„Jako velmi pěkný výlet doporučiti lze Prebischthor, přírodní to památnost evropské pověsti…“ písal už v roku 1882 Řivnáčův průvodce. A mal pravdu. Veľká Pravčická brána nie je len kus skaly; je to symbol turizmu, ktorý prežil monarchie, vojny aj masovú eróziu.

Podľa legendy dostala brána pôvodné meno po pustovníkovi Prebischovi, ktorý v tejto lokalite žil. Dnes je celá lokalita v najvyššom stupni ochrany, takže aj somáre, ktoré sem kedysi nosili turistov, museli vystriedať naše vlastné nohy.

Veľká Pravčická brána

Keď sa pieskovec dotkne neba

Pravčická brána patrí k najnavštevovanejším miestam parku České Švýcarsko. Davy turistov sem prúdili už od konca 18. storočia. Ich kroky však poškodili vrchné partie pieskovca. V roku 1982 objavili správcovia nebezpečné trhliny. Vstup na samotný most preto definitívne zakázali.

Najväčšia prirodzená skalná brána nášho kontinentu v roku 2009 takmer uspela v ankete New7Wonders. Postúpila medzi semifinalistov. Celkový kolorit miesta dotvára výletný zámok Sokolie hniezdo.

Vedeli ste, že Pravčická brána si zahrala vo filme Lev, šatník a čarodejnica? Deti a bobry v ňom kráčajú práve cez tento most. Keďže je však vstup na bránu zakázaný, filmári túto scénu nakrúcali v štúdiu a bránu tam „prilepili“ digitálne. Tento fakt skvele ilustruje vzácnosť a nedostupnosť skutočného mosta.

Sokolie hniezdo

Alpský štýl pod skalným oblúkom

V roku 1881 tu knieža Edmund Clary-Aldringen postavil honosný hotel. Pôvodne tu stál len malý výčap. Ambície priekopníkov turizmu však siahali vyššie.

Dnes už hotel ubytovanie neponúka. Reštaurácia s dobovou atmosférou však funguje ďalej. Sokolie hniezdo slúži ako vstupná brána k terasám. Čechy z nich uvidíte ako na dlani. Nezabudnite si však „šrajtoflu“. Za tento vizuálny orgazmus zaplatíte vstupné.

Mesačná krajina: Požiarnici tu v roku 2022 pri veľkom požiari bojovali s nevídaným ohňom len pár metrov od Sokolieho hniezda. Budovu zachránili len vďaka obrovskému nasadeniu a vrtuľníkom. Nechýbalo veľa a ten hotel tam už nemusel byť.

Gabrielina stezka

História vytesaná do pieskovca

Vyhnite sa náporu z Hřenska. Voľte (ako my) výstup z Meznej Louky. Náučný chodník vás povedie takmer po vrstevnici. Prejdete nádhernou dolinou okolo Krídelnej steny a Pravčickej ihly. Na každom kroku cítite históriu. Tieto skaly kedysi tvorili dno mora. Možno dostanete chuť odbočiť do zrázu. Oficiálna cesta tam nevedie. Stopy po lezcoch však dokazujú, že nie ste prví s týmto nápadom.

Studený roh

Výhľad, ktorý vám vyrazí dych

V polovici trasy narazíte na vyhliadku „Studený roh“. Tu pochopíte názov České Švajčiarsko. Územie má neopakovateľnú malebnosť. K Orliemu hniezdu prejdete cez tunely a oceľové rampy. Je to architektonický tanec na hrane útesu. Žasnete.

Sem sa človek musí vracať.

Čo potrebujete vedieť (status 2026)

FAQ: Túra k Pravčickej bráne

Príspevok Pravčická brána: Najväčšia pieskovcová brána Európy a príbeh Sokolieho hniezda zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Tu sa natáčali scény najslávnejšej českej rozprávky. S princeznou Krasomilou sa v televízii stretávame každé Vianoce. Málokto však vie, že Dolský mlýn prežil aj príbehy, ktoré by vydali na temný román.

