Som rád, že ma pozvali. Po dávnych spomienkach na legendárne jamsessionutorky Milej spoločnosti v bratislavskej Omame, jazzové stredy v Štefánke, tentokrát jazz reinkarnoval cez ulicu v hostinci Opapa na Moskovskej 16.

Klavír, bensonovsky ladená gitara a fenomenálny kontrabas rozohrali Opapu kultivovaným jazzom plným štandardov a intímnej atmosféry.

Prví štamgasti za začali schádzať pred siedmou a nevtieravá muzika znela do neskorých nočných hodín. Atmosféru doplnil výber viac ako desiatich pivných špeciálov. Na svoje si tak prišli gurmáni, pivári aj milovníci jazzu.

Tešíme sa na ďalšie príjemné večery.

Príspevok Reinkarnácia jazzu medzi pivnými špeciálmi v bratislavskom hostinci Opapa zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Poznáte ten pocit. Piatok poobede, mozog v režime spánku a jediné, na čo myslíte, je gauč. Presne vtedy prichádza ten moment, kedy potrebujete poriadny reštart. Keď MTB výzva Marhát zavelí: „Poď!“, netreba rozmýšľať. Treba sadnúť na bike a ísť si vyčistiť hlavu do Považského Inovca.

Marhát: Z celovíkendového projektu na „rýchlovku“

Kedysi sme MTB výstup na Marhát (ten ikonický kopec s rozhľadňou pri Piešťanoch) plánovali týždeň dopredu ako expedíciu na Everest. Dnes? Sme starší, možno o niečo rozumnejší, ale hlavne vieme, že tie najlepšie výjazdy sú tie neplánované. Stačia štyri hodiny poobede a cieľ je jasný.

Keď predné koleso mieri k nebu

Lámali sme to, čo prevody a nohy dovolili. Priznávam, trikrát prišlo aj na „tlačenie“. Poznáte to – predné koleso sa zdvíha, tretry sú stále zacvaknuté a zadný plášť zúfalo hrabe v blate a štrku. Vtedy prichádza na rad najdôležitejšia MTB zručnosť: ako elegantne a s gráciou padnúť.

Ponaučenie z výjazdu: Boj s terénom je presne ten druh únavy, ktorý vás paradoxne nabije energiou viac než hodina spánku.

Výhľad, ktorý vám vráti dych

Ak vydržíte tie strmé pasáže, odmena na vrchole v podobe rozhľadne na Marháte je kráľovská. Keď počasie praje, máte svet ako na dlani:

• Juh: Zobor nad Nitrou a silueta Mochoviec.
• Východ: Oponický hrad a Gýmeš.
• Sever: Tematín, Bezovec a pri troche šťastia aj Nováky či Prievidza.

Mám priateľa, ktorý začínal ako amatérsky fotograf rozhľadní. Dnes je z neho profík, ktorý o nich vydáva knihy a motivuje tisíce ľudí k pohybu. My ostatní to robíme pre ten čistý endorfín – pre ten moment, kedy stojíte hore, vietor vám suší pot na tvári a vy viete, že ste to opäť dali.

Rýchly prehľad trasy na Marhát

• 📍 Štart/Cieľ: Nitrianska Blatnica (prípadne Piešťany pre zdatnejších)
• 🚵 Typ trasy: MTB (vhodné pre horské bicykle)
• 📈 Prevýšenie: cca 450 m (pripravte sa na strmý záver)
• ⏱️ Časová náročnosť: 1,5 – 2,5 hodiny (podľa kondície a počtu pádov)
• ⛰️ Najvyšší bod: Rozhľadňa Marhát (748 m n. m.)

Vedeli ste, že združenie MTB Horné Štitare (tím vášnivých cyklistov) každoročne organizujú MTB Tour Marhát?

MTB výzva Marhát ❓ Časté otázky (FAQ)

Čo by si mal vedieť pred cestou (Schéma výšľapu)

1. Zahrievacia fáza: Pohodový výšľap po lesných cestách z obce.
2. Kritický bod: Stúpanie pod vrcholom, kde sa láme chlieb a predné kolesá majú tendenciu "lietať".
3. Odmena: 360-stupňový výhľad z 15-metrovej drevenej rozhľadne.

Príspevok MTB výzva: Vylámať to na Marhát, keď už po práci „fakt nemôžeš“ zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Oceníte význam papiera? Napríklad taký toaletný papier - tenký, krehký, a predsa nenahraditeľný spoločník nášho každodenného života. Bez neho by sme boli ako ryba na suchu, alebo presnejšie, ako človek na toalete bez toaletného papiera. Predstavte si to!

