Zatiaľ čo v našom hlavnom itinerári a sprievodcoch sme sa sústredili na lávové polia, brodenie F-ciest a boj s arktickým vetrom, každá expedícia má svoju predohru a dohru. A tie bývajú často rovnako divoké ako samotný ostrov. Ako sme prežili cestovanie na Island a návrat domov?
„Na svete je nový trend, na Island leť od Maďara!“
Tento bonusový diel je zákulisným pohľadom na to, ako sa rodil nápad na islandskú výpravu, ako vyzerala naša logistická tortúra so železnicami a prečo sa oplatí báť islandskej colnice. A aké to je vrátiť sa po desiatich dňoch v stane späť do civilizácie.
Ako to celé začalo: Hlasovacia komisia a model „Český turista“
Dovolenka je súbor procesov, ktoré majú vyústiť do príjemného zážitku a relaxácie tela a duše – pokiaľ možno na úkor zamestnávateľa. Vo februári sme sa spoločne rozhodli, že najbližšiu dovolenku nestrávime na nejakej „all-inclusive“ vylihovačke pri mori.
Moje predstavy o lacnejšej a dostupnejšej dovolenke padli za obeť rodinnej demokracii. U nás doma totiž o všetkom hlasujeme: Ajka je predseda komisie, ja člen a zástupca. V prípade rovnosti hlasov rozhoduje predseda. Ajka zahlásila: „Poďme na Island, žijú tam Elfovia!“
Rýchlo som súhlasil, keďže dávam prednosť konfrontácií s Elfom pred dravými predátormi a jedovatým hmyzom, čo mohli byť obyvatelia krajiny, kde sme dosť dobre mohli skončiť, keby Island v hlasovaní neprešiel. Odhlasované, ide sa na Island. Doma o všetkom hlasujeme – Ajka je predseda hlasovacej komisie, ja som člen a zástupca predsedu. Každý máme jeden hlas, v prípade rovnosti hlasov rozhoduje predseda…
Prípravy
Prípravy prebiehali postupne. Prvé dva mesiace sme sa aktívne tešili. V máji sme kúpili letenky na 11. september, t.j. v jeseni a mimo hlavnej turistickej sezóny. V tom momente prišli aj prvé pochybnosti o našej materiálnej, psychickej a fyzickej pripravenosti.
Investovali sme do vybavenia, ktoré budeme môcť využívať aj po skončení dovolenky: stan, karimatky, funkčné oblečenie, spacák (iba mne – Ajka spacák má) atď. Fyzickú pripravenosť sme trénovali výletmi za krásami Slovenska v rámci výzvy Reštartni sa. Snáď len táboreniu nebola venovaná dostatočná príprava. Tréning sa obmedzil na jednu noc stanovania u rodičov na záhrade (vydržali sme do tretej rána a presunuli sa do postele) a jednu noc stanovania pri jazere Neusiedlersee v tropických letných horúčavách.
V rámci hospodárenia a nepreťaženia rodinného rozpočtu sme sa rozhodli pre dovolenkový model „Český turista„:
- Letenky od maďarského nízkonákladového dopravcu z Budapešti.
- Požičanie najlacnejšieho starého auta 4×4 od poľskej pobočky na Islande.
- Spanie výhradne vo vlastnom stane.
- Žiadne reštaurácie – iba kufor naprataný polievkami, sušeným mäsom, ovsenými kašami a instantnými čokoládami.
Posledné prípravy a balenie prebehli „rýchlo a zbesilo“ – ani nie tri dni pred odchodom. Tento denník je záznamom našej malej expedície, ako aj oknom do duše jej účastníkov. Pre lepšie preniknutie do hĺbky tejto skúsenosti odporúčam čitateľovi ponoriť sa do týchto riadkov v kryosaune, v horskej bystrine, alebo v zimných mesiacoch vonku v neadekvátnom oblečení.
