Zísť z hôr vnútrozemia Sicílie k juhozápadnému pobrežiu znamená vstúpiť do iného sveta. Skončili sa dramatické vápencové bralá aj opustené dediny. Vystriedala ich rovina, nekonečné more, africký vietor a ospalé rybárske tempo. Náš sprievodca po Mazara del Vallo pláže traily zážitky vás zavedie na miesta, kam bežné zájazdy nechodia. Ukážeme si, prečo sa oplatí vykašľať na komerčné rezorty. Ako chutí parmezán obalený v morskom piesku a kde nájdete najkrajšie pobrežné terasy západnej Sicílie.

Po horských etapách som dorazil do Mazara del Vallo uťahaný zo šoférovania. Potreboval som zo seba zmyť prach vnútrozemia. Vybehol som k prístavu, prešiel popri rybárskych lodiach a skočil rovno do vĺn. Bol to presne ten moment, kedy telo pochopí, že dovolenka ešte nekončí.

Nuda na ospevovanej Tonnarelle a pasca komerčných blogov

Keď som pred cestou hľadal tipy na pláže na juh od Trapani, narazil som na blog istej influencerky. Kvalitu pobrežia hodnotila podľa toho, kto tam chodí, ako ju tam baliaci talianski frajeri obletujú, akú zmrzlinu jej kúpia, či jej presíčko naservírujú s dokonalou penou. Klasická komerčná pasca. Prídete na otrepanú tristometrovú pláž, necháte sa ošklbať na obedovom menu a predavači lacných slnečných okuliarov vám nedajú dýchať.

Vyskúšal som preto najospevovanejšiu pieskovú pláž v regióne – Tonnarella.

• Dokonalý piesok, čistá nuda: Piesok jemný ako múka, plytká voda. Vyzul som tenisky, prebehol tri kilometre tam, tri naspäť a zíval som. More, piesok, more, piesok. Žiadna skala, žiadna zátoka, žiaden tieň, nič, čo by stálo za fotku.
• Rýchly útek: Po krátkom ovlažení som sa spýtal sám seba: načo tu budem strácať čas? Idem radšej hľadať miesta, kde pobrežie žije vlastným životom.

Zlaté pravidlo cestovateľa: Kde sú surferi, tam je dobre

Mám jedno rokmi overené pravidlo: ignorujte bedekre a hľadajte dodávky so surfmi. Kde fúka a kde sa schádzajú ľudia od vĺn, tam krajina nesklame. Zamieril som na juhovýchod k výbežku Capo Granitola. A trafil som jackpot.

• Saracénsky maják: Malý, surový kamenný prístav Torretta Granitola stráži starobylý maják s hranatou obrannou vežou. Žiadne davy, žiadny hluk. V malom bare si dávam ranné ristretto a pozerám na spenené vlny.
• Najkrajší pobrežný trail regiónu. Namiesto nudnej pláže sa tu dvíhajú nízke pieskovcové terasy, úzke morské jazyky a skryté lagúny. Chodník vedie priamo po hrane útesov. Z jednej strany voňavý morský ker a suchá tráva, z druhej strany príboj narážajúci do zlatistých skál. Preto dáme trochu behu.
• Kúpanie v prírodných vaniach: Každý kilometer som narazil na miniatúrnu plážičku zovretú medzi skalami. Voda je tu vďaka skalnému dnu krištáľovo čistá. Bežíte, spotíte sa, zhodíte veci, skočíte do vody a o desať minút pokračujete ďalej. Čistá sloboda.

Romantika na pláži: Nikdy nejedzte pri vetre 40 km/h

Na pláži pri Tre Fontane som si chcel dopriať kultový sicílsky obed. Kúpil som poctivé zásoby: kus parmezánu, prosciutto crudo, nakladané olivy, chrumkavé pečivo a fľašu červeného Nero d’Avola. Aby to malo štýl, sadol som si na drevené schodíky na pieskovú pláž a začal hodovať.

Dôležitá rada do života: Nikdy to nerobte, ak od mora fúka vietor s rýchlosťou 40 km/h.

Do dvoch minút bol jemný morský piesok úplne všade. Chrumkal v šunke, obalil syr, usadil sa v olivách a vytvoril usadeninu na dne pohára s vínom.

Sedel som tam v tom hučiacom vetre, pojedal pieskový parmezán, zapíjal ho zaprášeným vínom a rehotal sa na vlastnej blbosti. Aj toto je Sicília. Žiadne naškrobené reštaurácie, ale surový zážitok, na ktorý nezabudnete do konca života.

Záver na plážach Tre Fontane a večerná Mazara

Popoludní vietor trochu poľavil. Pobrežie pri Tre Fontane sa tiahne donekonečna. Pustil som sa po brehu na boso. Jemný výklus cez mokrý piesok masíruje chodidlá a hlava úplne vypína. Žiadne naháňanie tempa, len rytmus mora.

Podvečer som sa vrátil do centra Mazara del Vallo. Toto mesto má v sebe silný arabský odtlačok.

Mazara del Vallo: Africká medina, barok a poklad z morského dna

Mazara del Vallo nie je len ďalší taliansky prístav. Leží k africkému pobrežiu bližšie než k Rímu. Na tvári mesta to okamžite spoznáte. Čo vidieť?

Deň som zakončil na nábreží s pohárom studeného piva v ruke pri západe slnka, ktorý zafarbil more do fialova. Erik Hubner by bol na mňa hrdý. Bežecký účet sedel: stodesať kilometrov za 6 dní v nohách, soľ za ušami, žalúdok plný piesku a vína, v hlave absolútny pokoj.

Praktické tipy na pobrežie Mazara & Granitola

• Capo Granitola a maják: Dostanete sa sem autom z Mazary po pobrežnej ceste SP38 za cca 20 minút. Parkovať sa dá bezplatne priamo v prístave pri námornom výskumnom ústave (CNR).
• Pobrežný trail po pieskovcoch: Trasa z Granitoly smerom na Tre Fontane vedie po nízkych skalných terasách. Na chôdzu či beh odporúčam riadne tenisky, na bosé nohy sú pieskovcové platne príliš ostré.
• Pláže na beh naboso: Ak chcete behať alebo sa len prechádzať priamo po piesku bez obuvi, najlepšie úseky nájdete na pláži Tre Fontane a východnej časti Tonnarelly.
• Gastro tip v Mazare: Určite nevynechajte miestnu špecialitu – Couscous di pesce (rybací kuskus). Mazara má najväčšiu rybársku flotilu na Sicílii, takže morské plody sú tu najčerstvejšie na celom ostrove.

Často kladené otázky (FAQ) Mazara del Vallo

Príspevok Mazara del Vallo a Granitola: Obed s pieskom v zuboch, saracénsky maják a pláže bez pozlátka zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Keď sa povie Corleone, väčšine ľudí okamžite naskočí motív z Krstného otca. Marlon Brando a predstava zapadákova plného chlapov v klobúkoch s brokovnicami pod pazuchou. Turistický mýtus, ktorý dobre predáva tričká. Skutočné vnútrozemie ma však prefackalo úplne inou realitou. Sprievodca: Corleone Ficuzza Trails vám ukáže kraj, kde namiesto filmových mafiánov narazíte na gigantické kamenné steny. Tiež prastaré kráľovské lesy a výhľady, z ktorých sa točí hlava.

Po plážach Palerma, Piana degli Albanesi a Monte Rossella som sa vybral ďalej. Smer Ficcuza pod skalu Rocca Busambra.

