Keď ma niekto zavolá do archeologického múzea, zvyčajne si predstavím zaprášené vitríny a nekonečné popisy, ktoré nikto nečíta. Potom som navštívil MARQ Alicante. National Geographic ho radí medzi 10 najlepších múzeí v Španielsku a po hodine vnútri som pochopil prečo. Toto nie je sklad starých črepov, toto je stroj času.

MARQ: Prvé múzeum 21. storočia

MARQ sídli v budove starej barokovej nemocnice San Juan de Dios. Kontrast medzi historickými múrmi a hypermoderným interiérom funguje skvele. Múzeum sa pýši titulom „Európske múzeum roka“ a jeho filozofia je jasná: nesmieš sa nudiť.

Namiesto nudného chodenia medzi regálmi tu kráčaš po sklenenej podlahe priamo nad vykopávkami. Vidíš rekonštrukciu jaskyne, kde pravekí ľudia lovili, alebo sa ocitneš uprostred potopeného rímskeho korábu. Je to interaktívne, vizuálne a fyzicky ťa to vtiahne do deja.

Môj „románový“ moment: Absolútnym klenotom je Tresor de la Marina Alta – zlatý poklad (tri torquesy a prívesok). Našli ho zamurovaný v stene starej pevnosti. Keď si predstavíte vojaka, ktorý v posledných hodinách pred pádom pevnosti v strachu muruje svoje zlato do steny, história zrazu prestáva byť dátumom v učebnici a stáva sa živým príberom.

Tip na „historický roadtrip“

Jeden lístok, tri svety. MARQ nekončí za bránami budovy. Ak si kúpiš kombinovaný lístok (stojí len pár eur), máš v cene aj dve úžasné lokality pod holým nebom, kam ťa odvezie mestská električka (TRAM).

1. Lucentum: Mesto, ktoré zachránila tvrdohlavá Švédka

Asi 3 km od centra, medzi modernými panelákmi pri pláži Albufereta, leží rímske mesto Lucentum. Pôvodne tu mali stáť ďalšie apartmány pre turistov, ale v 60. rokoch sa stalo niečo neuveriteľné.

Švédska archeologička Solveig Nordström si doslova ľahla pred buldozéry, ktoré prišli lokalitu zrovnať so zemou. Zburcovala médiá a vyhrala. Dnes sa tu môžete prechádzať po pôvodných rímskych uliciach, vidieť kúpele, fórum a dokonca aj koľaje od kolies vyjazdené v kamennej bráne. Bez Solveig by tu bol dnes len ďalší bazén a bar.

2. Illeta dels Banyets: Polostrov piatich tisícročí

Toto je pre mňa najmagickejšie miesto. Malý polostrov pri meste El Campello (L1 tram), kde sa na jednom kúsku zeme tlačia stopy civilizácií starých 5 000 rokov – od doby bronzovej, cez Iberov až po Rimanov.

Sú tu vytesané rímske rybné farmy (viveros), ktoré vyzerajú ako prírodné bazény. Dnes tam ľudia šnorchlujú v priezračnej vode hneď vedľa archeologických vykopávok. Spojiť históriu s kúpaním v mori? To je presne ten „reštart“, ktorý možeš v Alicante objaviť.

Praktické info pre tvoj „deň s MARQ“

• Vstupné: Kombinovaný lístok na všetky tri miesta stojí okolo 4-5 €, čo je v pomere k zážitku skoro zadarmo. Úplne zadarmo je to v nedeľu od desiatej do druhej poobede.
• Pozor: V Lucentum a Illete nie je takmer žiadny tieň – bez vody a krému tam ani nechoďte.
• Tip: Pondelky sú v múzeách v Španielsku „mŕtve“ – býva zatvorené.

MARQ Alicante

Ak si myslíte, že Alicante je len o plážach, mori a sangrii, choďte do MARQ. Pochopíte, že kráčate po zemi, kde sa 5 000 rokov miešali osudy ľudí, ktorí milovali, bojovali a schovávali poklady presne tak ako my. Len za to vtedy neplatili tromi eurami pri vchode.

Príspevok MARQ Alicante: Múzeum, kde archeológia prestáva byť nudou zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Každý, kto príde do Alicante, vidí ho ako prvý. Castell de Santa Bàrbara tróni na vrchole hory Benacantil 166 metrov nad morom a nekompromisne dominuje panoráme mesta.

Väčšina turistov urobí to isté: odkráčajú k výťahu na Avenida de Jovellanos, zaplatia necelé tri eurá a nechajú sa v tuneli vysekanom do skaly vyviezť priamo na vrchol. Je to pohodlné. Rýchle. A je to obrovská chyba.

Hrad totiž nie je len cieľ. Je to cesta cez miesta, ktoré väčšina ľudí trestuhodne preskočí.

Tisíc rokov pod nohami

Skôr než vyrazíme nahor, krátky "flashback". Pevnosť tu stojí od 9. storočia, kedy Alicante ovládali Mori. Meno dostala podľa svätej Barbory, pretože práve na jej sviatok (4. decembra 1248) hrad dobyl budúci kráľ Alfonso X. Múdry.

Hrad zažil všetko: bombardovanie Francúzmi, britskú okupáciu aj temné časy po občianskej vojne, kedy slúžil ako väzenie. Ak sa pozorne pozriete na múry v strednom areáli, dodnes tam nájdete vyryté mená väzňov, ktorí tu čakali na svoj osud. Až do roku 1963 hrad strašil ako opustená zrúcanina, kým ho neotvorili pre nás – zvedavých tulákov. Vyšliapal som si to dvakrát, zakaždým inou cestou.

Trasa 1: Santa Cruz

Volajú to aj „alicantský Montmartre“. Toto je srdcovka snáď každého fotografa. Štvrť Barrio de Santa Cruz nie je veľká, je to spleť desiatich úzkych uličiek, ktoré sa šplhajú po úbočí hory. Biele domy, farebné kvetináče a schody, ktoré vás preveria. Miestami to pôsobí ako turistický gýč, ale prekvapivo, ľudia tu naplno žijú.

Na najvyššej terase nad mestom je malý kostolík - kaplnka Santa Cruz. Zjavne som sa strafil práve do nejakého cirkevného sviatku. Krojované živé madony neboli veľmi šťastné, že som si ich cvakol. Ale aj to podporuje miestny turizmus, vďaka ktorému celá táto oblasť žije.

Na konci schodov k hradbám a záhradám žije snáď najbohatšia babka v podhradí. Jej biznis spoznáte ľahko. Tak okvetináčovaný vchod ste ešte nevideli. Na stoličke sedí babka s paličkou a na kartóne pred ňou, ktorý oblizuje mačka, stojí, že ste tento rok už 350 000 návštevník, ktorý pomáha udržovať jej rastlinky; a ktorý sa s ňou (prirodzene za malý obnos) odfotil.

Tebe to nedá a cvakneš sa tiež. Euríčko putuje do škatuľky. Babka, kvetinky aj ty ste spokojní.

Akoby Hitchcockova Camera obscura. Je to svet v meste. Chvíľami máte pocit, že ste v gréckej dedinke, chvíľami v rímskom Trastevere. Cesta k hradu je jednoduchá. Stále hore. Až k jedinému zachovanému úseku mestských hradieb. Výhľad na more je tu už závratný – a to ste len v polovici.

Z môjho pohľadu sú potulky po týchto pitoreskne rozprávkových uličkách zaujímavejšie ako samotný hrad, v ktorom, priznajme si, okrem hradieb, výťahu a predajne suvenírov až tak veľa neuvidíte. 

