Nie vždy treba liezť vysoko na skaly, aby sme si vychutnali pohľad pre Bohov. Občas stačí zájsť do neďalekého parku, na malý kopček v okolí, či do záhrady. I my sme sa rozhodli užiť si voľný deň tak trošku lážo-plážo a vybrali sme sa do arboréta Mlyňany.

Kvitnúce arborétum

Jún je čas, kedy všetko krásne kvitne a vonia.

A čo môžete obdivovať v takom arboréte? Môžete ovoniavať ruže všetkých druhov a farieb v rozáriu. Práve kvitnúce rododendrony a azalky. Počúvať bzučiacich čmeliakov vo fialovej levanduli. Hľadieť do vysokých korún stromov. Prechádzať zároveň Japonskom i Amerikou.

Kaštieľ a park Tesárske Mlyňany

Uprostred arboréta sa tiež nachádza romantický kaštieľ, v ktorom sídli správa arboréta a je tam aj menšie múzeum venované svojmu zakladateľovi.

Arborétum Mlyňany je na ploche 67 hektárov. Založil ho v roku 1892 Dr. Štefan Ambrózy-Migazzi a dnes vďaka svojmu rozsahu pestovaných cudzokrajných drevín patrí k najväčším arborétam v strednej Európe. V celom areáli sa nachádza až niečo cez 2500 druhov drevín a rastlín.

Blížiace sa leto je obdobím farieb. Vo vzduchu cítiť vôňu stromov. Dni sa predlžujú a noci krátia. Máme to tu na Slovensku pod nosom, tak prečo sa tam nevybrať na príjemnú prechádzku okolo jazierok a všemožných rastlín, tak trochu rozjímať, triediť si myšlienky a tešiť sa z vône kvetov.

Arborétum je skvelý tip pre jednodenný aktívny a poučný výlet s deťmi.

Urobte si radosť

Ako povedal Elton John - Záhrady sú jednoducho stvorené ako potrava srdca.

A tiež si dovolím citovať Dale Carnegieho – Neodkladajme svoj život. Všetci snívame o nejakej magickej ružovej záhrade v budúcnosti, namiesto toho, aby sme sa tešili z ruží kvitnúcich pod našimi oknami...

A v neposlednom rade, ak máte vlastnú záhradu – zoberte rýľ, motyku, lopatu a oddychujte... hoci aj fyzickou prácou. 😉

Príspevok Arborétum Tesárske Mlyňany zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Po dlhšej dobe sme si opäť užili situáciu – naplánovali sme si niečo a skončilo sa to inak. :-) Túra na Stratenec opäť preverila našu navigáciu a logistiku.

Na Veľký Javorník

Na „dušičky“ sa tohto roku vykľulo pekné počasie a tak sme sa rozhodli, že v takýto pekný deň splníme ďalší cieľ z výzvy 7 kopcov 3 jazerá. Keďže k dispozícii sme mali iba jeden deň, z možných cieľov sme vybrali ten geograficky nám najbližší – Veľký Javorník.

Z Bratislavy sme však vyrazili pomerne neskoro, až okolo deviatej, takže už v úvode sme tušili, že  možno nie všetko vyjde tak, ako má. Cesta do Považskej Bystrice našťastie prebehla hladko po diaľnici, odtiaľ sme sa už lokálnymi cestami dostali do obce Papradno, z ktorej mal vychádzať turistický chodník na Javorník.

Kde je chodník na Javorník?

Hľadali sme, hľadali, ale nič sme nenašli, teda aspoň chodník na Javorník nie. Znovu sme otvoril google, a chodník má naozaj ísť z Papradna. Ale z časti Podjavorník. Znovu sme nasadli do auta a odviezli sa ešte ďalších 10 minút do Podjavorníka. Zaparkovali sme na veľkom parkovisku pred hotelom Podjavorník, ktorý som zrazu spoznala – tu sme boli na lyžiarskom výcviku, keď som bola ešte gymnazistka.

Nečudo, že ma v úvode túry pohltili príjemné nostalgické spomienky na mladosť. Ale neprišli sme sem spomínať, chceli sme ísť na Javorník. A znova sme chodník nenašli. Nikde sme nevideli žiadnu značku, ktorá by nás nasmerovala tým správnym smerom.

Smerovník na parkovisku odkazoval iba na jedinú turistickú cestu – žltú. Tá nás po hodine a pol mala doviesť do Sedla pod Stratencom. Keďže nič iné nebolo v ponuke, vykročili sme žltou trasou.

Patálie so žltou

Prešli sme popod lyžiarsky svah, pobavili sme sa pri pohľade na pozostatky verejných toaliet a po ceste plnej blata sme sa vybrali k nášmu cieľu. Kráčali sme asi 20 minút Za celý čas sme nevideli ani jedinú žltú turistickú značku. To sa nám už fakt nepáčilo, tak sme sa rozhodli vrátiť.

Vrátili sme sa až pod lyžiarsky svah a kúsok pred toaletami, na ktorých sme sa pred tým tak bavili, sme si na jednom strome žltú značku konečne všimli. Vybrali sme sa k nej, ale hneď sme sa aj vrátili. Zhodnotili sme totiž, že tadiaľ žiadny chodník nevedie.

Ale nikde inde sme žiadnu inú značku nevideli. Tak sme sa museli nechať viesť tou jedinou, ktorú sme našli. A dobre sme spravili. Už po pár metroch sme si v kopci všimli ďalší strom, na ktorom svietila žltá značka.

Túra na Stratenec

Pochopili sme, že chodník tadiaľ vedie, len ho nebolo vidno – išli sme na jeseň a celý chodník bol schovaný pod napadaným lístím. A o chvíľu sme zbadali aj ďalšiu značku a nám bolo jasné, že konečne sme na správnej ceste.

Vyšli sme ponad chaty na lúku, cez ktorú sme sa stále po žltej dostali opäť do lesa. Tu nás čakalo stúpanie, našťastie iba mierne. Cesta lesom bola príjemná, lístie pod nohami príjemne šušťalo a nám sa podarilo nájsť aj niekoľko hríbov. Miestami cestu križoval padnutý strom, takže sme museli trochu schádzať z cesty, aby sme ho obišli. Občas bola cesta podmáčaná vodou z potoka, ale ani toto nespôsobilo žiadne komplikácie.

Sedlo pod Stratencom

Po viac ako hodinovom výstupe sme sa dostali do Sedla pod Stratencom. Smerovník v sedle nás poslal ďalej „červenou“ trasou na Stratenec. Boli sme tam o pár minút a čakalo nás veľmi príjemné prekvapenie – krásna rozhľadňa.

Rozhľadňa Stratenec

Pod rozhľadňou sa nachádzal pamätník venovaný dvom vojakom, ktorí padli cez 2. svetovú vojnu počas oslobodzovania Velkých Karlovic, pamätník Tri kríže, ale aj turistický prístrešok, ohnisko a na okraji svahu aj úplne nová lavička Stratenec. Pri posedení na lavičke, či z rozhľadne, ale aj z iných miest tohto kopca sa nám naskytol krásny výhľad na Moravské Beskydy.

Takto krásne upravený kopec sme skutočne počas túry nečakali. Na Veľký Javorník nám to odtiaľto malo trvať niečo cez hodinu. Ale čas už pokročil, začali sme sa preto obávať, že ak budeme pokračovať v našej ceste podľa plánu, naspäť k autu sa budeme vracať po tme. A tomu sme sa chceli vyhnúť. A tak sme sa rozhodli náš výstup v Javorníkoch ukončiť tu – na Stratenci.

Náš cieľ sme síce nesplnili, napriek tomu bol výlet krásny. Naspäť sme sa vrátili tou istou cestou, akou sme vyšli hore. Výstup sme ukončili skôr ako sme plánovali, a tak sme mali aj cestou dole dosť času pozbierať ešte niekoľko hríbov. K hotelu Podjavorník sme sa vrátili riadne hladní. Nasadli sme do auta a odviezli sa do centra Papradna, kde nás šípky popri ceste upozornili na existenciu koliby. Koliba sa nachádza kúsok nad dedinou. V príjemnom prostredí sme si dopriali poriadne slovenské pochúťky. A to bola príjemná bodka za naším parádnym výletom.

Záverečné hodnotenie

Stratenec síce nebol náš primárny cieľ, ale po jeho zdolaní môžem zhodnotiť, že ak sa niekto rozhodne pre výstup na tento kopec, vrchol ktorého sa nachádza vo výške 1 055 m. n. m., určite nebude ľutovať.

Celý výstup na Stratenec bol do kopca. Nešlo však o žiaden prudký, či strmý výstup, takže výstup a následne teda aj zostup nebol náročný. V tomto prípade platí to, čo som sa dočítala aj na internete – túra na Stratenec je nenáročná a je to výborná voľba pre rodinnú turistiku. A odmena v podobe neskutočných výhľadov je zaručená za každého ročného obdobia.       

Príspevok Objavili ste popri Javorníkoch aj túru na Stratenec? zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Predstavy o jachtingu na Jadrane sú často rovnaké: azúrové more, vietor jemne opierajúci sa do plachiet, kapitánsky klobúk na hlave a chladené víno v ruke pri západe slnka. Aby ste transformáciu z úradníka na morského vlka prežili bez ujmy na zdraví a dôstojnosti, spísali sme pre vás toto Desatoro jachtára hoblíka.

