Opäť sme raz vyrazili na cestu k susedom na Moravu, konkrétne smerom na Jeseníky. Cesta z Bratislavy bola celkom dlhá, no rozhodne nebola nudná. Veď nám hneď po ceste ponúkla jedno malé, absolútne neplánované dobrodružstvo! Keď sme vyrážali z domu, nemali sme ani tušenia, že Železničný skanzen Lupěné existuje.

Niekde za Olomoucom, tesne pri meste Zábřeh na Moravě, sa však pred nami zrazu objavila hnedá turistická tabuľa. Nenápadná, no presne taká, ktorá dokáže v sekunde zmeniť pôvodný plán cesty.

A keďže s nami v aute sedel aj jeden skalný železničiarsky fanatik, nebolo o čom diskutovať. Zbehli sme z hlavného ťahu a po miestnych lokálkach sme sa nechali naviesť ďalšími šípkami až do malebnej obce Lupěné.

Keď sa cyklotrasa stane múzeom pod holým nebom

Zaparkovali sme hneď na začiatku dediny a ďalej pokračovali poctivo po vlastných. Hladká asfaltová cesta pre cyklistov a peších tu verne kopíruje staré železničné koľajnice. Tie nás postupne priviedli k mieste, o ktorom sme ešte pred hodinou vôbec netušili, že existuje.

Skanzen v Lupěnom totiž nie je tradičným múzeom s plotom a pokladňou. Jeho celou expozíciou je vlastne špičková cyklotrasa, vytvorená priamo na násype bývalej hlavnej železničnej trate medzi Lupěným a Hněvkovem u Zábřehu.

Hneď na jej začiatku nás privítal najväčší trhák – nablýskaná parná lokomotíva radu 317 z roku 1950.

Veľkým plusom je, že mašinu si môžete obzrieť a preskúmať aj zvnútra z kabíny rušňovodiča. My sme si ju, samozrejme, prezreli naozaj dopodrobna. Veď keď už máte v aute železničiarskeho nadšenca, bola by obrovská škoda nevypočuť si odborný výklad o každej páke a ventile!

💡 Užitočné fakty: cyklotrasa Lupěné

• Parametre trasy: Dĺžka unikátneho úseku po bývalom zvršku trate je cca 2,5 km (tam a späť ideálne 5 km). Povrch tvoria špičkový hladký asfalt – ideálny pre bicykle, kolobežky aj kolieskové korčule.
• Náučný chodník: Súčasťou cesty je naučný chodník s názvom „Na opuštěném tělese dráhy“, ktorý informuje o histórii trate, technických pamiatkach aj miestnej faune a flóre.
• Historické mosty z roku 1902: Trasa prechádza cez tri pôvodné oceľové železničné mosty z roku 1902, staré strážne domčeky a kamenné kilometerníky.
• Železničný tunel: Na konci cyklotrasy pri Hněvkove sa nachádza pôvodný železničný tunel dlhý 82 metrov.

Mechanické závorové páky a tri historické mosty

Nasadili sme tempo a vybrali sa ďalej po cykloceste za ďalšími exponátmi tejto netradičnej železničnej expozície.

Počas prechádzky objavíte historické mechanické závory, staré semafory či rôzne typy traťových návestidiel. Všetky tieto unikátne exponáty sem putovali zo zrušených železničných staníc alebo z neďalekého železničného depa. Každý z nich vkusne pripomína časy, keď tadeto namiesto cinkajúcich cyklistov a rodín na korčuliach premávali ťažké nákladné a osobné vlaky.

Celá trasa má približne 2,5 kilometra a vedie po autentickom násype opustenej trate. Cestou prekonáva tri oceľové železničné mosty z roku 1902, míňa romantické kamenné strážne domčeky a pôvodné kamenné míľniky.

Na takýchto miestach sa mi neskutočne páči práve to, že minulosť nezostala zakliata niekde za studeným sklom múzea. Človek po nej doslova kráča. Po tom istom kamennom zvršku, kde kedysi duneli oceľové kolesá vlakov, dnes svištia bicykle, kolieskové korčule a prechádzajú sa zvedaví turisti.

Cyklotrasa Lupěné Hněvkov: tunel si nechávame ako dôvod na návrat

Trasa skanzenu je na svojom konci v Hněvkove zakončená skutočnou lahôdkou – pôvodným železničným tunelom.

Ibaže... k nemu sme sa pri tejto prvej návšteve už nedostali.

Pre cyklistu alebo korčuliara je 2,5 kilometra otázkou pár minút. Pre pešieho turistu sa však priama asfaltová trasa tam a späť môže po čase zdať trochu jednotvárna. A tak sme približne v polovici našu malú železničnú výpravu otočili a pomalým tempom sa vrátili späť k parnej lokomotíve.

Tunel teda zostal nepreskúmaný na inokedy. A viete čo? Je to vlastne úplne skvelé! Aspoň máme perfektný dôvod sa sem pri najbližšej ceste na Moravu opäť vrátiť.

Výlety Jeseníky Morava

Keď sa nabudúce vyberieme smerom na Jeseníky, do kufra auta určite pribalíme aj bicykle alebo kolieskové korčule – korčuliarov sme tu totiž stretli naozaj neúrekom. A tentoraz si celú trasu cez mosty až do tunela prejdeme celú!

Niektoré miesta človek objaví úplnou náhodou. A potom má ten správny pocit, že by bola obrovská škoda nechať ich len tak za sebou. Železničný skanzen Lupěné si tak s radosťou pripisujeme na náš zoznam obľúbených moravských zastávok!

Príspevok Železničný skanzen Lupěné: Cyklotrasa, para a neplánované moravské dobrodružstvo zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Bingen wine ride. Víno a cyklistika. Tieto dve záľuby k sebe patria rovnako prirodzene ako kvalitný reťazový olej a dobre nastavené prehadzovačky. Po tom, čo sme s rodinou prebicyklovali rakúske Neusiedler See, čarovné Wachau či nemecké údolia riek Mosel, Inn a Sára, sme nepredpokladali, že by nás Porýnie mohlo ešte niečím zásadným zaskočiť. Vinársky región na brehu Rýna Bingen am Rhein nás dlho lákal.

A potom prišlo pozvanie do vinárskeho srdca Rýna, neďaleko Frankfurtu a Wiesbadenu. Výsledok? Bingen Wine Ride. Tak sme pomenovali zážitkový cyklistický raj, na ktorý len tak nezabudneme.

Bingen am Rhein: Keltská história, myšia veža a mystika

Centrom celého regionu je mesto Bingen am Rhein v spolkovej krajine Porýnie-Falc. Pôvodný keltský názov osady bol Bingium, čo v preklade znamená niečo ako „diera v skalách“. Práve tu sa nachádza slávne úžina Binger Loch – nebezpečné skalnaté miesto na rieke, kde v minulosti museli lodníci prekladať tovar na menšie plavidlá.

Bingen bol už v staroveku dôležitým uzlom. Začínala tu Via Ausonia, rímska vojenská cesta spájajúca Rýn s Trierom. Mesto sa preslávilo aj legendou o Myšej veži (Binger Mäuseturm) stojacej na ostrovčeku v rieke, v ktorej vraj lakomého biskupa Hatta z Mainzu za trest zaživa zjedli myši.

Bingen je navyše rodiskom svätej Hildegardy von Bingen – stredovekej mystičky, abatiše, lekárky a výnimočnej hudobnej skladateľky, ktorej podmanivú stredovekú hudbu absolútne milujem.

🗺️ Hranice teritória Bingen Wine Ride

• Západná hranica: Historické mestečko Bacharach s hradom Stahleck (miesto, ktoré nesmiete za žiadnych okolností obísť).
• Východná hranica: Kaštieľ a mestečko Johannisberg s prívozom v neďalekom Winkeli a svetoznámym rizlingom.
• Južné centrum: Mesto Bingen am Rhein na sútoku Nahe a Rýna.
• Charakter krajiny: Údolie Rýna je zapísané v zozname svetového dedičstva UNESCO. Steny kaňonu sa prudko dvíhajú priamo od rieky a ukrývajú stovky kilometrov cestičiek medzi vinohradmi aj v hlbokých lesoch.

Náš základný tábor u motorkára Klausa: Kopečky vs. rovinka

Ako experti na ekonomické a autentické cestovanie sme si ubytovanie vyhľadali cez AirBnB v malej dedinke Oberheimbach, ležiacej asi dva kilometre od samotnej rieky. Našli sme skvelý rodinný apartmán za výbornú cenu.