• Štart: Plaza de San Cristóbal.
• Čas: 20–30 minút čistého času (plus hodina na fotenie kvetináčov)

Trasa 2: Cez Parque de la Ereta (Zelená oáza)

Ak chcete menej schodov a viac tieňa, zvoľte park. Ereta sú terasovité záhrady, kde domáci vysedávajú pri fontánach a sledujú západ slnka. Je to ideálne miesto na „pomalú turistiku“. Sadnete si na lavičku, otvoríte vodu a pozeráte sa, ako sa mesto pod vami zmenšuje. Opäť plynie otázka, či má význam vyštverať sa až hore.

• Štart: Brána Dean Zaragoza (horná časť Santa Cruz).
• Čas: Pohodových 30–40 minút.

Trasa 3: Divoký okruh z MARQ-Castillo (Okolo hory)

Toto je trasa pre tých, čo chcú vidieť hrad z každej strany. Začína sa na zastávke MARQ-Castillo a obchádza Benacantil dokola. Máte odtiaľto ako na dlani Serra Grossu a užijete si aj trochu rebélie. Cesta nahor je totiž lemovaná viacerými pografitovanými zastaveniami. Trochu mi to pripadalo ako street artová kalvária. Len namiesto boha uctievajúca slobodu, mladosť a revolúciu.

Hrdo a dovážne odbočte na bočné chodníčky. Všetky sú súčasťou turistických trás okolo hradu. Neobíďte skalnú vyhliadku s výhľadom na Serra Grossu. Uvidíte drsnú, skalnatú tvár hradu, ktorú z pláže neuvidíte. Stretnete tu len pár ľudí. NIč pre davy. Je to viac o sebe samom. O prírode, geológii,o skalných výzvach a vyhliadkach.

Ak si chcete odfajknúť hrad, choďte výťahom. Ak chcete Instagram, choďte cez Santa Cruz, ak chcete pokoj a priestor sám pre seba, voľte práve tento okruh.

Castell de Santa Bàrbara: Čo vás čaká hore?

Hrad má tri úrovne. Najvyššia terasa (La Torreta) je najstaršia – tam nájdete legendárnu Vežu cti. Stredné areály sú zo 16. storočia a nájdete tu Námestie zbraní a strážnice. Na mňa urobila najväčší dojem sála Filipa II. Najnižšie dnes slúži ako parkovisko, ale práve odtiaľ som urobil tie najkrajšie fotky.

Máte tu štyri hlavné vyhliadky. Môj tip? Mirador de la Campana na západe. Ak tam prídete pred západom slnka, uvidíte, ako sa svetlo láme o okolité pohoria. To vám výťah za dve minúty nedá.

Obrňte sa tiež proti davom. Na výťah, ktorý bol pôvodne určený len pre seniorov a ľudí s postihnutí si dnes postojíte mimo sezóny štvrťhodiny ale v sezóne kľudne aj hodinu. Za ten čas ste dvakrát hore a dole.

Legenda o Maurovi: Tvár v skale

Keď budete dole na pláži Postiguet, pozrite sa hore na horu. Ak prižmúrite oči, v skale jasne uvidíte profil ľudskej tváre. Hovorí sa mu La Cara del Moro (Tvár Maura).

Legenda hradu hovorí o guvernérovi Ben-Abedovi a jeho dcére Zahare, ktorá milovala kresťana. Otec sľúbil, že ak cez noc napadne sneh, mladíka nezabije. Sneh nenapadol, ale zakvitli všetky mandľovníky. Guvernér sľub nedodržal a mladíka popravil. Zahara od žiaľu skočila z útesu a zúfalý otec prosil Alaha o trest. Ten ho premenil na kameň – jeho tvár je navždy vytesaná do skaly presne tam, kde jeho dcéra našla smrť. Existuje vôbec hrad kde by láska kvôli nešťastne láske neskočila z útesu?

Symphonycard

Až pri odchode z hradu som si všimol malú výstavu, v ktorej som však strávil najviac času. Mapovali tu po jednotlivých obdobiach dizajny LP obalov rockových legiend ako Pink Floyd, Clash, Led Zeppelin a pod.  Fakt som si to užil.

Praktické tipy

• Vstup na hrad: Zadarmo (vrátane múzea MUSA vo vnútri).
• Výťah: cca 2,70 € (pokiaľ naozaj nemôžete chodiť, inak ho ignorujte).
• Otváracie hodiny: V lete až do 23:00 (v noci je hrad magicky osvetlený).
• Zostup: Choďte dole vždy pešo cez Santa Cruz a skončite pri bazilike Santa María. Tam chutí pivo po výšľape najlepšie.

Verdikt: Výťah je pre tých, čo sa ponáhľajú. Ale Castell de Santa Bàrbara nie je o rýchlosti. Je o vôni kvetov v Santa Cruz, o dotyku studeného kameňa vo väzenskej cele, skalných chodníkoch a vyhliadkach. O skvelom pocite, kedy sa nad Alicante konečne nadýchnete z plných pľúc.

Príspevok Castell de Santa Bàrbara: Prečo (ne)použiť výťah zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

"V Berlíne som nebol odkedy padol Berlínsky múr, určite viac ako 30 rokov," zahlásil Johny. "OK, začneme teda u Charlieho," zakontrujem. Chvíľu ticho, potom nesmelá otázka: "Kto je Charlie?"

Filozofické zamyslenie dvoch starcov na kolobežkách o topografii teroru. Berlínsky múr nie je len pamiatkou na studenú vojnu. Je to konečná stanica vlaku, ktorý sa v Nemecku pohol už v roku 1933. Totalita v tomto meste nemenila podstatu, len farbu uniforiem a materiál bariér. Od byrokraticky naplánovanej genocídy až po betónové pásmo smrti – toto sú zápisky o meste, ktoré sa svoju minulosť nesnaží zakryť.

Checkpoint Charlie

Kde sa absurdita stretáva s tragédiou

Stojíme pred bielou strážnou búdkou uprostred rušnej ulice. Turistické plagáty, selfie tyče a predavači magnetiek. Johny poznamenal: „Toto miesto by malo ľudí desiť, nie baviť.“ Mal pravdu. Na Checkpoint Charlie si civilizácia podávala ruku so svojím vlastným popretím.

Medzi Východom a Západom ležalo pár desiatok metrov asfaltu, po ktorom ste mohli prejsť slobodne — alebo vôbec nie. Všetko záviselo od náhody narodenia a farby vášho pasu. NDR vtedy nevlastnila len betonárky, ale aj ľudskú budúcnosť. Múr bol odpoveďou na „cestovateľské chute“ — režim ním musel zastaviť státisíce ľudí, ktorí odmietali žiť v štáte, čo im diktoval aj sny.

Najšialenejšie úniky: Vynaliezavosť v službách slobody

V múzeu Berlínskeho múru Johny zostal stáť pred miniatúrnym autom: „On sa fakt schoval do kufra Trabanta?“ Áno. A bol to jeden z tých lepších plánov. História útekov je katalógom zúfalstva a odvahy:

• Balón z kusov látky: Rodina Wetzlerovcov preletela nad múrom v podomácky ušitom balóne. 28 minút letu v mraze a strachu, kým nepristáli na západe.
• Obrnený transportér: Wolfgang Engels ukradol armádne vozidlo a jednoducho ním prerazil múr. Uviazol v ostnatom drôte, postrelili ho, ale západoberlínski okoloidúci ho doslova vytiahli do slobody.
• Tunel 57: 145 metrov dlhý, pol metra pod zemou. Za jednu noc ním prešlo 57 ľudí. Kopali ho tí, čo už boli vonku — lebo tam nechceli nechať svojich blízkych.