Dolský mlýn

Filmárska ilúzia vs. krutá realita. Keď sem v roku 1952 prišli filmári natáčať Pyšnú princeznú, mlyn už bol opustený a vyrabovaný. Filmári potrebovali lepší záber, tak zbúrali hotel, ktorý stál oproti. Kazil im panorámu. Ničili skutočnú históriu, aby vytvorili rozprávkovú ilúziu. Aj taká bola vtedajšia éra.

Rod mlynárov Pohl: Stáročia v jednej rodine

Najstaršia zmienka o mlyne je z roku 1573, ale jeho zlatá éra je spojená s rodom Pohlovcov. Tí ho udržali neuveriteľných niekoľko storočí. Prežil požiare, prestavby na barokovú podobu, aj atentáty na mlynára v roku 1910.

Mlyn mal kedysi tri kolesá – dve na mletie obilia a jedno na pílu. Bol to svet sám pre seba – pekáreň, paliareň aj hotel pre prvých turistov. ktorí sa chceli plaviť na loďkách cez Ferdinandovu tiesňavu.

Chlieb verzus neresti: Divoký západ v pohraničí

Po druhej svetovej vojne sa história mlyna zlomila. Potomkovia Pohlovcov museli odísť. Mlyn sa stal svedkom úpadku. Kroniky opisujú vtedajší kraj ako Divoký západ.

Dosídlenci rabovali opustené nemecké domy. Z mlyna mizlo všetko – dosky z podláh, schody i kusy strechy. Z hotela sa na istý čas stal dokonca nevestinec. Majestátnu ruinu znovuobjavil až režisér Bořivoj Zeman.

Roklina z Vysokej Lípy: trail pre MTB šialencov

Z Vysokej Lípy vedie k mlynu jedna z najkrajších roklín Českého Švajčiarska. Ja som ju skúsil zdolať s bicyklom. Bola to chyba. Na tomto „strašidelnom trailíku“ bicykel viac prenášate ako sa veziete.

Radšej ho nechajte doma. Ak však patríte k MTB šialencom, dlhá cesta späť do Jetřichovíc dnom rokliny okolo rieky Kamenice vás odmení skvelou jazdou. Je balzamom na dušu. Ponúka ticho a mystiku, ktorú na preplnenej Pravčickej bráne nenájdete.

Vedeli ste, že v rokline Kamenice sa kedysi stretávali tri svety? mlynársky, pašerácky (pašoval sa tadiaľto tabak a soľ) a začínajúci turistický.

Praktické tipy: Dolský mlýn

Čo potrebujete vedieť (Status 2026)

• Terén: Cesta z Vysokej Lípy je strmá a kamenistá. Ak idete s deťmi, voľte nosič, kočík tu nepretlačíte bez straty nervov.
• Filmárska realita: Ruina je v horšom stave než vo filme Pyšná princezná. Dnešná podoba mlyna je výsledkom práce dobrovoľníkov, ktorí sa ho snažia zachrániť pred úplným rozpadom.
• Najlepší čas: Skoro ráno v pracovný deň. Mlha v rokline pri rieke Kamenice dodáva mlynu ten pravý murakamiovský vibe, ktorý davy turistov cez víkend spoľahlivo zabijú.

Yoast FAQ: Tajomstvá Dolského mlýna

Príspevok Dolský mlýn: Tajomná ruina z Pyšnej princeznej a história rodu Pohl zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Nemám rada zimu. Takú tú, čo ti vlezie pod bundu, do topánok aj do nálady. Ale Južnú Moravu mám rada vždy. Tak padla voľba: Zimná prechádzka okolo Valtíc. Aj v januári. Lebo tu platí jednoduché pravidlo: keď ti je vonku zima, o chvíľu sa niekde zohreješ. Na tele aj na duši. Víno, káva, koláč, polievka. Prípadne všetko naraz.

Práve preto je Južná Morava pre nás istota. Miesto, kam sa dá vyraziť aj v zime, keď nechceš gaučovať, ale zároveň netúžiš po heroických výkonoch. Navyše – ideálne aj na rodinný výlet, pokojne s deťmi či psom. A tak padla voľba na Valtice.

Prečo práve Valtice (aj v zime)

Valtice sú menšie vinárske mesto na juhu Moravy, ktoré väčšina ľudí pozná vďaka Lednicko-valtickému areálu. Zámok, vinice, pamiatky roztrúsené v krajine tak elegantne, že máš pocit, akoby niekto kreslil krajinu pravítkom a pohárom vína.

My sme si tentoraz vybrali cieľ, ktorý zvládne naozaj každý – Kolonádu na Reistne. Žiadna dráma, žiadne prevýšenia, len príjemná zimná prechádzka okolo Valtíc s výhľadmi a dostatkom priestoru na detské tempo… a psie dobrodružstvá.

Z centra mesta rovno do vinohradov

Auto sme zaparkovali priamo na hlavnom námestí. V zime bez stresu, parkovací automat po ruke, žiadne krúženie. Odtiaľ už len nasledovať 🔴 červenú turistickú značku – popri zámku, ulicami mesta a plynulo medzi vinohrady.

Asfaltová cesta okolo Valtíc vedie mierne do kopca, ale naozaj len symbolicky. Trasa má približne 2 kilometre a zvládli by ju aj deti na odrážadle (ak im neprekáža zima). My sme to mali „spestrené“ naším jazvečíkom Fantou, ktorý si vinohrady okamžite osvojil ako osobné ihrisko.

Vrchol dňa? Keď spoza kopca vybehla srna a Fantine poľovnícke gény sa prihlásili o slovo. Našťastie, po pár metroch jej došlo, že jazvečík predsa len nie je vlk. Hon skončil skôr, než začal, a my sme pokračovali ďalej – pomedzi vinice, ktoré v zime pôsobia trochu smutne, ale o to poetickejšie.

Kolonáda na Reistne: cieľ, ktorý vidíš už z diaľky

Zablúdiť sa nedá. Kolonáda je dominantou krajiny a vidíš ju prakticky po celý čas. Romantická klasicistická stavba z 19. storočia stojí na vrchu Reistenberg (Homola) a pôsobí presne tak, ako má – trochu vznešene, trochu teatrálne a veľmi fotogenicky.

V januári je síce kolonáda prístupná, ale vyhliadková plošina je otvorená len od apríla do októbra. To nám však náladu nepokazilo. Aj spod kolonády je výhľad na Valtice krásny a ten „hlavný dôvod“ na návrat je vlastne už jasný.

Hovorí sa, že z plošiny vidno vinohrady, Lednicu, Mikulov, Malé Karpaty aj rakúsky Schattenberg. My tomu veríme. A na jar alebo v lete si to prídeme overiť osobne. Samozrejme, aj s Fantou – psy sem majú vstup povolený.

Príspevok Zimná prechádzka okolo Valtíc: vinohrady, kolonáda a pokoj Južnej Moravy zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Zjesenilo sa. Vzduch vonia po hrozne a lístie sa hrá na paletu farieb. Pálava volá vinicami, ale my sme sa tentoraz rozhodli ísť proti prúdu. Žiadne burčiaky, žiadne davy. Len pokoj, voda a vtáky. Lednické rybníky – miesto, kde sa jeseň usadí ako maľba.

Ako sa tam dostať

Z Břeclavy smerom na Lednice, hneď oproti autocampu Apollo, je menšie parkovisko. Tam sme nechali auto – a rovno na parkovisku nás privítala prvá informačná tabuľa náučného chodníka Lednické rybníky. Ako sme neskôr zistili, bola to vlastne posledná tabuľa trasy. My sme sa totiž vydali v protismere – ale úprimne, na tejto ceste neexistuje zlý smer.