Ráno som už mal v nohách takmer tridsať kilometrov z predošlých dní a telo sa začínalo pýtať, či som sa náhodou nezbláznil. Plán bol jednoduchý: prebehnúť lesy Ficuzza a omrknúť mafiu v Corleone. Dať si jedno rýchle espresso na námestí a ísť oddychovať. Lenže vnútrozemie Sicílie vám nikdy nedovolí len tak leňošiť.

Lesy Ficuzza a kráľovský úlet Bourbonovcov

Ešte pred Corleone som prešiel cez Bosco della Ficuzza. Po kilometroch spálených polí a prachu pôsobí tento obrovský dubový prales ako oáza z iného sveta.

Uprostred dedinky Ficuzza ma čakal monumentálny architektonický šok: Real Casina di Caccia. Obrovský kráľovský lovecký kaštieľ Ferdinanda III. Bourbonského z konca 18. storočia. Kráľ mal plné zuby rebélií v Neapole. Zbalil kufre a prišiel do sicílskych hôr poľovať na diviaky a jelene. Sadol som si do malej kaviarničky priamo oproti palácu, objednal si ristretto za jedno euro a len civel na ten bizarný kontrast kráľovskej pýchy uprostred divočiny.

Rocca Busambra: Polkilometrová kolmá stena

Priamo nad kaštieľom a korunami stromov vyrastá kamenné monštrum: Rocca Busambra (1613 m n. m.). Najvyšší vrchol celého pásma Monti Sicani.

Zo severnej strany to nie je kopec, ale čistý rešpekt. Takmer pol kilometra vysoká kolmá vápencová stena. Vyzerá skôr ako obria kamenná vlna zamrznutá v čase. V lietadle do Trapani som stretol slovenských lezcov, ktorí šli liezť práve sem. Zospodu tie cesty vyzerajú desivo. Pre bežca a turistu však lesné traily popod Busambru ponúkajú geniálny tieň, chlad a pocit absolútnej bezvýznamnosti oproti tej mase skaly nad hlavou.

Corleone bez príkras: Smiech štamgastov pred barom

Z Ficuzzy cesta klesá do kotliny priamo do Corleone.

Zaparkoval som Pandu a vystúpil na centrálnom námestí Piazza Falcone e Borsellino s foťákom na krku. Miestni štamgasti sediaci pred kaviarňou sa na mne začali úprimne smiať. Zase jeden z tých naivných cudzincov, čo prišli hľadať dona Corleoneho.

Realita? Mesto sa od svojej krvavej mafiánskej minulosti dávno odstrihlo. Majú tu medzinárodné múzeum antimafie (CIDMA), ktoré pripomína odvahu sudcov Falconeho a Borsellina. Mladí žijú moderným životom a starí páni na námestí len mávnu rukou nad každým, kto čaká filmové kulisy.

Skalný labyrint: Výšľap na strechu kostola na Rocca Sottana

Už som chcel nasadnúť do auta a vyraziť na ubytovanie, keď ma zaujali dve obrie skalné bralá, ktoré trčia priamo z domovej zástavby mesta: Rocca Soprana s pozostatkami starej pevnosti a nižšia, no dramatickejšia Rocca Sottana.

Nohy boleli, no zvedavosť zvíťazila. Vybral som sa hore strmými uličkami k bralu Rocca Sottana. Chodník vytesaný priamo do andezitovej skaly stúpal neúprosne nahor. Žiadne lanovky, len pot a úzke kamenné schody pomedzi agáve a opuncie. Budovy kostola a starého františkánskeho kláštora sú tu doslova vryté do skalného masívu.

Chodník ma viedol stále vyššie, až som zrazu prešiel ponad klenby a ocitol sa priamo na plochej streche kostola. Uprostred hromozvod, monumentálny kríž a pod vami sa otvorí dychberúce divadlo.

Stojíte na streche chrámu zrasteného so skalou. Celé Corleone leží pod vami ako farebná mozaika striech a uličiek. Priamo oproti vám sa týči kolmé bralo Rocca Soprana a za mestom sa vlnia nekonečné hnedozelené kopce vnútrozemia. Vyššie sa už v celom meste vyjsť nedalo. V tej chvíli som zabudol na únavu aj na to, že ma čaká ešte dlhá cesta.

Denná bilancia

Z Corleone som odchádzal až za súmraku. Hodinky hlásili 25,4 km v nohách, viac ako nastúpaný kilometer. Prázdny žalúdok, dve rýchle kávy a prepotené všetko, čo som mal na sebe. Žiadny luxus, žiadne ležanie na pláži. Ale ten pohľad zo strechy kostola na brale stál za každý jeden krok.

📌Praktické tipy Ficuzza a Corleone

• Príjazd a parkovanie: Z Palerma vedie do Corleone cesta SS118 cez Ficuzzu (cca 60 km, 1:15 h jazdy). V Corleone nepokúšajte šťastie v strmých uličkách v centre – auto nechajte na bezplatnom parkovisku pri vstupe do mesta alebo okolo Piazza Falcone e Borsellino.
• Výstup na Rocca Sottana: Prístup na vyhliadku na streche kostola vedie z horných uličiek mesta po kamennom chodníku a schodoch. Obuv s pevnou podrážkou je nutnosťou, vyhladený vápenec sa v prachu šmýka.
• Ficuzza Trails pod Rocca Busambra: Trasy začínajú priamo v obci Ficuzza pri kráľovskom kaštieli. Lesné cesty sú značené a vhodné aj na horský alebo gravel bicykel.
• Občerstvenie: Priamo vo Ficuzze funguje niekoľko výborných trattorií s poctivou divinou a hríbovými špecialitami. V Corleone určite ochutnajte poctivý syr Caciocavallo Palermitano.

Často kladené otázky (FAQ)

Príspevok Corleone a Ficuzza trails: Rocca Busambra, kráľovské rozmary a výšľap na strechu kostola zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Ráno vstávam pod Monte Kumeta. Telo ešte spí, ale hlava už vymýšľa blbosti. Sicília pred vás každé ráno postaví zásadnú dilemu. Buď sa vyvalíte na pláž, chytáte bronz a hory vás nezaujímajú. Alebo sa vykašlete na more, vyberiete sa do vnútrozemia a užijete si surové kopce, kde za celý deň nestretnete ani nohu. U mňa znova zvíťazili hory. Vyrážam na Monte Rossella hiking Sicília.

Vybral som si nevinný okruh cez Sant'Agatu okolo Monte Rossella. Z diaľky to vyzeralo ako nedeľná prechádzka pre dôchodcov. Po šiestich kilometroch sa však smejem cez slzy. Hodinky ukazujú 400 nastúpaných výškových metrov. Slnko pečie a nohy horia.

Pri Masseria Rossella zrazu stretávam osamelého maníka. Batoh väčší ako on sám, prepotené tričko a výraz šialenca. Šliape pešo z Agrigenta až do Corleone. Sedemdesiatpäť kilometrov v nohách a pred sebou ešte kus cesty. Až neskôr som zistil, čo to bolo za zjav.

Tadiaľto totiž vedie Magna Via Francigena aj Itinerarium Rosaliae. Sicílska verzia Santiaga de Compostela. Akurát namiesto pútnických kaviarničiek tu máte prach, bodliaky a vlastné myšlienky.

Zelená lúka spredu, kolmá stena zozadu

Monte Rossella meria len 1 064 metrov. Na papieri žiadna tragédia. Lenže sicílske hory majú jeden geniálny optický klam. Sú zákerné.

