Varšava z nadhľadu vám ukáže mesto úžasných kontrastov. Na jednej strane do neba týčiace sa mrakodrapy, na druhej historické paláce, no medzi tým všetkým neskutočné množstvo zelene a netradičných architektonických úkazov. Ak hľadáte kompletného sprievodcu históriou a pamiatkami Varšavy, určite si prečítajte náš hlavný prehľad.

Tentoraz sme sa však na poľskú metropolu pozreli z trochu iného uhla – z výšky panoramatických terás, z mrakodrapov a z voňavých strešných záhrad.

Štvrtkový relax v kráľovskom parku Łazienki

Do Varšavy sme prileteli priamo z Bratislavy vo štvrtok popoludní. Keďže sme mali pred sebou len časť dňa, naplánovali sme si ľahší program v blízkosti nášho ubytovania.

Ako správni športoví fanúšikovia sme najprv spravili krátku zastávku pri štadióne Legie Varšava a odtiaľ sme plynulo prešli do rozľahlého parku Łazienki Królewskie (Kráľovské kúpele). Táto oáza pokoja nás očarila natoľko, že sme v nej strávili celý zvyšok popoludnia.

Łazienki sú jedným z najkrajších parkovo-palácových komplexov v Európe. Na ploche 76 hektárov ukrývajú historické pamiatky na čele s ikonickým Palácom na ostrove, Starou oranžériou či Myslewickým palácom.

Najlepším spoločníkom v parku je však príroda. Pri vode sa majestátne prechádzajú farebné pávy a po chodníkoch pobehujú krotké veveričky, ktoré bez akéhokoľvek strachu čakajú na niečo pod zub. Práve tu, v tieni Chopinovho pamätníka, nám došlo, že zelená tvár Varšavy bude oveľa čarovnejšia, než sme čakali.

Varšava z nadhľadu: Varso Tower a HighGarden

V piatok ráno sme sa vybrali preskúmať mestský ruch. Varšavská MHD funguje na jednotku – autobusy, električky aj metro sú presné a čisté, preto sme hneď na úvod investovali do celodenného lístka.

Električka nás priviezla k hlavnej železničnej stanici, nad ktorou sa týči Varso Tower. S celkovou výškou 310 metrov (vrátane antény) ide o najvyššiu budovu v celej Európskej únii.

Lístky na panoramatickú vyhliadku Highline Warsaw na 53. poschodí (230 m) sme si zarezervovali online hneď na prvý ranný vstup o 10:00. Vyhli sme sa tak radom a samotná jazda preskleným rýchlovýťahom bola zážitkom. Z otvorenej plošiny sa pred nami rozprestrel dychberúci 360-stupňový výhľad na celé mesto.

Ikonický Palác kultúry a vedy, ktorý bol dlhé desaťročia hlavnou dominantou mesta, sme odtiaľto mali doslova ako na dlani z nadhľadu. Skvelou bodkou bol prechod na 49. poschodie, kde sa nachádza HighGarden Rooftop Lounge – zelená strešná záhrada a bar pod holým nebom.

💡 Praktické tipy na varšavské vyhliadky

1. Varso Tower (Highline Warsaw): Vyhliadková terasa na 53. poschodí (230 m) je najvyššie položenou otvorenou plošinou v EU. Lístky kupujte zásadne vopred online na ranné hodiny, kedy je hore najmenej ľudí.
2. Strešná záhrada BUW (Univerzitná knižnica): Jedna z najväčších strešných záhrad v Európe (2 000 m²). Je celoročne bezplatne prístupná a ponúka skvelé výhľady na rieku Visla a Múzeum Kopernik.
3. Veža kostola sv. Anny: Najlepší klasický výhľad na zrekonštruované Staré Mesto a Kráľovský hrad z výšky 26 metrov po zdolaní 148 kamenných schodov.

Architektonický bizár: Keretov dom vo štvrti Wola

Z výšok mrakodrapov sme sa spustili späť na zem a namierili si to do štvrte Wola. Naším cieľom bol Keretov dom (Dom Kereta) – stavba zapísaná v knihách rekordov ako najužší dom na svete.

Na mieste nás čakal celkom zábavný moment. Navigácia nás doviedla do úzkej uličky, no pred nami stála len akási oplechovaná konštrukcia pripomínajúca výťahovú šachtu vtesnanú medzi dva paneláky. Museli sme si cez mobil overiť, či sme naozaj správne.

Zvonku dom síce nepôsobí ako klasická atrakcia, no ide o fascinujúcu umeleckú inštaláciu architekta Jakuba Szczęsneho. Dom má v najužšom mieste neuveriteľných 92 centimetrov a v najširšom len 152 centimetrov! Vnútri sa pritom ukrýva plnohodnotné (i keď miniatúrne) pracovisko a spálňa pre spisovateľov.

Záhrada nad mestom: Strecha Univerzitnej knižnice (BUW)

Presunuli sme sa metrom M2 na stanicu Nowy Świat-Uniwersytet. Akonáhle vyjdete z podzemia, sklenené mrakodrapy vystriedajú historické paláce a hlavný kampus Varšavskej univerzity z roku 1816.

Naším hlavným cieľom však bola Univerzitná knižnica (BUW). Netiahli nás sem knihy, ale jej slávna strešná záhrada.

Táto architektúra je doslova zeleným zázrakom. Dolná záhrada zaberá 15 000 m² s rybníkmi a fontánami, no horná časť (2 000m²) sa nachádza priamo na streche budovy. Varšava z nadhľadu. Prechádzate po lávkach medzi popínavými rastlinami, cez sklenené kupoly nazeráte do čitární pod vami a kocháte sa výhľadom na rieku Vislu a blízke Vedecké centrum Kopernik.

Najlepšie na tom je, že vstup na strechu je pre všetkých úplne zadarmo!

Zostup k historickému srdcu a tradičné pierogi

Po prechádzke popri nábreží Visly sme sa po Kráľovskej ceste okolo Prezidentského paláca dostali do Starého Mesta (Stare Miasto). Aby bol náš prehľad vyhliadok kompletný, vystúpili sme na vyhliadkovú vežu pri Kostole svätej Anny. Pohľad na hradné námestie so Zigmuntovým stĺpom a Kráľovským hradom je skutočne rozprávkový.

Pri pohľade na farebné meštianske domy si človek len ťažko predstaví, že po Varšavskom povstaní v roku 1944 bolo historické centrum zničené na viac než 85 %. To, čo dnes vidíme, je ikonickým výsledkom obrovskej povojnovej obnovy na základe starých obrazov a dokumentov, za čo je Varšava právom zapísaná v zozname UNESCO.