Logistická predohra: Nočný vlak do Budapešti
Cesta na Island nezačína na letisku v Keflavíku, ale na železničnej stanici. Aby sme ušetrili, leteli sme z Budapešti. Plán znel jednoducho: sadnúť v Žiline na nočný vlak a ráno vystúpiť na budapeštianskej stanici Keleti.
Vyrážame. „Niet cesty späť“, beží nám hlavou, keď stojíme v predsieni nášho bytíku a pri nohách sa týči hora z batožín. Dva ruksaky 15 a 20 kilo a dve cestovné tašky. Môj ruksak je paradoxne ľahší než Ajkin, ale som dosť sebavedomý chlap na to, aby som nechal ženu niesť ťažší ruksak. Z myšlienok nás násilne vytrhne príchod taxíku. Ešte raz, piaty krát a naposledy prechádzam byt. Na moje sklamanie je voda odstavená a sporák vypnutý – rovnako, ako pri predchádzajúcich štyroch kontrolách. Pri výťahu obaja s vypätím nervov pozorujeme, ako zamykám dvere, aby sme si neskôr boli istí, že som zamkol.
Na vlakovú stanicu cestujeme mlčky. Pri vystupovaní z taxíku sa Ajka zosypala, respektíve rozsypala. Z batohu jej postupne odpadol spacák, aj palice. Úsmevné pohľady okoloidúcich na „backpackerov“ amatérov nás nechávajú vlažnými.
Na stanici sme s dostatočným predstihom a časovú rezervu rozšírenú o meškanie vlaku využívame o návštevu toalety – nie že by sme pred odchodom neboli obaja doma 5-krát, ale stres robí svoje. Cítime, ako nás táto skúsenosť zblíži a upevní náš vzťah. „Zamkol si?!“, spýta sa odrazu Ajka a v očiach má pohľad človeka, ktorý ma úprimnú starosť. Ja mám v tom momente oči podliate krvou, ako potláčam moje najprimitívnejšie agresívne inštinkty.
Vyrážame vlakom do Bratislavy
Náhle je ohlásene nástupište a dav ľudí vyrazí vpred. Vyrážame aj my, i keď náš odpich je vplyvom väčšieho inertného odporu ťažkých ruksakov pomalší. Na nástupišti sa staviame na miesto, kde predpokladáme zastavenie nášho vozňa. Vlak zastavuje a my zisťujeme, že náš vozeň je na opačnej strane nástupišťa.
Realita železníc preverila našu psychickú odolnosť ešte predtým, než sme pocítili prvý islandský závan:
- Kupé malo teplotu fínskej sauny.
- Sedadlá boli potiahnuté poctivou socialistickou koženkou, na ktorú sa človek po desiatich minútach prilepil ako mucha na lapač.
- Spoločnosť nám robili unavení noční cestujúci, z ktorých niektorí vyzerali, že v tom vlaku cestujú bez prestávky od pádu Rakúsko-Uhorska.
- Pán v kupé sa pri pohľade na našu batožinu s úsmevom spýta „Nezabudli ste si akordeón?“ …hajzel premúdrený.
V Bratislave máme hodinku, tak ideme do reštaurácie oproti. „Ja si dám kapustovú“, vravím.
„Dobre a Vám?„, čašník pozrie na Ajku.
„Cézar šalát“, objedná si Ajka.
„Nemáme“, odpovedá čašník.
„Slepačí vývar“.
„Nemáme“.
„Tak hovädzí“, zjednáva Ajka.
„Nemáme“.
„Cesnakovú“.
„Nemáme“.
„Mmmm“, Ajka hĺbavo pátra v jedálnom lístku, „jablkový závin?“.
Čašník smutne pokrúti hlavou.
„Minerálku?“, opáči Ajka.
„Samozrejme!“, povie čašník a na tvári sa mu črtá triumf.
„Jemne perlivú“, dodá Ajka a kútiky čašníkovi znova klesnú.
„Alebo, akú máte,“ zmiluje sa Ajka.
Čašník odchádza ako porazený gladiátor, ktorého súper ušetril na naliehanie davu.