A čo papierové peniaze? Bez nich by sme v tom lepšom prípade museli nosiť vrecia plné mincí ako stredovekí kupci. V tom horšom (nemať žiadne), by bol aj domov pod pilierom mosta dobrý. predstav si svet bez papierových bankoviek. Ako by ste platili za tie všetky papierové veci, ktoré tak nevyhnutne potrebujete?

Význam papiera

Cestujete? Lietadlo bez papierových vreciek - kam by ste dávali svoj žalúdočný obsah pri turbulenciách? Alebo taká reštaurácia, kiosk, bez papierových obrúskov - jedli by ste burger plný kečupu ako neandertálec? Vianočné prekvapenie bez darčekového papiera by bolo zničené ešte pred rozbalením! Alebo také kino, divadlo bez papierových vstupeniek - ako by ste dokázali, že ste zaplatili za ten najhorší film roka?

Obchodné centrá a schránky bez papierových letákov? Ako by ste vedeli o najnovšej akcii na mrkvu v supermarkete? Ani škola bez papierových ťahákov by nebola to prvé orechové. A čo novinové stánky, číta ešte papierové noviny niekto vôbec?

Johny, môj kamarát, spotrebuje na cestách toľko kuchynských utierok, že by nimi mohol zabaliť celý dom. Ak kupuje, zásadne mega balenia. Vysúša s tým každú mastnú škvrnu, ktorých je neúrekom. Možno si myslí, že tak zachraňuje lesy....

A tie hory kartónov od kuriérskych služieb! Kto by si pomyslel, že objednávanie ponožiek online prispeje k odlesneniu Amazónie? Okrajovo sa dotknem aj politikov. Kam by sa dostali bez papierových sľubov? Čím by kŕmili voličov pred voľbami? Ale mužom by sa bez papiera zjednodušil život. Ak by nebolo papierových filtrov a sáčkov, nemuseli by doma vysávať. Ani kancelária bez papierových spiniek by nebola to pravé. S čím by sme sa hrali počas nudných porád?

Nostalgicky spomínam na éru pohľadníc. Teraz posielame emotikony a GIFy - lebo nič nevyjadrí "Myslím na teba" lepšie ako tancujúci banán!

Óda na papier?

Papier nie je len obyčajný materiál - je to záchranné lano našej civilizácie! Kniha. Číta ich vôbec ešte niekto? Bez nich by sme sa vrátili do doby kamennej, obdobia temna, bez vzdelanosti, vedy, múdrosti, hoci dnes... Keď tretina ľudí rieši plochú zem, židojašterov, význam očkovania či chemtrails?

Mágia rukopisu

Pre mňa je však najdôležitejšie písanie plniacim perom. Atramentom a na papier. Keď kvalitné pero kĺže po hladkom papieri, je to ako dirigovanie symfónie myšlienok. Každý ťah je tancom kreativity, každá čiarka mostom medzi mysľou a realitou.

Nedávno sa mi syn (typický ajťák dnešnej doby) zveril, že má problém písať perom. Toľko píše na klávesnici, že stratil bežnú motoriku. Práve preto je písanie perom také dôležité - rozvíja jemnú motoriku, ktorú naše prsty, unavené z nekonečného ťukania do klávesníc, tak zúfalo potrebujú.

Čo mi dáva písanie

Ale čo viac. Písanie perom mi pomáha generovať myšlienky lepšie a plynulejšie než klikanie do klávesnice alebo diktovanie do diktafónu. Je to, akoby sa otvorili stavidlá kreativity a inšpirácie. Žiadne blikajúce kurzory, žiadne rozptyľujúce notifikácie - len ja, pero a nekonečné možnosti.

Písanie ma ukľudňuje a dáva mi sebaistotu a nutnú psychohygienu. V dnešnom digitálnom svete je to ako návrat k podstate, k tomu, čo nás robí ľudskými. Je to cesta k sebapoznaniu, k pokoju mysle a k hlbšiemu spojeniu so sebou samým.

Práve preto som sa rozhodol dokúpiť aj kaligrafické hroty a perá. Každé písmeno sa stáva malým umeleckým dielom, každá veta, znak, odsek vizuálnou básňou. Je to meditácia v pohybe, kde sa stretáva estetika s významom.

