Na Tokání je pre nás legenda, ktorú si musíte zaslúžiť každým jedným litrom potu vypusteným na rynartickom asfalte. Ak hľadáte srdce Českého Švajčiarska, kde sa história kniežacieho rodu Kinských mieša s vôňou ihličia a spáleniska, ste tu správne.

Táto lokalita nie je len bodom na mape, je to rituál. Miesto, kde sa bicykel stáva nástrojom sebapoznania a kde po prekonaní strmých stúpaní zistíte, že ticho hôr má oveľa väčšiu hodnotu než akýkoľvek digitálny komfort tam dole v údolí.

Rynartice

Vertikálne utrpenie v sedle bicykla

Môj MTB výlet začína v Rynarticiach. Ak máte „pivnú kondíciu“ ako ja, toto chvíľami 30% stúpanie vás preverí rýchlejšie než akýkoľvek záťažový test u lekára. Cesta sa dvíha nekompromisne a ja len sledujem, ako sa predné koleso snaží odlepiť od zeme. Ale ten pocit, keď sa konečne prehupnem cez horizont a predo mnou sa otvorí lesná cesta smerom Na Tokání, je na nezaplatenie.

Je to ten moment, kedy sarkasticky poďakujete svojmu bruchu a nohám, že to ustáli a zapnete si bundu na zjazd, ktorý vás čaká.

Na Tokání

Keď sa cesta poddá vašej vôli a konečne dorazíte do cieľa, ticho vás doslova prefacká. Na Tokání je križovatkou ciest. Užije si tu cyklomakač i pivopič.

"Plzeň?"
"Tu čapujú Plzeň."

Na Tokání odbočujem na socializáciu. Jedna Plzeň a debata s miestnymi o sezónach v týchto horách. "V zime? Zabudni. Snehu po krk, pluží sa len výnimočne a často sa aj týždeň nedostaneš dole.", vnímam reakcie pri stole spolusediaceho patriota: "Ale je tu stále ticho a krásne. Hlavne bez davov."

Dal som si na chvíľu „padla“, vyložil nohy a sledoval tie obhorené skaly. Je tu čosi mystické v tom, ako tie chaty dvojitý požiar takmer zázrakom obišiel, hoci plamene oblizovali ich okenice. Akoby aj ten oheň mal rešpekt k histórii rodu Kinských.

Lovecké chaty v štýle Álp: Keď knieža vedelo, kde si dať pivo

Asi mäknem. Je to ako nostalgia vytesaná do dreva. Miesto Na Tokání dostalo názov podľa tokania tetrovov, ale dnes tu skôr počuť tokanie unavených turistov. Knieža Rudolf Kinský tu v 19. storočí vybudoval areál loveckých chát v alpskom štýle.

Je to bizarný pohľad – uprostred divokých českých lesov nájdete architektúru, ktorú by ste čakali skôr v Tirolsku. Tieto chaty prežili veľa. V roku 1905 vyhoreli, v 20. rokoch ich obnovili a v rokoch 2020 a 2026 opäť pocítili silu ohňa. Je to miesto s tuhým korienkom, ktoré sa odmieta vzdať.

Vtedy a Teraz: Mordor v priamom prenose

Dnes je to MTB prejazd cez spálenú krajinu. Mali sme to šťastie (alebo smolu?), že sme tadiaľto prechádzali ešte pred prvý požiarom v roku 2022. nebol jediný. Práve táto časť Českého Švajčiarska bola zasiahnutá ďalším veľkým požiarom na prelome apríla a mája 2026. Oheň vypukol medzi Jetřichovicami, Rynarticami a Tokáňou a zasiahol približne 100 hektárov lesa. Hasiči ho likvidovali niekoľko dní za pomoci vrtuľníkov.

Dnešný kontrast je mrazivý. Cesta Na Tokání vás dnes vedie cez úseky, ktoré vyzerajú ako scéna z Pána prsteňov. Sivé kmene bez kôry stoja ako mŕtvi vojaci na stráži. Ale všimnite si tú silu – pod tými obhorenými pahýľmi sa už tlačí nová, jasne zelená tráva a brezy.

Príroda tu nerobí tlačové besedy o obnove, ona proste rastie. Je to surové, smutné, ale zároveň fascinujúco živé.

🚲 MTB na Zadní Jetřichovice, cyklistický zen

Môžete sa pustiť smerom na Jetřichovice alebo skúsiť technickejšie pasáže smerom k hranici. Ja som volil Zadní Jetřichovice a cyklookruh okolo riečky Křinice až ku Kirnitzschtalu. Môžete tu cez mostík prejsť aj na druhú stranu, do nemeckého Saského Švýcarska.