Tiež sme svedkami komického výjavu: Korpulentná pani sa snaží vysvetliť trom Číňankám, že keby sa na lavičke potlačili, mohla by si prisadnúť. Chvíľu trvalo než sa dohodli, lebo pani nevedela dobre po čínsky. Jej posunková reč sa podobala skôr záchvatu tropického šialenstva. Tri číňanky sa nakoniec scucli na menšiu polovičku lavičky a pani usalašila telo na ten zvyšok.
Vlak z Bratislavy do Budapešti
Nástup do vlaku neprebehol pokojne, nakoľko sa pri nastupovaní a vystupovaní z nášho vozňa stretli dve české rodinky a zvítavanie sa pretiahlo. Za to sme sa dozvedeli „Jak se má Franta“, „Co dělá Boženka“, no a že „Chudák Pepa je v rozvodovým řízení, ale za všechno stejně může ta jeho vochechule, která neví, jakej je Pepa dobrák.“ Nastúpili sme teda pod dohľadom výpravcu, ktorý rodinnú „sešlost“ rozohnal mávaním plácačkou a rytmickom hvízdaní na píšťalke.
Každé zastavenie na zabudnutej maďarskej staničke sprevádzalo škrípanie bŕzd, pri ktorom tuhla krv v žilách. Keď sme konečne nadránom dolámaní, spotení a poloslepí vystúpili v Budapešti, pripadali sme si ako po úspešnom absolvovaní prvej etapy výcviku pre prežitie v extrémnych podmienkach.
Peripetie v Budapešti
Vystupujeme v Budapešti s túžbou zľahnúť do postele. Vyhliadnem si taxikára, ktorý vzhľadovo pripomína Sándora Petőfiho a idem s ním vyjednať cenu. Vyjednal som, že cenu určí taxameter. Po chvíli sme na mieste, kde by mal byť hotel. Nič tu nie je, asi to bude trocha ďalej. S ťažkou batožinou sa plahočíme v teple, po krajnici frekventovanej cesty. Po 200 metroch sa vzďaľujeme civilizácii, otočka a ide sa naspäť.
Žiadna cesta nie je taká dlhá ako tá, po ktorej sa vraciate, keď ste zablúdili.
Naša múdrosť
Upachtení sme sa vrátili na miesto, kde nás vysadil taxík a zisťujeme, že hotel sme mali za chrbtom. Pani na recepcii nás ubytuje a nasledujúce hodiny trávime praním vecí v umývadle a ich sušením fénom. Máme len pár kusov oblečenia a neblahé tušenie, že táto izba bude nadlho naším posledným luxusom. Nechce sa nám vyberať veci na spanie, ktoré sú pochované hlboko v ruksakoch, takže spíme nahí, čo vyústi do príjemného zážitku, ktorý tu nebude podrobnejšie opísaný.
Ležíme v posteli a uvedomujeme si definitívnosť chvíle. Raňajkujeme výdatne a Ajka si na izbe s posvätnou odovzdanosťou umyje vlasy. Vidina mastnej hlavy ju desí, ale cíti, že tomuto démonu bude musieť v najbližších dňoch čeliť.
Odlet
Nasledoval presun na letisko Ferihegy. Batohy nám pikolík obalí do celofánu, aby nám neodpadli paličky, spacáky a iné, pre expedíciu nepostrádateľné aktíva. Odbavenie je bezproblémové, prechádzame bežnou letiskovou rutinou – vyzuť, rozpažiť, predkloniť, roztiahnuť, zakašlať, atď. Nastupujeme, a konečne letíme.
Ajku púšťam k oknu, ja sadám do stredu a vedľa si sadá 150 kilový chlap, ktorého kumpáni sedia o tri rady vpredu. Atmosféra hustne s hromadiacimi sa fľaštičkami tvrdého alkoholu na rozkladacom stolíku pred naším spolucestujúcim. Chľastacia šnúra slovenskej partie nberá tempo a ja nadobúdam podozrenie, že obor vedľa nepije pre potešenie z alkoholického opojenia, ale snaží sa dojesť orieškami, ktoré sú zdarma ku každej štvrtej fľaštičke.
Pristátie v Keflavíku a rešpekt z colnice
Po niekoľkých hodinách letu ponad Atlantik sa pod nami z mrakov vynorila čierna sopečná placka omývaná bielym príbojom. Letisko Keflavík pôsobí moderne, no hneď po vystúpení z lietadla vám arktický vzduch pripomenie, kde ste.
Vietor a ukrutná zima! Aspoň pre nás, čo sme docestovali so slnkom rozpálenej Budapešti. Islandské deti tu síce pobehujú v mikinkách, ale my sme hneď nasadili ťažké kalibre – ľahké jarné bundičky podložené flískami. Cez deň je tu okolo 10°C, pocitovo 5°C. Na noc hlásia 5°C, pocitovú radšej neuvádzajú.
Pred odletom sme si naštudovali prísne islandské colné predpisy. Island si mimoriadne chráni svoj ekosystém:
- Zákaz dovozu tepelne neupraveného mäsa, salám či surovej šunky.
- Limit 3 kg potravín na osobu.
- Prísne kvóty na alkohol a cigarety.
- Použitá jazdecká a rybárska výstroj musí byť oficiálne dezinfikovaná.
Mali sme plné batohy sušeného jedla, konzerv a kempingového vybavenia. Pri prechode cez colnú zónu sme sa snažili tváriť čo najviac nenápadne – ako dvaja nevinní turisti, ktorí prišli obdivovať mach a lišajníky, a nie prepašovať zásoby sušeného hovädzieho na desať dní. Prešli sme bez straty kvetinky.
V príletovej hale nás čakal prvý povinný krok: nákup plechovkového piva a fľaše šampanského v letiskovom Duty Free shope. Na Islande je alkohol v bežných potravinách tabu (predáva sa len v špeciálnych štátnych obchodoch Vínbúðin za astronomické sumy) a letiskový obchod je jediná šanca, ako si kúpiť prípitok za normálne peniaze.
A potom už vysnívaný trek. 🥾 Náš kompletný 10 dňový itinerár po Islande nájdete tu.
Návrat domov: Kultúrny šok naruby
Po desiatich dňoch neustáleho boja s vetrom, sušenia ponožiek na palubnej doske, umývania sa pod studenou záhradnou hadicou a spania na zemi v alobale prišiel koniec expedície. Keďže cestujeme, Ajka má črevné problémy. Naložil som do nej čierneho uhlia ako do pece a dúfam, že to zvládne.
Návrat do civilizácie priniesol opačný kultúrny šok:
- Teplo a ticho: Prvý pocit, keď nefúka vietor s rýchlosťou 60 km/h a v miestnosti je viac ako 20 stupňov, bol takmer neprirodzený. Človek mal nutkanie neustále kontrolovať, či netreba zaťažiť rohy postele kameňmi.
- Neobmedzená teplá voda: Otočiť kohútikom a vedieť, že po dvoch minútach nevypne sprcha kvôli vhodenej minci, bol najčastejší dôvod našej eufórie.
- Pevný príbor: Po tom, čo Ajka jedla polievku z pet fľaše a kastróla, bol pohľad na normálnu antikorovú lyžicu malým sviatkom.
- Vôňa síry: Ešte týždeň po návrate nám z batohov, vetroviek a vlasov vanul nezameniteľný pach síry z islandských termálnych prameňov.
Záverečné slovo: Oplatilo sa to?
Jednoznačne áno. Island v modeli „Český turista“ nie je dovolenka pre každého. Je to fyzicky aj psychicky náročná cesta, ktorá preverí vybavenie, vašu odolnosť a najmä partnerský vzťah.
Keď však stojíte sami uprostred sopečnej púšte, nad hlavou vám tancuje zelená polárna žiara a v rukách držíte ešus s horúcou polievkou, zabudnete na prebdené noci, maďarské vlaky aj premočené topánky.
Zostane len čistá, nefalšovaná spomienka na krajinu, kde oheň a ľad píšu vlastné pravidlá.
