Z Panarey sme vytiahli kotvy a zamierili k legendárnemu Stromboli. Aktívna sopka, ktorá vraj vybuchuje každých pár minút, nás privítala mohutným dymovým signálom. Prístav bol plný, posledná bójka pred dedinou voľná. Nevadí – člnom sme to zvládli.

Stromboli

Po krátkom výlete po ostrove nás zaskočila správa: výstupy ku kráteru sú už vypredané. Trochu nás to mrzelo… ale len do chvíle, keď sme večer vyrazili okolo ostrova – zažiť to, čo sa dá len z lode. Tú ikonickú nočnú erupciu.

Zatrasie sa loď. V diaľke blikne obloha. Z útrob sopky sa vyvalí v pravidelnom intervale oranžový gejzír. A okolo – ticho. Len šum mora a svetlo z nekonečného vesmíru. V tej chvíli vieš, že si súčasťou niečoho väčšieho. A že sa to nezabúda.

Filicudi & Alicudi: Ostrovy pre tých, čo zablúdia správne

Plachtenie ti poskytne jedinečný priestor pre sebareflexiu. Rýchlosť vetra vo vlasoch, jemné vlny narážajúce o trup lode a nekonečný horizont. Cestou späť sme preplávali okolo Filicudi – skalnatý, tichý, strmý. Útesy, šnorchlovanie, vulkán Monte Fossa Felci. Viac než príroda ťa však zaujme jeho pokoj. Ostrov nie je tak navštevovaný, má len 300 obyvateľov a nikto sa tu neponáhľa.

Alicudi – ten sme, žiaľ, museli vynechať. Pár domov, sto obyvateľov, žiadne autá – len osly a schody. Raj pre samotárov. Vraj sa tam čas úplne zastavil. Snáď nabudúce.

Návrat na pevninu a malá sicílska lekcia

Prístav Capo d’Orlando nás vítal zlatým západom slnka. Dôstojná rozlúčka s Aeloskými ostrovmi. Vrátili sme loď, vymenili plavky za kraťasy… a rozhodli sa (po Vezuve) pre ďalší “geniálny nápad”: ešte rýchlo pozrieť Taorminu.

Zdalo sa to ako dobrý nápad – len 84 km krížom cez vnútrozemie Sicílie. Ale ako sa hovorí, cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami.. 4 hodiny jazdy, 2 výškové kilometre hore dole, serpentíny a hľadanie parkovania počas sezóny. Nakoniec sme Taorminu nevideli. Zato sme dôkladne spoznali sicílsku diaľničnú realitu a svoje vlastné limity. Pred nami bolo ešte 24 hodín cesty cez celé Taliansko domov. Jedinú dlhšiu zastávku sme urobili v nočných Benátkach. Ale to už je iný príbeh.

Čo nás vulkány Aoelských ostrovov naučili?

Nedostali sme sa na vrchol Stromboli. Ani na Alicudi. Ani do Taorminy. Ale zato sme videli svet z plachetnice, sopku z mora, prešli sme Grand Cratere, Panareu, videli more zhora. A možno aj seba trochu z inej perspektívy.

Niekedy práve tie nepodarené plány vytvoria najlepšie príbehy.

Liparské ostrovy

1. Ostrov Vulcano a sopka Grand Cratere
2. Ostrov Lipari, Salina a Panarea
3. Sopka Stromboli (táto reportáž)

Príspevok Stromboli: Nočná sopečná show akú zažiješ len z mora zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Po výstupe na Grand Cratere na ostrove Vulcano, kde sme sa okúpali nielen v mori ale aj v liečivých bahenných kúpeľoch, sme strávili noc na našej lodi, kolísaní jemnými vlnami Tyrrhenského mora. Ranné slnko nás privítalo s prísľubom ďalšieho plachtenia. Po dymiacom Vulcane sme sa vydali ďalej – čakali nás ďalšie klenoty Ostrovy Lipari Panarea a Salina.

