Konečne je zima a mráz ako má byť. Nie taký ten mestský, sivý a nervózny, ale poctivý, chrumkavý pod topánkami. Rozhodnutie padlo rýchlo a bez filozofovania: Zamrznuté vodopády na Šikľavej skale pri Matejovciach nad Hornádom. Miesto, ktoré sa v lete tvári nenápadne, no v zime vytiahne eso z rukáva – zamrznuté vodopády a cencúle, ktoré vyzerajú, že ich niekto aranžoval pre fotografov.

Vlakom až takmer pod ľad

Cestujeme vlakom do Spišskej Novej Vsi. Spoje na Spiši fungujú prekvapivo dobre, žiadna dráma, žiadne meškanie na filozofovanie o zmysle života. Prestup na osobák smer Matejovce nad Hornádom a o chvíľu vystupujeme v malej dedinke, kde čas ide pomalšie a smerovníky dávajú zmysel.

Značenie je hneď pri vlakovej stanici. Prejdeme dedinou, za poslednými domami sa napojíme na zasneženú cestičku vedúcu popod les. Kráčame ticho, para z úst stúpa ako signál, že ideme správnym smerom. Po približne dvadsiatich minútach sa les otvorí.

A vtedy príde to kolektívne, nevyslovené: „Wau.“

Zamrznuté vodopády na Šikľavej skale

Pred nami stojí Šikľavá skala – skalný masív, z ktorého visia cencúle ako krištáľové lustre. Zamrznutý vodopád pôsobí, akoby niekto stlačil pauzu presne v okamihu, keď voda padala. Všetko je stuhnuté, no zároveň živé.

Nie sme tu sami. Je tu dosť obdivovateľov, fotoaparáty cvakajú, mobily mrznú rýchlejšie než prsty. Aj mne táto zimná nádhera vyráža dych. Fotím. A potom ešte viac fotím. Je to jeden z tých momentov, keď má človek pocit, že príroda si dala záležať.

Zaujímavosť: Šikľavá skala je známa aj medzi lezcami – v zime sa tu pri vhodných podmienkach tvoria ľadové cesty. My dnes zostávame pri obdivovaní zo zeme. Úplne to stačí.

Nenáročný výlet, ktorý sa dá natiahnuť

Výlet k zamrznutým vodopádom na Šikľavej skale je nenáročný a ideálny aj pre ľudí, ktorí nechcú podávať horské výkony. Hoc aj s deťmi. Ale bola by škoda otočiť sa rovno späť. Okolie ponúka viac.

Vraciame sa do Matejoviec, prejdeme cez most na druhý breh Hornádu a napojíme sa na značený chodník. Ten nás vedie k ďalšiemu prírodnému úkazu.

Markušovský skalný hríb a zamrznutý Hornád

Markušovský skalný hríb vyzerá presne tak, ako znie – trochu rozprávkovo, trochu absurdne. Príroda tu evidentne mala zmysel pre humor. Pokračujeme ďalej popri brehu Hornádu, ktorý je miestami zamrznutý a tichý ako fotografia bez zvuku.

Cesta je pokojná, meditativna. Krajina vás nenúti ponáhľať sa. Skôr vás presviedča, že by ste mali ísť pomalšie.

Markušovce: keď kaštieľ povie „vojdi“

Do Markušoviec prichádzame s pocitom príjemnej únavy. Dedina má v sebe zvláštny pokoj a miestny kaštieľ a letohrádok Dardanely doslova volá: „Vojdi.“ Poslúchneme. 👉 Otváracie hodiny

Mariášiovci tu po sebe zanechali dosť na to, aby človek spomalil ešte viac. Interiéry, atmosféra, história – všetko pôsobí nenútene, bez múzejnej strnulosti. Neľutujeme ani minútu.

Tu sa náš výlet symbolicky končí. Z Markušoviec sa autobusom presúvame späť do Spišskej Novej Vsi.

