Poznáte ten pocit, keď kráčate po parku a zrazu sa oproti vám rúti svorka psov, ktorých podvozok je prosto... prosto o niečo nižšie, než by človek čakal? Ak milujete jazvečíky tak ako ja, minulý piatok by bol pre vás hotovým rajom na zemi. navštívili sme najmilšie stretnutie jazvečíkov v Bratislave!

V piatok 26. júna 2026 sa bratislavský Sad Janka Kráľa premenil na neoficiálne hlavné mesto všetkých nízkopodlažných chlpáčov. Konal sa tu totiž veľký zraz jazvečíkov. Keďže od minulého roka patríme s manželom medzi hrdých „rodičov“ jedného takého tvrdohlavého pokladu, táto akcia v našom kalendári svietila na červeno. A môžem vám povedať – stalo sa tam niečo, čo by nevymyslel ani ten najlepší scenárista.

Ako Fanta stretla Pepsi (A nie, nehovorím o limonádach)

Naša drsnosrstá borderka – teda, pardón, jazvečíčka – Fanta nemala ani najmenšie tušenie, kam ju vezieme. Prechádzka v parku? Super! Stromy? Paráda! No potom to prišlo. Zbadala prvého jazvečíka. V tej sekunde v ňom rozpoznala svojho súkmeňovca (asi podľa rovnako aerodynamického tvaru tela) a rozbehla sa k nemu.

Prebehlo klasické, mierne nedôverčivé oňuchávanie. Po chvíli vravím:

„Fanta, poď, pozrieme aj ďalších kamošov.“

V tom momente na mňa pani majiteľka druhého psíka vyvalila oči:

„Naozaj sa volá Fanta? Lebo toto je Pepsi!“

Svet je skrátka plný neuveriteľných náhod. Naše zoznamovanie na zraze tak začalo tou najlepšou možnou kombináciou. Po osviežujúcom stretnutí dvoch „značkových“ slečien sme sa vybrali preskúmať zvyšok svorky.

Prehliadka nízkopodlažnej elegancie

V Sade Janka Kráľa sa napokon stretlo viac ako 40 jazvečíkov. A neboli to len psi a ich majitelia – park zaplnili aj desiatky nadšených fanúšikov, ktorí si prišli tieto chodiace valčeky jednoducho vyiskať očami.

Ak by sme robili štatistiku, dopadlo to nasledovne:

• Krátkosrsté jazvečíky: Jednoznačná presila a králi parku.
• Dlhosrsté jazvečíky: Menej početná, ale o to elegantnejšia skupinka.
• Drsnosrsté jazvečíky: Absolútna rarita. Vlastne... drsňáčka tam bola iba jedna jediná. Hádate správne, naša Fanta!

Vekový rozptyl bol priam dychberúci. Najmladší psí účastník mal sladkých 8 mesiacov, zatiaľ čo najstaršia psia dáma rešpektovania hodných 16 rokov.

Malá poklona za disciplínu: Ak si myslíte, že 40 jazvečíkov na jednom mieste znamená 40-krát viac tvrdohlavosti a štekotu, boli by ste prekvapení. Zaznamenala som iba jeden jediný náznak chlapského konfliktu, ktorý majitelia stopli hneď v zárodku. Inak sa publikum správala priam ukážkovo. Z počiatočného nesmelého oňuchávania sa rýchlo stali divoké hry a tí odvážnejší majitelia pustili svojich miláčikov z vôdzok aj na voľno.

Jazvečík, viac než len „pes na krátkych nohách“

Pre mnohých ľudí je jazvečík len akýsi smiešny „hot dog“ z vtipov na internete. Pre mňa je to však to najkrajšie, najinteligentnejšie (a áno, aj najtvrdohlavejšie) plemeno na svete.

Fanta je už mojím druhým jazvečíkom. Moja prvá bola dlhosrstá kráska Bonka. Keď sme s ňou pred rokmi brázdili ulice Lamača, o nejakých hromadných zrazoch jazvečíkov nebolo ani chýru, ani slychu. Dnes je to obrovský trend po celej Európe. Vedeli ste napríklad, že v takom Taliansku v marci tohto roka prebiehali stretnutia jazvečíkov až v 20 mestách naraz?

Stretnutie jazvečíkov v Bratislave o rok

Do Talianska sa s Fantou kvôli tomu asi trepať nebudeme (hoci predstava Fanty na talianskej riviére znie lákavo), no bratislavský zraz si rozhodne zapíšeme do kalendára aj o rok. Organizátor totiž sľúbil, že ak všetko vyjde, akciu v Bratislave zopakuje.

