Tu sa natáčali scény najslávnejšej českej rozprávky. S princeznou Krasomilou sa v televízii stretávame každé Vianoce. Málokto však vie, že Dolský mlýn prežil aj príbehy, ktoré by vydali na temný román.

Dolský mlýn

Filmárska ilúzia vs. krutá realita. Keď sem v roku 1952 prišli filmári natáčať Pyšnú princeznú, mlyn už bol opustený a vyrabovaný. Filmári potrebovali lepší záber, tak zbúrali hotel, ktorý stál oproti. Kazil im panorámu. Ničili skutočnú históriu, aby vytvorili rozprávkovú ilúziu. Aj taká bola vtedajšia éra.

Rod mlynárov Pohl: Stáročia v jednej rodine

Najstaršia zmienka o mlyne je z roku 1573, ale jeho zlatá éra je spojená s rodom Pohlovcov. Tí ho udržali neuveriteľných niekoľko storočí. Prežil požiare, prestavby na barokovú podobu, aj atentáty na mlynára v roku 1910.

Mlyn mal kedysi tri kolesá – dve na mletie obilia a jedno na pílu. Bol to svet sám pre seba – pekáreň, paliareň aj hotel pre prvých turistov. ktorí sa chceli plaviť na loďkách cez Ferdinandovu tiesňavu.

Chlieb verzus neresti: Divoký západ v pohraničí

Po druhej svetovej vojne sa história mlyna zlomila. Potomkovia Pohlovcov museli odísť. Mlyn sa stal svedkom úpadku. Kroniky opisujú vtedajší kraj ako Divoký západ.

Dosídlenci rabovali opustené nemecké domy. Z mlyna mizlo všetko – dosky z podláh, schody i kusy strechy. Z hotela sa na istý čas stal dokonca nevestinec. Majestátnu ruinu znovuobjavil až režisér Bořivoj Zeman.

Roklina z Vysokej Lípy: trail pre MTB šialencov

Z Vysokej Lípy vedie k mlynu jedna z najkrajších roklín Českého Švajčiarska. Ja som ju skúsil zdolať s bicyklom. Bola to chyba. Na tomto „strašidelnom trailíku“ bicykel viac prenášate ako sa veziete.

Radšej ho nechajte doma. Ak však patríte k MTB šialencom, dlhá cesta späť do Jetřichovíc dnom rokliny okolo rieky Kamenice vás odmení skvelou jazdou. Je balzamom na dušu. Ponúka ticho a mystiku, ktorú na preplnenej Pravčickej bráne nenájdete.

Vedeli ste, že v rokline Kamenice sa kedysi stretávali tri svety? mlynársky, pašerácky (pašoval sa tadiaľto tabak a soľ) a začínajúci turistický.

Praktické tipy: Dolský mlýn

Čo potrebujete vedieť (Status 2026)

• Terén: Cesta z Vysokej Lípy je strmá a kamenistá. Ak idete s deťmi, voľte nosič, kočík tu nepretlačíte bez straty nervov.
• Filmárska realita: Ruina je v horšom stave než vo filme Pyšná princezná. Dnešná podoba mlyna je výsledkom práce dobrovoľníkov, ktorí sa ho snažia zachrániť pred úplným rozpadom.
• Najlepší čas: Skoro ráno v pracovný deň. Mlha v rokline pri rieke Kamenice dodáva mlynu ten pravý murakamiovský vibe, ktorý davy turistov cez víkend spoľahlivo zabijú.

Yoast FAQ: Tajomstvá Dolského mlýna

Príspevok Dolský mlýn: Tajomná ruina z Pyšnej princeznej a história rodu Pohl zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Mám elektrický bicykel, slovom elektrobicykel alebo ebike.

Viem, čo si teraz hovoríte. Viem to presne, pretože ste mi to povedali. Osobne. S tým výrazom v tvári, ktorý si ľudia rezervujú pre oznámenie, že si objednali bezlepkovú pizzu alebo začali meditovať.

„Veď sa len vezieš. Ako na motorke.“

Dovoľte, aby som to uviedla na pravú mieru.

Bolí z toho rovnako zadok

To nie je metafora ani básnická licencia. To je biomechanická skutočnosť, overená osobnou praxou na stovkách klilometrov dlažobných kociek, kde sa elektropomoc ticho odmlčí a terén si s vami poradí po svojom, bez ohľadu na to, aký sofistikovaný je váš pohonný systém. Bicykel vám pomáha. Zadok trpí. Vzťah medzi týmito dvoma faktami je zložitejší, než sa zdá z chodníka.

Ale späť k vám a vašim znalostiam o elektrickom bicykli.

Elektropomoc

Viete, čo sa stane nad 25 kilometrov za hodinu? Pomoc sa vypína. Automaticky. Zo zákona. Čo si neušliapete, to nemáte — čo je veta, ktorá znie ako text z kalendára s motivačnými citátmi, ale v tomto prípade je to doslova popis fyziky. Chcete ísť rýchlejšie? Šliapte. Bicykel vám nebude tlieskať, nebude vás chváliť, nepošle vám notifikáciu s emoji plameňa. Bude čakať, či to zvládnete sami.

