Keď sme sa tento rok vybrali spoznávať Berlín, nebolo to prvý krát, čo som zvolil trasy kolobežkou po Spree. Moja prvá návšteva Berlína sa totiž odohrala na bicykli… a tiež po kanáloch. Teda lepšie povedané, kam ma oči popri vode viedli. Rozsiahle kanály Spree totiž ponúkajú najkrajšie cyklotrasy Berlína.

Bolo by romantické povedať, že kolobežka je ideálnym prostriedkom na pomalé objavovanie skrytých zákutí mesta. Skutočnosť je však oveľa prozaickejšia, Tak ako vo väčšine európskych, tak i v Berlíne je väčšia cyklotrás budovaná práve popri riečnych tokoch. A to znamená, že idete po rovine. Nestratíte sa a nenamakáte sa. 

Kolobežkou po Spree

Alebo tiež najkrajšie cyklotrasy Berlína po kanáloch a ramenách Spree. Ponúkam môjho terénneho sprievodcu pre tých, čo preferujú spoznávanie, asfalt a rovinu nad vodu a vodu nad metrom.

Prečo Berlín popri vode?

Berlín má 180 kilometrov vodných ciest — viac ako Benátky. Len Benátky to verejnosti intenzívnejšie pripomínajú. Berlín to má zakódované do topografie a nechá ťa to objaviť samého, akoby to nestálo za reklamu.

Kanály, ramená Spree, zálivy, prístavy — to je sieť, ktorá dáva mestu rytmus iný ako ulica. Pomalší. Tichší. Zelenejší. A menej politický. Na vode sa totiž okrem Aurory nekonajú žiadne revolúcie ani významné dejinné udalosti. 

Pre kolobežkára na kondičnej Kostka kolobežke sú tieto trasy ideálnym miestom.na spoznávanie miestnej kultúry, flóry gastra i fauny. Na tých cyklotrasách totiž jazdí a behá aj veľa vyšportovaných nemeckých krásavíc. Miestami (najmä v priemyselnejších zónach) občas poblúdiš, občas je to aj bolestivejšie, lebo brehy nie sú vždy asfaltované. Ale oplatí sa. Podme si teda zhrnúť najkrajšie cyklotrasy po kanálocn Berlína.

Landwehrkanal

Náš tip: Klasika, čo nikdy nezklame.

• Dĺžka: ~11 km jedným smerom
• Povrch: prevažne asfalt a chodník
• Náročnosť: ľahká

Landwehrkanal je zďaleka najznámejšia vodná trasa Berlína. Prepája celú dolnú časť centrálneho mesta od Osthafen na východe cez Kreuzberg, Neukölln a Tiergarten až po Charlottenburg — celkovo vyše desať kilometrov.

Pozdĺž kanálu dostaneš berlínsku zmes v koncentrovanej forme: Architektúra, pamiatky, bežci, cyklisti, krásne zadky, páry so psami, matky s kočíkmi, hipstri s nekonečnými bradami, babičky na prechádzke i príležitostní pobudovia, ktorí posedávajú cez deň zväčša triezvi na lavičke. Berlín z tej najkrajšej strany.

Zastávky, ktoré nestoja vynechať:

• Maybachufer — v utorok a piatok tu býva turecký trh. Čerstvé olivy, syr, koreniny, hluk, vôňa. Zastavte kolobežku a choďte sa pozrieť. Stojí to za odbočku.
• Urbanhafen — malý prístav, kde kotví reštaurácia Van Loon na lodi. Káva s výhľadom na vodu.
• Paul-Lincke-Ufer — najfotografovanejší úsek kanálu. Stromy, staré fasády, most za mostom.

V teplejších mesiacoch život okolo Landwehrkanaln pulzuje — ľudia športujú, oddychujú na piknikových dekách a lavičkách. V zime je to tichšie a úplne inak krásne.

Brehy Spree

Frankfurter Tor po Oberbaumbrücke

• Dĺžka: ~5 km
• Povrch: mix asfalt/dlažba
• Náročnosť: ľahká, ale pozor na kocky

Toto je kolobežkársky raj s jednou pascou: trasa začína pri Frankfurter Tor a vedie okolo najkrajších panoramatických bodov Spree. Úsek medzi Elsenbrücke, Oberbaumbrücke a Holzmarktom patrí k najkrajším v celom meste.

Čo uvidíš:

• East Side Gallery — kilometer múru ako otvorená galéria. Brezhnev bozkávajúci Honeckera, Trabant prerazujúci betón. Stále tam sú.
• Holzmarkt — kreatívna zóna na brehoch Spree, bary, ateliéry, pocit alternatívneho deväťdesiatych rokov zachyteného v jantári.
• Oberbaumbrücke — gotická tehlová brána s dvoma vežami, po ktorej jazdí U-Bahn. Pred zjednotením bola hraničným priechodom medzi Friedrichshain a Kreuzbergom. Dnes jeden z najkrajších mostov Berlína.

Tip pre kolobežkára: krátko pred Oberbaumbrücke chodník prechádza na dlažbu. Spomaliť. Kolená poďakujú.

Z Treptow do Charlottenburg

Meandre Spree nonstop je určená pre kondične pripravených

• Dĺžka: ~26 km
• Povrch: prevažne dobrý
• Náročnosť: stredná

Pre tých, čo chcú viac. Trasa vedie po brehoch Spree cez 24 mostov, z toho 20 km priamo pri vode — od Treptower Parku cez East Side Gallery, archu NDR architektúry, Märkisches Ufer, Múzejný ostrov, Spolkovú kanceláriu, okolo zámku Bellevue až po Charlottenburg a ústie Spree do Havlu v Spandau.

Je to mestská kronika na kolobežke. Jeden breh ti ukazuje vládnu štvrť, druhý robotnícku minulosť. Jeden úsek múzeá, ďalší kluby. Berlín sa v Spree díva do zrkadla — a zrkadlo vracia obraz bez retuše.

Spandauer Schifffahrtskanal

Z EuropaCity do Spandau cez lodné kanály objaviť priemyselné zóny Berlína

• Dĺžka: ~14 km (jedným smerom)
• Povrch: prevažne výborný asfalt a betónové promenády
• Náročnosť: ľahká (absolútna rovina popri vode)

Trasa, ktorá ti ukáže brutálny kontrast medzi hypermoderným Berlínom a jeho starou priemyselnou dušou. Štartuješ v EuropaCity – novej štvrti zo skla a betónu hneď za Hauptbahnhofom. Kolobežka ťa nesie popri Berlínsko-špandovskom plavebnom kanáli (Berlin-Spandauer Schifffahrtskanal), kde mrakodrapy rýchlo vystrieda surová industriálna realita.

Cestou míňaš monumentálnu, dymiacu kulisu tepelnej elektrárne Kraftwerk Moabit a staré riečne prekladiská, kde obrovské žeriavy dodnes nakladajú nákladné lode. Asfalt je tu široký a plynulý, ideálny na kondičné tempo. Trasa ťa dovedie až k sútoku Spree a Havlu v Spandau, kde ťa hneď pri vode privíta mohutná stredoveká Citadela Spandau (Zitadelle Spandau). Ak ti po 14 kilometroch zostala para v nohách, namiesto zámku Sanssouci zamkni kolobežku tu a prejdi sa po hradbách, kde kedysi králi schovávali štátny poklad.

Teltowkanal

Zelená únikova linka

• Dĺžka: 40–58 km (okruh)
• Povrch: prevažne asfalt
• Náročnosť: stredná

Teltowkanal je obľúbená trasa berlínskych cykloturistov — mierne náročná, 58 km dlhá slučka, ktorá sleduje kanál cez zelené plochy na južnom okraji mesta.

Pre Kostku kolobežku je to ideálna výprava na celý deň: kanál ťa nesie ďalej od centra, stromy sú hustejšie, ľudí menej, vzduch iný. Buvolové lúky (Wasserbüffelwiesen) v závere trasy — kde skutočne pasú vodné buvoliny — sú berlínskou surrealitou v najčistejšej forme. Nikto ti to pred odchodom nepovedal. A teraz vieš.

Rummelsburger Bucht a Stralauer Halbinsel

Berlnska altrnatívna kratšia spoznávačka

• Dĺžka: ~8 km okruh
• Povrch: mix
• Náročnosť: ľahká

Pozdĺž Rummelsburger Bucht sa oplatí urobiť odbočku na Stralauer Halbinsel. Polostrov, kde kedysi bola väznica, potom továreň, teraz tiché nájomné domy a malá promenáda pri vode. Berlínska premena v minimomente: miesto, ktoré zabudlo byť divadelné a stalo sa len pokojným.

Na konci polostrova — výhľad na Spree, na mosty, na mesto, ktoré odtiaľ vyzerá vzdialene a harmonicky. Čo je, samozrejme, klam. Ale pekný.

Postupim popri rieke Havel a jazerách

Popri jazere Havel zo Charlottenburgh až k Sanssouci

• Dĺžka: viac ako 50 km okruh
• Povrch: mix, zčasti aj terén okolo jazier Havel
• Náročnosť: stredná

Výhodou tejto trasy je, že ak nestíhate alebo nevládzete, žiaden problém. Vlak vás dovezie kamkoľvek v Berlíne. Samotný zámok Sanssouci rovno vynechajte – kolobežku tam nemáte kde bezpečne zamknúť a kráľovské stráže nemajú veľké pochopenie. Namierte si to radšej na kolobežke priamo do parkov okolo jazier Heiliger See a Tiefer See.