A my s Fantou (a snáď aj Pepsi) tam budeme znova v prvej línii!

A čo vy? Máte doma tiež jedného z týchto nízkopodlažných hrdinov, alebo fandíte skôr iným plemenám? Napíšte mi do komentárov!

Príspevok Keď sa stretnú desiatky „hotdogov“: Najmilšie stretnutie jazvečíkov v Bratislave! zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Po dlhšej dobe sme si opäť užili situáciu – naplánovali sme si niečo a skončilo sa to inak. :-) Túra na Stratenec opäť preverila našu navigáciu a logistiku.

Na Veľký Javorník

Na „dušičky“ sa tohto roku vykľulo pekné počasie a tak sme sa rozhodli, že v takýto pekný deň splníme ďalší cieľ z výzvy 7 kopcov 3 jazerá. Keďže k dispozícii sme mali iba jeden deň, z možných cieľov sme vybrali ten geograficky nám najbližší – Veľký Javorník.

Z Bratislavy sme však vyrazili pomerne neskoro, až okolo deviatej, takže už v úvode sme tušili, že  možno nie všetko vyjde tak, ako má. Cesta do Považskej Bystrice našťastie prebehla hladko po diaľnici, odtiaľ sme sa už lokálnymi cestami dostali do obce Papradno, z ktorej mal vychádzať turistický chodník na Javorník.

Kde je chodník na Javorník?

Hľadali sme, hľadali, ale nič sme nenašli, teda aspoň chodník na Javorník nie. Znovu sme otvoril google, a chodník má naozaj ísť z Papradna. Ale z časti Podjavorník. Znovu sme nasadli do auta a odviezli sa ešte ďalších 10 minút do Podjavorníka. Zaparkovali sme na veľkom parkovisku pred hotelom Podjavorník, ktorý som zrazu spoznala – tu sme boli na lyžiarskom výcviku, keď som bola ešte gymnazistka.

Nečudo, že ma v úvode túry pohltili príjemné nostalgické spomienky na mladosť. Ale neprišli sme sem spomínať, chceli sme ísť na Javorník. A znova sme chodník nenašli. Nikde sme nevideli žiadnu značku, ktorá by nás nasmerovala tým správnym smerom.

Smerovník na parkovisku odkazoval iba na jedinú turistickú cestu – žltú. Tá nás po hodine a pol mala doviesť do Sedla pod Stratencom. Keďže nič iné nebolo v ponuke, vykročili sme žltou trasou.

Patálie so žltou

Prešli sme popod lyžiarsky svah, pobavili sme sa pri pohľade na pozostatky verejných toaliet a po ceste plnej blata sme sa vybrali k nášmu cieľu. Kráčali sme asi 20 minút Za celý čas sme nevideli ani jedinú žltú turistickú značku. To sa nám už fakt nepáčilo, tak sme sa rozhodli vrátiť.

Vrátili sme sa až pod lyžiarsky svah a kúsok pred toaletami, na ktorých sme sa pred tým tak bavili, sme si na jednom strome žltú značku konečne všimli. Vybrali sme sa k nej, ale hneď sme sa aj vrátili. Zhodnotili sme totiž, že tadiaľ žiadny chodník nevedie.

Ale nikde inde sme žiadnu inú značku nevideli. Tak sme sa museli nechať viesť tou jedinou, ktorú sme našli. A dobre sme spravili. Už po pár metroch sme si v kopci všimli ďalší strom, na ktorom svietila žltá značka.

Túra na Stratenec

Pochopili sme, že chodník tadiaľ vedie, len ho nebolo vidno – išli sme na jeseň a celý chodník bol schovaný pod napadaným lístím. A o chvíľu sme zbadali aj ďalšiu značku a nám bolo jasné, že konečne sme na správnej ceste.

Vyšli sme ponad chaty na lúku, cez ktorú sme sa stále po žltej dostali opäť do lesa. Tu nás čakalo stúpanie, našťastie iba mierne. Cesta lesom bola príjemná, lístie pod nohami príjemne šušťalo a nám sa podarilo nájsť aj niekoľko hríbov. Miestami cestu križoval padnutý strom, takže sme museli trochu schádzať z cesty, aby sme ho obišli. Občas bola cesta podmáčaná vodou z potoka, ale ani toto nespôsobilo žiadne komplikácie.

Sedlo pod Stratencom

Po viac ako hodinovom výstupe sme sa dostali do Sedla pod Stratencom. Smerovník v sedle nás poslal ďalej „červenou“ trasou na Stratenec. Boli sme tam o pár minút a čakalo nás veľmi príjemné prekvapenie – krásna rozhľadňa.

Rozhľadňa Stratenec

Pod rozhľadňou sa nachádzal pamätník venovaný dvom vojakom, ktorí padli cez 2. svetovú vojnu počas oslobodzovania Velkých Karlovic, pamätník Tri kríže, ale aj turistický prístrešok, ohnisko a na okraji svahu aj úplne nová lavička Stratenec. Pri posedení na lavičke, či z rozhľadne, ale aj z iných miest tohto kopca sa nám naskytol krásny výhľad na Moravské Beskydy.

Takto krásne upravený kopec sme skutočne počas túry nečakali. Na Veľký Javorník nám to odtiaľto malo trvať niečo cez hodinu. Ale čas už pokročil, začali sme sa preto obávať, že ak budeme pokračovať v našej ceste podľa plánu, naspäť k autu sa budeme vracať po tme. A tomu sme sa chceli vyhnúť. A tak sme sa rozhodli náš výstup v Javorníkoch ukončiť tu – na Stratenci.

Náš cieľ sme síce nesplnili, napriek tomu bol výlet krásny. Naspäť sme sa vrátili tou istou cestou, akou sme vyšli hore. Výstup sme ukončili skôr ako sme plánovali, a tak sme mali aj cestou dole dosť času pozbierať ešte niekoľko hríbov. K hotelu Podjavorník sme sa vrátili riadne hladní. Nasadli sme do auta a odviezli sa do centra Papradna, kde nás šípky popri ceste upozornili na existenciu koliby. Koliba sa nachádza kúsok nad dedinou. V príjemnom prostredí sme si dopriali poriadne slovenské pochúťky. A to bola príjemná bodka za naším parádnym výletom.

Záverečné hodnotenie

Stratenec síce nebol náš primárny cieľ, ale po jeho zdolaní môžem zhodnotiť, že ak sa niekto rozhodne pre výstup na tento kopec, vrchol ktorého sa nachádza vo výške 1 055 m. n. m., určite nebude ľutovať.

Celý výstup na Stratenec bol do kopca. Nešlo však o žiaden prudký, či strmý výstup, takže výstup a následne teda aj zostup nebol náročný. V tomto prípade platí to, čo som sa dočítala aj na internete – túra na Stratenec je nenáročná a je to výborná voľba pre rodinnú turistiku. A odmena v podobe neskutočných výhľadov je zaručená za každého ročného obdobia.       

Príspevok Objavili ste popri Javorníkoch aj túru na Stratenec? zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Kysuce sú krajom rozhľadní. Takmer každý výraznejší kopec v Javorníkoch či Kysuckých Beskydách zdobí drevená veža, ktorá ponúka výhľady za odmenu. My sme si pre náš halloweensky výlet vybrali tú najstaršiu a podľa mnohých najsympatickejšiu – Mikovčákovu rozhľadňu na vrchu Kamenité.

🧭 Z Turkova „na inštinkt“: Cesta hore

Náš okruh sa začal v obci Turzovka, konkrétne v časti Turkov (osada U Valčuhov). Ak sa sem vyberiete autom, parkovanie v úzkych uličkách Turkova vyžaduje trochu kreativity a tolerancie domácich.

Hoci sme zo začiatku turistickú značku hľadali márne, Kysuce nás naučili jedno: dôveruj inštinktu a choď hore. * Lúky a osady: Prvé metre cez lúky nad osadou nás odmenili tými najkrajšími jesennými výhľadmi. Slnko vyťahovalo farby z listnatých lesov a cesta ubiehala v dokonalej pohode.

• Nemedovníková chalupa: Cesta lesom nás priviedla k luxusnej horskej chate, ktorá v opustených kopcoch pôsobila ako zjav. Práve tu sme konečne narazili na žltú turistickú značku, ktorá potvrdila, že náš smer je správny.

🔭 Vrch Kamenité (834 m n. m.)

Po krátkom lesnom stúpaní sa pred nami otvorili lúky vrcholu Kamenité. Okrem dreveného prístrešku tu stojí malá, ale mimoriadne fotogenická Mikovčákova rozhľadňa.

• Najstaršia na Kysuciach: Postavená v roku 2005 rodinou Mikovčákovcov, dnes patrí k ikonám regiónu.
• Výhľady: Napriek svojej nízkej výške ponúka za dobrého počasia panorámu, ktorej dominujú Javorníky a Beskydy. My sme mali šťastie – vďaka ostrej jesennej viditeľnosti sa nám na horizonte ukázali aj Vysoké Tatry.