Musím šliapať, aby to pomáhalo

Znovu, pre istotu, ešte raz: musím šliapať, aby to pomáhalo. Elektropomoc nie je autopilot. Je to spolujazdec, ktorý tlačí vtedy, keď tlačíte vy. Ak prestanete vy, prestane aj on. Je to vlastne lepší priateľ než väčšina ľudí v mojom živote — nikdy ma nenechá urobiť všetko samotnú, ale tiež za mňa neodrie celú prácu.

Som z toho unavená, pre prípad, že by to nebolo jasné.

Cykloteór

Potom je tu ešte jeden fenomén, ktorý som doteraz nedokázala vedecky klasifikovať: človek, ktorý na bicykli nejazdí, ale o elektrobicykloch vie všetko. Je to vzácny tvor. Pohybuje sa prevažne v komentároch a pri stoloch v kaviarňach, odkiaľ sleduje cyklistov s výrazom človeka, ktorý by to tiež vedel, keby chcel. A teórie má prepracované. Vy sa len veziete. To nie je šport. To je podvod na sebe samom. Skutočný cyklista šliape bez asistencie. Skutočný cyklista trpí. Utrpenie je validačné kritérium.

S týmto človekom by som rada strávila dve hodiny na berlínskom Teltowkanáli.

Nie ako výzvu. Ako láskavosť.

Pretože nie každý jazdí na bicykli ako výkonnostný šport. Niekto jazdí preto, že ho to baví. Iný preto, že mu robí dobre byť vonku. Niekto preto, že elektropomoc mu dovolí prejsť tridsať kilometrov tam, kde by bez nej zvládol desať — a potom sa ešte dostať domov bez sanitky. Určite mnohí preto, že kolená už nemajú dvadsať rokov a napriek tomu majú právo na pohyb. Niekto jednoducho preto, že je pekný deň, kanál je rovný a voda sa leskne.

Toto nie sú zlyhania športového charakteru.

Toto sú dôvody.

Pomoc môžem vypnúť a šliapať normálne. Robím to. Sú dni, keď to tak chcem. Sú dni, keď to tak nechcem — a to je, s prepáčením, len a výhradne moja vec.

Elektrobicykel

Elektrický bicykel nie je ťahák na skúške. Nie je to eskalátor na vrchol hory. Je to nástroj, ktorý mení hranicu toho, čo je možné — a táto hranica patrí tomu, kto na bicykli sedí, nie tomu, kto stojí vedľa a posudzuje z chodníka.

Takže: áno, mám elektrický bicykel. Bolí z toho zadok. A som z toho unavená.

Oboje, dámy a páni, je úplne v poriadku.

Autorka tento text napísala po návrate z tridsaťkilometrového výjazdu, s bicyklom prepnutým do režimu bez asistencie na poslednej štvrtine trasy, čisto zo vzdoru. Konštatuje, že vzdor je drahý, ale občas stojí za to.

Príspevok Elektrobicykel alebo sprievodca pre povýšeneckých pešiakov zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Bikesharing je pre amatérov. My máme radi výzvy a autenticitu, čo v preklade znamená, že mestský systém „Bicing“ sme okázalo ignorovali a stavili sme na klasiku. Naším cieľom bola Barcelona na bicykli - prebrázdiť ju, prežiť davy turistov a nezbankrotovať v tržnici.

Požičovňa menšia ako sukňa Twiggy

Bicykle sme si rezervovali v Rivera Bike Rental. Ak si predstavujete priestranný showroom, ste vedľa. Požičovňa je rozlohou úspornejšia než legendárna minisukňa Twiggy, ale má strategickú polohu v centre.

Keďže otvárali až o 9:00 (v Španielsku sa ráno nikam neponáhľajú), využili sme čas na „ľahké“ raňajky v centrálnej tržnici na La Rambla.

Gastronomický šok na tržnici:

• Estetika: 10/10. Všetko žiari, vonia a láka.
• Ekonomika: Infarktová. Našli sme tam kilo Jamónu (sušenej šunky) za neuveriteľných 680 €.
• Pozorovací talent: Najbizarnejšie na tom bolo, že Španieli ho normálne kupovali, akoby to boli rožky v akcii. My sme si radšej len utreli slinu a išli pre naše „herky“.

Gaudí, davy a cyklistický slalom

S bicyklami pod zadkom vyrážame smerom k pamiatkam. Začali sme pri Paláci Güell – jeho priečelie je architektonický skvost, ktorý ma totálne dostal, ale realita ulice nás rýchlo schladila.

Prvým prekvapením bol technický stav našich strojov. Nemalo to síce na legendárny „free-bicykel“ z Lamezia Terme, ale žiadne aerodynamické šťuky to neboli. Je to v podstate neriešiteľný matematický rébus: Ja chcem čo najlepší bicykel za čo najmenej peňazí a majiteľ požičovne chce presný opak. Bod stretu tejto rovnice o dvoch neznámych býva často veľkým (a hlučným) prekvapením.

