Nemám rada zimu. Takú tú, čo ti vlezie pod bundu, do topánok aj do nálady. Ale Južnú Moravu mám rada vždy. Tak padla voľba: Zimná prechádzka okolo Valtíc. Aj v januári. Lebo tu platí jednoduché pravidlo: keď ti je vonku zima, o chvíľu sa niekde zohreješ. Na tele aj na duši. Víno, káva, koláč, polievka. Prípadne všetko naraz.

Práve preto je Južná Morava pre nás istota. Miesto, kam sa dá vyraziť aj v zime, keď nechceš gaučovať, ale zároveň netúžiš po heroických výkonoch. Navyše – ideálne aj na rodinný výlet, pokojne s deťmi či psom. A tak padla voľba na Valtice.

Prečo práve Valtice (aj v zime)

Valtice sú menšie vinárske mesto na juhu Moravy, ktoré väčšina ľudí pozná vďaka Lednicko-valtickému areálu. Zámok, vinice, pamiatky roztrúsené v krajine tak elegantne, že máš pocit, akoby niekto kreslil krajinu pravítkom a pohárom vína.

My sme si tentoraz vybrali cieľ, ktorý zvládne naozaj každý – Kolonádu na Reistne. Žiadna dráma, žiadne prevýšenia, len príjemná zimná prechádzka okolo Valtíc s výhľadmi a dostatkom priestoru na detské tempo… a psie dobrodružstvá.

Z centra mesta rovno do vinohradov

Auto sme zaparkovali priamo na hlavnom námestí. V zime bez stresu, parkovací automat po ruke, žiadne krúženie. Odtiaľ už len nasledovať 🔴 červenú turistickú značku – popri zámku, ulicami mesta a plynulo medzi vinohrady.

Asfaltová cesta okolo Valtíc vedie mierne do kopca, ale naozaj len symbolicky. Trasa má približne 2 kilometre a zvládli by ju aj deti na odrážadle (ak im neprekáža zima). My sme to mali „spestrené“ naším jazvečíkom Fantou, ktorý si vinohrady okamžite osvojil ako osobné ihrisko.

Vrchol dňa? Keď spoza kopca vybehla srna a Fantine poľovnícke gény sa prihlásili o slovo. Našťastie, po pár metroch jej došlo, že jazvečík predsa len nie je vlk. Hon skončil skôr, než začal, a my sme pokračovali ďalej – pomedzi vinice, ktoré v zime pôsobia trochu smutne, ale o to poetickejšie.

Kolonáda na Reistne: cieľ, ktorý vidíš už z diaľky

Zablúdiť sa nedá. Kolonáda je dominantou krajiny a vidíš ju prakticky po celý čas. Romantická klasicistická stavba z 19. storočia stojí na vrchu Reistenberg (Homola) a pôsobí presne tak, ako má – trochu vznešene, trochu teatrálne a veľmi fotogenicky.

V januári je síce kolonáda prístupná, ale vyhliadková plošina je otvorená len od apríla do októbra. To nám však náladu nepokazilo. Aj spod kolonády je výhľad na Valtice krásny a ten „hlavný dôvod“ na návrat je vlastne už jasný.

Hovorí sa, že z plošiny vidno vinohrady, Lednicu, Mikulov, Malé Karpaty aj rakúsky Schattenberg. My tomu veríme. A na jar alebo v lete si to prídeme overiť osobne. Samozrejme, aj s Fantou – psy sem majú vstup povolený.

Príspevok Zimná prechádzka okolo Valtíc: vinohrady, kolonáda a pokoj Južnej Moravy zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Zjesenilo sa. Vzduch vonia po hrozne a lístie sa hrá na paletu farieb. Pálava volá vinicami, ale my sme sa tentoraz rozhodli ísť proti prúdu. Žiadne burčiaky, žiadne davy. Len pokoj, voda a vtáky. Lednické rybníky – miesto, kde sa jeseň usadí ako maľba.

Ako sa tam dostať

Z Břeclavy smerom na Lednice, hneď oproti autocampu Apollo, je menšie parkovisko. Tam sme nechali auto – a rovno na parkovisku nás privítala prvá informačná tabuľa náučného chodníka Lednické rybníky. Ako sme neskôr zistili, bola to vlastne posledná tabuľa trasy. My sme sa totiž vydali v protismere – ale úprimne, na tejto ceste neexistuje zlý smer.

Okolo štyroch rybníkov

Náučný chodník vedie okolo štyroch jazier: Nesyt, Hlohovecký, Prostřední a Mlýnský rybník.
My sme zvládli tri z nich – a začali sme pri Mlýnskom rybníku. Lesná cesta sa vinula tesne popri brehu, a tak sme nemali šancu zablúdiť. Na každej križovatke stačilo držať sa vody – a tá nás viedla.

Apollónov chrám: prvá zastávka

Len pár metrov od parkoviska sa týči elegantná klasicistická stavba – Apollónov chrám. Patrí medzi takzvané „salety“ Lednicko-valtického areálu, ktorý je zapísaný v zozname svetového dedičstva UNESCO. Osem dórskych stĺpov, terasa s výhľadom na jazero a atmosféra dávnych čias.
Keby sme išli trasu „správne“, zrejme by sme si tu v závere posedeli. Ale keďže sme boli len na začiatku, čakali sme ešte na svoju odmenu.

Hraničný zámoček: medzi Rakúskom a Moravou

Z lesa sme sa vynorili pri Hlohoveckom rybníku, kde nás privítal Hraničný zámoček – ďalší klenot Lednicko-valtického areálu. Kedysi skutočne stál na hranici Rakúska a Moravy, čo pripomína aj nápis na fasáde: Zwischen Österreich und Mähren.
Dnes je z neho štýlový hotel s reštauráciou, kde si môžete dopriať kávu alebo zmrzlinu na terase s výhľadom na hladinu.