Viac ako 140 ľudí pri pokuse o útek zahynulo. Nie sú to štatistiky. Sú to príbehy ľudí, ktorí mali mená a niekoho, kto ich doma márne čakal.

Pád múru: Ako sa nedorozumenie stalo históriou

9. november 1989. Hovorca NDR Günter Schabowski na tlačovke omylom vyhlásil, že hranice sa otvárajú „okamžite“. Nevedel, že to malo platiť až od rána a kontrolovane. Slová však boli vonku. Desaťtisíce ľudí sa nahrnuli k priechodom. Pohraničníci nevedeli čo robiť. O polnoci Harald Jäger, veliteľ prechodu Bornholmer Strasse, jednoducho otvoril závoru, pretože odmietol strieľať do vlastných ľudí.

Johny to zhrnul: „Celá studená vojna padla na omyl jedného úradníka a na slušnosť jedného vojaka.“ Možno to bol len okamih, keď história povedala: „Dosť.“

East Side Gallery

alebo múr ako historické plátno

Pozostatky Berlínskeho múru nájdete vo Friedrichshaine, na brehu Sprévy. East Side Gallery dlhá 1,3 kilometra je umelecký pozostatok tej doby. Pokrývajú ho maľby umelcov z celého sveta. Je to najpodivnejšia galéria pod holým nebom, akú sme videli.

Objavili sme i Brežneva a Honeckera v bratskom bozku s nápisom „Bože, pomôž mi prežiť túto smrteľnú lásku“ . Hneď sme sa to pokúsili napodobiť.

Trabi muzeum

A potom je tu Trabant. Dvojvalcový motor, telo z lisovaného plastu, maximálna rýchlosť deväťdesiat kilometrov za hodinu — ak ste mali šťastie a vietor v chrbte. Symbol DDR, na ktorý sa čakalo trinásť rokov. Keď ľudia v novembri '89 prechádzali hranicu, prišli práve na Trabantoch.

Dodnes si na nich v maďarsko rakúskom pohraničí a v Košturicových filmoch prasce vylamujú zuby. Ale dôstojnosť si ľudia vedia nájsť aj v nedôstojných veciach. Tak sme videli trabi limuzinu, trabi kabrio i trabi kemper. :-)

Topografia teroru

alebo čo Berlínskemu múru predchádzalo

Tam, kde kedysi sídlilo gestapo a SS, stojí dnes centrum Topografia teroru. Okolo neho symbolicky ponechali Berlínsky múr. Nie je to múzeum hrdinov, ale múzeum mechanizmu smrti. Toho, čo studenej vojne predchádzalo. Mapuje obdobie Nemecka od nástupu NSDAP a Hitlera k moci. Konečné riešenie. Videli sme zápisnicu z konferencie vo Wannsee, kde pätnásť mužov za hodinu a pol „vyriešilo“ osud miliónov ľudí.

Johny nič nehovoril. Ani ja. Filozofia zla nie je vždy dramatická. Niekedy vyzerá ako suchá byrokratická zápisnica zo schôdze.

Návštevu tohto múzea veľmi odporúčam. Mnohé vtedy používané techniky vyvolávania nenávisti sú živé i dnes. Pod pozostatkami berlínskeho múru nájdete chronologický záznam vzostupu Hitlerovej moci zla, až po úpadok mýtickej tretej ríše.

Je poučné vidieť ako končí zlo.

Welthauptstadt Germania a Führerbunker

Albert Speer mal plán. Hitler mal víziu. Berlín sa mal stať Welthauptstadt Germania — svetovým hlavným mestom novej ríše — s víťazným oblúkom väčším ako ten parížsky, s kupolou, pod ktorou by sa stratil celý rímsky Panteon.

Nič z toho nevzniklo. Zostalo len parkovisko. Pod ním zasypaný betónový Führerbunker. Žiadna tabuľa, len zaparkované autá.

Nemecko sa rozhodlo, že z tohto miesta neurobí púť. Hitler si nezaslúži ani hrob. Johny súhlasil. Ja som si nebol istý — zabudnutie a vyrovnanie sa nie sú vždy to isté.

Memoriál zavraždených židov

Pamätník zavraždených Židov nepochopíte z fotografie. Keď vojdete medzi tie sivé kvádre, zem sa začne vlniť a ruch Berlína zmizne. 2711 betónových blokov bez mien.

Práve tá anonymita je podstatná — nacisti vzali ľuďom identitu a toto miesto to pripomína svojou mlčanlivou masou. Hore turisti fotia selfie, dole pod zemou sú v informačnom centre listy a osudy konkrétnych obetí. Ten kontrast je silnejší než samotný betón.

Reichstag

A potom je tu Reichstag. Fostrova sklenená kupola, po ktorej stúpate nad hlavy politikov. Symbol je jasný: Moc musí byť viditeľná. Občania sú nad poslancami.

Johny bol skeptický: „Je to príliš pekný symbol. Skutočná demokracia je oveľa škaredšia. vymletý hlupák či gauner majú rovnaký hlas ako slušný človek.“ Možno. Ale možno práve preto potrebujeme vzdelaných a slušných ľudí, potrebujeme aj symboly, aby sme nezabudli, čím chceme byť.

Demokracia nie je ideálne zriadenie. Ale pre slobodu a prosperitu človek nič lepšie nevymyslel.

Potsdamer Platz

Kapitalistická náplasť na socialistickú jazvu

Naše potulky končíme na Potsdamer Platz. Pred rokom 1989 to bola „ničia zem“ — pás mŕtveho územia medzi Múrmi. Dnes je to ultramoderná štvrť. Johny to nazval „kapitalistickou náplasťou na socialistickú jazvu“. Berlínčania ale nevystavajú nové bez toho, aby nepripomínali staré.

A Berlínsky múr? Jeho stopy vyznačené vydláždeným kamenným pruhom po celej jeho trase pripomínajú dôsledky zla a uvoľnenej nenávisti. Ľahko ho môžete nasledovať.

Berlín žije novým životom

Večer v Kreuzbergu Johny napísal na servítku: „Berlín je jediné mesto, kde sa minulosť nepretvaruje, že nie je minulosťou.“ Kluby v bývalých skladoch, graffiti vedľa pamätníkov. Sloboda nie je len neprítomnosť Múru. Je to schopnosť žiť s pamäťou bez toho, aby vás paralyzovala. Múr padol. Mesto žije.

My tu sedíme, popíjame Paulaner a ochutnávame povestné vegánske menu: „Original DDR Currybratwurst“ – múčny kabanos ktorý nevidel mäso ani z rýchlika, utopený v kečupe, posypaný s curry. Táto DDR pochúťka je rovnakým paradoxom ako celý berlínsky múr. Oboje je za trest.

Zapísané podvečer v stánku na servítke z bratwurstu — Johny & ja, Berlín, kolobežka, veď viete.

Príspevok Berlínsky múr: Symbol teroru, ktorý začal v troskách roku 1933 zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Keď sa povie turistika v Alicante, každý rieši výťah na hrad Santa Bárbara alebo pláže. Serra Grossa – tá skalnatá kopa na okraji mesta – zvyčajne všetkým unikne. A pritom je to ona, čo skrýva najzaujímavejšie veci v celom okolí.

Má len 173 metrov, ale výhľady sú až po Benidorm a pod nohami máš tunely, bunkre a zásobníky ropy.

Serra Grossa, matka Alicante

Hovoria jej la madre de Alicante. Nie je to poézia, ale čistá geológia. Z tohto vápenca postavili polovicu mesta. Radnica, divadlo aj bazilika – všetko vysekali z tejto hory.