Okolo štyroch rybníkov

Náučný chodník vedie okolo štyroch jazier: Nesyt, Hlohovecký, Prostřední a Mlýnský rybník.
My sme zvládli tri z nich – a začali sme pri Mlýnskom rybníku. Lesná cesta sa vinula tesne popri brehu, a tak sme nemali šancu zablúdiť. Na každej križovatke stačilo držať sa vody – a tá nás viedla.

Apollónov chrám: prvá zastávka

Len pár metrov od parkoviska sa týči elegantná klasicistická stavba – Apollónov chrám. Patrí medzi takzvané „salety“ Lednicko-valtického areálu, ktorý je zapísaný v zozname svetového dedičstva UNESCO. Osem dórskych stĺpov, terasa s výhľadom na jazero a atmosféra dávnych čias.
Keby sme išli trasu „správne“, zrejme by sme si tu v závere posedeli. Ale keďže sme boli len na začiatku, čakali sme ešte na svoju odmenu.

Hraničný zámoček: medzi Rakúskom a Moravou

Z lesa sme sa vynorili pri Hlohoveckom rybníku, kde nás privítal Hraničný zámoček – ďalší klenot Lednicko-valtického areálu. Kedysi skutočne stál na hranici Rakúska a Moravy, čo pripomína aj nápis na fasáde: Zwischen Österreich und Mähren.
Dnes je z neho štýlový hotel s reštauráciou, kde si môžete dopriať kávu alebo zmrzlinu na terase s výhľadom na hladinu.

Rybničný zámoček a ornitologické rozhľadne

Po krátkom oddychu sme sa stočili späť – tentoraz po druhej strane rybníkov. Krajina sa otvorila, vietor voňal trstinou a slnko sa zrkadlilo na hladine.
Poslednou zastávkou bol Rybničný zámoček, pôvodne domček rybárov a poľovníkov vtáctva, dnes elegantné miesto na oslavy a ubytovanie. Odtiaľ to bolo k autu už len asi tri kilometre – ideálny čas spomaliť a užiť si pokoj jesenného dňa.

Popri ceste sme míňali ornitologické rozhľadne, z ktorých sme sledovali divé husi, kačice a množstvo vtáctva, ktoré v Bratislave človek neuvidí ani v ZOO. Lednické rybníky patria medzi najvýznamnejšie ornitologické lokality v Českej republike a sú zapísané aj na zozname mokradí medzinárodného významu.

Záver: balzam na dušu

Na tachometri sme mali takmer 12 kilometrov, ale v hlave úplné ticho.
Po náročnom týždni to bol balzam – voda, ticho, vietor v trstinách a pár kačíc, ktoré sa nestarajú o svet okolo.
Lednické rybníky nie sú o výkone. Sú o tom, ako sa zhlboka nadýchnuť.

Tipy na výlet v okolí:

• Zastavte sa v Ledniciach (zámok, skleník, Minaret).
• Prejdite sa po Pálave alebo si spravte vínny okruh Mikulov – Pavlov.
• Na bicykli sa dá celý Lednicko-valtický areál zvládnuť ako pohodový víkendový trip.

Príspevok Lednické rybníky: jesenný tip na výlet v srdci Pálavy zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Ak chcem pochopiť Blato a Osiku, musím vstať skoro ráno. Tak povedali. A preto skoro ráno, smerujúc k Osike, rátam hrnčeky na plotoch. Je ich tu toľko, že by vydali na vlastný príbeh. Česká Kanada ešte spí. Nie, že by dedinka Blato bola ospalá len ráno. Väčšinu dňa je tu úplné ticho.

