Po včerajšej plavbe okolo Hvaru vstal kapitán prvý. Na jachte je to tradícia s hlbokým praktickým významom: kto vstane prvý, ten uvarí kávu a zároveň posúdi, či loď stále existuje. Existovala. Dnes sme mali v pláne voľnejší deň. Objavovanie hradieb starého mesta a kratšia plavba z Korčule na Mljet.
Ostrov Korčula
Korčula je ostrov, ktorý si myslí, že sú Benátky. Nie bez dôvodu — mesto má rovnaké kamenné ulice, rovnaké gotické paláce, rovnakú logiku stredovekého urbanizmu. Benátčania tu boli päťsto rokov a zanechali architektúru, ktorá to nepopiera.
A potom je tu tá druhá vec — Marco Polo. Ostrovania tvrdia, že sa tu narodil. Benátčania nesúhlasia. Historici krčia ramenami. Ale dom Marca Pola stojí v meste dodnes, vstupné sa platí a pohľad z veže je skutočný bez ohľadu na to, kto sa pod ňou narodil.
Mesto Korčula je ostroh — tri strany more, jedna strana pevnina. Keď naň plávate, vyzerá ako loď. Možno preto sa tu rodili námorníci. Alebo obchodníci. Alebo ľudia, ktorým bolo more bližšie ako pevnina a tým pádom celý svet.
Po peknej prechádzke nás Korčula púšťala len ťažko. Ale vyrazili sme.
Pri druhej káve na lodi Števo prezradil svoj plán: „Urobíme halušky.”
Ticho.
„Bryndzové,” dodal, pre prípad že niekto dúfal v niečo iné.
Varene na jachte
Varenie na jachte má svoje pravidlá. Vždy varí dvojica — rotačný systém spravodlivosti, ktorý funguje kým nezistíte, že niektorí ľudia majú k vareniu bližšie ako iní. Každý deň iná dvojica, každý deň iné jedlo. Väčšina má niečo predpripravené — marinády, cestoviny, guláše, paprikáše, veci ktoré sa dajú prihriať alebo uvariť na dvoch horákoch bez toho, aby loď vyhorela.
Števo mal iný plán.
Hodina krúžľania zemiakov. Dve hodiny strúhania. Cesto, s ktorým by si aj dieru v lodi zalepil. Operatívne opekanie cibuľky a slaniny na jednom horáku, kým nad druhým horákom vrie voda na hádzanie halušiek. Pach bryndze v uzavretom priestore jachty — ten nezažije každý. Tí na susedných jachtách sa pozerali s výrazom ľudí, ktorí nevedia čo sa deje, ale cítia, že sa to týka aj ich.
Desať minút jedenia. Kapitán jedol mlčky a pridal si.
Následne ďalšie dve hodiny umývania zaschnutých hrncov a riadov v studenej morskej vode. Dávali ste niekedy dole pozostatky montážnej PUR peny? To má asi k tomu zážitku najbližšie.
„Nikdy viac,” povedal som Števovi razantne, kým ostatní odfukovali s plnými bruchami.
Námorný žargón pre pokročilých hobľíkov
Komunikácia na lodi prebieha v troch jazykoch. Kapitán hovorí po slovensky, občas kľaje — jasne, stručne, bez otáznikov. Dokeri v prístave hovoria zásadne po chorvátsky — rýchlo, hlasito, s gestami i s vztýčeným prostredníkom, občas. Hoblíci hovoria ako im huba narástla — najmä vtedy, keď nevedia, ako sa niečo povie v žiadnom inom jazyku.
Systém funguje prekvapivo dobre ak sa rýchlo naučíte základy:
- „Vira!” — vytiahnuť kotvu. Nie otázka.
- „Moli!” — spustiť. Tiež nie otázka.
- „Hoď špring!” — lano ktoré drží loď. Ktoré lano? To lano. Nie tamto.
- „Daj fender!” — gumová lopta medzi loďou a mólom. Zabraňuje tomu, aby sa vaša loď bozkávala so susednou.
- „Pozor na bom!” — vždy príde neskoro. Vždy.
Chorvátski dokeri v prístave komunikujú inak. Rýchle pokyny, hodené lano, gesto rukou ktoré môže znamenať priplaviť bližšie alebo odplaviť ďalej — záleží na kontexte, ktorý hoblík nemá. Správna reakcia je zopakovať pohyb ruky s istým výrazom a dúfať.
Kapitán to vždy zachráni. Bez komentára. Len s tým pohľadom.
Mljet – Polače
Plachtenie z Korčule na Mljet ubehlo rýchlejšie, než by sa nazdal. Na Mljet sme vplávali za súmraku. Polače je malá osada pri vstupe do národného parku. Prístav, ak to tak možno nazvať — pontón, niekoľko lámp, tma za nimi hustá ako zamat. Na pontóne už stáli tri iné lode. Prirazili sme. Majiteľ robil radostné gestá a všemožne nám naznačoval, ako sa teší. Prísľub morských potvor a špecialít vibroval vo vzduchu.
Štyri posádky, jeden pontón, jeden večer.
Neskôr — oveľa neskôr, keď more bolo čierne a hviezdy boli tie jediné lampy, ktoré ešte svietili — majiteľ konoby tancoval so štyrmi posádkami na pontóne a spieval s hlasom človeka, ktorému víno pomohlo k múdrosti: „Takú akciu možno tento rok ešte nezažil.”
Tancoval ako posledný. Riadne nás skasíroval a odišiel ako prvý — reštauráciu bolo treba pripraviť na raňajky. My sme zostali. More nás nikam nenaháňalo, hoci nás už čakal Dubrovník.
Na Mljet sa ešte vrátime. Čaká nás dotyk medúzy.