Ropa pod horou: Rafinéria La Británica

V roku 1875 tu vyrástla rafinéria La Británica. A keďže hore nebolo miesta, navŕtali sa do vnútra. Vznikla tam šialená sieť tunelov a cisterien – údajne cez kilometer chodieb. Jediná podzemná rafinéria v celom Španielsku. A práve to bol hlavný dôvod, prečo som sem vyrazil.

Stojím pri stanici TRAM L1 Sangueta a hľadám diery do tunelov. Sú nenápadné, zarastené, ale keď vieš, čo hľadáš, nájdeš ich. Vyliezol som až k hlavnej cisterne. Kolosálna vec. Ako petrochemická katedrála.

Každá mreža sa dá preliezť a každý plot má svoju dieru. Tak sa nedôstojne strkám pod zamrežovanú bránu a som vnútri. Úprimne? Nebolo tam veľa vidieť. Po schodoch po obvode cisterny stúpam až k jej vrcholu a zrazu hore vidím turistický chodník a na ňom – živú ženu.

Moje dve silné turistické stránky

Snažím sa dostať na chodník ale výstup vedie cez strmé zarastené skaly a tŕnie. Aj ma napadne vrátiť sa a celé to obísť ale potom to vzdám a leziem. Leziem po štyroch.

Ak by ma mohli charakterizovať dvoma silnými stránkami, boli by to tieto:

1. Vracať sa a obchádzať niečo, na to som lenivý.
2. A ak si mám vybrať vyberiem zo zlej a ešte horšej cesty určite si vyberiem tú najhoršiu

Takže leziem. Leziem po štyroch. Sandra (tá žena) sa musela baviť, keď ma videla s trasúcimi sa nohami zdolávať ten skalný úsek. Ale nevzdať sa, to mám tiež v génoch. Za desať minút som pri nej.

„Ako ste sa sem cez tie ploty dostala?“ pýtam sa zadychčaný.
„Jednoducho, zdola vedie krásny turistický chodník,“ uzemnila ma.

Bunkre a zákopy v bizarných pieskovcových skalách

Serra Grossa bola počas občianskej vojny pevnosť. Alicante malo vďaka prístavu a zásobníkom CAMPSA obrovský význam. Vybudovali tu bunkre, strážnice a zákopy.

So Sandrou sme sa rozdelili – ja som šiel popri pobreží okolo bunkrov, ona na druhú stranu k pieskovcovým skalám. Po skalách som nachádzal vytesané mená. Od vyznaní lásky pre Margaretu a Juliu, cez ruské čmáranice až po autentické podpisy vojakov s predvojnovými dátumami.

Vedeli ste, že Alicante bolo posledné mesto, kde v roku 1939 ešte viala republikánska vlajka?

Konečne som sa dostal k najzápadnejšej časti chodníka s luxusným výhľadom na prístav, pláže a Castello Santa Barbara. Ale stále sa dá ísť vyššie. A to je vždy moje prekliatie. Stúpam popri drevených zábradliach, ktoré možno pamätajú ešte tú občiansku vojnu a na na samom vrchu stretávam opäť svojho súputníka Sandru.

Niečo je iné, tvár má červenšiu ako paprika z Paradis. Vyťahujem vodu a podávam jej moju „päťdesiatku“ krém, nech si namaže tvár. Toto smrdí ťažkým úpalom.

Obaja sme si pochvaľovali, že tu nie je ani nohy. Veď – turisti.

Campo de los Almendros

Sierra má aj temnú históriu. Pri nákupnom centre Alcampo bolo Campo de los Almendros – koncentračný tábor, ktorý trval len šesť dní, ale zanechal stopu. Fašisti tam držali 19 000 ľudí. Nedávali im jesť, tak zajatci zjedli všetky mandle z okolitých stromov – odtiaľ ten názov. Zomrelo tam vtedy za 6 dní asi tisíc ľudí.

Serra Grossa, rimania a doba bronzová

Až v múzeu MARQ som sa dozvedel, že na Sierra Grosse bola osada z doby bronzovej už 1800 rokov pred Kristom. Veľa tam neobjavíte. Všetko cenné je v múzeu. Ale vedomie, že sa tu ľudia rekreovali s výhľadom na more pred 3 800 rokmi – a zadarmo – občas turistu naserie.

Iba neďaleko objavíte ďalší archeopark z doby rímskej - Lucentum.

Nuž čo, čas objaviť more.

Rímske kúpele Albufereta a ojazdená Španielka

V Albuferete na východnom okraji Serra Grossy objavíte rímske morské bazény, tzv. Punty. Hneď som tam omočil nohy. Máčať si pľuzgiere tam, kde si ich pred 2000 rokmi máčali aj Rimania, má svoju mystiku.

Prirodzene, fotím si to. Kým mi do záberu nevlezie postaršia, značne ojazdená Španielka a nezačne po mne ziapať, nech ju nefotím. „Ale veď ja fotím tie punty,“ hovorím. Začala vrieskať ešte viac, že ak ju chcem fotiť, mám zaplatiť. Pribehla a chcela vidieť, čo som fotil.

Listujeme vo foťáku – prvá fotka, druhá, tretia... nikde nie je. Iba tie punty. Ostala v pomykove. „Prečo by som mal fotiť práve vás?“ priklincujem. Ten pohľad, čo mi dala, bol zmesou prekvapenia a nenávisti. Fakt, že sa na fotke nenašla, ju úplne rozhodil. Nie. Nemala ma rada.

Praktické info

• Prístup: TRAM stanice Sangueta (L1) alebo La Goteta (L2). Odtiaľ je to značené.
• Náročnosť: Ľahká až stredná. Výška len 173 m, ale terén je miestami skalnatý.
• Čas: 2–3 hodiny.
• Kedy ísť: Jeseň a zima sú ideálne. V lete tam nie je žiadny tieň. Zober si vodu, krém a čiapku. Na hrebeni nie je žiadny bufet.
• Mapa: Na Wikiloc pod heslom Serra Grossa Alicante.
• Rímske kúpele: Stanica La Isleta.
• Lucentum je v pondelok zavreté.

Príspevok Serra Grossa: Prečo je „utajená“ hora najlepšou turistikou v Alicante? zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Ako nenápadný monolit uprostred histórie. Vystúpiť z rozpálených uličiek mesta a vojsť do MACA Alicante je ako dostať ranu mokrým uterákom. V tom najlepšom zmysle slova. Zvonku budova takmer splýva so starým mestom – je to nenápadný, kamenný monolit, ktorý sa netvári, že chce vyhrať súťaž o najviac „Instagrammable“ stavbu roka.

MACA Alicante

Ale vnútri? Vnútri sa otvára priestor, ktorý je sám o sebe umeleckým prednesom. Architekti (Sol Madridejos a Juan Carlos Sancho) tu urobili niečo geniálne: vzali starú barokovú sýpku z roku 1685 (Casa de la Asegurada) a obalili ju do moderného skla a betónu. Výsledkom je hra svetla a tieňa, kde sa cítite ako v prázdnej katedrále, v ktorej namiesto svätých uctievajú contemporary art, čistú linku a abstrakciu.

Prvé poschodie: Keď Miró a Kandinsky určujú tep

Priznávam, som milovníkom Miróa a Kandinského, takže moje nadšenie na prvom poschodí bolo takmer hmatateľné. To poschodie je ako vizuálny koncert. Vidieť ich diela v tomto strohom, bielom priestore je iný zážitok než v preplnených barcelonských galériách.

Tu tie diela dýchajú a majú priestor. Človek má pocit, že tie Miróove améby a Kandinského geometrické explózie sem patria viac než kamkoľvek inam. Nie je to len expozícia; je to celý koncept, dialóg medzi stenami, priestorom a plátnom. Geometria, linka a abstrakcia tu netrónia len obrazom, ale celému priestoru.