Tak uchopme pero, nechajme atrament tiecť a objavme znovu krásu a silu písaného slova. Pretože v každom ťahu pera sa skrýva možnosť vytvoriť niečo neopakovateľné. Význam papiera spočíva v tom, že pretrvá dlhšie než akýkoľvek tweet či status na sociálnych sieťach. Písanie perom nie je len zručnosť - je to umenie žiť plnšie, hlbšie a kreatívnejšie.

Príspevok Na čo všetko je papier dobrý? Význam papiera od toaletného až po kaligrafiu zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Vždy, keď sa rok chýli ku koncu, vyrážam na svoje tradičné jazdy po chotári, aby som skontroloval „úrodu“ našich cyklostromov. Tento rok zarodili najmä Kostky – samozrejme, nie ovocie, ale kolobežky a nekonečné zážitky z jazdy. Ale dnes o inom.

Na ceste k chotárovému letisku Horné Štitáre, ma už niekoľko mesiacov vítal nepríjemný obraz. Cestu, známu ako štartovací raj pre cyklistov, psíčkarov i turistov, ktosi posial hromadou stavebného odpadu. Polystyrén, zbytky kleberu, dotrhané igelitové vrecia s odpadom. Kto môže byť taký ignorant, že tu zanechá taký bordel?

Keď som dnes vysadal na kolobežku, všimol som si už z diaľky nákladné auto, ktoré pri hromade práve zastavovalo. „Zas ďalší kretén, tak to mu poviem svoje!“ štartujem a chystám si pár vulgarizmov na jazyk. Lenže to, čo som našiel, ma zaskočilo. Za autom stál muž – vykľul sa z neho miestny poľovník – ktorý odpad zbieral a nakladal na korbu. Tento človek, unavený z pohľadu na zdevastovanú krajinu, sa rozhodol konať. Bez rečí, bez fanfár. Sám a nezištne. Pridal som sa a spolu sme to miesto upratali.

A tak som si uvedomil: Nálepky niekedy klamú.

Nálepky a umelé rozdeľovanie: Kto nás to klame?

Nie každý poľovník je nepriateľ prírody. Rovnako ako nie každý turista je jej ochranca. Začal som premýšľať: prečo máme potrebu deliť ľudí na „my“ a „oni“? Kto nás to neustále polarizuje a tlačí do rozhodnutí, kde musíme zaujať niečiu stranu?

Liberál alebo konzervatívec? Vraj tí prví sú nezodpovední rojkovia a tí druhí zas spiatočníci túžiaci po zakonzervovaní času. Veriaci alebo neveriaci? Jedni sú vraj úzkoprsí fanatici, druhí zasa bezduchí nihilisti. LGBTI alebo tradičná rodina? Jedni vraj rozbíjajú spoločnosť, druhí bránia pokroku. Mestský človek alebo niekto z vidieka? Vraj kaviarňový povaľač, elitár alebo sedlák a nevzdelanec. Živnostník či zamestnanec? dane okrádajúci vydriduch alebo lenivý „zamestnanecký istotkár“.

A pokračovať by sme mohli donekonečna: študent alebo dôchodca, športovec alebo gaučový povaľač, ekologický aktivista alebo developer. Tieto nálepky nevznikajú samé od seba. Všimnite si, že tieto umelé konflikty majú jediný cieľ – rozdeliť nás. Rozložiť priateľstvá, otráviť vzťahy medzi susedmi, rozbiť dôveru v rodinách. Kto má na tom záujem? A s akým cieľom?

Sú to tí, ktorí profitujú z chaosu a klamstva. Traviči studní a deprivanti, ktorí si svoje miesto na výslní budujú nie tým, že spájajú, ale tým, že rozdeľujú. Zasievajú v ľuďoch zlobu, závisť, intrigy a klamstvá. Čím viac ľudí bude v spore, tým menej si sami všimnú, kto ich skutočne zrádza a okráda.

Nenechajme sa vtiahnuť do tejto hry. Nezabúdajme, že väčšina ľudí, ktorých stretávame, sú v svojej podstate slušní, možno trochu apatickí, hoci sami dobre vedia kde je pravda. Chcú v podstate to isté: pokoj, čestnosť a normálne vzťahy. Nenechajme si kamarátov, susedov či priateľov prelepiť nálepkami. Buďme silnejší než táto manipulácia.

Novoročné želanie: Nájdime cestu k sebe

A tak, priatelia, do nového roka mám pre vás jedno želanie:

Nech stretávate najmä slušných, čestných a pravdovravných ľudí. Takých, ktorí nehľadia na nálepky, ale na skutky. Takých, ktorí nás zbližujú, nie rozdeľujú. Reštartnime sa.