Cesta späť popri Jetřichovickom potoku však mala iné grády. Za celú kjazdu som nestretol živej duše.

 💥FAQ: Na Tokání na dvoch kolesách

Príspevok Na Tokání: MTB výšľap, kde dych končí a pivo začína dávať zmysel zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Ak máš gravel, horský bicykel alebo terénnu kolobežku Kostka, České Švajčiarsko je jedna z najkrajších oblastí v strednej Európe. Nie kvôli cyklochodníkom, ale kvôli kombinácii pieskovcových skál, hlbokých lesov, zabudnutých osád a ciest, kde občas stretneš viac srniek než ľudí. Predstavujeme našich 7 najkrajších cyklotrás v Českom Švajčiarsku:

1. Tokáň a Česká cesta – kráľovská klasika

Jetřichovice – Vysoká Lípa – Na Tokáni – Dolní Chřibská – Rynartice – Jetřichovice

• približne 22 km
• stredná náročnosť
• legendárna Lovecká chata Tokáň
• lesné úseky v srdci národného parku
• po požiari nové výhľady na skalné steny

Práve túto trasu odporúča aj správa regiónu ako jeden z najkrajších okruhov.

2. Kyjovské údolie – najkrajšia dolina regiónu

Kyjov – Zadní Doubice – Kyjov

• 13 až 25 km
• vhodné aj na pohodové jazdenie
• rieka Křinice
• skalné steny
• minimum áut

Mnohí miestni považujú Kyjovské údolie za krajšie než turisticky preslávené Hřensko. Je to jeden z najmalebnejších kútov národného parku.

3. Doubice – Saské Švajčiarsko – Tokáň

Doubice – Kyjov – Hinterhermsdorf – Zadní Jetřichovice – Tokáň – Doubice

• cca 32 km
• ideálny gravel okruh
• prechod medzi Českom a Nemeckom
• lesné cesty bez premávky

Ak by som mal odporučiť jedinú trasu na reportáž, bola by to táto. Striedajú sa tu lesy, lúky, opustené osady a výhľady.

4. Českou cestou medzi Křinicou a Kamenicou

Kyjov – Zadní Jetřichovice – Česká cesta – Vysoká Lípa – Jetřichovice

• 35 až 55 km
• ideálne pre gravel
• vedie najdivokejšími časťami parku

Po požiaroch získala táto trasa úplne nový charakter. Miesta, kde kedysi bol hustý les, dnes otvárajú panorámy na pieskovcové veže.

5. Hřensko a Labské vyhliadky

Hřensko – Mezní Louka – Zadní Jetřichovice – Bad Schandau – Hřensko

• približne 40 km
• náročnejšia
• výhľady nad Labe
• spojenie Českého a Saského Švajčiarska

Patrí medzi najfotogenickejšie trasy celého regiónu.

6. Tolštejnský okruh

Srbská Kamenice – Jedlová – Tolštejn – Jiřetín – Chřibská – Tokáň

• 50 km+
• kopcovitejší profil
• rozhľadne
• staré horské osady

Skôr pre športovejší deň. Odmenou sú výhľady na Lužické hory aj České Švajčiarsko.

7. Belveder a Labské pieskovce

Srbská Kamenice – Růžová – Labská Stráň – Belveder

• 30 km
• menej známa trasa
• fantastické výhľady na kaňon Labe

Vyhliadka Belveder patrí medzi najstaršie turistické vyhliadky v Čechách.

Ak by som mal vybrať len tri

🥇 Doubice – Tokáň – Saské Švajčiarsko
🥈 Kyjovské údolie a Zadní Doubice
🥉 Jetřichovický okruh cez Tokáň

Práve tam nájdeš najviac kontrastov: vypálené lesy, mladé brezové porasty, opustené samoty, staré lovecké chodníky a pocit, že sa pohybuješ v krajine, ktorá sa práve znovu rodí. To je dnes možno ešte zaujímavejší príbeh než samotná Pravčická brána.

FAQ: Cyklistika NP České Švajčiarsko

upgrade 2026

Príspevok Top 7 najkrajších cyklotrás v Českom Švajčiarsku zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Keď sa rebrík stane vaším jediným priateľom. Malá Pravčická brána je oveľa prístupnejšia ako jej veľká sestra. Ak máte strach z výšok, táto brána a lúpežnícky hrad Šaunštejn vás preveria. Zabudnite na pohodlné schodiská. Tu leziete hore po úzkych železných rebríkoch vkliesnených priamo do skalných puklín.

Pamätám si ten pocit – chladný kov v dlaniach, podo mnou prázdno a sústredenie na každý ďalší krok. Je to vertikálna terapia šokom. Po požiari sú výhľady zhora ešte bizarnejšie – vidíte tie sivé stráne, kde predtým bol nepriehľadný les. Ste kráľmi pieskovca.