Rybničný zámoček a ornitologické rozhľadne

Po krátkom oddychu sme sa stočili späť – tentoraz po druhej strane rybníkov. Krajina sa otvorila, vietor voňal trstinou a slnko sa zrkadlilo na hladine.
Poslednou zastávkou bol Rybničný zámoček, pôvodne domček rybárov a poľovníkov vtáctva, dnes elegantné miesto na oslavy a ubytovanie. Odtiaľ to bolo k autu už len asi tri kilometre – ideálny čas spomaliť a užiť si pokoj jesenného dňa.

Popri ceste sme míňali ornitologické rozhľadne, z ktorých sme sledovali divé husi, kačice a množstvo vtáctva, ktoré v Bratislave človek neuvidí ani v ZOO. Lednické rybníky patria medzi najvýznamnejšie ornitologické lokality v Českej republike a sú zapísané aj na zozname mokradí medzinárodného významu.

Záver: balzam na dušu

Na tachometri sme mali takmer 12 kilometrov, ale v hlave úplné ticho.
Po náročnom týždni to bol balzam – voda, ticho, vietor v trstinách a pár kačíc, ktoré sa nestarajú o svet okolo.
Lednické rybníky nie sú o výkone. Sú o tom, ako sa zhlboka nadýchnuť.

Tipy na výlet v okolí:

• Zastavte sa v Ledniciach (zámok, skleník, Minaret).
• Prejdite sa po Pálave alebo si spravte vínny okruh Mikulov – Pavlov.
• Na bicykli sa dá celý Lednicko-valtický areál zvládnuť ako pohodový víkendový trip.

Príspevok Lednické rybníky: jesenný tip na výlet v srdci Pálavy zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Ak chcem pochopiť Blato a Osiku, musím vstať skoro ráno. Tak povedali. A preto skoro ráno, smerujúc k Osike, rátam hrnčeky na plotoch. Je ich tu toľko, že by vydali na vlastný príbeh. Česká Kanada ešte spí. Nie, že by dedinka Blato bola ospalá len ráno. Väčšinu dňa je tu úplné ticho.

Osika

Sadám si na breh. Úplné ticho. Ranný opar sa vznáša nad pokojnou hladinou rybníka ako jemný závoj. Cez deň bude pražiť ale chladné rána cítiš v kĺboch aj počas leta. V diaľke sa práve prebúdza slnko, jeho lúče sa nesmelo predierajú cez hmlu. Chatky na okolo ešte spia. Cez týždeň je aj tak väčšina prázdnych, plnia sa cez víkend. Krajina smrekov zahalená do ticha, ktoré občas naruší len plesknutie ryby, či vzdialené vtáčie volanie.

Keď prechádzam smrečinou zvyknem sa vyzuť. Mám rád tú mäkkú pôdu, kde sa ti nohy prebárajú v nánosoch ihličia a vlhkom machu. Ak máš šťastie, pochutnáš si na borievkach, pokiaľ ich už domáci komplet nevyzberali.

Česká Kanada a jej monológy

Sedel som na brehu, obklopený ničím a všetkým zároveň. Len ja a moje myšlienky, ktoré sa mi v hlave prelievali ako vlnky na hladine rybníka. Prečo sa sem často vraciam? Čo je v živote skutočne dôležité? Prečo práve teraz prežívam túto chvíľu tak intenzívne? Akoby sa čas zastavil a ja som bol súčasťou niečoho väčšieho.

Pozoroval som vtáka, ktorý sa vznášal nad vodou. Slobodne, bez obmedzení. Prečo my ľudia nedokážeme lietať takto ľahko životom? Možno preto, že sme sa nechali uväzniť v klietke technológií a sociálnych sietí. Kam nás to všetko posúva?

Neďaleko sa pásli kravy. Vyzerali spokojne, akoby si ani neuvedomovali, v akom raji žijú. Možno práve v tom je ich sloboda - v nevedomosti. My ľudia vieme príliš veľa a predsa stále menej. Prečo má toľko z nás problém rozlíšiť fakty od dezinformácií? Prečo sme prestali čítať? A premýšľať? Nedávno som počul veľkú pravdu: "Máme sa tak, ako sme sa historicky nikdy nemali, ale väčšina z nás má problém to pochopiť."

Čo je to vlastne sloboda? Je to možnosť lietať ako vták alebo pásť sa bezstarostne ako krava? Alebo je to schopnosť sedieť tu, na brehu rybníka, a klásť si tieto otázky?

Ako by sme mali žiť? Možno práve tak, ako to robím teraz - na kolobežke či bicykli, objavujúc krásy divokej prírody Českej Kanady. Prečo ma to sem stále priťahuje? Možno preto, že Česko stále vnímam ako svoju domovinu. Rozdelenie krajiny "o nás bez nás" som neniesol najlepšie. A možno tu nachádzam odpovede, ktoré v hluku civilizácie a v honbe za peniazmi a úspechmi už nedokážeme počuť.

Späť do Blata

Slnko sa už vyšplhalo nad horizont a jeho lúče prenikli cez hmlu. Česká Kanada sa prebúdza. Najskôr vtáčie búdky, potom kadibudky. O slovo sa hlásil roj komárov ale z filozofických úvah na vytrhol až kliešť v nohe. Realita sa mi pripomenula tým najprízemnejším spôsobom.

Vstal som, oprášil si nohavice, trochu zanadával a pousmial sa. Život je plný kontrastov - od hlbokých myšlienok po prízemné nepríjemnosti. A možno práve v tom spočíva jeho krása. S týmto poznaním som nastúpil na kolobežku a vydal sa späť do dediny, nechávajúc za sebou rybník, hmlu aj svoje ranné úvahy. Raňajky nepočkajú.

Život v Blate začína v apríli a končí v októbri. Kedysi tu bola skvelá aj zima. Desiatky kilometrov bežkárskych trás, ale posledné roky nenasnežilo. Život sa tu v zime zastavil. Ale to leto na dvoch kolesách...

Už dnes viem, že sa do Českej Kanady opäť vrátim - možno sa kochať, možno hľadať odpovede na otázky, ktoré ani neexistujú, ale práve toto dáva zmysel mojim cestám.