Okolie zámkov Babelsberg a Marmorpalais (Mramorový palác) ponúka úplnú slobodu pohybu. Sú to lesné zákutia, ktoré architektonicky pripomínajú moravský Lednický areál, no dýcha z nich oveľa ťažšia história. Práve v týchto dvoch zámkoch sa počas slávnej Postupimskej konferencie v roku 1925 lámali dejiny Európy.

Pozorné oko tu stále vidí stopy luxusu a povojnového delenia koristi. Viete, kto kde vtedy počas rokovaní býval? Americký prezident Harry Truman si vybral práve Marmorpalais na brehu Heiliger See, zatiaľ čo britský premiér Winston Churchill a sovietsky diktátor Josif Stalin okupovali luxusné vily v neďalekej štvrti Babelsberg.

Prefrčať týmito miestami na kolobežke, kde kedysi limuzíny mocností kreslili nové hranice sveta, je čistá časová schizofrénia. A najlepšie na tom je, že v parku Babelsberg vás na záver čaká parádny zjazd až k slávnemu Glienicker Brücke (Most špiónov), kde si komunisti s Američanmi pod rúškom noci vymieňali zajatých agentov.

Praktické poznámky pre Kostka kolobežkára

• Povrchy: Landwehrkanal a brehy Spree — väčšinou dobré. Vedľajšie ramená a staré nábrežia — rátaj s dlažbou, koreňmi stromov a náhlymi schodíkmi. Vždy mierniť tempo pred mostami.
• Čas: Ráno do 9:00 sú brehy skoro prázdne. Cez deň v lete — plné. Podvečer zlatá hodina: svetlo na vode, menej ľudí, kaviarne ešte otvorené.
• Orientácia: Berlín má výborne označené cyklotrasy pozdĺž vody. Na väčšine úsekov nie je možné zísť z kurzu — kanál ťa drží pri sebe.
• Zlaté pravidlo: Keď nevieš, kde si — daj si pivo a nasleduj vodu. Vždy ťa niekam zavedie.

Kolobežkou po Spree spoznáš Berlín úplne inak ako väčšina turistov. Objavíš tiež najkrajšie cyklotrasy Berlína. Je to mesto, kde sa história deje na suchej zemi. Ale najlepšie ju spoznáš práve z brehu rieky.

Príspevok Kolobežkou po Spree: najkrajšie cyklotrasy Berlína po kanáloch a ramenách rieky zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Kolobežkou cez Východný Berlín alebo ako sme si vyšľapali dušu na dlažobných kockách.
Cestopisná esej v desiatich zástavkách, s povinnou bolesťou v kolenách a nepovinnou existenciálnou krízou.

Alexanderplatz

Štartovacia čiara s ideologickým dohľadom

Začíname tam, kde sa začínalo všetko v NDR — pod televíznou vežou, tým oceľovým prstom, ktorým socialistická moc ukazovala Bohu, že má dosah aj do nebies. To je Fernsehturm. Stojíme pod vežou, nohu na kolobežke a cítime sa ako veľkí športovci na dvoch kolesách. Ibaže naše silostroje nemajú pedále ale oceľové stúpatko a vôbec žiadne odpruženie. Čo si v tejto chvíli ešte neuvedomujeme ale čoskoro veľmi bolestne pochopíme.

Alexanderplatz — Alex, ako mu hovoria Berlínčania s tou typickou berlínskou lenivosťou voči viacslabičným slovám — je srdce toho, čo bývalo Východným Berlínom. Nie to staré srdce s okázalými svetovými hodinami a slnečnou sústavou nad nimi, ktoré vyzeralo ako parkovisko s brutálnou vežou a kultúrnym domom. Dnes cez shopping centrá a vynovené fasády cítiť všadeprítomnú výstavbu v štýle Potsdamer Platz.

Utekáme odtiaľ aby nás neušliapali turisti so selfie-tyčami a kebabom v ruke. Odrážame sa a Kostka kolobežky nás pomaly unášajú na severovýchod.

Prvé metre sú zadarmo. Skôr než vyrazíme hlboko do Prenzlbergu, odbočíme do Mitte. Práve tadeto kedysi prebiehala hranica ako skalpel cez srdce mesta. Mitte leží presne na tej jazve.

Haus Schwarzenberg

Príbeh jednej ulice a troch životov

Rosenthaler Straße 39. Vstupujeme bránou, ktorá nevyzerá ako brána — skôr ako diera v omietke, cez ktorú sa dostaneš do iného storočia. Ostatné budovy okolo sú vyleštené, nafúknuté, plné kaviarní, kde latté stojí päť eur a barista má filozofický titul.

A potom je tu Haus Schwarzenberg. Fasáda úmyselne nechaná od roku 1945 bez rekonštrukcie, steny pokryté vrstvami graffiti tak hustými, že sa to dá čítať ako geologický profil — tu začala revolúcia deväťdesiatych rokov, tu prišla druhá vlna, tu tretia, a tu ešte niekto lepil nálepku v utorok ráno.

V roku 1995 sa do tohto opusteného komplexu nasťahovala umelecká skupina Dead Chickens a pomenovala ho podľa románu Stefana Heyma o krátkodobej ľudovej demokracii v povojnovom Nemecku. Celé to funguje bez vládnych dotácií, čo v Berlíne znamená buď zázrak, alebo tvrdohlavosť — a tu ide zrejme o oboje.

V pivnici sídli Monsterkabinett — pneumatické monštrá z kovu, čo spievajú a tancujú. Na dvore nás víta portrét Anny Frankovej, ktorý nikto nikdy neprekryl. Sídli tu Anne Frank Zentrum a tiež múzeum majstra Otta Weidta, ktorý počas vojny zamestnal slepých a hluchonemých Židov, aby ich zachránil pred deportáciou.

Tri príbehy v jednej budove — a všetky pravdivé.

Kunsthause Tacheles

O dve stovky metrov ďalej po Oranienburger Straße: Fotografiska. Päťposchodová budova z roku 1909, čo bola najskôr obchodná pasáž AEG, potom základňa nacistickej Pracovnej fronty a Schutzstaffel, potom troska vo Východnom Berlíne a následne (po páde múru) legendárny squat Kunsthaus Tacheles.

Umelci obsadili zrúcaninu v roku 1990, len mesiac po páde múru, a vytvorili si tu vlastnú umeleckú utópiu, ktorá vydržala dvadsaťdva rokov. Kiná, ateliéry, divadlo, graffiti šesť poschodí do výšky. V roku 2012 developeri vyhodili umelcov, aby uvoľnili miesto investorom.

Dnes je tu Fotografiska — štokholmské múzeum fotografie, ktoré sem otvorilo pobočku v septembri 2023 po masívnej rekonštrukcii. Mali sme šťastie. Na schodištiach ostali pôvodné graffiti zo squaterských čias. Dnes sú chránené pamiatkovým zákonom. Čo je berlínsky paradox v najčistejšej forme: revolúcia pod ochranou štátu.

Kolobežky zaparkujeme pri stĺpe. Pozeráme na budovu dlho, pobeháme schodisko. Tacheles je jidiš slovo. Znamená: "hovoriť rovno, bez obalu." Nakoniec neodolám a vojdem. Práve dnes otvára výstavu Anton Corbijn. A to musím.

Múzejný ostrov

Kde sa Berlín díva do zrkadla

Od Oranienburger Straße je to pár metrov k Spree a k Múzejnému ostrovu. Pätica svetoznámych múzeí, ktorá stojí na ostrohu medzi dvoma ramenami rieky ako kamenný argument, že civilizácia si zaslúži priestor.

Jazda po brehoch Spree okolo Múzejného ostrova je jeden z tých berlínskych momentov, kde zabudneš na kolená. Rieka je tmavo zelená, čajky škriekajú svoje odrhovačky a na druhom brehu sa tyčí Berlínska katedrála s kupolou tak sebavedomou, že vyzerá ako keby sa chcela biť s Vatikánom. Za ňou Staré múzeum, Pergamon, Bode-múzeum — každá budova je svedectvom inej epochy. A na vode zápchy výletných lodí.

Za komunizmu bol Múzejný ostrov ostrovom iba geograficky. Ideologicky bol rozpoltený, nedofinancovaný, čiastočne zruinovaný. Prachom pokrytý Pergamon uchovával hetitské brány a babylonské paláce v podmienkach, ktoré by znepokojili i menej náročného konzervátora. Po zjednotení prišli miliardy, rekonštrukcie, UNESCO. Dnes je to jedno z najnavštevovanejších múzejných komplexov sveta.

Prejazd okolo celého ostrova bol kratší, ako sme si mysleli — ale pomalší, ako sme plánovali. Lebo pri Bode-múzeu sa vždy zastavíš. Tá budova na špici ostrova, kde sa ramená Spree opäť stretávajú vyzerá ako loď plachtiaca do minulosti. A keď vidíš na toku loď plnú tancujúcich a pivo popíjajúcich nemcov, prestaneš riešiť aj geopolitiku.

Prenzlauer Berg

Kde bohémi zostarnú a na kolobke súťažíš s ich detskými kočíkmi

Presúvame sa od Spree hore na sever, do Prenzlbergu. Prvé metre sú dobré. Potom prídu prvé dlažobné kocky. Prenzlauer Berg je štvrť, ktorá prežila bomby i NDR takmer bez ujmy na fasádach. Viac ako osemdesiat percent predvojnových budov tu stojí dodnes — berlínsky zázrak. Dôvod? Komunistická správa nevedela, čo s tým urobiť, a tak to nechala stáť. Tá nerozhodnosť je efektívnejšia ako akékoľvek zákonné nariadenie o pamiatkach.