Malá Pravčická brána

Skromná sestra, ktorú si môžete „osahať“

Doviezli sme sa k nej po cyklotrase upotení po malom stúpaní. Malá Pravčická brána stojí len kúsok od Šaunštejna. Oproti svojej slávnej „veľkej“ sestre má jednu obrovskú výhodu. Môžete po nej legálne kráčať. Je to presne to miesto, kde si sadnete na pieskovec a len tak pozeráte do údolia.

Žiadne bariéry, žiadne vstupné, len čistý kontakt s kameňom. Objavíte miesto na tichú desiatu, kým pod tou „veľkou“ bránou stoja davy v rade na pivo.

Hrad Šaustejn: Bizarný život na skalnej ihle

Hrad Šaunštejn preveril naše pivné bruchá. Zmestíme sa na úzkych rebríkoch? S trochou snahy sa to podarilo. Šaunštejn nebol nikdy hradom v klasickom zmysle. Objavili sme skôr pevnostný systém na skalných blokoch. Lúpežní rytieri tu v 14. storočí žili v drevených nadstavbách. Ukotvili ich vo vytesaných drážkach, ktoré vidno dodnes.

Ako v Meteore. Predstavte si tú logistiku – dostať hore jedlo, vodu a víno bez tých moderných rebríkov. Bol to život na hrane v každom zmysle slova.

📌 Praktické tipy: Rebríky a skaly

Príspevok Hrad Šaunštejn a Malá Pravčická brána: Rebríky, strach a lúpežnícka sloboda zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Tu sa natáčali scény najslávnejšej českej rozprávky. S princeznou Krasomilou sa v televízii stretávame každé Vianoce. Málokto však vie, že Dolský mlýn prežil aj príbehy, ktoré by vydali na temný román.

Dolský mlýn

Filmárska ilúzia vs. krutá realita. Keď sem v roku 1952 prišli filmári natáčať Pyšnú princeznú, mlyn už bol opustený a vyrabovaný. Filmári potrebovali lepší záber, tak zbúrali hotel, ktorý stál oproti. Kazil im panorámu. Ničili skutočnú históriu, aby vytvorili rozprávkovú ilúziu. Aj taká bola vtedajšia éra.

Rod mlynárov Pohl: Stáročia v jednej rodine

Najstaršia zmienka o mlyne je z roku 1573, ale jeho zlatá éra je spojená s rodom Pohlovcov. Tí ho udržali neuveriteľných niekoľko storočí. Prežil požiare, prestavby na barokovú podobu, aj atentáty na mlynára v roku 1910.

Mlyn mal kedysi tri kolesá – dve na mletie obilia a jedno na pílu. Bol to svet sám pre seba – pekáreň, paliareň aj hotel pre prvých turistov. ktorí sa chceli plaviť na loďkách cez Ferdinandovu tiesňavu.

Chlieb verzus neresti: Divoký západ v pohraničí

Po druhej svetovej vojne sa história mlyna zlomila. Potomkovia Pohlovcov museli odísť. Mlyn sa stal svedkom úpadku. Kroniky opisujú vtedajší kraj ako Divoký západ.

Dosídlenci rabovali opustené nemecké domy. Z mlyna mizlo všetko – dosky z podláh, schody i kusy strechy. Z hotela sa na istý čas stal dokonca nevestinec. Majestátnu ruinu znovuobjavil až režisér Bořivoj Zeman.

Roklina z Vysokej Lípy: trail pre MTB šialencov

Z Vysokej Lípy vedie k mlynu jedna z najkrajších roklín Českého Švajčiarska. Ja som ju skúsil zdolať s bicyklom. Bola to chyba. Na tomto „strašidelnom trailíku“ bicykel viac prenášate ako sa veziete.

Radšej ho nechajte doma. Ak však patríte k MTB šialencom, dlhá cesta späť do Jetřichovíc dnom rokliny okolo rieky Kamenice vás odmení skvelou jazdou. Je balzamom na dušu. Ponúka ticho a mystiku, ktorú na preplnenej Pravčickej bráne nenájdete.

Vedeli ste, že v rokline Kamenice sa kedysi stretávali tri svety? mlynársky, pašerácky (pašoval sa tadiaľto tabak a soľ) a začínajúci turistický.

