Totálna endoprotéza bedrového kĺbu nebola v mojich plánoch. Po rokoch bicyklovania, behov, pádov a kompromisov som však skončil na operačnom stole…
Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Železný muž štartuje. Konečne je zo mňa diaľkoplaz. 285 šouravých príkrokov a som pri okne na druhej strane oddelenia. Pomalá otočka. Šikmá plocha, schody, ďalšia skúška. Oproti sa presúva Jozef, bedro a koleno, bratia v zbrani, pousmejeme sa a pozdravíme – sme taká tréningová dvojica. Kedy to začalo?
Prvé poznanie
Raz, pred temer dvadsiatimi rokmi, sme na jarnom cyklokempe bicyklovali z Makarskej cez Brelu a Aržano do Bosny a Hercegoviny okolo Buško Jezera a späť. Apríl, žiaden veľký záhul, nejakých 1808 výškových metrov a 164 km. V našej kope nás bolo šesť. Do kopca som kilometre ťahal špicu ako hoblík. Prevod 53/19, malú pílu som samozrejme schválne neprehodil. Bavilo ma sledovať tie nešťastné pohľady za mnou.
Odrazu sa ku mne pritiahol kamarát a povedal: „Počúvaj, ja som ortopéd. Ak budeš ťahať takéto ťažké prevody v tých kopcoch s tou vychýlenou nohou, odpáliš si bedrový kĺb.“
Netušil som, že je ortopéd. Iba som sa usmial a pridal. Bol som zvyknutý na pripomienky spolujazdcov o rozumnom tempe. Cikpauza, krásna panoráma, padá reťaz… každý mal svoj spôsob, ako ma zastaviť.
Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Káva alebo kakao? Na jednej strane oddelenia je automat s kakaom a čajmi, na druhej kávový. Káva alebo kakao? Sestričky si práve predávajú večernú zmenu. Na trojke sa sťažuje na bolesti, ten na päťke bol dosť agresívny, osmička potrebuje preväz, zajtra odchádza. Riešia izbu po izbe. Ešte ráno ma ukrižovali, ale aspoň som si dobre pospal.
Cyklonirvána: Ako som sa dostal k totálnej endoprotéze bedrového kĺbu
Od Buško Jezera prešlo pár rokov. Z cyklistiky sa postupne stala moja druhá životná droga. Talianske Stelvio, Mortirolo, Gavia, brána do pekla Zoncolan, Lago di Garda, Sella Ronda, Savojské Alpy, rakúsky Kitzbüheler Horn, Galibier, Alpe d’Huez, Mont Cenis, či najvyššia asfaltová cesta Európy Col de la Bonette. Každý kopec mal svoj príbeh a každý ma presviedčal, že hranice sú často iba v hlave. Niektoré s cieľov sme zdolávali aj s Igorom. Dnes už s nami nejazdí. Po páde a niekoľkotýždňovej kóme sme sa s ním museli rozlúčiť.
Oficiálna verzia štartu mojej kĺbovej kariéry by mala znieť nejakým ťažkým pádom vo veľkej rýchlosti. Pravda však bola oveľa prozaickejšia. Po troch pivách som si sadol na skladačku, frajersky som riadil jednou rukou, druhou telefonoval a predné koleso mi zapadlo do električkovej koľaje. Zaseklo sa a potom si pamätám iba pocit, že od členka mám urezanú nohu. Telo má zvláštny talent klamať. Adrenalín a endorfíny chvíľu presvedčia človeka, že vlastne o nič nejde.