Potulky uličkami sme zakončili na Rynku Starego Miasta pri soche Varšavskej morskej panny (Syrenka) a pri gotickom Barbakáne.

Na záver celodenného chodenia prišla zaslúžená gastro odmena v lokálnej pierogárni. Ochutnali sme tradičné poľské pirohy na slano (so syrom a zemiakmi) aj na sladko s ovocím. Varšava nás očarila svojou dynamikou, zeleňou aj tým, ako dokázala vstať z popola.

Už teraz vieme, že sme tu rozhodne neboli naposledy!

Príspevok Varšava z nadhľadu: Najvyššia vyhliadka EU, strešné záhrady a najužší dom sveta zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Opäť sme raz vyrazili na cestu k susedom na Moravu, konkrétne smerom na Jeseníky. Cesta z Bratislavy bola celkom dlhá, no rozhodne nebola nudná. Veď nám hneď po ceste ponúkla jedno malé, absolútne neplánované dobrodružstvo! Keď sme vyrážali z domu, nemali sme ani tušenia, že Železničný skanzen Lupěné existuje.

Niekde za Olomoucom, tesne pri meste Zábřeh na Moravě, sa však pred nami zrazu objavila hnedá turistická tabuľa. Nenápadná, no presne taká, ktorá dokáže v sekunde zmeniť pôvodný plán cesty.

A keďže s nami v aute sedel aj jeden skalný železničiarsky fanatik, nebolo o čom diskutovať. Zbehli sme z hlavného ťahu a po miestnych lokálkach sme sa nechali naviesť ďalšími šípkami až do malebnej obce Lupěné.

Keď sa cyklotrasa stane múzeom pod holým nebom

Zaparkovali sme hneď na začiatku dediny a ďalej pokračovali poctivo po vlastných. Hladká asfaltová cesta pre cyklistov a peších tu verne kopíruje staré železničné koľajnice. Tie nás postupne priviedli k mieste, o ktorom sme ešte pred hodinou vôbec netušili, že existuje.

Skanzen v Lupěnom totiž nie je tradičným múzeom s plotom a pokladňou. Jeho celou expozíciou je vlastne špičková cyklotrasa, vytvorená priamo na násype bývalej hlavnej železničnej trate medzi Lupěným a Hněvkovem u Zábřehu.

Hneď na jej začiatku nás privítal najväčší trhák – nablýskaná parná lokomotíva radu 317 z roku 1950.

Veľkým plusom je, že mašinu si môžete obzrieť a preskúmať aj zvnútra z kabíny rušňovodiča. My sme si ju, samozrejme, prezreli naozaj dopodrobna. Veď keď už máte v aute železničiarskeho nadšenca, bola by obrovská škoda nevypočuť si odborný výklad o každej páke a ventile!

💡 Užitočné fakty: cyklotrasa Lupěné

• Parametre trasy: Dĺžka unikátneho úseku po bývalom zvršku trate je cca 2,5 km (tam a späť ideálne 5 km). Povrch tvoria špičkový hladký asfalt – ideálny pre bicykle, kolobežky aj kolieskové korčule.
• Náučný chodník: Súčasťou cesty je naučný chodník s názvom „Na opuštěném tělese dráhy“, ktorý informuje o histórii trate, technických pamiatkach aj miestnej faune a flóre.
• Historické mosty z roku 1902: Trasa prechádza cez tri pôvodné oceľové železničné mosty z roku 1902, staré strážne domčeky a kamenné kilometerníky.
• Železničný tunel: Na konci cyklotrasy pri Hněvkove sa nachádza pôvodný železničný tunel dlhý 82 metrov.

Mechanické závorové páky a tri historické mosty

Nasadili sme tempo a vybrali sa ďalej po cykloceste za ďalšími exponátmi tejto netradičnej železničnej expozície.

Počas prechádzky objavíte historické mechanické závory, staré semafory či rôzne typy traťových návestidiel. Všetky tieto unikátne exponáty sem putovali zo zrušených železničných staníc alebo z neďalekého železničného depa. Každý z nich vkusne pripomína časy, keď tadeto namiesto cinkajúcich cyklistov a rodín na korčuliach premávali ťažké nákladné a osobné vlaky.

Celá trasa má približne 2,5 kilometra a vedie po autentickom násype opustenej trate. Cestou prekonáva tri oceľové železničné mosty z roku 1902, míňa romantické kamenné strážne domčeky a pôvodné kamenné míľniky.

Na takýchto miestach sa mi neskutočne páči práve to, že minulosť nezostala zakliata niekde za studeným sklom múzea. Človek po nej doslova kráča. Po tom istom kamennom zvršku, kde kedysi duneli oceľové kolesá vlakov, dnes svištia bicykle, kolieskové korčule a prechádzajú sa zvedaví turisti.

Cyklotrasa Lupěné Hněvkov: tunel si nechávame ako dôvod na návrat

Trasa skanzenu je na svojom konci v Hněvkove zakončená skutočnou lahôdkou – pôvodným železničným tunelom.

Ibaže... k nemu sme sa pri tejto prvej návšteve už nedostali.

Pre cyklistu alebo korčuliara je 2,5 kilometra otázkou pár minút. Pre pešieho turistu sa však priama asfaltová trasa tam a späť môže po čase zdať trochu jednotvárna. A tak sme približne v polovici našu malú železničnú výpravu otočili a pomalým tempom sa vrátili späť k parnej lokomotíve.

Tunel teda zostal nepreskúmaný na inokedy. A viete čo? Je to vlastne úplne skvelé! Aspoň máme perfektný dôvod sa sem pri najbližšej ceste na Moravu opäť vrátiť.

Výlety Jeseníky Morava

Keď sa nabudúce vyberieme smerom na Jeseníky, do kufra auta určite pribalíme aj bicykle alebo kolieskové korčule – korčuliarov sme tu totiž stretli naozaj neúrekom. A tentoraz si celú trasu cez mosty až do tunela prejdeme celú!

Niektoré miesta človek objaví úplnou náhodou. A potom má ten správny pocit, že by bola obrovská škoda nechať ich len tak za sebou. Železničný skanzen Lupěné si tak s radosťou pripisujeme na náš zoznam obľúbených moravských zastávok!

Príspevok Železničný skanzen Lupěné: Cyklotrasa, para a neplánované moravské dobrodružstvo zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Keď sa povie Maďarsko, našinec si v mysli vybaví predovšetkým halászlé, lángoše, Balaton a Budapešť. Turistiku asi ani veľmi nie. My sme však cez víkend na vlastnej koži zistili, že skutočná turistika sa dá robiť aj v tejto takmer čisto rovinatej krajine. A hoci je Maďarsko na vysoké štíty chudobné, na prírodné úkazy a bizarné sopečné scenérie je mimoriadne bohaté.

Základné parametre trasy

• Lokalita: Szent György-hegy, Balatonská vrchovina (Balaton-felvidék), Maďarsko
• Dĺžka okruhu: cca 5,5 km
• Čas chôdze: 2 – 2,5 hodiny (pohodovým rodinným tempom s prestávkami)
• Prevýšenie: cca 180 m (pri štarte z vyššieho parkoviska vo viniciach)
• Náročnosť: Nenáročná / rodinná (zvládli deti od 5 rokov)
• Značenie: Červená → Žltá → Modrá turistická značka

Základňa v Tapolci: Jaskyňa a romantické jazero

Z Bratislavy sme vyrazili v piatok po práci a škole smerom na Balaton. Ubytovanie sme si rezervovali v Tapolci – malebnom mestečku vo Vesprémskej župe. Mesto je známe najmä svojou jazernou jaskyňou (Tapolcai-tavasbarlang), v ktorej sa plavíte na člnkoch po priezračnej podzemnej vode (túto atrakciu sme si nechali na nedeľu; každopádne odporúčam rezervovať si lístky vopred online, býva beznádejne vypredané).

Najkúzelnejším miestom mesta je však jeho historické centrum s Mlynským jazerom (Malom-tó) a zachovalým vodným mlynom, kde vládne pokojná stredomorská atmosféra.

Začiatok výstupu: Szent György-hegy

V sobotu ráno po raňajkách sme sa vydali k hlavnému cieľu našej cesty. Autom sme sa odviezli smerom na dedinku Raposka. Na križovatke, kde cesta vpravo smeruje do dediny, sme odbočili doľava na kopec popri viniciach. Prechádzali sme okolo niekoľkých odstavných plôch pre autá a zaparkovali sme približne na tretej z nich, čím sme si ušetrili časť úvodného asfaltového stúpania.

Peši sme pokračovali ďalej popod les popri vinohradoch, kde sme sa po pár metroch napojili na červenú turistickú značku. Lesné stúpanie sa striedalo s otvorenými úsekmi s prvými výhľadmi na okolie. Na ďalšom rázcestí sprievodca radil dve možnosti – vybrali sme si pravú vetvu, pretože tá ľavá údajne v sezóne hrozila hustou žihľavou.

O ďalších pár minút sme stáli na vrchole bývalého vulkánu.

Výhľad z vrcholu (414 m n. m.)

Keďže sme autom vybehli pomerne vysoko, samotný výstup na vrchol nám zabral sotva 20 minút. Vrchol Szent György-hegy leží vo výške 414 metrov, no výhľad, ktorý sa nám otvoril, bol famózny.

Pod nami sa rozprestierali vinice a z roviny vystupovali ďalšie svedecké sopečné vrchy – Csobánc, Gulács či Badacsony. V diaľke sa týčila silueta hradu Szigliget a za tým všetkým obrovská hladina Balatonu posiata bielymi plachtami. Je to úplne iný typ krajiny, než na aký sme zvyknutí z našich Karpát či Tatier, no pre svoju nezvyčajnosť nesmierne podmanivý.

Bazaltové kamenné varhany a ľadová jaskyňa

Hore sme pobudli dlhšie, no bola by škoda skončiť túru iba krátkym vybehnutím na vrchol. Zostupovali sme po opačnej strane po žltej značke. Pri altánku s vrcholovou knižkou sme zistili, že pero chýba, tak sme zápis vynechali a pokračovali k najväčšej atrakcii dňa: bazaltovým organom (Bazaltorgonák).

Tieto masívne kamenné stĺpy vznikli pred miliónmi rokov tuhnutím lávy vo vulkanickom komíne. Pohľad na ne zhora aj zdola patril k jednoznačným vrcholom dňa.

Pri zostupe k bývalej turistickej chate (Kaán Károly kulcsosház) sme namiesto priamej cesty vpravo odbočili vľavo za ďalšou zaujímavosťou – Ľadovou jaskyňou (Sárkány-barlang / Dračia diera). Vchod do dutiny je zavalený obrovskými balvanmi, no z puklín medzi skalami vyráža skutočný chlad. Po minúte chôdze sa citeľne ochladilo, museli sme vyťahovať mikiny a zmeraveli sme nad studenou kamennou priepasťou.

Pustovňa, kaplnky a ochutnávka u vinára

Od studenej diery sme sa vrátili k turistickej chate a pokračovali po žltej trase. Značka nás priviedla na lúku pri malej ortodoxnej kaplnke. Nikde ani nohy – ideálne miesto na pauzu. Dospelí si vydýchli a deti sa vybláznili na tráve bez obrazoviek a mobilov.

Žltá značka pokračovala k pustovníckemu domu. Pred bránou stojí kríž, plot bol však poškodený a areál voľne prístupný. Nazreli sme do starého opusteného kostolíka s mierne strašidelnou, filmovou atmosférou.

O kúsok ďalej sme definitívne vyšli z lesa medzi vinice. Pôvabné vinohradnícke domčeky lemovali celú cestu a pri jednom z nich sme mali šťastie – domáci vinár nás pozval do svojej pivnice. Prebehla ochutnávka, nákup lokálneho vína a deti dostali poctivý hroznový mušt.

Poslednou pamiatkou na trase bola baroková kaplnka Lengyel-kápolna so žltou fasádou. Od nej sme prešli na modrú turistickú značku, minuli leviu studničku (Oroszlános-kút) a popri vinohradoch sa vrátili späť k autám.

Podvečerný Szigliget a lángoš na pláži

Cestou z kopca sme mali neustále pred očami zrúcaninu hradu Szigliget. Zbalili sme sa do auta a vyrazili priamo k hradu. Vstup pred záverečnou sme stihli akurát.

Zrekonštruovaný hrad v mäkkom podvečernom svetle ponúka zrkadlový zážitok: z jednej strany vidíte Szent György-hegy, po ktorom ste pred chvíľou kráčali, a z druhej strany Balaton, vzdialený len kilometer.

Deň sme zakončili presne tak, ako sa na maďarský výlet patrí – na pláži Balatonu s čerstvo vysmaženým lángošom so syrom a smotanou.

Zhrnutie a praktické tipy

Tento výlet je ideálnym rodinným únikom na predĺžený víkend:

• Fyzicky nenáročné: Okruh meria 5,5 km a zvládli ho štyri dospelé osoby a štyri deti (najmladšia mala iba 5 rokov).
• Pestrosť: Na krátkej trase nájdete panoramatické výhľady, sopečné kamenné varhany, ľadovú anomáliu, tiché kaplnky a fungujúce vinice.
• Ďalšie tipy v okolí: Ak máte deň navyše, okrem Tapolce a Szigligetu určite navštívte aj zachovalý hrad Sümeg.

Často kladené otázky (FAQ)

Príspevok Vrch Sv. Juraja (Szent György-hegy): Rodinný výlet a sopečná turistika pri Balatone zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Keď vám vlastné kolená po rokoch vysokohorskej turistiky naznačia, že tatranské žulové suťoviská už nebudú vaša šálka kávy, máte dve možnosti: buď zostanete sedieť doma a spomínať, alebo objavíte čaro lesných hrebeňov v nižších pohoriach. Takou je aj Tríbečská cesta dávnych legiend. Moja kamarátka Katka pozná moju vášeň pre hory aj limity môjho kolena. Ako darček k narodeninám mi preto vymyslela práve túto dámsku jazdu.

Plán bol odvážny, no lákavý: celodenný 22-kilometrový okruh tichými dubovými lesmi Tríbeča, prekonanie tajomného lesného hrebeňa a postupná návšteva hneď troch historických sídiel: Studeného hradu, Gýmeša a Oponického hradu. A na záver? Oslavné narodeninové bublinky priamo na hradnom nádvorí.

📍 Štart pri Remitáži: Skalná vyhliadka na Studenom hrade

Náš dámsky trek začíname za obcou Jelenec pri vodnej nádrži a autokempingu Remitáž. Žltá turistická značka nás vedie do mierneho svahu smerom na Gýmeš, no Katka má v itinerári povinnú zachádzku, ktorú by bola škoda vynechať – Studený hrad.

Zo žltej značky je to na kremencové bralo Studeného hradu len pár minút do strmšieho kopca. Kedysi tu v 11. až 13. storočí stálo predsunuté drevené strážne hradisko rodu Forgáchovcov, dnes je to predovšetkým fascinujúci skalný balkón:

• Z vrcholových skál sa otvára jeden z najkrajších pohľadov na protiľahlý hrad Gýmeš, ktorý sa týči nad korunami stromov ako kamenná koruna.
• Kremencové bralá majú svojskú divokú atmosféru a sú ideálnym miestom na prvú rannú kávu z termosky.

🏰 Gýmeš: Zrúcanina, ktorá vstáva z popola

Zo Studeného hradu zbehneme späť na žltú trasu a cez Sedlo pod Gýmešom po zelenej značke vystúpame k nášmu druhému cieľu.

Hrad Gýmeš (514 m n. m.) je majestátna dominanta južného Tríbeča. Hoci z neho zub času urobil zrúcaninu, jeho mohutné obvodové múry, hranolová veža a odkryté schodiská stále vzbudzujú obrovský rešpekt.

Najviac nás však teší fakt, že hrad nespí:

• Združenie Castrum Ghymes tu už roky odvádza obdivuhodnú dobrovoľnícku prácu pri statickom zabezpečovaní múrov a archeologickom výskume.
• Keď v nedeľné dopoludnie vchádzame na hradné nádvorie, stretávame unavených, no usmiatych chlapov zo združenia, ktorí tu očividne strávili celú noc pri maltovníkoch a kameňoch. Klobúk dole pred každým, kto vracia slovenským hradom dušu.

Po obhliadke hradných zákutí a výhľadoch do Podunajskej nížiny vyťahujeme batohy na chrbát. Čaká nás najdlhší a najtajomnejší úsek dňa.

🌲 Lesná mystery etapa: Žiadne záhady, len poctivý tríbečský les

Tríbeč má vďaka rôznym románom povesť „tajomného pohoria, kde miznú ľudia“. My sme však v hlbokých lesoch medzi Gýmešom a Oponicami našli presný opak – hlboký, pokojný a očisťujúci les bez davov turistov.

Tento približne trojhodinový prechod má svoje vlastné pravidlá:

• Prírodná prekážková dráha: Po veternej smršti bolo na lesných zvážniciach niekoľko popadaných mohutných kmeňov. Podliezanie, preliezanie a hľadanie obchádzok preverilo našu koordináciu aj pružnosť.
• Tríbečské húpačky: Profil trasy pripomína morskú hladinu – dole kopcom, hore kopcom, cez lesné úžľabiny a hrebene. Žiadne alpské štíty, no po 15 kilometroch moje kolená veľmi dobre vedeli, že sme v teréne.
• Kvalitné značenie: Zelená značka kombinovaná s úsekmi červenej a modrej nás spoľahlivo navigovala celým masívom.

🥂 Oponický hrad: Gotické veže, vôňa dymu a narodeninové bublinky

V závere lesného hrebeňa sa stromy konečne rozostúpia a pred nami sa zjaví Oponický hrad (333 m n. m.).

Tento pôvodne strážny hrad rodu Čákovcov a neskôr slávneho rodu Apponyiovcov je menší a kompaktnejší ako Gýmeš, no jeho opravená veža Tereš a udržiavané nádvorie majú obrovské čaro. Z terasy hradu je nádherný panoramatický výhľad na široké údolie rieky Nitry.

Pri hrade sú pripravené upravené ohniská na opekanie, no Katka mala pre mňa pripravené iné prekvapenie:

• Z hĺbky batoha vytiahla fľašu vychladeného Prosecca a dva poháre.
• Štrknúť si bublinkami v tieni stredovekých hradieb po osemnástich kilometroch chôdze je pocit, ktorý tromfne akúkoľvek oslavu v mestskej reštaurácii.

🎒 Návrat k Remitáži: Úspešný 22 km okruh

Po narodeninovom prípitku na Oponickom hrade nás čakala záverečná etapa. Zostupujeme z hradu po zelenej značke a následne sa po modrej a lesných cestách vraciame popod hrebeň späť k vodnej nádrži Jelenec.

Tento úsek vedie príjemne miernym klesaním a po spevnených lesných cestách, čo bolo pre unavené nohy ideálne vyslobodenie.

Podvečer dorážame presne na miesto, kde sme ráno začali – k bufetu pri vodnej nádrži Remitáž. Nohy bolia, no hlava je dokonale vyvetraná. Dvadsaťdva kilometrov, tri historické zrúcaniny, žiadne davy a kopec spoločného smiechu. Presne takto vyzerá dokonalý reštart s najlepšou kamoškou.

🧭 Prehľad trasy „Tríbečská cesta dávnych legiend“

• Štart a cieľ: Jelenec – autokemping Remitáž (vodná nádrž)
• Itinerár okruhu: Remitáž ➔ odbočka na Studený hrad (skalná vyhliadka) ➔ Sedlo pod Gýmešom ➔ hrad Gýmeš ➔ lesný prechod po zelenej značke cez hrebeň Tríbeča ➔ Oponický hrad ➔ návrat po modrej a lesných cestách ➔ kemping Remitáž.
• Celková dĺžka: 22,5 km
• Prevýšenie: +680 m / -680 m
• Čas: cca 6:30 až 7:30 h pohodovým turistickým tempom s prestávkami na hradoch.
• Náročnosť: Stredne náročná, fyzicky vytrvalostná túra po lesných cestách a chodníkoch bez exponovaných lezeckých úsekov.

Tríbeč❓Často kladené otázky (FAQ)

Príspevok Tríbečská cesta dávnych legiend: Tri hrady, 22 km a narodeninové prosecco na zrúcanine zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Zdá sa, že Poľsko zažíva v posledných rokoch skutočný cestovateľský boom. Varšava, Gdansk, Vroclav či Krakov sa pravidelne objavujú v rebríčkoch najatraktívnejších európskych destinácií. Pre nás, zážitkov chtivých Bratislavčanov, je práve Krakov geograficky najdostupnejší a ideálny na predĺžený rodinný víkend v Krakove.

Cesta autom mala trvať približne päť hodín. V našom prípade sa vďaka neplánovanej uzávierke pred mestom trochu natiahla Spravili sme si tak neplánovanú exkurziu po poľskom vidieku. V piatok večer sme však dorazili do cieľa, ubytovali sa a v sobotu ráno sa mohla naša rodinná objavovateľská misia začať!

Sobotný štart: Zaseknutý trubač na námestí Rynek Główny

Našu cestu sme začali na najslávnejšom mieste mesta – na námestí Rynek Główny. Je to jedno z najväčších a najkrajších stredovekých námestí v Európe.

Jeho hlavnou dominantou je Mariánsky kostol (Kościół Mariacki), ktorý ukrýva jednu z najkrajších krakovských tradícií. Každú jednu hodinu sa z jeho vysokej veže ozve živá melódia – takzvaný hejnal, ktorý trubač hrá postupne na všetky štyri svetové strany. Po každom dohraní zamáva ľuďom dole na námestí.

Poznáte legendu o trubačovi? Prečo melódia z veže vždy náhle utne v polovici tónu? Legenda hovorí, že v 13. storočí trubač spozoroval blížiacich sa Tatárov a začal trúbiť na poplach. Tatársky šíp mu však zasiahol hrdlo skôr, než melódiu dokončil. Na jeho počesť sa hejnal dodnes hráva s týmto náhlym prerušením!

Medzi Mariánskym kostolom a Radničnou vežou stojí ikona mesta – historická tržnica Sukiennice. Vo vnútri sa to len tak hemží stánkami s ručne vyrezávanými hračkami, šperkami z baltského jantáru a suvenírmi. Decká boli vo vytržení a hoci ma samotný tovar až tak neoslovil, tá pulzujúca atmosféra stredovekého obchodu bola úžasná. Počas našej návštevy tu navyše prebiehal folklórny festival, takže námestie žilo tancom a hudbou prakticky celý deň.

Lov na draka pod hradom Wawel

Z Rynku sme sa ulicou Grodzka vybrali k najvýznamnejšej pamiatke mesta – k hradu Wawel. Tento rozsiahly goticko-renesančný komplex bol po stáročia sídlom poľských kráľov.

Pre rodinnú prehliadku sme si vybrali Katedrálu svätého Stanislava a svätého Václava, kde boli koronovaní poľskí panovníci. Keď už sme však boli na Waweli, nemohli sme vynechať hlavnú atrakciu pre najmenších – najslávnejšieho rozprávkového obyvateľa mesta!

Stačilo zísť z hradného kopca priamo k brehu rieky Visla, kde stojí bronzová socha Wawelského draka. Našťastie nejde o lenivé stvorenie. Oheň z papule chrlí pravidelne, takže na tento efektný zážitok netreba čakať dlhšie než pár minút. Výsledok? Nadšené detské oči a perfektné fotky do rodinného albumu.

📍 Tip na SMS: Ak sa deťom nechce čakať, oheň viete spustiť aj odoslaním SMS správy na špeciálne číslo (s textom SMOK).

Židovská štvrť Kazimierz: Zapiekanki a vinylové poklady

Ďalšie kroky našej rodinnej výpravy viedli do Kazimierze, niekdajšieho samostatného mesta, ktoré je dnes najživšou štvrťou Krakova.

Prechádzka tu má neopakovateľnú atmosféru – galérie, zelené dvory ukryté za nenápadnými fasádami a pouličné trhy. Keď sme dorazili na známe námestie Plac Nowy, museli sme spraviť povinnú gastronomickú zastávku. Uprostred námestia stojí kruhová tržnica, z ktorej okienok voňajú čerstvé zapiekanki. Tieto chrumkavé obložené bagety patria k ikonám Krakova.

📍 Tip: Krakovské zapiekanki na Placi Nowom v Kazimierzi sú ideálny rodinný obed "do ruky". Obrovská polovička zapečenej bagety so šampiňónmi, syrom a omáčkami stojí okolo 3 až 5 € a spoľahlivo nasýti aj vyhladovaného pubertiaka.

Okrem jedla tu cez víkend nájdete aj stánky so starožitnosťami, handmade výrobkami a starými platňami. Domov sme si ako suvenír odniesli LP platňu Iron Maiden pre tatinovú zbierku a zopár drobných darčekov.

Lekcia z histórie v Podgórzi a technický kútik pre deti

Z Kazimierza sme prešli cez most nad Vislou do štvrte Podgórze, kde počas druhej svetovej vojny fungovalo krakovské geto.

Najsilnejším miestom celej štvrte je Námestie hrdinov geta (Plac Bohaterów Getta). Na jeho ploche stojí 33 veľkých a 37 malých bronzových stoličiek, ktoré symbolizujú opustený nábytok a zmiznuté ľudské osudy. Na rohu námestia sa nachádza Lekáreň pod Orlom, kde lekárnik Tadeusz Pankiewicz riadil záchranu stoviek ľudí. Je to neskutočne silný vizuálny zážitok, ktorý aj deťom citlivo vysvetlí hodnotu slobody.

Keďže emócií už bolo dosť, zhodli sme sa, že na odľahčenie programu navštívime niečo technické. Priamo v susedstve sa nachádza Múzeum inžinierstva a techniky (Muzeum Inżynierii i Techniki).

Múzeum sídli v priestoroch najstaršej krakovskej električkovej vozovne. Pre deti aj dospelých je to absolútny raj – nájdete tu hravé fyzikálne expozície, historické krakovské električky aj legendárne vozidlá poľského automobilového priemyslu (vrátane slávnych „Maluchov“).

Záchrana v podobe pirohov a 25 kilometrov v nohách

Podvečer sme sa cez Floriánsku bránu a stredoveký Barbakán vrátili späť do historického centra. Na smart hodinkách nám svietilo viac než 25 nachodených kilometrov a rodinný orchester v bruchu hral na poplach.

Nasledovala zaslúžená a najočakávanejšia odmena víkendu – poctivé poľské pirohy (pierogi). Ochutnali sme ich vo všetkých možných verziách: tradičné ruskie so syrom a zemiakmi, mäsové a pre decká sladké s tvarohom a jahodami. Poliaci ich robia neskutočne dobré a lepšiu gastro bodka za náročným dňom sme si ani nemohli priať.

Nasledujúce ráno sme sa s Krakovom rozlúčili ešte krátkou prechádzkou. Potom sme nasadli do auta a vybrali sa smerom k Osvienčimu. To je však už celkom iný príbeh.

Krakov je pre rodiny z mesta dokonalá destinácia – ponúka rozprávkových drakov, históriu, skvelé streetfood jedlo a uvoľnenú atmosféru, do ktorej sa oplatí vrátiť v každom ročnom období!

Príspevok Rodinný víkend v Krakove: Drak chrkajúci oheň, legendárne zapiekanki a 25 km v nohách zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Slovinci milujú cyklistiku. A naozaj si nemyslím, že je to len vďaka fenoménom ako Tadej Pogačar či Primož Roglič. Odkedy sa Slovinsko pred viac ako desiatimi rokmi stalo našou pravidelnou dovolenkovou destináciou, vnímam túto krajinu ako mimoriadne priateľskú k dvoch kolesám. Kamkoľvek sa človek pohne, stretáva dokonale upravené cyklotrasy, ohľaduplných vodičov a ľudí, pre ktorých je bicykel prirodzenou súčasťou každodenného života.

Našu letnú dovolenku trávime každoročne na slovinskom pobreží. Hoci má len približne štyridsať kilometrov, Slovinci dokázali aj na tomto malom kúsku Jadranu vytvoriť cyklistickú infraštruktúru, ktorú by im mohli závidieť aj omnoho väčšie prímorské štáty. Medzi najobľúbenejšie úseky patrí pobrežné spojenie medzi Izolou a Koperom. Práve táto ranná cyklojazda sa stala našou milou rodinnou tradíciou.

Z Izoly do Koperu: Pobrežná cesta bez jediného auta

Izola, pokojné mestečko s príjemným historickým centrom a uvoľnenou stredomorskou atmosférou, je doslova pretkaná cyklochodníkmi. Naša trasa vedie od rezortu San Simon smerom na Koper. Prechádza okrajom mesta a následne sa napája na nádhernú pobrežnú cestu, z ktorej pred rokmi úplne vylúčili automobilovú dopravu. Dnes patrí výhradne cyklistom, korčuliarom, bežcom a peším.

A je to skutočne skvelá jazda!

Po jednej strane sa trbliece Jadranské more, po druhej sa dvíhajú zelené svahy istrijského pobrežia. Človek šliape do pedálov takmer bez námahy a ani si nevšimne, ako rýchlo kilometre ubiehajú. Zrazu sa pred nami otvorí panoráma mesta Koper.

Ješte pred vstupom do mesta nás zakaždým privítajú upravené mestské pláže. Ak by niekto zatúžil po zmene od slanej vody, môže sa osviežiť v bazéne so sladkou vodou. Hneď vedľa sa nachádza športový areál s volejbalovými a basketbalovými ihriskami. Koper jednoducho športom žije – dôkazom je aj futbalový štadión FC Koper a lezecká stena v jeho tesnom susedstve.

💡 Užitočné fakty a rodinné tipy

• Cesta Parenzana: Slavná pobrežná cyklotrasa využíva časť trasy historickej úzkokoľajnej železnice Parenzana, ktorá v rokoch 1902 až 1935 spájala Terst s chorvátskym Porečom.
• Rezervácia Škocjanski zatok: Je najväčšia brakická (miešaná sladko-slaná) mokraď v Slovinsku s rozlohou 122 hektárov. Žije tu takmer 260 druhov vtákov (čo je viac ako polovica všetkých druhov pozorovaných v celom Slovinsku!).
• Kamenné koňe v mokradiach: V rezervácii sa voľne pasú ohraničené stáda Camargueskych koní a podolských kráv. Pomáhajú prirodzene udržiavať vegetáciu v mokradiach bez použitia ťažkej techniky.

Prírodná oáza priamo pri prístave: Škocjanská zátoka

Okolo štadióna vedie naša každoročná cesta k jednému z najzaujímavejších prírodných miest slovinského pobrežia – k Škocjanskej zátoke (Škocjanski zatok).

Táto lokalita je najväčšou brakickou prírodnou rezerváciou mokradí v Slovinsku. Na ploche 122 hektárov vytvára jedinečný ekosystém. Okolo rezervácie vedie približne dvojkilometrový náučný chodník doplnený drevenými pozorovacími stanovišťami a vežami. Z nich môžete sledovať život v mokradiach bez toho, aby ste rušili ich prirodzený rytmus.

Bicykle sme nechali pri návštevníckom centre a vydali sa pešo na náučný chodník. Cestou sme sa pristavili pri výbehu s francúzskymi Camargueskými koňmi a postupne sme prechádzali od jednej pozorovateľne k druhej. Všade vládol neskutočný pokoj, prerušovaný len vtáčím spevom a šumením vetra v trstine.

Tento rok nás pred návštevníckym centrom privítalo milé prekvapenie – otvorený letný bar! Usadili sme sa na terase, objednali si osviežujúcu limonádu a vychutnávali si pokojné letné ráno. Potom sme sa opäť vrátili k bicyklom a dokončili okruh okolo zátoky.

Koper: Benátsky šarm a káva v stieni histórie

Hoci je Koper najväčším slovinským prístavom, návštevníkov si získa predovšetkým svojím starobylým centrom s výraznou benátskou architektúrou.

Radi sa jeho úzkymi kamennými uličkami túlame, hoci bicykle v tejto historickej časti mesta radšej iba tlačíme vedľa seba. Je to totiž miesto, ktoré si vyžaduje pomalé, pohodové tempo.

Ani tento rok sme nevynechali zastávku v našej obľúbenej kaviarni na námestí. Dali sme si skvelú kávu a tradičný sladký škocjanski piškót, posedeli v chladivom stieni historických budov a potom sa vydali na cestu späť.

Z centra sme sa napojili na tú istú pobrežnú cyklotrasu, po ktorej sme ráno prišli. More sa opäť lesklo po našej pravej ruke a Izola sa každým kilometrom približovala. Za sebou sme mali príjemnú rannú 25-kilometrovú rozcvičku a pred sebou celý deň pri mori. Presne pre takéto rána sa do Slovinska vraciame znova a znova!

Príspevok Slovinské pobrežie na bicykli: Z Izoly do Koperu a za vtákmi do Škocjanskej zátoky zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Zdá sa, že tento rok sme celkom podľahli čaru prechádzok vo výškach. Len pár dní po návšteve bratislavského UFO, kde sme sa prechádzali 85 metrov nad zemou, sme sa vybrali za ďalším dobrodružstvom. Tentoraz nás lákal výškový upgrade – skywalk a k nemu ikonický visutý bridge, ktorý sľuboval zážitok až 95 metrov nad dnom údolia. Ale poďme "nicely" po poriadku. 😊

Prvý krok k úspechu: Ranný lov na Parkovisko č. 5

V roku 2022 postavili v českom horskom rezorte Dolná Morava vtedy najdlhší visutý most pre peších na svete. Dostal výstižný názov Sky Bridge 721 a z jeho mena je hneď jasné, akú má dĺžku. Presne tak, 721 metrov. Hoci o svoje svetové prvenstvo neskôr prišiel (v roku 2025 ho o dva metre predišiel maďarský Most národnej jednoty s dĺžkou 723 metrov), na atraktívnosti mu to neubralo ani milimeter.

Rezort Dolná Morava je továrňou na zážitky. Keď jednotlivé atrakcie vhodne pospájaš, vznikne z toho deň plný zábavy, adrenalínu a panoramatických výhľadov.

Náš deň sa začal na parkovisku pod lanovkou smerujúcou ku Sky Bridge. Parkovísk je v areáli niekoľko, no keďže ide o celoročný magnet pre turistov, rýchlo sa plnia. Rozhodli sme sa doraziť ešte pred otvorením, pred deviatou ráno. Vyplatilo sa to na jednotku.

Bez stresu sme zaparkovali na Parkovisku č. 5, ktoré leží najbližšie k nástupnej stanici lanovky. Vstupenky sme mali zakúpené vopred online, čím sme elegantne preskočili ranné rady pri pokladniach. Stačilo pípnuť lístok a nechať sa vyviezť pod vrchol Králického Sněžníka do výšky 1 116 metrov nad morom.

💡 Praktické tipy Dolná Morava

• Mamutia horská dráha v číslach: Je to 2. najdlhšia bobová dráha svojho druhu v Európe a najdlhšia v Česku. Meria až 3 kilometre, prekonáva 364 výškových metrov a vozíky na nej dosahujú rýchlosť až 50 km/h.
• Interaktívna hra Most času: Na chodníku po prejdení mosta sa nachádza 9 zastavení s náučnými tabuľami. Ak si stiahneš aplikáciu s rozšírenou realitou (AR), prechod chodníka sa zmení na napínavú hru s príbehom o 16-ročnom chlapcovi, ktorý odkrýva históriu pohraničia od roku 1938 až po súčasnosť.
• Vietor na moste: Most je ukotvený 1,2-metrovými oceľovými lanami a odolá vetru s rýchlosťou cez 100 km/h. Pri silnom nárazovom vetre však môže rezort z bezpečnostných dôvodov most dočasne uzatvoriť, preto sa pred cestou vždy oplatí pozrieť live webkameru.

Prvý chod dobrodružstva: Stezka v oblacích a nekonečný tobogan

Pri hornej stanici lanovky nás čakal prvý chod nášho horského menu – Stezka v oblacích.

Tento 55 metrov vysoký drevený skywalk patrí medzi najznámejšie dominanty v Česku. Pohodlná špirálovitá lávka je prispôsobená aj pre kočíky a ponúka kruhové výhľady na celý masív Králického Sněžníka a Jeseníky. Pre deti je pripravený sieťovaný rukáv, ktorým môžu preliezať medzi poschodiami. Na samotnom vrchole čaká odvážlivcov sieťová „kvapka“ vyhĺbená 50 metrov nad voľným priestorom.

Najväčším lákadlom pre decká (a ruku na srdce, aj pre dospelých) je však 100 metrov dlhý nerezový tobogan. Ak sa ti nechce schádzať dole pešo, môžeš zvoliť podstatne rýchlejšiu cestu. Teda aspoň teoreticky. V našom prípade totiž tobogan čas vôbec neušetril – dole sme síce boli za pár sekúnd, no následne sme sa museli ešte niekoľkokrát vrátiť hore na štart, aby sme si jazdu zopakovali.

📍Tobogan sa platí samostatne priamo pri jeho štarte, lístky kúpiš v automate.

Hlavný bod programu: Prechod nad priepasťou Mlýnického údolia

A potom konečne prišiel hlavný klinec programu. Sky Bridge 721 spája chrbát Slamníka od chaty Slaměnka s úbočím vrchu Chlum naprieč celým Mlýnickým údolím.

Prejsť po ňom bol skutočne nezabudnuteľný zážitok. V človeku sa mieša jemná dávka adrenalínu s úprimným úžasom. Nejde o ten nepríjemný strach, aký zažívaš na niektorých vratkých lanových prekážkach. Je to príjemné dobrodružstvo umocnené neopísateľným priestorom okolo teba.

Napriek svojej obrovskej dĺžke a výške 95 metrov nad zemou pôsobí most mimoriadne pevne a stabilne. Počas celého prechodu som ani na okamih necítila neistotu (hoci ľudia so silnou fóbiou z výšok by môj optimizmus možno nezdieľali 😊). Most je jednosmerný, čo je skvelý nápad, lebo sa na 4-metrovej šírke lávky s nikým nepretláčaš.

Po prechode mostom sme sa napojili na náučný chodník Most času. Trasa vedie cez horské lúky a lesy späť k chate Slaměnka. Informačné tabule približujú históriu pohraničia, vojenské opevnenia z roku 1938 aj prírodu Králického Sněžníka.

Zlatá bodka: Mamutia horská dráha a adrenalínové „Juchúúúú!“

Späť do údolia k autu sa dá dostať viacerými spôsobmi – pešo, lanovkou, na terénnej kolobežke či bicykli. My sme však mali v zálohe ešte jeden trtromf. Vopred sme si cez internet kúpili lístky na Mamutiu horskú dráhu.

Práve tu sme sa po prvýkrát za celý deň museli postaviť do krátkeho radu. Našťastie sme čakali len okolo pätnástich minút. A potom to prišlo: dlho očakávané Juchúúúú! 😊

Nasledovala brutálna, 3-kilometrová adrenalínová jazda cez les aj otvorené horské lúky. Ostré terénne vlny, rýchle zákruty, podzemný tunel a hlavne dve po sebe idúce 360-stupňové otáčky! Skôr než sme sa stihli nabažiť vetra vo vlasoch a rýchlosti, boli sme dole pri parkovisku.

Domov sme odchádzali síce o niečo ľahší v peňaženke, ale bohatší o obrovský balík zážitkov. A ak sa pýtate, či výlet na Dolnú Moravu stál za to, odpoveď je jednoduchá: Jednoznačne áno!

Príspevok Dolná Morava: Ako sme za deň prešli najdlhší visutý most, Stezku v oblacích a Mamutiu dráhu zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Najprv som ani netušila, že je niečo také možné. Dnes už viem, že v jednom jedinom okamihu môžem stáť v dvoch mojich obľúbených krajinách zároveň – v Slovinsku aj v Taliansku.

Stačí sa postaviť na Európske námestie (v poľštine aj taliančine známe ako Trg Evrope / Piazza della Transalpina), ktoré spája slovinskú Novú Goricu a taliansku Goriziu. Ako je to možné? Obe mestá totiž kedysi tvorili jeden historický celok.

Ako železná opona ustúpila spoločnému mestu

Po druhej svetovej vojne v roku 1947 rozdelila územie nová štátna hranica. Tadiaľto viedla neúprosná železná opona a mestá od seba oddelil vysoký plot. Hranica bola desiatky rokov uzavretá. Rozdeľovala nielen územia, ale aj rodiny, priateľov a každodenný život.

Situácia sa začala meniť až po vstupe Slovinska do Európskej únie v roku 2004 a následne do Schengenu. Hraničné kontroly sa definitivne zrušili a z niekdajšieho barikádového rozdelenia zostala už len symbolická čiara namaľovaná na dlažbe Európskeho námestia.

Práve tam som sa postavila na symbolický bod označujúci bývalú hranicu. Jednou nohou som stála v Taliansku, druhou v Slovinsku. A musím priznať, že ten pocit voľnosti a slobody bol oveľa zaujímavejší, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať.

📦 Zaujímavosti Nova Gorica a Gorizia

💡 Vedeli ste, že...?

• Európske hlavné mesto kultúry: Nova Gorica a Gorizia boli vybrané ako Európske hlavné mesto kultúry pre rok 2025. Je to vôbec prvýkrát v histórii, čo tento prestížny titul získali dve cezhraničné spojené mestá z dvoch rôznych štátov pod spoločným heslom GO! 2025.
• Solkanski most v rekordoch: Hlavný kamenný oblúk Solkanského mosta meria 85 metrov. Zapísali ho v Guinnessovej knihe rekordov ako najväčší kamenný železničný oblúkový most na svete.
• Smaragdová Soča: Rieka Soča (v Taliansku nazývaná Isonzo), nad ktorou sa most klenie, je známa svojou neskutočnou, priam rozprávkovou tyrkysovo-smaragdovou farbou vody.

Talianska siesta a stredoveký Hrad Gorizia

Nova Gorica a Gorizia však nie sú iba o niekdajšej hranici. Od roku 2011 ich spája spoločná cezhraničná správna rada a obe mestá fungujú ako jeden spoločný priestor. Každé z nich si však zachovalo vlastný charakter, osobitú atmosféru aj historické centrum.

Najvýznamnejšou pamiatkou širokého okolia je bezpochyby Hrad Gorizia na talianskej strane. Naše kroky preto od príchodu do mesta smerovali práve tam.

Auto sme nechali na platenom parkovisku pod hradným kopcom a vybrali sa pešo nahor. Cestou sme sa trochu zamotali do úzkych kamenných uličiek, no vôbec nám to neprekážalo. Práve naopak – mesto na nás okamžite dýchlo typickou talianskou pohodou. Prišli sme krátko po poludní a centrum pôsobilo takmer opustene. Zatvorené kaviarne a reštaurácie nám hneď pripomenuli, v akej krajine sa nachádzame. Siesta je jednoducho siesta.

Našťastie, hrad bol pre návštevníkov otvorený. Ešte pred vstupom do jeho areálu sme míňali dve zaujímavé múzeá: Múzeum Veľkej vojny a Múzeum módy a úžitkového umenia. O kúsok ďalej stojí nenápadný kostol Ducha Svätého zo 14. storočia.

Pokračovali sme po kamennej dlažbe až k hlavnej hradnej bráne. Hrad Gorizia tvorí sústava mohutných kamenných hradieb a obranných veží, ktoré dodnes pôsobia impozantne. Po zakúpení vstupeniek sme vstúpili na nádvorie s atmosférou stredovekej pevnosti. Expozície približujú históriu Gorizie a celého regiónu, no milo nás prekvapila aj rozsiahla zbierka historických hudobných nástrojov. Skutočnou odmenou však boli výhľady z hradných hradieb na panorámu Novej Gorice, okolité vinice a zelené kopce.

Technický zázrak Solkanski most: Najväčší kamenný oblúk na svete

Keď sme sa vrátili k autu, rozhodli sme sa objavovať región ďalej. Len niekoľko kilometrov od Novej Gorice sa v obci Solkan nachádza ďalšia svetová pozoruhodnosť – Solkanski most (Solkanski most). Hnedé turistické tabule nás bez problémov doviedli až na parkovisko pri rieke. Odtiaľ to bolo k mostu cez rieku Soča už len pár minút pešo.

A stálo to za to! Most je skutočne impozantný. Bol postavený v rokoch 1900 až 1905 pre slávnu železničnú trať Transalpina a dodnes patrí medzi najvýznamnejšie technické pamiatky Slovinska. Vďaka rozpätiu hlavného oblúka 85 metrov vysekaného z 4 533 opracovaných kamenných blokov je najväčším kamenným železničným oblúkovým mostom na svete.

Keď človek stojí pod ním a sleduje mohutnú kamennú konštrukciu vysoko nad tyrkysovou hladinou rieky Soča, uvedomí si, aké odvážne staviteľské dielo tu vzniklo pred viac než sto rokmi.

Ak sa teda ocitnete v Novej Gorici alebo Gorizii, malú zachádzku do Solkanu vám môžem len odporučiť. Solkanski most je presne tá stavba, ktorú jednoducho musíte vidieť na vlastné oči! 😊

Príspevok Nova Gorica a Gorizia: Hranica bez hraníc a najväčší kamenný most sveta zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.