Jazdíme po Oderberger Straße. Po oboch stranách kaviarne, každá s inou filozofiou — niektorá verí v flat white, iná v Beethovena a sójové mlieko. Berlínčan z Prenzlbergu nepije kávu. Berlínčan z Prenzlbergu praktizuje kávu.

Ale nerobte si ilúzie o hipsterskej revolúcii. Prenzlauer Berg sa zgetrifikoval tak rýchlo, že squatéri z deväťdesiatych rokov by sa dnes ani nedostali na trh s nehnuteľnosťami. Hipstri z roku 1995 sú dnes rodičia s dvojičkami v "organic" certifikovanom kočíku. Kastanienallee, prezývaná tiež Macchiato Mile, je teraz tichá alej so školou jazykov a vegánskou zeleninou.
Kolobežka kope do dlažobných kociek. Občas štrajchne železo o kameň ale Kostka je v tomto nezničiteľná.

Pankow Wasserturm

Zahýbame na Knaackstraße. Stojí tu Wasserturm, najstaršia berlínska vodná veža. Okrúhla, tehlovočervená, masívna — s bytmi pre robotníkov v nižších poschodiach, kde strojníci, čo obsluhovali pumpy, žili so svojimi rodinami. Tie byty existujú doteraz a sú, prirodzene, veľmi žiadané.

Veža mala aj svoju temnú stránku. Koncom januára 1933 tu SS otvorili v strojovniach jeden z prvých koncentračných táborov, kde mučili a vraždili antifašistov. Bez súdu. Bez dokumentácie. Len pivnica, tma a ideológia čo sa práve ujala moci. Dnes si užívame okolo veže park, lavičky, detský džavot a obrovský smäd.

Berlín vás takto fackuje neustále – v jednej sekunde stojíte na mieste popráv, v druhej riešite cenu piva v Späti.

Zastavujeme v nejakom malom obchodíku a vyťahujem z chladničky dve plechovky piva. Predavačka s ázijsky tvarovanými očami nás správne ocajchovala ako turistov a vypýtala si 5 Eur. Nesprávne však odhadla našu veľkorysosť. Strčil som pivá naspäť do chladničky a poklepal si pred ňou po čele. Obaja sme sa oduli. Čo už. Zase ostaneme smädní.

Kulturbrauerei

Kde sa varilo pivo sa dnes tancuje a spomína na časy, keď mal Honecker ešte vlastné zuby

Päť minút jazdy Kolobežkou cez Východný Berlín od Wasserturmu a zrazu pred vami stojí komplex červenožltých tehlových budov, ktorý vyzerá ako malé stredoveké mestečko vtlačené do berlínskej štvrte.

Pôvod Kulturbrauerei siaha do roku 1842, keď lekárnik otvoril na tomto mieste malý pivný bar. Neskôr z malého baru vyrástol jeden z najznámejších berlínskych pivovarov. Architekt Franz Heinrich Schwechten navrhol komplex inšpirovaný stredovekými hradmi — odtiaľ tie veže, oblúky, dvory. Nie je to Malbork, ale Berlínčania tomu hovorili Bierburg — pivný hrad.

V roku 1945 Sovieti pivovar skonfiškovali a komunisti ho prevádzkovali až do roku 1968, kedy ho odstavili pre zastarané zariadenie. Chvíľu tu bol sklad nábytku. Potom mládežnícky klub Ericha Franza. Potom roky ticha, chátrania a tehál, čo pomaly strácajú zmysel bez funkcie.

Rok 1990. Kreatívci sa nasťahujú. V komplexe šiestich dvorov s dvadsiatimi budovami z červených a žltých klinkerových tehál otvárajú po páde múru kluby, reštaurácie a divadlá. Dnes tu sídli kino s ôsmimi sálami, múzeum každodenného života v NDR, ktoré sme si nenechali ujsť, koncertné sály, tanečné štúdiá, bike tour, puby a jeden z berlínskych najlepších vianočných trhov.

Na fasádach môžete ešte miestami čítať pôvodné nápisy: kotolňa, strojovňa, kvasnica. Vstupujeme do dvora. Chvíľu sa hrám na postihnutého (to mi ide) aby sme kolobežky uskladnili vnútri v múzeu. Tam objavíme trabi kemper i unikátny DDR zámok na bicykel.

Okolo nás prechádzajú ľudia rôznych generácií — starší Berlínčania, čo si pamätajú VEB, mladí, čo nevedia, čo VEB znamená, i turisti, čo fotografujú tehly. Tehly sú skutočne pekné, hlavne keď si konečne dáme to vytúžené pivo.

Mauerpark

Kde múr bol a Berlín sa smeje

Na severe Prenzlbergu leží Mauerpark. Mauer — múr. Tento park leží presne tam, kde kedysi stál Todesstreifen — pás smrti, pruh nikoho, obsypaný ostnatým drôtom, hladený reflektormi a strážený ľuďmi s príkazom strieľať. Dnes je tu každú nedeľu blší trh a vonkajšie karaoke.
Čítate správne.

V betónovom amfiteátri, priamo na mieste, kde bol Berlínsky múr, sa každú nedeľu stretávajú stovky ľudí — turisti, miestni, opití aj triezvi — a jeden po druhom vystupujú s mikrofónom v ruke a spievajú. V očiach majú slzy, na perách Total Eclipse of the Heart. Dav revúci v refréne.

Je v tom niečo hlboko berlínske: vziať miesto traumy a premeniť ho na divadlo. Nie zo zlomyseľnosti — zo životnej filozofie. Leben geht weiter. Život pokračuje. A ak môže pokračovať s karaoke, prečo nie?

Friedrichshain

Spree a brehy — Betón, stalinizmus a duch revolúcie

Odrádzame na juh, cez Schönhauser Allee, dolu k Friedrichshain. Karl-Marx-Allee to je stalinská architektonická monumentalita v najčistejšej forme. Šírka bulváru, jeho rozmery a symetria ťa nútia pocítiť vlastnú malosť — a to bol zámer.

Stalinova architektúra nestavala pre človeka. Stavala pre ideu. Osemposchodové paláce z päťdesiatych rokov, ornamentálne fasády, stĺpy, mozaiky — proletársky Versailles z prefabrikátov.

Kolobežka mi tu vynahrádza hodiny trpenia — asfalt Allee je hladký ako sen. Prvý skutočne hladký povrch od Alexanderplatzu. Vychutnám si ho naplno, pretože viem, čo príde: Spree, brehy kanálov a East Side Gallery.

East Side Gallery

Jeden kilometer a tristo metrov Berlínskeho múru. Nie ako pamätník hrôzy, ale ako plátno. Umelci z celého sveta tu v roku 1990 namaľovali svoju odpoveď na pád múru. Brežnev bozkávajúci Honeckera sme si museli nasimulovať. Trabant prerazujúci betón. Holubice, vlny, nádej naivná aj úprimná.

Pokračujeme po brehoch Spree ďalej. Tu Berlín dýcha pomaly. Len voda, čajky a príležitostná bárka. RAW-Gelände na horizonte — starý železničný areál, teraz kultúrna zóna s klubmi a street-artom tak hustým, že múry pôsobia ako zápisníky mesta.

Treptow

Na sovietskom vojnovom pamätníku v Treptowe stojí tridsaťdva metrov vysoký vojak z bronzu, v náručí zachraňuje dieťa a pod nohou drví hákový kríž. Okolité záhony dokonale uhrabané. Ticho povinné. V tom obrovskom priestore sme stretli jediného sediaceho dedka. Asi spomínal.

Presunuli sme sa k vode aby sme pochopili, že Berlin je mesto bicyklov.

Prečo objavovať Berlín na Kostka kolobežke?

• Do vlaku ju zložíš skôr, než Nemec stihne povedať „Das ist verboten.“
• Nemusíš riešiť batériu. Energia vzniká priamo z tvojej večernej currywurst.
• Cyklisti ťa neznášajú, chodci nechápu a trochu závidia a turisti si myslia, že si miestny.
• Berlín je plochý. Konečne mesto, kde sa človek nepotí ako pri výstupe na Kriváň.
• Po troch pivách ju stále odtlačíš domov. Elektrobike už býva pasívne-agresívny.
• Na rozdiel od auta naozaj vidíš mesto, nielen zadok taxíka.
• Pri graffiti zastavíš okamžite. Bez hľadania parkovania a životných rozhodnutí. Noha dole a fotíš.
• V Tiergarten prejdeš z ruchu mesta do lesa za päť minút a bez psychoterapie.
• Po dvoch dňoch zistíš, že najväčší výkon neurobil Berlín, ale tvoje kolená a lýtka.
• A hlavne — je to asi jediný dopravný prostriedok v Berlíne, ktorý ešte nepotrebuje aplikáciu, registráciu ani mesačné predplatné.

Epilóg: Kolobežkou cez Východný Berlín

Späť na Alexanderplatze. Kolobežka sa odráža naposledy.

Čo sme dnes videli? Vodnú vežu, čo bola vodárenský zázrak, koncentračný tábor, park a teraz scéna pre výstavy. Pivovar, čo bol hrad, štátny podnik, ruina a teraz kultúrna inštitúcia. Budovu, čo bola obchodná pasáž, nacistická základňa, squat a teraz švédske múzeum fotografie so strešným barom. Dom, čo nie je squat, ale vyzerá ako squat a prežil všetko, čo ho obklopovalo.

Berlín nie je mesto s históriou. Berlín je história bez prerušenia — bez milosrdenstva voči budovám, bez zabudnutia voči príbehom.