Príspevok Pochopiť Blato a Osiku: Česká Kanada a jej monológy zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Ak miluješ jazdu po trailoch, skoky a adrenalín, Česká republika má pre teba poriadnu dávku MTB zážitkov. Spoznaj Najlepšie MTB bikeparky v Česku. Od technických tratí v Koutech nad Desnou po flow traily na Lipne – každý bikepark má svoj charakter a štýl. Niektoré sú ideálne pre začiatočníkov, iné preveria aj skúsených riderov. V tomto článku ti predstavíme tie najlepšie miesta, kde si poriadne zajazdíš. Prilbu nasaď, ide sa na to.

Najlepšie MTB bikeparky v Česku

Špindl Bike Park (Špindlerův Mlýn, Krkonoše)

• Jeden z najznámejších a najstarších bikeparkov v Česku, fungujúci od roku 1994.
• Ponúka 6 tratí rôznej obtiažnosti, od ľahkej 7 km dlhej trasy „Touristic“ pre začiatočníkov a rodiny, až po technicky náročnú 2,1 km dlhú trať „Race“ s prírodnými aj umelými prekážkami.
• Nájdete tu aj 2,8 km dlhú Freeride trať s klopenými zákrutami a skokmi, Skills centrum pre zdokonalenie techniky a Pumptrack.
• Výhodou je lanovka na vrchol Pláň a kompletné zázemie (servis, požičovňa, občerstvenie).

Trail Park Klínovec (Krušné hory)

• Nachádza sa medzi Jáchymovom a Božím Darom na najvyššej hore Krušných hôr.
• Ponúka štyri traily rôznej obtiažnosti, vrátane 10 km dlhého flow trailu „Azur“ vhodného pre rodiny a začiatočníkov, ale aj náročné čierne a oranžové traily pre enduro a downhill jazdcov (napr. úsek „Německá“).
• Moderné stredisko s lanovkou a požičovňou.

Bikepark Špičák (Šumava)

• Najstarší český bikepark, známy svojimi náročnými downhillovými traťami.
• Na trati „Struggle“ sa jazdí IXS Cup a v okolí sa koná Česká Enduroséria.
• Ponúka 5 náročných tratí, plus airbag a skill zónu.
• Spolu s nemeckým Geisskopfom ponúka možnosť využitia jednej spoločnej viacdennej permanentky.

Trail Park Dolní Morava (Jeseníky)

• Moderný trailpark s rozsiahlym potenciálom pre singletraily, ktoré sú vhodné pre začiatočníkov aj skúsených jazdcov.
• Okrem MTB tratí ponúka aj mnoho ďalších atrakcií ako chodník v oblakoch (Sky Walk) a bobovú dráhu, čo ho robí ideálnym pre rodinné výlety.
• Nájdete tu flow traily aj náročnejšie downhillové trasy.

Rychlebské stezky (Jeseníky)

• Jedna z najstarších a najoceňovanejších trailových lokalít v Česku s viac ako 70 km single trailov.
• Ponúka trasy pre všetky úrovne, od veľmi ľahkých až po technicky náročné.
• Ideálne pre milovníkov prírodných trailov s minimálnymi umelými prekážkami.

Bikepark Kouty nad Desnou (Jeseníky)

• Jeden z najväčších a najnavštevovanejších bikeparkov na Morave.
• Ponúka širokú škálu tratí pre všetky úrovne, vrátane známej DH trate „Koutníkův sen“, na ktorej sa jazdia závody.
• Disponuje modernou šesťmiestnou lanovkou a komplexným zázemím.

Bikepark Kopřivná (Jeseníky)

• Vysoko hodnotený bikepark s ponukou pre všetkých – od ľahkých flow trailov po downhillové trasy.
• Ponúka zelené, modré, červené aj čierne traily, skill zónu a pripravuje sa nová air lajna.

Ďalšie zaujímavé lokality:

• Trutnov Trails: Pestrá zmes single trailov pre všetky úrovne.
• Trailpark Plešivec: Mladé a progresívne stredisko pre skúsenejších jazdcov s náročnými trailami.
• Bikepark Monínec: Ponúka rozmanité traily vhodné pre začátečníkov aj skúsených jazdcov, vrátane ľahkých flow trailov a náročných zjazdov.
• Bikepark Peklák (Česká Třebová): Menší, ale progresívny areál s 15 km singltrekov, pumptrackom a skill centrom.
• Cyklo Aréna Vysočina (Nové Město na Moravě): Takmer 30 km tratí s piatimi úrovňami obtiažnosti, vrátane bezbariérových trás.
• Singltrek pod Smrkem: Jedna z najznámejších singletrackových oblastí.

Pri výbere bikeparku vždy zvážte svoju úroveň zručností, typ bicykla (MTB, enduro, downhill) a aké zážitky preferujete – či už ide o plynulé flow traily, technické zjazdy alebo skokové pasáže. Väčšina týchto parkov ponúka aj požičovne a servis, takže sa nemusíte báť vyraziť aj bez vlastného špeciálu.

Príspevok Najlepšie MTB bikeparky v Česku zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Rozhľadňa Akátová věž sa nachádza na vrchu Výhon, ktorý je súčasťou Dyjsko-svrateckého úvalu a so svojou výškou 355 m n. m. je zároveň jeho najvyšším bodom. Rozhľadňu postavili na Pálavských lúkach nad mestom Židlochovice a práve tam sme začali náš výlet.

Židlochovice

Do Židlochovíc sme sa doviezli autom. Hneď pri vstupe do mesta nás hnedé informačné tabule smerovali na parkovisko k rozhľadni na Výhone. Bez problémov sme zaparkovali na ulici Legionářská a ďalej sme už pokračovali po vlastných. Sledovali sme zelené turistické značenie.

Miernym stúpaním sme popri domoch prešli až na koniec mesta a plynule sme asfaltovú cestu vymenili za príjemne širokú prašnú cestu, ktorá nás previedla pomedzi vinice až na otvorené lúky. Tam sa nám po prvýkrát naskytol výhľad na vežu v celej jej kráse. Z tohto bodu nám už chýbal iba posledný minivýšľap k cieľu našej cesty. Z miesta, kde sme nechali auto, sme k rozhľadni prešli cca 2 km.