Praktické tipy na záver

• Doprava: vlak do Spišskej Novej Vsi, prestup na osobák do Matejoviec nad Hornádom
• Trasa: Matejovce – Šikľavá skala – Matejovce – Markušovský skalný hríb – Markušovce
• Náročnosť: nenáročná, vhodná aj pre rekreačných turistov
• Najlepší čas: mrazivé dni, keď sa tvoria zamrznuté vodopády

Zamrznuté vodopády na Šikľavej skale nie sú o výkone. Sú o chvíli, keď zima prestane byť nepríjemná a začne byť krásna.

Príspevok Zamrznuté vodopády na Šikľavej skale: zimná rozprávka nad Hornádom zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Jedným z hlavných lákadiel Slovenského raja sú jeho úžasné rokliny. Tiesňava Suchá Belá, Prielom Hornádu, Piecky a Veľký Sokol patria medzi najpopulárnejšie. Prechádzka roklinami raja je ako cesta do iného sveta, kde sa čas zastavil a príroda sa ukazuje vo svojej najdivokejšej podobe. Prekonávaš rebríky, lávky, stúpačky a reťaze, ktoré ti umožňujú dostať sa cez skalné prahy a vodopády. Po dlhodobejších dažďoch a búrkach je roklina Suchá Belá plná vody. V stredu má byť jeden deň pekne. Tak ideme. Z diaľnice schádzame na Spišský Štvrtok a Podlesok.

Podlesok

Zaplatíme vstup do raja 5€ a vyrážame z Podlesku o siedmej ráno po zelenej značke. Roklina Suchá Belá je miesto, kde sa pri veľkej vode zdanlivo nevinná túra môže premeniť na epickú výpravu, ktorá kombinuje prvky turistického dobrodružstva s balansovaním na rebríkoch, vodnými športami a cirkusovými kúskami. Predstavte si, že ste v srdci nádhernej prírody, obklopení mohutnými skalami, všade špliechajúcou vodou a hustými lesmi. Napriek tomu že suchý kameň nevidíte, všetko vyzerá spočiatku pokojne a idylicky. Až kým si neuvedomíte, že tá "jednoduchá" túra vás privedie k šplhaniu po šmykľavých rebríkoch, balansovaniu na úzkych lávkach a preskakovaniu cez potoky rozvodnené na štvornásobok bežného prietoku.

Po chvíľke sme v rokline. Z potôčika je potok: "Je veľa vody, to bude akčné."

Celá roklina je dnes vlastne brodenie cez potok z jednej strany na druhú. Turistický chodník je väčšinou pod vodou. Prichádzame k dreveným rebríkom. Opatrne sú mokré a veľmi šmykľavé.

Pri stúpačkách stretávame prvých turistov. Voda je stále väčšia hlbšia ale ten vzduch. Užívame si čoraz viac dreva a popadaných stromov krížom cez roklinu. Preliezame ich ako deti. Máme z toho radosť i ten adrenalín.

Misove vodopády

Prichádzame k vodopádom. Misové vodopády (29,5 m vysoké) sú nádherné, no musíme sa zas prebrodiť k rebríku cez vodu, Veľká Biela voda, ktorá tečie roklinou, je ozaj rozvodnená. Nádherné vodopády sú možno štyri krát väčšie ako keď je sucho. Mohutné, až taká nádhera.

Začínate sa štverať po kovových rebríkoch, ktoré sa zdanlivo vynorili z ničoho. Priamo pod vami tečie krištáľovo čistý potok. Vaše nohy sa občas trasú, ale vy stúpate hore. V tejto chvíli je z vás nielen turista, ale aj trochu akrobat. A keď konečne dosiahnete vrchol, cítite sa ako šampión – aspoň kým neuvidíte ďalší rebrík o pár metrov ďalej.

Roklina Suchá Belá

Prechádzame cez najužšie skalné miesto. Wau, Keď sa dostanete na úzky chodník vedúci popri strmých skalách, začne vám dochádzať, že Suchá Belá nie je len o turistike, ale aj o teste vašej odvahy. Úzke lávky, ktoré vedú cez rozbúrený potok, vyzerajú, akoby boli postavené na mieru pre akrobatov, nie pre víkendových turistov. Každý krok je balansovaním medzi úspechom a pádom, a vy si hovoríte, že keby ste boli o pár rokov mladší (a pár kilogramov ľahší), určite by to bolo jednoduchšie.