Sempere a tí druhí: Španielska cesta k poriadku

Zistil som, že gro zbierky tvoria diela Eusebia Sempereho. Práve on v roku 1976 daroval mestu svoju súkromnú zbierku, čím vlastne MACA Alicante založil. Sempereho kinetické umenie a presné línie, doplnené o Abela Martína, tu vytvárajú silný španielsky blok.

K tomu si pripočítajte hojne zastúpeného Vasarelyho s jeho op-artovými klamstvami a Sevillu. Nemohol som sa vyhnúť dojmu, že španielske moderné umenie nie je o chaose, ale o hľadaní poriadku v krajine, kde je slnko príliš ostré na to, aby veci zostali rozmazané. Všetko je tu definované, prísne a pritom neskutočne slobodné.

Workshop, deti a bezplatná sloboda

S prekvapením som zistil, že vstup do MACA je bezplatný. V dnešnom svete, kde vám predajú aj vzduch v galérii ako „imerzívny zážitok“, je to takmer revolučný počin. A na návštevnosti to bolo vidieť.

Práve tam prebiehal výtvarný workshop s malými žiačikmi. Sedeli na podlahe medzi miliónovými dielami, v rukách pastelky a v očiach údiv. Ten kontrast tichej galérie a detského džavotu bol osviežujúci. Umenie tu nie je pre elitu za šnúrou, ale pre tie deti, ktoré raz možno budú tie linky kresliť sami.

Knižnica MACA ako útočisko

BTW, ak tam pôjdete, nevynechajte knižnicu. Je skvelá. Je to to miesto, kde si chcete sadnúť, otvoriť knihu o Bauhause, Picassovi či súčasnom umení a zabudnúť, že vonku je 30 stupňov a turisti sa bijú o miesto na pláži.

MACA je miesto, kam sa určite vrátim. Nie kvôli fotke, ale kvôli tomu pocitu, že geometria má zmysel.

Čo by ste mali vedieť o MACA Alicante

• História: Galéria sídli v najstaršej zachovanej civilnej budove v meste (Casa de la Asegurada). Moderná prístavba bola dokončená v roku 2011.
• Zbierky: Obsahuje tri dôležité kolekcie:

  1. Colección Arte Siglo XX (Sempereho dar – Miró, Picasso, Dalí, Kandinsky, Chagall).
  2. Colección Juana Francés (významná španielska umelkyňa a spoluzakladateľka skupiny El Paso).
  3. Colección Eusebio Sempere (vlastné diela zakladateľa).

• Vstupné: Úplne zadarmo (stála expozícia aj dočasné výstavy).
• Otváracie hodiny: Utorok až sobota 10:00 – 20:00, nedeľa 10:00 – 14:00. Pondelky sú zavreté.
• Tip pre knihomoľov: Knižnica a dokumentačné centrum sú špičkovo vybavené na štúdium umenia 20. storočia.

Príspevok MACA Alicante: Kde geometria a ticho fackujú horúce ulice zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Tram systém v Alicante priam vyzýva objavovať okolie. Ani v mojom prípade to nebolo inak. Ak nasadnete na linku L1, vyvrhne vás na plážovom okraji regiónu, v mieste, ktoré volajú Benidorm. A tam prestúpite na linku L9 a privíta vás Altea. Dva diametrálne odlišné svety na jednej koľaji. Benidorm vs Altea.

Snáď to bude rýchlo - skúsenosť z električky

Na stanici Marq-Castillo optimisticky prestupujem na električku L1 do Benidormu. Nechodí tak často ako ostatné linky ale aj 24 minút čakania je skvelá periodicita. To som však netušil, že samotná trasa do Benidormu potrvá ďalších 75 minút a v električke nie sú žiadne záchody.

Niekde za stanicou Venta Lamuza sme druhýkrát zastali v poli, čakajúc na tram v protismere. To som ešte len krížil nohy, utieral z čela studený pot a modlil sa k španielskej madone, nech sa čo najskôr pohneme. V stanici Paradis som urobil zásadné rozhodnutie. Kvapne vystupujem a bežím do poľa. Tak som objavil španielsky vidiek a tú najväčšiu papriku v mojom živote.

Madona ma vyslyšala. Spása prišla v podobe 1,3-kilogramového monštra. Je opretá o litrovú fľašu kefíru a jedol som ju 4 dni. :-)

Objavovanie Benidormu sa odložilo o ďalšiu polhodinu a časový limit lístka vyšiel len tak tak.

Benidorm: Vertikálny úľ, ktorý nevie, kedy prestať

Prvé dojmy z Benidormu? Nenechajte sa pomýliť – toto nie je mesto, toto je diagnóza. Stovky babylonských veží konzumu sa tu týčia k nebu a kričia: „Ešte máme voľné apartmány!“

Je to ľudský úľ. Naprostý chaos podriadený jedinému bohu – peniazom. V Benidorme nenájdete meter štvorcový bez komerčného využitia. Ak náhodou nejaký existuje, developer ho už v tejto sekunde zalieva betónom.

Je to spleť, kde sa murári a elektrikári miešajú s taxikármi, babkami na invalidných vozíkoch a mladíkmi, ktorí tlačia kaleráby do hlavy dievčatám. Všade sa tu niečo predáva. Vidíte tu čajočky v bikinách, i veľa seniorov ovešaných značkami ako Gant, Camp David či NY, akoby tie logá mali zakryť prázdnotu toho miesta.

Už som zažil pár krát ten pocit, keď developeri nepochopili kedy dosť. Slovenská Jasná alebo bulharské Slnečné pobrežie sú podobným príkladom. Nechápem, ako si tu niekto môže „užívať dovolenku“.

Je to na jednej strane ohromná prevaľujúca sa masa turistov, ktorá okrem ležania na pláži nevie čo chce, ale hľadá to s urputnou snahou dostať za svoje peniaze „ukrutný zážitok“. Na druhej strane sú predajcovia. Od tých, čo v presklených kanceláriách predávajú a prenajímajú apartmány s ilúziou maledivského západu slnka až po tých, ktorí rozvážajú turistov hore dole, vťahujú ich do pubov, varia, nalievajú, predávajú uteráky a všetky tie hlúposti, ktoré k ukrutnému zážitku patria. Medzi nimi sa tmolia stovky počerných stavebných robotníkov, lebo betónuje a renovuje sa stále a všade. Ani jeden meter štvorcový nesmie ostať nevyužitý.

Proti gustu žiaden disputát. Ak chce niekto dobrovoľne tráviť dovolenku v tejto betónovej džungli nech sa páči. Ja som odtiaľ po dvoch hodinách utiekol.

Útek na Linku 9: Benidorm vs Altea

Vlastne som z Benidormu neutiekol, ja som sa z neho vyslobodil. Tí znalí totiž na konečnej L1 neostávajú; prestúpia na linku L9 a pokračujú ďalej, smerom k Altei. Stačí pár kilometrov po koľajniciach a vzduch sa vyčistí.

Altea je iný vesmír. Ak bol Benidorm výkrikom, Altea je tichým výdychom. Fotonirvána tu začína už na stanici. Vystúpiš z vlaku, spravíš prvých dvadsať krokov smerom k modrým kupolám na kopci a si v inom svete. Vstúpil som do rozprávky.

Altea: Biele domčeky a ospalý pokoj

Biele domčeky so škridlovými strechami, vstupy do dvorov, ktoré vyzerajú ako maľované kulisy, úzke schody a uličky a všadeprítomné ticho. Atmosféra je tu ospalá, kľudná, až máš pocit, že aj to more pod tebou naráža na pláže o niečo tichšie, aby nerušilo ten pokoj.