Rozhľadňa Akátová věž

Rozhľadňa Akátová věž je skutočné krásna. Už z jej názvu je zrejmé, že ju postavili z agátového dreva, ktorého v okolí veže rastie neúrekom. Rozhľadňa svojím architektonickým výzorom pripomína hradnú vežu. Veža dosahuje výšku takmer 18 m. Na jej vrchol sa vystupuje točitým schodiskom obloženým agátovými trámami. Schodisko dovedna tvorí 76 schodov, z toho tri betónové hneď v úvode výstupu, 61 drevených a na úplný záver 12 kovových schodov.

Vežu oficiálne otvorili v roku 2009. Vstup na ňu je možný celoročne a bezplatne.   

Výhľady na Pálavu

Z veže sa nám naskytol výhľad na Pálavu. Výhľad na okolitú krajinu bol skutočne excelentný, keďže v čase našej návštevy sa všetko naokolo prebúdzalo zo zimného spánku. Jar je skutočne čarovná....

Z vrchu veže sme si všimli ešte niečo zaujímavé, iba pár metrov od nej. Samozrejme, zvedavosť nám nedovolila odísť bez toho, aby sme zistili, čo to je. Keď sme zišli z veže, naše kroky zamierili k tomu čudesnému útvaru v tvare gule s krížom. Až následne som si vygooglila, že táto inštalácia predstavuje jedno zo zastavení v rámci Krížovej cesty v Židlochoviciach.  

Rozhľadňa Akátová věž je prístupná viacerými cestami. Ale keďže na tento výlet sme sa opäť vybrali autom, do mesta sme sa vrátili tou istou cestou, ktorou sme vyšli k rozhľadni. A potom sme sa tým naším autíčkom odviezli ešte do Hustopeče, aby sme si vychutnali výhľady z ďalšej rozhľadne. Tentokrát v mandľových sadoch.... Ale o tých sme písali už minulý rok.

Príspevok Rozhľadňa Akátová věž na vrchu Výhon zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Niekedy sa mestá neodohrávajú len na povrchu. Niekedy sa skutočné príbehy ukrývajú pod nohami, v temnote, v miestach, kde čas neplynie tak, ako by mal. Brnenské podzemné vodojemy sú jedným z tých miest.

Brnenské podzemie

Vstupujem cez nenápadné dvere v kopci pod Špilberkom. Kamenné schody vedú dolu a so svetlom ubúda aj pocit, že stále patrím do rovnakého sveta. Steny sú vlhké, vzduch má zvláštnu, chladnú vôňu – niečo medzi dažďom a zabudnutými príbehmi. Pôvodne boli tieto vodojemy postavené na zásobovanie Brna pitnou vodou, ale časom sa na ne zabudlo. A keď sa na miesta zabudne, často sa v nich začnú odohrávať veci, ktoré už nesleduje žiadne oko.

Brnenské Vodojemy Žlutý kopec

Brnenské vodojemy sú jedinečnou českou technickou pamiatkou. Skladajú sa z troch hlavných častí – dvoch menších vodojemov z 19. storočia a jedného väčšieho z roku 1913. Každý z nich má svoju vlastnú atmosféru. Tehlové klenby pripomínajú podzemné katedrály, pričom vysoké oblúky a dokonalá symetria vytvárajú dojem, akoby ste vstúpili do priestoru, kde sa mieša inžiniersky rozum s umeleckou estetikou.

V sprievodnom slove sa dozvedám, že vodojemy majú dokonalú akustiku – aj tichý šepot sa tu nesie do diaľky ako ozvena, ktorá sa odmieta stratiť. Sprievodca rozpráva o histórii, o starých inžinierskych plánoch, ale ja sa pozerám na niečo iné. Na hladinu vody v jednej z cisterien. Je taká pokojná, že pripomína obrovské zrkadlo. A práve tam si všimnem, že môj odraz nie je úplne rovnaký ako ja. Stojím tam, ale niečo je iné. Možno len uhol svetla. Možno len únava.

Tajomné ozveny minulosti

Hovorí sa, že keď Brnenské vodojemy prestali slúžiť svojmu účelu, ľudia sa im začali vyhýbať. Nie preto, že by boli nebezpečné, ale preto, že sa tam dialo čosi zvláštne. Počuť v nich kroky, keď ste tam sami. Niekedy sa objavujú tiene tam, kde by nemali byť. Alebo odrazy vo vode, ktoré sa nehýbu presne tak, ako by mali. Kedysi tu pracovali ľudia, ktorí dozerali na čerpadlá a ventily. A nie všetci z nich odtiaľ odišli.

„Aj ja som sa raz pozrel do tej hladiny,“ povie sprievodca a pousmeje sa. „A poviem vám jedno – nie vždy je dobré vidieť sa tak, ako vás vidí druhý svet.“

Cesta späť na povrch

Prechádzame poslednou chodbou, kde sú oblúky tehál osvietené jemným oranžovým svetlom. Pocit, že tu nie som sám, stále neodchádza. Keď sa vrátim hore, slnko vonku je takmer oslepujúce. Akoby som vyšiel z iného sveta. Možno som aj vyšiel.

Ak sa chcete presvedčiť sami, Brnenské vodojemy sú otvorené pre návštevníkov. Stačí sa odvážiť zísť po tých schodoch a pozrieť sa do vody. Možno v nej uvidíte len vlastnú tvár. A možno niečo viac.

Príspevok Brnenské vodojemy sú ako podzemné mesto tieňov zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Občas objavíš miesta, ktoré by nemali existovať. Nie preto, že by boli nejaké zvláštne, ale práve preto, že sú príliš normálne. Ako keby unikali zákonom reality. Pražská Kampa je jedným z tých miest. Ostrov uprostred mesta, kde sa zdá, že čas neplynie tak, ako by mal. Trikrát sme sa kolobežkovali cez Karlov most, trikrát sme Kampu obišli.

