchodu, priamo z pevninských hôr. Je studená, suchá a extrémne nárazová. Začína bez akéhokoľvek varovania a dokáže bleskovo dosiahnuť rýchlosť, pri ktorej sa človek okamžite prestane smiať. Najsilnejšia býva na severnom Jadrane — vo Velebitskom prielive, pri Pagu či Krku. Čím ideš južnejšie, tým viac slabne. Jej jedinou výhodou je, že po nej zostáva nebo čisté ako svedomie niekoho, kto v živote nič nespravil.
- Jugo (Sirocco): Prichádza z juhovýchodu, od Otrantskej úžiny a Talianska. Je to teplý, vlhký a spočiatku pomalý vietor — vyvíja sa pokojne aj dvadsaťštyri hodín a potom dokáže vytrvalo fúkať päť dní v kuse. Prináša nízky tlak, ťažké dažďové mraky a zvláštnu, melancholickú náladu, ktorá sa lepí na ľudí.
Dalmatínci na Jugo zvaľujú absolútne všetko — zlú náladu, bolesti hlavy aj rodinné hádky. A nie vždy neoprávnene. V lete sa vyskytuje zriedkavo. To, čo chytilo nás, bola čistá jesenná radosť. - Maestral: Je to príjemný, letný severozápadný vietor. (Karel Gott spieval o Mistráli, ale to je iný, francúzsky vietor) Maestral je predvídateľný a slušne vychovaný. Začína pravidelne okolo desiatej dopoludnia a pri západe slnka poslušne ustáva. Je ideálny pre rekreačnú plavbu a pre všetkých, ktorí chcú zažiť plachty, ale nie nebezpečné dobrodružstvo.
„Zajtra však vanie Jugo, priamo od Talianska,” zopakoval kapitán s tajuplným úsmevom. „To je úplne iná liga. Budeme dlho na otvorenom mori. Plachtíme až domov a všetci musíte bezpodmienečne spolupracovať.”
Skúška správnosti: Plachty plné, loď živá
V chránenom prístave sme toho rána ešte veľa nepostrehli. No hneď po vyplávaní na otvorenú vodu sa všetko radikálne zmenilo. Jeden po druhom sme bleskovo schádzali do podpalubia a naťahovali na seba flísky a nepremokavé jachtárske bundy.
Hlavná plachta sa s hlučným treskotom rozvinula, hneď po nej vyletela aj kosatka. Loď sa odrazu prudko naklonila ako živý organizmus. Nebolo to síce dramatických tridsať stupňov, aké poznáme z dokumentov o svetových regatách, no bolo to dosť na to, aby ste okamžite prestali rozmýšľať o raňajkách a začali urýchlene riešiť ťažisko lode.
Regata do Splitu
Dvaja z nás si sadli na náveternú stranu trupu. Nestačilo. Pri silnejších poryvoch vetra sme museli prisadať všetci štyria — chvíľami s nohami visiacimi úplne mimo paluby, s rozbúreným morom priamo pod sebou a s vetrom v tvári, ktorý nebol studený, ale poriadne ostrý.
Kto nezažil to absolútne ticho, keď vypnete motor a idete čisto na plachty, ten to nepochopí. Počuť len dunivé nárazy vĺn trieštiacich sa o palubu, svišťanie vetra v lanoví a občasný rev pokynov od kormidla. Až tu, uprostred vĺn, sme zložili našu záverečnú námornú skúšku.
Toto je ten magický moment, ktorý sa nedá racionálne vysvetliť nikomu, kto ho neprežil na vlastnej koži. Moment, kedy prestávate byť obyčajnými pasažiermi a stávate sa skutočnou súčasťou lode. Vaša váha má odrazu zmysel, vaša presná poloha má zmysel, každý jeden pohyb svalov má význam. More vás už len pasívne neprepravuje — vy s ním aktívne spolupracujete. Konečne.
Kapitán už nehovoril veľa. Občas hodil len krátky, strohý pokyn a my sme presne vedeli, čo treba robiť. Bom, špring, fender, otáza, starboard... Šesť dní tvrdej školy a na záver jedna veľká, poctivá skúška. Do domovskej maríny sme dorazili mokrí, uzimení a unavení spôsobom, ktorý nie je vyčerpaním, ale čistým vnútorným naplnením.
Čím viac sme sa blížili k pevnine, tým častejšie sme stretávali ďalšie plachetnice. Všetky mali kvôli Jugu rovnaký náklon aj smer, akoby plávali cez kopirák.
Kaštela check-out
Kaštela prišla v neskorý večer. Privítali nás tie isté kamenné múry, kde sme pred týždňom začali, a ten istý známy zápach slaného mora a borovíc. No my sme už boli úplne iní ľudia.
„Ešte nie námorníci. Ale už ani hoblíci,“ zhodnotil nás na konci cesty kapitán Slavo a uznanlivo prikývol.
Regata do Splitu ukončená. Kompletne sme vyprázdnili a vyčistili loď. Kým išiel kapitán papierovo odovzdať plavidlo, my sme sa na brehu v prístave s chuťou venovali našej obľúbenej lakotnosti.
Záverečná večera v Kašteli trvala dlho. Miestne víno a morské plody boli skvelé a nikto z nás sa zrazu nikam neponáhľal. More šumelo niekde hneď za rohom a my sme vedeli, že tam poslušne zostane — bude čakať na ďalšiu jar, na novú sezónu a na ďalšiu neznalú partiu hoblíkov, ktorá ešte netuší, čo je to špring.
My už vieme.
Sezóna jachtingu na Jadrane
Leto na Jadrane je paradox — more krásne, teplé, vietor slabý. Maestral fúka predvídateľne, vlny sú malé, kotviská plné. Skvelé na kúpanie, dovolenku s deťmi, ale menej ideálne na skutočnú plavbu s plachtami.
Medzisezóna je úplne iný vesmír. Na jar a na jeseň je more živšie — vietor nepravidelnejší, silnejší, menej ochotný spolupracovať. Pre hoblíka to znie ako varovanie. Pre jachtára to znie ako pozvánka.
Aj preto väčšina ostrieľaných kapitánov odchádza na Jadran už v apríli. Presne preto náš Slavo každý rok balí lodný vak a odchádza z domu na pol roka na vlny. Nie kvôli peknému počasiu, ale napriek nemu.
„V lete sa tu kúpete,” uzavrel kapitán a pozrel na more. „Na jar a na jeseň sa tu pláva.” Už sa ponáhľal k novej partii.
Nalial si ešte raz, pozdravil a viac sme ho nevideli.