Osika

Sadám si na breh. Úplné ticho. Ranný opar sa vznáša nad pokojnou hladinou rybníka ako jemný závoj. Cez deň bude pražiť ale chladné rána cítiš v kĺboch aj počas leta. V diaľke sa práve prebúdza slnko, jeho lúče sa nesmelo predierajú cez hmlu. Chatky na okolo ešte spia. Cez týždeň je aj tak väčšina prázdnych, plnia sa cez víkend. Krajina smrekov zahalená do ticha, ktoré občas naruší len plesknutie ryby, či vzdialené vtáčie volanie.

Keď prechádzam smrečinou zvyknem sa vyzuť. Mám rád tú mäkkú pôdu, kde sa ti nohy prebárajú v nánosoch ihličia a vlhkom machu. Ak máš šťastie, pochutnáš si na borievkach, pokiaľ ich už domáci komplet nevyzberali.

Česká Kanada a jej monológy

Sedel som na brehu, obklopený ničím a všetkým zároveň. Len ja a moje myšlienky, ktoré sa mi v hlave prelievali ako vlnky na hladine rybníka. Prečo sa sem často vraciam? Čo je v živote skutočne dôležité? Prečo práve teraz prežívam túto chvíľu tak intenzívne? Akoby sa čas zastavil a ja som bol súčasťou niečoho väčšieho.

Pozoroval som vtáka, ktorý sa vznášal nad vodou. Slobodne, bez obmedzení. Prečo my ľudia nedokážeme lietať takto ľahko životom? Možno preto, že sme sa nechali uväzniť v klietke technológií a sociálnych sietí. Kam nás to všetko posúva?

Neďaleko sa pásli kravy. Vyzerali spokojne, akoby si ani neuvedomovali, v akom raji žijú. Možno práve v tom je ich sloboda - v nevedomosti. My ľudia vieme príliš veľa a predsa stále menej. Prečo má toľko z nás problém rozlíšiť fakty od dezinformácií? Prečo sme prestali čítať? A premýšľať? Nedávno som počul veľkú pravdu: "Máme sa tak, ako sme sa historicky nikdy nemali, ale väčšina z nás má problém to pochopiť."

Čo je to vlastne sloboda? Je to možnosť lietať ako vták alebo pásť sa bezstarostne ako krava? Alebo je to schopnosť sedieť tu, na brehu rybníka, a klásť si tieto otázky?

Ako by sme mali žiť? Možno práve tak, ako to robím teraz - na kolobežke či bicykli, objavujúc krásy divokej prírody Českej Kanady. Prečo ma to sem stále priťahuje? Možno preto, že Česko stále vnímam ako svoju domovinu. Rozdelenie krajiny "o nás bez nás" som neniesol najlepšie. A možno tu nachádzam odpovede, ktoré v hluku civilizácie a v honbe za peniazmi a úspechmi už nedokážeme počuť.

Späť do Blata

Slnko sa už vyšplhalo nad horizont a jeho lúče prenikli cez hmlu. Česká Kanada sa prebúdza. Najskôr vtáčie búdky, potom kadibudky. O slovo sa hlásil roj komárov ale z filozofických úvah na vytrhol až kliešť v nohe. Realita sa mi pripomenula tým najprízemnejším spôsobom.

Vstal som, oprášil si nohavice, trochu zanadával a pousmial sa. Život je plný kontrastov - od hlbokých myšlienok po prízemné nepríjemnosti. A možno práve v tom spočíva jeho krása. S týmto poznaním som nastúpil na kolobežku a vydal sa späť do dediny, nechávajúc za sebou rybník, hmlu aj svoje ranné úvahy. Raňajky nepočkajú.

Život v Blate začína v apríli a končí v októbri. Kedysi tu bola skvelá aj zima. Desiatky kilometrov bežkárskych trás, ale posledné roky nenasnežilo. Život sa tu v zime zastavil. Ale to leto na dvoch kolesách...

Už dnes viem, že sa do Českej Kanady opäť vrátim - možno sa kochať, možno hľadať odpovede na otázky, ktoré ani neexistujú, ale práve toto dáva zmysel mojim cestám.