Pražská Kampa

Ostrov ticha uprostred Prahy. Turisti sa ženú hore dole po Kráľovskej ceste i Malej Strane, fotoaparáty cvakajú ostošesť. Ale tu sa zvuky nesú inak – šum stromov, zurčanie Čertovky, vzdialené kroky osamelého bežca. Hmla sa pomaly rozplýva nad riekou, namrznuté mlynské koleso sa točí a Karlov most sa v diaľke zrkadlí v hladine Vltavy. V momente, keď sa mi zdá, že počujem nejakú melódiu, zistím, že je to len vietor prechádzajúci medzi konármi.

Pražská Kampa má miesta, ktoré by sa dali nazvať kúzlom neviditeľnosti. Keď sa vydám bočnými uličkami, na chvíľu stratím pocit, že som v hlavnom meste. Stena Johna Lennona, malé domčeky, staré lampy, dlažobné kocky, ktoré by si pamätali tisíce krokov, keby vedeli rozprávať. Nad jednými dverami je nenápadná tabuľka: „Zde žil Franz Kafka“. Neviem, či tu naozaj žil, alebo či si to len niekto vymyslel. Ale nejako to sem patrí. Kampa je presne takým miestom, kde by Kafka mohol byť, aj keď tu nikdy nebol.

Na lavičke sedí muž s novinami. Nepretáča strany, len na nás pozerá. Akoby nie, keď sa Zuzka štverá s kolobežkou na jedno z mimín, ktoré sme v parku objavili. Možno len čaká, kedy sa šmykne a spadne. Možno rozmýšľa, či naše kolobežky na Kampu patria alebo nie. Ale keď sem patrí Švejk, chobotničky či Zemanovo muzeum, tak prečo nie.

Na kolobežke cez Kampu

Jeden na kolobežke by si povedal, že konečne máme priestor, odraziť sa s vetrom vo vlasoch a trochu sa rozbehnúť. Neznalý veci. Kamenná dlažba (dosť podobná tej v historickom Meissen) z nás vytriasa všetok optimizmus. Čím väčšie kolá, tým lepšie.

Praha je mimo sezónu krásna. Sporadicky stretávame skupinky turistov, kočíkujúcu mamičku, starca kŕmiacieho holuby pri vodnej hladine. Figúrky, ktoré sem patria, aj keď ich nikto nepozná.

Prejsť na kolobežkách celú Kampu nie je veľké umenie. Keď opäť vchádzame do hluku veľkomesta, niečo nechávame za sebou. Možno len obyčajné popoludnie. Možno kus seba. Ale Kampa zostáva rovnaká. Čaká na ďalších bláznov na kolobkách, ktorí stoja o pokoj, ktoré patrí len jej. Popri Vltave sa pomaly presúvame k Čechovmu mostu. Nad nami na Letnej vidno pozostatky Stalinových večných ohňov a Národní Technické Muzeum, v ktorom sme včera obdivovali Spitfire i Prezidenta, prvé auto vyrobené v Čechách.

Vítkov

O tretej máme stretnutie v centre moderného umenia DOX. Ostalo nám čo to času. Neviem koho napadol ten blbý nápad: "Vyšlapme si Vítkov, veď je temer po ceste." Všetci spontánne súhlasili. Potom sme hodinu zabili hľadaním cesty cez Florenc a Masarykovo námestie.

V Prahe je veľa miest, ktoré sa tvária, že patria do minulosti. Vítkov k nim patrí, ale tie schody, tie nekonečné schody. Stúpaš hore po schodoch, kolobežka na pleciach a pozoruje ťa len bronzový Žižka, ktorému sa podarilo (na rozdiel od Masaryka) prežiť aj boľševika.

Sme hore. Fučím ako lokomotíva. Kolobežka? Čistá tlačenka. Moja kondička je nenávratne v prdeli. Opieram sa o chladný múr a dívam sa na panorámu Prahy i žižkovskú TV vežu. Konečne fotka bez paralaxy. Pražské strechy sa rozlievajú doďaleka ako rieka. Vidím komíny, veže kostolov, paneláky na Žižkove. Aj Vltava sa odtiaľto zdá menšia, ako keby patrila len do makety mesta, nie do skutočného sveta. Každá zastávka je vítaná.

Pamätník sám pôsobí, akoby bol mimo času. Monumentálny, trochu absurdný, ako scifi kulisa z filmu, ktorý sa nikdy nenatočil. Pôvodne ho postavili ako pamätník československej štátnej samostatnosti, miesto odpočinku československých legionárov so sarkofágom a pamätníkom zakladateľa štátu T.G. Masaryka. Monumentálna budova sa však po smrti K. Gottwalda zapáčila komunistickým vládcom. Cenná výzdoba pripomínajúca legionárov mala zmiznúť a nahradiť ju mali diela zodpovedajúce potrebám socialistického realizmu. Masarykov mramorový sarkofág bol zničený a použitý ako stavebný materiál. Tak sa stal Vítkov dosť morbídnym mauzóleom pána, ktorému pri vysúvaní na posmrtné pódium stále padala čapica. Akýmsi archívom kultu osobnosti komunistickej ideológie. A teraz?

Teraz je len prázdnym priestorom, ktorý prijíma všetko, čo do neho ľudia, ktorí sa sem zatúlajú vložia – spomienkový optimizmus, melanchóliu, zabudnuté príbehy, ideály, letmé pohľady turistov, ktorí nevedia, čo si o ňom myslieť...

Stojka na Vítkove

Bronzový Žižka sedí na svojom koni a mlčí. Nikdy nehovorí. Nikdy sa nehýbe. Len tam je. Niekto sa ho raz pokúsil opísať ako „muža, ktorý vedel, kam ide.“ Dnes, 30 rokov po Nežnej revolúcii, však nevieme ani my sami kam ideme.

Zuzka žobronila o ďalšiu fotku. Nastaví sa a ja jej poviem: "Pokrčenú nôžku už nie."

"A čo mám urobiť?", pýta sa nasrato.