Ostrov Lipari: Srdce súostrovia

Okolo ostrova Lipari sme len preplávali a až cestou naspäť sme tu strávili pekný večer a noc. Najväčší a najobývanejší z Liparských ostrovov je najrušnejší, charakerizovaný remorkérmi, mestským ruchom aj veľkým prístavom. Samotné mesto Lipari očauje svojou zmesou histórie a živej atmosféry. Nenechajte si ujsť prechádzky medzi úzkymi uličkami starého mesta, jeho farebnými domami, trhmi a obchodíkmi s miestnymi špecialitami.

Určite sa oplatí zastaviť v archeologickom múzeu, kde sa dozviete veľa o bohatej histórii ostrova siahajúcej až do neolitu. Sľubujú tu veľké prekvapenie, zbierku antických divadelných masiek, jednu z najväčších v Európe. My sme hulvátsky uprednostnili pivo, kávu a zmrzlinu.

V prístave sme pozorovali rybárov vracajúcich sa s denným úlovkom. ochutnávku darov mora sme si však odložili. Ak sa sem dostanete, určite nevynechajte miestnu špecialitu - sladké mandľové sušienky, ktoré dokonale doplnili naše espresso.

Salina: Vinársky klenot a podmorské prekvapenie

Popoludní sme plachtili popri Saline – druhom najväčšom z Liparských ostrovov, no úplne iného charakteru než Lipari. Zatiaľ čo hlavné mesto žije ruchom a Panarea luxusom, Salina pôsobí ako spomalený záber: pokojná, zelená, zaliata vôňou kapár a ticha.

Ostrov tvoria dve vyhasnuté sopky, ktoré vyzerajú ako dvojičky – Fossa delle Felci a Monte dei Porri. Už starí Gréci ho volali Didyme – „dvojča“. Pod ich zelenými svahmi sa vinú vinohrady, ktoré dávajú vzácnu odrodu Malvasia – jemne sladké víno, ktoré sme, prirodzene, museli ochutnať.

Chvíľu sme sa zdržali pri pobreží. Plávanie v krištáľovo čistej vode sa nečakane zmenilo na potápačské dobrodružstvo, keď sme objavili v hĺbke pár metrov utopený 200 koňový lodný motor Yamaha. Zachovalý a zdanlivo funkčný. Vyťahovanie nám zabralo hodinu, ďalšie dve sme strávili vymýšľaním konšpirácií, ako sa sem dostal.

Salina bola ako výdych – miesto, kde nič netlačíš, len si. Ako keď sa svet prestane ponáhľať.

A potom už Panarea – úplne iný svet.

Panarea: Ostrov, kam sa (ne)vrátiš

Po tichej Saline prišla Panarea – najmenší, najstarší a vraj najštýlovejší z ostrovov. Hoci má rozlohu len 3,4 km², Panarea je známa ako dovolenkové miesto celebrít a milovníkov luxusu. Ostrov bez áut, plný bielych domov, kvetinových stien a terás s výhľadom na more. Musíš obdivovať tradičnú eolskú architektúru. Všetko tu vyzerá, akoby to dizajnoval niekto s instagramovým zmyslom pre detail. Aj smeti sú tu fotogenické.

Naše kotvenie dopadlo ako z reklamy – drink v plážovom bare, západ slnka so siluetou Stromboli v diaľke, a malý výlet pešo do zátoky Cala Junco. Tichá voda, červené útesy, pár rybárov a zvláštny pocit, že niekde pod nohami sú stopy 3000-ročného osídlenia. Nehrali sme sa na archeológov, len sme nasávali atmosféru.

Panarea má niečo do seba – je to mix zabudnutého Grécka, talianskeho vidieka a šarmu, ktorý priťahuje umelcov, filmárov a influencerov so sponzorovanými uterákmi. Vraj sem chodí aj Prada. Možno aj preto sa na bookingu v hoteli Quartara objavila cena 1470 eur za dve noci. Od tej chvíle sme si Panareu prestali predstavovať ako romantický návrat a radšej ju zaradili medzi „nechcené lásky, na ktoré pekne spomínaš, ale nezavoláš späť“.

Ostrovy Lipari Panarea a Salina... Sicília... ak niekedy prídem nazad, prídem znova na jachte. Ako my teraz. S vínom, foťákom a miernou závisťou voči tým, čo si ju môžu dovoliť celý týždeň.