Prajem vám, aby ste sa stretávali s čestnosťou, pravdou a úprimnosťou. Aby ste zažívali viac radosti a menej zloby. Aby ste vo svojej ceste našli ľudí, ktorí vás inšpirujú konať dobro – tak ako ten poľovník, ktorý ukázal, že činy hovoria viac ako slová.

A v neposlednom rade, nech je nový rok plný zdravia, pohybu, a chvíľ, ktoré stoja za to. Či už robíte turistiku, lozíte po horách, bicyklujete alebo beháte, užite si chvíle ktoré vás dobíjajú. Podporte ostatných, komunikujte. Lebo len spoločne môžeme vybudovať svet, kde sa hodnoty ako slušnosť a čestnosť stanú opäť normou.

Šťastný nový rok! A zapojte sa ... 🎇

Príspevok Gesto poľovníka a vianočná inšpirácia s novoročným vinšom zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Prvý wellness v Tatranskej Lomnici sme zažili pred viac ako 40 rokmi, na mladomanželskej dovolenke, práve v hoteli Titris. Predtým aj potom sa však ráz Lomnice výrazne menil.

Tatranská Lomnica už v 18 storočí dotvárala ráz Vysokých Tatier podobne ako Štrbské pleso. Ako prvá tatranská osada získala cez Studený Potok 9 km priame železničné spojenie s Popradom a neskôr 6 km električkou prepojenie až do Starého Smokovca. TEŽ slúži dodnes.

V počiatkoch Tatranskej Lomnici dominovali Grandhotel Praha a turistický hotel Lomnica. Neskôr sa Lomnica stala centrom odborárskej rekreácie a dovolenky. Dominovali Morava, Slova, Urán, Odborár. Prechádzky, výlety, turistické chodníky i husté smrekové lesy uťala v 2004 veterná smršť. Odvtedy sa ráz Tatranskej Lomnice výrazne zmenil.

Dnes dominujú lyže

Krátky kopček pod zotavovňou Morava, smreky, parky a prechádzky vystriedalo jedno z najväčších lyžiarskych stredísk na Slovensku. Stredisko patrí k najvyššie položeným strediskám a môže sa pýšiť z jednou z najstrmších zjazdoviek na Slovensku - čierna zjazdovka Lomnické sedlo s prevýšením až 1300 m. Je tu tiež najdlhšia carvingová trasa, ktorá dosahuje dĺžku až 6,5 km do údolnej stanice Tatranská Lomnica.

Cenou za lyžovanie je strata ticha a pokoja. Developerské projekty nových lanoviek a zjazdoviek, mega parkoviská bez konca, stánky kam sa pozrieš a upchaté cesty doslova zvalcovali kľudnú povahu Tatranskej Lomnice z minulých rokov.

Útek za pokojom

Ak túžite po prechádzkach, treba utiecť ku Grandhotelu Praha a okolitým parkom. Tie vás bez ustavičného uhýbania sa a vytrubovania áut dovedú na zabudnuté miesta, k bývalej stanici lanovky na Lomnický Štít.

Lanovka na Lomnický štít

Je to už 84 rokov, kedy prvýkrát prepravila táto lanovka ľudí zo stanice Skalnaté pleso na najvyššie položenú stanicu: Lomnický štít. Stavba lanovky vo výške 2 634 m n.m. bola od začiatku taký malý tatranský, ale najmä technický zázrak. Projekt lanovky bol na tú dobu mimoriadne odvážny a samotná realizácia vyžadovala manuálnu zručnosť a prácu v ťažkých horských terénoch a v nevyspytateľnom počasí. Obyčajní ľudia z regiónu a okolia, ktorí vtedy stavali svetovú rekordmanku museli vykonávať náročnú prácu v extrémnych výškových rozdieloch iba za pomoci ťažných koní a s obyčajnou silou ľudských rúk. Dlhé roky bol vďaka lanovke výlet na Lomnický štít /druhý najvyšší končiar vo Vysokých Tatrách/ pre mnohých celoživotným zážitkom. Ak sa do lanovky dostali. V 80tych rokoch sme sa so ženou tiež pokúšali. Bláhovo. Keď som prišiel kúpiť o 6:00 ráno kúpiť lístky, už boli na 3 týždne dopredu vypredané.,

Lanovka bola nositeľkou niekoľkých prvenstiev. Pokiaľ berieme do úvahy celkovú dĺžku lanovky v jej dvoch úsekoch Tatranská Lomnica – Skalnaté pleso a Skalnaté pleso – Lomnický štít, tak v čase spustenia do prevádzky 20.12.1941 s dĺžkou viac ako 6 km mala najdlhší medzipodperový úsek na svete a prekonávala najväčší jedným prestupovaním (1 715 m) zo všetkých vtedajších lanoviek.