Dlažobné kocky, po ktorých sme jazdili celý deň, sú berlínska metafora: nepríjemné, tvrdé, neodpružené — ale skutočné. Na každej z nich sú vrstvy: tu chodili pochody, tu sa utekalo, tu sa tancovalo, tu sa plakalo. Kolobežka ich necíti s vďačnosťou. Moje kolená áno.

Berlín si pamätáš nie cez oči, ale cez telo. Cez ubolené dlane, udreté plece, čo ťa potom bolí týždeň. Cez tú chvíľu pred Haus Schwarzenberg, keď si stojíš pred fasádou nepočítateľných vrstiev farby a myslíš si: toto mesto nevie zabudnúť, ani keby chcelo.

Bol to dobrý deň na kolobežke.
Bol to dobrý deň vo Východnom Berlíne.

• Dĺžka trasy: cca 30 km.
• Dlažobné kocky: príliš veľa.
• Pivo: primerané množstvo.
• Spandau: zostáva na inokedy — je to iné mesto, aj keď má berlínske PSČ.
• Odporúčam zopakovať.

Príspevok Kolobežkou cez Východný Berlín: Street art a história cez bolesť v kolenách zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Varšava centrum vie zaskočiť hneď po príchode. Stačí prísť na hlavnú stanicu a hneď zistíte, že z perónu na perón môže byť nekonečne ďaleko. Myslíte si, že ste na správnej stanici – a o 300 metrov ďalej zistíte, že máte ísť na inú stanicu - Śródmieście. Takto som sa ocitol v spleti chodieb hlavnej stanice, hľadal pokladňu a miesto informácií nachádzal len obchody a blikajúce LCD panely.. Tam som absolvoval svoju prvú poľskú jazykovú lekciu.

Staničná lekcia Varšavy

Po štvrťhodine som konečne natrafil na pokladníčku.
– „Two tickets for three days, please,“ ukazujem prstami.
– „Trzy bilety?“
– „Nie, dva bilety na tri dni!“ skúšam slovensko-poľskú improvizáciu.
– „Dwa czy trzy?“ nechápavo sa usmieva: „Dokąd pan jedzie?“
– „Varšava!“
– „Ale jesteś w Warszawie.“

– "Kúrva!", stratil som trpezlivosť: „Dva bilety na 72 godzin. S1, Varšava.“
Pokladníčka sa rozžiarila: – „Aha, kúrva! Miejski. Za rohem jest automat biletowy.“

A tak som sa naučil prvé poľské slovíčko, ktoré funguje všade.

Palác kultúry a vedy

Keď sme vyšli so všetkými baglami a kolobežkami, pred nami sa objavil Palác kultúry a vedy. Monument 20. storočia, ktorý Varšavčania dlho ironicky prezývali Stalinov chladič – rovnako, ako Pražania svojho času pomenovali gigantický Stalinov pomník „Fronta na mäso“.

Pôvodne sa plánovalo celé „Mesto priateľstva“ – komplex budov, ktorý by Varšavu zmenil na miniatúrnu Moskvu. Našťastie zostalo len pri jednom paláci. Architekt Lev Rudnev doň pridal prvky z Krakova a Lublinu, aby pôsobil „poľskejšie“. Ale Varšavčania mu aj tak hovorili skratkou PKiN – a trochu posmešne: „Palác kultúry i nešťastia.“

Dnes Palác kultúry a vedy (237 m) už dávno nie je len spomienkou na komunizmus. V jeho stenách nájdete divadlá, múzeá, kongresové sály aj kino. A hoci ho prekonal Varso Tower (310 m), stále je ikonou mesta, ktorá k Varšave patrí.

Varšavská La Défense

Kým kedysi dominoval len Palác a stanica, dnes ich obklopujú moderné sklenené veže – Varso Tower, Warsaw Spire či Warsaw Unit s „dračiou kožou“. Nová panoráma mení tvár mesta a Varšava pôsobí ako stredoeurópska metropola, plná skla, svetla, kancelárií a obchodných centier, ktorá sa už neobzerá za minulosťou.

Varšavské geto

Medzi mrakodrapmi a v bočných uličkách sa však stále dajú objaviť zvyšky varšavského geta. Často zamurované v stenách novostavieb, nenápadné a tiché. My sme ich hľadali na kolobežkách – a priznávam, mnohé sme aj minuli.

Kvašáky a jazykové lekcie

Johny je známy svojou slušnosťou. Má veľký problém vyjadrovať sa priamo a expresívne. Zažili sme to u domácej, bývalej lekárky na penzii. Okrem debát o politike a živote v našich malebných krajinách sa Johny spýtal, či by mu nemohla poradiť. Práve dobral silné antibiotiká a v žalúdku mal akosi neisto.

– „Mám akúsi divnú, neistú stolicu,“ zašveholil Johny.
– „Niepewna stolica? Co się u Państwa dzieje? Daka polityka?“
– „No… riedku stolicu,“ nástojí Johny, naznačujúc brušné kŕče.
Domáca sa zamyslí, potom kývne hlavou:
– „Jaj, masz biegonki. Sraki, ty masz sraki.“
– „Zjedz kiszone ogórki, to na pewno pomoże.“

A tak sme v bočných uličkách narazili na malý trh – syry, rebierka, kompóty a, samozrejme, kvašáky. Tie sa stali záchranou pre Johnyho žalúdok po antibiotikách. Slovo sraki si pamätáme doteraz. A kvašáky na trhu boli naozaj výborné, hoci Johny sa nepriznal, či pomohli.

Asi áno, lebo o pár ulíc ďalej v Hale Koszyki (Warsaw Foodie Market) nás dostali hneď pri vstupe lisabonské koláčiky (Pasteis de Nata). Odchádzali sme až po hodine, po dobrom indickom menu a zmrzline navyše.

Večerná Varšava centrum

Končíme na brehu Visly, solídne unavení, s dvoma plechovkami Tyskie kúpenými v Žabke, sledujúc očarujúce tvary legín vyšportovaných mladých bežkýň.

Kostka kolobežka na skvelých ložiskách je v meste cennejšia než poklad. Bez nej by ste nevideli polku Varšavy. ani by ste nevnímali tie závistivé pohľady podvečerných utrmácaných turistov.

Za nami je Mazowiecka ulica, ktorá vibruje barmi a klubmi. Ale Nowy Świat a jeho Pawilony (ukryté za bránou číslom 22/28) bzučiace ako úľ nám pripomenuli atmosféru legendárnej Stoczni v Gdansku. Všetko sme si prebehli – Johny hodnotil ceny piva, ja estetiku a malebnosť prostredia.

Nakoniec vyhralo niečo celkom iné. Prešli sme paláce aj trhy, bary aj kluby – a nakoniec nám najlepšie chutí pivo v kľude záhrady v Otwocku.

Aj taká je Varšava: hlučná aj tichá, provokatívna aj obyčajná. Najprv vás vyhodí z rytmu, a potom vám dá miesto, kde sa znovu nadýchnete.

Čo vidieť a zažiť vo Varšave

• Palác kultúry a vedy (PKiN) – „Stalinov chladič“, dnes divadlá, múzeá a vyhliadky na mesto.
• Varso Tower a moderná panoráma – najvyšší mrakodrap EÚ (310 m), Warsaw Spire či Warsaw Unit s „dračiou kožou“.
• Múry varšavského geta – skryté fragmenty histórie Varšava centrum.
• Mieste trhy a kvašáky (kiszone ogórki) – poľské probiotikum a autentická chuť ulice.
• Hala Koszyki (Warsaw Foodie Market) – moderná hala s kuchyňami sveta, od pasteis de nata až po indické kari.
• Nočný život Varšavy – Mazowiecka pre bary a kluby, Pawilony pre alternatívnu scénu, alebo plechovka Tyskie pri Visle.
• Kolobežkou či bicyklom – najlepší spôsob, ako vidieť polovicu mesta a cítiť sa ako domáci.

Príspevok Kostkovic Varšava: Centrum, Palác kultúry a vedy s kúskom poľského dialektu zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Historická Varšava volá. Naša jazda začala v srdci mesta, kúsok od paláca kultúry a umenia. Kráľovská cesta opradená mnohými legendami bola cez vojnu temer celá zrovnaná so zemou. Po vojne ju celú nanovo postavili. aby povstala z popola ako bájny fénix. Dnes dôsledne zrekonštruované farebné meštiacke domy, úzke uličky i malebné námestia vyzerajú, akoby tu stáli storočia.

Kráľovská cesta

Turisticky najexponovanejším úsekom je elegantné Krakovské predmestie (Krakowskie Przedmieście). Dostanete sa tam cez niekoľko plyšových medveďov, turistických nástrah a stánkov kebabov. Ocenili sme však tiež bezplatné a čisté toalety temer všade. Poliaci zjavne majú rozum a nenechajú si obštievať parky a rohy fasád turistami a lokálnou mládežou.

V krypte kostola sv. Anny na Krakovskom predmestí sa údajne nachádza tajná chodba vedúca až ku Kráľovskému palácu. Bohužiaľ sme ju nepreskúmali, nebolo kde odložiť kolobežky, čas tlačil a historická Varšava je fakt rozsiahla. Popri jazde sme objavili Varšavskú Univerzitu, prezidentský palác i sochu Mikuláša Koperníka pred vchodom do Staszicovho paláca. Na rozdiel od nášho zbojníka Jánošíka, Poľsko môže byť na svojich rodákov právom hrdé. Mnohí boli nositeľmi vzdelania, vedy a pokroku ľudstva.

Kráľovský palác

Hoci je Varšava už dlho centrom Poľska, hlavným mestom sa stala až v roku 1596, keď kráľ Žigmund III. Vasa presunul kráľovský dvor z Krakova. Poloha Varšavy bola pre Poľsko-litovskú úniu výhodnejšia, pretože ležala presne medzi Krakovom a Vilniusom.

Kráľovský palác je miestom, kde sa mieša história so strašidlami. Vraj keď hodiny na veži odbijú polnoc, objaví sa duch kráľa Žigmunda III. Vasu a kontroluje, či Varšava nespí. Počas vojny musel mať voľno – celé okolie sa premenilo na sutiny.

Palác však po vojne vstalo z popola. Dnes tu môžete prechádzať trónovou sálou alebo si spomenúť, že práve tu prijali prvú európsku ústavu v roku 1791. Rembrandt tu visí vedľa Canaletta tak samozrejme, akoby patrili k inventáru – a pritom ich pred pár desaťročiami zachraňovali zo sutín. A ak budete mať šťastie, možno stretnete aj kráľovnú Barboru, ktorá tu vraj blúdi dodnes.

Prehliadka hradu alebo kolobežky? Vyhrali Kostky, tak sme aspoň potrkotali na múriku pri pive s miestnym kočišom a pobrali sa do srdca Starého mesta.

Staré mesto

Ak zájdete na ulicu Krzywe Koło môžete v noci stretnúť baziliška, ktorý tu žil v pivnici domu. Toto monštrum údajne zabíjalo svojím pohľadom. Podľa legendy ho porazil odvážny krajčír pomocou zrkadla, čím obrátil smrtiaci pohľad proti samotnému baziliškovi. My máme odkaz pre všetkých turistov: "Pite s mierou."

Staré mesto (Stare Miasto) je srdcom historickej Varšavy. Po zničení počas druhej svetovej vojny bolo obnovené s neuveriteľnou presnosťou. Centrum tvorí Staromestské námestie (Rynek Starego Miasta), obklopené farebnými meštianskymi domami. Uprostred neho stojí socha morskej panny, symbol mesta.

Z námestia sa rozbiehajú úzke, dláždené uličky, ktoré vytvárajú temer mystický labyrint podobný pražskej Zlatej Uličke. Staré mesto je veľmi malé. Určite nevynechajte Ulicu Świętojańsku, ktorá vedie ku Katedrále sv. Jána, Ulica Piwnu, známu svojimi historickými pivnicami a Ulicu Szeroki Dunaj, ktorou kedysi tiekol riečny kanál. Celé centrum je obohnané tehelnými hradbami.

Niektorí veria, že v podzemí Starého mesta je ukrytý poklad templárov, ktorý tam mal byť uschovaný pred stáročiami. V tom dave na kolobežkách nám však na hľadanie neostal čas, objavili sme však jantárový šach, kde len figúrky stáli pekný 29 000 zlotých, šachovnica samotná ďalších 18 000. No nekúp si suvenír.

Viete ako vznikol názov Warsawa?

Legenda o Varšavskej Syrenke (symbole mesta) hovorí o rybárovi Wars-ovi a morskej panne Sawe. Vraj to bola sestra známejšej kodanskej morskej panny, ktorá sa zamilovala do rybára. Práve oni dali Varšave jej meno a stali sa jej ochrancami. Bohužiaľ, ani oni mesto pred bombardovaním neuchránili.

Nové mesto

Za Barbakanom sa začína ‚Nové‘ mesto. Nové je len podľa mena – štvrť tu stojí od 14. storočia. Menej turistov, viac ticha a atmosféry. Pre nás znamenala rýchly útek od davov zo Starého mesta.

Námestie Nového mesta s fontánou s delfínom i kostol sv. Kazimíra sme rýchlo preleteli. Zastavili sme sa až pri rodnom Dome Marie Skłodowskej-Curie, ktorá tiež preslávila Poľsko na poli vedy.

Kačicu z Tamky si tu radšej nedávajte. Legenda o začarovanej princeznej premenenenej na zlatú kačku hovorí, že stráži poklad v podzemí paláca Ostrogských. Len čistý a odvážny mladík by ju mohol vyslobodiť. My sme neboli ani čistí, ani odvážni. Ale nejaký poklad by sa už konečne hodil.

Po Kráľovskej ceste sa po cyklotrase rýchlo presúvame na jej opačný koniec. Utekáme do zeleného mesta za súčasným umením.

Zámok Ujazdovsky

Presúvame sa svižne do parku a zámku Ujazdowski. Krásny padák, spúšťame sa. Zle sme odbočili a čaká nás tak stovka schodov naspäť. Dychčíme, ale stojí to za to. Zámok, postavený v 17. storočí, prešiel mnohými zmenami a dnes slúži ako Centrum súčasného umenia. Galérie moderného umenia nikdy neobchádzame. Oceňujeme preto, že teta na pokladni nám postráži kolobky. A bolo čo vidieť.

Parky Varšavy sú rozsiahle a plné zelene. Park Pole Mokotowskie ktorý volajú aj "Varšavský Central Park", multimediálny park fontán, aj park Ujazdovsky si na kolobežke naozaj užijete. Neviem si predstaviť, ako inak absolvovať tie kilometre chodníkov, kde vám pohyb na dvoch kolách nezakazujú. Fakt sme si to užívali.

Lazienki Królewskie

Łazienki Królewskie, najväčší park Varšavy nás skoro dorazil. Krásne záhrady, jazerá a paláce sa tiahnu na kilometre, človek by tu vedel stráviť deň. My sme zvládli len dve hodiny, lebo kolobežky boli zakázané a tlačiť ich po alejach je istý druh pekla.

Palác na ostrove práve opravovali, oranžéria bola zavretá pre firemnú párty a koncert pri soche Chopina sa nekonal. Ale aj tak tu cítiš noblesu – miesto, kde si posledný poľský kráľ budoval svoj raj, je dodnes krásne. Len škoda, že kráľ nepočítal s kolobežkármi.“

Po dvoch hodinách tlačenia sme radšej utiekli na nábrežie Visly. Čím viac sa čas blížil k večeru, tým viac sme vnímali závistlivé pohľady uchodených turistov, keď sme sa na kolobkách zľahla presúvali.

Aj keď nanovo postavená, historická Varšava a jej pamiatky rozhodne zaujali.

Čo vidieť vo Varšave – tipy

• Kráľovská cesta (Krakowskie Przedmieście) – elegantný bulvár s kostolom sv. Anny, Varšavskou univerzitou, prezidentským palácom a sochou Koperníka.
• Kráľovský palác (Zamek Królewski) – nanovo postavený palác s kráľovskymi apartmánmi, obrazmi Rembrandta a legendami o duchoch.
• Staré mesto (Stare Miasto) – UNESCO skvost s morskou pannou, Staromestským námestím a katedrálou sv. Jána.
• Nové mesto (Nowe Miasto) – rodný dom Marie Skłodowskej-Curie, malebné námestia a legenda o zlatej kačke.
• Zámok a park Ujazdowski – barokový zámok dnes slúžiaci ako Centrum súčasného umenia.
• Łazienki Królewskie – rozľahlý kráľovský park s Palácom na ostrove, oranžériou a sochou Fryderyka Chopina.
• Varšavské zelené parky – Pole Mokotowskie („Varšavský Central Park“), multimediálny park fontán a nábrežie Visly, ideálne na kolobežku.

Príspevok Kostkovic Varšava: Staré mesto, jeho tajomstvá a legendy zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Keď sme na AirBnB prvýkrát začali skloňovať mestečko Otwock v súvislosti s ubytovaním vo Varšave, bol som opatrný. Pre ubytovanie hovoril sľubovaný mimoriadny komfort za skvelú cenu, opatrnosť naopak vyvolávala doprava do mesta. Predsa len, dvaja blázniví seniori cestujúci vlakom a na skladacích kolobežkách, bývajúci 24 kilometrov od centra Varšavy.

Vďaka google a mimoriadne sympatickej cene nakoniec ten Otwock vyhral. Našťastie. V jeho prospech hovorili aj fotografie ubytovania (mnohí ubytovatelia dodnes kvalitu fotiek a informácií podceňujú) a Mazowiecki park krajobrazowy.

Medzi Otwockom a Varšavou

Ako sme sa učili základy polštiny a prišli do Otwocku venujem samostatný príbeh. Zaslúži si. Spomeniem len fakt, že doprava medzi Otwockom a Varšavou je viac ako skvelá. Chodia sem totiž každých 30 minút rýchlovlaky, na ktoré navyše platia celodenné varšavské lístky. Za necelých 12 eur sme kúpili tie 72 hodinové, ktoré nám umožnili využívať bez výnimky metro, vlaky, autobusy, električky vrátane rýchlovlakov. Ak si kúpite ako my, dvojzónový, Otwock aj všetko v okruhu do 30 km je vaše.

Kolobežka a vlak

Už znalí problematiky, zobrali sme si skladacie Kostka kolobežky. Aj tak nepatria medzi najmenšie. Prvé dni sme ich vo vlaku skladali. Čas však ukázal, že ani netreba. Konduktori bicykle ani kolobežky nijak neriešili. Skvelá správa, do Varšavy sa treba vrátiť.

Večerné záhradné rozpravy

S našimi ubytovateľmi, pani Malgorzatou a jej manželom sme si od prvej chvíle padli do oka. Prvé oťukávanie nastalo už večer na záhrade, kde sme ich my ponúkli českou Plzňou a oni nás akýmsi poľským špeciálom. Tam sme sa aj prvýkrát dozvedeli čosi o tom, kde bývame.

Ich dom, ktorý v mnohom preberá prvky Švidermajer, si zamilujete na prvý pohľad. A tak sme sa Malgorzaty spýtali, čo to ten Švídermajer vlastne je.