Z tej miernejšej strany vyzerá kopec ako zelený zamat. Lúka, kravky, romantika. Človek si povie, že tam vybehne v žabkách. Lenže obídete masív a z druhej strany na vás vycerí zuby kolmá vápencová stena. Žiadny kompromis. Šliapete hore a funíte. Každú chvíľu si hovoríte, že ten horizont pred vami je už vrchol. Prídete tam a zistíte, že vrchol je ešte o sto výškových metrov vyššie. Proste ho odspodu nebolo vidieť.

Na hrebeni pri vrcholovej plošine Monte Leardo však prichádza katarzia. Stojím hore a dych mi vyráža nielen tachykardia, ale ten výhľad. Stretávam pastiera, lenivo zaháňa ovce, stará sa aj o kone. Nerozumieme sa ani slovo ale bratáme sa. Dá mi ochutnať nejaké tuhé.

Kotlina Piana degli Albanesi leží dole ako na tácke. Vidím obe obrovské jadrá civilizácie – jazero Piana degli Albanesi na jednej strane a jazero Scanzano na druhej. Medzi nimi len holé skaly a ticho. Úplné ticho, aké pri mori nikdy nezažijete.

Bizarnosť vnútrozemia: Mesto duchov, kde skapala voda

Pri zostupe cez horské sedlo vchádzam do zóny súmraku. Zrazu stojím uprostred celej opustenej dediny. Žiadne stredoveké zrúcaniny z kameňa. Normálne, relatívne moderné poschodové domy, vybetónované ulice, garáže, terasy. Niektoré domy majú ešte celé okenice a na dverách visiace zámky. Všade je však mŕtvo. Žiadny človek, žiadne auto, ani prašivý pes tu nešteká.

Pripadal som si ako v lacnom postapokalyptickom filme. Neskôr dole v údolí sa pýtam miestneho deda, čo to tam preboha je za Černobyľ. Dedo mykol plecom, vypľul špačka a zahlásil: „Finita l'acqua.“ Došla voda.

Vyschli pramene, obecné studne ťahali len bahno a štát sa na nich vykašľal. Keď nemáte vodu, nezmôžete nič. Ľudia zbalili hrnce, periny a zutekali do miest. Celé nové sídlisko proste nechali napospas bodliakom a vetru. Sicílska realita bez prikrášľovania.

Masseria Rossella a liečba bielym Catarrattom

Po hodinách šliapania v prachu a obchádzania suťovísk padám z kopca priamo k Masseria Rossella. Historická usadlosť z devätnásteho storočia. Kamenné múry, tieniace pergoly, staré sudy a nekonečné vinice. V tej chvíli mi pripadala ako fatamorgána uprostred púšte.

Sadám na drevenú lavicu. Vyťahujem nohy z prachu a objednávam si pohár domáceho bieleho Catarratto. Studené, minerálne, jemne trpké. Vypil som ho na dva hlgy. V tej sekunde telo zabudlo na všetkých 500 nastúpaných metrov. Presne kvôli tomuto mám vnútrozemie rád. Zažijete si peklo na kameni, aby ste si potom o pol hodiny neskôr vychutnali božský pokoj so sedmičkou vína na stole.

📍Praktické tipy na sicílske traily

• Východisko: Rázcestie pri Sant'Agata alebo priamo usadlosť Masseria Rossella (dostupná autom z cesty SP5 medzi Piana degli Albanesi a Ficuzzou).
• Parametre trasy: Dĺžka okruhu cca 12 – 14 km, prevýšenie cca 550 m, čas chôdze 4:00 až 5:00 h.
• Terén: Štrkové zvážnice, staré mulicové chodníky (regie trazzere), v závere strmé kamenisté svahy bez vyznačeného chodníka.
• Voda a slnko: Na trase nie je jediný fungujúci prameň pitnej vody. Berte minimálne 2,5 litra vody na osobu a chráňte si hlavu, tieň na hrebeni nenájdete.
• Navigácia: Značenie Sentiero Italia je vyblednuté a nepravidelné. Majte stiahnutú offline mapu (Mapy.cz / Wikiloc).
• Agroturismo: Masseria Rossella ponúka skvelú lokálnu kuchyňu a víno, mimo hlavnej sezóny je však lepšie overiť si otváracie hodiny vopred.

Často kladené otázky (FAQ)

Príspevok Monte Rossella & Masseria hiking: Horský trail, mestá duchov bez vody a sicílske bezčasie zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Ak vám niekto povie, že na Sicílii stačí vidieť Taorminu a ležať na pláži v Mondelle, nevie o tomto ostrove vôbec nič. Skutočná, nefalšovaná Sicília sa totiž začína až vtedy, keď odbočíte z pobrežnej diaľnice do divokého vnútrozemia. Môj sprievodca: Piana degli Albanesi Monte Kumeta hiking vás zavedie na miesto, kde namiesto turistických rezortov nájdete prázdne horské hrebene, starobylú albánsku enklávu, najlepšie cannoli na svete a výhľady, kvôli ktorým sa oplatí potiť krv.

Po prílete do Palerma a vyzdvihnutí tej najlacnejšej, dobitej Fiat Pandy z autopožičovne (97 000 km na tachometri a jazvy po celom tele) mi navigácia odporučila „skratku“ cez hory. Trvalo mi štyri hodiny prejsť 70 kilometrov po cestách, ktoré pripomínali tankodrom. Do horskej dediny Piana degli Albanesi som dorazil neskoro v noci, ubitý ako pes. Ale stálo to za každú sekundu.

Piana degli Albanesi: Kúsok Balkánu v srdci sicílskych hôr

Mojím hostiteľom bol Antonio Terranova – napoly Talian, napoly Albánec. Veľmi príjemný IT chalan, ktorý rovnako ako väčšina mladých poškuľoval po živote vo veľkom Palerme, no zatiaľ opatroval rodinný dom v uličkách, kde bez oškretia spätných zrkadiel nezaparkuje ani skúter.

• Kto sú Arbëreshë: Piana degli Albanesi nie je obyčajná sicílska dedina. V 15. storočí sem pred postupujúcou Osmanskou ríšou utiekli tisíce kresťanských Albáncov. Dodnes si tu uchovávajú vlastný jazyk (archaickú albánčinu), byzantské rituály v chrámoch a nesmiernu národnú hrdosť.
• Génius loci bez Wi-Fi: Keď som sa pýtal na internet, Antonio ma s úsmevom uzemnil: „Tu nie si v Londýne, kamarát. Tu si na Sicílii.“ Ráno otvorím dvere priamo na ulicu. Za minútu stojím na námestí pod barokovým chrámom. S miestnymi carabiniermi a starými pánmi dávam ranné espresso.
• Povinná gastronómia: Zabudnite na diéty. Piana degli Albanesi je na celej Sicílii vyhlásená výrobou gigantických cannoli. Chrumkavá vyprážaná trubička plnená čerstvou, jemne sladkou ovčou ricottou a posypaná pistáciami tu nemá konkurenciu.

Výstup na Monte Kumeta (1 233 m n. m.): Dážď, vietor a brány nikam

Provokoval ma od prvého dňa. Masív Monte Kumeta sa týčil priamo nad dedinou. Údajne je podľa odborníkov bohatý na skameneliny prehistorických morských živočíchov. Namiesto fosílií som našiel niečo celkom iné. Ovčie hovná, brány nikam a autá na tých najneuveriteľnejších miestach.