Dnes ju nahradili developeri novou lanovkou zo Skalnatého plesa. Iba škoda, že sme nechali pôvodné stanice takto zabudnuto spustnúť.

SOREA Titris

Pokračujeme spodným chodníkom do parkovej časti. Ďalším bodom nášho nostalgického výletu bol hotel Titris neďaleko múzea Tanapu. V čase, na ktorý spomíname, to bolo jediné miesto s plaveckým bazénom v Tatranskej Lomnici. A skvelý wellness (dokonca s toboganom) tu ostal dodnes.

Dnes ho míňame. Chcem sa ešte pozrieť na novo rekonštruovaný hotel Lomnica. Bol postavený v roku 1893 ako prvý hotel vo Vysokých Tatrách. Po zašlých porevolučných rokoch, kedy skoro spadol a jeho následnej kompletnej rekonštrukcii v roku 2016, ponúka dnes výnimočný komfort iba pár metrov od železničnej stanice v Lomnici. Našim finálnym cieľom je však hotel SOREA Urán. Je blízko stanice a má skvelý wellness.

Wellness, kde si skutočne zaplávaš

Bazén v hoteli Urán má mimoriadnu vlastnosť. Pôdorysne je tak stavaný, že sa v ňom dá seriózne zaplávať. Nečudo, že ho navštevujú aj susedia z Kukučky a širšieho okolia. Niet lepšej relaxácie po niekoľko hodinovej aktivite na mraze, ako sa vyšpliechať v teplej vode, zaplávať, dať si saunu a vyliať na hlavu tatranské vedro ľadovej vody.

Wellness SOREA Urán

Práve Urán považujem za najlepší wellness v Tatranskej Lomnici. A zimu vo Vysokých Tatrách bez tohto večerného bonusu si neviem predstaviť.

Príspevok Medzi dvoma wellness v Tatranskej Lomnici s kúskom histórie zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Hoci sa nachádza v blízkosti Spiša a mnohí ho nazývajú Spišskou bránou, Kežmarok je súčasťou regiónu známeho ako Podtatranská kotlina a historicky patrí k regiónu Zamagurie. Kráľovské mesto Kežmarok založili v 13. storočí nemeckí kolonisti, ktorých pozval uhorský kráľ, aby pomohli osídliť a rozvíjať tento región.

Ja som ho prvýkrát navštívil hneď po revolúcii, pred 30 rokmi. A vtedy sa skoro zotmelo. Obrýzgané fasády, vybývané domy a v oknách pokrikujúci neprispôsobiví. Aj taký bol dôsledok vysídlenia nemcov po vojne a nástupe Gottwalda.

Z dnešnej návštevy po toľkých rokoch som nemal veľké očakávania. Ale pravda je taká, že Kežmarok mi vyrazil dych. Spustili sme sa kolobežkami z Tatranských Matliarov cez Medvedie lúky a Nový Slavkov. Po cyklotrase sme prišli k doďaleka žiariacej červenej veži Nového evanjelického kostola. Hneď cez cestu nás však zaujalo iné.

Drevený artikulárny kostol

Tento unikátny evanjelický kostol postavili v roku 1717 ako jeden z piatich artikulárnych kostolov v Uhorsku na základe špeciálnych podmienok (artikúl) stanovených v Šopronskom sneme v roku 1681. Tento snem umožnil evanjelikom postaviť si kostoly, ale len mimo mestských hradieb, na presne stanovenom mieste, z lacných materiálov (drevené konštrukcie), bez použitia kovových prvkov a bez veží. Aby vrchnosť evanjelikov ešte viac ponížila, kostol sa staval ako prístavba k miestnemu hostincu a dokonca aj pôvodný vstup bol výhradne cez dvere hostinca.

Kostol postavili výhradne z dreva, bez použitia jedinej kovovej spojky či klinca. Dnes je zapísaný na zozname svetového dedičstva UNESCO. Napriek drevenej konštrukcii je kostol priestranný a bohatý na výzdobu. Interiér kostola je nádherne vyzdobený barokovým oltárom, kazateľnicou a maľovaným stropom. Kapacita kostola je približne 1500 miest, čo svedčí o jeho veľkosti a význame pre miestnu evanjelickú komunitu.