Náš domáci Klaus bol kapitola sama o sebe. Pán v rokoch, telom aj dušou veteránsky motorkár, ktorý si stroje sám montuje v garáži. Od prvej minúty sme si padli do oka.

V tíme sme mali odlišné stratégie. Syn Peter Jr. sníval o pohodovom rovinatom bicyklovaní popri rieke s častými koštovkami vína. Ja ako senior som naopak pokukoval po okolitých kopcoch. Asfaltové cestičky zarezané do strmých vinohradov budili rešpekt už od pohľadu. A hneď za vinicami sa navyše rozprestieral hustý, voňavý les pretkaný sieťou poctivých cyklotrás.

Výšľap nad Bacharach: Hrad Stahleck a stredoveká Wernerkapelle

Kopečky vyhrali na plnej čiare. Zvolili sme smer na Bacharach. Až večer po dojazde mi dopplo, odkiaľ mi bol tento názov taký povedomý – miestnu nedostavanú gotickú katedrálu Wernerkapelle poznam z desiatok obrazov starých stredovekých majstrov!

Naše ubytovanie ležalo v polovici kopca, čo slúžilo ako optimistický argument, že to hore nebude ďaleko. Nebola to pravda. Nastúpali sme ďalších 350 výškových metrov, kým sme sa dostali na samotný hrebeň.

No tie výhľady! Ten neskutočný pokoj a atmosféra. Presne pre tieto momenty v sedle má význam žiť.

Zvolili sme nádherný hrebeňový trail. Po 15 kilometroch jazdy po hrebeni sa pred nami otvoril úchvatný pohľad na hrad Stahleck, týčiaci sa priamo nad Bacharachom. Hradov je tu mimochodom neúrekom – v stredoveku slúžili ako strážne pevnosti na ochranu viníc. Víno bolo strategickou surovinou, o ktorú sa viedli reálne vojny. Kto by nechcel chlastať.

Bacharach patrí do svetového dedičstva UNESCO. Prvé zmienky pochádzajú z 11. storočia a v roku 1314 tu korunovali nemeckého kráľa Ľudovíta Bavorského. Mesto bolo historicky najdôležitejším prekládkovým uzlom obchodu s vínom. Práve tu sa víno prekladalo z malých lodí z obávaného Binger Lochu na veľké obchodné plavidlá. Odtiaľ pochádza aj slávne označenie vína „Bacharacher“.

🚲 Ako si užívať cyklotrasy nad Rýnom

• Pre pohodárov a rodiny (Pobrežná cyklotrasa): Hlavná asfaltová cyklotrasa vedie po oboch brehoch Rýna. Je dokonale rovná a plynulá. Treba však počítať s väčším počtom rekreačných cyklistov a elektrobicyklov.
• Pre vrchárov a cestárov (Vinohradnícke asfaltky): Cesty obsluhujúce vinohrady sú vyasfaltované, no ponúkajú brutálne stúpania so sklonom často cez 16%. Keďže sú ľudia pohodlní, hore nestretnete okrem nás ani nohu.
• Pre MTB a gravel (Lesné hrebene): Hrebene nad vinicami ukrývajú stovky kilometrov značených poľných a lesných ciest. Všetko je perfektne prepojené a prehľadne označené.

Zážitkový rituál: Piknik s výhľadom za milión

Ak zakážete cyklistovi kopečky, je to ako odoprieť fajčiarovi cigaretu. V úseku medzi mestami Rüdesheim, Lorch a Bacharach na rovinu naozaj nie je najmenší dôvod. Steny údolia sa dvíhajú prudko do výšky a vy nemáte problém na pár kilometroch nastúpať stovky výškových metrov.

Po každom takomto výšľape sme si dopriali náš rodinný zážitkový rituál. Výbava je jednoduchá: malý batoh, bageta, poctivá šunka, lokálne syry, fľaška chladeného rizlingu, ovocie, vývrtka a dva sklenené poháre.

Otvoriť si fľašku s výhľadom na meandrujúci Rýn, kde pod vami ticho plávajú výletné lode, je tá najlepšia odmena za spotený dres. Ticho, pokoj a panoráma vám dobijú batérie lepšie než akýkoľvek ionťák.

Logistika na Rýne: Kompy, železnica a nemecká dokonalosť

Rieka Rýn je tepnou celého regiónu. Nákladné aj výletné lode tu pulzujú v plnom nasadení. Po oboch stranách rieky vedie mimoriadne rýchla, čistá a presná železnica, v ktorej bez problémov prepravíte bicykle.

Zaujímavosťou je, že jediný pevný most v širšom okolí – slávny Hindenburgov most pri Rüdesheime – bol počas druhej svetovej vojny zbombardovaný a dodnes sa zachoval len ako memento. Spojenie medzi brehmi tak zabezpečujú prevozné kompy (Fähre).

Otestovali sme hneď tri prepojenia:

• Niederheimbach – Lorch,
• Bingen – Rüdesheim a
• Winkel – Ingelheim.

Kompy premávajú často a presne. Oplatí sa kúpiť si obojsmerný lístok, ktorý platí počas celého dňa na ktorejkoľvek z nich. Popri rieke nájdete množstvo dobre vybavených kempov, kde sa dá za hubičku najesť i ubytovať.

Počas celej cesty ma fascinovala neskutočná čistota a systém. Všade kvety, nikde žiadne odpadky. Na vlastné oči som videl, ako miestny starší pán zdvihol po turistoch odhodenú plechovku a odniesol ju do koša. Všetko tu funguje, má svoj systém a každý ho podvedome dodržiava.

Degustačné pravidlo: Vypustite supermarkety, hľadajte vinárov

Ak ide o víno, odporúčam kompletne ignorovať bežné obchody a supermarkety. Degustovať treba priamo u lokálnych vinárov.

Jedno z najlepších vín zájazdu (Eisenbach-Korn, ktoré získalo occlusion na prestížnej AWC Vienna) sme objavili úplne náhodou priamo v našej zapadnutej dedinke Oberheimbach. Ich rizling bol ľahký, iskrivý, svieži a minerálny. Chuťou pripomínal najlepšie kúsky z rakúskeho Wachau, no cena bola neporovnateľne príjemnejšia – najmä preto, že vinárstvo ležalo mimo hlavnej turistickej magistrály.

Ak ste však fajnšmekri, musíte navštíviť Schloss Johannisberg. Práve tu sa zrodil kultový Riesling Trocken, ktorý je považovaný za absolútny vrchol Porýnia. Je to miesto s neopísateľným géniom loci. Za pohárik si síce priplatíte, ale každý jeden dúšok stojí za to!

🍷Top 7 vinárstiev v Bingen am Rhein

1. Schloss Johannisberg (Johannisberg / Geisenheim) Svätý grál Porýnia. Historická kolíska odrody Riesling. Ich prívlastkové vína (Spätlese, Auslese) patria k svetovým legendám. Areál kaštieľa ponúka nezabudnuteľnú degustáciu s výhľadom.
2. Weingut Ratzenberger (Bacharach) Kráľ strmých svahov. Rodinné vinárstvo z Bacharachu špecializujúce sa na minerálne, suché rizlingy zo strmých bridlicových viníc (známa trať Bacharacher Posten). Ich šumivé sektové vína vyrobené tradičnou metódou sú svetové.
3. Weingut Bischel (Bingen am Rhein) Moderná špička priamo v Bingene. Bratia Christian a Matthias Runkelovci vytvorili z rodinného vinárstva v Bingene svetovú značku. Ich rizlingy z viníc Scharlachberg a Hackenheim pravidelne zbierajú 95+ bodov v medzinárodných rebríčkoch.
4. Weingut Theresa Breuer / Georg Breuer (Rüdesheim am Rhein) Ikona pravého brehu. Theresa Breuer patrí k najuznávanejším vinárkam v Nemecku. Ich vlajkové rizlingy z viníc Rüdesheimer Berg Schlossberg a Nonnenberg sú minerálne, elegantné a stvorené na dlhé zrenie.
5. Weingut Knyphausen (Erbach / Kiedrich) Aristokratická tradícia. Vinárstvo s históriou siahajúcou do roku 1818. Známe svojimi sviežimi, minerálnymi rizlingami a Pinot Noir z vyhlásenej vinice Erbacher Marcobrunn.
6. Weingut Eisenbach-Korn (Oberheimbach) Náš tajný rodinný favorit! Menšie, poctivé rodinné vinárstvo skryté v údolí Oberheimbachu. Ich ľahké, iskrivé a minerálne rizlingy získali ocenenia na *AWC Vienna*, no ceny si stále držia na mimoriadne priateľskej úrovni pre cyklistov.
7. Weingut Toni Jost – Hahnenhof (Bacharach) Špecialista na bridlicové vína. Vinárstvo s 300-ročnou tradíciou vyrába legendárny rizling z vinice Bacharacher Hahn, ktorá sa vyznačuje výraznou mineralitou, tónmi marhúľ a dlhou dochuťou.