Nebolo to také zlé. Zlomená píšťala, natrhnutá achilovka a komplet vyvrátený priehlavok ľavej nohy. Pamätám, ako sa nado mnou skláňala nejaká milá dievčina s chlapcom a pýtali sa: „Je vám niečo? Odvezieme vás do nemocnice?“ „Chcem ísť domov,“ len som zamrmlal, keď som zistil, že mi neodrezalo nohu. „Bicykel je v poriadku?“ Obával som sa o to hlavné. 🙂
Doviezli ma domov, pomohli mi sadnúť na gauč pred telku a ja som tam len do rána sedel. Ráno mal členok veľkosť stredne veľkej hlávkovej kapusty. Bolo vidieť nejaké kostičky. Moja zodpovednejšia polovička ma akosi prešúchala do auta a o hodinu som bol na vozíku na chirurgii. „To s tým idete až teraz? Ste sa zbláznili?“ nahnevaný chirurg si čosi kamsi šomre. Čakáreň plná ľudí, ktorí čakajú na svoje malé aj veľké problémy. A medzi nimi sedí magor, ktorý si nechal nohu do rána narásť na veľkosť kapusty.
Druhé poznanie
Nasledovali tri mesiace. Noha v bandáži, veľké barly, potom francúzske barly. Rehabilitácia v Barónke, v teplom bazéne. Učím sa znova chodiť. Je tam teplá voda, postupná hĺbka a veľa detí. Len tak sa v bazéne šúram, dnes po krk vo vode a zajtra o pár centimetrov menej. Najprv odľahčiť členku a väzivám, potom postupne pridávať záťaž. Predpísali mi aj magneto a elektroterapie. Možno pomohli. Ale pochopil som jednu vec: rehabilitáciu za človeka žiadny prístroj neurobí.
Tak sa šúram medzi deťmi v bazéne. Majú tam večernú akadémiu plávania a chvíľu trvalo, kým si na mňa mamičky zvykli. Tie pohľady hovorili svoje. Nie, nie, nie som žiaden úchyl. Len sa tu učím znova chodiť.
Beh a ultra
Po pol roku som bol opäť v kondícii. Človek je zvláštny tvor. Keď ho telo konečne prestane brzdiť, okamžite začne rozmýšľať, ako ho znova potrápiť. Bude zo mňa železný muž. Erik, Vanda, Ivo, Taras i Mária ma v Kardionápravníku nadchli pre beh a ultra. Nemal som na to techniku, trénera, postavu – iba tú moju tupú hlavu.
Pamätám, že svoj prvý polmaratón som odbehol dva dni po sebe. Deň pred ČSOB maratónom, v ktorom sa rozhodla bežať so mnou aj Lucka, moja dcéra, som chcel mať istotu, že to dám. Tak som si dal 22 kilometrov na ováloch okolo Štrkoveckého jazera večer pred pretekom. Nohy som mal ako betón, ale nakoniec som vyhral – ráno som dobehol 4 minúty pred dcérou a to sa počíta. Tam som sa rozhodol prvýkrát stať sa železným mužom.
V decembri na topoľčianskom 48h plaveckom maratóne som odcrawloval s prestávkami 8 hodín. Každý meter sa počíta.
Bežky a tretie poznanie
Nepriznal som sa však ešte k jednej závislosti. Milujem bežky. Ramsau am Dachstein, Skalka, Rožnov pod Radhoštěm. Miesta, kde som si chodil po zimnú dávku slobody. Omylom som nastúpil na čiernu trasu. A znova vyhrala sprostá hlava nad technikou. Kto ste bežkovali, viete – ak sa to rozbehne, už niet cesty späť. Zasekol som palice medzi nohy a snažil sa rozumne zhupnúť. Dopadlo to slovom, ktoré pri pádoch používam často, ale do knihy sa asi nehodí. Zlomené karbónové palice, vyvrtnuté bedro a bolesť pri každom kroku. Taká tá bolesť, pri ktorej človek začne rozmýšľať, či si náhodou nezabudol niečo dôležité. Hodinu mi trvalo dôjsť pešo k autu a tváriť sa, že sa nič nestalo.
Ešte sme tam boli tri dni. Snáď to nejak rozchodím. Rozchodil som.
Prvé príznaky poškodeného bedrového kĺbu
„Peter, veď ty krívaš,“ povie mi pri jednom fotení Ľudka. „Nekrívam.“ „Krívaš,“ pridá sa aj Ivana. Začínam si všímať – krívam. Vtedy som ešte netušil, že bedrový kĺb si so mnou začína písať vlastný príbeh.
Po nejakom čase mám pocit, že mi nejaká štrikovacia ihlica furt pichá do kolena. Nemôžem behať, obmedzuje ma to na bicykli, sedí mi iba cesťácka geometria. Zabudni na skladačku aj na horák. Objednávam sa u neurológa. Mám šťastie, MRI má akurát voľný termín, tak som vybavený namiesto mesačného čakania hneď. Doktorka pozrie výsledky a vraví: „Áno, máte po tom úraze mierne posunutú platničku a tá občas zatlačí na sedací nerv, ale na operáciu to nie je.“
Volím stále väčšie a väčšie kompromisy
Už nebehám. Beh nahradili nordic walking palice. Bežky, bicykel, plávanie, SM systém. Človek si myslí, že prehráva, ale v skutočnosti sa učí hľadať inú cestu. Bolí to stále častejšie a stále viac. Ale život je rôznorodý a má rôzne príchute. Myslíš si, že prehrávaš, ale v skutočnosti sa iba učíš hľadať inú cestu. Bolesť však prichádza stále častejšie a stále viac. Život je zvláštny. Má rôzne príchute a niektoré si človek nevyberie. Časom som sa naučil rozlišovať v tom bedre tri rôzne druhy bolesti.
- Prvá prichádzala pri väčšej záťaži, najmä pri dlhšej chôdzi.
- Druhá sa ozvala pri rotačných pohyboch. Pri otočení, kosení, obyčajnom pohybe, ktorý by zdravý človek ani nevnímal.
- Tretia bola tá najzradnejšia. Bolesť, ktorá sa zapichla až do kolena a tvárila sa, že problém je niekde úplne inde.
Na hulahop už to nebude.
Finálne poznanie
Človek si dlho myslí, že telo je stroj. Že stačí trochu spomaliť, pridať rehabilitáciu, vymeniť beh za bicykel a nájsť ďalší kompromis. Lenže telo si pamätá všetko. Každý pád, každý prehnaný prevod, každú frajerinu aj každé moje obľúbené „ešte to rozchodím“.
A keď sa raz ozve bedrový kĺb, už nejde o obyčajný tréningový výpadok. Je to účet, ktorý si prišiel vypýtať starý kamarát.
Možno práve preto som pochopil, že železný muž nie je ten, ktorého telo vydrží všetko. Železný muž je ten, ktorý sa naučí pokračovať aj vtedy, keď už všetko nie je dokonalé.
Zverujem sa kamarátovi chirurgovi. Pošle ma na röntgen a už podľa výrazu tváre popisovateľky tuším, že niečo nie je v poriadku. Poznáte ten moment, keď sa človek ešte snaží presvedčiť sám seba, že to nebude nič vážne? Ona už vie svoje. Ja ešte nie.
Odpoveď prichádza až od lekára.
„Peter, do prdele, veď ty si mal naštiepenú panvu. Máš tam úlomok a ten ti prirástol inde.“
A kurňa.
Pozerá na snímok, chvíľu mlčí a potom pokrúti hlavou.
„No, do piatich rokov si zrelý na endoprotézu kĺbu. Ten ľavý je rozbitý na kašu. Vyzerá veľmi zle.“
Posledný pád
Keď je pekne, neobsedím. Cesťák stále zostáva moja slabosť. Na ňom mi je stále dobre. V najlepších rokoch som robil 18 000 kilometrov a stotisíc výškových metrov ročne. Proste Stravoholik. Závislák. Pokojne štyrikrát za sebou 16-percentný Braunsberg.
Challenge je challenge.
Raz sa tak veziem dole zo Skýcova. Dávam pozor. Už raz som tu spadol a mal som asi dvadsaťminútovú amnéziu. Nevedel som, kto som, prečo bicyklujem a prečo tam. Povedal som si ale – veď je krásne, slniečko svieti, nejak bude.
Teraz rozdýchavam v Topoľčanoch pri Breze posledný stodvadsiaty kilometer. A potom príde koľajnica.. Podšmykne ma a letím rovno na to isté bedro. Tretíkrát smola. Koľajnice sú mi asi osudné a ľavé bedro je zrejme karma za moje hriechy. A tých určite nie je málo.
Po pár dňoch pochopím, že starý železný muž zo mňa už nebude. Aspoň nie ten, ktorý meria život kilometrami, výškovými metrami a časom na hodinkách.
Od toho dňa už počítam iba kompromisy.
Mám 63 rokov a 25 kíl nadváhy. Ukončujem medailobranie desiateho ročníka Kardionápravníka a 7 kopcov 3 jazerá. Nastal čas odovzdať žezlo mladším. Skúšam trojmesačné kúry Condrosulfu. Možno trochu pomáha, možno len kupujem čas. Ale stav sa zásadne nezlepšuje.
Kedysi Kriváň, Ostrý Roháč. Teraz som nevyšiel ani Baníkov. Dole mi to trvalo viac ako dve hodiny. Na Žiarskej chate som už nohu ťahal za sebou.
Kostkovic nový vietor
Zachránila ma Kostka a Johny. Na dlhý čas sa stala kondičná kolobežka mojím najobľúbenejším terapeutickým nástrojom. Neviem presne popísať mechanizmus tej pohody.
Po desaťtisíc krokoch v bolestiach ešte ťahám nohu za sebou. Potom vysadnem na kolobežku, urobím ďalších tridsať kilometrov a nič mi nie je. Možno tým, že je pohyb plynulejší a bez nárazov, bedro sa rozábe, prekrví a dostane presne to, čo potrebuje. Neviem. Len viem, že funguje. Každopádne som Kostka pozitívny.
Operácia bedrového kĺbu v Nemocnici Bory
Stačilo. Takto zhnijem.
Od prvej prognózy prešlo šesť rokov. Som tu, na Boroch. Pomýlili sa iba o rok. Keď mi robili posledný kontrolný röntgen, primár len pomykal hlavou a objednal ma na operáciu začiatkom júla. S vďaka som súhlasil. Sarkasticky pri tom poznamenal: „Tým krívaním ste si tak preťažili aj pravý bedrák, že ten bude asi druhý na rade.“ Skúsili mi ohnúť nohu, ale po minúte to vzdali: „Nebudeme to zbytočne trápiť.“
Interné vyšetrenie, anestéziologické vyšetrenie a o dvanástej hospitalizácia. Zajtra zákrok. Totálna endoprotéza ľavého bedrového kĺbu. Večer sa u mňa vystriedalo niekoľko tvárí. Všetci sa usmievajú, asi aby som bol pokojný.
Už asi siedmykrát odpovedám, či mám vlastné zuby. Tretíkrát, či som bol v narkóze. Či pijem, fajčím?
Nie.
Áno, mám vlastné zuby.
Už sa mi tie tváre pletú. „Ráno vás zobudíme o piatej, osprchujete sa, umyjete dezinfekčným roztokom a natiahnete si tento modrý plášť. Potom vás napichneme.“ Akési antibiotiká. Zdravotná sestra s istotou a úsmevom zavedie kanylu. Tečie to asi pol hodinu. Je zo Skalice. Tam som sa narodil. Malá náhoda v deň, keď sa život skladá z veľkých vecí.
Znova tri otázky, áno, mám vlastné zuby.
Keď ma položili na operačný stôl, pripadal som si trochu ako Kristus na kríži. Viac si nepamätám, iba sebaistú tvár, ktorá sa ma niečo pýtala, ale ten „driják“ zaberal rýchlejšie, ako som dokázal myslieť. Čosi som bľabotal. Moja prvá anestéza dopadla vynikajúco. Zrazu ma prebrali: „Vstávajte, už ste hodinu na JIS-ke.“ Kde som, čo som, čo tu robím? Výťahy, pohybujúci sa plafón – tento maník to s tými vozíkmi otáčať vie.
Prvé dni po výmene bedrového kĺbu
Nový stret s fyzioterapiou
O dve hodiny prichádza na izbu útla fyzioterapeutka.
Dáva mi prvé pokyny a cvičenia. Žiadne veľké výkony. Žiadne výzvy. Žiadny boj s kopcom.O dve hodiny prichádza na izbu útla fyzioterapeutka.
Dáva mi prvé pokyny a cvičenia. Žiadne veľké výkony. Žiadne výzvy. Žiadny boj s kopcom: „Dnes sa len postavíme, prejdeme pár krokov a urobíte tri série týchto cvikov.“
Po tej uponáhľanej rehabilitácii po úraze členka som dnes múdrejší. Počúvam na slovo. Už viem, že telo nie je súper, ktorého treba poraziť. Je to partner, s ktorým sa treba dohodnúť. Pomaly sa zosuniem a urobím s jej pomocou na francúzskych barlách prvé kroky.
Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Super, na dnes stačí. „Ľahnite si, oddychujte a urobte tri série tých cvičení.“ Je veľmi milá a navyše vtipná. Poslúchnem na slovo ako malé dieťa.
Mám za sebou desať kolečiek. 2850 krokov. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Ešte pred pár dňami som rozmýšľal, či vôbec budem normálne chodiť. Dnes riešim, či si dám ďalšie kolečko po chodbe. Dnes vyhrala káva. To kakao je na mňa veľmi sladké.
Ešte tri kolečká a idem do postele. om na jednotke, štandardnej izbe. Vlastná sociálka, sprcha, televízor, veľa programov, polohovacia posteľ, rozumná klíma a hlavne ľudia, ktorí vedia, čo robia.
Človek si možno až v nemocnici uvedomí, aký veľký rozdiel dokáže urobiť obyčajná vec ako teplota na izbe. Nedávno som čítal o pacientskych izbách, kde počas horúčav namerali viac ako 42 stupňov. Ľudia odpadávali, rany sa horšie hojili a operácie sa museli obmedzovať. A potom počujete vetu, že klimatizácia je nadštandard.
Možno je to detail. Možno nie.
Po operácii bedrového kĺbu človek nepotrebuje luxus. Potrebuje pokoj, čistotu, bezpečie a podmienky, v ktorých sa telo môže sústrediť na jedinú vec – hojenie. Rokmi prežitá bolesť zo dňa na deň zmizla – hneď deň po operácii.
Som rád, že som na Boroch.
Druhý deň už chodím
Pozerám na zamodralú jazvu pod náplasťou. Práve mi ju zaľadovali. Možno nemá ani desať centimetrov. Tak málo? Myslel som, že bude cez pol nohy.
Tabletky, infúzia, preväz, vizita. Kto je kto? Mená si stále neviem zapamätať. Raňajky, polohové cvičenie a začína ďalší deň. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha…
„Dnes vyskúšame schody,“ vyzve ma na nový challenge. Najprv zdravá noha, potom barle, potom chorá noha. Zdravá, barle, chorá. Dole je to naopak. Za boha sa neviem naučiť, furt barla predbehuje hore schodmi krok. „Robte to poriadne,“ fyzioterapeutka sa vyzývavo smeje, „ak si vyvrtnete ten kĺb, operácia sa bude musieť celá zopakovať. Žiadne rotačné pohyby, nesmiete spadnúť ani robiť rýchle otáčania.“
Dúfam, že to pochopí aj moja 36-kilová Bekyna. Viac labrador ako staford, šťastná vždy, keď pánička opäť uvidí. Žena ju kŕmi nízkokalorickými granulami. Ja anglickou slaninkou. Kto má psa, pochopí.
Vydržte. Dostávame sa do finále
Fyzioterapeuti ma pripravili na všetko. Som sebestačný. Viem sa sám osprchovať, prezliecť, vyskúšal som schody, šikmú plochu aj hlbší sed do kresla.
Najväčší problém však nebol pohyb.
Boli to noci.
Nie preto, že by niečo bolelo. Práve naopak. Celé mesiace pred operáciou som spal všelijako skrútený, prehadzoval nohy, hľadal polohu, v ktorej bedro aspoň trochu dovolilo oddychovať.
A teraz? Bolesť zmizla.
Lenže prišiel nový strach. Nemôžem prekrížiť nohy. Nemôžem sa otočiť na bok. Roky som bol zvyknutý spať inak a zrazu mám v hlave jedinú otázku: „Čo ak sa v spánku otočím nesprávne?“ Radšej pozerám do tretej rána televízor. Medzitým trochu zdriemnem a ráno už zapínam tablet. Niekto by povedal – závislák.
Nie.
Iba človek, ktorý nechce pokaziť niečo, na čo čakal roky.
Večer si dávam ešte jedno kolečko po chodbe. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Už by som nemusel, ale na tej posteli ma mrle žerú. Poobede som z polohovacej postele pozeral Tour de France. Pogačar práve nadelil celému svetu 2 minúty s takým prehľadom, že som mal vo finiši slzy v očach. Možno už nikdy nebudem ten človek, ktorý naháňa každý kopec a počíta výškové metre. Ale stále budem ten, ktorý sa ráno teší, keď môže vyraziť von. Len možno trochu iným smerom.
Som na jednotke, štandard izbe. Vlastná sociálka, sprcha, telka, veľa programov, polohovacia posteľ, stačí kliknúť a perfektná sesterská a ošetrovateľská pomoc, všetko čisté, príjemná klíma. Bory sú iný svet, než aký som si pamätal z nemocníc.
Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Cestou už rozoznávam personál Skalická úderka, ukrajinská úderka, nepálska úderka. Rád komunikujem a som hrozne ukecaný, takže po pár dňoch už viem, kto má akú službu, kto odkiaľ pochádza a kto sa práve snaží zachrániť chod oddelenia.
Každý má svoje problémy, ale fascinuje ma, ako je ten tím zohraný. Vedia, čo majú robiť. Pomôžu, poradia, usmejú sa. A potom vidíte druhú stránku človeka.
Niektorí pacienti sú unavení, vystrašení, možno v bolesti. To sa dá pochopiť. Ale niekedy sa z nespokojnosti a sebeckosti stane agresia voči tým, ktorí za nič nemôžu. Bol som svedkom situácie, keď osemdesiatročný pacient, svojím spôsobom typický predstaviteľ starej školy večného boja s celým svetom, udrel sestričku päsťou do hrude a dožadoval sa viac pozornosti.
V tej chvíli som si uvedomil, v akej zvláštnej dobe posledné roky žijeme.
Chceme dokonalú starostlivosť, okamžité riešenia a maximálny komfort. Ale občas zabúdame na obyčajnú slušnosť voči ľuďom, ktorí sa o nás starajú.
Objektívna pravda má však aj druhú stranu mince. Slovenské zdravotníctvo vôbec nie je také zlé, ako sa často prezentuje. Za každým oddelením sú konkrétni ľudia, ktorí napriek únave a tlaku robia svoju prácu.
Veľa ľudí zo zahraničia, ktorí nemajú nadštandardné zdravotné poistenie, dokonca našu krajinu vyhľadáva, pretože tu dostanú starostlivosť, ktorá je v ich domovskej krajine pri základnom poistení často ťažko dostupná.
Nový začiatok?