🛠️ Diagnóza našich tátošov:

• Pedálová oska: Rytmické klepkanie v pravidelných intervaloch.
• Zadný blatník: Kovový klepot fungujúci ako plašič holubov.
• Zadné koleso: Ukážková „osmička“ (opakovanie geometrie v praxi).
• Zvonček: Bol, ale nezvonil.

Množstvo ľudí na La Rambla dosiahlo kritickú úroveň – nedalo sa tam hýbať, nieto ešte pedálovať. Úmerne s blízkosťou Gaudího domov sa zvyšoval počet našich nervóznych reakcií: „Sorry, pardon, excuse me, disculpa…“ Gaudí bol rozhodne pre kasu barcelonskej radnice požehnaním, ale pre cyklistov v sezóne je to čistý očistec. Aplikovali sme radšej taktický ústup a po cyklotrasách sme sa preštrikovali k Sagrada Familia.

V parku prudko flekujeme. Akási pani rozhodila do piesku sáčok so zrním a my sme sa ocitli uprostred tornáda stoviek holubov. Bicykel v takejto chvíli nemá šancu.

Náš cestovateľský tip: Namiesto trojhodinového čakania v rade na vstup do chrámu sme objavili lokálnu paellu (a nielen paellu) v parku. Pohľad na veže katedrály a hnedočervenú harmóniu na lavičkách - s plným bruchom je podľa nás oveľa lepší estetický zážitok.

La Barceloneta Útek k moru a tekuté osvieženie

Z preplneného centra nás to ťahalo k vode. Prešli sme luxusnou pešou zónou až k parku s fontánou Chariot of the Aurora. Z atrakcií na pešej zóne nás okrem veľkorozmerných bublín najviac zaujal týpek na kraji cyklochodníka. Ležal na nafukovacom matraci a čítal knihu. Vedľa neho na zemi long drink s paraplíčkom a slamkou.

Zoologickú záhradu sme veľkoryso vynechali a zamierili priamo do La Barceloneta.

Pobrežie, moderná architektúra a morský vzduch nám konečne rozviazali pedále. Naše herky pútali zaslúženú pozornosť, najmä u používateľov elektrobajkov Bicing. Predbiehali nás s hrdosťou víťazov a výrazom absolútneho pohŕdania.

Túto jazdu sme si „osladili“ v Queens Pube, kde sme do seba hodili dva Guinnessy. Áno, piť írske pivo v Barcelone po jazde na španielskych bicykloch je bizarné, ale v tom teple to bola čistá spása. Navyše sme tu konečne objavili bezplatné toalety.

🚲 Verdikt: Je Barcelona mestom cyklistov?

Napriek tomu, že mesto má vlastný bikesharing a kilometre cyklotrás, môj pocit je rozpačitý.

Prečo (ne)bicyklovať v Barcelone:

1. Turistické zóny: Sú totálne overcrowded. Bicykel je tam skôr príťažou než dopravným prostriedkom.
2. Cyklotrasy: Existujú, sú fajn, ale akonáhle zídete do historických uličiek, stávate sa nepriateľom peších turistov.
3. Zážitok: Neopísateľný. Aj na „starých herkách“ má mesto úplne inú dynamiku ako z okna autobusu.

❓ FAQ pre odvážnych cyklistov

A čo vy? Máte podobne bizarný zážitok s požičaným bicyklom? Napíšte nám na redakčný e-mail, radi uverejníme! Objavovanie mesta na bicykli patrí do našej povinnej výbavy a Barcelona, aj so svojím chaosom a predraženou šunkou, za ten pot rozhodne stála. Do ďalšieho reštartu, priatelia! 🚲☀️

Príspevok Barcelona na bicykli: Ako sme prežili „staré herky“ a jamón za cenu jazdeného auta zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Na Čachtický hrad vedie mnoho ciest. A nielen z Čachtíc samotných. My sme sa rozhodli zdolať tento cieľ bicyklami po stopách Lazovej stovky. Helma, pitný režim, zapnúť tretry a vyrážame - MTB cyklotrasy Čachtice, smer Vrbové, Šípkové a Ošmek. Práve vo Vrbovom si dávame oficiálny štart aj cieľ.

Výstup zo Šípkového na Ošmek

Na konci Šípkového strácame asfalt. Bicyklami vybiehame na pole, ktoré nás privedie modrou značkou až ku zvážnici na osadu Ošmek.

Pripeká a my sa potíme. Počasie nádherne vyšlo a zatiaľ si to skvelo užívame. Cyklotrasy na Čachtice prekvapujú.

Z Ošmeku na Plešivec

Skutočný záhul však prichádza až s výstupom na Veľký Plešivec (470 m.n.m.). "To snáď nemyslia vážne. Kto sem tie kopce navozil?" Napriek výkonným e-bajkom zopár krát tlačíme. Veľký Plešivec sa ale odmení. Krásnym výhľadom na široké okolie Vážskej kotliny.

Nevieme prestať fotiť. Z vrchu Plešivca vedie nádherný turistický chodník až na hrad. Zneužívame ho ako parádny single trail. Až na pár brdkov je to prevažne stále dole kopcom.

