Anda: Na snehový Roštún (Vápenná)

by

Skôr ako otvoríme Robov prvý fotoreport, krátke predstavenie. Zaslúžilý účastník 7 kopcov, nadšený fotograf, fotobloger a náš kamarát: 

Robo Anda

Niečo o mne, vobec som nevedel, čo mám napísať, tak mi poradila moja láska. Napíš, „že si mladý, pekný a Ajka ťa miluje, a že od mladosti ťa baví fotiť, sám sa vzdelávaš, občas tým lezieš ľuďom na nervy, ale aj tak ťa majú radi „. 

Krásne a stručne zhrnuté do pár viet. Tak nejako to aj bude, ak by som to trošku rozvinul, tak je to asi tak od 14 rokov, keď som zobral dedkov FLEXARET na zvitkový film 6x6cm a 12 obrázkov a skúsil niečo nafotiť…a potom to už šlo nejako samo, mladý študent bez peňazí, chcelo by to vlastný foťák…tak veľa brigádovať a šetriť…a bola z toho moja prvá zrkadlovka ZENIT 11, na kinofilm a veškerá výbava do tmavej komory na tvorbu ČB fotiek……a drží ma to do dnes, len trošku iné vybavenie, iba taký základ, CANON EOS 110D, nejaký ten objektív…a snáď dobre oko a možno vidieť to, čo iní nevidia a dať to do nejakej podoby, a je už len na ľuďoch, či sa im to bude páčiť, alebo aj nie 🙂

Vápenná 2.12.2017

Prvý cieľ 7k+3j 2018 Vápenná

Úplne spontánny nápad, rozhodnúť sa narýchlo, len pár dní pred odchodom. Nič neplánovať. Kukneme počasie, predpoveď sľubuje azúrovú oblohu, od nadmorskej výšky 500 m dokonca sneh, ideálne počasie na pekný výlet a krásne výhľady. Pýtame sa kolegov, či sa niekto nepridá, pýtam sa doma, no nik nechce ísť. Nevadí, nie každý má rád šlapanie do kopca v snehu. Tak pôjdeme iba dvaja: Maťo a ja!

Je niečo pre desiatou sobotného rána, deň po oficiálnom začatí ďalšieho ročníka 7k+3j a my konečne vyrážame z Petržalky (teším sa doslovne ako malý chlapec, chcem si užiť prírodu a fotenie, len škoda, že Ajka nejde) smer Plavecké Podhradie. Ráno bola trošku hmla, ale potom sa slnko predralo cez opar, ukázala sa modrá obloha a vyzeralo to fakt na úžasné počasie, až do chvíle kým sme neprešli tunelom Sitina. Ako sa hovorí, v Lamači sa láme počasie a fakt sa zlomilo. Za tunelom hmla, pochmúrne a slnka nikde.

Nič nie je stratené, snáď bude inverzia a na kopci bude krásne a v doline môže byť aj hmla. Asi po hodine sme došli do Podhradia. Hmla trochuu ustúpila, ukázalo sa aj zopár slnečných lúčov. Zopár.

Chladný vzduch, vonku asi štyri stupne pod nulou. Túra po žltej značke pred nami. Auto odstavené, značky každých pár domov či stĺpov a Vápennú nevidno. Je v opare. Prichádzame k domu, takmer na konci dediny, starý, opustený a na okne mráz vyčaroval kvety. Umelecké dielo prírody, také niečo už tak často nevidno, na plastových oknách to nejako nejde. Ideme ďalej, opúšťame posledné domy, trasa vedie pod lesom, teda aspoň podľa mapy, lebo značky sa akosi stratili. Kontrolujeme podľa GPS v mobile. Sme stále na značke. Zatiaľ žiadne strašné stúpanie, trasa sa asi po 500m odkláňa prudko do lesa a pekne do kopca. Iba na chvíľu sa ukázala modra obloha a slnko osvietilo zasnežené stromy, nádherná scenéria ako vo vianočných rozprávkach.

Snehu je asi tak 20 čísel, chodník trošku prešlapaný, ale nie dnešného dňa. Zdá sa že ideme hore sami. V lese úplne ticho, len vrzgot snehu pod nohami, a šum padajúceho snehu zo stromov. Snehu pribúda, naše stopy sa prehlbujú. Je to nádhera, relax a kľud. Nahodili sme celkom dobré tempo, Maťo ide ako lokomotíva, brzdím ho iba ja, tvárim sa, že si chcem niečo nafotiť a jasné, že si aj urobím zopár záberov. Ale pravda je, že nevládzem s dychom(astma). Je to v pohode, vždy ideme tempom toho najpomalšieho. Nevnímame čas, iba to ticho, všade bielo a hmla to ešte znásobuje. Stále dúfame, že keď prídeme hore, hmla zmizne a budú výhľady až za horizont 🙂