Šwidermajer

Štýl Šwidermajer vznikol koncom 19. a začiatkom 20. storočia v okolí Otwocku. Jeho názov je hravou kombináciou rieky Świder a nemeckého slova "Biedermeier", ktoré označuje štýl nábytku a architektúry. Za jeho tvorcu sa považuje Michał Elwiro Andriolli, poľský umelec a ilustrátor, ktorý tu pôsobil a vytvoril prvé domy, s ktorých sa už bohužiaľ veľa nezachovalo.

Drevená architektúra sa vyznačuje domami s bohatými ozdobnými prvkami, verandami a balkónmi. Typické sú vyrezávané ornamenty, veľké okná a priestranné terasy. Kombinujú sa tu prvky tradičnej poľskej drevenej architektúry s ruskými a švajčiarskymi vplyvmi.  Dnes už tých domov veľa nie je, mnohé zbúrali alebo sa o ne prestali po vojne starať. Ale v poslednom čase sa ľudia začali o to opäť zaujímať. Snažia sa tie, čo zostali, opraviť a zachrániť. A presne v takom dome a na takom dvore sme teraz sedeli.

Domy v tomto štýle boli v Otwocku pôvodne navrhnuté ako letné rezidencie pre bohatých Varšavčanov, ktorí chceli uniknúť z mesta.

Kúpeľný Otwock

Otwock mal punc slávneho kúpeľného mesta pri Varšave. Šwidermajer sa stal populárnym práve vďaka zdravému podnebiu tejto oblasti, známej svojimi borovicovými lesmi a čistým vzduchom.

Pred vojnou tu bolo 8 klimatických sanatórií na liečenie tuberkulózy, pľúcnych chorôb a nervových problémov. Vojna to však všetko zmenila. Po nej veľa liečební zaniklo alebo ich zmenili na niečo iné. Niektoré zbombardovali, iné proste schátrali. Keď prišli nové lieky a moderné metódy liečenia, už nebolo toľko potrebné chodiť do klimatických kúpeľov. Tak to pomaly upadalo.

Čo však platí aj dnes, celý Otwock je utopený v prírode, pokoji a zeleni. Plno borovicových lesov a čistý, suchý vzduch. Aj my sme si ho na kolobežkách užili.

Mazowiecki Park Krajobrazowy

Prírodný park, ktorý má skoro 16000 hektárov a desiatky kilometrov rovinkových lesných chodníčkov v tesnej blízkosti Otwocku bol od počiatku jedným z našich cieľov. Taká malá rovinkatá Šumava. Miešajú sa tu lesy, lúky, rašeliniská a močiare. Strávili sme tu hneď prvý podvečer.

Rašelinové jazero Torfy

Dali sme si výlet k rašelinovému jazeru Torfy. Zvláštne na ňom je, že je vlastne umelé. Vzniklo po ťažbe rašeliny. Dnes je to oáza vlhkosti a kyslosti, vodných rastlín, labutí a kvákajúcich živočíchov. Jazda k jazeru patrila k najkrajším kolobežkovým trailom v Poľsku. Údajne tu nájdeš aj rosičky, také malé mäsožravé rastlinky. Nám sa nezadarilo.

Vojenské bunkre

Asi tri kilometre za jazerom je niekoľko starých vojenských bunkrov. Väčšina z nich pochádza z obdobia pred druhou svetovou vojnou. Boli súčasťou obrannej línie okolo Varšavy. Dnes sú z nich malé múzeá. My však máme vojenskej tematiky aj bez toho za posledné tri roky dosť.

Celý náš zážitok by sa dal zhrnúť takto:

Cez deň turistický ruch, pamiatky, Visla a atrakcie veľkomesta, večer pokoj a kľud s pivkom v ruke, pod borovicovým hájom, v drevenom dome typu Šwidermajer. K tomu ako bonus každý večer buď rockový koncert v parku alebo film pod holým nebom. Lepšiu voľbu sme nemohli urobiť.

Ďalšie tipy na výlety v okolí Varšavy

• Konstancin-Jeziorna je menšie mestečko, asi 20 km od Varšavy. Tiež kúpeľné mesto, podobne ako Otwock. Majú tam soľnú jaskyňu a park s liečivými prameňmi. Objavíš pokojné miesto s peknou architektúrou.
• Hneď za Varšavou nájdeš veľký národný park Kampinoski Park Narodowy. Má kopu lesov, dún a mokradí. Skvelé miesto na turistiku, kolobežky a cyklistiku. Môžeš tam vidieť aj zubry!
• Máš rád klavír? Żelazowa Wola je rodisko Fryderyka Chopina. Je tam pekný park a múzeum v dome, kde sa narodil. Organizujú tam koncerty klasickej hudby.
• V Modline zas nájdeš obrovskú pevnosť z 19. storočia. Je to jedno z najväčších vojenských opevnení v Poľsku. Super pre fanúšikov vojenských reálií.
• Ak máš rád židovskú históriu, objav malé historické mestečko Góra Kalwaria s pekným námestím a starými kostolmi.
• Zalew Zegrzyński je veľká vodná nádrž severne od Varšavy. Skvelé miesto na turistiku, vodné športy a plávanie.
• Puszcza Kampinoska je rozsiahly les s piesočnými dunami a mokraďami. Výborné na pešie túry, bicykle, kolobežky a pozorovanie prírody.
• Všade nájdeš Biedronku, kde predávajú Plzeň, lacnejšie ako v Bratislave.

Varšava naozaj nie je len Palác kultúry, nábrežie Visly, Praga alebo Staré mesto. Všetky tieto tipy sú blízko Varšavy a dajú sa navštíviť (často vlakom) ako jednodňové výlety. Navyše na rovinke, ktorá je v okolí Varšavy všade, sa Kostka kolobežka stane tvojim najlepším priateľom.

Príspevok Čarovný Otwock pri Varšave: mestečko utopené v borovicových lesoch zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Keď sa povie Varšava, mnohým sa vybaví rušné centrum s mrakodrapmi alebo historické Staré Mesto. No skutočný život poľskej metropoly sme objavili pozdĺž nábrežia. Adrenalínová jazda kolobežkou okolo Visly nám odhalila úplne iný pohľad na toto mesto.

Doobedie sme strávili konzumáciou súčasného umenia v Ujazdowskom zámku a prechádzkou v nekonečných parkoch varšavského Belvederu a Lazienok Krolewskych. Doslova prechádzkou. V celom parku bol totiž zákaz pohybu na kolobežkách a po dvoch hodinách tlačenia (hoc je tam krásne) sme toho mali plné zuby.

Kolobežkou okolo Visly

Jazdu okolo Visly sme začali tou najprirodzenejšou potrebou, akú môže senior na kolobežke mať: "Aha, tam je krovie a hneď za ním nejaký kanál. Odboč."

A tak sme našli nielen záchranárov na Visle ale aj Kanał Portowy. Tento bývalý priemyselný kanál prestavali na atraktívnu rekreačnú zónu, plnú hausbótov, kanoe a padlboardov.

Po krátkej zastávke pri stromoch nás čakala nová pohroma. Johny je hladný. Veľmi hladný. Kto pozná Johnyho a vie, čo to znamená, radšej urýchlene trieli k obchodu. Ako správni fajnšmekri smerujeme k prvej Biedronke, hoci viem, že to nie je dobrý nápad. Johny totiž obľubuje mega zľavy a mohlo by sa stať, že nákup neodnesieme, v lepšom prípade sa taške od váhy nákupu utrhnú uši.

Miami Wars

Vydávame sa na kolobkách popri rieke, keď tu pri ústí kanála zbadáme veľa bicyklov. Stáčame a čaká nás prvá zastávka - Miami Wars Club. Tento plážový bar s exotickou atmosférou je ideálnym miestom na kebab, pivo a pečenú chobotnicu, čo nám dodá optimizmus pred ďalšou jazdou. Priznám, pri pohľade na barový pult mi dodal optimizmus aj pohľad na čierne vytesnané legíny. Ten kto tieto odevy vymyslel má moje sympatie.

Warsaw Promenade

Pokračujeme po Warsaw Promenade, dlhom nábreží lemovanom kaviarňami, reštauráciami a zelenými plochami. Sledujeme turistov i miestnych Varšavanov, ktorí si rieku a slnečné dni riadne užívajú. Promenáda nás privedie až k Bulwaru Jana Karskiego, ktorý akoby volal: "sadni si na pivo a užívaj výhľady na rieku, mosty, lode a panorámu mesta.”

Varšavský národný štadión

Najprv ma zaujala iba strecha: "Vyzerá ako výplet môjho cyklo kolesa." Potom rozmery. Kolosálne. Do štadióna, známeho aj ako PGE Narodowy, sa zmestí vyše 58000 divákov. Impozantná športová aréna dominuje panoráme východného brehu Visly. Jeho unikátna červeno-biela fasáda údajne pripomína vlajúcu poľskú vlajku a stala sa ikonickým symbolom modernej Varšavy.

Okrem futbalových zápasov tu organizujú aj veľké koncerty, konferencie a iné masové podujatia. Štadión má totiž zaťahovaciu strechu, ktorá umožňuje jeho využitie za každého počasia. V zimných mesiacoch sa plocha mení na obrovské klzisko.

Tango na Visle

Turistické plavidlá na Visle sú ozaj bizarné. Fejkové dvojsťažníky, chatrče, motorové hausbóty aj kópie vikingských člnov. Žiadna drážďanská dokonalosť. Rozhodli sme sa posedieť. Jednak pitný režim, jednak to divadlo všade navôkol.