Občas stretávame turistov i cyklistov idúcich v protismere. V ich očiach je vidno otázku: "Ešte ďaleko na kopec?" Ej veru dosť. Tá šedá machuľa v pozadí je Čachtický hrad. Keď ho už vidíme, sme spokojnejší. Len zle neodbočiť. V priesmyku je odbočka na Višňové. Padneme dole a ten stupák po druhý krát by sme už nemuseli prežiť. :-)

Spúšťame sa na Čachtický hrad.

Čachtický hrad

Ide máj. Práve dnes je otvorenie sezóny. A na hrade to pulzuje životom. Hrad sa vypína na vrchu Čachtického krasu. Sú tu i jaskyne a podzemie. Z Čachtíc sem prúdia davy turistov. Dostanete sa sem aj priamo vlakom z Nového mesta nad Váhom. Najčastejším výstupom, ako sa na Čachtický hrad dostať, je práve z centra Čachtíc. V obci hneď blízko Draškovičovského kaštieľa je parkovisko, kde si môžte odstaviť auto. Tí pohodlnejší sa môžu ešte kúsok vyššie vyviezť. Tam je už ale platený parking. Ďalej len pešo.

Je to mierny, nenáročný, ale dosť unavujúci výstup. Najmä v horúcich letných dňoch. Cesta je takmer pod hrad vyasfaltovaná. Trvá približne 50 minút po zelenej turistickej trase. Cestou určite dostanete ponuku na vstup do miestneho strašidelného podzemia a na kúpu knihy o histórii Čachtíc. Ak vám ju ponúkne autor sám, nedá sa odmietnuť. :-)

Aj by sme vstúpili do podzemia. Keby sme nemali bicykle. Pokračujeme radšej do centra a okolo kostola malebnou cestičkou do doliny na Myjavské kopanice a Višňové.

Práve vo Višňovom máme tip na najkrajší výstup. Z Nového mesta nad Váhom ide nádherná železničná lokálka cez Čachtice, až na Starú Turú. Vy však vystúpte až na zastávke Višňové.

Turistický chodník poza hrad je síce strmý, ale rozhodne zaujímavejší ako cesta po asfalte. Sem ale cyklotrasy Čachtice nevedú. A cesta vlakom touto dolinou patrí medzi naše najkrajšie železničné zážitky.

Višňové

Zadným okruhom sa vraciame cez sedlo Ošmek späť do Šípkového a na Vrbové. Máme dosť. Je podvečer. Dnes krásnych 33 km s viac ako kilometrovým prevýšením. (pozri trasa)

Už o týždeň sa chystáme na ďalší z cieľov, hrad Tematín.

Príspevok MTB cyklotrasy Čachtice: cez Ošmek a Višňové na Čachtický hrad zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Blato, sychravo a jarné počasie odrádza od túžby zajazdiť si iba mäkším povahám. Aj dnes som vytiahol horák, reku: "Dám nejaký kilometer, aby sa tá šošovicová ľahšie vstrebávala." Terén v okolí Babice je naozaj dosť ílovitý. MTB Bojná zvykne cyklistu v takých chvíľach prekvapiť. Mám už predošlú skúsenosť a mám aj rozum. Ten hovorí: "Nelez do polí. Nelez ani na poľné cesty, lebo sa zaboríš a zadrbeš tak, že to ani o týždeň nedáš dole."

MTB Okolo Babice

Znudene som zvládol prvú desinu po asfalte. Cesty vlhké, ale bez dažďa, príjemne, ani nefúkalo. Predsa len to skúsim. Za dedinou som vyliezol na poľnú cestu a išlo to. Ďalších desať kilákov bezo zmeny. Krásny pocit, nálada, atmosféra, endorfíny. Do toho volá sused, že či nejdem na bajk. "Veď som", vravím mu "a idem krížom na Bojnú", poznamenávam veselo. Uznanlivo zahmkal a ja som sa pobral ďalej.

Na zvážniciach Inovca

Zrazu predo mnou traktor. Vravím si: "toto nebude dobré." A nebolo. Už po chvíli vo vyjazdených koľajach som pochopil, že čo 100 metrov, to kilo blata navyše. Otočiť sa? Naspäť to je dlhá cesta a hanba k tomu. Veď som utrúsil čosi o MTB Bojná.

Ego prvýkrát vyhralo a ja som prišiel po pol hodine pod Staré Kopanice. Teda nie ja, ale ten korpus človeka a bicykla obhádzaný blatom zo všetkých strán. Trochu sa rozpršalo a mne začalo byť do smiechu. Už je všetko jedno. Rovno som zamieril do hory na lesnú cestu. Veď to opadá.

Keď prehrá zdravý rozum viackrát

To prehral zdravý rozum po druhý krát. Kto mal vedieť, že lesáci budú aj v tomto daždi zvážať drevo? Ak som mal predtým nejaké miesta čisté, po tejto skúsenosti ostali čisté iba oči. Mal som totiž na nich brýle, alebo aspoň to, čo z nich zostalo.

Jazda ako remeň. Vlhkosť nadeľuje svoje rozkoše. Spomínam na starú ruskú pesničku o krokodílovi, ktorý sa cez narodeniny váľal celé hodiny radostne v blate. Cítil som jasné súvislosti. A tak vám dám tri dobré rady k jarnej bajkovačke:

Inovecká MTB skúsenosť

1. Ak prší, nelez na polia. Najmä nie na oráčinu a ťažobné lesné cesty.
2. Ak ti je jasné, že neprejdeš bez strát, vykašli sa na hrdinstvá a otoč to. Ihneď to otoč. Alebo choď radostne ďalej. Potom sa ale nečuduj a uži si to blato dosýta.
   A do tretice:
3. Ak je po niekoľkodennom daždi, ak prší a ak si v paži ďaleko od civilizácie, maj zo sebou aspoň náhradnú dušu a pumpu. Ak totiž pichneš a bude ťa čakať niekoľko hodinové tlačenie v lese, v daždi a v blate, spomenieš si určite popri bohovi aj na Borisa Polevoja a jeho Príbeh ozajstného človeka.

Do kúpeľne priatelia. Zhadzujem to, čo sa ešte nedávno volalo farebným cyklodresom. Vážim o tri kilá viac.

Príjemný deň, užite si jarnú bajkovačku na Považskom Inovci a reštartu nazdar. :-)

Príspevok MTB Bojná: Keď je ego väčšie ako tvoj rozum zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Jeseň v listnatých lesoch má zvláštnu schopnosť – spomalí čas. Farby sú sýtejšie, vzduch ostrejší a každý lúč slnka pôsobí ako malý dar. Turistika je fajn. Ale na bicykli sa ten svet otvorí akosi viac. Rýchlejšie, širšie, intenzívnejšie. A presne preto vyrážame na MTB okolo Súľova a Manína.

Sedlo Patúch: ticho, les a možno aj macko

Štartujeme poobede od chaty Patúch pri Lietavskej Svinnej. Už prvé metre naznačia, že to nebude úplne zadarmo. Stúpame farebným lesom do sedla Patúch a ja si v duchu hovorím:

„Dobrý nápad s tou pol dňovou dovolenkou.“

Les hrá všetkými farbami. Miestami je to až podozrivo dokonalé – ako keby niekto prepálil saturáciu. Keď zasvieti slnko, celé to pôsobí tak trochu neskutočne. Súľov je na jeseň najkrajší, hoci.. Niekde tu vraj chodí aj medveď.

Zatiaľ sme mali šťastie – alebo skôr rešpekt. On je tu doma. My sme len na návšteve.

Súľovské skaly: gýč, ktorý ti nevadí

Zo sedla schádzame lesom smer Súľov. A potom sa to otvorí. Súľovské skaly.

Na jeseň pôsobia až gýčovo krásne. Tie veže, bralá a skalné mestá vyzerajú, akoby ich niekto rozostaval podľa fantázie. Vraj tu kedysi stálo more a tieto skaly sú jeho dnom – len obráteným naruby.

Trochu sa zatiahne. Farby už nie sú také zlaté, ale stále majú silu. Nie je to Instagram. Je to lepšie.

Vrchteplá: názov, ktorý klame

Zo Súľova pokračujeme cez kopček do Vrchteplej. Dlho som si myslela, že to je názov nejakého vrchu. Nie je.

Je to malá obec, tichá, nenápadná. Taká, kde máš pocit, že čas tu plynie inak. Bez tlaku, bez hluku. Len domy, lúky a lesy okolo.

Bosmany: výhľad, ktorý si treba zaslúžiť

Tentoraz vynechávame Manínsku tiesňavu. Odbočíme na náučný chodník poza Ostrenec smer Bosmany. Bicykle necháme dole a vybehneme hore pešo. A stojí to za to.

Bosmany sú skalné bralo s výhľadom na Manínsku dolinu. Nie je to miesto, kde sa tlačia davy. Skôr taký malý únik. Výhľad, ktorý si musíš trochu zaslúžiť.

Chvíľu stojíme. Mlčíme. Také tie momenty, keď nikto nič nekomentuje, lebo netreba.

Obrovská lavička a malé zastavenie

Pokračujeme ďalej cez lesy a lúky až k obrovskej lavičke. Áno, presne takej, na ktorej sa cítiš ako dieťa. Sadneme si.

Maníny máme ako na dlani. Vietor sa opiera do kopcov, tráva šuští a človek si uvedomí, že nič viac vlastne netreba.

Súboj s časom

Cesta späť vedie cez Bodinú, sedlo Marek a Malú Čiernu. A zrazu už nejde o výhľady. Ide o čas. Slnko klesá, tiene sa predlžujú a my zrýchľujeme. Ten zvláštny pocit, keď vieš, že to ešte stihneš… ale musíš zabrať.

Do Lietavskej Svinnej prichádzame presne na hrane. Stmieva sa a dopadajú prvé kvapky dažďa. Ako keby to celé malo presne načasovaný koniec.

Výjazd, ktorý si zapamätáš

Máme za sebou ďalší výjazd. MTB okolo Súľova a Manína nie je najdlhšia trasa. Možno ani nie najťažšia. Ale jedna z tých, ktoré si zapamätáš. Kvôli farbám, tichu a tomu zvláštnemu pocitu, že si bol na správnom mieste v správny čas.

A presne kvôli tomu sa sem raz vrátime.

FAQ: Ako sa pripraviť na jesennú MTB bajkovačku

Príspevok MTB okolo Súľova a Manína: cez kopce, lesy a lúky na bajku zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Bol to posledný cieľ Žilinskej putovačky. Začiatkom novembra sa dni už krátia, ale vzduch má stále tú zvláštnu jesennú mäkkosť, ktorá ťa ešte nepustí domov. A tak vyrážame – posledný cieľ Žilinskej putovačky: rozhľadňa na Hladkom vrchu nad Zborovom nad Bystricou.

Leží vo výške 750 m n. m. a pôvodne slúži ako protipožiarna monitorovacia veža. Pre nás má však inú funkciu – výhľady. Bystrická dolina, údolie Krásna nad Kysucou a v diaľke aj silueta Malej Fatry. Také tie momenty, keď si povieš: „Dobre, toto stálo za to.“

Nenápadný kamenný most, ktorý prehliadneš

Ráno vyrážame zo Žiliny smer Kysuce. V Dunajove odbočíme na Blažkov a tam prichádza prvé malé prekvapenie.

Kamenný most.

Žiadne tabule, žiadne davy. Len stavba, okolo ktorej by si pokojne prešiel bez povšimnutia. A pritom patrí medzi najväčšie celokamenné mosty na Slovensku – má výšku 10 metrov a dĺžku viac ako 53 metrov.

Stále slúži. Ticho, bez pozornosti. Presne tak, ako to majú radi veci, ktoré prežili viac než jednu generáciu.

Stúpanie na Hladký vrch

Z Blažkova cez Vyšné Vane začíname stúpať na Hladký vrch. Nie je to dlhé, ale vie to štípať do nôh. Priznávam – miestami tlačím.

„Ešte kúsok,“ hovorím si.
„To hovoríš už desať minút,“ odpovedá mi hlava.

Ale presne o tom to je. A potom sa to zlomí. Les sa otvorí a my stojíme pri rozhľadni. Bez veľkých fanfár, bez davov. Len vietor, ticho a výhľad.

Rozhľadňa na Hladkom vrchu

Rozhľadňa je otvorená celoročne a pôsobí nenápadne – akoby ani nechcela byť atrakciou. Skôr strážcom krajiny. Zhora vidíš:

• Bystrickú dolinu
• údolie Krásna nad Kysucou
• obrysy Malej Fatry

A hlavne ten pokoj, ktorý sa nedá odfotiť.

Útulňa ako zo starej rozprávky

Cestou dole pribrzdíme pri útulni. Vyzerá trochu ako domček na stračej nôžke – akoby sem ani nepatrila, a predsa tu stojí presne tak, ako má. Potom už len kopírujeme červenú značku, ktorá nás bezpečne vedie späť do údolia.

Sme späť v civilizácii. Ale deň ešte nekončí.

VN Nová Bystrica: pokoj na hladine

Pohľad na hodinky je jasný – do tmy máme ešte čas. Rozhodnutie padne rýchlo: Vodná nádrž Nová Bystrica. Šliapeme do pedálov a ticho pri vode nás ťahá dopredu viac než motivácia. A potom to príde.

Hladina. Ticho. Jesenné farby. Žiadny hluk, len vietor a voda.

Sadneme si. Na chvíľu nič neriešime. Len sme.

A presne vtedy si uvedomíš, že toto je ten moment, kvôli ktorému si sem šiel.

Sedlo Lutiška: posledná skúška

Idylka končí. Čaká nás ešte návrat do Žiliny cez sedlo Lutiška. Dlhé, tiahle stúpanie. Také, ktoré ťa neprekvapí, ale postupne vyčerpá.

„Už len hore,“ hovorím si. A tentoraz to myslím vážne.

Keď ho dáš, príde odmena – dlhý zjazd späť do Žiliny.

Návrat po tme

Domov prichádzame za tmy. Unavení, trochu prefúkaní, ale spokojní.

Nie kvôli kilometrom. Ani kvôli výkonu. Ale kvôli tomu, že aj obyčajný novembrový deň sa dá premeniť na malý príbeh.

Tip na výlet: Hladký vrch a VN Nová Bystrica

Ak hľadáš nenáročný, ale pestrý výjazd, kombinácia rozhľadňa na Hladkom vrchu + VN Nová Bystrica je presne ono:

• krátke, ale výživné stúpanie
• výhľady bez davov
• zaujímavosti po ceste (kamenný most)
• pokoj pri vode

A bonus? Ten pocit, že si si deň zobral späť pre seba.

Príspevok Rozhľadňa na Hladkom vrchu jesenný MTB výjazd k VN Nová Bystrica zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Lužany hnoj, 5 mazlíkov, high end studio, sympaťák upratovač, symbolika, stopka, železnica, bocian, krtovský hnoj, betónový plot, cesta nikam, dva fakt nasraté psy, Hajná nová ves, kone, stromy a jeden zdemolovaný kaštieľ, drevo a poučenie. To je cyklotrasa po stopách slovenskej nátury.

Trasa bola od začiatku jasná. Hmla a kosa, Tríbeč ďaleko, predpoveď na ďalší týždeň: dážď a sneh. Posledný deň na horák. Už dávnejšie som chcel zmapovať lokálne hnojiská. GO WEST. Vyrazil som na západ.

10:00 Kaplnka sv. Imricha

Moja prvá zastávka, kaplnka Sv. Imricha je v poli. Stal sa domovom srniek. Pod kaplnkou je dávno vykradnutá krypta, ktorá slúžila ako hrobka. Nad vstupom do kaplnky je umiestnený nápis PAX (POKOJ). V tichu, v strede role, v očakávanom (teda dezolátnom) stave, podobne ako blízky Hajnoveský kaštieľ.

Kaplnku stihli spoluobčania už niekoľko krát totálne vypľundrovať. Hroby boli rozmlátené a vykradnuté už dávno za sociku, za posledné desaťročia z nej zmizli už iba oltár, kovanie, náhrobky a sochy.

Verím, že posmrtnú sochu si určite niektorý roduverný kresťan, slovák osadil na záhradu k všeobecnej radosti z bezpracnej hodnoty, estetiky a umenia. Ešte pred troma rokmi tam bola.

Mimochodom, potomkovia majiteľov sa po nežnej revolúcii vrátili a keď videli v akom je hrobka stave, dali v naivnej predstave peniaze na jej opravu. Urobila sa nová medená strecha, okná, okapy, ... Fakt naivita. Po pár dňoch bolo po medenej streche i okapoch. Dali tam radšej najlacnejšiu plechovú. Realisti.

10:21 Lužany a high-end skládky

O tom, že mám hnoje rád, som už písal. Ten Lužanský objavíte ľahko. Prvá zátačka z horného konca doľava. Z blízkej dobytčej farmy tam stále navážajú nový a nový matroš. Voňavo a teplučko. Nečudo, že si priamo v hnoji urobila domov svorka 5 evidentne nechcených šteniat, ktoré namiesto toho, aby ma naháňali, sa chceli iba ukrutne hrať.

Pred pár dňami som tam na ceste objavil tiež Obsolovecký HIGH END STORE.

Televízory a elektronika všeho druhu. Vždy, keď behám po poľných cestách, musím rozmýšľať nad mentalitou tohto národa. Skládky, skládky, skládky. Zasrať si vlastnú domovinu bordelom všeho druhu. Aké slovenské. Tí osvietenejší bordel zaviažu do igelitových vriec a šup ho na pole. Tí menej osvietení dovezú vlečku a rovno vysypú.

Nedávno som zažil típka, ktorý vyhodil vrece odpadkov priamo za jazdy na cestu. Frčal ďalej. Ale čo, žijeme medzi svojimi. Sme na Slovensku. Iba nechápem prístup konšelov, ktorý namiesto toho, aby pre týchto ľudí sprístupnili kontejnery, spravia opak a spoplatnia zberný dvor. Verím, že zber polozhnitých smradľavých odpadkov a likvidácia skládok bude lacnejšia. Ešte mrzne a oráčina je dosť pevná. Dá sa. Bicykel nepodšmykáva, opatrne však kontrolujem vycvakávanie tretry. Nechcem skončiť v blate s nosom v blate.

10.50 Obsolovská estetika

Obsolovce nikdy nesklamú. Už roky tu operujú magori, ktorí na všetky stromy vápnom maľujú nejaké svastické symboly. Snáď kvôli lepšej úrode. Už dlhšie som nefotil, ale dnes som si foťák zobral. Chcel som zistiť, či som ešte vo forme. Či som ešte schopný ... vycvaknúť tretru a zastaviť kedy chcem.

Prešlo odvtedy pár rokov a so svastiky sme na Slovensku spravili mainstream.

Kopec fotografov túži po exotických destináciách, chcú nájsť originálne zábery. Dám krk na to, že keby japonci vedeli, akú estetiku ponúka slovenská dedina, ucvakali by sa u nás k smrti. Len ich sem nikto nevodí. Napriek všetkým eurofondom máme slabý marketing. Slovenská nátura môže ponúknuť nečakanú estetiku. Ak ste pripravení trošku okolo seba vnímať, cestovanie je zbytočné.

Rakúsko? Úplná nuda. Všade je poriadok, žiaden bordel, žiadne čierne skládky, všetko je upravené, žiadni típkovia po krčmách, tackajúci sa na cestách, všetko funguje. Nič pre kresťanov z východným duchovným espritom.

11.20 Veľké Ripňany: Železnica bez vlakov a nasraté psy

Zdržal som sa. Až gýčové scenérie, čistá príroda. Aj pišpauza bodla. Pred Obsolovským šenkom chvíľu rozmýšľam nad chladenou desinou, ale zavrhujem to: "Dont drink and drive?" Ani nie, Skôr tá kosa na prsty. Znova som si nevzal návleky. Pristavujem pri povestnej Ripňanskej STOP-ke. Pomáhať a chrániť. Furt tu stoja. Neviem načo. Posledný vlak tadeto išiel v minulom storočí. Viem načo. Kde by tak rýchlo a bezpracne vybrali svoje istoty.