🎃 Halloweensky horor v opustenej chate

Aby sme sa nevracali tou istou cestou, zvolili sme trasu po červenej značke smerom na Dlhú nad Kysucou. Práve tu nás čakala reportážna časť dňa.

Mimo značky, ukrytá v hustom lese, stojí rozpadnutá chata. Vybité okná, myšami ohlodané matrace a dvere obtočené reťazou – ideálne kulisy pre hororový film. Pre naše deti sme tu ukryli „halloweensky poklad“ v podobe strašidiel a tekvíc. Strach v očiach pubertiakov a následný smiech bol tou najlepšou bodkou za výstupom.

🚌 Návrat do Turkova

Zostup z chaty do Dlhej nad Kysucou bol „kysuckou klasikou“ – cestou-necestou cez šmykľavý terén pod vedením nášho neomylného vodcu. Do civilizácie sme sa však dostali v poriadku.

• Logistický tip: Z Dlhej späť do Turkova vedie asfaltka. Ak budete mať šťastie ako my, „stopnete“ si miestny autobus, ktorý vás odvezie priamo k autu U Valčuhov.

📥 [INFO-KARTA] Výlet na Kamenité

• Trasa: Turzovka (Turkov) – Kamenité – Dlhá nad Kysucou – Turkov.
• Dĺžka: 11,5 km (okruh).
• Náročnosť: Nenáročná (vhodná aj pre rodiny s deťmi).
• Čas: cca 4 hodiny pohodovým tempom.
• Zaujímavosť: Mikovčákova rozhľadňa je najstaršou vyhliadkovou stavbou na Kysuciach.

💡 FAQ: Čo treba vedieť pred cestou?

Príspevok Mikovčákova rozhľadňa na Kamenitom: Jesenná idylka a halloweenske dobrodružstvo zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Vianočný Edinburgh je výzva, ktorá vás buď pohltí svojou históriou, alebo vám (ako mne) ukáže, že aj tie najlepšie plány môže nabúrať jeden tvrdohlavý Bolt.. Ak máte na toto škótske kráľovstvo len 24 hodín, musíte nasadiť rýchle tempo.

Tu je môj návod, ako vyžmýkať z Edinburghu za jeden deň maximum, a to aj v mrazivom decembri.

✈️ Príchod: Lekcia z letiska (Bolt vs. MHD)

Môj príchod bol trochu rozpačitý. Pristáli sme po ôsmej večer a ja som sa spoliehala na Bolt. Po štyroch neúspešných pokusoch o nájdenie vodiča prišlo vytriezvenie.

Moja rada znie: V Edinburghu sa na Bolt nespoliehajte. Stavte na letiskový bus č. 100. Stojí priamo pred halou, lístok (Single ticket) kúpite u šoféra za 6 libier a odvezie vás pohodlne až na Shandwick Place v centre.

🏰 Edinburgh Castle: Dominanta na skale

Ráno sme vyrazili hneď na otváračku o 9:30. Lístky sme mali kúpené online (odporúčam!), aby sme sa nezdržiavali. Namiesto audio sprievodcu som za 6 libier zvolila papierového sprievodcu – krásnu paperbackovú knižku, ktorá nám zostala ako suvenír.

Hrad postavený na čadičovej skale Castle Rock ponúka neskutočné panorámy na Staré aj Nové mesto. Prešli sme ho celý – od škótskych korunovačných klenotov cez väzenské kobky až po slávne delo One o’Clock Gun.

🧙‍♂️ Old Town: Harry Potter a Santovia na motorkách

Z hradu sme zišli na slávnu Royal Mile, no hneď sme odbočili na Victoria Terrace. Je to terasa priamo nad Victoria Street – najfotogenickejšou ulicou mesta s farebnými domčekmi a mačacími hlavami. Práve táto ulica vraj inšpirovala šikmú uličku v Harrym Potterovi. Ak ste fanúšikmi, tu si prídete na svoje – obchodíky s prútikmi sú na každom rohu.

Naše kroky viedli ďalej na Grassmarket. Kedysi popravisko a dobytčí trh, dnes miesto plné barov. My sme tam namiesto popravy „načapali“ niečo oveľa lepšie: Santu Clausa v krčme! Vďaka tomuto výletu už môj syn vie, že Santa nelieta na saniach, ale jazdí na motorke.

⚽ Odbočka pre fanúšikov: Tynecastle Park

Keďže cestujem so synom, zarytým futbalistom, nemohli sme vynechať štadión klubu Heart of Midlothian. Cesta k Tynecastle Park nám pešo zabrala asi 30 minút. Bola mi taká zima, že som odmietla čakať na autobus (grafikon je tu skôr orientačný), a vďaka rýchlochôdzi som sa konečne kvalitne zahriala.