• Štart trasy: Autom som sa vyviezol po poľnej ceste k pamätníku nad dedinou (pri rázcestí pod horou), kde bezpečne zaparkujete. Odtiaľ stúpa kamenistý pastiersky chodník priamo po úbočí hory.
• Počasie ako na hojdačke: Kým dole v dedine pieklo slnko, na hrebeni ma privítal uragán. Hmla taká hustá, že nebolo vidieť na päť krokov, bičujúci dážď a teplota o desať stupňov nižšia. Za pol hodiny sa však obloha zázračne roztrhla.
• Brány do prázdna: Na hrebeni narazíte na typické sicílske bizarnosti. Uprostred holého skalnatého svahu zrazu stojí brána – bez plota, vedúca odnikiaľ nikam. O kúsok ďalej starý Fiat Punto zaparkovaný na takom strmom svahu, že nechápete, ako ho tam vôbec dostali.
• Panoráma 360°: Vrcholové bralo (1 233 m n. m.) pri drevenom kríži ponúka úchvatný kruhový rozhľad. Vidíte Monte Pizzuta, masív Monte Rossella, v diaľke obrysy Corleone a priamo pod nohami celé údolie s vodnou nádržou Lago di Piana degli Albanesi.

Lago di Piana degli Albanesi: Realita sicílskeho sucha

Po zostupe z Kumety som chcel deň uzavrieť behom okolo priehrady Lago di Piana degli Albanesi – najstaršej umelej vodnej nádrže na Sicílii (vybudovanej v 20. rokoch 20. storočia na rieke Belice Destro).

• Vyschnuté torzo: Pri pohľade na hladinu vás zamrazí. Dlhotrvajúce letné suchá premenili veľkú časť jazera na popraskanú hlinenú pláň. Voda ťažká, mútna, zelená. Verte, nevliezli by ste do nej.
• Bariéra pre život: O tom, aké výzmamné sú tieto vodné plochy som a mal dozvedieť už nasledujúci deň vo vyľudnenej dedine za Monte Rossella. Tieto nádrže sú jedinou nádejou pre poľnohospodárstvo a život vo vnútrozemí.

Beh po brehoch medzi pasúcimi sa stádami kráv a opustenými rybárskymi mólami má zvláštnu, melancholickú poetiku. Pripísal som si poctivých 18 kilometrov v nohách a 500 výškových metrov, s pocitom, že toto je tá pravá, surová tvár ostrova.

Piana degli Albanesi Monte Kumeta hiking: praktické tipy

• Doprava: Do Piana degli Albanesi jazdia z Palerma prímestské autobusy (spoločnosť AST). Na túry pod Kumetu a k jazeru je vlastné auto obrovskou výhodou. Pripravte sa na veľmi úzke uličky v centre.
• Výbava: Hoci je to Sicília, na masíve Kumety zväčša fučí vietor z hôr. Vetrovka, nepremokavá bunda a pevná obuv s dobrou podrážkou na klzký vápenec mi urobili dobre.
• Voda na trase: Na hrebeni nenájdete žiadne funkčné horské chaty ani pitné pramene. Všetku vodu (minimálne 2 litre na osobu) si vezmite so sebou z dediny.

Často kladené otázky (FAQ)

Príspevok Do vnútra Sicílie: Piana degli Albanesi, komunita Arbëreshë a hmlistý výstup na Monte Kumeta zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Vyrážame ešte za hlbokej tmy. Keď prechádzame popod Štrbu, spoza tatranských štítov sa začína predierať prvé ranné slnko a zlatisté lúče nás oslepujú cez čelné sklo. Je to neklamná predzvesť toho, že nás čaká jeden z tých dokonalých tatranských dní, kedy je obloha vymetená do azúrova a vzduch má chuť čerstvého ľadu. Našim cieľom je Svišťový štít.

Prichádzame do Starého Smokovca, aby sme stihli prvú rannú pozemnú lanovku na Hrebienok (1285 m n. m.). Nožičky si treba na začiatku pošetriť – pred nami je poctivá vysokohorská túra s viac než tisíckou výškových metrov.

Naším dnešným cieľom je Svišťový štít (2383 m n. m.) – majestátny, no neprávom prehliadaný vrchol vypínajúci sa v závere Veľkej Studenej doliny priamo za Zbojníckou chatou.

🍂 Veľká Studená dolina v jesennom šate

Ráno na Hrebienku je ešte poriadne svieže, no s prvými nastúpanými metrami sa telo rýchlo zahreje. Príroda okolo dáva jasne najavo, že leto pomaly odovzdáva žezlo jeseni:

• Okraje kamenistého chodníka lemujú sýtomodré trsy horca luskáčovitého (Gentiana asclepiadea).
• Žltnúca tráva na svahoch Slavkovského štítu a Vareškového plesa žiari kobercami kvitnúceho fialového vresu.
• Prechádzame cez úsek, kde letná búrková prietrž mračien strhla časť chodníka – tatranská divočina si neustále berie priestor späť.

Keďže sme vyrazili skoro ráno, turistov je pomenej. Užívame si pokoj, žblnkot Studeného potoka a ranné ticho, ktoré prerušuje len šuchot našich krokov. Už z diaľky vidíme náš cieľ – skalnatý masív Svišťového štítu, ktorý stráži záver doliny ako mohutná kamenná pevnosť.

🐐 Zbojnícka chata, kamzíčie jasle a vykŕmený svišť

Okolo desiatej hodiny prichádzame k Zbojníckej chate (1 960 m n. m.). Krátky oddych na terase, teplý horský čaj s citrónom a pokračujeme ďalej po modrej značke smerom na sedlo Prielom.

Tu sa začína to pravé tatranské divadlo:

• Priamo pri chodníku sa pokojne pasie stádo kamzíkov aj s tohtoročnými mláďatami. Zvyknuté na rešpektujúcich turistov si nás zvedavo obzerajú, kým malé kamzíčatá s neuveriteľnou ľahkosťou skáču po kolmých balvanoch.
• O pár desiatok metrov ďalej spod skaly vykukne poriadne vypasený svišť. Usilovne hryzie posledné steblá trávy – zima vo výške dvetisíc metrov nepozná zľutovanie a tukové zásoby na niekoľkomesačný zimný spánok sú otázkou prežitia.

🗿 Mimo značených chodníkov: Cesta kamenných mužíkov

Kráčame po oficiálnom modro značenom chodníku až do miesta, kde sa trasa prudko stáča doľava a začína stúpať do suťovísk pod sedlo Prielom.

V tomto bode odbočujeme doprava na viditeľný neznačený chodník, ktorý mieri priamo do svahu Svišťového štítu.

Od tohto momentu preberajú navigačnú štafetu kamenní mužíci:

• Chodník sa strieda so sutinovými a balvanovými poľami.
• Mužíci postavení z naskladaných žulových kameňov spoľahlivo ukazujú najschodnejšiu líniu cez skalné prahy a trávnaté terasy.
• Hoci je terén strmý, ide o čistokrvný chodecký terén bez nutnosti horolezeckého istenia či lezeckých úsekov I.–II. stupňa obťažnosti.

🚩 Vrchol Svišťového štítu (2383 m): Železná trojnožka a božský pokoj

S pribúdajúcou výškou sa horizont otvára. Posledné metre po skalnom hrebeni a stojíme na vrchole!

Prvé, čo udrie do očí, je zvláštna kovová trojnožka (triangulačná pyramída) ukotvená priamo v skalnom podloží. Hoci vizuálne nepôsobí najromantickejšie, ide o historický geodetický bod – svedka presného mapovania Vysokých Tatier z 20. storočia.