"Sprav stojku,"

Nachádzame chodník bez schodov, ktorý nás zvezie až k Žižkovskému tunelu. Preletíme cez tunel, cez Karlín, Štvanicu i Holešovický most. Zastavujeme až na jatkách.

Holešovický bitúnok

Miesta sa menia. Z budov, ktoré kedysi slúžili jednému účelu, sa stáva čosi celkom iné. To, čo bolo kedysi plné hluku a krvi, sa teraz premieňa na miesto tichých rozhovorov a tvorivého chaosu. Holešovický bitúnok je (podobne ako ostravské Plato) presne takým miestom – staré múry, ktoré si pamätajú všetko, ale hovoria len tým, ktorí nestratili empatiu a vedia počúvať.

Vchádzam cez bránu, ktoré strážia dve kamenné kravy s mäsiarmi a mám pocit, že som prešiel neviditeľnou hranicou medzi svetmi. Kedysi tu pobehovali zvieratá, teraz sú tu trhovníci, umelci, ľudia, ktorí nevedia zapadnúť do pravidelných štruktúr mesta. Vo vzduchu sa mieša vôňa kávy, čerstvého pečiva a čohosi neurčitého – možno len spomienky na minulosť, ktorá sa odmieta stratiť.

Stará hala, kde kedysi stáli bitúnkové rampy, teraz hostí stánky s remeselnými výrobkami, knihami, hudbou, ktorú nenájdeš v bežných obchodoch. Ľudia sa prechádzajú pomaly, akoby tu čas neplatil tak prísne ako inde. Tu sa neponáhľa. Každá drobnosť má svoj význam – šálka v rukách kaviarenskej čajočky, odlesk svetla na opustenom stole, hlas jazzovej gitary, ktorá hrá kdesi v kúte.

Možno je to práve tým kontrastom – brutalita minulosti a jemnosť súčasnosti sa tu nestretávajú v konflikte, ale v podivnej harmónii.

Je čas objaviť DOX, máme tam stretnutie s karolínou a súčasným umením. Kopneme do kolobežiek a kilometer prefrčíme na to tata. O chvíľu je nad nami vzducholoď. V šatni skladáme kolobežky.

DOX

Centrum súčasného umenia

Do galérie

Pražské SOHO

Holešovice, mesto staré a nové, chudobné i bohaté, zrobené i kreatívne. Nájdeš tu miesta, kde môžeš sedieť hodiny a nikto sa ťa nespýta, prečo si stále tu. Možno preto, že aj sám bitúnok bol kedysi miestom rozhodnutí – ostaneš alebo odídeš? Teraz si na Slovensku kladú túto otázku mnohí ľudia ale v iných súvislostiach.

Keď odchádzame podvečer z Holešovic premýšľam, aké to je, keď sa miesto pokúša pretvárať svoju minulosť. Dá sa to vôbec? Alebo sa len mení jeho forma a ľudia? Holešovický bitúnok nezabudol na to, čím bol. Len sa rozhodol hovoriť iným jazykom. Každopádne Pražská Kampa, Vítkov i Holešovice majú čosi spoločné. Čas tu plynie inak.

Tri dni po Prahe na Kostka kolobežkách nám otvorilo oči. Dostaneš sa na miesta, kam sa bežný turista nikdy nedostane ale najmä, vnímaš Prahu inak. Akosi zaslúžene. Vďaka jednoduchej manipulácii je kolobežka kvôli stálemu zosadaniu a zastavovaniu v meste oveľa vhodnejšia ako bicykel. Vďaka rozvoju cyklotrás je teraz množstvo možností, kam sa s kolobežkou vydať. Problémom nie sú ani spevnené cesty. Okrem spoznávania si príde na svoje aj kondička a zdravie.

Podvečer už nie je so Zuzkou žiadna debata. Už druhú hodinu zahlcuje WIFI browsovaním po Kostka stránkach. Zapíšte si: "Kostka + kolobežky + cz". Hľadá pre seba tú najvhodnejšiu kolobežku. Teším sa na chvíle, kedy na kolobežku vylezie aj moja 5 ročná vnučka a začneme spolu spoznávať na výletoch krásy Česka a Slovenska.

Príspevok Kostkovic Pražská Kampa so stojkou na Vítkove zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Ráno vstávame skôr. Dnes nás čakajú kopečky a (aspoň si myslíme) kondičný a svižný výjazd po Prahe. Okolo Muzea cez Nuselský most, kolobežkou na Vyšehrad a po Rašinovom nábreží popri Vltave okolo Mánesu a Tančiaceho domu, znovu ku Karlovmu mostu. Johny sa hojne potúžil raňajkami. Nenechá veru nič na náhodu. Dnes totiž s miernym brblaním štartujeme do kopca. Náš pražský kostkovýlet sme sa rozhodli začať spod Žižkovskej televíznej veže.

Žižkov Tower

Kultová stavba televíznej veže. Bábätká Davida Černého lezúce hore dole po veži dostali príznačný názov - Miminka. Sídlištné scifi? S miminkami sa stretneme ešte raz na Kampě. Vedeli ste, že veža sa pôvodne mala stať rušičkou západného vysielania? Komunistická technológia síce mohla blokovať rádiový signál, ale dnešné výhľady z Observatoře na mesto sú našťastie bez cenzúry. Žižkov Tower navyše ponúka za krásnych 537€ na noc šesťhviezdičkový apartmán One Room Hotel. Neviem, prečo sme si povedali, že toto ubytovanie si necháme ujsť.

Čapice, rukavice a kolobežky v pohotovosti! Štart. Popri kostole sa spúšťame k Rajským záhradám. Znie to skvele. Kto mal vedieť, že budú celé oplotené a bez možnosti vstupu. Po Seifertovej skĺzneme k zadnému chodníku (popri autovlaku) k podchodu Hlavného nádraží, ktorý velebíme z niekoľkých dôvodov: Nefúka tu, je tu teplo, nejazdia tu autá a mramorový hladný povrch nám umožňuje jazdiť hore dole temer bez práce. Navyše na druhej strane podchodu sú skvelé bufety. Ak bude pršať prídeme sa sem voziť a Johny sa môže posilniť.