Kým v Benidorme developeri nevedia, kde sa zastaviť, v Altei sa čas zastavil sám. Kráčam uličkami hore k modrej kupole kostola Nuestra Señora del Consuelo a ten kontrast mi hneď udrie do očí. Podo mnou je more, nado mnou čisté nebo a všade okolo architektúra, ktorá rešpektuje človeka, nie jeho peňaženku. Žiaden skanzen, všade žijú ľudia. Vieš sa tu ubytovať. Benidorm vs Altea - ten rozdiel nemohol byť väčší.

V samotnej dedinke je tak krásne, že k moru sa ani nedostanem. Objavujem uličku za uličkou a hovorím si - áno toto je ono.

Dole pri stanici objavím chlapíka s dvoma obrovskými panvicami. Hydinová a morská paella. A tú morskú (z čerstvých rýb) ja rád. Neváham a ukazujem na tanier. "Chcem, chcem..."

Mladík pochopí a naloží mi riadnu porciu. Pred odchodom vlaku vyťahujem kartu a platím. Za tu istú paellu, ktorú v Benidorme promujú "iba za 17 eur" mi naúčtuje urputných neturistických 5 eur. Krása žiť v Altea.

Praktické tipy pre cestovateľov

🚋 Doprava
Z Alicante sa odvezte červenou linkou TRAM L1 (smer Benidorm). Cesta trvá cca 70 minút. V Benidorme na tej istej stanici prestúpte na linku L9 (smer Denia). Altea je len pár zastávok ďalej.

📸 Čo vidieť v Altei?

• Casco Antiguo: Staré mesto s bielymi uličkami a remeselnými obchodíkmi.
• Iglesia de Nuestra Señora del Consuelo, Ikonický kostol s modrou kupolou, viditeľný zďaleka.
• Mirador de los Cronistas: Vyhliadka, z ktorej uvidíte celý záliv a v diaľke (našťastie) aj siluetu Benidormu.

📍 Tip od Trevora
Ak hľadáte fotogenické miesta bez davov, choďte do Altei hneď ráno. Kým sa masa v Benidorme prebudí k prvému bufetu, vy už budete mať nafotenú celú katedrálu v rannom slnku.

Príspevok Benidorm vs Altea: Dva turistické svety na jednej koľajnici zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

L’Hemisfèric Valencia som nepochopil z kníh. Začalo to vetou v taxíku: „Moja dcéra žije v Bratislave. Tak teraz sme temern ako rodina.“ Taxikár Francisco ma nevzal len z centra ku Ciudad de las Artes y las Ciencias, ale do príbehu o meste, ktoré sa rozhodlo vymazať svoju rieku z mapy. Valencia má totiž s vodou komplikovaný vzťah.

V roku 1957 sa rieka Túria vyliala tak drsne, že úrady urobili radikálny rez: rieku jednoducho presunuli na juh a uprostred mesta nechali desať kilometrov dlhé prázdne koryto.

„Tu bola voda,“ ukazoval Francisco na zelený park Záhrady Túrie. „Dnes tu ľudia behajú, bicyklujú, alebo hrajú petanque. Ale na konci záhrad, smerom k moru, v časti plnej ničoho, medzi starým mestom a chudobnou štvrtou Nazaret, tam nebolo nič. Miesto bez identity, bez účelu, bez budúcnosti. Kým neprišiel on.“

A práve tu sa zrodil jeden z najambicióznejších urbanistických projektov v histórii moderného Španielska.

Santiago Calatrava: Keď inžinier začne snívať v bielej

Santiago Calatrava je miestny rodák a muž, v ktorom sa bije statika inžiniera s plastikou sochára. Študoval v Paríži a v Zürichu, kde si urobil doktorát z toho, ako sa trojrozmerné konštrukcie môžu skladať a hýbať.

„Je to náš človek,“ vysvetľoval Francisco, kým sme sa blížili k futuristickému komplexu Ciudad de las Artes y las Ciencias. „Ale je trochu... umelecký.“

Calatrava nebuduje domy; on vytvára biomorfiká. Inšpirácia prírodou je pre Calatravu absolútne kľúčová. Jeho stavby sú kosti, krídla a chrbtice preložené do betónu a natreté oslnivou bielou, ktorá mu pripomína detstvo pri Stredozemnom mori. V jeho svete statika neexistuje – architektúra musí byť živá a v pohybe.

Biela farba je ďalší jeho rukopis. Pochádza z detských spomienok na navápnené domy Stredozemia — fasády nabité svetlom, oslnivé na slnku, odrážajúce nebo. Táto bielosť dáva jeho stavbám éterickosť, akoby plávali nad zemou.

L’Hemisfèric Valencia: Oko, ktoré stráži vedomosti

Keď sa pred nami otvorilo umelé jazero s rozlohou 24 000 m², uvidel som ho. L’Hemisfèric. Planetárium a IMAX kino v tvare obrovského ľudského oka.

„To je oko,“ povedal Francisco a spomalil. „A keď sa tie lamely otvoria, je to ako viečko. Celá budova na teba pozerá.“

Nie je to len metafora. Calatrava umiestnil oválnu škrupinu do vody tak dokonale, že jej odraz v hladine dotvára druhú polovicu oka. Vo vnútri, v „zornici“, je projekčná sála pre 300 divákov, kde sa premieta vesmír. Je to absolútna jednota formy a obsahu: „Oko, v ktorom sa učíš vidieť svet."

Miliarda eur za krásu a chyby vo výhľade

Tu sa Franciscov hlas zmenil na pobavený tón. „Vieš, žiadna veľká architektúra sa nezaobíde bez kokntraverzií. L’Hemisfèric mal stáť osemnásť miliónov. Stál tridsaťdva. A opera? Tá stála skoro päťsto miliónov namiesto osemdesiatich, takmer šesťnásobok. Celkovo bol projekt odhadnutý na 296 miliónov eur a skutočne stál vyše miliardy.“

Príbeh celého komplexu je príbehom španielskej megalománie. Od roku 1991 sa plány menili, rozpočty nafukovali a Calatrava sa neskôr súdil s vládou. V opernom dome Palau de les Arts sa dokonca ukázalo, že zo 150 sedadiel jednoducho nevidíte na javisko.

„Ľudia nadávajú, ale chodia sem,“ pokrčil plecami Francisco. A má pravdu. Štúdie ukazujú, že tento komplex dnes generuje pre Valenciu 133 miliónov eur ročne. Valencia pred Calatravom bola mestom fallas a paelly — pekná, ale nie práve kozmopolitná. Dnes je synonymom pre architektúru budúcnosti.

Trencadís a zrkadlenie budúcnosti

Zostal som sedieť na okraji jazera dlho potom, čo ma Francisco vyložil. Celý areál drží pokope vďaka trom prvkom: vode, ktorá znásobuje tvary, bielej farbe a technike trencadís – mozaike z lámaných kachličiek, ktorú kedysi preslávil Gaudí a Calatrava ju vrátil do hry v 21. storočí.

Francisco tvrdí, že večer, keď sa L’Hemisfèric rozsvieti zvnútra, prestáva byť budovou. Stáva sa fenoménom. Je to dôkaz, že aj z katastrofy, akou bola povodeň, môže vzniknúť niečo, čo človeku vyrazí dych.

Jedno mesto stratilo rieku. A namiesto nej si postavilo oko, ktorým sa pozerá na hviezdy.