Niederwald kontra Paulaner pasca

Tropické letné tridsaťštvorky dokážu cyklistu postaviť pred ťažké morálne dilemy. Z mestečka Rüdesheim vedie k monumentálnemu pamätníku Niederwald vyhliadková lanovka prekonávajúca strmé vinohrady.

Pre každého hrdého hobby cyklistu je však psou povinnosťou zakončiť deň poctivým výšľapom v pedáloch s prevýšením cez 300 metrov.

Mne však tento športový cieľ brutálne prekazila záhradná piváreň Paulaner. Šľapať vyčerpaný a dehydrovaný v pekelnej horúčave do 15-percentnej stojky je koniec koncov totálna zdravotná nezodpovednosť, no nie? Keď som uvidel, ako pán čašník točí orosené, chladené mníchovské kvasinkové pivo, Paulaner vyhral K.O. systémom. A nemal som ani najmenšie výčitky svedomia!

Slovo na záver: Bingen am Rhein nás čaká znova

Dolina Rýna je unikátny mix histórie, stredovekých hradov (Rheinstein, Sooneck, Ehrenfels, Stahleck), špičkovej cyklistickej infraštruktúry a fantastického vína.

Toto miesto sme určite nenavštívili naposledy. Ak milujete bicykel, dobré jedlo, kopce a víno, mám pre vás jednoznačnú radu: zaraďte Bingen am Rhein do svojich cestovateľských plánov. Takýchto rozprávkových cyklistických lokácií v Európe naozaj veľa nenájdete!

Cestou späť sme ešte objavili navyše historický Bamberg.

GPS Trasy

• Bacharach - Bingen - Oberheimbach
• Bingen - Johannisberg

Príspevok Bingen am Rhein: Zážitkový cykloraj, strmé kopečky a najlepší rizling nad Rýnom zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Keď sme balili bicykle po cyklopotulkách po vinárskom kraji Bingen am Rhein, padol bláznivý nápad: „Dáme si ešte krátku zastávku v Bambergu! Hodinka-dve v sedle a neoľutujete,“ povedal domáci.“ A bola to čistá pravda. Keď sa k tomu pridala informácia, že len o kúsok ďalej leží slávny Bayreuth, kde od roku 1876 organuzujú ikonické operné slávnosti Richarda Wagnera (Bayreuther Festspiele) – bolo rozhodnuté. Poldeň Bamberg na bicykli musel byť.

Bamberg na bicykli

Bamberg (staronemecky Babenberg) leží v úrodnom údolí medzi dvoma ramenami rieky Regnitz v Bavorsku. Miestni ho hrdo volajú Franský Rím, pretože sa rovnako ako ten taliansky rozprestiera na siedmich kopcoch.

Obísť ho na bicykli vôbec nie je problém. Najväčší problém je odolať sladkostiam v historických cukrárňach a obísť bez povšimnutia miestne pivovary!

🎭Malé Benátky a radnica priamo na rieke

Naša cyklistická exkurzia sa začala v historickej meštianskej časti (Bürgerstadt). Domy sú tu natlačené jeden na druhý a mesto je prepletené sieťou úzkych kľukatých uličiek. Na brehoch rieky Regnitz sa týčia očarujúce domčeky, v ktorých kedysi bývali rybári. Tejto štvrti nikto nepovie inak ako Malé Benátky (Klein Venedig).

Bamberg sa však pyšní svetovou raritou. Takúú nikde inde v Európe neuvidíte: Alte Rathaus (Stará radnica) stojí doslova v strede rieky na umelom ostrove a moste!

🍺Čo v bedekroch o Bambergu nenájdete

⛪Biskupská časť: Bamberský jazdec a barokový luxus

Prešli sme cez most okolo zámku Geyerswörth a vyšliapli do pedálov smerom do biskupskej štvrte (Bischofsstadt). Tu sa atmosféra okamžite mení. Namiesto tesných meštianskych uličiek sa pred nami otvorili monumentálne priestranstvá.

Dominantou mesta je Bamberská katedrála. Postavili ju v románsko-gotickom štýle so štyrmi štíhlymi vežami. Je to už tretí chrám z rokov 1211–1237, keďže prvé dva vyhoreli. Vo vnútri ukrýva spomínanú svetoznámu sochu Bamberského jazdca – ideál stredovekého rytiera v životnej veľkosti.

Priamo naproti Starému kniežaciemu dvoru (Alte Hofhaltung) zo 16. storočia dala cirkev na prelome 17. a 18. storočia postaviť nádhernú barokovú Novú rezidenciu (Neue Residenz). Dnes v jej reprezentatívnych priestoroch sídli štátna galéria starých majstrov.

Rozprávkový zážitok dotvára najmä jej ružová záhrada (Rosengarten). Zažijete z nej neskutočný výhľad na strechy celého mesta.

Krátka zastávka, na ktorú sa nezabúda

Aj keď naša návšteva Bambergu trvala len pár hodín, opäť sa potvrdilo, že najlepšie zážitky na cestách bývajú tie neplánované. Prebehnúť Bamberg na bicykli cez dláždené mosty, dať si kávičku s koláčom na námestí a spláchnuť to lokálnym dymovým pivom Rauchbier je presne ten typ spomienky, ktorá vám ostane v hlave naozaj dlho.

Ak budete mať niekedy cestu okolo severného Bavorska, bicykle z nosiča rozhodne neskladajte. Bamberg za tú krátku zachádzku stojí každým jedným šliapnutím do pedálov!

Príspevok Bamberg na bicykli: Franský Rím, dymové pivo a radnica postavená na vode zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

V polovici augusta sa naša Paliho družina rozhodla vymeniť mestský zhon za poctivý hory a čistý vzduch na Orave. Ako základňu sme si zvolili rázovitú Oravskú Lesnú, odkiaľ sme sa v sobotu ráno presunuli pred Kostol sv. Jozefa v Zákamennom. Tu nás už čakala naša miestna oravská spojka, zvítali sme sa a s plnou poľnou sme vyrazili hrebeňom Oravy v ústrety týmto nádherným kopcom.

Naším cieľom bol hraničný hrebeň, vrchol Úšust a kopec oravských výhľadov. A že to nebola len taká poobedná prechádzka na kofolu, potvrdil až záverečný pohľad na hodinky – v nohách sme mali poctivých 25 kilometrov!

Rozohriatie nad Zákamenným: Kalvária, uzatvorená veža a lavička lásky

Prvou krátkou zastávkou na predýchanie bol vrchol zákamenskej Kalvárie. Odtiaľ sme nabrali smer k miestnej rozhľadni, no tu nás čakalo drobné sklamanie. Rozhľadňu momentálne pre zlý technický stav uzatvorili. Keďže ide o druhú uzatvorenú vežu tento rok (po Marťáckom vrchu na Kysuciach), začínam si myslieť, že máme na rozhľadne nejakú špeciálnu smolu.

Nenechali sme sa však odradiť a pokračovali sme výstupom na Maršalkov grúň. Pod ním sa ukrýva krásne, citlivo upravené miesto na opekanie s malou kaplnkou. Hneď sme tam hodili krátke občerstvenie a išli si spraviť povinnú fotku na blízku „lavičku lásky“, z ktorej sú parádne výhľady do doliny.

💡 Hrebeňom Oravy: parametre trasy a užitočné informácie

• Parametre celodenného okruhu: Zákamenné – Maršalkov grúň – Vlkov grúň – rázcestie Kaňovky – hraničný vrch Javorina (1 051 m n. m.) – vrch Úšust (1 156 m n. m.) – obria lavička – Zákamenné. Dĺžka: cca 25,5 km, prevýšenie: vyše 850 metrov, čas: cca 7 až 8 hodín vrátane fotenia.
• Slovensko-poľská hranica: Hrebeňová trasa medzi Kaňovkami a Úšustom vedie priamo po štátnej hranici. Kráčate s jednou nohou na Slovensku a druhou v Poľsku (kde je oblasť známa ako Beskid Żywiecki).
• Obria lavička Zákamenné: Nachádza sa na lúkach nad obcou a ponúka panoramatické výhľady na celú Zákamenskú kotlinu a okolité masívy.