Príspevok Pochopiť Blato a Osiku: Česká Kanada a jej monológy zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Ak miluješ jazdu po trailoch, skoky a adrenalín, Česká republika má pre teba poriadnu dávku MTB zážitkov. Spoznaj Najlepšie MTB bikeparky v Česku. Od technických tratí v Koutech nad Desnou po flow traily na Lipne – každý bikepark má svoj charakter a štýl. Niektoré sú ideálne pre začiatočníkov, iné preveria aj skúsených riderov. V tomto článku ti predstavíme tie najlepšie miesta, kde si poriadne zajazdíš. Prilbu nasaď, ide sa na to.

Najlepšie MTB bikeparky v Česku

Špindl Bike Park (Špindlerův Mlýn, Krkonoše)

• Jeden z najznámejších a najstarších bikeparkov v Česku, fungujúci od roku 1994.
• Ponúka 6 tratí rôznej obtiažnosti, od ľahkej 7 km dlhej trasy „Touristic“ pre začiatočníkov a rodiny, až po technicky náročnú 2,1 km dlhú trať „Race“ s prírodnými aj umelými prekážkami.
• Nájdete tu aj 2,8 km dlhú Freeride trať s klopenými zákrutami a skokmi, Skills centrum pre zdokonalenie techniky a Pumptrack.
• Výhodou je lanovka na vrchol Pláň a kompletné zázemie (servis, požičovňa, občerstvenie).

Trail Park Klínovec (Krušné hory)

• Nachádza sa medzi Jáchymovom a Božím Darom na najvyššej hore Krušných hôr.
• Ponúka štyri traily rôznej obtiažnosti, vrátane 10 km dlhého flow trailu „Azur“ vhodného pre rodiny a začiatočníkov, ale aj náročné čierne a oranžové traily pre enduro a downhill jazdcov (napr. úsek „Německá“).
• Moderné stredisko s lanovkou a požičovňou.

Bikepark Špičák (Šumava)

• Najstarší český bikepark, známy svojimi náročnými downhillovými traťami.
• Na trati „Struggle“ sa jazdí IXS Cup a v okolí sa koná Česká Enduroséria.
• Ponúka 5 náročných tratí, plus airbag a skill zónu.
• Spolu s nemeckým Geisskopfom ponúka možnosť využitia jednej spoločnej viacdennej permanentky.

Trail Park Dolní Morava (Jeseníky)

• Moderný trailpark s rozsiahlym potenciálom pre singletraily, ktoré sú vhodné pre začiatočníkov aj skúsených jazdcov.
• Okrem MTB tratí ponúka aj mnoho ďalších atrakcií ako chodník v oblakoch (Sky Walk) a bobovú dráhu, čo ho robí ideálnym pre rodinné výlety.
• Nájdete tu flow traily aj náročnejšie downhillové trasy.

Rychlebské stezky (Jeseníky)

• Jedna z najstarších a najoceňovanejších trailových lokalít v Česku s viac ako 70 km single trailov.
• Ponúka trasy pre všetky úrovne, od veľmi ľahkých až po technicky náročné.
• Ideálne pre milovníkov prírodných trailov s minimálnymi umelými prekážkami.

Bikepark Kouty nad Desnou (Jeseníky)

• Jeden z najväčších a najnavštevovanejších bikeparkov na Morave.
• Ponúka širokú škálu tratí pre všetky úrovne, vrátane známej DH trate „Koutníkův sen“, na ktorej sa jazdia závody.
• Disponuje modernou šesťmiestnou lanovkou a komplexným zázemím.

Bikepark Kopřivná (Jeseníky)

• Vysoko hodnotený bikepark s ponukou pre všetkých – od ľahkých flow trailov po downhillové trasy.
• Ponúka zelené, modré, červené aj čierne traily, skill zónu a pripravuje sa nová air lajna.