🏛️ Royal Mile a magický Calton Hill

Vrátili sme sa na kráľovskú míľu, ktorá spája hrad s palácom Holyroodhouse (oficiálne sídlo britského panovníka). Táto ulica je srdcom mesta zapísaným v UNESCO a hoci má stovky rokov, stále v nej pulzuje život a obchod.

Záver dňa patril Calton Hillu. Internetové rady neklamali – výhľad na mesto a more pri západe slnka bol priam excelentný. Ak chcete tú najlepšiu fotku Edinburghu, musíte ísť práve sem.

🎄 Vianočný Edinburgh a rozlúčka

Keď sa definitívne zotmelo, zakotvili sme na vianočných trhoch. Atmosféra bola typicky škótska, suveníry krásne a peňaženka... no, tá poriadne zaplakala. Ale stálo to za to.

❄️ FAQ: Čo potrebujete vedieť (rýchle info)

Edinburgh mi dal pocítiť svoju jedinečnú atmosféru a ja už teraz viem, že sa sem musím vrátiť. Nabudúce na dlhšie a určite vyrazím aj za hranice mesta – a nebude to len za lochnesskou príšerou.

Príspevok Vianočný Edinburgh za jeden deň zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Gbely – malé mestečko na Záhorí, známe najmä náleziskami ropy. Tento rok sme sem zavítali ako súčasť výzvy 7 kopcov 3 jazerá, ale pri príprave itinerára sme zistili, že okolie má čo ponúknuť aj mimo Adamovských jazier – vyhľadávanej rekreačnej oblasti a jednej z najvýznamnejších ornitologických lokalít na Slovensku. Zaujala nás Mojmírova bašta.

A tak sme sa pozreli po miestnych zaujímavostiach. A čo sme našli? Rozhľadňu. Lebo keď zbadáme rozhľadňu, máme jasno: cieľ výletu máme. Slovensko ich má neúrekom a takmer každá z nich sľubuje aspoň malý výhľad, ktorý stojí za pár minút chôdze.

Mladučká bašta s veľkým príbehom

Rozhľadňa Mojmírova bašta patrí medzi mladšie stavby – Záhoráci ju dokončili v roku 2023. Na tabuli sme sa dozvedeli, že stavbu iniciovali miestni obyvatelia a vznikla pri príležitosti výročia príchodu Cyrila a Metoda na územie Veľkej Moravy. A že stojí pri drevenom dvojkríži? Práve on bol vlastne dôvodom, prečo sa rozhľadňa postavila. Pri bašte je ešte prístrešok s informačnými panelmi o histórii mesta – maličkosti, ktoré robia výlet o niečo bohatším.

Rozhľadňa sa týči na Ostrom vrchu – vysokom len 255 metrov nad morom, takže dostupná úplne pre všetkých. My sme vyrazili priamo z mesta: auto sme zaparkovali pri cintoríne na druhej strane obce (ak prichádzate od Adamovských jazier), prešli malý úsek po hlavnej ceste a odbočili vľavo. Za poslednými domami sme už vedeli, kam mieriť – a Mojmírova bašta sa pred nami objavila ako cieľ, ktorý netreba hľadať dlho.

Výhľad na štyri svetové strany

Mojmírova bašta je otvorená celoročne. Návod na slektronický vstup uvádzajú priamo na dverách. Vo vnútri sme našli kasičku na dobrovoľné príspevky a potom 46 schodov – ale verte, stáli za to. Na vrchu sa vám naskytne výhľad na všetky štyri svetové strany. Nám počasie až tak neprialo – vietor bol studený, občasná hmla zakryla horizont – ale napriek tomu sme sa kochali. A priznám sa, chvíľu som sa aj usmieval nad tým, ako vietor dokáže človeka „postaviť do reality“ – chvíľa a je po romantike výhľadu, radšej späť k zemi.

Turistika pre rodiny

Mojmírova bašta nie je náročný cieľ, ale určite stojí za to ju zaradiť do itinerára. A ak sa sem vyberiete s deťmi, je tu navyše sladká bodka – ihrisko Hviezdna brána, kde sa môžu deti vyšantiť a dopriať si malú zábavnú prestávku po ceste.