👁️ Panoráma, na ktorú sa nezabúda

Kruhové výhľady zo Svišťového štítu patria k najlepším v celých Tatrách:

• Priamo pred vami leží celá Veľká Studená dolina s jej početnými plesami roztrúsenými ako zrkadlá na dne kotliny.
• Ako na dlani máte hradbu velikánov: Gerlachovský štít, Bradavicu, Východnú Vysokú, Vysokú, Rysy, Javorové štíty aj Lomnický a Slavkovský štít.
• V diaľke na severe sa otvára pohľad do divokej a neprístupnej Svišťovej doliny a poľských Tatier.

Najkrajší je však ten kontrast. Kým ďalekohľadom vidíme stovky hlavičiek tlačiacich sa na vrchole Rysov či na reťaziach na Východnej Vysokej, na Svišťovom štíte sedíme len my traja.

Hodina ticha, rozjímania, fotenia a jedenia lepeňákov na vyhriatej tatranskej žule prebehne ako jediná minúta. Je to pocit čistého raja.

❄️ Prečo nie je Svišťový štít značený a čo v zime?

Svišťový štít je pri svojej výške 2383 m n. m. jedným z najľahšie dostupných tatranských štítov v rýdzo chodeckom teréne. O to viac mnohých prekvapuje, prečo naň nevedie oficiálna turistická značka KST.

• Ochrana prírody a TANAP: Dôvodom je predovšetkým ochrana krehkého vysokohorského biotopu svišťov a kamzíkov v závere doliny a regulácia masového turizmu. Podľa Návštevného poriadku TANAP-u je pohyb mimo značených chodníkov v letnej sezóne vyhradený pre organizovaných horolezcov a túry s horským vodcom.
• Skialpový raj v zime: V zimnom období a na jar patrí Svišťový štít a blízke Svišťové sedlo k najobľúbenejším skialpinistickým trasám vo Veľkej Studenej doline s fantastickým zjazdom okolo Zbojníckej chaty.

Zostupujeme tou istou trasou späť. Nohy už v závere doliny cítia každý kameň, no hlava je vyčistená na maximum.

🧭 Praktický súhrn trasy

• Trasa: Starý Smokovec ➔ Hrebienok (lanovka) ➔ Magistrála ➔ Veľká Studená dolina ➔ Zbojnícka chata ➔ odbočka pod Prielomom ➔ Svišťový štít (tam a späť).
• Dĺžka: cca 17,5 km (od Hrebienka a späť)
• Prevýšenie: +1 150 m / -1 150 m (z Hrebienka)
• Čas: 7:00 až 8:00 hodín celkovo
• Náročnosť: Vysokohorská náročná túra (výborná fyzická kondícia, orientácia v skalnom teréne podľa mužíkov).

❓ Často kladené otázky (FAQ)

Príspevok Výstup na Svišťový štít: Tatranský raj ticha, kde stretneš viac kamzíkov než ľudí zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Väčšina turistov na Islande prebehne len preplnený juh – Zlatý okruh, vodopády Seljalandsfoss a Skógafoss a ľadovcovú lagúnu Jökulsárlón.

Skutočná divočina a geologická surovosť sa však ukrýva na Severe a Západe Islandu.

Tu nájdete najmohutnejší vodopád Európy, lávové labyrinty, kde podľa legiend žijú škriatkovia, najlepšie podmienky na pozorovanie morských obrov a podzemné lávové tunely, v ktorých si otestujete absolútnu tmu.

Severný Mordor: Dettifoss a geotermálne peklo Hverir

Sever Islandu okolo jazera Mývatn pôsobí ako z inej planéty. Všadeprítomná vulkanická aktivita vytvára scenérie, ktoré inde na svete neuvidíte.

Dettifoss: Najmohutnejší vodopád Európy

• Sivá ľadovcová voda rieky Jökulsá á Fjöllum padá do kaňonu Jökulsárgljúfur z výšky 44 metrov s prietokom vyše 190 m³/s.
• Pod nohami cítite doslova tras od vibrácií vodnej masy a vodnú triešť zbadáte z diaľky niekoľkých kilometrov.
• Tip k prístupu: K vodopádu vedú dve cesty – západná (cesta 862, vyasfaltovaná a pohodlná) a východná (cesta 864, štrková, otvorená len v lete, no ponúka dramatickejší surový pohľad).

Hverir / Námafjall: Síra a bublajúce bahno

• Pár kilometrov od Mývatnu leží geotermálne pole Hverir na úpätí vrchu Námafjall.
• Žiadna vegetácia – len červeno-oranžová zem, dymiace kamenné komíny (fumaroly) a bublajúce kade so sivým vriacim bahnom. Zápach síry cítite všade, no vizuálny zážitok je neopakovateľný.

Dimmuborgir: Lávové mesto škriatkov

• Rozsiahle pole stuhnutých lávových stĺpov a veží pripomína zrúcaniny stredovekého hradu.
• Podľa severských legiend je Dimmuborgir bránou do podsvetia a domovom 13 islandských vianočných škriatkov (tzv. Jólasveinar).

Goðafoss: Vodopád bohov

• Elegantný polkruhový vodopád na rieke Skjálfandafljót.
• Má kľúčové miesto v islandskej histórii. Okolo roku 1000 tu zákonodarca Þorgeir Ljósvetningagoði hodil do vody sošky pohanských severských bohov (Ódina, Thora, Freyu), čím symbolicky spečatil prijatie kresťanstva na ostrove.

👉 Náš kompletný 10 dňový itinerár po Islande nájdete tu.

Safari na veľryby v Akureyri: Tvárou v tvár keporkakom

Mestečko Akureyri je hlavným mestom severu a leží hlboko v chránenom fjorde Eyjafjörður. Práve tento fjord s pokojnou vodou plnou planktónu a rýb je jedným z najlepších miest na svete na pozorovanie keporkakov (humpback whales).

Rýchločln RIB vs. veľká výletná loď

• Pôvodne sme mali ísť na veľkú vyhliadkovú loď, no vďaka technickej chybe nás bez doplatku preradili na nafukovací rýchločln typu RIB (Rigid Inflatable Boat).
• Dostali sme masívne nepremokavé termo-kombinézy a okuliare.
• Prečo je RIB lepší: Zatiaľ čo veľká loď je pomalá a k veľrybe sa dostane na desiatky metrov, nízky čln RIB manévruje rýchlosťou blesku a dostane vás na úroveň morskej hladiny – len pár metrov od vynárajúceho sa morského obra.

Je to zážitok, keď sa vám 15 metrov od člnu s mohutným výdychom pary vynorí chrbát keporkaka. A ak ešte majestátne ponorí chvostovú plutvu do hlbín oceánu v arktickom mrholení, pochopíte, že prežívate vrchol celej cesty.

Západ Islandu: História, sopečné krátery a podzemné tunely

Západná časť ostrova ponúka kontrast medzi zelenými pastvinami, geotermálnymi prameňmi a starou sopečnou činnosťou.

Skanzen Glaumbær: Ako sa žilo v hlinených domoch

• Objavíte historickú farmu z 18. a 19. storočia, ktorú postavená z trávnatých drnov (turf house).
• Trávnaté mačiny a metrové vrstvy pôdy slúžia dodnes ako dokonalá prírodná tepelná izolácia. Island je krajina, v ktorej prakticky nerastú stromy. Stavebné drevo vnímajú ostrovania skôr ako luxus z naplavenín.