Podľa dochovaných zdrojov kostol postavili za neuveriteľne krátky čas - len za tri mesiace. Táto rýchlosť výstavby sa často pripisuje božej pomoci a silnej viere miestnych obyvateľov, ktorí sa na stavbe podieľali. My sa však domnievame, že taký krátky čas sa podaril najmä preto, že nepožadovali eurofondy, nerobili verejné sútaže a nepoznali postupy dnešných developerov a úradníkov štátnej správy.

Pod kostolom sú poschodové krypty, ktoré sú však neprístupné. Vchod do krýpt (na fotkách vyššie) je iba z bývalého hostinca. Aj ten zamurovali a dnes je neprístupný. Tiež sa môžete pozrieť na dobovú maľbu z výstavby a dnešný pohľad na kostol. Snažili sme sa nájsť uhol z toho istého miesta.

Zvnútra obrovský a majestátny, zvonka učupený a nenápadný. Aj taký bol svet nemeckých kolonistov, luteránov, ktorí pomáhali budovať našu krajinu.

Kežmarský hrad

Jednu z hlavných atrakcií mesta, Kežmarský hrad, postavili tiež v 15. storočí na mieste staršieho gotického hradu. Slúžil ako obranná pevnosť a sídlo miestnej šľachty. Dnes je v ňom múzeum, poriadajú sa tu akcie a objavili sme aj centrum veteránov. Prvými známymi vlastníkmi hradu boli šľachtici zo Spišského hradného panstva, Rákocziovci a neskôr Thökölyovci. jedna z najvýznamnejších šľachtických rodín v Uhorsku. Syn Juraja Thökölyho, Imrich, sa preslávil ako vodca protihabsburského povstania.

Hrad podobne ako námestie mesto kompletne zreštaurovalo.

Centrum Kežmarku

Samotnému Kežmarku dominuje Bazilika sv. Kríža. Tento gotický kostol zo 14. storočia s krásnym interiérom a vysokou vežou ponúka panoramatický výhľad na celé centrum, hoci oproti mestskej radnici je akoby trochu stranou.

Fontány, detský džavot, mestský ruch, všade čisto. Všetko ako zo škatuľky. Celé námestie v Kežmarku je obklopené v dvoch uličkách historickými budovami, ktorým tróni mestská radnica z 15. storočia. Ocenil som, že na nej popri slovenskej, viali aj európska a ukrajinská vlajka.

Kráľovské mesto Kežmarok prešlo za posledných 30 rokov neskutočnou premenou. Je ukážkou toho, že keď sa chce, veci idú. Pôvodne sme plánovali zdržať sa tu polhodiny. Nakoniec bol z toho poldeň plný aktivity a objavovania. Ak ste neboli v poslednom čase v Kežmarku, neváhajte.

Objav Tatry kolobežkou

• Cez Štrbské Pleso kolobežkou a vlakom z Havranu
• Kostkovic Tatry: Kolobežkou cez Podbanské na Liptov
• Skanzen Pribylina

Príspevok Kežmarok, znovuzrodenie zamagurského kráľovského mesta zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Skanzen Pribylina, oficiálne nazývaný Múzeum liptovskej dediny v Pribyline, je jedným z najznámejších skanzenov na Slovensku. Rozsahom je porovnateľný s Ľubovnianskym skanzenom Spišskej dediny, ale v Pribyline je bonus kaštieľ. Skanzen Pribylina sa nachádza pri Liptovskom Mikuláši, v krásnom prostredí podhorskej oblasti Nízkych a Západných Tatier. Je jedinečný tým, že predstavuje architektúru a život ľudí z Liptovského regiónu v minulosti.

Skanzen Pribylina

Skanzen bol založený v roku 1991 a jeho hlavným cieľom je uchovávať a prezentovať kultúrne dedičstvo regiónu Liptov, ktorý bol čiastočne zaplavený pri výstavbe Liptovskej Mary, priehradného jazera na rieke Váh.

V skanzene sa nachádzajú rekonštruované a presunuté historické stavby z rôznych častí zatopeného Liptova. Nájdete tu roľnícke domy, hospodárske budovy, remeselnícke dielne, školskú budovu, malú železničku, kostol aj kaštieľ z Parížoviec. Spoznáte život liptovských roľníkov, remeselníkov i miestnej šľachty. Súčasťou expozícií sú aj nástroje a stroje používané v poľnohospodárstve a rôznych remeslách.

Ovčiarska nedeľa

V skanzene pravidelne usporadúvajú rôzne kultúrne podujatia, folklórne festivaly a remeselnícke trhy súvisiace s ľudovými zvykmi a tradíciami Liptova. V čase našej návštevy sa práve pripravovali na Ovčiarsku nedeľu. Bolo fajn prísť o deň skôr. V miestnom humne sa nám ušli vynikajúce halušky so zákysom bez tatranských jánošíkovských príplatkov. :-)

Kaštieľ z Parížoviec

Kaštieľ z Parížoviec je dominantou skanzenu a hlavnou budovou múzea. Pôvodne bol sídlom šľachtickej rodiny Rakovských. Do skanzenu bol nanovo postavený tehlu po tehle a dnes nám ukazuje ako veľkopansky žila naša šľachta pred sto rokmi. Čo ešte chýba našim národovcom ku šťastiu? Čo papaláš, to poľovník. Obchádzajúc poľovné trofeje a medvedie kože začínam chápať kde sa pri vybíjaní medveďov asi inšpirovali.

So záujmom sme si obzreli autentické dobové interiéry s pôvodným nábytkom a vybavením. Ale priznajme si, neviem, či by som chcel v tej dobe žiť. V kaštieli je aj v máji ukrutná kosa. Nezabudnite, že na prehliadku kaštieľa i kostola potrebujete sprievodcu.

Kostol Panny Márie

Podobne ako kaštieľ, aj drevený gotický kostol Kostol panny Márie postavili komplet nanovo, hoci všetky prvky interiéru zanechali pôvodné. Stĺpové hlavice, sochy, oltár i lavice, všetky artefakty pochádzajú z bývalého kostola v rovnomennej obci Liptovská Mara. Pôvodnú vežu môžete zahliadnuť z diaľnice v západnej časti priehrady, na vode, priamo pod skanzenom Havránok.

Skanzen Pribylina je vynikajúcim miestom na spoznanie histórie, kultúry a tradičného života v Liptovskom regióne. Ale tiež tu majú skvelé bryndzové halušky. Na prehliadku si vyčleňte minimálne dve hodiny. Ak prídete v sezóne s deťmi, neobíďte železničku a depo, ku ktorým sa dostanete zadnou bránkou spoza kostola. My pokračujeme ďalej na Vavrišovo.

Objav Tatry kolobežkou

• Cez Štrbské Pleso kolobežkou a vlakom z Havranu
• Kostkovic Tatry: Kolobežkou cez Podbanské na Liptov
• Kežmarok, znovuzrodenie zamagurského kráľovského mesta

Príspevok Skanzen Pribylina, cesta do minulosti Liptova zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Prišiel apríl a s ním aj elektrobus z Peknej cesty na Krasňanskú horáreň. Akoby aj MHD vedela, že po prezidentských voľbách treba Bratislavčanom trochu zlepšiť náladu. Rozhodol som sa teda zobrať kolobežku a vyvetrať hlavu cez Malé Karpaty: Spariská a Železná Studienka to vždy istia.

Kolobežkou cez Malé Karpaty

Ak idete na kolobežke, vyrazte do Malých Karpát z račianskej strany. Je to optimálna voľba, pretože z Peknej cesty jazdí v letnej sezóne každý víkend elektrobus až ku Krasňanskej horárni. A ak sa rozhodnete dať to kondične, tak chcete tlačiť čím kratšie. Tlačeniu do kopca sa v troch strmých úsekoch síce nevyhnete, ale sú tu aj rovinkaté úseky. Na Spariská je to z Krasňan oveľa strmšie, trasa má iba trochu viac ako dva kilometre. Na druhej strane vás čaká od Sparísk bonusový komfortný padáčik dlhý temer 12 km až na Železnú studničku pod Červený most.

Vyrážam na nový turistický chodník, na Krasňanskú horáreň cez bývalý muničný sklad.

Poučenie z kolobehu

Kolobežka je komfortná z kopca, na rovine, alebo v malom stúpaní do dvoch, troch percent. Všetko nad je už utrpenie alebo tlačenica. samozrejme pokiaľ nemáte elektrickú prípomoc. Oplatí sa teda voliť trate s rovinovými etapami a krátkymi, čím prudšími stúpaniami. Tie budete tlačiť tak či tak. Na druhej strane si pri dlhých klesaniach užijete skvelú nirvánu a zážitok nekonečným zjazdom.

Platí pravidlo, že čím väčšie predné koleso, tým lepšia zotrvačnosť, valivosť a bezpečnosť. Na malých kolieskach môže byť prepadnutie cez riadidlá spolu s vylomenými zubmi a prasknutou čeľusťou vzrušujúcejším zážitkom ako kvalitný sex.

Som chlapák a vyrážam po svojich. Až po muničák to ide do pohody. Krátke prudké stúpanie od Šinvegu na vrch potlačím. Trochu zo mňa leje. Podchvíľou sa zakecám so zvedavými turistami: “To čo, aké retro máte?”

Netušia, že to retro má priemyselné vákuované ložiská a môj čas ešte len príde. :-)

Jazda na kondičnej kolobežke je niekde v strede medzi skateboardom a bicyklom. Zatiaľ čo bicykel má sedánku a poskytuje pomerne stabilnú jazdu, na kolobežke celý čas stojíte. To je však veľká výhoda najmä pre ITčkárov a ľudí so sedavým zamestnaním. Kolobka vyžaduje väčšiu rovnováhu, prekladanie nôh a kontrolu. Bicykel je vhodný na dlhšie vzdialenosti a ponúka pohodlné sedadlo, zatiaľ čo kolobežka je skôr určená na krátke zážitkové trasy s častým zosadaním. Jej jazda je spojená s komplexným pohybom celého tela a nôh. Posilňuje core, rozhýbe chrbticu. Kolobeh sa tak približuje viac k bežkovaniu. Bicykel je rýchlejší a efektívnejší v cestovaní na dlhé vzdialenosti, zatiaľ čo kolobežka je skvelou voľbou pre miestnu prepravu, urban koncept a rekreačné aktivity kávopičov. A kávopič, to ja som. :-)

Magistrálou hrdinov SNP

K horárni za dvadsať a až hore na Spariská som to dal za 40 minút. Drina a stúpanie je za mnou. Predo mnou Magistrála hrdinov SNP. Málokedy mám blbé nápady ale toto bol jeden z nich. Vyškriabem sa až hore pod Dieliky. Túžim spustiť to po teréne, strmým padákom, koľko to dá.

Kvôli eróznym výmoľom a po zime popadaným pňom moc nevydalo. Ale bol to nový adrenalínový zážitok. Najmä keď som testoval, koľko si s tým nízkym nášľapom môžem dovoliť. Spúšťam sa ďalej na moju obľúbenú destináciu. Plzeň u Slivú nikdy neobídem.

U Slivú

Vľavo sa hádajú čosi o pive a o cenách, vpravo o voľbách. Bratislavský lesopark je mekkou mestského typu človeka. Z dlhej skúsenosti viem, že ľudia, čo športujú, nehejtujú. Alebo aspoň hejtujú menej. :-) Na cyklostojisku budím popri odstavených cyklostrojovniach veľkú pozornosť.

“Ako si sa s tým sem dostal?”
“Lanovkou.”
“Veď sem žiadna lanovka nechodí…”
“Tak asi po svojich…”

Uzmieri nás až druhá Plzeň. Borci oceňujú, že kolobka nemá elektro podporu. Ale mohla by mať. Konečne som na staré kolená opäť za bušiča.

Vysvetlivka: Bušič láme rekordy, okolo sa nepozerá a maká, kávopič oprie brandový bicykel na terase a pri popíjaní opisuje, zveličuje a často i vymýšľa.

Užiť si Železnú Studienku

Zvyšný sedem kilometrový padák si iba užívam. Výhodou kolobežky je, že časté zastavovanie a fotenie nie je žiaden problém. Stačí dať nohu 5 cm dole a je to. Oceňujem aj spoľahlivé Shimano brzdy. Príjemný padák k odbočke na Kačín zdolám za pár minút. Potom príde slalom.

Pripadám si ako na škole počas veľkej prestávky. Dvojstupy, trojstupy,... Dnes vyrazila na Železnú Studničku snáď polka Bratislavy. Nečudo. Je začiatok apríla a vonku slnečný úpek a 28 stupňov. Oteplenie, akoby bol stred leta. Chmáry mi chodia len okolo hlavy. Kam sme sa ako Slovensko za pár rokov posunuli?

Ešte že mám kolobežku, šport, prírodu a endorfíny.

Príspevok Vyvetrať hlavu cez Malé Karpaty: Spariská a Železná Studienka zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.