Ďalšie zaujímavé lokality:

• Trutnov Trails: Pestrá zmes single trailov pre všetky úrovne.
• Trailpark Plešivec: Mladé a progresívne stredisko pre skúsenejších jazdcov s náročnými trailami.
• Bikepark Monínec: Ponúka rozmanité traily vhodné pre začátečníkov aj skúsených jazdcov, vrátane ľahkých flow trailov a náročných zjazdov.
• Bikepark Peklák (Česká Třebová): Menší, ale progresívny areál s 15 km singltrekov, pumptrackom a skill centrom.
• Cyklo Aréna Vysočina (Nové Město na Moravě): Takmer 30 km tratí s piatimi úrovňami obtiažnosti, vrátane bezbariérových trás.
• Singltrek pod Smrkem: Jedna z najznámejších singletrackových oblastí.

Pri výbere bikeparku vždy zvážte svoju úroveň zručností, typ bicykla (MTB, enduro, downhill) a aké zážitky preferujete – či už ide o plynulé flow traily, technické zjazdy alebo skokové pasáže. Väčšina týchto parkov ponúka aj požičovne a servis, takže sa nemusíte báť vyraziť aj bez vlastného špeciálu.

Príspevok Najlepšie MTB bikeparky v Česku zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Rozhľadňa Akátová věž sa nachádza na vrchu Výhon, ktorý je súčasťou Dyjsko-svrateckého úvalu a so svojou výškou 355 m n. m. je zároveň jeho najvyšším bodom. Rozhľadňu postavili na Pálavských lúkach nad mestom Židlochovice a práve tam sme začali náš výlet.

Židlochovice

Do Židlochovíc sme sa doviezli autom. Hneď pri vstupe do mesta nás hnedé informačné tabule smerovali na parkovisko k rozhľadni na Výhone. Bez problémov sme zaparkovali na ulici Legionářská a ďalej sme už pokračovali po vlastných. Sledovali sme zelené turistické značenie.

Miernym stúpaním sme popri domoch prešli až na koniec mesta a plynule sme asfaltovú cestu vymenili za príjemne širokú prašnú cestu, ktorá nás previedla pomedzi vinice až na otvorené lúky. Tam sa nám po prvýkrát naskytol výhľad na vežu v celej jej kráse. Z tohto bodu nám už chýbal iba posledný minivýšľap k cieľu našej cesty. Z miesta, kde sme nechali auto, sme k rozhľadni prešli cca 2 km.

Rozhľadňa Akátová věž

Rozhľadňa Akátová věž je skutočné krásna. Už z jej názvu je zrejmé, že ju postavili z agátového dreva, ktorého v okolí veže rastie neúrekom. Rozhľadňa svojím architektonickým výzorom pripomína hradnú vežu. Veža dosahuje výšku takmer 18 m. Na jej vrchol sa vystupuje točitým schodiskom obloženým agátovými trámami. Schodisko dovedna tvorí 76 schodov, z toho tri betónové hneď v úvode výstupu, 61 drevených a na úplný záver 12 kovových schodov.

Vežu oficiálne otvorili v roku 2009. Vstup na ňu je možný celoročne a bezplatne.   

Výhľady na Pálavu

Z veže sa nám naskytol výhľad na Pálavu. Výhľad na okolitú krajinu bol skutočne excelentný, keďže v čase našej návštevy sa všetko naokolo prebúdzalo zo zimného spánku. Jar je skutočne čarovná....

Z vrchu veže sme si všimli ešte niečo zaujímavé, iba pár metrov od nej. Samozrejme, zvedavosť nám nedovolila odísť bez toho, aby sme zistili, čo to je. Keď sme zišli z veže, naše kroky zamierili k tomu čudesnému útvaru v tvare gule s krížom. Až následne som si vygooglila, že táto inštalácia predstavuje jedno zo zastavení v rámci Krížovej cesty v Židlochoviciach.  