Prechádzam okolo Ripňanskej stanice. Bola zúboženejšia než tá hrobka, ale našťastie sa našli eurofondy. Cudzie nechceme, svoje si nedáme. Behá mi hlavou to slovenské národné. Predstavujem si pritom desiatky zničených staníc, fabrík, pivovarov, družstiev, cukrovarov, ... Určite musia existovať na slovensku aj obetavejší ľudia, ktorým záleží na konkrétnom človeku. S prístupom: "Cudzie chceme a to naše spoločné rozdáme."

Prechádzam krížom cez pole, už sa to kĺže, keď zrazu vidím živého bociana. Bocian v januári? Asi sa mu na Slovensku páči. Neodletel. Aspoň niekto. Kde je bocian, tam je aj hnoj. A tak objavujem ten lokálne najväčší, Krtovecký. 4 kopy, za ním družstvo a spoza plota vybiehajú na mňa dva naozaj nasraté psiská. Pozrieš im do očí a čítaš v nich: "Natrhnem ti riť." Nezdržoval som sa. Sú momenty, keď volím veľmi vysokú kadenciu.

12:10 Krtovce a ľadová nirvána

Zamrznutý krtoveský rybník je fotografický prísľub. Mám v sebe takú zvrátenosť. Keď vidím ľady, tak fotím. Kľudne desať, dvadsať, tridsať záberov. Fascinuje ma čistota prírodnej estetiky. Fakt je kosa. Strašná kosa. Ešte podpis. Trochu nažlto pomaľujem ľad a padám. Kam cesta povedie? Zas nikam. Obraciam.

12:30 Smer Vozokany

A ja bojujem. Za desať minút doma v teple, s perfektným bravčovým na rasci, alebo ešte niečo dáme. Odbočujem poľnou na Vozokany, naložíme ešte zo desať kiláčikov. Míňam obrovský niekoľko stometrový kamenný múr. Načo je preboha komu taký šialený múr v poli? Chce tam otvoriť zoologickú záhradu? Kvapku krajšie pôsobí kaplnka s lavičkou.

Taká no name, ale udržovaná. S krížom. Sme predsa kresťania. Kostolov máme naozaj dosť. Ale v duši, namiesto boha máme skôr pokrytectvo, závisť, sebectvo a peniaze. Vozokany, Lipovník a Blesovce preletia ako vietor. Fakt je kosa. Zas som to podcenil.

13:10 Hajná Nová Ves: kaštieľ a park kuriva

Dorážam k polorozborenému Hajnoveskému kaštieľu. Prežil 350 rokov. Keď ho pôvodní majitelia opustili, nastala rabovačka. Naša 90 ročná babka tam slúžila. Povedala, že to trvalo pár hodín a neostalo tam nič. Iba steny. Keď sme sa pýtali: "Kto?", povedala: "V každom dome by si niečo našiel." Aj za sociku dobre slúžil. Ako škola a domov. Starali sa. Posledných 27 nežných rokov ho však úplne dorazilo. 

Napadá ma citácia p. Hanka:

Pred pár rokmi dali nové okapy. Do roka zničené a rozkradnuté. Všetko zatečené, rozpadávajúce sa. Ku kaštieľu patrí aj 11 ha park, s chránenými stromami. Z roka na rok je ich menej a menej. Veď plyn je drahý a kúriť treba. Že rástli stovky rokov?

Cudzie nechceme, ale svoje si nedáme.

Pred pír rokmi sa kaštieľa ujal naivný pamiatkár, ktorý sa rozhodol zasvätiť život oprave kaštieľa. Do parku dal kone, zakázal narubávať stromy. (to aby za rok vyschli a spadli akože samé) Za pol roka mu niekto autogénom rozpílil plot a hladné kone naháňali po celom chotári. Už nerekonštruuje a stromy znova padajú. Kúriť treba. Ťažko rozsúdiť pravdu.

Vraciam sa po asfaltke. Pred pár rokmi s krásnym stromoradím. Dnes tam ostali tri stromy. cestári pochopili, že nie je vhodné a ekonomické mať stromy popri ceste. Chápem ich. Plyn je drahý. Ešte zo dve skládky plné sutiny a bordelu a približujem sa domov.

Slovensko poskytuje fotografovi more estetických príležitostí, len sa treba poobhliadnuť okolo seba.

13:20 Teplá sprcha

Hygiena je dôležitá. Fakt som pako. Prsty mám omrznuté ako Pavka Korčagin. Bez návlekov už ani na krok. Vonku je krásne, ale fakt kosa.

Cyklotrasa po stopách slovenskej nátury

• Zimná cykloturistika dáva netušené estetické možnosti.
• Ak chceš včas vycvaknúť tretry, maj dobre nastavené kufre. A hlavne kontroluje ten vlastný kufor.
• Ak je totiž príliš veľký, tretry nadlho nebudeš potrebovať.

Príspevok MTB cyklotrasa po stopách slovenskej nátury zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.