Stále kráčame sami, občas sa chodník stráca, hmla hustne, značky moc nevidno. Ale Maťo má orlí zrak a vždy cestu nájde. Jediné čo nás sprevádza, sú naše čoraz hlbšie stopy a stopy od lyží. Snehu je už asi 40 čísel 🙂

Moc pred seba nevidím, iba ak Maťov chrbát. Okuliare sa mi rosia a vytvára sa mi na nich námraza. Tak kráčam bez dioptrií, v tej hmle je to aj tak jedno. Zrazu Maťo zvolá: MYŠ !!!! aká Myš, čo už má snežnú slepotu? A fakt, v stope od lyží, malé vystrašené voľačo na nás pozerá zo snehu. No nefoť to! Konečne iná farba ako biela. Líham si do snehu, čo najbližšie k zvieratku. Pozerá na mňa, nechápe, určite má strach. Jeden, dva cvaky a ideme ďalej, nech už šla kamkoľvek, nech príde do cieľa tak ako my. Až na toto stvorenie sme stále sami. Odrazu lyžiar naruší ničím nedotknutý sneh, uhýbame sa a zdravíme…..a další lyžiar, pre zmenu slečna:). Akosi tu začína byť rušno. O pár minút na to stretávame ďalších ľudí, idú zhora, že: „Čaute…už to máte len kúsok na vrchol…strašne tam vraj fúka a výhľad žiaden.“

Hovorím si, možno treba len počkať, kým hmlu odfúkne….no veď uvidíme…ešte tam nie sme.

Pribúda polámaných stromov, ťažký sneh a vietor dali lesu zabrať. Z turistického chodníka je skôr prekážková dráha, ale ako spestrenie a spomalenie na nadýchnutie je to fajn. Zastavíme, preliezame, pofotíme. Po pár minútach narazíme na rázcestník. Na ňom tabuľka: Roštún 8 minút. No fakt už len kúsok. Po necelých dvoch hodinách sme hore.

Výhľad…….žiadny, ledva je vidno rozhľadňu, fučí ako na lesy. Chvíľu sme sami, urobím pár fotiek, Maťo tiež mojím mobilom, ten jeho nezniesol vonkajšiu podnulovu teplotu. Prichádzajú ďalší ľudia, zdravíme sa …a všetci sme uchvátení tým nádherným výhľadom na nekonečnú bielobu 🙂

Nevadí, aj tak to stálo za to, ešte sa sem určite vrátime v inom ročnom období. Keď už sme tu, tak treba aj na rozhľadňu vyliezť, dá sa iba po jednom, jeden rebrík, hore malá plošinka. Maťo ide prvý, rukavice napriek namrznutému rebríku odmieta. Pokochá sa neskutočným výhľadom do bielej ničoty. Potom idem ja, rukavice musia byť, dávam mu mobil, foť keď budem hore nech mám pamiatku …necítim si prsty hovorí .. …no neponúkal som mu rukavice? Nejako to určite dá, je to nezmar 🙂

V kútiku duše stále dúfam, že kým vyleziem hore, tých pár stupňov po rebríku sa aspoň na malú chvíľočku zmení počasie a konečne uvidím viac ako len NÁDHERNÚ HMLU….ale zázrak sa nestal.

No nič, aj tak nie som sklamaní. Stálo to za to. Úžasný výlet. Nejestvuje zlé počasie, každé ma svoje čaro 🙂 Cesta dolu, bola vďaka lyžovaniu po pätách rýchla, trvala asi hodinu. Tak neviem ako napíšem zdolanie tohto cieľa. Turistika, beh, alebo lyžovanie ? 🙂

Prichádzame k autu, nie je ešte veľa hodín, ale vzhľadom na počasie (je akosi tmavo, šero, pochmúrne), hrad dnes nedáme. Autom iba pod hrad, urobím zopár záberov a ide sa domov. Prvý cieľ zdolaný :)))))


Naša výzva
Turistická sezóna práve štartuje. Budeme radi ak sa zapojíte aj vy. Podporíte našu snahu dostať ľudí od gaučov do prírody. Zdolajte s nami 10 cieľov a spoznajte tie najkrajšie kúty Slovenska. Výzva 7kopcov 3jazerá 2018 je celoročná. Pre turistov, cyklistov i na lyžiach. Sľubujeme adrenalín, aktívny pohyb, živú komunitu a veľa zážitkov. Oceníme ambiciózne výstupy, ale máme pripravené aj trasy pre rodiny s deťmi. Zapojiť sa môžete aj ako tím.


Comments

comments

One Response to "Anda: Na snehový Roštún (Vápenná)"

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *