Zdá sa, že Poľsko zažíva v posledných rokoch skutočný cestovateľský boom. Varšava, Gdansk, Vroclav či Krakov sa pravidelne objavujú v rebríčkoch najatraktívnejších európskych destinácií. Pre nás, zážitkov chtivých Bratislavčanov, je práve Krakov geograficky najdostupnejší a ideálny na predĺžený rodinný víkend v Krakove.

Cesta autom mala trvať približne päť hodín. V našom prípade sa vďaka neplánovanej uzávierke pred mestom trochu natiahla Spravili sme si tak neplánovanú exkurziu po poľskom vidieku. V piatok večer sme však dorazili do cieľa, ubytovali sa a v sobotu ráno sa mohla naša rodinná objavovateľská misia začať!

Sobotný štart: Zaseknutý trubač na námestí Rynek Główny

Našu cestu sme začali na najslávnejšom mieste mesta – na námestí Rynek Główny. Je to jedno z najväčších a najkrajších stredovekých námestí v Európe.

Jeho hlavnou dominantou je Mariánsky kostol (Kościół Mariacki), ktorý ukrýva jednu z najkrajších krakovských tradícií. Každú jednu hodinu sa z jeho vysokej veže ozve živá melódia – takzvaný hejnal, ktorý trubač hrá postupne na všetky štyri svetové strany. Po každom dohraní zamáva ľuďom dole na námestí.

Poznáte legendu o trubačovi? Prečo melódia z veže vždy náhle utne v polovici tónu? Legenda hovorí, že v 13. storočí trubač spozoroval blížiacich sa Tatárov a začal trúbiť na poplach. Tatársky šíp mu však zasiahol hrdlo skôr, než melódiu dokončil. Na jeho počesť sa hejnal dodnes hráva s týmto náhlym prerušením!

Medzi Mariánskym kostolom a Radničnou vežou stojí ikona mesta – historická tržnica Sukiennice. Vo vnútri sa to len tak hemží stánkami s ručne vyrezávanými hračkami, šperkami z baltského jantáru a suvenírmi. Decká boli vo vytržení a hoci ma samotný tovar až tak neoslovil, tá pulzujúca atmosféra stredovekého obchodu bola úžasná. Počas našej návštevy tu navyše prebiehal folklórny festival, takže námestie žilo tancom a hudbou prakticky celý deň.

Lov na draka pod hradom Wawel

Z Rynku sme sa ulicou Grodzka vybrali k najvýznamnejšej pamiatke mesta – k hradu Wawel. Tento rozsiahly goticko-renesančný komplex bol po stáročia sídlom poľských kráľov.

Pre rodinnú prehliadku sme si vybrali Katedrálu svätého Stanislava a svätého Václava, kde boli koronovaní poľskí panovníci. Keď už sme však boli na Waweli, nemohli sme vynechať hlavnú atrakciu pre najmenších – najslávnejšieho rozprávkového obyvateľa mesta!

Stačilo zísť z hradného kopca priamo k brehu rieky Visla, kde stojí bronzová socha Wawelského draka. Našťastie nejde o lenivé stvorenie. Oheň z papule chrlí pravidelne, takže na tento efektný zážitok netreba čakať dlhšie než pár minút. Výsledok? Nadšené detské oči a perfektné fotky do rodinného albumu.

📍 Tip na SMS: Ak sa deťom nechce čakať, oheň viete spustiť aj odoslaním SMS správy na špeciálne číslo (s textom SMOK).

Židovská štvrť Kazimierz: Zapiekanki a vinylové poklady

Ďalšie kroky našej rodinnej výpravy viedli do Kazimierze, niekdajšieho samostatného mesta, ktoré je dnes najživšou štvrťou Krakova.

Prechádzka tu má neopakovateľnú atmosféru – galérie, zelené dvory ukryté za nenápadnými fasádami a pouličné trhy. Keď sme dorazili na známe námestie Plac Nowy, museli sme spraviť povinnú gastronomickú zastávku. Uprostred námestia stojí kruhová tržnica, z ktorej okienok voňajú čerstvé zapiekanki. Tieto chrumkavé obložené bagety patria k ikonám Krakova.

📍 Tip: Krakovské zapiekanki na Placi Nowom v Kazimierzi sú ideálny rodinný obed "do ruky". Obrovská polovička zapečenej bagety so šampiňónmi, syrom a omáčkami stojí okolo 3 až 5 € a spoľahlivo nasýti aj vyhladovaného pubertiaka.

Okrem jedla tu cez víkend nájdete aj stánky so starožitnosťami, handmade výrobkami a starými platňami. Domov sme si ako suvenír odniesli LP platňu Iron Maiden pre tatinovú zbierku a zopár drobných darčekov.

Lekcia z histórie v Podgórzi a technický kútik pre deti

Z Kazimierza sme prešli cez most nad Vislou do štvrte Podgórze, kde počas druhej svetovej vojny fungovalo krakovské geto.

Najsilnejším miestom celej štvrte je Námestie hrdinov geta (Plac Bohaterów Getta). Na jeho ploche stojí 33 veľkých a 37 malých bronzových stoličiek, ktoré symbolizujú opustený nábytok a zmiznuté ľudské osudy. Na rohu námestia sa nachádza Lekáreň pod Orlom, kde lekárnik Tadeusz Pankiewicz riadil záchranu stoviek ľudí. Je to neskutočne silný vizuálny zážitok, ktorý aj deťom citlivo vysvetlí hodnotu slobody.

Keďže emócií už bolo dosť, zhodli sme sa, že na odľahčenie programu navštívime niečo technické. Priamo v susedstve sa nachádza Múzeum inžinierstva a techniky (Muzeum Inżynierii i Techniki).

Múzeum sídli v priestoroch najstaršej krakovskej električkovej vozovne. Pre deti aj dospelých je to absolútny raj – nájdete tu hravé fyzikálne expozície, historické krakovské električky aj legendárne vozidlá poľského automobilového priemyslu (vrátane slávnych „Maluchov“).

Záchrana v podobe pirohov a 25 kilometrov v nohách

Podvečer sme sa cez Floriánsku bránu a stredoveký Barbakán vrátili späť do historického centra. Na smart hodinkách nám svietilo viac než 25 nachodených kilometrov a rodinný orchester v bruchu hral na poplach.

Nasledovala zaslúžená a najočakávanejšia odmena víkendu – poctivé poľské pirohy (pierogi). Ochutnali sme ich vo všetkých možných verziách: tradičné ruskie so syrom a zemiakmi, mäsové a pre decká sladké s tvarohom a jahodami. Poliaci ich robia neskutočne dobré a lepšiu gastro bodka za náročným dňom sme si ani nemohli priať.

Nasledujúce ráno sme sa s Krakovom rozlúčili ešte krátkou prechádzkou. Potom sme nasadli do auta a vybrali sa smerom k Osvienčimu. To je však už celkom iný príbeh.

Krakov je pre rodiny z mesta dokonalá destinácia – ponúka rozprávkových drakov, históriu, skvelé streetfood jedlo a uvoľnenú atmosféru, do ktorej sa oplatí vrátiť v každom ročnom období!

Príspevok Rodinný víkend v Krakove: Drak chrkajúci oheň, legendárne zapiekanki a 25 km v nohách zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Slovinci milujú cyklistiku. A naozaj si nemyslím, že je to len vďaka fenoménom ako Tadej Pogačar či Primož Roglič. Odkedy sa Slovinsko pred viac ako desiatimi rokmi stalo našou pravidelnou dovolenkovou destináciou, vnímam túto krajinu ako mimoriadne priateľskú k dvoch kolesám. Kamkoľvek sa človek pohne, stretáva dokonale upravené cyklotrasy, ohľaduplných vodičov a ľudí, pre ktorých je bicykel prirodzenou súčasťou každodenného života.

Našu letnú dovolenku trávime každoročne na slovinskom pobreží. Hoci má len približne štyridsať kilometrov, Slovinci dokázali aj na tomto malom kúsku Jadranu vytvoriť cyklistickú infraštruktúru, ktorú by im mohli závidieť aj omnoho väčšie prímorské štáty. Medzi najobľúbenejšie úseky patrí pobrežné spojenie medzi Izolou a Koperom. Práve táto ranná cyklojazda sa stala našou milou rodinnou tradíciou.

Z Izoly do Koperu: Pobrežná cesta bez jediného auta

Izola, pokojné mestečko s príjemným historickým centrom a uvoľnenou stredomorskou atmosférou, je doslova pretkaná cyklochodníkmi. Naša trasa vedie od rezortu San Simon smerom na Koper. Prechádza okrajom mesta a následne sa napája na nádhernú pobrežnú cestu, z ktorej pred rokmi úplne vylúčili automobilovú dopravu. Dnes patrí výhradne cyklistom, korčuliarom, bežcom a peším.

A je to skutočne skvelá jazda!

Po jednej strane sa trbliece Jadranské more, po druhej sa dvíhajú zelené svahy istrijského pobrežia. Človek šliape do pedálov takmer bez námahy a ani si nevšimne, ako rýchlo kilometre ubiehajú. Zrazu sa pred nami otvorí panoráma mesta Koper.

Ješte pred vstupom do mesta nás zakaždým privítajú upravené mestské pláže. Ak by niekto zatúžil po zmene od slanej vody, môže sa osviežiť v bazéne so sladkou vodou. Hneď vedľa sa nachádza športový areál s volejbalovými a basketbalovými ihriskami. Koper jednoducho športom žije – dôkazom je aj futbalový štadión FC Koper a lezecká stena v jeho tesnom susedstve.

💡 Užitočné fakty a rodinné tipy

• Cesta Parenzana: Slavná pobrežná cyklotrasa využíva časť trasy historickej úzkokoľajnej železnice Parenzana, ktorá v rokoch 1902 až 1935 spájala Terst s chorvátskym Porečom.
• Rezervácia Škocjanski zatok: Je najväčšia brakická (miešaná sladko-slaná) mokraď v Slovinsku s rozlohou 122 hektárov. Žije tu takmer 260 druhov vtákov (čo je viac ako polovica všetkých druhov pozorovaných v celom Slovinsku!).
• Kamenné koňe v mokradiach: V rezervácii sa voľne pasú ohraničené stáda Camargueskych koní a podolských kráv. Pomáhajú prirodzene udržiavať vegetáciu v mokradiach bez použitia ťažkej techniky.

Prírodná oáza priamo pri prístave: Škocjanská zátoka

Okolo štadióna vedie naša každoročná cesta k jednému z najzaujímavejších prírodných miest slovinského pobrežia – k Škocjanskej zátoke (Škocjanski zatok).

Táto lokalita je najväčšou brakickou prírodnou rezerváciou mokradí v Slovinsku. Na ploche 122 hektárov vytvára jedinečný ekosystém. Okolo rezervácie vedie približne dvojkilometrový náučný chodník doplnený drevenými pozorovacími stanovišťami a vežami. Z nich môžete sledovať život v mokradiach bez toho, aby ste rušili ich prirodzený rytmus.

Bicykle sme nechali pri návštevníckom centre a vydali sa pešo na náučný chodník. Cestou sme sa pristavili pri výbehu s francúzskymi Camargueskými koňmi a postupne sme prechádzali od jednej pozorovateľne k druhej. Všade vládol neskutočný pokoj, prerušovaný len vtáčím spevom a šumením vetra v trstine.

Tento rok nás pred návštevníckym centrom privítalo milé prekvapenie – otvorený letný bar! Usadili sme sa na terase, objednali si osviežujúcu limonádu a vychutnávali si pokojné letné ráno. Potom sme sa opäť vrátili k bicyklom a dokončili okruh okolo zátoky.

Koper: Benátsky šarm a káva v stieni histórie

Hoci je Koper najväčším slovinským prístavom, návštevníkov si získa predovšetkým svojím starobylým centrom s výraznou benátskou architektúrou.

Radi sa jeho úzkymi kamennými uličkami túlame, hoci bicykle v tejto historickej časti mesta radšej iba tlačíme vedľa seba. Je to totiž miesto, ktoré si vyžaduje pomalé, pohodové tempo.

Ani tento rok sme nevynechali zastávku v našej obľúbenej kaviarni na námestí. Dali sme si skvelú kávu a tradičný sladký škocjanski piškót, posedeli v chladivom stieni historických budov a potom sa vydali na cestu späť.

Z centra sme sa napojili na tú istú pobrežnú cyklotrasu, po ktorej sme ráno prišli. More sa opäť lesklo po našej pravej ruke a Izola sa každým kilometrom približovala. Za sebou sme mali príjemnú rannú 25-kilometrovú rozcvičku a pred sebou celý deň pri mori. Presne pre takéto rána sa do Slovinska vraciame znova a znova!

Príspevok Slovinské pobrežie na bicykli: Z Izoly do Koperu a za vtákmi do Škocjanskej zátoky zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Zdá sa, že tento rok sme celkom podľahli čaru prechádzok vo výškach. Len pár dní po návšteve bratislavského UFO, kde sme sa prechádzali 85 metrov nad zemou, sme sa vybrali za ďalším dobrodružstvom. Tentoraz nás lákal výškový upgrade – skywalk a k nemu ikonický visutý bridge, ktorý sľuboval zážitok až 95 metrov nad dnom údolia. Ale poďme "nicely" po poriadku. 😊

Prvý krok k úspechu: Ranný lov na Parkovisko č. 5

V roku 2022 postavili v českom horskom rezorte Dolná Morava vtedy najdlhší visutý most pre peších na svete. Dostal výstižný názov Sky Bridge 721 a z jeho mena je hneď jasné, akú má dĺžku. Presne tak, 721 metrov. Hoci o svoje svetové prvenstvo neskôr prišiel (v roku 2025 ho o dva metre predišiel maďarský Most národnej jednoty s dĺžkou 723 metrov), na atraktívnosti mu to neubralo ani milimeter.

Rezort Dolná Morava je továrňou na zážitky. Keď jednotlivé atrakcie vhodne pospájaš, vznikne z toho deň plný zábavy, adrenalínu a panoramatických výhľadov.

Náš deň sa začal na parkovisku pod lanovkou smerujúcou ku Sky Bridge. Parkovísk je v areáli niekoľko, no keďže ide o celoročný magnet pre turistov, rýchlo sa plnia. Rozhodli sme sa doraziť ešte pred otvorením, pred deviatou ráno. Vyplatilo sa to na jednotku.

Bez stresu sme zaparkovali na Parkovisku č. 5, ktoré leží najbližšie k nástupnej stanici lanovky. Vstupenky sme mali zakúpené vopred online, čím sme elegantne preskočili ranné rady pri pokladniach. Stačilo pípnuť lístok a nechať sa vyviezť pod vrchol Králického Sněžníka do výšky 1 116 metrov nad morom.

💡 Praktické tipy Dolná Morava

• Mamutia horská dráha v číslach: Je to 2. najdlhšia bobová dráha svojho druhu v Európe a najdlhšia v Česku. Meria až 3 kilometre, prekonáva 364 výškových metrov a vozíky na nej dosahujú rýchlosť až 50 km/h.
• Interaktívna hra Most času: Na chodníku po prejdení mosta sa nachádza 9 zastavení s náučnými tabuľami. Ak si stiahneš aplikáciu s rozšírenou realitou (AR), prechod chodníka sa zmení na napínavú hru s príbehom o 16-ročnom chlapcovi, ktorý odkrýva históriu pohraničia od roku 1938 až po súčasnosť.
• Vietor na moste: Most je ukotvený 1,2-metrovými oceľovými lanami a odolá vetru s rýchlosťou cez 100 km/h. Pri silnom nárazovom vetre však môže rezort z bezpečnostných dôvodov most dočasne uzatvoriť, preto sa pred cestou vždy oplatí pozrieť live webkameru.

Prvý chod dobrodružstva: Stezka v oblacích a nekonečný tobogan

Pri hornej stanici lanovky nás čakal prvý chod nášho horského menu – Stezka v oblacích.

Tento 55 metrov vysoký drevený skywalk patrí medzi najznámejšie dominanty v Česku. Pohodlná špirálovitá lávka je prispôsobená aj pre kočíky a ponúka kruhové výhľady na celý masív Králického Sněžníka a Jeseníky. Pre deti je pripravený sieťovaný rukáv, ktorým môžu preliezať medzi poschodiami. Na samotnom vrchole čaká odvážlivcov sieťová „kvapka“ vyhĺbená 50 metrov nad voľným priestorom.

Najväčším lákadlom pre decká (a ruku na srdce, aj pre dospelých) je však 100 metrov dlhý nerezový tobogan. Ak sa ti nechce schádzať dole pešo, môžeš zvoliť podstatne rýchlejšiu cestu. Teda aspoň teoreticky. V našom prípade totiž tobogan čas vôbec neušetril – dole sme síce boli za pár sekúnd, no následne sme sa museli ešte niekoľkokrát vrátiť hore na štart, aby sme si jazdu zopakovali.

📍Tobogan sa platí samostatne priamo pri jeho štarte, lístky kúpiš v automate.

Hlavný bod programu: Prechod nad priepasťou Mlýnického údolia

A potom konečne prišiel hlavný klinec programu. Sky Bridge 721 spája chrbát Slamníka od chaty Slaměnka s úbočím vrchu Chlum naprieč celým Mlýnickým údolím.

Prejsť po ňom bol skutočne nezabudnuteľný zážitok. V človeku sa mieša jemná dávka adrenalínu s úprimným úžasom. Nejde o ten nepríjemný strach, aký zažívaš na niektorých vratkých lanových prekážkach. Je to príjemné dobrodružstvo umocnené neopísateľným priestorom okolo teba.

Napriek svojej obrovskej dĺžke a výške 95 metrov nad zemou pôsobí most mimoriadne pevne a stabilne. Počas celého prechodu som ani na okamih necítila neistotu (hoci ľudia so silnou fóbiou z výšok by môj optimizmus možno nezdieľali 😊). Most je jednosmerný, čo je skvelý nápad, lebo sa na 4-metrovej šírke lávky s nikým nepretláčaš.

Po prechode mostom sme sa napojili na náučný chodník Most času. Trasa vedie cez horské lúky a lesy späť k chate Slaměnka. Informačné tabule približujú históriu pohraničia, vojenské opevnenia z roku 1938 aj prírodu Králického Sněžníka.

Zlatá bodka: Mamutia horská dráha a adrenalínové „Juchúúúú!“

Späť do údolia k autu sa dá dostať viacerými spôsobmi – pešo, lanovkou, na terénnej kolobežke či bicykli. My sme však mali v zálohe ešte jeden trtromf. Vopred sme si cez internet kúpili lístky na Mamutiu horskú dráhu.

Práve tu sme sa po prvýkrát za celý deň museli postaviť do krátkeho radu. Našťastie sme čakali len okolo pätnástich minút. A potom to prišlo: dlho očakávané Juchúúúú! 😊

Nasledovala brutálna, 3-kilometrová adrenalínová jazda cez les aj otvorené horské lúky. Ostré terénne vlny, rýchle zákruty, podzemný tunel a hlavne dve po sebe idúce 360-stupňové otáčky! Skôr než sme sa stihli nabažiť vetra vo vlasoch a rýchlosti, boli sme dole pri parkovisku.

Domov sme odchádzali síce o niečo ľahší v peňaženke, ale bohatší o obrovský balík zážitkov. A ak sa pýtate, či výlet na Dolnú Moravu stál za to, odpoveď je jednoduchá: Jednoznačne áno!

Príspevok Dolná Morava: Ako sme za deň prešli najdlhší visutý most, Stezku v oblacích a Mamutiu dráhu zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Najprv som ani netušila, že je niečo také možné. Dnes už viem, že v jednom jedinom okamihu môžem stáť v dvoch mojich obľúbených krajinách zároveň – v Slovinsku aj v Taliansku.

Stačí sa postaviť na Európske námestie (v poľštine aj taliančine známe ako Trg Evrope / Piazza della Transalpina), ktoré spája slovinskú Novú Goricu a taliansku Goriziu. Ako je to možné? Obe mestá totiž kedysi tvorili jeden historický celok.

Ako železná opona ustúpila spoločnému mestu

Po druhej svetovej vojne v roku 1947 rozdelila územie nová štátna hranica. Tadiaľto viedla neúprosná železná opona a mestá od seba oddelil vysoký plot. Hranica bola desiatky rokov uzavretá. Rozdeľovala nielen územia, ale aj rodiny, priateľov a každodenný život.

Situácia sa začala meniť až po vstupe Slovinska do Európskej únie v roku 2004 a následne do Schengenu. Hraničné kontroly sa definitivne zrušili a z niekdajšieho barikádového rozdelenia zostala už len symbolická čiara namaľovaná na dlažbe Európskeho námestia.

Práve tam som sa postavila na symbolický bod označujúci bývalú hranicu. Jednou nohou som stála v Taliansku, druhou v Slovinsku. A musím priznať, že ten pocit voľnosti a slobody bol oveľa zaujímavejší, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať.

📦 Zaujímavosti Nova Gorica a Gorizia

💡 Vedeli ste, že...?

• Európske hlavné mesto kultúry: Nova Gorica a Gorizia boli vybrané ako Európske hlavné mesto kultúry pre rok 2025. Je to vôbec prvýkrát v histórii, čo tento prestížny titul získali dve cezhraničné spojené mestá z dvoch rôznych štátov pod spoločným heslom GO! 2025.
• Solkanski most v rekordoch: Hlavný kamenný oblúk Solkanského mosta meria 85 metrov. Zapísali ho v Guinnessovej knihe rekordov ako najväčší kamenný železničný oblúkový most na svete.
• Smaragdová Soča: Rieka Soča (v Taliansku nazývaná Isonzo), nad ktorou sa most klenie, je známa svojou neskutočnou, priam rozprávkovou tyrkysovo-smaragdovou farbou vody.

Talianska siesta a stredoveký Hrad Gorizia

Nova Gorica a Gorizia však nie sú iba o niekdajšej hranici. Od roku 2011 ich spája spoločná cezhraničná správna rada a obe mestá fungujú ako jeden spoločný priestor. Každé z nich si však zachovalo vlastný charakter, osobitú atmosféru aj historické centrum.

Najvýznamnejšou pamiatkou širokého okolia je bezpochyby Hrad Gorizia na talianskej strane. Naše kroky preto od príchodu do mesta smerovali práve tam.

Auto sme nechali na platenom parkovisku pod hradným kopcom a vybrali sa pešo nahor. Cestou sme sa trochu zamotali do úzkych kamenných uličiek, no vôbec nám to neprekážalo. Práve naopak – mesto na nás okamžite dýchlo typickou talianskou pohodou. Prišli sme krátko po poludní a centrum pôsobilo takmer opustene. Zatvorené kaviarne a reštaurácie nám hneď pripomenuli, v akej krajine sa nachádzame. Siesta je jednoducho siesta.

Našťastie, hrad bol pre návštevníkov otvorený. Ešte pred vstupom do jeho areálu sme míňali dve zaujímavé múzeá: Múzeum Veľkej vojny a Múzeum módy a úžitkového umenia. O kúsok ďalej stojí nenápadný kostol Ducha Svätého zo 14. storočia.

Pokračovali sme po kamennej dlažbe až k hlavnej hradnej bráne. Hrad Gorizia tvorí sústava mohutných kamenných hradieb a obranných veží, ktoré dodnes pôsobia impozantne. Po zakúpení vstupeniek sme vstúpili na nádvorie s atmosférou stredovekej pevnosti. Expozície približujú históriu Gorizie a celého regiónu, no milo nás prekvapila aj rozsiahla zbierka historických hudobných nástrojov. Skutočnou odmenou však boli výhľady z hradných hradieb na panorámu Novej Gorice, okolité vinice a zelené kopce.

Technický zázrak Solkanski most: Najväčší kamenný oblúk na svete

Keď sme sa vrátili k autu, rozhodli sme sa objavovať región ďalej. Len niekoľko kilometrov od Novej Gorice sa v obci Solkan nachádza ďalšia svetová pozoruhodnosť – Solkanski most (Solkanski most). Hnedé turistické tabule nás bez problémov doviedli až na parkovisko pri rieke. Odtiaľ to bolo k mostu cez rieku Soča už len pár minút pešo.

A stálo to za to! Most je skutočne impozantný. Bol postavený v rokoch 1900 až 1905 pre slávnu železničnú trať Transalpina a dodnes patrí medzi najvýznamnejšie technické pamiatky Slovinska. Vďaka rozpätiu hlavného oblúka 85 metrov vysekaného z 4 533 opracovaných kamenných blokov je najväčším kamenným železničným oblúkovým mostom na svete.

Keď človek stojí pod ním a sleduje mohutnú kamennú konštrukciu vysoko nad tyrkysovou hladinou rieky Soča, uvedomí si, aké odvážne staviteľské dielo tu vzniklo pred viac než sto rokmi.

Ak sa teda ocitnete v Novej Gorici alebo Gorizii, malú zachádzku do Solkanu vám môžem len odporučiť. Solkanski most je presne tá stavba, ktorú jednoducho musíte vidieť na vlastné oči! 😊

Príspevok Nova Gorica a Gorizia: Hranica bez hraníc a najväčší kamenný most sveta zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Keď sme sa rozhodli, že počas tohto leta strávime niekoľko dní v Jeseníkoch, výber ubytovania v osade Hynčice pod Sušinou bol tak trochu výstrel naslepo. No ukázalo sa, že to bola jednoznačne trefa do čierneho!

Hynčice pod Sušinou je malebná horská osada ležiaca necelé 4 km od Starého Města pod Sněžníkem. Ponúka skvelé možnosti na pešiu turistiku, cykloturistiku a v zime aj na lyžovanie. Najväčším lákadlom oblasti je jednoznačne výstup na Kralický Sněžník (1424 m n. m.) a pochod k prameňu rieky Morava.

My sme však tentokrát nepríšli do Jeseníkov prekonávať hraničné výzvy ani zbierať stovky výškových metrov. Prišli sme si oddýchnuť, spomaliť a nabrať stratenú energiu. A to sa nám v tomto rozprávkovom prostredí podarilo na jednotku. Stačili nám na to len pohodové prechádzky po najbližšom okolí.

🍦 Rybník Úžas: Gýčová oáza s domácou zmrzlinou

Z hotela sme vyrazili jedinou asfaltovou cestou, ktorá prechádza obcou smerom do kopcov. Po pravej strane medzi chytro vsadenými chatami sme objavili kamienkový chodník, ktorý nás vyviedol zo zastavanej časti obce na nádherné lúky plné horských kvetov.

Chodník nás priviedol až k rybníku Úžas – a treba povedať, že tento rybník robí svojmu menu česť. Je to neskutočne pokojné, takmer ľudoprázdne miesto. Napriek komornej atmosfére tu fungoval malý bufet s úžasnou domácou zmrzlinou.

Dali sa tu zapožičať paddleboardy aj drevené pramice. Z móla, na ktorom sa vyhrievali kačky, bol nádherný výhľad na okolitú krajinu. Rovnako aj z pohodlných ležadiel a lavičiek rozostavených okolo vody. Skrátka, čistý, neuveriteľný gýč! A tomu všetkému na horizonte kraľovala rozhľadňa na vrchu Štvanice, ktorú sme si zvolili za cieľ našej prechádzky.

🪖 Prekvapenie v lúkach: Bunkre vzor 37 a Staroměští patrioti

Od rybníka sme pokračovali cestičkou ďalej až na rázcestie U Křížku. Nedalo sa tu zablúdiť – rozhľadňa bola stále na dohľad a obklopovali nás len rozkvitnuté horské lúky.

Zvolili sme cestu, ktorá plynulo nadväzovala na náš pôvodný smer, a začali sme pozvoľna stúpať do kopca. Po chvíli sme natrafili na starý vojenský bunker. A o pár metrov na ďalší a ďalší...

Pri jednom z bunkrov sme si všimli ruch. Miestni nadšenci tam usilovne pracovali na jeho rekonštrukcii. Boli neuveriteľne milí, zapálení pre vec a hneď nás pozvali dovnútra. Porozprávali nám o histórii Československého opevnenia z rokov 1935 – 1938, ktoré malo brániť republiku pred nacistickým Nemeckom.

Dovolili nám vyskúšať si hod cvičným granátom z strieľne bunkra, poťažkať si poctivý samopal aj prekvapivo ľahký ľahký guľomet. Dozvedeli sme sa, že chlapci patria k spolku Staroměští patrioti. Venuje sa histórii Československej armády, spolupracuje s Múzeom vojenskej histórie a spravuje Hynčické ľahké opevnenie – zostavu troch zrekonštruovaných objektov vzor 37 (ľudovo nazývaných „řopíky“). Tieto náhodné stretnutia s ľuďmi, ktorí robia veci srdcom, sú na cestovaní to najkrajšie.

🗼 Stříbrná Twiggy: Architektonický skvost na vrchu Štvanice

Od bunkrov je to už len kúsok na samotný vrchol kopca Štvanice (866 m n. m.), kde stojí vyhliadková veža s názvom Stříbrná Twiggy.

Tento názov nedostala náhodou. Rozhľadňa z dielne známeho architekta Martina Rajniša má tvar mimoriadne štíhleho, elegantného guľatého obelisku.

• Výška veže: 35 metrov (vyhliadková plošina vo výške 28,6 m)
• Počet schodov: 152 schodov vinúcich sa stredom veže
• Vstupné: Bezplatné, otvorené nonstop celoročne
• Výhľad: Kruhový panoramatický výhľad na celé Jeseníky, masív Kralického Sněžníka aj Rychlebské hory.

Okrem pešej trasy z Hynčíc sa ku Stříbrnej Twiggy dá dostať aj z obce Stříbrnice, kde sa nachádza parkovisko a moderná sedačková lanovka, ktorej horná stanica končí priamo pod rozhľadňou. Pri hornej stanici funguje aj bufet s točenou zmrzlinou a chladenými drinkami.

Keďže s nami bola na výlete aj naša jazvečíčka Fanta, lanovku sme si odpustili a späť do hotela sme sa vrátili po vlastných. Cesta krížom cez zakvitnuté lúky k rybníku Úžas bola pre ňu aj pre nás doslova rajom.

💡 Tipy pre návštevníkov Hynčice pod Sušinou

• Pre koho je trasa vhodná: Nenáročná prechádzka pre rodiny s deťmi, seniorov aj psíčkarov (dĺžka okruhu cca 4 – 5 km).
• Občerstvenie po ceste: Bufet pri rybníku Úžas (domáca zmrzlina, nápoje) a bufet pod rozhľadňou Štvanice. Úžasný relax v Jeseníkoch.
• Vojenská história: Ak chcete vidieť zrekonštruované bunkre vzor 37 aj zvnútra, sledovať sa oplatí akcie spolku Staroměští patrioti.
• Alternatívny prístup: Ak sa vám nechce šliapať do kopca, využite lanovku zo Stříbrníc priamo pod rozhľadňu Stříbrná Twiggy.

Príspevok Hynčice pod Sušinou: Relax v Jeseníkoch, rybník Úžas, bunkre a rozhľadňa Stříbrná Twiggy zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Vedela som, že aj v rodnej Bratislave existuje možnosť, ako si poriadne zdvihnúť hladinu adrenalínu v krvi. Netreba cestovať nikam do sveta, aby človek zažil ten opojný pocit napätia, zrýchleného tepu a prekonania vlastných limitov. Len mi trvalo dosť dlho, kým som sa k tomu odhodlala. Skywalk UFO.

Výzvou sa pre mňa stala Skywalk – prechádzka v oblakoch. Ide o adrenalínovú 360° panoramatickú prechádzku po obvode vyhliadkovej veže UFO na Moste SNP, vo výške približne 85 metrov nad zemou.

🎁 Darček pod stromček a rodinná výzva

O tejto atrakcii som sa prvýkrát dozvedela z časopisu. Kým som presvedčila manžela, že toto je pre mňa ten najlepší darček, chvíľu to trvalo – ale napokon som si voucher na Skywalk našla pod vianočným stromčekom.

Keď to zbadala moja dcéra Saška, okamžite chcela ísť tiež. A tak dostala svoj voucher k 14. narodeninám – čo je presne minimálny vek, odkedy je možné túto prechádzku absolvovať (samozrejme, s písomným súhlasom rodiča).

Počkali sme si na letné počasie, voľný termín a v prvú prázdninovú sobotu sme sa vybrali hore. Výťahom z recepcie sme sa odviezli do reštauračnej časti. My so Saškou sme mali jazdu výťahom v cene voucheru, náš sprievodný fotograf si ju doplatil.

Hneď na úvode sme podpisovali poučenia a súhlasy a potom sme sa postavili do radu. Bolo to celkom vtipné – stáli sme tam zoradené ako ráno v potravinách na rožky! Aspoň sme však mali čas odpozorovať, čo nás čaká.

🧗 Prechádzka vo voľnom priestore: Hojdačka, hviezda a naklonenie

Dostali sme špeciálne overaly a bezpečnostné postroje. Ešte jeden hlboký nádych, výdych a cez okno sme vystúpili priamo na úzku rímsu okolo veže. Celý čas sme boli istené dvoma nezávislými systémami na oceľovom lane. Sprevádzali nás dve úžasné inštruktorky, Paulínka a Lenka, ktoré nás neustále povzbudzovali.

Dĺžka okruhu je 60 metrov a inštruktorky nás zastavili na troch kotviacich bodoch, kde sme si mohli vyskúšať adrenalínové pozície:

1. Hojdačka: Hojdanie sa nad voľným priestorom s nohami vo vzduchu. Skvelý štart!
2. Hviezda: Úplné zaklonenie sa dozadu do priestoru. Saška to dala bez zaváhania, ja som sa tohto zážitku dobrovoľne vzdala – až taký adrenalín zasa nepotrebujem.
3. Vyklonenie vpred: Naklonenie sa z rímse dopredu nad Bratislavu. Najprv som si myslela, že to nedám, ale zmobilizovala som všetky sily a nakoniec som sa vyklonila!

Najkrajší zo všetkého bol ten výhľad na celú Bratislavu. Bez skla, bez zábradlia, vo voľnom priestore. Na záver som dostala objatie od inštruktorky a z rímse som vhupla späť do reštaurácie. Ten príval energie po vystúpení z komfortnej zóny bol neskutočný!

🏛️ História Mosta SNP: Vznikol zázrak aj tragédia

Keď stojíte na rímse vo výške 85 metrov, pod nohami nemáte len Dunaj, ale aj kus dramatickej histórie. Most SNP totiž patrí k najfascinujúcejším a zároveň najkontroverznejším stavbám na Slovensku:

• Búranie historického Podhradia: Stavba mosta v roch 1967 – 1972 si vybrala krutú daň. Kvôli nájazdovým cestám padla za obeť podstatná časť historického Podhradia, Vydrica, Rybné námestie a vzácna Neologická synagóga.
• Svetový architektonický unikát: Na druhej strane vzniklo architektonické dielo storočia (architekti Jozef Lacko, Ladislav Kušnír, Ivan Slameň a statik Arpád Tesár). Most SNP je jediným mostom v Bratislave, ktorý nemá ani jeden pilier v koryte Dunaja. Celú oceľovú konštrukciu s dĺžkou 431 metrov drží jediný šikmý pylón.
• Architekt, ktorého nevpustili na otvorenie: Hlavný architekt projektu, profesor Jozef Lacko, sa slávnostného otvorenia v roku 1972 nesmel zúčastniť. Dôvodom bolo, že v roku 1968 verejne odsúdil inváziu sovietskych vojsk.
• Zváračská veľmoc a žiadne nity: Most mali pôvodne stavať Maďari pomocou nitovania. Nakoniec ho postavili československé Vítkovice technológiou zvárania. Zvárali sa aj 5-centimetrové oceľové lišty, čo bol vtedy svetový unikát.
• Tajné potrubie v bruchu mosta: Málokto vie, že vo vnútri oceľovej konštrukcie mosta vedie masívne vodovodné potrubie, ktoré zásobuje pitnou vodou Staré Mesto priamo zo zdrojov v Petržalke.

💡 Praktické tipy pred absolvovaním Skywalku

• Vek a podmienky: Minimálny vek je 14 rokov (do 18 rokov s písomným súhlasom rodiča). Výškové obmedzenie je od 140 cm do 200 cm a hmotnosť do 130 kg.
• Oblečenie: Overal a postroj vám požičajú na mieste. Dôležitá je pevná, šnurovacia obuv (žiadne šľapky ani sandále).
• Počasie: Atrakcia funguje od jari do jesene (mimo zimných mesiacov). V prípade silného dažďa alebo búrky sa termíny presúvajú.
• Sprievod: Ak so sebou beriete fotografa, ktorý neprechádza na rímsu, počítajte s tým, že si musí zaplatiť štandardný lístok na výťah do vyhliadkovej veže.

Príspevok Skywalk UFO: Ako sme sa prešli po rímse Mosta SNP vo výške 85 metrov zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Poznáte ten pocit, keď kráčate po parku a zrazu sa oproti vám rúti svorka psov, ktorých podvozok je prosto... prosto o niečo nižšie, než by človek čakal? Ak milujete jazvečíky tak ako ja, minulý piatok by bol pre vás hotovým rajom na zemi. navštívili sme najmilšie stretnutie jazvečíkov v Bratislave!

V piatok 26. júna 2026 sa bratislavský Sad Janka Kráľa premenil na neoficiálne hlavné mesto všetkých nízkopodlažných chlpáčov. Konal sa tu totiž veľký zraz jazvečíkov. Keďže od minulého roka patríme s manželom medzi hrdých „rodičov“ jedného takého tvrdohlavého pokladu, táto akcia v našom kalendári svietila na červeno. A môžem vám povedať – stalo sa tam niečo, čo by nevymyslel ani ten najlepší scenárista.

Ako Fanta stretla Pepsi (A nie, nehovorím o limonádach)

Naša drsnosrstá borderka – teda, pardón, jazvečíčka – Fanta nemala ani najmenšie tušenie, kam ju vezieme. Prechádzka v parku? Super! Stromy? Paráda! No potom to prišlo. Zbadala prvého jazvečíka. V tej sekunde v ňom rozpoznala svojho súkmeňovca (asi podľa rovnako aerodynamického tvaru tela) a rozbehla sa k nemu.

Prebehlo klasické, mierne nedôverčivé oňuchávanie. Po chvíli vravím:

„Fanta, poď, pozrieme aj ďalších kamošov.“

V tom momente na mňa pani majiteľka druhého psíka vyvalila oči:

„Naozaj sa volá Fanta? Lebo toto je Pepsi!“

Svet je skrátka plný neuveriteľných náhod. Naše zoznamovanie na zraze tak začalo tou najlepšou možnou kombináciou. Po osviežujúcom stretnutí dvoch „značkových“ slečien sme sa vybrali preskúmať zvyšok svorky.

Prehliadka nízkopodlažnej elegancie

V Sade Janka Kráľa sa napokon stretlo viac ako 40 jazvečíkov. A neboli to len psi a ich majitelia – park zaplnili aj desiatky nadšených fanúšikov, ktorí si prišli tieto chodiace valčeky jednoducho vyiskať očami.

Ak by sme robili štatistiku, dopadlo to nasledovne:

• Krátkosrsté jazvečíky: Jednoznačná presila a králi parku.
• Dlhosrsté jazvečíky: Menej početná, ale o to elegantnejšia skupinka.
• Drsnosrsté jazvečíky: Absolútna rarita. Vlastne... drsňáčka tam bola iba jedna jediná. Hádate správne, naša Fanta!

Vekový rozptyl bol priam dychberúci. Najmladší psí účastník mal sladkých 8 mesiacov, zatiaľ čo najstaršia psia dáma rešpektovania hodných 16 rokov.

Malá poklona za disciplínu: Ak si myslíte, že 40 jazvečíkov na jednom mieste znamená 40-krát viac tvrdohlavosti a štekotu, boli by ste prekvapení. Zaznamenala som iba jeden jediný náznak chlapského konfliktu, ktorý majitelia stopli hneď v zárodku. Inak sa publikum správala priam ukážkovo. Z počiatočného nesmelého oňuchávania sa rýchlo stali divoké hry a tí odvážnejší majitelia pustili svojich miláčikov z vôdzok aj na voľno.

Jazvečík, viac než len „pes na krátkych nohách“

Pre mnohých ľudí je jazvečík len akýsi smiešny „hot dog“ z vtipov na internete. Pre mňa je to však to najkrajšie, najinteligentnejšie (a áno, aj najtvrdohlavejšie) plemeno na svete.

Fanta je už mojím druhým jazvečíkom. Moja prvá bola dlhosrstá kráska Bonka. Keď sme s ňou pred rokmi brázdili ulice Lamača, o nejakých hromadných zrazoch jazvečíkov nebolo ani chýru, ani slychu. Dnes je to obrovský trend po celej Európe. Vedeli ste napríklad, že v takom Taliansku v marci tohto roka prebiehali stretnutia jazvečíkov až v 20 mestách naraz?

Stretnutie jazvečíkov v Bratislave o rok

Do Talianska sa s Fantou kvôli tomu asi trepať nebudeme (hoci predstava Fanty na talianskej riviére znie lákavo), no bratislavský zraz si rozhodne zapíšeme do kalendára aj o rok. Organizátor totiž sľúbil, že ak všetko vyjde, akciu v Bratislave zopakuje.

A my s Fantou (a snáď aj Pepsi) tam budeme znova v prvej línii!

A čo vy? Máte doma tiež jedného z týchto nízkopodlažných hrdinov, alebo fandíte skôr iným plemenám? Napíšte mi do komentárov!

Príspevok Keď sa stretnú desiatky „hotdogov“: Najmilšie stretnutie jazvečíkov v Bratislave! zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Po dlhšej dobe sme si opäť užili situáciu – naplánovali sme si niečo a skončilo sa to inak. :-) Túra na Stratenec opäť preverila našu navigáciu a logistiku.

Na Veľký Javorník

Na „dušičky“ sa tohto roku vykľulo pekné počasie a tak sme sa rozhodli, že v takýto pekný deň splníme ďalší cieľ z výzvy 7 kopcov 3 jazerá. Keďže k dispozícii sme mali iba jeden deň, z možných cieľov sme vybrali ten geograficky nám najbližší – Veľký Javorník.

Z Bratislavy sme však vyrazili pomerne neskoro, až okolo deviatej, takže už v úvode sme tušili, že  možno nie všetko vyjde tak, ako má. Cesta do Považskej Bystrice našťastie prebehla hladko po diaľnici, odtiaľ sme sa už lokálnymi cestami dostali do obce Papradno, z ktorej mal vychádzať turistický chodník na Javorník.

Kde je chodník na Javorník?

Hľadali sme, hľadali, ale nič sme nenašli, teda aspoň chodník na Javorník nie. Znovu sme otvoril google, a chodník má naozaj ísť z Papradna. Ale z časti Podjavorník. Znovu sme nasadli do auta a odviezli sa ešte ďalších 10 minút do Podjavorníka. Zaparkovali sme na veľkom parkovisku pred hotelom Podjavorník, ktorý som zrazu spoznala – tu sme boli na lyžiarskom výcviku, keď som bola ešte gymnazistka.

Nečudo, že ma v úvode túry pohltili príjemné nostalgické spomienky na mladosť. Ale neprišli sme sem spomínať, chceli sme ísť na Javorník. A znova sme chodník nenašli. Nikde sme nevideli žiadnu značku, ktorá by nás nasmerovala tým správnym smerom.

Smerovník na parkovisku odkazoval iba na jedinú turistickú cestu – žltú. Tá nás po hodine a pol mala doviesť do Sedla pod Stratencom. Keďže nič iné nebolo v ponuke, vykročili sme žltou trasou.

Patálie so žltou

Prešli sme popod lyžiarsky svah, pobavili sme sa pri pohľade na pozostatky verejných toaliet a po ceste plnej blata sme sa vybrali k nášmu cieľu. Kráčali sme asi 20 minút Za celý čas sme nevideli ani jedinú žltú turistickú značku. To sa nám už fakt nepáčilo, tak sme sa rozhodli vrátiť.

Vrátili sme sa až pod lyžiarsky svah a kúsok pred toaletami, na ktorých sme sa pred tým tak bavili, sme si na jednom strome žltú značku konečne všimli. Vybrali sme sa k nej, ale hneď sme sa aj vrátili. Zhodnotili sme totiž, že tadiaľ žiadny chodník nevedie.

Ale nikde inde sme žiadnu inú značku nevideli. Tak sme sa museli nechať viesť tou jedinou, ktorú sme našli. A dobre sme spravili. Už po pár metroch sme si v kopci všimli ďalší strom, na ktorom svietila žltá značka.

Túra na Stratenec

Pochopili sme, že chodník tadiaľ vedie, len ho nebolo vidno – išli sme na jeseň a celý chodník bol schovaný pod napadaným lístím. A o chvíľu sme zbadali aj ďalšiu značku a nám bolo jasné, že konečne sme na správnej ceste.

Vyšli sme ponad chaty na lúku, cez ktorú sme sa stále po žltej dostali opäť do lesa. Tu nás čakalo stúpanie, našťastie iba mierne. Cesta lesom bola príjemná, lístie pod nohami príjemne šušťalo a nám sa podarilo nájsť aj niekoľko hríbov. Miestami cestu križoval padnutý strom, takže sme museli trochu schádzať z cesty, aby sme ho obišli. Občas bola cesta podmáčaná vodou z potoka, ale ani toto nespôsobilo žiadne komplikácie.

Sedlo pod Stratencom

Po viac ako hodinovom výstupe sme sa dostali do Sedla pod Stratencom. Smerovník v sedle nás poslal ďalej „červenou“ trasou na Stratenec. Boli sme tam o pár minút a čakalo nás veľmi príjemné prekvapenie – krásna rozhľadňa.

Rozhľadňa Stratenec

Pod rozhľadňou sa nachádzal pamätník venovaný dvom vojakom, ktorí padli cez 2. svetovú vojnu počas oslobodzovania Velkých Karlovic, pamätník Tri kríže, ale aj turistický prístrešok, ohnisko a na okraji svahu aj úplne nová lavička Stratenec. Pri posedení na lavičke, či z rozhľadne, ale aj z iných miest tohto kopca sa nám naskytol krásny výhľad na Moravské Beskydy.

Takto krásne upravený kopec sme skutočne počas túry nečakali. Na Veľký Javorník nám to odtiaľto malo trvať niečo cez hodinu. Ale čas už pokročil, začali sme sa preto obávať, že ak budeme pokračovať v našej ceste podľa plánu, naspäť k autu sa budeme vracať po tme. A tomu sme sa chceli vyhnúť. A tak sme sa rozhodli náš výstup v Javorníkoch ukončiť tu – na Stratenci.

Náš cieľ sme síce nesplnili, napriek tomu bol výlet krásny. Naspäť sme sa vrátili tou istou cestou, akou sme vyšli hore. Výstup sme ukončili skôr ako sme plánovali, a tak sme mali aj cestou dole dosť času pozbierať ešte niekoľko hríbov. K hotelu Podjavorník sme sa vrátili riadne hladní. Nasadli sme do auta a odviezli sa do centra Papradna, kde nás šípky popri ceste upozornili na existenciu koliby. Koliba sa nachádza kúsok nad dedinou. V príjemnom prostredí sme si dopriali poriadne slovenské pochúťky. A to bola príjemná bodka za naším parádnym výletom.

Záverečné hodnotenie

Stratenec síce nebol náš primárny cieľ, ale po jeho zdolaní môžem zhodnotiť, že ak sa niekto rozhodne pre výstup na tento kopec, vrchol ktorého sa nachádza vo výške 1 055 m. n. m., určite nebude ľutovať.

Celý výstup na Stratenec bol do kopca. Nešlo však o žiaden prudký, či strmý výstup, takže výstup a následne teda aj zostup nebol náročný. V tomto prípade platí to, čo som sa dočítala aj na internete – túra na Stratenec je nenáročná a je to výborná voľba pre rodinnú turistiku. A odmena v podobe neskutočných výhľadov je zaručená za každého ročného obdobia.       

Príspevok Objavili ste popri Javorníkoch aj túru na Stratenec? zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.