Po zelenej hranici: Kravské safari a výhľady na Babiu horu

Držali sme sa zelenej turistickej značky, ktorá nás viedla ponad obec Novoť smerom na Vlkov grúň. Tu sa krajina definitívne otvorila a naskytli sa nám prvotriedne výhľady na dominanty celého regiónu – mýtickú Babiu horu aj masívne Pilsko.

Cestou sme natrafili na pasúce sa stádo kráv. Pre rodených Bratislavčanov z našej družiny to bol okamžite gastro-kultúrny zážitok číslo jeden. Prebehla nám pred očami kompletná fotodokumentácia priamo z paše.

Počasie nám vyšlo na jednotku. Bolo slnečno a teplučko, no vo vyšších polohách nás pred priamym úpalom príjemne chránila tôňa ihličnatého lesa. Robili sme si pauzy podľa potreby a s pribúdajúcimi výškovými metrami sa na horizonte na sekundu objavili dokonca aj ostré štíty Vysokých Tatier.

Zdolanie Javoriny aj strmý finiš na Úšust

Po stúpaní sme sa konečne vyhupli na hlavný hrebeň do rázcestia Kaňovky. Tu sme spravili taktické rozhodnutie – odbočili sme doprava a vybrali sa po slovensko-poľskej hranici na vrch Javorina ($1\ 051\ \text{m n. m.}$). Vďaka tomu sme splnili náš bonusový cieľ a zabili dve muchy jednou ranou!

Po povinnom fotení pri hraničnom stĺpiku sme sa vrátili na Kaňovky a pokračovali v hrebeňovke smerom na Úšust (1 156 m n. m.). Záverečný výstup na Úšust nás poriadne preveril. Čakal nás pomerne strmý výšľap cez korene a skaly. Pľúca aj stehná si vypýtali svoje. Zvládli sme to však všetci do jedného a zaslúžene sme si na vrchole vychutnali zaslúžený obed z batohov.

Pri zostupe smerom na juh sa pred nami otvorili úplne nové výhľady, kde dominoval najmä elegantný ihlan Veľkého Choča.

Zostup cez neznačené lesy a zaslúžená obria lavička

Po strmšom úvodnom klesaní z Úšustu sme sa napojili na neznačenú lesnú cestu, ktorá nás pozvoľna viedla späť smerom na Zákamenné. Pri jednom zo studničkových prameňov sme s vďakou doplnili čerstvú horskú vodu, keďže zásoby vo flašiach po strmom výstupe už mleli z posledného.

Po vyše hodine pohodovej chôdze lesom sa pred nami roztvorili otvorené horské lúky priamo nad Zákamenným. Práve tu stojí známa obria lavička. Celá Paliho družina sa na ňu okamžite nasáčkovala. Spravili sme záverečné skupinové fotky a potom sme už len zbehli dole do dediny. Odmenou za 25 nachodených kilometrov bola vychladená, poctivá čapovaná kofola, ktorá nám v tej chvíli chutila ako nektár bohov!

Nedeľný odpust v krojoch a dohra v Roháčoch

V nedeľu nás čakal úplne iný, no rovnako nádherný zážitok. V Zákamennom sa konala tradičná odpustová slávnosť. Zúčastnili sme sa na slávnostnej svätej omši priamo na Kalvárii. S úžasom sme sledovali miestnych Oravcov hrdých na svoje tradície. Mnohí prišli oblečení v nádherných goralských krojoch a ľudové spevy sprevádzajúce omšu mali neskutočnú atmosféru.

V dedine nechýbali klasické kolotoče, stánky so srdcami zo želé, remeselné drobnosti a vôňa pečených klobás. My sme si dali spoločný slávnostný obed v reštaurácii a po ňom sa väčšina pobrala domov.

Niektorí z nás však kúzlu Oravy podľahli úplne, ostali o deň dlhšie a v pondelok si strihli ešte poctivú dorážku v Roháčoch. Ale to je už, ako sa hovorí, celkom iný príbeh!

A čo vy? Boli ste už preskúmať krásy Oravských Beskýd hrebeňom Oravy? Ak hľadáte pokojné hory bez hlavy na hlave, Zákamenné a Úšust sú stávka na istotu!

Príspevok Hrebeňom Oravy na Úšust a Javorinu: 25 km pohraničím, kravské selfie a odpust zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Málokto na Slovensku tuší, že keď sa povie špičkový audiofilský zvuk, vo svete svetového High-Endu sa oči odborníkov neobracajú len na Londýn či Tokio, ale aj na Prešov. Práve na Šariši už roky sídli spoločnosť Canor Audio – značka, ktorú globálna audiofilská komunita pozná ako nekompromisného špecialistu na elektrónky, masívne zosilňovače, precízne CD prehrávače a D/A prevodníky.

Po dvoch rokoch sme opäť zavítali priamo do výroby Canoru v Prešove. Dôvod bol významný: značka, pre ktorú boli vždy typické desiatky kilogramov ťažké elektrónkové monštrá, sa rozhodla vstúpiť do dynamického sveta slúchadlového hifi.

Prinášame vám reportáž z návštevy spolu s priamymi vstupmi z vývoja aj s autentickou skúsenosťou dlhoročného zákazníka.

Prečo práve slúchadlá? Keď sa z posluchu stáva osobný rituál

Svet počúvania hudby sa radikálne mení. Žijeme v dobe zrýchlenej, no slúchadlový segment zároveň zažíva obrovskú renesanciu. Ľudia už nechcú len kulisu do uší, chcú hlboký analógový zážitok, detail a emóciu. Na tento trend reagovali zákazníci aj svetoví distributéri prešovskej značky.

Kedy ste prišli s myšlienkou pustiť sa v Prešove do vývoja vlastného slúchadlového zosilňovača?

Igor (Canor Audio): „Bolo to asi pred rokom a pol. Zistili sme, že slúchadlový svet ide výrazne do popredia. Vznikali nové slúchadlové firmy aj vlajkové modely. Povedali sme si, že slúchadlový zosilňovač je v podstate precízny predzosilňovač s trochu väčším výkonom. Zobrali sme náš overený prémiový koncept, upravili ho na výkonovú časť a vyladili tak, aby s prehľadom potiahol aj tie najnáročnejšie slúchadlá na trhu.“

Tranzistorový základ: Dostupnejší vstup do sveta „Canor zvuku“

Zatiaľ čo zvukové laboratóriá v Prešove preslávili najmä žeraviace sa elektrónky, nový slúchadlový zosilňovač prináša tranzistorové srdce. Dôvod je jednoduchý: sprístupniť nekompromisnú kvalitu širšiemu publiku.

Čo si má potenciálny audiofil sľubovať od tohto nového komponentu?

Igor (Canor Audio): „Hlavným cieľom bolo ponúknuť zákazníkovi, ktorý Canor doteraz vnímal ako výrobcu obrovských, ťažkých elektrónkových komponentov, možnosť dotknúť sa ikonického ‚Canor zvuku‘ v dostupnejšej cenovej hladine. Pre zvolený tranzistorový koncept je novinka cenovo oveľa otvorenejšia. Budúcnosť ukáže, či neskôr skúsime aj čisto elektrónkové slúchadlové riešenie, ale prioritou bolo priniesť náš charakteristický rukopis do tohto dynamického segmentu.“

Tlačili vás do tohto kroku aj vaši zahraniční partneri?

„Jednoznačne. Výstup od partnerov z celého sveta bol dlhodobo jasný – chceli dostať náš zvuk do slúchadiel a doplniť tak portfólio pre moderných poslucháčov.“

Referenčné ladenie: Keď sú uši viac než meracie prístroje

Vývoj High-End audia v Prešove nie je len o meraní grafov v laboratóriu. Je to o stovkách hodín poctivého kritického posluchu na tých najlepších slúchadlách sveta.

Aké slúchadlá ste používali pri finálnom dolaďovaní zvuku?