Rozhľadňa Akátová věž je prístupná viacerými cestami. Ale keďže na tento výlet sme sa opäť vybrali autom, do mesta sme sa vrátili tou istou cestou, ktorou sme vyšli k rozhľadni. A potom sme sa tým naším autíčkom odviezli ešte do Hustopeče, aby sme si vychutnali výhľady z ďalšej rozhľadne. Tentokrát v mandľových sadoch.... Ale o tých sme písali už minulý rok.

Príspevok Rozhľadňa Akátová věž na vrchu Výhon zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Niekedy sa mestá neodohrávajú len na povrchu. Niekedy sa skutočné príbehy ukrývajú pod nohami, v temnote, v miestach, kde čas neplynie tak, ako by mal. Brnenské podzemné vodojemy sú jedným z tých miest.

Brnenské podzemie

Vstupujem cez nenápadné dvere v kopci pod Špilberkom. Kamenné schody vedú dolu a so svetlom ubúda aj pocit, že stále patrím do rovnakého sveta. Steny sú vlhké, vzduch má zvláštnu, chladnú vôňu – niečo medzi dažďom a zabudnutými príbehmi. Pôvodne boli tieto vodojemy postavené na zásobovanie Brna pitnou vodou, ale časom sa na ne zabudlo. A keď sa na miesta zabudne, často sa v nich začnú odohrávať veci, ktoré už nesleduje žiadne oko.

Brnenské Vodojemy Žlutý kopec

Brnenské vodojemy sú jedinečnou českou technickou pamiatkou. Skladajú sa z troch hlavných častí – dvoch menších vodojemov z 19. storočia a jedného väčšieho z roku 1913. Každý z nich má svoju vlastnú atmosféru. Tehlové klenby pripomínajú podzemné katedrály, pričom vysoké oblúky a dokonalá symetria vytvárajú dojem, akoby ste vstúpili do priestoru, kde sa mieša inžiniersky rozum s umeleckou estetikou.

V sprievodnom slove sa dozvedám, že vodojemy majú dokonalú akustiku – aj tichý šepot sa tu nesie do diaľky ako ozvena, ktorá sa odmieta stratiť. Sprievodca rozpráva o histórii, o starých inžinierskych plánoch, ale ja sa pozerám na niečo iné. Na hladinu vody v jednej z cisterien. Je taká pokojná, že pripomína obrovské zrkadlo. A práve tam si všimnem, že môj odraz nie je úplne rovnaký ako ja. Stojím tam, ale niečo je iné. Možno len uhol svetla. Možno len únava.

Tajomné ozveny minulosti

Hovorí sa, že keď Brnenské vodojemy prestali slúžiť svojmu účelu, ľudia sa im začali vyhýbať. Nie preto, že by boli nebezpečné, ale preto, že sa tam dialo čosi zvláštne. Počuť v nich kroky, keď ste tam sami. Niekedy sa objavujú tiene tam, kde by nemali byť. Alebo odrazy vo vode, ktoré sa nehýbu presne tak, ako by mali. Kedysi tu pracovali ľudia, ktorí dozerali na čerpadlá a ventily. A nie všetci z nich odtiaľ odišli.

„Aj ja som sa raz pozrel do tej hladiny,“ povie sprievodca a pousmeje sa. „A poviem vám jedno – nie vždy je dobré vidieť sa tak, ako vás vidí druhý svet.“

Cesta späť na povrch

Prechádzame poslednou chodbou, kde sú oblúky tehál osvietené jemným oranžovým svetlom. Pocit, že tu nie som sám, stále neodchádza. Keď sa vrátim hore, slnko vonku je takmer oslepujúce. Akoby som vyšiel z iného sveta. Možno som aj vyšiel.

Ak sa chcete presvedčiť sami, Brnenské vodojemy sú otvorené pre návštevníkov. Stačí sa odvážiť zísť po tých schodoch a pozrieť sa do vody. Možno v nej uvidíte len vlastnú tvár. A možno niečo viac.

Príspevok Brnenské vodojemy sú ako podzemné mesto tieňov zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.