Praktické tipy: Dolský mlýn

Čo potrebujete vedieť (Status 2026)

• Terén: Cesta z Vysokej Lípy je strmá a kamenistá. Ak idete s deťmi, voľte nosič, kočík tu nepretlačíte bez straty nervov.
• Filmárska realita: Ruina je v horšom stave než vo filme Pyšná princezná. Dnešná podoba mlyna je výsledkom práce dobrovoľníkov, ktorí sa ho snažia zachrániť pred úplným rozpadom.
• Najlepší čas: Skoro ráno v pracovný deň. Mlha v rokline pri rieke Kamenice dodáva mlynu ten pravý murakamiovský vibe, ktorý davy turistov cez víkend spoľahlivo zabijú.

Yoast FAQ: Tajomstvá Dolského mlýna

Príspevok Dolský mlýn: Tajomná ruina z Pyšnej princeznej a história rodu Pohl zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Blato, sychravo a jarné počasie odrádza od túžby zajazdiť si iba mäkším povahám. Aj dnes som vytiahol horák, reku: "Dám nejaký kilometer, aby sa tá šošovicová ľahšie vstrebávala." Terén v okolí Babice je naozaj dosť ílovitý. MTB Bojná zvykne cyklistu v takých chvíľach prekvapiť. Mám už predošlú skúsenosť a mám aj rozum. Ten hovorí: "Nelez do polí. Nelez ani na poľné cesty, lebo sa zaboríš a zadrbeš tak, že to ani o týždeň nedáš dole."

MTB Okolo Babice

Znudene som zvládol prvú desinu po asfalte. Cesty vlhké, ale bez dažďa, príjemne, ani nefúkalo. Predsa len to skúsim. Za dedinou som vyliezol na poľnú cestu a išlo to. Ďalších desať kilákov bezo zmeny. Krásny pocit, nálada, atmosféra, endorfíny. Do toho volá sused, že či nejdem na bajk. "Veď som", vravím mu "a idem krížom na Bojnú", poznamenávam veselo. Uznanlivo zahmkal a ja som sa pobral ďalej.

Na zvážniciach Inovca

Zrazu predo mnou traktor. Vravím si: "toto nebude dobré." A nebolo. Už po chvíli vo vyjazdených koľajach som pochopil, že čo 100 metrov, to kilo blata navyše. Otočiť sa? Naspäť to je dlhá cesta a hanba k tomu. Veď som utrúsil čosi o MTB Bojná.

Ego prvýkrát vyhralo a ja som prišiel po pol hodine pod Staré Kopanice. Teda nie ja, ale ten korpus človeka a bicykla obhádzaný blatom zo všetkých strán. Trochu sa rozpršalo a mne začalo byť do smiechu. Už je všetko jedno. Rovno som zamieril do hory na lesnú cestu. Veď to opadá.

Keď prehrá zdravý rozum viackrát

To prehral zdravý rozum po druhý krát. Kto mal vedieť, že lesáci budú aj v tomto daždi zvážať drevo? Ak som mal predtým nejaké miesta čisté, po tejto skúsenosti ostali čisté iba oči. Mal som totiž na nich brýle, alebo aspoň to, čo z nich zostalo.

Jazda ako remeň. Vlhkosť nadeľuje svoje rozkoše. Spomínam na starú ruskú pesničku o krokodílovi, ktorý sa cez narodeniny váľal celé hodiny radostne v blate. Cítil som jasné súvislosti. A tak vám dám tri dobré rady k jarnej bajkovačke:

Inovecká MTB skúsenosť

1. Ak prší, nelez na polia. Najmä nie na oráčinu a ťažobné lesné cesty.
2. Ak ti je jasné, že neprejdeš bez strát, vykašli sa na hrdinstvá a otoč to. Ihneď to otoč. Alebo choď radostne ďalej. Potom sa ale nečuduj a uži si to blato dosýta.
   A do tretice:
3. Ak je po niekoľkodennom daždi, ak prší a ak si v paži ďaleko od civilizácie, maj zo sebou aspoň náhradnú dušu a pumpu. Ak totiž pichneš a bude ťa čakať niekoľko hodinové tlačenie v lese, v daždi a v blate, spomenieš si určite popri bohovi aj na Borisa Polevoja a jeho Príbeh ozajstného človeka.

Do kúpeľne priatelia. Zhadzujem to, čo sa ešte nedávno volalo farebným cyklodresom. Vážim o tri kilá viac.

Príjemný deň, užite si jarnú bajkovačku na Považskom Inovci a reštartu nazdar. :-)

Príspevok MTB Bojná: Keď je ego väčšie ako tvoj rozum zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Jeseň v listnatých lesoch má zvláštnu schopnosť – spomalí čas. Farby sú sýtejšie, vzduch ostrejší a každý lúč slnka pôsobí ako malý dar. Turistika je fajn. Ale na bicykli sa ten svet otvorí akosi viac. Rýchlejšie, širšie, intenzívnejšie. A presne preto vyrážame na MTB okolo Súľova a Manína.