Ukáže sa nám Okienkový vodopád. Je nádherný, majestátny. Stúpame po rebríku. Je mokrý a šmykľavý. Predierame sa cez skalné okno, kocháme sa tou výškou, vodopád má 12,5m. A zas máme doslovne samé polená pod nohami.

Korytový vodopád

Zvládame to. Nevzdávame sa, veď je to super adrenalín. ďalší vodopád je Korytový dvojstupňový. Voda tu padá do tzv. hrncov. Ani hlboká palička nedosiahne dno. Je tu aj druhá zúžená skalná roklina, zvaná Kaskády.

Bočný vodopád

Z ľavej strany sa nám hlukom padajúcej vody prihovára asi 10 m vzdialený Bočný vodopád. Takýto plný vody ho vidím prvýkrát. Oplatí sa zastaviť. A zas polená, a zas stromy vo vode. Niekde podľa turistickej paličky je až 40 cm vody. Hľadáme najvhodnejší prechod vodou. Ešte prejdeme Vyšný vodopád a cez riečisko Suchej Belej, ktorá je väčšinou suchá a voda sa prediera pod povrchom, sa tiež brodíme vodou až ku studničke, prameňu Suchej Belej.

Suchá Belá Záver

A sme hore: Suchá Belá - záver. Konečne oddych. Keď sa konečne dostanete k vrcholu rokliny, výhľad je taký krásny, že zabudnete na všetky tie drobné hrôzy, ktoré ste prekonali. Obklopuje vás pokoj a krása prírody. A my si uvedomíme, že to všetko stálo za to. Suchá Belá nám ukázala, že sme schopní viac, než ste si mysleli – nie len ako turisti, ale aj ako preživší. :-) Dáme si občerstvenie a ideme ďalej po žltej značke. Cieľ Pod vtáčím Hrbom. Pokračujeme červenou Nad Podleskom,

Dnes to bola ťažká túra. Oveľa, oveľa ťažšia ako keď je sucho a chodník prejdete suchou nohou. Ale ten zážitok, adrenalín, vám dá niečo neskutočné. Hoci si sľubujete, že nabudúce si vyberiete niečo menej adrenalínové, v kútiku duše viete, že vás to do Slovenského raja opäť ťahá, pretože dobrodružstvo je to, čo robí život zaujímavým.

Na Podlesku si v bufete u Orla dáme zaslúženú odmenu. Varia výborne a orosené tiež odmení, Odporúčam. Plný zážitkov a nabití energiou sa môžeme vrátiť domov

Dva dni po našom prechode uzavreli až do odvolania kvôli rozvodneniu všetky rokliny Slovenského Raja.

Príspevok Roklina Suchá Belá: prechod za mokra zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Šípska Fatra patrí do pohoria Veľkej Fatry. Nebolo to tak vždy. Až do roku 1978 bola súčasťou Chočských vrchov, no pre väčšiu geologickú príbuznosť ju preradili pod Veľkú Fatru. Šípsku Fatru rozdeľuje Váh na dve časti.

Najvyšším vrchom je Vtáčnik, s nadmorskou výškou 1 236 m n. m. Má o trochu vyššieho rovnomenného menovca v pohorí Vtáčnik, ktorý bol tiež cieľom 7 kopcov 3 jazerá v roku 2019. Vrch Šíp (1 169 m n. m.), ktorý dal meno celému pohoriu a je často označovaný v niektorých zdrojoch ako najvyšší vrch Šípskej Fatry, je najvyšší iba v časti podcelku na pravej strane rieky Váh.

Z Kraľovian na Stankovany

V Kraľovanoch stojí rýchlik. Odtiaľ prestupujem do Stankovian. Je to len pár minút cesty.

Prejdem mostík cez Váh a som v Stankovanoch. Tu sú informačné tabule. Od nich sa vydávame na Žaškovské sedlo. Lesom je to po žltej značke asi hodinu nahor. Je tu veľká lúka, kde sa prepájajú chodníky zo Švošova a Žaškova. Od križovatky pokračujeme žltou značkou hore na Šíp.