Liparské ostrovy

1. Ostrov Vulcano a sopka Grand Cratere
2. Ostrov Lipari, Salina a Panarea (táto reportáž)
3. Sopka Stromboli , Filicudi, Alicudi

Príspevok Ostrovy Lipari, Panarea a Salina pulzujúce srdcia Aeolských ostrovov zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Vitajte na palube nášho šesťdňového dobrodružstva po Liparských ostrovoch! Pre nás to bola nezabudnuteľná plavbu plná ostrovov, aktívnych sopiek, čiernych pláží a neopakovateľných zážitkov. Ako nadšení amatérski moreplavci sme sa vydali objavovať Liparské ostrovy. Vulcano patril medzi prvý cieľ. Súostrovie je tiež známe ako Aeolian Islands.

Zlý nápad v Neapole

Všetko však začalo oveľa skôr. Temer 24 hodinovou cestou autami (nikdy viac) prerušenou občasnými geniálnymi nápadmi Posádky. Ten prvý geniálny nápad padol v Neapolskom zálive. Po 16 hodinách neprerušeného šoférovania, o štvrtej hodine ráno niekoho napadlo vyškriabať sa na Vezuv a pozrieť sa pri úsvite slnka do krátera. Nerobte to.

Cez Neapol (práve tam štrajkovali smetiari) sme sa premotali pod výstupovú cestu a potom sme viac ako hodinu kľukatými serpentínami po cestách užších ako šnúrka od topánok došli k parkovisku pri Vezuve. Nevideli sme nič, ani na krok, bolo 5 hodín ráno a tabuľka ukazovala trail ku kráterom: 50 minút chôdze. O desiatej ráno sme mali na Sicílii preberať loď. Vyčúrali sme sa pri osamelom plote, nasadli do aut a išli naspäť.

Ak cesta nahor preverila spojky, cesta nadol s naloženými autami preverila brzdové obloženia. Prebierku lode sme stihli len tak tak.

Sicília: Capo d'Orlando a prebierka lode

Naša hlavná expedícia začala v malebnom prístave Capo d'Orlando na severnom pobreží Sicílie. Dodnes si budem tento prístav spájať s paradajkami. Stál tam na rohu nejaký pán s prepravkami a ponúkal paradajky za 5€. Volám Zdenovi: "kúpte jedny".

Zdeno prišiel s prepravkou paradajok. 5€ nestálo kilo ale bednička. Lepšie paradajky som v živote nejedol.

S nadšením sme prevzali našu jachtu, ktorá sa mala stať naším domovom na nasledujúcich šesť dní. Dôkladne sme skontrolovali výbavu, naložili zásoby a s mapami v rukách sme vyplávali smerom k Liparským ostrovom.

Vedeli ste, že Liparské ostrovy sú známe aj ako Eolské ostrovy? Pomenovali ich po bohu vetrov Aeolovi z gréckej mytológie. Táto oblasť je skutočne známa svojimi vetrami. Pre nás predstavovali výzvu zvládnuť celu jazdu na plachtách čo sa nám temer podarilo. O druhých vetroch spôsobených paradajkami mi písať zakázali.

Vulcano

Náš prvý cieľ, ostrov Vulcano, ktorý dal meno všetkým sopkám, nás privítal impozantným pohľadom na dymiacu sopku Gran Cratere. Okamžite nás očaril sírou, čiernym pieskom a svojou drsnou krásou.

Najviac nás však prekvapili čudné znaky na dne krátera.

Výstup na sopku Gran Cratere

Ako nadšení hikeri sme sa hneď po zakotvení vydali na výstup na Gran Cratere. Cesta hore bola náročná, ale každý krok nás odmeňoval úchvatnými výhľadmi. Na vrchole nás čakala panoráma, ktorá vyráža dych - okolité ostrovy sa kúpali v azúrovom mori, zatiaľ čo pod nami sa rozprestierala fascinujúca kráterová kaldera.

Tip pre hikerov: Výstup trvá asi hodinu a pol a je stredne náročný. Nezabudnite si vziať pevnú obuv, dostatok vody a ochranný krém proti slnku. Tiež šatku ak chcete obísť celý kráter. Tie výpary sa ťažko dýchajú. Vyrazte skoro ráno, keď sú teploty príjemnejšie a nie je tam veľa ľudí.