Hlavní nádraží

Svet, kde vlaky nie vždy odchádzajú načas. Pamätám sa ešte na doby, keď Slovenská Strela medzi Bratislavou a Prahou dávala túto vzdialenosť za čosi viac ako 4 hodiny. Tiež si dobre pamätám, že raz meškala nádherných 480 minút. Pamätám si to preto, lebo som bol na vojne a frajerka za mnou tým vlakom išla.

Pražské hlavné nádražie (kedysi Wilsonovo nádraží) sa môže pýšiť secesnou architektúrou, ale málokto vie, že za starých čias tu v noci spával sám Albert Einstein, keď učil v Prahe. My sme sa však nezdržiavali, lebo kolobežky nemajú lôžkovú úpravu.

Muzeum

Dávame kávu a vyrážame k Vrchlického sadom. Úplne do pohody sa presunieme k Múzeu a pozeráme na Svätého Václava. Akoby skamenel. Horná časť Václaváku je rozkopaná a pôsobí nevábne. Pred budovou Národného múzea si pripomíname, že tu stáli v roku 1968 sovietske tanky a ich strely stále nesú stopy na fasáde. Cvakneme zopár fotiek, ohneme zopár krát nôžku a presúvame sa na Nuselský most.

Poznáte to? Odrazová noha sa pohybuje v osi pohybu kývaním dopredu a dozadu. Dosiahnutý kyvadlový efekt prirodzene zabraňuje prudkému dupnutiu pri kontakte odrazovej nohy so zemou a vytvára pritom kynetickú energiu. Celý pohybový aparát je v pravidelnom pohybe: hlboký stabilizačný systém sa aktivuje pomocou chrbtových a brušných svalov. Asi kilometrový úsek mierne do kopečka zvládame na kolobežkách Kostka bez komplikácií.

Iba sa čudujem, ako tí ľudia vedľa magistrály môžu dýchať a čo na ten ustavičný hluk ich ušné bubienky? Človek by si povedal, že bývať v centre je výhra. Nájazd na Nuselský most je spectacular.

Nuselský most

Skok do neznáma? Zuzka sa zastaví pri zábradlí a chvíľu tam len tak stojí. Vietor jej nadúva bundu, ako by chcela odletieť. „Mohla by som mať dokonalú fotku…“ zamrmle si popod nos. Svetlo je akurát, obloha čisté azuro. Keby tu bolo metrové zábradlie ako kedysi a nie tie vysoké zábrany, ktovie. Možno by sa pre dobrú fotku na instagrame práve teraz vznášala s hrdzavými vlasmi nad asfaltom: "Momentka medzi zemou a nebom. Ešte to ide." Ale zábrany sú tam.

Most bol pôvodne určený len pre autá. Až neskôr sa rozhodlo, že pod jeho povrchom povedie metro. Inžinieri museli vymyslieť, ako do betónovej konštrukcie zakomponovať tubus, ktorý unesie váhu vlakov. Podľa plánov v ňom mala jazdiť ľahká Siemens súprava ale súdruhovia si povedali, že tam musí byť moskovské (rozumej 3x ťažšie) metro. Krátko pred otvorením sa objavil problém s vibráciami, ktorý sa riešil gumovými podložkami tlmiacimi otrasy. Nakoniec most testovali tankami. Šesťdesiat oceľových monštier prešlo po jeho povrchu tam a späť, aby sa ubezpečili, že vydrží. A vydržal.

Dnes po ňom prejdú tisíce áut a stovky vlakov, ale málokto si uvedomí, čo sa pod ním odohrávalo. Ako človek, ktorý veľa prežil, ale nikto sa ho nespýta na jeho príbeh. Hoci dnes vyzerá pokojne, Nuselský most kedysi volali mostom samovrahov. Nikto nevie presne koľko, ale hovorí sa, že na jeho okraj sa postavilo viac ako 300 skokanov. Možno viac. Keď zábrany ešte neboli, ľudia prichádzali sem, aby urobili posledný krok. Čo ich prinútilo prekročiť to zábradlie? Čo bolo také dôležité, že odmietli vidieť že aj zajtra zasvieti slnko?

Možno, keby jazdili na Kostka kolobežkách... Na tvári každého, kto na ne vysadne, vidím len úsmev a rozžiarené oči.

Myšlienky skokana

Stojím na moste a pozerám dole. Tridsať metrov prázdna. Park Folimanka s príslovečne pomenovanou ulicou Sekaninova vyzerá z tejto výšky pokojne. Stromy sú len fľaky zelene, cestičky hadie línie vedúce odnikiaľ nikam. Bytovky pod nami sú tiché, akoby čakali na niečo, čo nepríde. Byty tu mali vtedy punc najlacnejšieho bývania v Prahe.

Prekročili zábradlie, pozerali dole. Domy, asfalt, park. Pekné miesto. Bulvárni fotografi postávajúci na chodníku a dívajúci sa hore. Jeden si zapáli cigaretu. Druhý si nastaví objektív. „Tak čo? Skočíš? Nemáme na to celý deň.“ Aj taký dialóg sa vraj odohral.

Dnes je most hlavnou tepnou medzi centrom a Pankrácom. My ho prechádzame svižne a bez drámy – pohľad dole je dosť adrenalínový aj bez myšlienok na voľný pád.

Palác kultúry

Ako betónový Titanic Prahy. Kongresové centrum, známe aj ako „Palác kultúry“, bolo megalomanským komunistickým projektom. Jeho výstavba zhltla obrovské peniaze a už v čase otvorenia v 80. rokoch to bol symbol zbytočného luxusu. Dnes je tu koncertná sála. Palác je osirelý. My pokračujeme ďalej, veď Queen tu už koncertovať nebude.

Až sa čudujeme, ako do pohody to zatiaľ zdolávame. Miernym padáčikom sa dostávame kolobežkou na Vyšehrad, až k Vyšehradskej bráne.

