„Fakt sa snažím ako môžem, obmedzujem sa, nejem a váha stále stojí.“ Počul som nedávno večer pri pive. Debata bola tak živá, že ani si nevšimol a padli 3 pivá, dva balíky slaných tyčiniek a jedny chipsy. Veď ako vraví, nevečeral. Na obed si dal len rýchlo malú bagetu (rozumej veľkú, s majonézou, kuracím mäsom, viem aké má rád) v robote zas stres, nevie kde mu hlava stojí, … ale fakt, robí čo môže.
Ešte minulý víkend ani moja májová výzva nevyzerala moc ružovo, ale dnešné ráno ma naplnilo pocitom víťazstva a hrdosti. Keď som sa postavil na váhu neveriacky som zavolal aj Hanku, aby bola svedkom historického váhového posunu.
Vďaka totálnej eliminácii dobrôt, ktoré si bežne neviem odpustiť (rockford, rizling, prosciutto), vďaka zeleným smoothies so základom žihľavy, púpavy a petržlenovej a mrkvovej vňate, vďaka 10 konzervám tuniakov, niekoľko kíl paradajok, uhoriek, celérov a paprík, … i jahôd sa váha konečne po pol roku výrazne pohla dole. A ako Werich povedal:
Aby sme videli, že sa to dá. Že rohlíčky mohou být extra propečené a váha sa môže pohnúť, keď to naozaj chceme.
Všetky tie kecy o tom, že nech robím, čo robím, váha stojí, sú len o jednom. Vôľa proste nie je taká pevná, ako kult jedla. Ako mlsanie a pažravosť. 🙂
A všetky zdôvodnenia sú dobré tak akurát na ospravedlnenie faktu, že už nie som ani zďaleka tak pevný, ako keď som začal.
… a dá sa to.
Ako to začalo: <Môj májový plán>