Liečivé bahno a čierne pláže

Po zostupe z vrcholu sme sa rozhodli vyskúšať prírodné kúpele. Tieto sírnaté bazény sľubujú svojimi liečivými účinkami na pokožku. Napriek intenzívnemu zápachu to bol jedinečný zážitok, ktorý sme si nemohli nechať ujsť. Tomu smradu nemôžu konkurovať ani Olomoucké syrečky.

Deň sme zakončili na pláži Spiaggia delle Sabbie Nere, známej svojím čiernym vulkanickým pieskom. Kúpanie v krištáľovo čistej vode s výhľadom na majestátnu sopku bolo dokonalým zavŕšením nášho prvého dňa. Ten čierny piesok na plážach Vulcana vznikol z drobných čiastočiek lávy a sopečného popola. Prírodný peeling a gril pre chodidlá!

Sopečné gule: Jedinečný fenomén Vulcana

Objavili sme aj fascinujúci geologický jav - sopečné gule. Tieto dokonale okrúhle kamenné útvary, niektoré veľké ako futbalová lopta, vytvorila vulkanická činnosť. Prirodzene, jedna musela skončiť na našej jachte a potom na záhrade.

Prvý spánok na húpajúcej lodi. Ak máte loď priviazanú o bóju mimo prístav, veľmi sa ako začiatočník nevyspíte. Zajtra nás čaká prechod na ďalších z Liparských ostrovov, na Panareu.

Liparské ostrovy

• Ostrov Vulcano a sopka Grand Cratere (táto reportáž)
• Ostrov Lipari, Salina a Panarea
• Sopka Stromboli , Filicudi, Alicudi

Príspevok Liparské ostrovy: Vulcano s kvalitnými vetrami zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Sicília a auto – kombinácia, ktorá sľubuje dobrodružstvo. Keď sme si na Sicílii požičali najmenší Fiat Panda, netušili sme, že nás čaká test nervov, logiky a trpezlivosti. Dnešný cieľ? Erice Trapani, stredoveké mestečko na hore, kde vietor nikdy neodpočíva a história sa tu mieša s legendami.

Cesta do Erice: 100 zákrut, 2 infarktové situácie a jedna koza

Navigácia nám ponúkla tri trasy. Vybrali sme tú najkratšiu. Chyba? O pár minút sme sa ocitli v uličkách širokých ako taliansky dialekt, kde spätné zrkadlá prežili len silou vôle. Keď nám GPS oznámilo „pokračujte rovno“, pred sa črtal úzky chodníček strmý ako kamenná stena. Sicília s nami hrá opäť vlastnú hru. Prešli sme niekoľko značiek zákaz vjazdu. Neviem, či sa týkali len nás, pretože okolo prefrčal plne naložený nákladiak.

Cestu nám skrížila aj jedna celkom drzá koza. Po 45 minútach plných úzkostlivého brzdenia, turovania jedničky a dvojky (vyšší prevodový stupeň sme nezaradili), nadávania, apelácie na zdravý rozum a niekoľkých zastaveniach pri zosuve cesty sme dorazili na malé poľné parkovisko asi sto metrov pod lanovkou.. Erice nás privítalo chladným vzduchom, hmlou a atmosférou, ktorá pripomínala filmové kulisy pre Game of Thrones.

Erice

Mesto, 750 m n.m. na vrchu Monte Erice, kde sa stretáva história a vietor. Erice má dlhú históriu – už starí Elymovia, jeden z prvých národov na Sicílii, tu v 8. storočí pred n. l. postavili svätyňu bohyne plodnosti a lásky, ktorú Rimania neskôr stotožnili s Venušou. Chrám stál na mieste dnešného Castello di Venere, odkiaľ je nádherný výhľad na celé pobrežie. Kedysi tu vraj horel večný plameň, ktorý slúžil ako navigačný maják pre lodiarov.

V stredoveku sa Erice stalo nedobytnou pevnosťou pod normanskou vládou. Úzke kamenné uličky a mohutné hradby dodnes pripomínajú časy, keď sa tu preháňali rytieri. Dnes je mestečko skôr tiché, miestami až tajomné. Teda ak zídete z hlavnej turistickej trasy.

Oblečte sa. Zatiaľ čo dole v Trapani je horúčava, hore v Erice môže byť o 10 stupňov menej a vietor, ktorý sa cez ulice preháňa ako nesmrteľný duch.

Život hore: Kam zmiznú domáci v zime?

Dnes má Erice oficiálne okolo 500 obyvateľov, ale v zime sa z neho stáva mesto duchov. Mnohí domáci žijú v Trapani a do Erice sa vracajú len na turistickú sezónu. Niektoré domy majú stáročia, sú postavené z kameňa a ich okná sú také malé, že sa človek čuduje, ako v nich niekto mohol vydržať.

Jednou z menej známych zvláštností je erická mandľová sladkosť – genovesi. Je to koláčik plnený žltým krémom, ktorý vyzerá ako nevinná buchtička, ale po prvom súste si ho chceš vziať domov na celý život. Pečú ho hlavne v legendárnej cukrárni Maria Grammatico, ktorá má svoj vlastný príbeh. Maria vyrastala v kláštore, kde sa naučila tajomstvá stredovekého cukrárstva. Keď odtiaľ odišla, otvorila si vlastnú pekáreň a dnes je jej meno synonymom pre najlepšie sladkosti na Sicílii.

Cesta späť: Taliani nebrzdia, oni len trúbia

Zostup bol rýchlejší a oveľa bezpečnejší. Pôvodnou trasou sme si netrúfali. Predsa len, brzdy staručkej Pandy by prežiť nemuseli. Našťastie sme pri lanovke objavili hlavnú (veľmi komfortnú cestu), ktorá mala síce o 8 km viac, ale s tým peklom predtým sa nedala porovnať. Taliani jazdia podľa jednoduchého pravidla: ak trúbiš dostatočne hlasno, zákruty zmiznú. My sme sa na to nespoliehali a prežili sme do až do Trapani.

Trapani

Späť v Trapani sme si za odmenu dali couscous alla trapanese – sicílsku verziu kuskusu s rybím vývarom. Chutil tak dobre, že sme skoro zabudli na to, ako sme prišli o päť rokov života na tej ceste.

Trapani je mesto, kde sa všetko deje v rytme, ktorý by sa dal nazvať „neskôr to spravím“. Ráno začína o desiatej, obed sa naťahuje do večera a ak sa niečo nepodarí dnes, zajtra je vždy lepší deň. Prešli sme sa po hlavných uličkách i morskej promenáde a zrazu bol večer. Po krátkej prechádzke pri mori sme sa odhodlali vyraziť späť.

Erice Trapani

Ak chceš vidieť Erice, môžeš ísť lanovkou. Ale kde by bola zábava z tej pekelnej cesty najkratšou cestou nahor?

Príspevok Infarktová cesta do Erice Trapani, kde aj GPS kapitulovalo zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Vnúrozemie Sicílie vonia inak. Je to zvláštna zmes pečeného cesta, slaného mora a niečoho nejasného, možno starých príbehov, ktoré sa ešte nevyslovili nahlas. Ráno sme si vybrali cieľ: Segesta – staroveké mesto Elymov, tajomného kmeňa, ktorý vraj prišiel z Tróje. Toľko legenda. Realita? Hory, kamene, ticho a pocit, že každý krok robím po miestach, kde sa kedysi riešili veci, ktoré dnes nikto nevie.

Chrám Segesta

Odbočka k Archeo parku je hneď za dialničným tunelom nad Castellammare del Golfo. Chrám v Segeste stojí osamelo na kopci. Stĺpy obrovské, majestátne, no nikdy nedokončené.

Archeológovia hovoria, že Elymovia ho postavili len tak „naoko“, aby vyzerali ako veľkí hráči v antickom svete. Možno im to vyšlo. Turisti sa potichu prechádzajú okolo, občas cvakne fotoaparát. Slnko páli tak, že aj bohovia si asi radšej vzali voľno.