Sedlo Patúch: ticho, les a možno aj macko

Štartujeme poobede od chaty Patúch pri Lietavskej Svinnej. Už prvé metre naznačia, že to nebude úplne zadarmo. Stúpame farebným lesom do sedla Patúch a ja si v duchu hovorím:

„Dobrý nápad s tou pol dňovou dovolenkou.“

Les hrá všetkými farbami. Miestami je to až podozrivo dokonalé – ako keby niekto prepálil saturáciu. Keď zasvieti slnko, celé to pôsobí tak trochu neskutočne. Súľov je na jeseň najkrajší, hoci.. Niekde tu vraj chodí aj medveď.

Zatiaľ sme mali šťastie – alebo skôr rešpekt. On je tu doma. My sme len na návšteve.

Súľovské skaly: gýč, ktorý ti nevadí

Zo sedla schádzame lesom smer Súľov. A potom sa to otvorí. Súľovské skaly.

Na jeseň pôsobia až gýčovo krásne. Tie veže, bralá a skalné mestá vyzerajú, akoby ich niekto rozostaval podľa fantázie. Vraj tu kedysi stálo more a tieto skaly sú jeho dnom – len obráteným naruby.

Trochu sa zatiahne. Farby už nie sú také zlaté, ale stále majú silu. Nie je to Instagram. Je to lepšie.

Vrchteplá: názov, ktorý klame

Zo Súľova pokračujeme cez kopček do Vrchteplej. Dlho som si myslela, že to je názov nejakého vrchu. Nie je.

Je to malá obec, tichá, nenápadná. Taká, kde máš pocit, že čas tu plynie inak. Bez tlaku, bez hluku. Len domy, lúky a lesy okolo.

Bosmany: výhľad, ktorý si treba zaslúžiť

Tentoraz vynechávame Manínsku tiesňavu. Odbočíme na náučný chodník poza Ostrenec smer Bosmany. Bicykle necháme dole a vybehneme hore pešo. A stojí to za to.

Bosmany sú skalné bralo s výhľadom na Manínsku dolinu. Nie je to miesto, kde sa tlačia davy. Skôr taký malý únik. Výhľad, ktorý si musíš trochu zaslúžiť.

Chvíľu stojíme. Mlčíme. Také tie momenty, keď nikto nič nekomentuje, lebo netreba.

Obrovská lavička a malé zastavenie

Pokračujeme ďalej cez lesy a lúky až k obrovskej lavičke. Áno, presne takej, na ktorej sa cítiš ako dieťa. Sadneme si.

Maníny máme ako na dlani. Vietor sa opiera do kopcov, tráva šuští a človek si uvedomí, že nič viac vlastne netreba.

Súboj s časom

Cesta späť vedie cez Bodinú, sedlo Marek a Malú Čiernu. A zrazu už nejde o výhľady. Ide o čas. Slnko klesá, tiene sa predlžujú a my zrýchľujeme. Ten zvláštny pocit, keď vieš, že to ešte stihneš… ale musíš zabrať.

Do Lietavskej Svinnej prichádzame presne na hrane. Stmieva sa a dopadajú prvé kvapky dažďa. Ako keby to celé malo presne načasovaný koniec.

Výjazd, ktorý si zapamätáš

Máme za sebou ďalší výjazd. MTB okolo Súľova a Manína nie je najdlhšia trasa. Možno ani nie najťažšia. Ale jedna z tých, ktoré si zapamätáš. Kvôli farbám, tichu a tomu zvláštnemu pocitu, že si bol na správnom mieste v správny čas.

A presne kvôli tomu sa sem raz vrátime.

FAQ: Ako sa pripraviť na jesennú MTB bajkovačku

Príspevok MTB okolo Súľova a Manína: cez kopce, lesy a lúky na bajku zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Bol to posledný cieľ Žilinskej putovačky. Začiatkom novembra sa dni už krátia, ale vzduch má stále tú zvláštnu jesennú mäkkosť, ktorá ťa ešte nepustí domov. A tak vyrážame – posledný cieľ Žilinskej putovačky: rozhľadňa na Hladkom vrchu nad Zborovom nad Bystricou.

Leží vo výške 750 m n. m. a pôvodne slúži ako protipožiarna monitorovacia veža. Pre nás má však inú funkciu – výhľady. Bystrická dolina, údolie Krásna nad Kysucou a v diaľke aj silueta Malej Fatry. Také tie momenty, keď si povieš: „Dobre, toto stálo za to.“

Nenápadný kamenný most, ktorý prehliadneš

Ráno vyrážame zo Žiliny smer Kysuce. V Dunajove odbočíme na Blažkov a tam prichádza prvé malé prekvapenie.