Kráter Grábrók a vodopády Hraunfossar

• Kráter Grábrók: Dokonale tvarovaný sopečný kužeľ, na ktorého okraj vedú pohodlné drevené schody. Zhora sa otvára kruhový výhľad na lávové pole staré 3 000 rokov.
• Hraunfossar (Lávové vodopády): Sú geologická rarita. Voda nevyteká z rieky, ale vyviera v dĺžke takmer jedného kilometra priamo z poréznej lávovej vrstvy Hallmundarhraun. Potom padá tyrkysovými kaskádami do rieky Hvítá.

Lávový tunel Surtshellir

• Takmer kilometer dlhá podzemná lávová jaskyňa, ktorú vytvoril prúd tečúcej lávy pred tisíckami rokov.
• Vstupujete na vlastné riziko – potrebujete pevnú obuv, čelovku a prilbu. Vo vnútri zažijete absolútne ticho a 100 % tmu. Neuvidíte si ani vlastnú ruku centimeter pred očami.

FAQ Severný Island a západ ostrova

Príspevok Sever a Západ Islandu: Safari na veľryby, lávové tunely a krátery zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Pokiaľ sa na Islande budete držať len asfaltovej cesty č. 1 (Ring Road), uvidíte úžasné vodopády, ľadovce a útesy. Skutočné severské dobrodružstvo sa však začína až v momente, keď miniete značku s písmenom „F“ a asfalt vystrieda sopečný štrk, lávové polia a divoké rieky bez mostov. Island a F-cesty:

Vnútrozemie (Highlands) a oblasť Landmannalaugar (Dúhové hory) patria medzi najkrajšie a najdrsnejšie miesta na planéte. V tomto článku sa pozrieme na to, čo vás na F-cestách čaká, ako bezpečne zvládnuť brodenie riek a prečo mať pred islandskou divočinou zdravý rešpekt.

Čo sú to F-cesty a aké pravidlá pre ne platia?

Písmeno „F“ v názve cesty pochádza z islandského slova Fjallavegir (horská cesta). Tieto komunikácie prechádzajú nehostinným vnútrozemím a vyznačujú sa:

• Nespevneným povrchom (hrubý štrk, kamene, lávový prach, piesok).
• Výraznou „roletou“ (tzv. vlnitý plech), ktorá pri nesprávnej rýchlosti doslova trasie celým autom.
• Úsekmi bez mostov, kde je nutné brodiť neskrotné horské a ľadovcové toky.

Zákon minima: Bez 4×4 to neskúšajte

Vstup na F-cesty s bežným vozidlom s pohonom jednej nápravy (2WD) je zákonom zakázaný.

1. Pokuty za porušenie sú extrémne vysoké.
2. Všetky poistky pri vjazde s nevhodným autom okamžite zanikajú.
3. Poškodenie podvozku alebo uviaznutie v brode budete platiť v plnej výške (odťah z vnútrozemia stojí tisíce eur).

Trasa F208: Cesta do Dúhových hôr (Landmannalaugar)

Do Landmannalaugar vedie niekoľko trás, pričom najznámejšia je F208:

• Severný prístup (od cesty 26 / F208 sever): Z veľkej časti vyasfaltovaný, bez väčších brodov až po záverečnú rieku pred samotným kempom.
• Južný prístup (F208 juh): Skutočná off-roadová trasa s viac než dvoma desiatkami riečnych brodov, dramatickými kaňonmi a čiernou sopečnou púšťou.

My sme v našej postaršej Honde CR-V (370 000 km) okúsili 26-kilometrový úsek plný výmoľov, ktorý sme prekrstili na „vytriasačku blômb“. Auto vŕzgalo vo všetkých spojoch, no pohon 4×4 držal stopu spoľahlivo. Krajina Islandu sa za oknami menila zo zelenej trávy na čierny Mordor posiaty machom a farebnými ryolitovými masívmi.

👉 Náš kompletný 10 dňový itinerár po Islande nájdete tu.

Škola brodenia riek: Ako neutopiť auto

Prejazd cez brod je moment, kedy stúpa tep a v aute zavládne hrobové ticho. Tu sú zásady, ktoré rozhodujú o tom, či prejdete, alebo budete čakať na záchranný tím:

Pred brodom vždy zastavte a skontrolujte terén

• Nikdy nevchádzajte do rieky naslepo len preto, že pred vami niekto prešiel. Hladina ľadovcovej rieky sa v priebehu dňa rýchlo mení (najvyššia býva popoludní, keď sa topí ľadovec, alebo po daždi).
• Ak si nie ste istí hĺbkou, vystúpte a zmerajte ju (palicou alebo nohami v neoprénoch). Zistite, kde má vaše auto nasávanie vzduchu a výfuk.

Zásady správneho prejazdu

1. Zvoľte pohon všetkých kolies (4WD / Low Range) a vypnite stabilizačné systémy, ktoré by vás mohli pribrzdiť.
2. Nevchádzajte do vody v najužšom mieste – úzke miesta bývajú najhlbšie a prúd je tam najsilnejší. Hľadajte širší a plytší úsek.
3. Jazdite šikmo po prúde, nie kolmo proti nemu.
4. Udržiavajte stálu, pomalú rýchlosť (rýchlosť chôdze, cca 5–10 km/h). Cieľom je vytvoriť pred autom malú tlačnú vlnu (bow wave), ktorá udrží vodu pred motorovým priestorom.
5. V rieke nikdy neraďte ani nezastavujte.

Naša skúsenosť pri ceste do údolia Þórsmörk:
Po úspešnom zdolaní piatich brodov sme narazili na šiesty. Ľadovcová rieka mala vyše 40 cm a silný dravý prúd. Naše auto malo výfuk vo výške 35 cm. Hlasovacia komisia zasadla priamo pri brehu a výsledok bol jednoznačný: otáčame. Hrdinstvo na Islande končí presne tam, kde začína riziko utopenia motora.

Landmannalaugar a divoký termálny prameň

Odmena za námahu. Kemp v Landmannalaugar leží priamo na úpätí lávového poľa Laugahraun. Ryolitové hory hrajú neuveriteľnou škálou farieb – od žltej, cez červenú, zelenú až po sivo-modrú.

Aj keď nám plnohodnotnú hrebeňovú túru prekazil hustý lejak, najväčšia odmena leží priamo v kempe: prírodná termálna rieka.

• Z podložia vyviera vriaca geotermálna voda, ktorá sa mieša so studeným horským potokom.
• Výsledkom je ideálna 38–40 °C teplá kúpeľ pod holým nebom.
• Nečakajte žiadne luxusné prezliekarne ani kachličky – prezliekate sa na drevenom móle v daždi a mraze, no ten pocit ponorenia sa do horúcej vody uprostred lávového poľa je neopísateľný.

FAQ: F-cesty na Islande

Príspevok Vnútrozemie Island a F-cesty: Dobrodružstvo v Dúhových horách (Landmannalaugar) zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Zatiaľ čo v našom hlavnom itinerári a sprievodcoch sme sa sústredili na lávové polia, brodenie F-ciest a boj s arktickým vetrom, každá expedícia má svoju predohru a dohru. A tie bývajú často rovnako divoké ako samotný ostrov. Ako sme prežili cestovanie na Island a návrat domov?

„Na svete je nový trend, na Island leť od Maďara!“

Tento bonusový diel je zákulisným pohľadom na to, ako sa rodil nápad na islandskú výpravu, ako vyzerala naša logistická tortúra so železnicami a prečo sa oplatí báť islandskej colnice. A aké to je vrátiť sa po desiatich dňoch v stane späť do civilizácie.