Vyšehrad

Tu sa písali české dejiny. Mystické miesto spojené s legendami o kňažnej Libuši a prvých českých panovníkoch, hoci Vyšehrad historicky nikdy nebol hlavným sídlom moci. Dominantou je Katedrála sv. Petra a Pavla, (len podotýkam, že ja som Pavel) ktorá prešla od románskej baziliky, až po súčasnú neogotickú podobu so secesnými freskami. Pri jej vstupe leží „diablov balvan“, údajne vrhnutý rozčúleným pekelníkom.

Kolobežkou na Vyšehrad. Na ceste dlažobné kocky, na hradbách krásny chodník a výhľady. Hádajte, ktorú trasu sme si vybrali? Pevnostné hradby dnes ponúkajú najkrajší výhľad na Prahu, no kedysi strážili mesto pred nepriateľmi. Každý pohľad z hradieb nám čosi pripomína. Zjavne už žijeme dlho a ako čechoslovakisti sme sa mnohí dodnes nevyrovnali s tým, že Praha už nie je naše hlavné mesto.

Zo starých múrov pevnosti vyzerá Folimanka úplne inak. Je stále tam, rovnaké stromy, rovnaké chodníky. A predsa je to iné. Pohľad sa dvíha k oblohe, nie k zemi. Hľadám Strahov, Hladovú zeď, Petřín. Oblúk Vltavy v diaľke. Vietor jemne šumí. Už len pre tento deň malo význam žiť.

Katedrála sv. Petra a Pavla

Neodpustíme si návštevu katedrály a Slavína. Obkrúžime celé hradby a rýchlo sa presúvame k Slavínu a katedrále. Snáď tam bude nejaká kaviareň. Starší ľudia majú (najmä v zime) dve akútne potreby. Čosi teplé vypiť a zjesť a čosi teplé vypustiť. Zachraňuje nás Bašta svätej Ľudmily, ktorá okrem krásnych priestorov a čistých záchodov ponúka aj skvelú šošovicovú polievku. No odmietni.

Slavín

Na Slavínskom cintoríne, odpočívajú velikáni ako Bedřich Smetana, Antonín Dvořák, Alfonz Mucha či Karel Čapek. Atmosféru tvoria majestátne náhrobky, z ktorých niektoré pôsobia skôr ako umelecké diela než hrobky. Prechádzka tu je ako mystický ponor do histórie. Aj keď sa Vyšehrad považuje za pokojné miesto, niektorí návštevníci prisahajú, že po zotmení tu počuli zvláštne šepoty. Možno vietor…

Aj tu sme našli investičnú príležitosť. Na prodej. Užitočná plocha v tomto prípade nie je ohromujúca ale pre potreby nesmrteľnosti stačí. Veď mať za suseda Vlastu Burjana o tri fleky ďalej.... to sa počíta. Miesto však bude určite patriť k tým drahším.

Legenda hovorí, že Vyšehrad bol prvým sídlom českých panovníkov, ale tiež miestom, kde po nociach cvála bezhlavý templársky rytier. My sme stretli len turistov, cyklistov a bežcov – a určite všetkých s hlavou na krku.

K Vltave

Po chodníčkoch popod hradby sa chceme spustiť k Vltave. Nevýhodou kolobežky však je, že sa s ňou veľmi nepríjemne jazdí po schodoch. Hľadáme preto ako tak plynulé chodníčky. Vedel som, že sa musíme dostať k Cihelnej bráne. Nevedel som však, čo nás čaká. Tak sa dostávame pod Letnú scénu a k akémusi učilišťu. Zatiaľ dobre. Schody dole. ďalšie schody dole. OK. Schody hore. OK. Schody dole. Do prdele. Schody hore a veľaaa.

Celí spotení a zadychčaní sa dostávame opäť tesne pod hradby, na bohom zabudnutý chodníček. Po polhodine konečne objavujeme cestu a kazematy, odkiaľ to už ide dole jedna báseň.

Za pár minút sme pri Vltave. Ako v básnikoch: "Už nás čakajú len samé sociálne plusy a pozitíva."

Mánes

Jazda popri Vltave je zaslúženým relaxom. Míňame Mánes, budovu, kde kedysi jedol a popíjal Bohumil Hrabal, legendárny český spisovateľ, čo mal k literatúre aj pivu rovnako blízko.

Popri zaparkovaných lodiach vo Výtoni a Podskalí sa chvíľu pozastavujeme, na čo všetko môžu slúžiť kormidelne lodí.

Tančící dům

Ako Fred a Ginger v betónovom podaní. Táto ikonická budova mala evokovať tancujúci pár, ale keď bol dom postavený, mnoho Pražanov ho považovalo za architektonický omyl. Dnes patrí medzi top pamiatky a my sa tu na chvíľu zastavujeme na selfie. Btw, fotí sa tu každý.

Dáme zopár fotiek, zopár krát dvihneme nôžku a už sa ponáhľame na Karlov most. O druhej máme totiž stretnutie s detstvom a fantáziou v Múzeu Karla Zemana. Tiež nás čaká Národní technické múzeum, kde sa chceme uistiť, že zem naozaj nie je plochá. (*1)

Finále: Karlov most

Pražskú jazdu kolobežkou na Vyšehrad zakončujeme pri Karlovom moste. Údajne tu stále blúdi duch staviteľa, ktorému podľa legendy zabudli vyplatiť honorár. Nečudo, čapujú tu dobré pivo. Nám sa však viac páčila tá legenda o vajíčkach. Nakoniec nás napadlo zistiť, odkiaľ asi fotili pamätnú socialistickú stokorunu?

K Zemanovi (tomu kreatívnemu) dochádzame s dobrým pocitom – prešli sme Prahou na kolobežkách a v nohách (či skôr v lýtkach) máme poctivý výkon! 28 km a 360 m prevýšenia. A to sme ešte neskončili.

Tak čo, dáte si tento výjazd kolobežkou na Vyšehrad aj vy?

*1: myslené ako žart - vysvetlivka pre menej chápavých absolventov školy vyššieho internetového myslenia

Príspevok Kostkovic Praha: Žižkovská odysea kolobežkou na Vyšehrad zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.