Kamenný most.

Žiadne tabule, žiadne davy. Len stavba, okolo ktorej by si pokojne prešiel bez povšimnutia. A pritom patrí medzi najväčšie celokamenné mosty na Slovensku – má výšku 10 metrov a dĺžku viac ako 53 metrov.

Stále slúži. Ticho, bez pozornosti. Presne tak, ako to majú radi veci, ktoré prežili viac než jednu generáciu.

Stúpanie na Hladký vrch

Z Blažkova cez Vyšné Vane začíname stúpať na Hladký vrch. Nie je to dlhé, ale vie to štípať do nôh. Priznávam – miestami tlačím.

„Ešte kúsok,“ hovorím si.
„To hovoríš už desať minút,“ odpovedá mi hlava.

Ale presne o tom to je. A potom sa to zlomí. Les sa otvorí a my stojíme pri rozhľadni. Bez veľkých fanfár, bez davov. Len vietor, ticho a výhľad.

Rozhľadňa na Hladkom vrchu

Rozhľadňa je otvorená celoročne a pôsobí nenápadne – akoby ani nechcela byť atrakciou. Skôr strážcom krajiny. Zhora vidíš:

• Bystrickú dolinu
• údolie Krásna nad Kysucou
• obrysy Malej Fatry

A hlavne ten pokoj, ktorý sa nedá odfotiť.

Útulňa ako zo starej rozprávky

Cestou dole pribrzdíme pri útulni. Vyzerá trochu ako domček na stračej nôžke – akoby sem ani nepatrila, a predsa tu stojí presne tak, ako má. Potom už len kopírujeme červenú značku, ktorá nás bezpečne vedie späť do údolia.

Sme späť v civilizácii. Ale deň ešte nekončí.

VN Nová Bystrica: pokoj na hladine

Pohľad na hodinky je jasný – do tmy máme ešte čas. Rozhodnutie padne rýchlo: Vodná nádrž Nová Bystrica. Šliapeme do pedálov a ticho pri vode nás ťahá dopredu viac než motivácia. A potom to príde.

Hladina. Ticho. Jesenné farby. Žiadny hluk, len vietor a voda.

Sadneme si. Na chvíľu nič neriešime. Len sme.

A presne vtedy si uvedomíš, že toto je ten moment, kvôli ktorému si sem šiel.

Sedlo Lutiška: posledná skúška

Idylka končí. Čaká nás ešte návrat do Žiliny cez sedlo Lutiška. Dlhé, tiahle stúpanie. Také, ktoré ťa neprekvapí, ale postupne vyčerpá.

„Už len hore,“ hovorím si. A tentoraz to myslím vážne.

Keď ho dáš, príde odmena – dlhý zjazd späť do Žiliny.

Návrat po tme

Domov prichádzame za tmy. Unavení, trochu prefúkaní, ale spokojní.

Nie kvôli kilometrom. Ani kvôli výkonu. Ale kvôli tomu, že aj obyčajný novembrový deň sa dá premeniť na malý príbeh.

Tip na výlet: Hladký vrch a VN Nová Bystrica

Ak hľadáš nenáročný, ale pestrý výjazd, kombinácia rozhľadňa na Hladkom vrchu + VN Nová Bystrica je presne ono:

• krátke, ale výživné stúpanie
• výhľady bez davov
• zaujímavosti po ceste (kamenný most)
• pokoj pri vode

A bonus? Ten pocit, že si si deň zobral späť pre seba.

Príspevok Rozhľadňa na Hladkom vrchu jesenný MTB výjazd k VN Nová Bystrica zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Lužany hnoj, 5 mazlíkov, high end studio, sympaťák upratovač, symbolika, stopka, železnica, bocian, krtovský hnoj, betónový plot, cesta nikam, dva fakt nasraté psy, Hajná nová ves, kone, stromy a jeden zdemolovaný kaštieľ, drevo a poučenie. To je cyklotrasa po stopách slovenskej nátury.

Trasa bola od začiatku jasná. Hmla a kosa, Tríbeč ďaleko, predpoveď na ďalší týždeň: dážď a sneh. Posledný deň na horák. Už dávnejšie som chcel zmapovať lokálne hnojiská. GO WEST. Vyrazil som na západ.

10:00 Kaplnka sv. Imricha

Moja prvá zastávka, kaplnka Sv. Imricha je v poli. Stal sa domovom srniek. Pod kaplnkou je dávno vykradnutá krypta, ktorá slúžila ako hrobka. Nad vstupom do kaplnky je umiestnený nápis PAX (POKOJ). V tichu, v strede role, v očakávanom (teda dezolátnom) stave, podobne ako blízky Hajnoveský kaštieľ.

Kaplnku stihli spoluobčania už niekoľko krát totálne vypľundrovať. Hroby boli rozmlátené a vykradnuté už dávno za sociku, za posledné desaťročia z nej zmizli už iba oltár, kovanie, náhrobky a sochy.

Verím, že posmrtnú sochu si určite niektorý roduverný kresťan, slovák osadil na záhradu k všeobecnej radosti z bezpracnej hodnoty, estetiky a umenia. Ešte pred troma rokmi tam bola.

Mimochodom, potomkovia majiteľov sa po nežnej revolúcii vrátili a keď videli v akom je hrobka stave, dali v naivnej predstave peniaze na jej opravu. Urobila sa nová medená strecha, okná, okapy, ... Fakt naivita. Po pár dňoch bolo po medenej streche i okapoch. Dali tam radšej najlacnejšiu plechovú. Realisti.

10:21 Lužany a high-end skládky

O tom, že mám hnoje rád, som už písal. Ten Lužanský objavíte ľahko. Prvá zátačka z horného konca doľava. Z blízkej dobytčej farmy tam stále navážajú nový a nový matroš. Voňavo a teplučko. Nečudo, že si priamo v hnoji urobila domov svorka 5 evidentne nechcených šteniat, ktoré namiesto toho, aby ma naháňali, sa chceli iba ukrutne hrať.

Pred pár dňami som tam na ceste objavil tiež Obsolovecký HIGH END STORE.

Televízory a elektronika všeho druhu. Vždy, keď behám po poľných cestách, musím rozmýšľať nad mentalitou tohto národa. Skládky, skládky, skládky. Zasrať si vlastnú domovinu bordelom všeho druhu. Aké slovenské. Tí osvietenejší bordel zaviažu do igelitových vriec a šup ho na pole. Tí menej osvietení dovezú vlečku a rovno vysypú.

Nedávno som zažil típka, ktorý vyhodil vrece odpadkov priamo za jazdy na cestu. Frčal ďalej. Ale čo, žijeme medzi svojimi. Sme na Slovensku. Iba nechápem prístup konšelov, ktorý namiesto toho, aby pre týchto ľudí sprístupnili kontejnery, spravia opak a spoplatnia zberný dvor. Verím, že zber polozhnitých smradľavých odpadkov a likvidácia skládok bude lacnejšia. Ešte mrzne a oráčina je dosť pevná. Dá sa. Bicykel nepodšmykáva, opatrne však kontrolujem vycvakávanie tretry. Nechcem skončiť v blate s nosom v blate.

10.50 Obsolovská estetika

Obsolovce nikdy nesklamú. Už roky tu operujú magori, ktorí na všetky stromy vápnom maľujú nejaké svastické symboly. Snáď kvôli lepšej úrode. Už dlhšie som nefotil, ale dnes som si foťák zobral. Chcel som zistiť, či som ešte vo forme. Či som ešte schopný ... vycvaknúť tretru a zastaviť kedy chcem.

Prešlo odvtedy pár rokov a so svastiky sme na Slovensku spravili mainstream.

Kopec fotografov túži po exotických destináciách, chcú nájsť originálne zábery. Dám krk na to, že keby japonci vedeli, akú estetiku ponúka slovenská dedina, ucvakali by sa u nás k smrti. Len ich sem nikto nevodí. Napriek všetkým eurofondom máme slabý marketing. Slovenská nátura môže ponúknuť nečakanú estetiku. Ak ste pripravení trošku okolo seba vnímať, cestovanie je zbytočné.

Rakúsko? Úplná nuda. Všade je poriadok, žiaden bordel, žiadne čierne skládky, všetko je upravené, žiadni típkovia po krčmách, tackajúci sa na cestách, všetko funguje. Nič pre kresťanov z východným duchovným espritom.

11.20 Veľké Ripňany: Železnica bez vlakov a nasraté psy

Zdržal som sa. Až gýčové scenérie, čistá príroda. Aj pišpauza bodla. Pred Obsolovským šenkom chvíľu rozmýšľam nad chladenou desinou, ale zavrhujem to: "Dont drink and drive?" Ani nie, Skôr tá kosa na prsty. Znova som si nevzal návleky. Pristavujem pri povestnej Ripňanskej STOP-ke. Pomáhať a chrániť. Furt tu stoja. Neviem načo. Posledný vlak tadeto išiel v minulom storočí. Viem načo. Kde by tak rýchlo a bezpracne vybrali svoje istoty.