Ako to celé začalo: Hlasovacia komisia a model „Český turista“

Dovolenka je súbor procesov, ktoré majú vyústiť do príjemného zážitku a relaxácie tela a duše – pokiaľ možno na úkor zamestnávateľa. Vo februári sme sa spoločne rozhodli, že najbližšiu dovolenku nestrávime na nejakej „all-inclusive“ vylihovačke pri mori.

Moje predstavy o lacnejšej a dostupnejšej dovolenke padli za obeť rodinnej demokracii. U nás doma totiž o všetkom hlasujeme: Ajka je predseda komisie, ja člen a zástupca. V prípade rovnosti hlasov rozhoduje predseda. Ajka zahlásila: „Poďme na Island, žijú tam Elfovia!“ 

Rýchlo som súhlasil, keďže dávam prednosť konfrontácií s Elfom pred dravými predátormi a jedovatým hmyzom, čo mohli byť obyvatelia krajiny, kde sme dosť dobre mohli skončiť, keby Island v hlasovaní neprešiel. Odhlasované, ide sa na Island. Doma o všetkom hlasujeme – Ajka je predseda hlasovacej komisie, ja som člen a zástupca predsedu. Každý máme jeden hlas, v prípade rovnosti hlasov rozhoduje predseda…

Prípravy

Prípravy prebiehali postupne. Prvé dva mesiace sme sa aktívne tešili. V máji sme kúpili letenky na 11. september, t.j. v jeseni a mimo hlavnej turistickej sezóny. V tom momente prišli aj prvé pochybnosti o našej materiálnej, psychickej a fyzickej pripravenosti.

Investovali sme do vybavenia, ktoré budeme môcť využívať aj po skončení dovolenky: stan, karimatky, funkčné oblečenie, spacák (iba mne – Ajka spacák má) atď. Fyzickú pripravenosť sme trénovali výletmi za krásami Slovenska v rámci výzvy Reštartni sa. Snáď len táboreniu nebola venovaná dostatočná príprava. Tréning sa obmedzil na jednu noc stanovania u rodičov na záhrade (vydržali sme do tretej rána a presunuli sa do postele) a jednu noc stanovania pri jazere Neusiedlersee v tropických letných horúčavách.

V rámci hospodárenia a nepreťaženia rodinného rozpočtu sme sa rozhodli pre dovolenkový model „Český turista„: 

• Letenky od maďarského nízkonákladového dopravcu z Budapešti.
• Požičanie najlacnejšieho starého auta 4×4 od poľskej pobočky na Islande.
• Spanie výhradne vo vlastnom stane.
• Žiadne reštaurácie – iba kufor naprataný polievkami, sušeným mäsom, ovsenými kašami a instantnými čokoládami.

Posledné prípravy a balenie prebehli „rýchlo a zbesilo“ – ani nie tri dni pred odchodom. Tento denník je záznamom našej malej expedície, ako aj oknom do duše jej účastníkov. Pre lepšie preniknutie do hĺbky tejto skúsenosti odporúčam čitateľovi ponoriť sa do týchto riadkov v kryosaune, v horskej bystrine, alebo v zimných mesiacoch vonku v neadekvátnom oblečení.

Logistická predohra: Nočný vlak do Budapešti

Cesta na Island nezačína na letisku v Keflavíku, ale na železničnej stanici. Aby sme ušetrili, leteli sme z Budapešti. Plán znel jednoducho: sadnúť v Žiline na nočný vlak a ráno vystúpiť na budapeštianskej stanici Keleti.

Vyrážame. "Niet cesty späť", beží nám hlavou, keď stojíme v predsieni nášho bytíku a pri nohách sa týči hora z batožín. Dva ruksaky 15 a 20 kilo a dve cestovné tašky. Môj ruksak je paradoxne ľahší než Ajkin, ale som dosť sebavedomý chlap na to, aby som nechal ženu niesť ťažší ruksak. Z myšlienok nás násilne vytrhne príchod taxíku. Ešte raz, piaty krát a naposledy prechádzam byt. Na moje sklamanie je voda odstavená a sporák vypnutý – rovnako, ako pri predchádzajúcich štyroch kontrolách. Pri výťahu obaja s vypätím nervov pozorujeme, ako zamykám dvere, aby sme si neskôr boli istí, že som zamkol.

Na vlakovú stanicu cestujeme mlčky. Pri vystupovaní z taxíku sa Ajka zosypala, respektíve rozsypala. Z batohu jej postupne odpadol spacák, aj palice. Úsmevné pohľady okoloidúcich na „backpackerov“ amatérov nás nechávajú vlažnými.

Na stanici sme s dostatočným predstihom a časovú rezervu rozšírenú o meškanie vlaku využívame o návštevu toalety – nie že by sme pred odchodom neboli obaja doma 5-krát, ale stres robí svoje. Cítime, ako nás táto skúsenosť zblíži a upevní náš vzťah. „Zamkol si?!“, spýta sa odrazu Ajka a v očiach má pohľad človeka, ktorý ma úprimnú starosť. Ja mám v tom momente oči podliate krvou, ako potláčam moje najprimitívnejšie agresívne inštinkty.

Vyrážame vlakom do Bratislavy

Náhle je ohlásene nástupište a dav ľudí vyrazí vpred. Vyrážame aj my, i keď náš odpich je vplyvom väčšieho inertného odporu ťažkých ruksakov pomalší. Na nástupišti sa staviame na miesto, kde predpokladáme zastavenie nášho vozňa. Vlak zastavuje a my zisťujeme, že náš vozeň je na opačnej strane nástupišťa.

Realita železníc preverila našu psychickú odolnosť ešte predtým, než sme pocítili prvý islandský závan:

• Kupé malo teplotu fínskej sauny.
• Sedadlá boli potiahnuté poctivou socialistickou koženkou, na ktorú sa človek po desiatich minútach prilepil ako mucha na lapač.
• Spoločnosť nám robili unavení noční cestujúci, z ktorých niektorí vyzerali, že v tom vlaku cestujú bez prestávky od pádu Rakúsko-Uhorska.
• Pán v kupé sa pri pohľade na našu batožinu s úsmevom spýta „Nezabudli ste si akordeón?“ …hajzel premúdrený.

V Bratislave máme hodinku, tak ideme do reštaurácie oproti. „Ja si dám kapustovú“, vravím.
„Dobre a Vám?", čašník pozrie na Ajku.
„Cézar šalát“, objedná si Ajka.
„Nemáme“, odpovedá čašník.
„Slepačí vývar“.
„Nemáme“.
„Tak hovädzí“, zjednáva Ajka.
„Nemáme“.
„Cesnakovú“.
„Nemáme“.
„Mmmm“, Ajka hĺbavo pátra v jedálnom lístku, „jablkový závin?“.

Čašník smutne pokrúti hlavou.
„Minerálku?“, opáči Ajka.
„Samozrejme!“, povie čašník a na tvári sa mu črtá triumf.
„Jemne perlivú“, dodá Ajka a kútiky čašníkovi znova klesnú.
„Alebo, akú máte,“ zmiluje sa Ajka.

Čašník odchádza ako porazený gladiátor, ktorého súper ušetril na naliehanie davu.

Tiež sme svedkami komického výjavu: Korpulentná pani sa snaží vysvetliť trom Číňankám, že keby sa na lavičke potlačili, mohla by si prisadnúť. Chvíľu trvalo než sa dohodli, lebo pani nevedela dobre po čínsky. Jej posunková reč sa podobala skôr záchvatu tropického šialenstva. Tri číňanky sa nakoniec scucli na menšiu polovičku lavičky a pani usalašila telo na ten zvyšok.