Pred nami rachot. Chlapík sa porúčal na bicykli k zemi: "Kurwa, to jest tyłek." Poľský monológ ako sa patrí. Rýchlo sa obzriem a veru len tak tak, že som nespadol na Kostke sám. Pred nami bicykel s tou najkrajšou prdelkou vo Varšave v bielom overale.

Kúsok vedľa hrajú chlapci šach. Veľa chlapcov, veľa sústredenia. Pred stolmi veľká šachovnica s výzvou: „Zrobisz mat drugim ruchem?”

Zbehli sme do Žabky. Ak v Biedronke nájdeš megazľavy, v Žabke pri Visle nájdeš megarady. Odstáli sme si v dvadsať metrovej šóre medzi mládežou 4 plechovice Tyskie a jedny Haribo, gumené medvedíky. Hor sa k Visle naspäť na schodíky. Pozdĺž celej Visly sú na nábreží schody. Sedia na nich usmiate páriky zamilovaných, športovci, rodiny s deťmi... Cítiš z nich pohodu. Geopolitické stratégie dnes asi nechali doma.

Nakoniec sme objavili hlavný hajlajt večera. Tri spojené remorkéry s parketom, na nich páni v rifliach i vo frakoch a dámy v letných háboch i róbach. Po rieke sa zo starého gramofónu rozlievalo zmyselné predvojnové argentínske tango. No to bola taká paráda, že sme tam skysli skoro hodinu. Rad sedadiel pre dámy, rad pre pánov. Ten pre pánov prázdny a pred loďou davy tancuchtivých dievčat s blikajúcimi očami, ktoré hovorili: "Vyzvi ma. Aj ja chcem."

Vistula pedestrian and bicycle bridge

Sme športovci a máme radi ciele. Dali sme to na komplet, kolobežkou okolo Visly, až na druhý koniec promenády ku Gdaňskému mostu. Vyvrcholením našej cesty bol spätný prejazd cez nový peší most: Vistula pedestrian and bicycle bridge.

Tento impozantný most, určený výlučne pre chodcov a cyklistov, ponúka dych berúce výhľady na Vislu a okolitú krajinu. V strede mosta, ako inak, posedenie. Ideálne miesto na zastavenie a nafotenie nezabudnuteľných záberov. Odtiaľ už iba na Starú Pragu a na vlak do Otwocku. To som ešte nezmienil, bývame v Otwocku a fakt si to užívame. Raz vám napíšem aj prečo.

Poézia Visly

Každá kvapka rieky je fragmentom v nekonečnom obraze, ktorú rieka neprestajne komponuje. Akoby óda na život, na premenu, na večnosť zachytenú v prúde vody, ktorá nikdy nezastane, nikdy sa neunaví, vždy plynie ďalej, nesúc so sebou naše príbehy a aj tie z minulosti.

Niekedy by som chcel vedieť lietať. Ale možno by postačil dron. Tieto nádherné zábery z Visly nám sprostredkoval fotograf Viktor Strumillo na výstave o živote Visly priamo na nábreží.

Kostkovic Varšava

Jazda na Kostka kolobežke okolo Visly (máme ju radi) odhaľuje Varšavu z úplne inej perspektívy. Kombinuje v sebe adrenalín, prírodu a mestský život.

V meste je Kostka vlastne neporaziteľná. Chodník, cyklotrasa, cesta, semafory, neriešiš. Žiadne zosadanie, nasadanie, žiadne státie ani preluky. Žiadna únava, pritom akčný rádius do 30 km je pre kolobežkára brnkačka. Ak chceš fotiť, dáš len nohu zo stojanu. Kto si to nevyskúša, neuverí.

Či už ste milovníkom aktívneho oddychu alebo len hľadáte nový spôsob, ako spoznať mesto, táto trasa vám určite poskytne nezabudnuteľné spomienky na Varšavu.

Príspevok Kostkovic Varšava: kolobežkou okolo Visly objaviť krásu tanga zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Stará Praga je varšavská štvrť, kde sa realita mieša s legendami, mytológia a rebélia s tajomnom. Každý turistický bedeker ti povie:: „Choď sa pozrieť do varšavského Starého mesta, tam je to autentické.“ Je to pravda, lenže Staré mesto je viac replika než realita – po vojne bolo zničené a komplet nanovo postavené. Stará Praga však stojí tak, ako stála. Tu ešte cítiš dych skutočného mesta. Je surová a autentická. Miesto, kde sa minulosť stretá s undergroundom a kde vraj duchovia ešte stále bdejú.

Praga bola kedysi samostatné mesto, pričlenené k Varšave až v roku 1791. A zatiaľ čo druhá svetová vojna zrovnala so zemou ľavý breh, Stará Praga na pravom brehu Visly ostala zázrakom takmer nedotknutá. Aj preto je dnes považovaná za jedno z mála miest, kde sa dá vidieť pôvodná Varšava.

Väčšina ľudí obdivuje v hlavnom meste Poľska mrakodrapy, Palác kultúry či zrekonštruované Staré mesto. Ale stačí prejsť cez Vislu a človek sa ocitne v úplne inej realite – v Prage. Kedysi to bola robotnícka štvrť, odkiaľ sa Varšavčania vracali domov so strachom o peňaženku. Dnes sa o nej hovorí ako o „Brooklyne Varšavy“.

Viete o tom, že Praga bola historicky oddelená od samotnej Varšavy? Vzhľadom na nemožnosť postaviť most cez Vislu (ľudia mohli prekročiť rieku len v zime, keď zamrzla, alebo v lete loďou) zostali tieto mestá nezávislé, až kým ich v roku 1791 nezjednotil kráľ Stanislav August Poniatowski. Nový status Pragy však netrval dlho; len o tri roky neskôr, počas bitky o Pragu, tam invázna ruská armáda zmasakrovala 20 000 civilných obyvateľov a zničila celú štvrť. Je pochopiteľné, prečo sa poliaci s obavou pozerajú na východ.

Fasády, ktoré prežili vojnu

Hneď, ako sme prešli peším mostom privítala nás socha pamätníka 1. pešej divízia Tadeusza Kościuszka. Ten nám akoby naznačoval. Stop. nechoď ďalej.

Domy na Prage nepôsobia elegantne, skôr ošarpane, ale práve v tom je ich sila. Na niektorých stenách vidno stopy po guľkách z druhej svetovej vojny. Tie isté steny nesú graffiti - revolučné odkazy mladej generácie. Človek tu nemusí veľa vysvetľovať – história a príbeh sú vpísané priamo do tehál.

Chápať dušu tohto miesta sme začali. Zviezli sme sa až ku katedrále svatého Michaela Archanjela, stále očakávajúc niečo výnimočné. Až po dlhšom čase som pochopil to hlavné: "Vlez do dvorov."

V jednom z takých dvorov so starými tehlami som pozdravil dvoch típkov na stoličkách z paliet, s pivami v ruke. Keď som im povedal, čo tu hľadám zasmiali sa: „Tu nemusíš chodiť do múzea. Múzeum je priamo na ulici. Všade.“ A mali pravdu.

Medzi krčmou a chrámom

Praga bola vždy robotnícka štvrť. Tam, kde sa kedysi miešal pach piva a železa, dnes stojí vedľa seba všetko – pravoslávny chrám sv. Márie Magdalény z roku 1869 s cibuľovitými kupolami, rozpadnuté fabriky, socialistické bloky, moderná zástavba aj hipsterské bary

Práve tu bol kedysi známy pivovar Koneser, dnes prestavaný na moderný komplex galérií, reštaurácií a múzeí vodky. A hneď za rohom nájdeš dvory, kde to vyzerá, akoby sa tu zastavil čas – rozpadnuté schodiská, bielizeň na šnúrach, deti s loptou.

Ale Praga má aj svoje historické legendy. Na mieste dnešného Parku Praskiego, stála kedysi šibenica. Miestni veria, že územie je prekliate a v noci sa tam zjavujú duchovia popravených.

V kostole Narodenia Panny Márie v Kamionku sa naopak nachádza zázračný obraz Matky Božej, ktorý údajne zachránil Varšavu pred morovou epidémiou v 17. storočí.

Graffiti v uliciach

Graffiti v Prage nie sú len škrabance po stenách. Sú to manifesty. Jeden múr nesie obrovskú maľbu orla, ďalší je pokrytý portrétmi miestnych legiend. Nechýbal môj obľúbený Jimi, ba ani slovenský medveď. Vraj tu niektorí street-artisti nechávajú kódy a odkazy, ktoré chápu len zasvätení. My sme rozumeli akurát to, že tu má umenie rýchlejší tep než v sterilnom centre.

Najznámejší je mural venovaný kapelám a hudobníkom, ktorí sa v tejto štvrti narodili – Czesław Niemen či Tadeusz Nalepa. Praga má totiž hudobnú tradíciu, ktorá siaha až k cigánskym kapelám a pouličným harmonikárom.

Mystika legiend a duchov

Historici pripomínajú, že Praga bola miestom ťažkých bojov počas pruskej okupácie aj počas varšavského povstania. Možno práve preto má jej atmosféra stále akýsi ťaživý podtón. O Prage sa šepká, že je posadnutá duchmi. V jednom dvore sa vraj stále zjavuje vojak, ktorý tu padol počas povstania. Niekto iný zas tvrdí, že v noci počuť kroky po schodoch opusteného domu, aj keď tam už nik nebýva. Johny tomu asi podľahol, lebo čím viac som sa do dvorov tejto štvrte vnáral, tým menej bol ochotný prekročiť hranice starých robtníckych barakov.

"Johny, Poď, to si nevidel."
"Ja počkám..."
"Fakt tu je dvor, na dvor"
"Počkám ťa vonku."