Igor (Canor Audio): „Skúšali sme množstvo modelov, no náš momentálny referenčný strop sú slúchadlá HiFiMAN. Konkrétny model už závisí od peňaženky zákazníka, no my ako absolútnu referenciu pri vývoji používame vlajkovú loď HiFiMAN Susvara.“

Čo je ten hlavný argument, prečo si dopriať kúsok prešovského High-Endu na svoj stôl?

„Papierové parametre sú pekná vec, ale finálny argument je vždy samotný posluch. To sa nedá opísať v katalógu. Treba si to skrátka nasadiť na uši a vypočuť na vlastnej koži.“

Pohľad audiofila: Ako mi prešovská novinka nahradila obývačkovú zostavu

Zatiaľ čo prvú časť sme venovali vývoju, v prešovskej posluchovke sme vyspovedali aj dlhoročného zákazníka značky. Ako sa z priaznivca masívnych reprosústav stane nadšenec slúchadlového posluchu?

Od vzťahových kompromisov k intímnemu detailu

Cesta k slúchadlovému zosilňovaču sa často začína celkom nevinne – potrebou domáceho mieru a ohľaduplnosti voči okoliu.

Ako si sa ako dlhoročný fanúšik veľkého zvuku dostal práve k slúchadlám?

„Bolo to v momente, keď mi manželka večer naznačila, že hlasný posluch v obývačke jej už vadí. Išiel som si teda kúpiť slúchadlá. Od známeho som si požičal špičkový planárny model od HiFiMANu. Zaznelo to tak strašidelne dobre, detailne a inak, že som svoju veľkú repro-zostavu odvtedy prakticky nepustil! Zistil som však, že k slobode potrebujem nielen nekompromisný zosilňovač s RCA vstupom pre CD prehrávač a gramo, ale i bežný vstup USB-C pre smartfónu. Som totiž aj fanúšikom streamovacích služieb.

Zavolal som priamo do prešovského Canoru a tam mi s úsmevom oznámili, že presne takýto prístroj už rok a pol tajne vyvíjajú.“

Emócia a mikrodetail za pätinu ceny veľkej zostavy

Porovnanie tradičnej veľkej zostavy s novým slúchadlovým zosilňovačom z Prešova prinieslo nečakané vytriezvenie.

Aké boli prvé pocity pri novom posluchu?

„Bol som dosť odrovnaný. Moja obrovská obývačková zostava za desiatky tisíc znela zrazu menej priestorovo, menej analyticky a s menšou emóciou než tento slúchadlový setup. A to najmä pri akustickej hudbe, kde počuješ každý nádych speváka a rezonanciu nástroja. S týmto zosilňovačom získaš akúsi mobilnú posluchovú miestnosť, ktorú zbalíš do tašky a stojí možno pätinu ceny veľkej zostavy.“

Flexibilita pre prácu aj nočný stolík

Nový rozmer slúchadlového hifi spočíva najmä v užívateľskom komforte. Už nepotrebujete akusticky upravenú miestnosť ani ťažké stojany.

V čom vidíš hlavnú výhodu v praxi?

„Keď chceš kvalitný zvuk, nemôžeš ťahať 5-metrové káble z obývačky do spálne. Tento zosilňovač si jednoducho položím na nočný stolík, pripojím smartphone s Apple music a počúvam na najvyššej úrovni. Rovnako je to riešenie pre ľudí, pracujúcich v open office kanceláriách. Vypneš okolitý ruch, sústredíš sa na prácu a nikoho nerušíš.

Ale najmä svoju HIGH END mobilnú posluchovku mám stále zo sebou na cestách. Na dovolenke, na terase pri fľaške veltlínu,... Zapnem zosilňovač, pripojím slúchadlá, smartfón a mám desaťtisíce nahrávok v najvyššej kvalite vždy k dispozícii. Celé sa to zmestí do menšej koženej tašky.

Veľkým plusom je aj konektivita: prístroj disponuje ako digitálnymi vstupmi, tak aj analógovými RCA a symetrickým XLR.“

Budúcnosť z Prešova: Kompaktná Hi-Fi veža

Zákulisie výroby v Prešove naznačuje, že tento slúchadlový zosilňovač je len začiatkom novej modernej éry.

Do budúcnosti sa už uvažuje o vývoji koncového stupňa pre reproduktory v rovnakom kompaktnom dizajne, vďaka čomu bude novinka fungovať aj ako plnohodnotný predzosilňovač. V pláne je aj vizuálne zladený streamer. V Prešove tak vzniká koncept mimoriadne elegantnej, kompaktnej Hi-END mikroveže, ktorá dokáže konkurovať svetovej špičke.

Prešovský Canor je dôkazom, že poctivé remeslo, láska k hudbe a svetový vývoj môžu vzniknúť aj priamo u nás doma. Ak milujete hudbu a hľadáte dokonalý únik od každodenného zhonu, dajte šancu poctivému posluchu. Vaše uši vám poďakujú!

Príspevok Prešovský zázrak zvuku: V Canor Audio sa rodí svetový High-End zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Keď sa povie Prešov, mnohým sa vybaví historické centrum či hradné ruiny v okolí. V mestskej časti Solivar sa však ukrýva národná technická kultúrna pamiatka, ktorá nemá v rámci celého bývalého Československa obdobu. Navštívili sme Prešovský Solivar - unikátny historický areál na spracovanie soli. O jeho príbehu a legendách sme sa rozprávali s Tomášom Wolanszkým, lektorom Prešovského Solivaru

Ako sa z banského remesla stalo odparovanie slanej vody

Priestory Prešovského Solivaru dýchajú stáročnou históriou. Ako sa vlastne začala písať história ťažby soli v Prešove a čím všetkým si musela prejsť?

„Počiatok ťažby soli tradičným banským spôsobom sa datuje do roku 1571, kedy začali hĺbiť prvú z baní – šachtu Leopold. Tá je dodnes jedinou zachovanou u nás. V roku 1752 však nastal nečakaný zvrat, keď bane zatopila voda. Celá technológia sa musela kompletne zmeniť a areál sa prispôsobil čerpaniu a spracovaniu slanej vody – soľanky. Soľanka sa tu takto spracovávala až do roku 1970.“

Čo sa s výrobou stalo neskôr? Vyrába sa ešte v Prešove alebo inde na Slovensku konzumná soľ?

„Keďže stará technológia a množstvo produkovanej soli už nestačili dopytu, v roku 1925 bol dokončený nový moderný závod Prezident Masaryk. Vo svojej dobe to bola skutočná technická pýcha a priniesla obrovský technologický skok v kvalite aj objeme. Výroba v tomto závode sa však v roku 2009 definitívne skončila. Od roku 2009 sa už na Slovensku konzumná soľ priemyselne nevyrába.“

Prešovský Solivar a jeho dominanty. Čo treba vidieť na vlastné oči

Prehliadka areálu Solivaru trvá približne hodinu a pol. Začína vstupnou inštruktážou a potom sprievodca návštevníkov prevedie naprieč štyrmi unikátnymi objektmi:

1. Šachta Leopold a Gápeľ: Najstaršia budova postavená priamo nad baňou Leopold. Nachádza sa v nej konský gápeľ – najväčší zachovaný banský ťažný mechanizmus svojho druhu v strednej Európe, ktorý už svojimi rozmermi okamžite upúta. Obsluhovalo ho 8 koní.
2. Četerňa: Zásobník soľanky. Mimoriadne pekná drevená stavba z r. 1815 s ôsmymi obrovskými nádržami s dvojitým dreveným dnom na čistenie soľanky, ktorá mala v minulosti kapacitu cez 11 000 hl.
3. Varňa František: V barokovo klasicistickej budove z roku 1800 s dvoma predhrievacími a dvoma odparovacími panvami odparovali a kryštalizovali soľ. Nájdete tu kompletnú technológiu pre proces spracovania soli.
4. Sklad soli: Hlavná budova je architektonický a funkčný unikát. Jeho krov patrí medzi najväčšie v Európe. Je tu niekoľko poschodí aj tzv. Kráľovská komora, ktorá slúžila ako štátna rezerva soli na tri mesiace pre kráľovský dvor a najmajetnejších mešťanov. Tu sa soľ uskladňovala, balila a expedovala. Do podkrovia viedli dokonca koľajnice.

Ako turistický bonus sa nad mestom týči Klopačka. Domáci ju prezývali aj "Turňa". Pochádza zo 17. storočia. Klopaním na dosku tu oznamovali baníkom začiatok smeny.