Vlak z Bratislavy do Budapešti

Nástup do vlaku neprebehol pokojne, nakoľko sa pri nastupovaní a vystupovaní z nášho vozňa stretli dve české rodinky a zvítavanie sa pretiahlo. Za to sme sa dozvedeli „Jak se má Franta“, „Co dělá Boženka“, no a že „Chudák Pepa je v rozvodovým řízení, ale za všechno stejně může ta jeho vochechule, která neví, jakej je Pepa dobrák.“ Nastúpili sme teda pod dohľadom výpravcu, ktorý rodinnú „sešlost“ rozohnal mávaním plácačkou a rytmickom hvízdaní na píšťalke.

Každé zastavenie na zabudnutej maďarskej staničke sprevádzalo škrípanie bŕzd, pri ktorom tuhla krv v žilách. Keď sme konečne nadránom dolámaní, spotení a poloslepí vystúpili v Budapešti, pripadali sme si ako po úspešnom absolvovaní prvej etapy výcviku pre prežitie v extrémnych podmienkach.

Peripetie v Budapešti

Vystupujeme v Budapešti s túžbou zľahnúť do postele. Vyhliadnem si taxikára, ktorý vzhľadovo pripomína Sándora Petőfiho a idem s ním vyjednať cenu. Vyjednal som, že cenu určí taxameter. Po chvíli sme na mieste, kde by mal byť hotel. Nič tu nie je, asi to bude trocha ďalej. S ťažkou batožinou sa plahočíme v teple, po krajnici frekventovanej cesty. Po 200 metroch sa vzďaľujeme civilizácii, otočka a ide sa naspäť.

Upachtení sme sa vrátili na miesto, kde nás vysadil taxík a zisťujeme, že hotel sme mali za chrbtom. Pani na recepcii nás ubytuje a nasledujúce hodiny trávime praním vecí v umývadle a ich sušením fénom. Máme len pár kusov oblečenia a neblahé tušenie, že táto izba bude nadlho naším posledným luxusom. Nechce sa nám vyberať veci na spanie, ktoré sú pochované hlboko v ruksakoch, takže spíme nahí, čo vyústi do príjemného zážitku, ktorý tu nebude podrobnejšie opísaný.

Ležíme v posteli a uvedomujeme si definitívnosť chvíle. Raňajkujeme výdatne a Ajka si na izbe s posvätnou odovzdanosťou umyje vlasy. Vidina mastnej hlavy ju desí, ale cíti, že tomuto démonu bude musieť v najbližších dňoch čeliť.

Odlet

Nasledoval presun na letisko Ferihegy. Batohy nám pikolík obalí do celofánu, aby nám neodpadli paličky, spacáky a iné, pre expedíciu nepostrádateľné aktíva. Odbavenie je bezproblémové, prechádzame bežnou letiskovou rutinou – vyzuť, rozpažiť, predkloniť, roztiahnuť, zakašlať, atď. Nastupujeme, a konečne letíme. 

Ajku púšťam k oknu, ja sadám do stredu a vedľa si sadá 150 kilový chlap, ktorého kumpáni sedia o tri rady vpredu. Atmosféra hustne s hromadiacimi sa fľaštičkami tvrdého alkoholu na rozkladacom stolíku pred naším spolucestujúcim. Chľastacia šnúra slovenskej partie nberá tempo a ja nadobúdam podozrenie, že obor vedľa nepije pre potešenie z alkoholického opojenia, ale snaží sa dojesť orieškami, ktoré sú zdarma ku každej štvrtej fľaštičke. 

Pristátie v Keflavíku a rešpekt z colnice

Po niekoľkých hodinách letu ponad Atlantik sa pod nami z mrakov vynorila čierna sopečná placka omývaná bielym príbojom. Letisko Keflavík pôsobí moderne, no hneď po vystúpení z lietadla vám arktický vzduch pripomenie, kde ste.

Vietor a ukrutná zima! Aspoň pre nás, čo sme docestovali so slnkom rozpálenej Budapešti. Islandské deti tu síce pobehujú v mikinkách, ale my sme hneď nasadili ťažké kalibre – ľahké jarné bundičky podložené flískami. Cez deň je tu okolo 10°C, pocitovo 5°C. Na noc hlásia 5°C, pocitovú radšej neuvádzajú. 

Pred odletom sme si naštudovali prísne islandské colné predpisy. Island si mimoriadne chráni svoj ekosystém:

• Zákaz dovozu tepelne neupraveného mäsa, salám či surovej šunky.
• Limit 3 kg potravín na osobu.
• Prísne kvóty na alkohol a cigarety.
• Použitá jazdecká a rybárska výstroj musí byť oficiálne dezinfikovaná.

Mali sme plné batohy sušeného jedla, konzerv a kempingového vybavenia. Pri prechode cez colnú zónu sme sa snažili tváriť čo najviac nenápadne – ako dvaja nevinní turisti, ktorí prišli obdivovať mach a lišajníky, a nie prepašovať zásoby sušeného hovädzieho na desať dní. Prešli sme bez straty kvetinky.

V príletovej hale nás čakal prvý povinný krok: nákup plechovkového piva a fľaše šampanského v letiskovom Duty Free shope. Na Islande je alkohol v bežných potravinách tabu (predáva sa len v špeciálnych štátnych obchodoch Vínbúðin za astronomické sumy) a letiskový obchod je jediná šanca, ako si kúpiť prípitok za normálne peniaze.

A potom už vysnívaný trek. 🥾 Náš kompletný 10 dňový itinerár po Islande nájdete tu.

Návrat domov: Kultúrny šok naruby

Po desiatich dňoch neustáleho boja s vetrom, sušenia ponožiek na palubnej doske, umývania sa pod studenou záhradnou hadicou a spania na zemi v alobale prišiel koniec expedície. Keďže cestujeme, Ajka má črevné problémy. Naložil som do nej čierneho uhlia ako do pece a dúfam, že to zvládne.

Návrat do civilizácie priniesol opačný kultúrny šok:

1. Teplo a ticho: Prvý pocit, keď nefúka vietor s rýchlosťou 60 km/h a v miestnosti je viac ako 20 stupňov, bol takmer neprirodzený. Človek mal nutkanie neustále kontrolovať, či netreba zaťažiť rohy postele kameňmi.
2. Neobmedzená teplá voda: Otočiť kohútikom a vedieť, že po dvoch minútach nevypne sprcha kvôli vhodenej minci, bol najčastejší dôvod našej eufórie.
3. Pevný príbor: Po tom, čo Ajka jedla polievku z pet fľaše a kastróla, bol pohľad na normálnu antikorovú lyžicu malým sviatkom.
4. Vôňa síry: Ešte týždeň po návrate nám z batohov, vetroviek a vlasov vanul nezameniteľný pach síry z islandských termálnych prameňov.

Záverečné slovo: Oplatilo sa to?

Jednoznačne áno. Island v modeli „Český turista“ nie je dovolenka pre každého. Je to fyzicky aj psychicky náročná cesta, ktorá preverí vybavenie, vašu odolnosť a najmä partnerský vzťah.

Keď však stojíte sami uprostred sopečnej púšte, nad hlavou vám tancuje zelená polárna žiara a v rukách držíte ešus s horúcou polievkou, zabudnete na prebdené noci, maďarské vlaky aj premočené topánky.

Zostane len čistá, nefalšovaná spomienka na krajinu, kde oheň a ľad píšu vlastné pravidlá.

Príspevok Svojráz cestovania na Island zo Slovenska: Plánovanie, cesta na Island a návrat domov zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.