A ešte jedna vec – niekedy je krásne, keď ciele nie sú len vysoké hory alebo populárne jazerá. Niekedy stačí pár minút pri rozhľadni, vietor vo vlasoch, výhľad, ktorý hneď nie je dokonalý, ale aj tak vás rozosmial a naplnil radosťou z malých vecí. Presne to je Mojmírova bašta – mladá stavba, stará tradícia, a pohľad, ktorý dáva výletu presne ten správny „šťavnatý“ záver.

Príspevok Mojmírova bašta: rozhľadňa na Záhorí, ktorá stojí za návštevu zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Nemám rada zimu. Takú tú, čo ti vlezie pod bundu, do topánok aj do nálady. Ale Južnú Moravu mám rada vždy. Tak padla voľba: Zimná prechádzka okolo Valtíc. Aj v januári. Lebo tu platí jednoduché pravidlo: keď ti je vonku zima, o chvíľu sa niekde zohreješ. Na tele aj na duši. Víno, káva, koláč, polievka. Prípadne všetko naraz.

Práve preto je Južná Morava pre nás istota. Miesto, kam sa dá vyraziť aj v zime, keď nechceš gaučovať, ale zároveň netúžiš po heroických výkonoch. Navyše – ideálne aj na rodinný výlet, pokojne s deťmi či psom. A tak padla voľba na Valtice.

Prečo práve Valtice (aj v zime)

Valtice sú menšie vinárske mesto na juhu Moravy, ktoré väčšina ľudí pozná vďaka Lednicko-valtickému areálu. Zámok, vinice, pamiatky roztrúsené v krajine tak elegantne, že máš pocit, akoby niekto kreslil krajinu pravítkom a pohárom vína.

My sme si tentoraz vybrali cieľ, ktorý zvládne naozaj každý – Kolonádu na Reistne. Žiadna dráma, žiadne prevýšenia, len príjemná zimná prechádzka okolo Valtíc s výhľadmi a dostatkom priestoru na detské tempo… a psie dobrodružstvá.

Z centra mesta rovno do vinohradov

Auto sme zaparkovali priamo na hlavnom námestí. V zime bez stresu, parkovací automat po ruke, žiadne krúženie. Odtiaľ už len nasledovať 🔴 červenú turistickú značku – popri zámku, ulicami mesta a plynulo medzi vinohrady.

Asfaltová cesta okolo Valtíc vedie mierne do kopca, ale naozaj len symbolicky. Trasa má približne 2 kilometre a zvládli by ju aj deti na odrážadle (ak im neprekáža zima). My sme to mali „spestrené“ naším jazvečíkom Fantou, ktorý si vinohrady okamžite osvojil ako osobné ihrisko.

Vrchol dňa? Keď spoza kopca vybehla srna a Fantine poľovnícke gény sa prihlásili o slovo. Našťastie, po pár metroch jej došlo, že jazvečík predsa len nie je vlk. Hon skončil skôr, než začal, a my sme pokračovali ďalej – pomedzi vinice, ktoré v zime pôsobia trochu smutne, ale o to poetickejšie.

Kolonáda na Reistne: cieľ, ktorý vidíš už z diaľky

Zablúdiť sa nedá. Kolonáda je dominantou krajiny a vidíš ju prakticky po celý čas. Romantická klasicistická stavba z 19. storočia stojí na vrchu Reistenberg (Homola) a pôsobí presne tak, ako má – trochu vznešene, trochu teatrálne a veľmi fotogenicky.

V januári je síce kolonáda prístupná, ale vyhliadková plošina je otvorená len od apríla do októbra. To nám však náladu nepokazilo. Aj spod kolonády je výhľad na Valtice krásny a ten „hlavný dôvod“ na návrat je vlastne už jasný.

Hovorí sa, že z plošiny vidno vinohrady, Lednicu, Mikulov, Malé Karpaty aj rakúsky Schattenberg. My tomu veríme. A na jar alebo v lete si to prídeme overiť osobne. Samozrejme, aj s Fantou – psy sem majú vstup povolený.

Príspevok Zimná prechádzka okolo Valtíc: vinohrady, kolonáda a pokoj Južnej Moravy zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Veľká Rača. Osobné skúsenosti z Kysúc: Najdlhšia bobová dráha, adrenalín na Dedovke a prečo "ľahká túra" na Raču z úst manžela znamená stúpanie.

„Neboj, je to úplne easy.“

Výlet na Veľkú Raču mi priniesol nielen krásne výhľady, ale aj životnú lekciu:
Nikdy never chlapovi, ktorý ťa chce vytiahnuť na turistiku.