Zajtra ma prepúšťajú a v utorok začínam dvojtýždňové rehabilitácie. Namiesto hospitalizácie v Sanome volím dochádzkový systém v ProCare Topoľčany. Neviem, či som sa rozhodol správne. Ale mám tam chalupu, ženu, vnučku, psa, tri mačky, drozdy, lastovičky, sovu, niekoľko krtkov, altánok, počítač, spinning, bežecký pás, lavičku a hlavne obyčajný život.
Medzi slivkami, višňami, hruškami a čerešňami mám svoj prirodzený príjem vitamínu D.
Nič proti dezinfekčným sociálnym zariadeniam nemocníc. Ale záhradná sprcha so slnkom ohriatou vodou v tráve je predsa len iná liga.
Snáď len tie napomínania mojej temer osemdesiatročnej mamy, ktorá sa chce o mňa veľmi starať: „Petrík, už si musíš dávať pozor, nejazdi toľko, to nerob, hento nerob, musíš schudnúť…“ Raz neviem, čo ma dostane skôr. Či ďalší pád na ceste, alebo nekonečné rady mojej starostlivej mamy.
Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Káva. Už som majster. Čakáme len na prepúšťaciu lekársku správu. Konečne som železný muž. Mám na to aj kartičku pre security na letiskách.
Prišiel čas povedať to najdôležitejšie: Ďakujem.
Ďakujem všetkým, ktorí boli súčasťou tejto dlhej cesty.
- Norovi Kirschnerovi z Bianchi a Sporttouru za stovky kilometrov na cesťáku, za alpské priesmyky, Giro, Tour de France a všetky tie chvíle, keď bicykel nebol iba šport, ale spôsob, ako spoznávať svet.
- Petrovi Božíkovi z Mayo Liberty za to, že mi ukázal, že hranice sú často iba v hlave. Tá jazda na kostitrase bola nezabudnuteľná. A tých štyritisíc kilometrov na graveli naprieč vnútrozemím Austrálie? To už bola samostatná kapitola.
- Petrovi Neugebauerovi a Kostkovcom ďakujem za nový pohľad na pohyb. Jeho lekcie v Dudinciach na rehabilitačnej Kostke mi zachránili dva roky pohybu a otvorili cestu k novej vášni. Kondičná kolobežka mi zachránila roky aktivity, keď som už hľadal kompromisy.
Možno som prišiel o niektoré kopce. Možno už nebudem naháňať každý výškový meter. Ale všetky tie kilometre, pády, ľudia a príbehy zostali. všetko, čo som vďaka pohybu zažil, mi nikto nevezme.
A potom prišla ďalšia kapitola. Tá nemocničná.
Ďakujem primárovi MUDr. Jozefovi Almásimu, PhD., MPH a celému ortopedickému tímu Nemocnice Bory. Lekárom, sestričkám, fyzioterapeutom aj ošetrovateľskému personálu.
Za profesionálne odvedenú prácu, ľudský prístup a za to, že z človeka po rokoch bolesti dokázali opäť urobiť človeka, ktorý sa pozerá dopredu. Nezachránili mi iba bedrový kĺb. Vrátili mi možnosť znova plánovať, kam pôjdem a čo ešte skúsim.
A to nie je málo.
Epilóg
Pri prvom vyšetrení v Boroch sa ma primár Almási po popise celej mojej anabázy spýtal: „Menili by ste to?“
Na chvíľu som sa zamyslel: „Nie.“
Až tu som si uvedomil, že aktívny šport, pohyb, beh, bicykel, kolobežka, bežky, ale najmä tí ľudia, spoločné zážitky a spomienky, to je to najlepšie, čo ma za posledných 20 rokov postihlo.
Zvyšok už je na mne.
Čakajú ma rehabilitácie. Mal by som si povedať, že za mesiac budem chodiť rovno, bez barlí a nebudem krívať. Ale veľké veci vyžadujú veľké výzvy. Tak do roka na Poľskom hrebeni alebo Slavkovskom štíte.