Prechádzanie medzi nádvoriami starých činžovných domov dalo zabrať. Johny sa rozhodol radšej počkať na ulici, v civilizácii. Aj samotní Varšavčania často tvrdia, že noc v Prage nie je pre slabé povahy. Mnohí sa tam necítia bezpečne a niet sa čo čudovať.

Desaťročia to bola štvrť chudoby, zničených činžiakov, kde v rozpadnutých barakoch prežívali celé rodiny. Praga si vyslúžila povesť „Bermudského trojuholníka“ – miesta, kam sa turisti radšej nevydávali, ak chceli ráno ešte počítať so svojou peňaženkou.

Pocta Polanskému

A predsa majú tieto ošarpané dvory a brány zvláštnu filmovú charizmu. Práve tu totiž Roman Polanski nakrúcal slávne scény z filmu Pianista. Tie rozpadajúce sa domy dokonale suplovali kulisy Varšavského geta, ktoré už dávno neexistovalo. Namiesto sterilných filmových štúdií použil realitu – zrúcaniny, čo sa nedali vymyslieť ani najsugestívnejšou dekoráciou. A tak sa Praga navždy vpísala aj do dejín kinematografie.

Stará Praga dnes: medzi minulosťou a budúcnosťou

Praga má úplne inú atmosféru ako industriálny look gdanskej 100cznie. Pripomína skôr atmosféru Prašiny alebo Stínadel z Rýchlych šípov.

Za posledné roky sa Praga mení. Hipsteri, umelci a investori objavili jej potenciál. Bývalé továrne sú dnes centrami kultúry, v kluboch hrá alternatívna hudba, na trhoch sa predáva remeselné pivo a tajomné uličky treba stále viac hľadať. Aj kultový Bazar Różyckiego mal na bráne zámku.

Centrum Koneser je dnes symbolom tejto zmeny – od robotníckeho pivovaru po luxusné byty a moderné bary. A pritom, len čo zídeš z hlavnej ulice, nájdeš špinavý dvor s rozbitými oknami a psami na reťazi.

Stará Praga

Ak chceš vidieť Varšavu bez filtra, zabudni na pohľadnice a zámky. Choď do Pragy. Je to miesto, ktoré ťa možno trochu vystraší, možno očarí, ale určite ti zostane v pamäti.

Tipy, čo sa oplatí v Starej Prage navštíviť

• Katedrála sv. Michala a sv. Floriána – neogotický chrám, ktorý patrí k dominantám štvrte.
• Zoo Varšava – jedna z najstarších zoologických záhrad v Európe, otvorená už v roku 1928.
• Bazar Różyckiego – legendárne trhovisko, ktoré je odrazom starej Pragy a jej pouličnej atmosféry sme našli zavretý
• Ulica Ząbkowska – srdce alternatívnej kultúry, plné barov, galérií a street artu.
• Múzeum Pragy – rozpráva históriu štvrte od jej počiatkov po súčasnosť.
• Filmárske lokality z Pianistu – ak vieš, kde hľadať, objavíš dvory a domy, ktoré poslúžili ako scény pre Polanského film.
• A určite stojí za to objaviť tisíc odtieňov hrdze

Príspevok Stará Praga: štvrť, kde sa Varšava prestáva hrať na turistov zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Spara je neznesiteľná, teplomer atakuje 40, asi sa schyľuje k búrke. Po týždni s vnučkou, ktorá vyžaduje neustálu pozornosť a s neutíchajúcim entuziazmom sa pýta “A prečo?” asi trikrát za minútu, nastáva výnimočná chvíľa: mám hodinu. Hodinu len pre seba. Kolobežkou po chotári pre radosť.

Vytláčam z garáže Kostka kolobežku. Nie tú elektrickú, s kolieskami ako od liliputánov, ale tú poctivú, kondičnú, Trip Max. Tá neodpúšťa lenivosť, ale odmeňuje ťa slobodou. Naše spoločné výjazdy majú pravidlá: žiadne slúchadlá, žiadne stopky, žiadne výkonnostné aplikácie (teda väčšinou nie). Len ja, ona a cesty, ktoré poznám desiatky rokov.

Po pár sto metroch cítim, ako sa hlava čistí. Vietor vo vlasoch vyháňa sparu, zjavujú sa prvé kvapky potu a muchy... zatiaľ mi to neprekáža. Telo sa spotí, mozog vypne autopilota. A zrazu tam som. V chotári Horných Štitár, kde nič veľkolepé nestojí, no všetko skutočne, autenticky žije.

Naľavo pšenica, napravo repa. Klas by som aj požmolil, lenže odkedy politici začali s ustarostenými a chápavými tvárami žmoliť pred kamerami, mám na to miernu alergiu. Ale aspoň viem, že držím pšenicu a nie kukuricu, čo sa o každom nedá povedať. Nevyrušujte. Tu sme pri žatve.

Stravoholik

Pri poľnej ceste na letisko predbieham kombajn. Nechcem s ním pretekať, ale fakt nechcem dýchať ten bordel, čo oračko sečko žničko mlátičko pečka zo svojich útrob v tej horúčave vypúšťa.

Kedysi by som dupol aj viac – nie preto, že treba, ale preto, že niekto ma predbehol. Moje obdobie stravoholika sa vyznačovalo tým, že som všetko meral, sledoval, porovnával. Čas, vzdialenosti, rýchlosť, výkon,... Kto ma predbehol, mal po chlebe. Pokaľ som mu stačil. Dnes sa len uhnem pod stromy. Je tam viac tieňa.

Samota lieči

Ľudia dnes hovoria, že nemajú čas. Ale to nie je pravda. Majú ho všetci rovnako. Len ho dobrovoľne vymieňajú. Za scrollovanie, vyplakávanie, hejtovanie, gaučovanie, televízor, sociálne siete, robotu, výkazy, nekonečné mítingy, kariéru, peniaze, ktoré nakoniec aj tak minú iba na to, aby našli kúsok uspokojenia a šťastia.

Byť sám neznamená byť osamelý. Znamená to, že konečne počuješ svoje vlastné myšlienky. Počúvaš ich, triediš ich, vyhadzuješ staré a ukladáš nové. A možno sa aj konečne spýtaš: "Prečo vlastne robím to, čo robím?" Nehľadám radikálne odpovede. Niekedy stačí len vedieť, že tá otázka vôbec existuje.

Seneca by mi možno poradil: “Netráp sa nad tým, čo nemôžeš ovplyvniť.” Tá rada by v dnešnej dobe znela aj: “Nestrácaj čas so správami a sociálnymi sieťami. Nevstupuj do komentárov a online diskusií, ak ti záleží na vlastnom duševnom zdraví.”

Nie je kolobežka ako kolobežka

Cestou k Panenke Márii míňam na poľnej ceste suseda. Tiež na kolobežke. Vraví, že „off-road elektrickej". Vraj chce byť súčasťou smart-komunity. To slovné spojenie ho očividne teší. Pôsobí, akoby mu ho niekto vpísal do vizitky. Ukazuje mi appku, kde sleduje, koľko kilometrov prešiel a koľko kalórií by spálil, keby šliapal. Tento stroj to odmaká za neho.

Zatiaľ čo rozpráva, na moju upotenú tvár pristávajú komáre. Ponúkam im lahôdku. Vlhké a slané, čosi ako Dru tyčinky s koktailom. Usmejem sa teda, poviem že má recht a sústredím sa na dôležité. Keď som rýchlejší ako tie krpaté komárie svine, tak ma nedoštípu. Ale predsa, akú komunitu tvoria ľudia, ktorí sa nechcú hýbať, no majú na to stroje? Kolobežkárske ghostrunnery? Neurazil som ho. Rozlúčili sme sa priateľsky. On má baterku, ja (aspoň verím) energiu v nohách.

Krajina, ktorá nepotrebuje retuš

Cez kľukaté chodníčky v repkovom poli dorážam ku križovatke poľných ciest. K Panenke Márii. Kedysi tu viedol chodník, dnes je zarastený, neviditeľný. Ale socha stojí. Skromne, ako by čakala, kedy si ju niekto zasa všimne.

Naľavo klasy, napravo repa. Obilie je tu zlaté ako medaila, ktorú nikdy nikto nedostal. Vo vetre sa hýbe ako vlasy stareny, ktorá vie, že krása nie je vec účesu, ale príbehu. Na to, aby si zažil nirvánu, nepotrebuješ cestovať cez polku sveta. Krásu máš rovno pod nosom, ak ju vieš vnímať.

Zrazu sa zastavím. Len tak. Hlboko sa nadýchnem. Nie je to jogínske cvičenie. Je to obyčajný výdych šťastia. Kúsok za mnou prebehne srnka. Zľava spieva drozd, sprava tiež čosi čviriká. Ozve sa hrom. Už sa to blíži. Inak ticho. Ticho pred búrkou. Ticho, ktoré reve. Svet je v poriadku.

Kolobežkou po chotári pre radosť

Šťastie nestojí nič. Len tvoju pozornosť a ochotu vyraziť kolobežkou po chotári len tak pre radosť.

V ten večer nestihnem žiadny rekord, žiadnu segmentovú výzvu. Ale v hlave mi zostane čistota. V kolenách príjemná únava. A v duši pokoj, ktorý ti žiadna aplikácia nezmeria.

Tak vezmi kolobežku, bicykel, nohy… čokoľvek. A choď. Nie pre výkon. Ale preto, že môžeš.

A možno cestou stretneš aj samého seba. Usmej sa na svet.

Príspevok Kostkovic horúce predbúrkové zamyslenia alebo kolobežkou po chotári pre radosť zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.