Dá sa počas prehliadky fárať aj priamo dole do banských štôlní?

„Nedá, pretože celé podzemie je zatopené vodou a pre verejnosť neprístupné. Banských šácht bolo vyhĺbených pravdepodobne niekoľko, pričom poznáme päť hlavných – Leopold, Mária, Jozef, šachta Jána Nepomuckého a Veterná.“

Stratený podzemný kostol a strašidlo v čiernom vreci

Pravé kúzlo regionálnych pamiatok spočíva v ich autentických príbehoch a pamätiach ľudí. Ukrýva Prešovský Solivar aj nejaké legendy alebo ľudové príbehy, ktoré sa viažu k prácam na Solivare?

„Málokto vie, že podobne, ako v poľskej Wieliczke, si aj prešovskí baníci vytesali vlastný podzemný kostol priamo v soli v hĺbke 130 metrov pod zemou. Žiaľ, keďže boli bane zatopené, kostol sa vo vode rozpustil.

Traduje sa aj legenda pre deti. Pri manipulácii s obrovskými 1,5 až 2-tonovými vakmi so soľankou sa okolo motali deti. Baníci ich potrebovali z bezpečnostných dôvodov odstrašiť a tak nechali ušiť čierne vrece. Rozprávali im, že ak nebudú počúvať, z čierneho vreca vyskočí čert a vezme ich dole do pekla.“

S akými najčastejšími predstavami alebo očakávaniami sem návštevníci prichádzajú a v čom je prehliadka Solivaru iná?

„Pomerne často sa stretávame s tým, že človek sem príde a predstavuje si klasické múzeum – teda jedna budova, klasická expozícia, človek si to prejde a ide domov.
U nás tvorí samotná expozičná časť zhruba 1 kilometer. História Solivaru sa nedá len pasívne pozerať, jednoducho si to musíte odšliapať, prejsť, vidieť a zažiť na vlastnej koži. Len takýmto spôsobom sa naozaj oboznámite s celou históriou.“

Kam ďalej v prešovskom regióne?

Návšteva Solivaru je skvelým východiskovým bodom pre spoznávanie celého šarišského regiónu. Čo ďalšie by mal návštevník v okolí Prešova určite navštíviť?

„Náš región ponúka veľa prírodných aj historických krás. Pre milovníkov prírody je tu Sokolová skala, Kyjovský prales či Lačnovský kaňon. V blízkom okolí máme temer 20 hradov a množstvo kaštieľov.. Zaujímavosťou je napríklad obnovený kaštieľ v Petrovanoch, ktorý má presnú kópiu strechy, aká vyhorela v Banskej Štiavnici.“

„Ďakujem veľmi pekne za rozhovor“, rozprávali sme sa s Tomášom Wolanszkým, lektorom Prešovského Solivaru.

Príspevok Objavte Prešovský Solivar: Za čertom v čiernom vaku a tajomstvom slovenskej soli zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Silická ľadnica je jedno z najlepšie strážených tajomstiev Slovenského krasu. A možno je to práve preto, že do nej nesmiete. Do vstupnej portálovej časti voľne prídete – z miesta, kde stojíte na vyhliadkovom mieste, môžete nahliadnuť do chladného útrobia, kde vidno menšie útvary ľadovej výzdoby. Hlbšie časti však pre verejnosti zakázali. Hrozí tam skutočné nebezpečie.

Neplatíte vstupné, nemáte sprievodcu, nejdete do tmy. Len stojíte na okraji a pozeráte dole. Do miesta, ktoré pre väčšinu ľudí uzavreli. A presne v tom je jej tajomstvo.

Ak chcete vidieť jej útroby, pozrite si toto výborné video od Vladimíra Kóňu. V súťaži CINEAMA získalo 3.miesto v celoštátnom merítku.

Silická ľadnica je svetový unikát

Silická ľadnica je najnižšie položená ľadová jaskyňa na svete. Vchod je vo výške 503 m n. m. Pre pochopenie: ľadové jaskyne sa bežne nachádzajú vysoko v horách, kde zima prežije až do leta. Tu je ľad natrvalo v krase pri obci Silica – v mieste, kde by ste ho nikdy nečakali.

Jaskyňa je dlhá 1 100 m a hlboká 110 m. Podľa národného parku vznikla pomerne „nedávno“ – prepadnutím stropu staršieho podzemného dómu asi pred 2 000 rokmi. Tvorila ju voda Čierneho potoka, ktorý z ľadnice v podzemí tečie smerom ku Gombaseckej jaskyni. Presný priebeh tohto úseku je dodnes neznámy – potvrdili ho až speleopotápači v roku 1988.

Skalná stena vstupnej časti dosahuje hĺbku 90 m a celé miesto vyhlásili za národnú prírodnú pamiatku a súčasťou UNESCO.

Zima, ktorá mení pravidlá

Vstupný portál má jeden nečakaný trik: kvôli chladu, ktorý z neho vychádza, tu rastie inverzia flóry a fauny. Inak povedané – rastliny a živočíchy typické pre vysoké horské pásma nájdete tu tesne nad ľadom, v nízkej nadmorskej výške. Preto okolo vstupu vidíte bukovú zeleň a chladnomilné druhy, ktoré by ste čakali skôr pod Tatrami.

V zime sa v jaskyni ukryvajú aj netopiere – hlavno netopier obyčajný a podkovár malý.

Pivovar v ľadnici

Vedelis te, že Silická ľadnica bola kedysi pivovarom? V rokoch 1863 až 1867 tu blízky pivovar skladoval pivo. Chlad jaskyne bol perfektne prírodný, dával stálu teplotu a zadarmo.

Vedieť, že v tomto mieste kedysi pred sto rokmi ľudia rozvážali sudy s pivom, dodáva miestu celkom inú dimenziu. Nebol to len prírodný zázrak – bol to aj prírodný chladiaci sklad. Je veľa jaskýň v ktorých pivo popíjali, ale máloktorá jaskyňa môže povedať, že v nej kedysi pivo vyrábali a skladovali.

Historka z roku 1866 hovorí aj o nečakaných komplikáciách: miestny podnikavec si tu zriadil pivovar, no čoskoro sa ozvali sťažnosti. Ľad vraj začadili dymom, pri vstupe strážili zlostné psiská a popri ceste kopy odpadu lákali divé svine a roje múch.

Praveké osídlenie

Pred zaľadnením jaskyňu viackrát osídlili – archeologické nálezy sa datujú do neolitu, doby bronzovej aj laténskej. Uhlíky z ohnísk dokonca naznačujú, že tu mohli byť už mladopaleolitickí lovci. Miesto, kde dnes číha ľad, môžete teda spojiť s päťtisícročnou históriou.

Iba neďaleko po ceste môžte nájsť ďalší jaskynný útvar, priepasť Babskú dieru, v ktorej zas našli kultové sídlo človeka Kyjatickej kultúry.

Ako sa do jaskyne dostať

Jaskyňa sa ukrýva v lesoch 2 km západne od obce Silica na Silickej planine.

• Z obce Silica: po žltej turistickej značke, približne 20 minút pešo.
• Z parkoviska pred Silicou: rázcestník Silická jaskyňa-parkovisko (525 m n. m.) sa nachádza pri malom parkovisku tesne pred obcou. Odtiaľto k jaskyni a späť trvá približne 15 minút.

Autom z Rožňavy: asi 22 km smerom na juh.

Praktické tipy

• Zadarmo a celoročne. Vstup do priepasti je bezplatný a otvorený celý rok – občas je lepšie ísť v zimných mesiacoch, keď je ľad najlepšie viditeľný.
• Zostaňte za zábradlím. Pohyb je možný len po vyhliadkovej plošine. Jaskyňa nie je sprístupnená a hlbšie časti sú skutočne nebezpečné.
• Ranná hmľa. Silická planina má ranné hmly, ktoré dodávajú miestu mystickú atmosféru. Ak môžete, choďte ráno.
• Kombinujte. Silickú planinu môžete využiťako perfektnú turistickú základňu. Blízko sú Domica, Gombasecká jaskyňa, Krásnohorská jaskyňa i vyhliadky Brzotínska a Dievčenská skala.

FAQ❓Silická ľadnica

Príspevok Silická ľadnica: najnižšie položená ľadová jaskyňa sveta s pivovarom v príbehu zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Predstavte si stenu, z ktorej rastú tisíce tenkých dutých trubičiek – ako slamky, ktoré voda nalepila na skalu. Niektoré z nich merajú až tri metre. To je Gombasecká jaskyňa: najväčšia koncentrácia sintrových brčiek na Slovensku. Vďaka nim je jaskyňa zaradená spolu s ostatnými jaskyňami Slovenského krasu do svetového dedičstva UNESCO. Jej návštev sme si nemohli nechť ujsť.

Prečo je Gombasecká jaskyňa jedinečná

Brčká sú tenké, duté a priezračné. Voda po nich steká po vnútornej strane a ich rast je natoľko citlivý, že sa dotykom rozbijú. Niečo podobné v takej miere nevidíte nikde inde. Miestne brčká sú kombinované s malými stalagmitmi a nátekami – vytvárajú celkom nové tvary.

Nečakajte veľkú očarujúcu jaskyňu s obrovskými sálami. Gombasecká je komorná. Má 3 057 metrov, sprístupnených je len 285 metrov. Návštevník uvidí hlavne steny s brčkami a číru podzemnú riečku. Príťažlivosť je v jemnosti, nie v monumentálnosti.

Jaskyňa, ktorá liečila

Gombasecká má aj liečebné pozadie. Ako prvá jaskyňa na Slovensku sa od roku 1968 desať rokov využívala na speleoterapiu (liečenie chorôb dýchacích ciest). Stála teplota 9 – 9,4 °C a vlhkosť 95 – 97 % sú ako stvorené na dýchanie človeka s astmou či bronchitídou. Liečba sa dnes už nevykonáva, ale jaskyňa si túto poctu zachovala.

Ako vznikla

Gombasecká jaskyňa je riečna, výverová. Vytvorila ju voda, ktorá pod Silickou planinou prúdila a tečie dodnes. Počas prehliadky uvidíte Čierny potok, ktorý odvádza vodu zo Silickej planiny (posledná časť je v podzemí). Čierny potok údajne pramení v Silickej ľadnici. Ale vzájomný vzťah oboch jaskýň sme neskúmali. Stále je predmetom bádania.

Kde a ako sa sem dostanete

Jaskyňa leží asi 10 km južne od Rožňavy, v kaňone rieky Slaná medzi Rožňavou a Plešivcom. Vchod je 11 metrov nad Čiernou vyvieračkou. Parkovisko je priamo pri jaskyni.

Ak idete vlakom alebo autobusom, vystúpte v Slavci (na vlakovej zastávke asi 45 minút pešo, z autobusovej zastávky rázcestie Silica asi 20 minút po žltej turistickej značke).

⛏️Prehliadka: čo očakávať

Trasa má 530 m (časť sa prechádza dvakrát), trvá asi 30 minút a má len 87 schodov s prevýšením 7 – 8 m. Je to najľahšia prehliadka zo všetkých jaskýň Slovenského krasu. Teplota je 9 – 9,4 °C – vezmite si mikinu aj v lete.

Vstupy sú o 10.00, 11.30, 13.00 a 14.30 hod. Rezervácie netreba – prídete, kúpite si vstupenku a čakáte na najbližší vstup.

🪙Vstupné

• Dospelí: 10 €
• Deti 4 – 15 rokov a invalidi: 5 €
• Študenti a osoby nad 60 rokov: 9 €
• Foto/video (bez statívu a blesku): v cene vstupného

Kultúrne poukazy tu neplatia. Aktuálne informácie: ssj.sk.

📍Praktické tipy: vstup do jaskyne

• Ideálna jaskyňa pre rodiny s deťmi. Krátka trasa, minimum schodov, pevné mostíky – ani predškoláci sa tu nenudia a nezbehnú.
• Čierny potok. Nevynechajte miesto, kde vidieť rieku vstupovať do jaskyne. Sledovať vodu, ako mizne pod skalami, je veľmi fotogenické.
• Nedotýkajte sa brčiek. Sú krehké ako porcelán. Stačí, že sa dotknete rukou a a ich rast tak na viac rokov zastavíte.
• Kombinujte. Blízko je Silická ľadnica, Krásnohorská jaskyňa a Domica. Ale na jeden deň si naplánujte návštevu maximálne dvoch jaskýň, aby ste nedostali mišmaš v hlave.

FAQ❓Gombasecká jaskyňa

Príspevok Gombasecká jaskyňa: les brčiek, ktoré nenájdete nikde inde zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Ak by jaskyne súťažili o jedinečnosť, Ochtinská aragonitová jaskyňa by zrejme vyhrala. Zatiaľ čo ostatné jaskyne „pracujú“ s klasickými kvapľami, ochtinská dekoruje kriedovo bielymi kríčkami, ihlicami a trsmi aragonitu. Minimalizmom. Vyzerá to skôr ako snehová stena pod skalami než ako jaskyňa.

Prečo je Ochtinská aragonitová jaskyňa jedinečná?

Ochtinská aragonitová jaskyňa je jediná sprístupnená verejnosti v Európe a jedna z troch na svete. Aragonit je kalcitom (tou istou látkou ako klasický kvapeľ), ktorý vyrástol za iných podmienok – a mení tak celú logiku výzdoby. Namiesto kvapľov sú tu ihlice, trsy, kríčky a hroty. Najslávnejší útvar sa volá Srdce Hrádku a je to doslova srdcová záležitosť jaskyne.

Najstaršia generácia aragonitu tu má podľa výskumov 121 až 138-tisíc rokov. Ako sa tam na to pozerá – váš pohľad jednoducho nie je pripravený na to, že stena vyzerá ako porcelán, a napriek tomu je staršia než neandertálske výskumy v Európe.

Od roku 1995 jaskyňu, rovnako ako Domicu, zapísali do pamiatok UNESCO (Jaskyne Aggtelekského a Slovenského krasu). Ochtinská aragonitová jaskyňa je zároveň najťažšie sprístupnená jaskyňa u nás. Počas prehliadky sme vystúpali 37 metrov po schodoch.

Nejde o náročnú turistiku, ale v stiesnených chodbách sme mali čo robiť s tempom sprievodkyne a vlastným dychom.

Ako jaskyňa vznikla

Ochtinská aragonitová jaskyňa vznikla vďaka podzemným vodám, ktoré pomaly a dlho pracovali v kryštalických vápencoch na svahu Hrádku (586 m). Preto sú chodby úzke, labyrintové a steny sú očarujúco hladké. Keď voda opadla a dutiny sa vyprázdnili, začal rásť aragonit.

Kto pozná minerály, vie, že aragonit rastie len v rozpätí istej teploty – a práve preto je tu taký zriedkavý.

Ako sa do jaskyne dostanete

Jaskyňa leží na južnom úpätí kopca Hrádok, neďaleko obce Ochtiná, približne 25 km z Rožňavy (cez Štítnik, smer Jelšava). Najbližšia autobusová zastávka je Gočaltovo, Hrádok.

Prehliadka jaskyne

Trasa má 230 m, trvá približne 30 minút a vedie po 260 schodoch s prevýšením 37 m. Nie je to via ferrata ani extrém, ale na obuv s pevnou podrážkou a mikinu nezabudnite. Cesta vedie po drevených mostíkoch – chodby sú miestami stiesnené a hlboké. Klíma je stála, okolo 7 až 8 °C.

Skupinky sú malé (maximálne 15 ľudí), ale sprievodkyňa nám podala fundovaný a zaujímavý výklad. Príbeh o tom, ako jaskyňu objavili, má sám o sebe kapitolu.

Jaskyňu nikto nehľadal – objavili ju úplne náhodou. V roku 1954 tu baníci z Východoslovenského rudného prieskumu razili geologickú prieskumnú štôlňu Kapusta. Namiesto rudy im vrt v jednej chvíli otvoril dutinu plnú bielej výzdoby. Mená oboch pracovníkov – M. Cangára a J. Prošeka – poznajú hlavne jaskyniari. Verejnosti jaskyňu sprístupnili až v roku 1972, takmer dve desaťročia po objave.

Asi km pred jaskyňou je rekreačný komplex Hrádok. V jaskyni nám ponúkli jaskynné zvýhodnené menu. Dajte si. Užite si aj bazén a wellness. Je to pokojné miesto aj na peknú niekoľkodennú dovolenku.

Vstupné a časy

• Vstupné: dospelí 12 €, deti 12 € a študenti / dôchodcovia 12 €.
• Otváracie hodiny: sezónne rozvrhnutie, aktuálne časy na webe Správy slovenských jaskýň
• Vstúpiť do jaskyne môžete iba vždy iba so sprievodcom – individuálne prehliadky nie sú možná.