Prechádzam okolo Ripňanskej stanice. Bola zúboženejšia než tá hrobka, ale našťastie sa našli eurofondy. Cudzie nechceme, svoje si nedáme. Behá mi hlavou to slovenské národné. Predstavujem si pritom desiatky zničených staníc, fabrík, pivovarov, družstiev, cukrovarov, ... Určite musia existovať na slovensku aj obetavejší ľudia, ktorým záleží na konkrétnom človeku. S prístupom: "Cudzie chceme a to naše spoločné rozdáme."

Prechádzam krížom cez pole, už sa to kĺže, keď zrazu vidím živého bociana. Bocian v januári? Asi sa mu na Slovensku páči. Neodletel. Aspoň niekto. Kde je bocian, tam je aj hnoj. A tak objavujem ten lokálne najväčší, Krtovecký. 4 kopy, za ním družstvo a spoza plota vybiehajú na mňa dva naozaj nasraté psiská. Pozrieš im do očí a čítaš v nich: "Natrhnem ti riť." Nezdržoval som sa. Sú momenty, keď volím veľmi vysokú kadenciu.

12:10 Krtovce a ľadová nirvána

Zamrznutý krtoveský rybník je fotografický prísľub. Mám v sebe takú zvrátenosť. Keď vidím ľady, tak fotím. Kľudne desať, dvadsať, tridsať záberov. Fascinuje ma čistota prírodnej estetiky. Fakt je kosa. Strašná kosa. Ešte podpis. Trochu nažlto pomaľujem ľad a padám. Kam cesta povedie? Zas nikam. Obraciam.

12:30 Smer Vozokany

A ja bojujem. Za desať minút doma v teple, s perfektným bravčovým na rasci, alebo ešte niečo dáme. Odbočujem poľnou na Vozokany, naložíme ešte zo desať kiláčikov. Míňam obrovský niekoľko stometrový kamenný múr. Načo je preboha komu taký šialený múr v poli? Chce tam otvoriť zoologickú záhradu? Kvapku krajšie pôsobí kaplnka s lavičkou.

Taká no name, ale udržovaná. S krížom. Sme predsa kresťania. Kostolov máme naozaj dosť. Ale v duši, namiesto boha máme skôr pokrytectvo, závisť, sebectvo a peniaze. Vozokany, Lipovník a Blesovce preletia ako vietor. Fakt je kosa. Zas som to podcenil.

13:10 Hajná Nová Ves: kaštieľ a park kuriva

Dorážam k polorozborenému Hajnoveskému kaštieľu. Prežil 350 rokov. Keď ho pôvodní majitelia opustili, nastala rabovačka. Naša 90 ročná babka tam slúžila. Povedala, že to trvalo pár hodín a neostalo tam nič. Iba steny. Keď sme sa pýtali: "Kto?", povedala: "V každom dome by si niečo našiel." Aj za sociku dobre slúžil. Ako škola a domov. Starali sa. Posledných 27 nežných rokov ho však úplne dorazilo. 

Napadá ma citácia p. Hanka:

Pred pár rokmi dali nové okapy. Do roka zničené a rozkradnuté. Všetko zatečené, rozpadávajúce sa. Ku kaštieľu patrí aj 11 ha park, s chránenými stromami. Z roka na rok je ich menej a menej. Veď plyn je drahý a kúriť treba. Že rástli stovky rokov?

Cudzie nechceme, ale svoje si nedáme.

Pred pír rokmi sa kaštieľa ujal naivný pamiatkár, ktorý sa rozhodol zasvätiť život oprave kaštieľa. Do parku dal kone, zakázal narubávať stromy. (to aby za rok vyschli a spadli akože samé) Za pol roka mu niekto autogénom rozpílil plot a hladné kone naháňali po celom chotári. Už nerekonštruuje a stromy znova padajú. Kúriť treba. Ťažko rozsúdiť pravdu.

Vraciam sa po asfaltke. Pred pár rokmi s krásnym stromoradím. Dnes tam ostali tri stromy. cestári pochopili, že nie je vhodné a ekonomické mať stromy popri ceste. Chápem ich. Plyn je drahý. Ešte zo dve skládky plné sutiny a bordelu a približujem sa domov.

Slovensko poskytuje fotografovi more estetických príležitostí, len sa treba poobhliadnuť okolo seba.

13:20 Teplá sprcha

Hygiena je dôležitá. Fakt som pako. Prsty mám omrznuté ako Pavka Korčagin. Bez návlekov už ani na krok. Vonku je krásne, ale fakt kosa.

Cyklotrasa po stopách slovenskej nátury

• Zimná cykloturistika dáva netušené estetické možnosti.
• Ak chceš včas vycvaknúť tretry, maj dobre nastavené kufre. A hlavne kontroluje ten vlastný kufor.
• Ak je totiž príliš veľký, tretry nadlho nebudeš potrebovať.

Príspevok MTB cyklotrasa po stopách slovenskej nátury zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.