Môj manžel Boris miluje Kysuce. Vie o nich všetko — od najlepších kapustníc až po to, kde sa dá najlepšie zablúdiť. Takže keď prišli predĺžené jesenné prázdniny, zamierili sme do Oščadnice. Náhoda (alebo osud) chcela, že práve nad ňou sa týči jeden z cieľov turistickej výzvy 7 kopcov 3 jazerá – majestátna Veľká Rača (1 236 m n. m.).

Lanovka, bobová dráha a atrakcie v stredisku Dedovka

Keďže som bola po celom týždni vyšťavená, požiadala som Borisa, aby vybral ľahšiu trasu.
A on s úplnou istotou zahlásil:

„Neboj, je to easy. Na Dedovku pôjdeme lanovkou, z Dedovky na Veľkú Raču je to len malinký kúsok. Do hodiny sme tam. Všetko po rovine. A v poľskej chate majú tvoje jahodové knedlíky.“

Znie to idylicky, že? Tak sme sa nechali zlákať. Až na tie malé detaily…

Na Dedovku sme sa skutočne vyviezli lanovkou. Štvorsedačka podľa webu premáva po sezóne iba cez víkendy a sviatky, no prvého novembra sa vďaka sviatku otáčala veselo. Spiatočný lístok stál 14 € pre dospelého a 12 € pre dieťa – férová cena za výhľad, ktorý stojí za to.

Atrakcie? Všade kam sa pozrieš. My sme neodolali a vyskúšali najdlhšiu bobovú dráhu na Slovensku. Leteli sme dolu serpentínami, skočili si párkrát do vzduchu a v závere prišla 360° otočka, po ktorej som kričala tak, že ma bolo počuť až v Poľsku.

Na vrchol nás vytiahol vlek — bobovka, ktorá naozaj stojí za hriech.

Trasa Dedovka – Veľká Rača: Keď „rovina“ znamená stúpanie

„Po rovine“ – len keby ju niekto neotočil. Po adrenalíne sme sa vydali „po rovine“ na Veľkú Raču. Môj úžasný muž len akosi zabudol spomenúť, že tú rovinu niekto mierne naklonil. Stúpanie sa začalo nenápadne, ale čím ďalej, tým viac som cítila, že knedlíky budú zaslúžené.

No nevzdala som to. Zhlboka som dýchala, zaťala zuby a krok po kroku kráčala k cieľu.
A treba uznať, že aspoň v jednom mal Boris pravdu — cesta hore nám trvala približne hodinu.

Výhľady aj jahodové knedlíky

Na vrchole Veľkej Rače sa otvorili výhľady, ktoré človeku odpustia aj tých pár nevyžiadaných metrov prevýšenia. Hory na horizonte, šuchot lístia, a niekde v diaľke vôňa Poľska – presnejšie poľskej chaty na vrchole, kde som si konečne dala jahodové knedlíky, o ktorých Boris básnil.
A musím uznať — stáli za to.

Tipy pre výlet na Veľkú Raču

• Štart: Oščadnica – Dedovka
• Lanovka: cez víkend a sviatky (spiatočný lístok 14 € dospelý / 12 € dieťa)
• Bobová dráha: najdlhšia na Slovensku, adrenalín zaručený
• Trasa: Dedovka – Veľká Rača (cca 1 hodina mierne do kopca)
• Cieľ: poľská chata s výborným jedlom (a legendárnymi jahodovými knedľami)
• Bonus: úžasné výhľady na Kysuce a Beskydy

Záver

Veľká Rača je dôkaz, že aj „ľahká túra“ môže byť menším dobrodružstvom — najmä keď vám ju plánuje muž s romantickými sklonom k preháňaniu. Ale ak vám nevadí trochu stúpať, za odmenu dostanete pokoj, výhľady a pocit, že aj Kysuce vedia byť sladké. Doslova.

Príspevok VEĽKÁ RAČA: Turistika, bobová dráha, knedlíky a manželské klamstvá zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Aj mamy potrebujú vypnúť. Les, kapustnica a ticho karpatských ciest sú na to ten najlepší reset. Malý Slavín: Jesenný okruh z Lamača.

Keď aj mamy potrebujú dovolenku od sveta

Aj mamy potrebujú niekedy vypnúť. Najlepšie niekde, kde nepočuť „mami, kde je…?“ každé dve minúty.

Po náročnom pracovnom týždni sme si s Katkou povedali, že v sobotu všetko vypustíme – stres, termíny aj výčitky. Chceli sme len pohodu, pokoj a dobrý vzduch. A kde to všetko nájdeš naraz? No predsa v lese.

Karpatské kopce nás nikdy nesklamú. Nemusíš kvôli nim baliť kufor ani tankovať do plna – lesy okolo Lamača sú liek na všetko.