Čo vidieť v Ciudad de las Artes y las Ciencias

L’Hemisfèric je len jednou časťou oveľa väčšieho celku. Komplex Mesto umenia a vied sa rozkladá na 35 hektároch. (Technické a praktické tipy pre vašu návštevu)

• L’Hemisfèric (1998): Prvá budova komplexu. Odporúčam večernú prechádzku, keď je nasvietenie najpôsobivejšie. Mne sa pre nedostatok času nepodarilo.
• Museu de les Ciències Príncipe Felipe: Interaktívne vedecké múzeum, ktorého konštrukcia pripomína kostru veľryby. Pripravte si aspoň 3 hodiny.
• L’Umbracle — otvorená konštrukcia 320 metrov dlhá, kryjúca parkovisko a záhradu so stredomorskými rastlinami a súčasnými sochami. Medzi autormi diel je aj Yoko Ono. Tvorí hlavný vstup do areálu.
• L’Oceanogràfic: Najväčšie akvárium v Európe od Félixa Candelu. Strecha v tvare leknín je architektonický skvost.
• Palau de les Arts Reina Sofía: Operný dom vysoký 75 metrov, pri otvorení najvyšší na svete. Vnútri štyri sály, vonku strmá biela dvojitá škrupina. Sála Principal mala jednu z najväčších javiskových plôch a tretiu najväčšiu orchestrovú jamu na svete.
• L’Àgora: krytá multifunkčná plocha pre koncerty a športové podujatia vrátane tenisového turnaja Valencia Open 500. Posledná budova komplexu.
• Assut de l’Or: Najvyšší bod Valencie. Zavesený most s pylónom vysokým 125 metrov, ktorý dominuje panoráme.

Praktický tip: Ak chcete ušetriť, kúpte si kombinovaný lístok pre všetky budovy, ale neplánujte si všetko na jeden deň. Areál má 35 hektárov a vaše nohy to pocítia.

Príspevok L’Hemisfèric Valencia: Oko, ktoré vzniklo z pomsty rieky Túria zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Úzke dláždené uličky Alfamy majú pre mňa najväčšie čaro v neskorý podvečer. Turisti sa sťahujú do centra a fantáziu podnecujúce vchody do dvorov nechávajú iba mne. Tak som zablúdil aj do jedného dvora ktorý síce nič neponúkal ale ozývalo sa z neho veľmi clivé Fado.

Pred dverami na dvorčeku s kvetináčmi sedel na nízkej stoličke muž s gitarou. Nie španielkou, tou portugalskou, trochu drsnejšie ladenou, dvanásťstrunovou. Nemal plagát “najautentickejšie fado v meste”, ani mikrofón, ani klobúk na zber mincí. Hral, lebo zrejme inak v takýto podvečer nevedel.

Portugalské fado

Zastal som a on zdvihol oči. Pozval ma nimi, aby som si prisadol. Chvíľu len tak pobrnkával. Ja som počúval a potom ma prekvapivo dobrou angličtinou spýtal, či viem, čo hrá.

„Viem, že fado. Čo iné v Alfame. Cítim to ale neviem to popísať,”

Odložil gitaru na kolená. “To je dobrá otázka. Zlá odpoveď by bola: Fado je portugalská hudba, alebo smutná pieseň. Pravdou je, že fado je stav duše. My Portugalci tomu hovoríme saudade — a to slovo do tvojho jazyka nepreložíš. Nie preto, že by si nemal slová, ale preto, že ste u vás možno nemali dosť mora.”

Dosť mora?

„Sadni si. To bude na dlhší rozhovor,“ ponúkol ma Joachim.

Kde sa narodilo fado v Lisabone? Príbeh z uličiek štvrte Alfama

“Fado sa narodilo tu,” pokračoval. “V Lisabone, Niekedy na začiatku devätnásteho storočia. Presný dátum nevie nikto — a je to tak správne. Veci, ktoré sa rodia z bolesti, neprichádzajú s dátumom."

Z bolesti?

„Z bolesti, z túžby, z mora. Lisabon bol odjakživa prístavné mesto.“ Lodiari odchádzali — do Brazílie, do Afriky, do Indie. Ženy čakali. Niekedy sa muži vrátili, niekedy nie. Z tohto čakania vzniklo fado. Ale jeho korene sú komplikovanejšie.“

Hudobníci sa hádajú dodnes. Niektorí tvrdia, že fado prišlo z Brazílie — existoval tam žáner lundu, africko-brazílsky tanec a pieseň, ktorú priniesli otroci. Keď sa Brazília osamostatnila v roku 1822 a portugalské lode sa vrátili domov, priniesli so sebou aj tento rytmus. Iní hovoria, že korene sú maurské — arabská hudba, ktorá zostala na Iberskom polostrove po storočiach moslimskej prítomnosti.

„Fado je ako Lisabon sám,“ pokračuje. „Je to mix všetkého, čo tu prešlo, Mauri, Rimania, Židia, Afričania, Brazílčania, námorníci zo všetkých strán sveta. Toto mesto nikdy nebolo čisté. Bolo vždy zmiešané. Ale skutočným symbolom narodenia fada bola Maria.“

Maria Severa Onofriana sa narodila okolo roku 1820 v Mourarii (štvrť hneď vedľa Alfamy, kde kedysi žili Mauri). Bola dcérou prostitútky a cigánskeho obchodníka, sama predávala ryby na ulici a spievala po krčmách. Mala hlas, ktorý ľudia opisovali ako niečo medzi plačom a modlitbou.

Stala sa legendou, hoci zomrela mladá. Nemala ani dvadsaťšesť; hoci presný dátum nikto nevie. Ale stihla sa zaľúbiť do grófa Vimiosa, šľachtica z vysokej spoločnosti, a tento vzťah cez všetky sociálne priepasti sa stal symbolom.

Fado bolo vždy hudbou ulice, ale cez Severu sa dostalo aj do salónov. A tá čierna šála, ktorú nosila, je dodnes súčasťou kostýmu fadistky.

Saudade ako stav duše: Prečo fado nie je len smutná pieseň

Joaquim zdvihol gitaru a zabrnkal niekoľko tichých akordov: “Počúvaj. Toto, čo teraz cítiš, keď táto melódia stúpa, niekam smeruje, ale nikdy nedorazí — to je saudade."

Čosi ako nostalgia?

„Nostalgia je, keď ti chýba za niečím, čo bolo. Saudade je skôr túžba za niečím, čo možno nikdy nebolo, alebo čo nikdy nepríde. Je to láska k niekomu, kto odišiel. Spomienka na šťastie, ktoré si si predtým ani neuvedomil. Je to vzťah k moru — k tomu, čo je za horizontom, čo nevidíš, ale vieš, že tam je."

"Zdá sa, že portuguálci to majú v génoch?" - zalichotím.

Joaquim sa pousmial: “Možno. My sme malý národ na okraji Európy, chytení medzi Atlantický oceán a Španielsko. Nemali sme kam ísť okrem mora. A more berie. Berie mužov, berie čas, berie nádeje. Tí, ktorí ostali doma, sa naučili čakať. A z čakania sa rodí saudade. Fernando Pessoa — náš najväčší básnik — napísal, že saudade je prítomnosť neprítomnosti. To je najlepšia definícia, akú poznám. A fado je saudade, ktorá dostala hlas."

Portugalská gitara a hlas fadistu: Ako má znieť autentické fado?

Tradičné fado má tri prvky.

• Hlas — fadista.
• Portugalská gitara — guitarra portuguesa, a
• Španielska gitara, alebo basová gitara — viola baixo — ktorá drží harmóniu.

Joaquim zdvihol svoj nástroj a s hrdosťou poznamenal:“Guitarra portuguesa má dvanásť kovových strún usporiadaných do šiestich párov. Hlava nástroja je zaoblená ako kvapka. Zvuk je ostrejší, kovový, rezonantný. Keď zahráš jeden tón, znie ešte dlho potom — ako echo, ako spomienka. Tento nástroj sa vyvinul priamo pre fado, nenájdeš ho v inej hudobnej tradícii."