Keď nastúpite prvýkrát na loď ako partia mestských ľudí, ktorí doteraz poznali more len z pláže, realita vás okamžite prefacká. Vtedy je načase prečítať si našu príručku pre začínajúcich námorníkov. Zistíte, že laná majú vlastný život, prístavy sú menšie než vyzerajú a lodný záchod si vyžaduje inžiniersky titul.

Tu sú tézy a často nevyslovené otázky, ktoré vás počas 168 hodín na lodi stopercentne dobehnú.

Desatoro jachtára hoblíka

Príručka pre začínajúcich námorníkov

Príspevok Desatoro jachtára hoblíka, alebo ako z mestského človeka spraviť námorníka za 168 hodín zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Dalmácia nie je len pobrežie, sú to predovšetkým jej ostrovy. Každý z nich má vlastnú mikroklímu, odlišnú históriu a svojský charakter – od luxusných párty prístavov až po opustené vojenské pevnosti, kde líšky dávajú dobrú noc. Ak hľadáte inšpiráciu, kam tento rok nasmerovať kormidlo, tu je výber 10 najkrajších ostrovov Dalmácie, ktoré definujú to najlepšie z jadranského jachtingu.

🏝️ 10 najkrajších ostrovov Dalmácie

1. Hvar - Kráľ jadranského luxusu

Ostrov dvoch tvárí, ktorý vonia levanduľou a peniazmi. Kým západný prístav Hvar je prehliadkou superjacht a celebritného života, východný Stari Grad ponúka hlboký pokoj a antickú históriu zapísanú v zozname UNESCO. Pre jachtára je to povinná jazda, kde nájde divoký nočný život aj bezpečné útočisko v tieni Paklených ostrovov.

2. Vis – Tajomstvo ukryté v podpalubí

Najvzdialenejší obývaný ostrov od pevniny, ktorý bol pre cudzincov do roku 1989 prísne zakázanou vojenskou zónou. Vďaka polstoročiu izolácie si zachoval ostrov Vis surovú, autentickú atmosféru a namiesto megarezortov tu nájdete 20 kilometrov podzemných armádnych tunelov a bunkrov. Navyše tu rastie Vugava, biele víno z odrody, ktorú neochutnáte nikde inde na svete.

3. Korčula – Kamenná loď s benátskou dušou

Korčula sa hrdo tvári ako malé Benátky a stredoveká architektúra starého mesta jej na to dáva plné právo. Masívne kamenné hradby, gotické paláce a dom, o ktorom miestni tvrdia, že sa v ňom narodil Marco Polo, vytvárajú dokonalú kulisu. Z mora vyzerá toto opevnené mesto ako obrovská loď zakotvená pri pobreží.

4. Mljet – Zelené pľúca a jaskyňa Odyssea

Viac ako polovicu tohto ostrova tvorí chránený národný park, kde borovicové lesy padajú priamo do dvoch slaných jazier. Je to raj pre jachtárov hľadajúcich únik pred civilizáciou v hlbokých, tichých zátokách ako Polače či Pomena. Podľa legendy tu stroskotal samotný Odysseus a nymfa Kalypso ho tu kvôli kráse ostrova väznila sedem rokov.

5. Brač – Domov bieleho kameňa a surfistov

Najväčší ostrov strednej Dalmácie preslávil žiarivo biely mramor, z ktorého postavili Biely dom vo Washingtone aj Diokleciánov palác v Splite. Jeho najväčším lákadlom je však Bol a ikonická pláž Zlatni Rat – tekutý zlatý roh z kamienkov, ktorý neustále mení svoj tvar podľa morských prúdov a vetra. Ideálne miesto, ak hľadáte stabilný letný vietor Maestral.

6. Lastovo – Divoká izolácia a hviezdne nebo

Lastovo je pre tých, ktorým je aj Vis príliš rušný. Tento ostrovný park prírody je obklopený desiatkami menších ostrovčekov a ponúka takmer nedotknuté rybárske dediny, kde čas zastal pred tridsiatimi rokmi. Kvôli minimálnemu svetelnému smogu je Lastovo vyhlásené za jedno z najlepších miest v Európe na pozorovanie nočnej oblohy z paluby lode.

7. Šolta – Zabudnutý raj olivovníkov

Šolta leží v tieni susedného Braču a Hvaru, čo je jej najväčšie šťastie – turisti ju často jednoducho minú. Jachtári tu však milujú modernú marínu v Maslinici a tiché južné zátoky s tyrkysovou vodou. Ostrov je preslávený tisícročnou tradíciou výroby extra panenského olivového oleja a divokým medom.

8. Šipan (Elafiti) – Pokoj šľachtických sídiel

Najväčší z Elafitských ostrovov ležiacich na dohľad od Dubrovníka. V stredoveku slúžil ako letné sídlo pre dubrovnícku aristokraciu, ktorá tu zanechala desiatky renesančných palácov a kamenných víl. Dnes je to pokojná oáza plná citrusovníkov, paliem a dvoch hlavných prístavov, kde namiesto hlukov motorov počuť len šum vĺn.

9. Murter – Brána do labyrintu Kornati

Ostrov spojený s pevninou krátkym zdvíhacím mostom je skutočným srdcom chorvátskeho jachtingu. Ponúka skvelé domovské maríny (Betina, Jezera, Murter) a slúži ako ideálny východiskový bod pre plavbu do Národného parku Kornati. Ak chcete zažiť pravú jachtársku kultúru a stretnúť starých morských vlkov, toto je to miesto.

10. Biševo – Svetlo uväznené pod hladinou

Maličký ostrov kúsok od Visu, na ktorom trvalo žije len pár ľudí, no skrýva jeden z najväčších divov Jadranu. Modrú jaskyňu (Modra špilja), do ktorej okolo poludnia prenikajú slnečné lúče cez podmorský otvor a farbia celú vodu do nereálneho, neónovo modrého svetla. Kotvenie je tu kvôli otvorenúmu moru zložité, ale ten vizuálny zážitok stojí za každú minútu riskovania.

Náš výber 10 najkrajších ostrovov Dalmácie určite nie je finálny ani konečný. Budeme radi, ak nám na sieťach napíšete aj vlastné skusenosti.

Príspevok 10 najkrajších ostrovov Dalmácie: Kam napnúť plachty a kde hľadať pravý Jadran zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Konečne ako-tak námorníci. More ťa neskúša každý deň. Niekedy len ticho čaká. Šesť dní sme sa plavili po Jadrane ako rozumní ľudia — ráno prístav, večer víno, v noci bezpečná kotva. More bolo krásne, pokojné a modré. Zatiaľ nás zdvorilo tolerovalo. No na záver nás čakala divoká regata do Splitu.

Siedmy deň sa totiž more rozhodlo ukázať svoju druhú tvár. Začalo to už večer na Vise.

Jadranské vetry

„Zajtra bude Jugo,” oznámil nám kapitán Slavo s tónom človeka, ktorý na tento moment oddane čakal celý týždeň. Vzápätí sme dostali rýchlu lekciu o jadranských vetroch.

Jadranské more má troch hlavných vládcov. Každý je iný, každý má vlastný charakter a svoje špecifické zlé nálady:

Bóra (Bura): Prichádza zo severovýchodu z pevninských hôr. Je studená, suchá a extrémne nárazová. Začína bez varovania a bleskovo dosiahne rýchlosť, pri ktorej sa prestaneš smiať. Jedinou výhodou je, že po nej zostáva nebo čisté ako tvoje svedomie.

Jugo (Sirocco): Teplý, vlhký a spočiatku pomalý vietor z juhovýchodu. Vyvíja sa aj 24 hodín a potom vytrvalo fúka päť dní. Prináša nízky tlak, dažďové mraky a ťažkú, melancholickú náladu. Dalmatínci na Jugo zvaľujú všetko – od bolesti hlavy až po rodinné hádky.

Maestral: Príjemný letný severozápadný vietor (Gottov Mistrál je iný, francúzsky brat). Je predvídateľný a slušne vychovaný. Začína okolo desiatej dopoludnia a pri západe slnka poslušne ustáva. Ideálny pre každého, kto chce zažiť bezpečný jachting.

„Zajtra však vanie Jugo, priamo od Talianska,” zopakoval kapitán s tajuplným úsmevom. „To je úplne iná liga. Budeme dlho na otvorenom mori. Plachtíme až domov a všetci musíte bezpodmienečne spolupracovať.”

Skúška správnosti: Plachty plné, loď živá

V chránenom prístave sme toho rána ešte veľa nepostrehli. No hneď po vyplávaní na otvorenú vodu sa všetko radikálne zmenilo. Jeden po druhom sme bleskovo schádzali do podpalubia a naťahovali na seba flísky a nepremokavé jachtárske bundy.

Hlavná plachta sa s hlučným treskotom rozvinula, hneď po nej vyletela aj kosatka. Loď sa odrazu prudko naklonila ako živý organizmus. Nebolo to síce dramatických tridsať stupňov, aké poznáme z dokumentov o svetových regatách, no bolo to dosť na to, aby ste okamžite prestali rozmýšľať o raňajkách a začali urýchlene riešiť ťažisko lode.

Regata do Splitu

Dvaja z nás si sadli na náveternú stranu trupu. Nestačilo. Pri silnejších poryvoch vetra sme museli prisadať všetci štyria — chvíľami s nohami visiacimi úplne mimo paluby, s rozbúreným morom priamo pod sebou a s vetrom v tvári, ktorý nebol studený, ale poriadne ostrý.

Kto nezažil to absolútne ticho, keď vypnete motor a idete čisto na plachty, ten to nepochopí. Počuť len dunivé nárazy vĺn trieštiacich sa o palubu, svišťanie vetra v lanoví a občasný rev pokynov od kormidla. Až tu, uprostred vĺn, sme zložili našu záverečnú námornú skúšku.

Toto je ten magický moment, ktorý sa nedá racionálne vysvetliť nikomu, kto ho neprežil na vlastnej koži. Moment, kedy prestávate byť obyčajnými pasažiermi a stávate sa skutočnou súčasťou lode. Vaša váha má odrazu zmysel, vaša presná poloha má zmysel, každý jeden pohyb svalov má význam. More vás už len pasívne neprepravuje — vy s ním aktívne spolupracujete. Konečne.

Kapitán už nehovoril veľa. Občas hodil len krátky, strohý pokyn a my sme presne vedeli, čo treba robiť. Bom, špring, fender, otáza, starboard... Šesť dní tvrdej školy a na záver jedna veľká, poctivá skúška. Do domovskej maríny sme dorazili mokrí, uzimení a unavení spôsobom, ktorý nie je vyčerpaním, ale čistým vnútorným naplnením.

Čím viac sme sa blížili k pevnine, tým častejšie sme stretávali ďalšie plachetnice. Všetky mali kvôli Jugu rovnaký náklon aj smer, akoby plávali cez kopirák.

Kaštela check-out

Kaštela prišla v neskorý večer. Privítali nás tie isté kamenné múry, kde sme pred týždňom začali, a ten istý známy zápach slaného mora a borovíc. No my sme už boli úplne iní ľudia.

„Ešte nie námorníci. Ale už ani hoblíci,“ zhodnotil nás na konci cesty kapitán Slavo a uznanlivo prikývol.

Regata do Splitu ukončená. Kompletne sme vyprázdnili a vyčistili loď. Kým išiel kapitán papierovo odovzdať plavidlo, my sme sa na brehu v prístave s chuťou venovali našej obľúbenej lakotnosti.

Záverečná večera v Kašteli trvala dlho. Miestne víno a morské plody boli skvelé a nikto z nás sa zrazu nikam neponáhľal. More šumelo niekde hneď za rohom a my sme vedeli, že tam poslušne zostane — bude čakať na ďalšiu jar, na novú sezónu a na ďalšiu neznalú partiu hoblíkov, ktorá ešte netuší, čo je to špring.

My už vieme.

Sezóna jachtingu na Jadrane

Leto na Jadrane je paradox — more krásne, teplé, vietor slabý. Maestral fúka predvídateľne, vlny sú malé, kotviská plné. Skvelé na kúpanie, dovolenku s deťmi, ale menej ideálne na skutočnú plavbu s plachtami.

Medzisezóna je úplne iný vesmír. Na jar a na jeseň je more živšie — vietor nepravidelnejší, silnejší, menej ochotný spolupracovať. Pre hoblíka to znie ako varovanie. Pre jachtára to znie ako pozvánka.

Aj preto väčšina ostrieľaných kapitánov odchádza na Jadran už v apríli. Presne preto náš Slavo každý rok balí lodný vak a odchádza z domu na pol roka na vlny. Nie kvôli peknému počasiu, ale napriek nemu.

„V lete sa tu kúpete,” uzavrel kapitán a pozrel na more. „Na jar a na jeseň sa tu pláva.” Už sa ponáhľal k novej partii.

Nalial si ešte raz, pozdravil a viac sme ho nevideli.

Príspevok Jachting v Chorvátsku: Regata do Splitu s plnými plachtami a Jugom v chrbte zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Po rannej návšteve medúz, ešte plní dubrovníckej fjaky, sme sa rozhodli pokračovať okolo Lastova na ostrov Vis. Je to najvzdialenejší obývaný chorvátsky ostrov od pevniny. To nie je len zemepisný fakt — je to charakter.

Vis je ostrov, ktorý sa rozhodol byť ďalej ako ostatné. Ďalej od turistov, ďalej od hluku, ďalej od všetkého, čo Jadran bežne predáva na gýčových pohľadniciach.

Okolo majáka Glavat

Preplávali sme okolo majáka Glavat, pozdĺž Lastova, ktoré sme zahliadli len ako tmavý chrbát vynárajúci sa nad hladinou, a zamierili sme na západ. More bolo dlhé. Kapitán mlčal spôsobom, ktorý znamená, že všetko je v úplnom poriadku. Hoblíci mlčali spôsobom, ktorý znamená, že sa konečne naučili neklásť otázky, keď kapitán mlčí. Každopádne však naše námornícke rituály po piatich dňoch na vode dostali pevnú, ostrieľanú fasádu.

Prístav VIS

Prístavná časť Kut — to sú kamenné domy natlačené priamo nad morom, zrekonštruované fasády a ticho, ktoré nie je prázdne, ale príjemne nasýtené históriou. Zakotvili sme.