Praktické tipy

• Foťte s pevnou rukou. Blesk zakázujú a tma je tu hlboká – biela stena je krásna, ale fotenie v miestnych podmienkach vyžaduje dobré fotoaparáty, alebo aspoň stabilné ruky.
• Najlepšia farba ranných hodín. Jaskyňa nemá prirodzené svetlo – ale ak sa dostanete na prvé vstupy, zažijete ju s menším ruchom.
• Kombinujte. Práve tu je ideálne spojenie so Slavošovským tunelom len o pár kilometrov ďalej (skúste ho prejsť, je to neopakovateľný zážitok).
• Aj malé deti zvládnu prehliadku, ak zvládajú schody. Na kočík tu ale zabudnite.

FAQ

Príspevok Ochtinská aragonitová jaskyňa: biely zázrak pod Hrádkom zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Niekedy človeku stačí jedno jediné slovo, aby si uvedomil, že jeho predstavy o svete sú len roztomilé sociálne konštrukcie. Napríklad slovo „dom“. Je to miesto, kde sa cítite bezpečne a kam sa vraciate. Taká je aj jaskyňa Domica. Už pred šiestimi tisícročiami si tu vytvorili ohnisko na brehu podzemnej rieky a na retiazku si navliekli závesky z mušlí.

Prečo je jaskyňa Domica výnimočná

Jaskyňa Domica je najznámejšia a najdlhšia jaskyňa Národného parku Slovenský kras. Spolu s maďarskou jaskyňou Baradla tvorí ucelený jaskynný systém tiahnúci sa cez štátnu hranicu v celkovej dĺžke asi 30 km, z ktorého necelá tretina leží na slovenskej strane. Samotná Domica meria 5 368 metrov, s prepojenou jaskyňou Čertova diera 10 230 metrov. Vchod leží vo výške 339 m n. m. na južnom úpätí rovnomenného kopca, len 2 km od maďarskej hranice.

Vďaka mimoriadnej kvapľovej výzdobe a pravekým nálezom je od roku 1995 súčasťou Svetového prírodného dedičstva UNESCO (Jaskyne Aggtelekského a Slovenského krasu). Navyše je aj Ramsarskou mokradou medzinárodného významu.

ďalšia vec robí Domicu úplne ojednalou: je to jediná sprístupnená jaskyňa na Slovensku s podzemnou plavbou. teda poiaľ je dos vody. Riečka sa volá Styx – áno, rovnako ako rieka, cez ktorú Charon prevážal duše do podsvetia. Má síce len 150 metrov, no po tejto vzdialenosti sa z každého turistu stane na pár minút filozof.

Pravekí obyvatelia: jaskyňa, kde sa tkalo a modlilo

Domica je jedno z najdôležitejších nálezísk bukovohorskej kultúry u nás. Pred päť až šesť tisíc rokmi sa tu v skutočnosti bývalo – našli sa ohniská, jamy po stĺpoch obydlí a dokonca terasa na výrobu keramiky priamo na brehu Styxu.

A čo všetko archeológovia vyhrabali? Kamenné sekery, kostené ihly a šípy, udicu, ozdoby z mušlí aj zvieracích zubov. Otlačok tkaniny v hline dokazuje, že vedeli tkať. Zadné chodby boli možno posvätné – našli sa tam kresby uhľom. Niečo z toho uvidíte priamo vo vstupnej hale.

Potom vchod zavalila sutina a jaskyňa na tisícročia zmizla. O nej sa zmieňa Bartolomeides už v roku 1801. Zlom prišiel 3. októbra 1926, keď Ján Majko prenikol zo Starých Domíc hlbšie do podzemia. V roku 1932 jaskyňu sprístupnili – s elektrickým svetlom aj prehradeným Styxom na plavbu.

Kameň, ktorý prerastá do architektúry

Domica je riečna jaskyňa. Voda tu kedysi prúdila tak silno, že si vyhryzla široké chodby, ktoré sa miestami rozlievajú do obrovských siení a dómov. Riečka Styx tečie vlastným podzemným kaňonom – a keď sa na ňu pozriete zvrchu, uvidíte, že jaskyňa má v skutočnosti tri „poschodia“, jedno nad druhým.

Zo sintrovej výplne sú typické najmä:

• štity a bubny – zriedkavé sintrové útvary pripomínajúce... presne to, čo naznačujú,
• kaskádové jazierka – najslávnejšie „Rímske kúpele“ v Majkovom dóme, ktoré vyzerajú, akoby sem niekto narial skalnú verziu lagu,
• cibuľovité stalaktity a pagodovité stalagmity (Dóm indických pagód),
• Samsonove stĺpy – mohutné stĺpy zrastené z previsu a podložia,
• Japonská čajovňa s kamenným baldachýnom.

Na niektorých miestach ležia hrubé vrstvy netopierieho trusu – guána. Jeho chemickým pôsobením na sintrové útvary vznikli takzvané guánové hrnce. Príroda ako recyklačný umelec: spraví aj z hnoja porcelán.

Netopiere, medvede a podzemný ekosystém

V Suchej chodbe sa našli kosti jaskynného medveďa. V jaskyniach Domica a Čertova diera doteraz zistili 16 druhov netopierov, ktoré tu vytvárajú až 2 000 člennú kolóniu – jedinú svojho druhu na Slovensku. Z drobných bezstavcov sa tu našlo 44 druhov chvostoskokov. Ich vymenovanie znie Ppre laika ako recitácia latinských názvov. Pre biológa je to dôvod na eufóriu.

Návšteva: trasy, plavba, ceny

Domica ponúka dva prehliadkové okruhy (aktuálne dáta 2026 z oficiálneho webu Správy slovenských jaskýň):

• Teplota v jaskyni: stála, 10,2 – 11,4 °C pri vlhkosti 95 – 98 %. Aj v auguste si vezmite mikinu. V opačnom prípade rátajte s nádchou.
• Vstupné: dospelí 10 €, deti 4 – 15 rokov a držitelia ZŤP 5 €, študenti a osoby nad 60 rokov 9 €. Fotenie bez statívu a blesku je v cene vstupu.
  (Aktuálne ceny vždy overte na ssj.sk.)
• Časy vstupov: pravidelné vstupy sú o 9:30, 11:00, 12:30 a 14:00. Rezervácie sa nevykonávajú; pri zvýšenej návštevnosti sa vstupy organizujú priebežne.
• Otváracie dni: od februára do mája utorok – nedeľa, v hlavnej sezóne denne (aktuálny rozpis nájdete na slovensky-kras.eu).

Ako sa tam dostať

Jaskyňa leží na území obce Dlhá Ves (kataster Kečovo), asi 10 km juhovýchodne od Plešivca:

• Autom: z Rožňavy cez Plešivec smer Domica – 25 km (rovnako z Tornale). Parkovisko je priamo pred vstupným areálom.
• Verejnou dopravou: najbližšia zastávka je Kečovo, Domica (bus).
• GPS: N 48,4778 E 20,4703

Pri areáli vedie náučný chodník; vnútri vstupnej budovy sa nachádza náučná expozícia.

Praktické tipy a triky

• Plavba je lotéria počasia. Jaskyňou pretekajú len občasné podzemné toky. Po intenzívnych dažďoch sa plavba ruší – aj preto zvyčajne beží iba krátky okruh. Ideálne je prísť po suchších týždňoch, kedy sa šanca na čln výrazne zvyšuje.
• Zimný bonus. V chladnejších mesiacoch máte vybornú šancu vidieť netopiere (teplota sa v jaskyni mení minimálne, sú tu celoročne).
• Kombinujte. V okolí čakajú ďalšie jaskyne Slovenského krasu (Krásnohorská jaskyňa s jedným z najvyšších sintrových stĺpov na svete, Gombasecká jaskyňa), hrad Krásna Hôrka alebo Turniansky hrad.
• Bližšie k maďarskej strane? Z tejto hranice máte možnosť vybrať si Baradlu v Aggteleku – navštívte ju z opačného konca rovnakého systému. Dva štáty, jedna jaskyňa. Šengen má zmysel.

Často kladené otázky (FAQ)

Príspevok Jaskyňa Domica: Plavba Styxom, neolitické ohniská a jediná podzemná loďka na Slovensku zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.