Divadlo Sicílie

Ale Segesta nie je len chrám. O kúsok vyššie, na ďalšom kopci, je staroveké divadlo. Vyviezol nás tam shuttle bus, ktorý síce vyzeral, že sa každú chvíľu rozpadne, ale zvládol to. A potom – ticho. Zrúcaniny paláca a hľadisko vytesané do skaly, s výhľadom, ktorý by divákov mohol rozptyľovať viac než samotné predstavenie. Keď si sadnete na horné rady, máte pocit, že ste na streche Sicílie. A vietor? Ten tu hrá hlavnú rolu už dvetisíc rokov.

Za divadlom sú ruiny starého mesta – kúsky múrov, stĺpov, niekoľko nádob, v ktorých si niekto kedysi možno odkladal olivy. Chodím pomedzi ne a snažím sa predstaviť si život Elymov. Akí boli? O čom sa rozprávali večer pri ohni? Mali radi dobré víno, alebo boli skôr na silnú kávu?

Catalfimi Segesta

Poobede sme sa vybrali do neďalekého Catalfimi Segesta, mestečka, ktoré sa v horúčave skoro rozplynulo. Ulice prázdne, akoby všetci obyvatelia dostali od života hromadnú správu: „Dnes radšej nikam nechoďte.“ Na hlavnom námestí posedávali len dve staré mamy v čiernych šatách a niekoľko mačiek. Jediná reštaurácia bola otvorená, ale čašník sa tváril prekvapene, že mu tam niekto vošiel. Priniesol nám cestoviny, ktoré chutili ako sen – domáce, jednoduché, dokonalé.

Po obede som sa vybral k hradu na kopci. Cesta hore bola prázdna, len mačky sa lenivo presúvali z tieňa do tieňa. Z hradu zostali už len múry a pár oblúkov, ale výhľad stál za to. Kopce, vinice, diaľnica v diaľke ako had, čo sa snaží uniknúť pred vlastným tieňom.

Terme Segestane

Čo môže byť lepšie ako sa po celodennej horúčave namočiť do termálnej 38°C vody. Navyše na divoko. Iba kúsok pod diaľnicou sme objavili skvelé prírodné kúpele.

Už historik Diodorus Siculus rozprával o blahodarných vlastnostiach týchto vôd... Mnohým ľuďom postihnutým chorobami sa pri používaní týchto vôd vraj vrátila vitalita ich tela, nad akékoľvek mysliteľné očakávania. (Diodorus, IV, 200)

Kúpele majú tri zdroje sírnych vôd, ktoré prirodzene vytekajú s teplotou 44° a 46° C. Dva zdroje sú vo vnútri platených kúpeľov. Tretí prameň s názvom "Bagno delle femmine" je mimo areál, na divoko. A práve tam sme sa vybrali.

Keď sme odchádzali, pomyslel som si, že Sicília je presne taká – plná miest, kde sa minulosť mieša s prítomnosťou a kde si nie ste istí, či ste na návšteve u živých alebo duchov. A že ak by som tu ostal dlhšie, možno by som sa naučil rozumieť jazyku starých kameňov a mačiek, ktoré vedia viac, než dávajú najavo.

Príspevok Segesta: Chrám bohov, divadlo vetra a mesto, kde vládnu mačky zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Keď sa povie Sicília, väčšina ľudí si predstaví mafiu, pizzu a teploty, pri ktorých aj jašterice utekajú do tieňa. My sme sa však rozhodli, že si ju užijeme aktívne: poriadnym hikingom cez Zingaro a kúpačkou. A keďže turistika bez motivácie je len dobrovoľná tortúra, cieľ sme mali jasný. Osvieženie v azúrovej vode San Vito Lo Capo.

Zingaro

Keď ťa trail v tom úpeku vyzlečie aj z posledného zvyšku dôstojnosti. Vybrali sme sa do prírodnej rezervácie Zingaro. Trasy tu sľubovali úžasné výhľady, vôňu divokého tymianu a – ako sa ukázalo – aj reálnu možnosť osobného kolapsu. Už po prvých kilometroch sme pochopili, že „mierne náročné“ v preklade znamená „schudneš kilo potu za hodinu“. Krajina bola nádherná. Ale v 35 stupňoch sa človek viac ako na panorámu sústreďuje na to, aby nevyzeral ako roztopená zmrzlina.

Vrcholným bodom trasy bola chvíľa, keď sme stretli Talianov v žabkách, ktorí sa na nás pozerali s rovnakým pochopením, ako keď sa niekto rozhodne jesť špagety lyžicou. Ich bezstarostnosť nás presvedčila, že nemusíme riešiť naše trekingové topánky – hlavné je prežiť.

Mramorové bane

Samotná prírodná rezervácia Zingaro je známa svojou divokou krásou, no len kúsok od nej sa nachádza aj zaujímavý kúsok histórie – staré mramorové bane. Po stáročia sa v tejto oblasti ťažil vzácny sicílsky mramor, ktorý sa používal na stavbu kostolov, palácov a sochárske diela po celom Taliansku. Dnes sú funkčné len niektoré, každopádne Zingaro je asi jediné miesto na svte, kde majú kone stajne z mramoru.

Niektoré časti bývalých baní sú dokonca prístupné pešo. Ponúkajú pohľad na kombináciu prírodnej a priemyselnej histórie. pričom hory vytvárajú dramatickú kulisu.

San Vito Lo Capo

Kúpanie, ktoré malo byť oslobodením. Po dvoch hodinách sme dorazili na pláž. More bolo tak tyrkysové, že aj Photoshop by ho upravil na menej nápadné. Vstup do vody bol balzamom na dušu… a šokom pre telo. Aj keď sme čakali príjemné osvieženie, realita predčila akékoľvek očakávania. Ak všade na severnom pobreží Sicílie boli vlny, tu bolo more ako z rozprávky. Toto miesto určite patrí medzi najkrajšie pláže Sicílie.

Ležať vo vode, sledovať hory a ignorovať fakt, že zajtra nás budú bolieť svaly. O niektorých sme ani nevedeli, že existujú – to bol ten pravý sicílsky zážitok.

Pot, smiech a slaná voda všade

Hiking v San Vito Lo Capo nám ukázal, že aj keď sa človek rozpadáva od únavy, dobrá pláž všetko vylieči. Navyše, keď vás prírodná rezervácia presvedčí, že potenie je nevyhnutná súčasť dovolenky, naučíte sa jednu dôležitú lekciu: "Vždy so sebou noste viac vody. A možno aj žabky." – talianska metóda prežitia evidentne funguje.

Príspevok San Vito Lo Capo: Keď sa potíš aj v mori zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Cesta ruže je pútnická trasa na Sicílii, konkrétne medzi mestami Agrigento a Palermo. Oficiálne je známa ako Magna Via Francigena, čo znamená "Veľká franská cesta." Sicílska obdoba púte do Santiaga de Compostela.

Táto historická trasa pochádza z obdobia, keď bola Sicíliu križovatkou kultúr a civilizácií. Bola súčasťou siete ciest, ktoré používali pútnici smerujúci do Ríma. Mala zásadný význam ako spojnica medzi západnou a východnou časťou ostrova.

Magna Via Francigena

vedie cez nádhernú sicílsku krajinu, prechádza cez pohoria, vidiecke dedinky, starobylé kláštory a historické mestá. Pútnici i turisti si môžu vychutnať krásne scenérie, prírodné divy aj miestnu kultúru a jedlo.

Trasa začína v Agrigente,. Tu sa nachádza slávne Údolie chrámov (Valle dei Templi) so starovekými gréckymi chrámami, a končí v Palerme, hlavnom meste Sicílie. To je známe svojím bohatým dedičstvom a multikultúrnou atmosférou. Po ceste sa pútnici môžu zastaviť v menších mestečkách, ako sú Sutera, Prizzi alebo Corleone. Niet lepšieho spôsobu ako objaviť dušu tohto talianskeho ostrova a zoznámiť sa s autentickým životom na Sicílii.

Táto cesta nie je len fyzickou výzvou, ale aj duchovným zážitkom, kde má každý krok symbolický význam. Nazýva sa tiež "Cesta ruže" pre svoju poetickú krásu a kvetinové zastávky, ktoré sa často objavujú pozdĺž cesty, čo vytvára príjemnú atmosféru pre pútnikov.

Priebeh trasy

Pútnická trasa Magna Via Francigena je dlhá približne 180 kilometrov. Turisti a pútnici si ju zvyčajne rozdelia na 8 až 9 etáp. Každý deň tak prejdú okolo 20 až 25 kilometrov. Dĺžka etáp sa môže líšiť v závislosti od tempa. kondície a preferencií jednotlivých pútnikov.

Trasa prechádza rôznorodým terénom vrátane kopcov, viníc, olivových hájov, ale aj malebných sicílskych dediniek. To z nej robí kondične náročnú, pestrú a obohacujúcu cestu.

Pozrite si tiež

• ROMA
• SICILIA
• KALABRIA
• LAGO DI GARDA
• DOLOMITY

Príspevok Cesta ruže: sicílska pútna trasa medzi Agrigentom a Palermom zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Kúsok od Balestrate pred Palermom zídeš z diaľnice a odbočíš do vnútrozemia. Neprejdeš ani kilometer a poblúdiš. Nie preto, že Sicília. Ale preto, že jediná odbočka do tejto dedinky vyzerá skôr ako vstup medzi polia. Nedáš sa zmiasť a pôjdeš ešte kilometer, dva. Potom dorazíš do Borgo Parrini. Najmenšej a najfarebnejšej dediny celej Sicílie.

Borgo Parrini

Začiatkom roku 2000 bola dedina väčšinou opustená, ale miestny podnikateľ Giuseppe Gaglio ju začal renovovať, pričom čerpal inšpiráciu od španielskeho umelca Antoniho Gaudího a iných stredomorských štýlov.

Teraz je to skrytý klenot, ktorý priťahuje fotografov, umelcov a cestovateľov, ktorí hľadajú niečo trochu mimo vychodených ciest. Steny sú zdobené zložitými mozaikami, farebnými dlaždicami a abstraktnými tvarmi, ktoré dodávajú Borgo Parrini jedinečnú, snovú atmosféru.

Antonio Gaudí

Španielsky architekt z Katalánska, známy svojim jedinečným a nápaditým štýlom, ktorý spájal prírodu, náboženstvo a modernizmus sa svojej slávy nedočkal. Jeho najznámejšie dielo Sagrada Família dokončujú v Barcelone dodnes. Ak ste navštívili túto katalánsku metropolu, určite viete čo je Park Güell, Casa Batlló, či Casa Milà. Hneď pochopíte, kde sa v Borgo Parrini inšpirovali.

Dedina ako umelecká galéria

Borgo Parrini je farebná, takmer neskutočná sicílska dedina kde žije len zopár obyvateľov. Ale denne pulzuje životom a najmä architektúrou inšpirovanou Gaudím. Dve tri uličky (z čoho sa celé mestečko skladá) pôsobia ako živá umelecká galéria, ako kulisa so svojimi jasnými nástennými maľbami, náladovými budovami a umeleckými vibráciami.

Káva v miniparku

Prechádzame okolo kaviarne s miniparkom, ktorá má rozlohou možno menšiu, ako naša spálňa. Sú pedanti. Každý centimeter miesta je využitý. Tetuška nám ponúka aby sme si sadli. Do každej budovy (v ktorej aj bývajú) sa dá za euríčko vstúpiť. Iba pár metrov vedľa nás volá chlapík na bábkové divadlo. Ak vydržíme pol hodiny, dá nám okoštovať sicílskeho vína. To nemôžeme odmietnuť.

Ako to opísať. Nabité, v tejto oblasti naprosto nečakané. Must see atrakcia, na skok z diaľnice, iba pár kilometrov od Palerma, o ktorej väčšina turistov ani netuší. Borgo Parrini. Toto nie je Agrigento, ani Enna, Corleone, ba ani Taormina Ale koncentrovaná duša Barcelony a Gaudího v stratenej dedinke na Sicílii, ktorú vláda ešte pred pár rokmi ponúkala za euro. Napriek tomu ťa dostane.

Príspevok Borgo Parrini, fragment Barcelony a Gaudího na Sicílii zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.