Vyšiel som na breh a pozrel sa okolo seba. Niečo tu nesedelo. Miesto bolo až príliš pokojné na to, akým šialeným príbehom si prešlo. Vis mal totiž minulosť, o ktorej sa dlhé desaťročia nesmelo hovoriť ani šepkať.

Počas Studenej vojny Titov režim vybudoval na ostrove tridsať masívnych vojenských zariadení — tajnú podzemnú základňu pre ponorky, delostrelecké batérie a kompletnú podzemnú nemocnicu. Ostrov bol premenený na obrovský vojenský labyrint jaskýň, podzemných tunelov, bunkrov a úkrytov. Predstavte si dvadsať kilometrov chodieb vysekaných hlboko do tvrdej skaly.

Pre cudzincov bol Vis až do roku 1989 prísne zakázanou zónou. Päťdesiat rokov absolútnej izolácie. Kým ostatné jadranské ostrovy vo veľkom budovali hotely, rezorty a promenády, Vis staval raketové sklady a komunikačné centrály zahrabané hlboko v horách.

Vlastne to začalo už počas druhej svetovej vojny, kedy bol Vis hlavným úkrytom Josipa Broza Tita a jeho partizánov. Strategická poloha uprostred Jadranského mora, rovnako vzdialená od Talianska ako od chorvátskej pevniny, z neho robila nedobytný bod. Tito sa skrýval priamo v jaskyni, Briti mali na ostrove letisko a Nemcom sa ho nikdy nepodarilo obsadiť.

Po vojne si Tito tento strategický klenot nechal pre armádu. Vojenské inštalácie však ekonomicky dusili miestne obyvateľstvo, keďže turizmus bol ilegálny. Ostrov síce existoval na mapách, no v realite bežného sveta bol neviditeľný.

Vojenské dedičstvo ako biznis

Juhoslovanská ľudová armáda opustila ostrov 30. mája 1992. Nová chorvátska armáda o tieto monštruózne podzemné inštalácie neprejavila záujem a nechala ich napospas osudu. A tie sa paradoxne stali tou najväčšou turistickou atrakciou.

Dnes môžete slobodne vojsť do obrovských tunelov, kde sa kedysi skrývali vojnové ponorky. Môžete stáť v bunkri, kde velenie plánovalo prežiť jadrovú zimu, alebo si pozrieť opustené kasárne.

Alebo môžete, presne ako my, len tak sedieť v prístave Kut, ochutnávať miestne víno Vugava a pozerať na kamenné domy, ktoré to všetko prežili a nepovedali ani slovo.

Áno, Vis má Vugavu — biele víno z autochtónnej odrody, ktorá nerastie nikde inde na svete. Tento ostrov si evidentne potrpí na exkluzivitu.

Blížil sa čas návratu do kancelárií. Ráno nás čakalo veterné finále. Niekde za naším chrbtom zostalo dvadsať kilometrov vojenských tunelov, Titova jaskyňa i bunkre, ktoré dodnes čakajú na svojich objaviteľov. My sme ich pre nedostatok času a našu vlastnú lakotnosť zaplatiť si sprievodcu s džípom nedali. To je tá jediná vec na celej plavbe, ktorú skutočne ľutujem.

Príspevok Ostrov Vis, plavba na ostrov, ktorý dlho neexistoval zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Sú mestá, ktoré sa dajú oklamať. Prídeš cez letisko, taxík ťa vyhodí pri hoteli, dáš si rýchlu prehliadku starého mesta, obed z turistického menu, urobíš fotku na Stradúne a odídeš. Myslíš si, že si tam bol. Ale Dubrovník ťa oklamať nenechá.

My sme priplávali z mora. Jediný správny uhol pohľadu.

Plavba do Dubrovnika

Už z diaľky ako maják svieti monumentálny dialničný most Franjo Tuđman. Pokiaľ nemá tvoja loď aspoň desať poschodí, v centrálnom prístave tu nezaparkuješ. Všetko obsadili turistické lodné megarezorty – čosi ako plávajúce paneláky, paralyzujúce nielen celé stredozemné more ale aj Karibik.

Zaraďujeme sa kam patríme a pokračujeme popod most až na samotný koniec zátoky, do prístavu Komolac v koryte rieky Ombla. Prístav, kde sme kotvili, však nebol ten nablýskaný Dubrovník. Bol to skôr preplnený, hlučný servisno parkovací box pre lode, voňajúci motorovým olejom a opaľovacím krémom.

Kým nad hladinou prístavu hučali lodné motory a klimatizácie jachiet, priamo pod naším mólom sa tiesnili milióny malých sardiniek. V tieni pod lodnými trupmi vytvárali obrovské, pulzujúce čierne mraky. Zatiaľ na hladine plávali mastné škvrny od nafty, no tie ryby to očividne netrápilo. Pre ne to bol bezpečný prístav. Sledovať ten kontrast – pod hladinou milióny sardiniek bojujúcich o kus tieňa a nad hladinou tisíce turistov natlačených v prístavnom autobuse – malo niečo do seba.

Nočný Stradún

Večerný autobus nás vyhodil v centre Dubrovníka. Biely mramor Stradúnu sa za súmraku menil na niečo medzi divadelnou scénou a snom o stredoveku. Veľa schodov, veľa turistov, veľa kameňa, suvenírov, zaručene autentických krčiem a málo domácich. 

Víno v prístavnej krčme chutilo o to lepšie, keď sme vedeli, že hneď ráno odplávame. To pravé prišlo až ráno.

Dubrovník z mora

Keď sme vyplávali a mesto sa začalo vynárať z ranného oparu v plnom slnku – biele hradby, samé múry, červené strechy a za nimi strmé kopce – pochopil som, prečo Dubrovník v histórii vždy vyhrával. Nie vojny. Nie obchod. Vyhrával tú tichú, vizuálnu vojnu o to, kto vyzerá nedobytnejšie. Benátčania to videli rovnako. Osmanskí admiráli tiež. Bohužiaľ, Srbi tiež.

A my, banda hoblíkov (uradníckych námorníkov) na prenajatej jachte s kapitánom, ktorý presne vedel, kde je najlepší kotviaci kameň – my sme to videli tiež. Niektoré pohľady sa nedajú kúpiť. Dajú sa len oboplávať.

Dubrovnícka fjaka

Dubrovník má (ako väčšina chorvátskeho pobrežia) dve sezóny. Leto – keď mesto patrí všetkým okrem tých, čo v ňom skutočne bývajú. A zimu – keď si ho Dubrovničania ticho berú späť.

Večer v prístave som sa dal do reči s chlapíkom, ktorý predával vyprážané sardinky. S pokojom budhistického mnícha mi vysvetlil svoj biznis plán: každý apríl presťahuje svoje veci do jednej izby u sestry na periférii. Svoj byt v centre draho prenajme. V septembri sa vráti. Medzitým žije z nájmu a fjaky – tej slávnej dalmatínskej disciplíny, ktorej podstatou je robiť čo najmenej s maximálnou možnou dôstojnosťou.

„A nevadí ti to?“ spýtal som sa ho. Pozrel na mňa ako na niekoho, kto práve nepochopil celý zmysel existencie na Jadrane.
„Vadí mi zima,“ odvetil chladnokrvne.

Obojstranne výhodná výmena

Turista chce autentický Dubrovník. Dubrovničan mu ho ochotne predá – s raňajkami, rybičkami, vínom, uterákmi poskladanými do tvaru labute a recepciou, kde visí mapa s označením „hidden gems“. Tie skryté klenoty sú ukryté väčšinou len v tom zmysle, že ich Google má až na štvrtej stránke vyhľadávania.

V konečnom dôsledku sú obaja spokojní. Turista odíde s pocitom, že našiel pravý, nedotknutý Jadran. Dubrovničan zaplatí sestre nájomné, zvyšok peňazí odloží na zimu a upadne späť do svojho stavu nečinnosti. Fjaka totiž nie je obyčajná lenivosť. Je to dokonalá životná optimalizácia. Dalmatínci ju vynašli dávno predtým, než ju vizionári zo Silicon Valley začali nazývať life-hackom.

Plavba na Mljet

Poobede rozvinieme plachty. Plní zážitkov s tisícom insta fotiek sa vraciame späť na Mljet. Ćaká nás dotyk medúzy. Alebo radšej s miliónom medúz.

Príspevok Jachting v Chorvátsku: Dubrovník z mora a jadranská fjaka zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Po včerajšej plavbe okolo Hvaru vstal kapitán prvý. Na jachte je to tradícia s hlbokým praktickým významom: kto vstane prvý, ten uvarí kávu a zároveň posúdi, či loď stále existuje. Existovala. Dnes sme mali v pláne voľnejší deň. Objavovanie hradieb starého mesta a kratšia plavba z Korčule na Mljet.

Ostrov Korčula

Korčula je ostrov, ktorý si myslí, že sú Benátky. Nie bez dôvodu — mesto má rovnaké kamenné ulice, rovnaké gotické paláce, rovnakú logiku stredovekého urbanizmu. Benátčania tu boli päťsto rokov a zanechali architektúru, ktorá to nepopiera.

A potom je tu tá druhá vec — Marco Polo. Ostrovania tvrdia, že sa tu narodil. Benátčania nesúhlasia. Historici krčia ramenami. Ale dom Marca Pola stojí v meste dodnes, vstupné sa platí a pohľad z veže je skutočný bez ohľadu na to, kto sa pod ňou narodil.