A ako má znieť správny fadista?

„Fado nevyžaduje akademicky trénovaný hlas,” Joachim sa zamyslel. “Vyžaduje pravdivý hlas. Musíš počuť, že ten človek niečo prežil. Technicky čistý hlas bez bolesti — to nie je fado, to je karaoke. Máš toho v Alfame plné bary “autentického fado” ale to je len turistický skanzen."

Skutočný fadista nespieva o láske, spieva lásku. Nespieva o strate, spieva stratu.

"Keď spieva, pohybuje sa?"

“Takmer vôbec," Joachim pokračuje. “To je ďalšia vec, ktorá cudzincov prekvapí. Fadista stojí alebo sedí, oči často zavrené alebo hľadí niekam do diaľky. Žiadny tanec, žiadne gestá. Všetko je sústredené do hlasu. A tá nehybnosť — je silnejšia ako akýkoľvek pohyb. Keď Amália Rodrigues stála na javisku a spievala, nemusela nič robiť. Vzduch sa menil. Zažil som to"

Rozdiely medzi fado Lisabon a Coimbra: Dve školy jednej emócie

"Takže je len jediné autentické fado?" Uisťujem sa...

Joaquim ma opraví: “Nie. Existujú dve hlavné školy. Lisabonské a coimberské fado — a sú dosť odlišné."

Lisabonské fado je fado ulice. Vzniklo tu, v Alfame, v Mourarii — v chudobných štvrtiach, medzi rybárkami, lodiarmi, kriminálnikmi, prostitútkami. Je surové, emocionálne, bez filtra. Spieva ho ktokoľvek — muži, ženy. Texty sú o každodennom živote, o láske, o strate, o chudobe, o mori.

Coimberské fado je iné. Coimbra je univerzitné mesto a tamojšie fado vzniklo medzi študentmi. Je aristokratickejšie, poetickejšie, literárnejšie. Spieva ho výhradne muži — tradične študenti v čiernych plášťoch. Má iné ladenie, iné tempo, iný charakter. Je viac meditáciou ako výkrikom.

Ktoré je pravejšie?

„To sa nepýtaj Lisabončana,” Joachim ma so smiechom opraví. „Ale úprimne — obe sú pravé. Jedno pochádza z brucha, druhé z hlavy. Najlepšie fado pochádza z oboch naraz."

Ani neviem ako sa na stole objavila karafa vína a dva poháre.

Amália Rodrigues a éra diktátora Salazara: Fado ako symbol Portugalska

Fado malo aj svoju bolestivú jazvu za čias Salazara. Joaquim si dolial víno a na chvíľu sa zahľadel na hrdzavú mrežu na okne, akoby v nej videl tiene minulosti…

Diktátor António Salazar vládol Portugalsku (od roku 1932 do roku 1968) tvrdou rukou. Jeho heslo bolo “Fado, Fátima, Futbal” — tri F, ktoré mali ľud uspokojiť a umlčať.

„Fado sa stalo čiastočne nástroj propagandy,” smutne poznamenal Joachim: „Režim fado toleroval, ba podporoval — ale kontroloval. Texty museli prejsť cenzúrou. Fado mohlo spievať o láske a strate, ale nie o politike, nie o chudobe, nie o kolonializme. Fadisti podpisovali lojalitu, alebo nespievali. Niektorí to robili vedome, iní len prežívali."

A čo Amália Rodrigues?

„Amália je najväčšia, ale aj najkontroverznejšia. Spievala celý Salazarov režim — bola svetová hviezda, koncertovala v Carnegie Hall, v Paríži, v Tokiu. Režim ju používal ako výkladnú skriňu. Ona tvrdila, že politike nerozumela, že bola len umelkyňa."

Po Revolúcii karafiátov v roku 1974 ju ľudia obvinili z kolaborácie a na jej pohreb v roku 1999 bol štátny smútok — ale niektorí ešte aj vtedy protestovali pred jej domom.

„A čo si myslíte vy?" Zatínam do tuhého.

„Myslím, že pravda je komplikovaná. Amália fadu dala nesmrteľnosť. Bez nej by fado možno zostalo len hudbou lisabonských krčiem. Zároveň — každý umelec si musí položiť otázku, komu slúži svojím umením. To je otázka bez jednoduchej odpovede."

Nová generácia fada: Mariza, Ana Moura a moderné znovuzrodenie

Po revolucii fado na chvíľu upadlo — mladí počúvali rock, jazz, hudbu slobody. Fado bolo pre nich symbol útlaku, zaostalosti, Salazara. Skoro zaniklo. 

Ale potom prišla nová generácia — a znovu objavila fado. Nie ako nostalgiu za diktatúrou, ale ako vlastnú identitu. Misia Breu, Camané, neskôr Mariza, Ana Moura, Cristina Branco, Custodio Castelo — títo umelci vzali fado a povedali: "toto je naše, a my to chceme ďalej. Len moderne."

Čo znamená moderne?

„Niekedy pridajú iné nástroje — violončelo, kontrabas, klavír. Niekedy miešajú fado s jazzom, s elektronickou hudbou. Puristi to nenávidia. Ja hovorím — ak to cítiš, je to fado. Ak to necítiš, nie je to fado, nech je to akokoľvek tradičné."

V roku 2011 UNESCO zapísalo fado na zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva. Áno a odvtedy vieme, že fado prežije aj nás.

Veľké mená Fado

Sme milovníci vinylov a Fado máme radi. Ak máte práve teraz v ušiach hluk mesta, zastavte sa. Pustite si ktorúkoľvek z týchto skladieb a nechajte Alfamu, aby prišla za vami (hľadaj na Vinylworlde, Spotify alebo Apple music)

Tieto mená nie sú len interpreti. Sú to strážcovia saudade, ktorí vám nedovolia zabudnúť na to, čo ste v Alfame cítili.

Kde zažiť pravé fado v Lisabone a vyhnúť sa turistickému skanzenu

"Kde sa dnes fado hrá? Len pre turistov?"

"To je otázka, ktorá bolí," Joachim trpko ale so smiechom odpovedá: "Tu v Alfame sa v turistických reštauráciách fado hrá každú noc — za päťdesiat eur na osobu, s troma chodmi a jednou piesňou každých dvadsať minút. To je také to fado pre Instagram. Ale skutočné fado nájdeš inde.

V casas de fado. Tu sa hrá od polnoci do troch ráno. Často fadista vstane od stola, kde práve jedol, a zaspieva, pretože ho to prešľahlo. Sem môže cudzinec prísť, sedieť ticho a počúvať, alebo môže odísť a nevrátiť sa. Kde sa medzi dvoma piesňami pije víno a hovorí sa o živote."

A toto tu, teraz v dielni a na dvore?

Joaquim s úsmevom: „Dnes ma to večer prešľahlo. Zajtra tu možno nebudem. Ale dnes — toto je pravé."

Pomaly sme dopili karafu vína a on si brnkal spokojne ďalej. Keď so sa dvíhal, posunkom ma zastavil: „Ostaň ešte chvíľu," ocenil moju zvedavosť: „Mám ešte jednu pieseň."

A po tichom dvore Alfamy sa niesol jeho hlas, ktorý znel ako to more. Ako čakanie, ako saudade. Odišiel som z toho dvora ticho, aby som ten zvuk nerozplašil. Alfama už pre mňa nebola len kulisou pre turistov, ale živým organizmom, ktorý dýcha cez dvanásť strún a jeden pravdivý hlas. Niekedy stačí prestať hľadať a začať počúvať.

Príspevok Portugalské fado: Saudade, ktoré do slovenčiny nepreložíš zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.