Malé Karpaty okruh s príchuťou kapustnice

Našu karpatskú klasiku – okruh z Lamača cez Malý Slavín a späť – sme začali na hranici Lamača a Záhorskej Bystrice. Tentoraz sme obišli Cigánsky jarok a vybrali sa asfaltkou. Po zhruba troch kilometroch nás privítal Kačín a s ním aj Lesanka – chatka, ktorá vie presne, čo človek po pracovnom týždni potrebuje: kapustnicu a pokoj. Katka síce nestihla raňajky, ale tu to dobehla s vervou.

Posilnené sme pokračovali ďalej. Na otočisku autobusov sme asfaltku opustili a napojili sa na červenú turistickú značku. Krátke stúpanie, križovatka, pridala sa žltá a my sme si vykračovali po dvojfarebnom chodníku, ktorý po dvoch kilometroch rozdeľovala šípka. Tá by nás zaviedla do Marianky, ale my sme zvolili menej známy smer – cyklocestu s modrou a zelenou značkou.
Tá nás pohodlne doviedla až k Malému Slavínu – tichému miestu s pamätníkom dvoch sovietskych vojakov padlých v druhej svetovej vojne.

Druhé kolo kapustnice a jesenné lúky

Po krátkej pauze sme sa vrátili na asfaltku a zamierili na chatu u Slivu. Tam sme neodolali druhej kapustnici – lebo, ako sa hovorí, na jeseň má kapusta iný level.

Odtiaľ sme pokračovali modrou cyklotrasou smer Snežienka. Po pár metroch sa pred nami otvorila lúka s rybníkom a altánkom. Jesenné farby tu hrali všetkými tónmi a my sme len stáli, dýchali a pozerali.

Na križovatke pod vodnou nádržou sme sa rozhodli neexperimentovať – zabočili sme doprava, späť na Kačín. Strmšie stúpanie nám dalo trochu zabrať, ale po chvíli nás odmenilo výhľadom a krátkym zbehom späť k Lesanke.

A keďže obchádzky sa nebojíme, cestou späť do Lamača sme asfaltku vymenili za lesný chodník cez Cigánsky jarok. Mäkký podklad, ticho lesa a posledné lúče slnka – ideálny záver dňa.

Reset úspešne dokončený

Keď sme dorazili späť do Lamača, hodinky ukazovali 18,5 kilometra. Nohy síce cítili každý z nich, ale hlava bola ľahká ako lístok v jesennom vetre. Cieľ splnený: Malý Slavín, kapustnica dvakrát, čistý vzduch a pokoj. A to všetko bez toho, aby sme museli niekam cestovať.

Les v blízkosti domova niekedy dokáže viac ako víkend pri mori.

Turistika Malé Karpaty (v okolí Bratislavy)

Malé Karpaty sú ako zelené pľúca Bratislavy – tiché, nenápadné, ale neustále prítomné.
Tu je pár tipov, kam sa vydať, keď potrebuješ vypnúť hlavu, ale nie motor auta:

• Mariánska dolina a Marianka
  Najstaršie pútnické miesto na Slovensku, kde sa história mieša s tichom lesa. Krátka, pokojná trasa vhodná aj pre deti. Bonus: kaplnky, potôčik a atmosféra, ktorá akoby spomalila čas.
• Železná studnička – Snežienka – Kamzík
  Bratislavská klasika, no stále vďačná. Ideálna aj pre nenáročných výletníkov. Výhľad z Kamzíka ti pripomenie, že aj veľkomesto má svoje pokojné zákutia.
• Devínska Kobyla a Sandberg
  Kde sa Karpaty stretávajú s Dunajom. Sandberg, to sú výhľady, geologické úkazy a pocit, že si mimo mesta, aj keď si len pár kilometrov od centra. Na jar tu kvitnú hlaváčky a levandule, na jeseň zlatožlté trávy.
• Zochova chata – Veľká Homoľa – Modra
  Stredná obtiažnosť, krásne výhľady, možnosť občerstviť sa po trase. Ideálne pre tých, ktorí si radi zlepšia kondičku a odmenia sa kávou v modranskom centre.
• Pajštún (Borinka)
  Zrúcanina hradu s jedným z najlepších výhľadov v Malých Karpatoch. Nenáročná trasa, ale s atmosférou – a keď máš šťastie, môžeš tu stretnúť aj horolezcov, ktorí si dávajú svoj vertikálny tréning.

Príspevok Malý Slavín: Jesenný okruh z Lamača ako dokonalý reset zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.