Mesto Korčula je ostroh — tri strany more, jedna strana pevnina. Keď naň plávate, vyzerá ako loď. Možno preto sa tu rodili námorníci. Alebo obchodníci. Alebo ľudia, ktorým bolo more bližšie ako pevnina a tým pádom celý svet.

Po peknej prechádzke nás Korčula púšťala len ťažko. Ale vyrazili sme.

Pri druhej káve na lodi Števo prezradil svoj plán: „Urobíme halušky.”

Ticho.

„Bryndzové,” dodal, pre prípad že niekto dúfal v niečo iné.

Varene na jachte

Varenie na jachte má svoje pravidlá. Vždy varí dvojica — rotačný systém spravodlivosti, ktorý funguje kým nezistíte, že niektorí ľudia majú k vareniu bližšie ako iní. Každý deň iná dvojica, každý deň iné jedlo. Väčšina má niečo predpripravené — marinády, cestoviny, guláše, paprikáše, veci ktoré sa dajú prihriať alebo uvariť na dvoch horákoch bez toho, aby loď vyhorela.

Števo mal iný plán.

Hodina krúžľania zemiakov. Dve hodiny strúhania. Cesto, s ktorým by si aj dieru v lodi zalepil.  Operatívne opekanie cibuľky a slaniny na jednom horáku, kým nad druhým horákom vrie voda na hádzanie halušiek. Pach bryndze v uzavretom priestore jachty — ten nezažije každý. Tí na susedných jachtách sa pozerali s výrazom ľudí, ktorí nevedia čo sa deje, ale cítia, že sa to týka aj ich.

Desať minút jedenia. Kapitán jedol mlčky a pridal si.

Následne ďalšie dve hodiny umývania zaschnutých hrncov a riadov v studenej morskej vode. Dávali ste niekedy dole pozostatky montážnej PUR peny? To má asi k tomu zážitku najbližšie.

„Nikdy viac,” povedal som Števovi razantne, kým ostatní odfukovali s plnými bruchami.

Námorný žargón pre pokročilých hobľíkov

Komunikácia na lodi prebieha v troch jazykoch. Kapitán hovorí po slovensky, občas kľaje — jasne, stručne, bez otáznikov. Dokeri v prístave hovoria zásadne po chorvátsky — rýchlo, hlasito, s gestami i s vztýčeným prostredníkom, občas. Hoblíci hovoria ako im huba narástla — najmä vtedy, keď nevedia, ako sa niečo povie v žiadnom inom jazyku.

Systém funguje prekvapivo dobre ak sa rýchlo naučíte základy:

• „Vira!” — vytiahnuť kotvu. Nie otázka.
• „Moli!” — spustiť. Tiež nie otázka.
• „Hoď špring!” — lano ktoré drží loď. Ktoré lano? To lano. Nie tamto.
• „Daj fender!” — gumová lopta medzi loďou a mólom. Zabraňuje tomu, aby sa vaša loď bozkávala so susednou.
• „Pozor na bom!” — vždy príde neskoro. Vždy.

Chorvátski dokeri v prístave komunikujú inak. Rýchle pokyny, hodené lano, gesto rukou ktoré môže znamenať priplaviť bližšie alebo odplaviť ďalej — záleží na kontexte, ktorý hoblík nemá. Správna reakcia je zopakovať pohyb ruky s istým výrazom a dúfať.

Kapitán to vždy zachráni. Bez komentára. Len s tým pohľadom.

Mljet - Polače

Plachtenie z Korčule na Mljet ubehlo rýchlejšie, než by sa nazdal. Na Mljet sme vplávali za súmraku. Polače je malá osada pri vstupe do národného parku. Prístav, ak to tak možno nazvať — pontón, niekoľko lámp, tma za nimi hustá ako zamat. Na pontóne už stáli tri iné lode. Prirazili sme. Majiteľ robil radostné gestá a všemožne nám naznačoval, ako sa teší. Prísľub morských potvor a špecialít vibroval vo vzduchu.

Štyri posádky, jeden pontón, jeden večer.

Neskôr — oveľa neskôr, keď more bolo čierne a hviezdy boli tie jediné lampy, ktoré ešte svietili — majiteľ konoby tancoval so štyrmi posádkami na pontóne a spieval s hlasom človeka, ktorému víno pomohlo k múdrosti: „Takú akciu možno tento rok ešte nezažil.”

Tancoval ako posledný. Riadne nás skasíroval a odišiel ako prvý — reštauráciu bolo treba pripraviť na raňajky. My sme zostali. More nás nikam nenaháňalo, hoci nás už čakal Dubrovník.

Na Mljet sa ešte vrátime. Čaká nás dotyk medúzy.

Príspevok Jachting v Chorvátsku: Z Korčule na Mljet, čaro jachtárskej kuchyne zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.