Prechádzame listnatým lesom. Začínajú sa objavovať prvé skalné útvary- Sokolia skala, zvaná aj Hrubý Janko. Kúsok ďalej sa odbočuje nad roklinu do jaskyne.

Bralo a ľadová jaskyňa

V severnom svahu Šípa je Ľadová jaskyňa. Je to priepastná jaskyňa s hĺbkou 28 m, v ktorej sa až do letných mesiacov udržiava zaľadnenie. Ďalšie tri jaskyne nájdete v Majdovskom vŕšku pri obci Žaškov.

Bralo v kopci. Tam sa nachádza jaskyňa. Je ukrytá v skalnom brale vo výške 8-9 m. Treba tam vyliezť. Zvládne to každý, komu nerobia problém rebríky a laná. Dá to. Výhľady zo skalných okien v jaskyni sú úchvatné. Zleziem po skale dole a chodníkom pokračujem na Šíp 1170 m n.m.

Okná a jaskyne Šípskej fatry

Väčší počet jaskýň je juhozápadne od obce Kraľovany. Na ľavom brehu rieky Váh, vo veľkom meandri, v západnom hrebeni Kopy, kde sa v dolomitických vápencových bralách nachádza 14 menších jaskýň s najväčšou presahujúcou dĺžku 70 m.

Na hrebeni vrchu Meškovo, nad dolinou Hrabovo sa tiež nachádza 72 m hlboká priepasť.

Výstup na Šíp

Na Šípe je krásny výhľad. Pokračujem skalnými bralami po hrebeni. Úzky chodník cez bralo je zážitok. Hrebeňom prídeme na Zadný Šíp 1143 m n. m. Tu sa nachádza veľký kríž. Z neho zažijete tie najkrajšie vyhliadky z brala na Liptov a Váh ako sa prediera medzi kopcami.

Od kríža schádzame strmým chodníkom na Podšíp. Sú to staré drevenice, v ktorých do 50-tych rokov minulého storočia žili celé rodiny pastierov. Chovali tu ovce od jari do jesene.

Osada Podšíp

Tri studničky, lavičky a oddych. 🥾 Dáme niečo pod zub a schádzame cez les dolu k železnici. Odtiaľ vedie cestička na termálny prameň. Je to vlažná voda v ktorej sa da kúpať. Ale najmä medokýš. Vápenatá vajcovka dobrá na žalúdok.

Užívame si slniečko. Sme 20 minut od Stankovian. Tu už stretnete aj rodiny s deťmi.

Je to krásny kúsok Liptova.

Navyše dobrý prístup vlakom: Stankovany, Kraľovany. 🚂 Tu stojí aj rýchlik. Alebo autom cestou č.18.

Príspevok Objavili ste už jaskyne Šípskej Fatry? Sú dostupné zo Stankovian zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Turu začíname v dedinke Čirč, od smeru Stará Ľubovňa. Dedinka je na rusínsko poľskej hranici. Značka začína na začiatku Čirča. Pokračujeme dolinou Soliská po zelenej značke. Kráčame lesnou cestou k chate Manková, prebrodíme potok a začína riadne stúpanie na Uhlisko.

Minčol

Pod Uhliskom nás chytí dážď. Chodník vedie krásnym listnatým lesom. Lúky sú plné kríčkov čučoriedky. Začína padať hmla a vietor. Škoda lebo sa blížime na vrchol, ktorý sľuboval krásny výhľad.

Na vrchole Veľký Minčol 1157m stojí krásny stĺp. Na každej jeho strane je iný erb mesta.

Prejdeme na žltú značku do sedlo pod Minčolom. Pokocháme sa nádherným pralesom. Prestáva pršať. Vraciame sa späť na zelenú. Hrebeňovka Čergovom je spletitá. Je tu veľa chodníčkov: na Bardejov, na Milpoš, Kamenica, Jastrabie. Nás ďalší cieľ je Malý Minčol.

Malý Minčol

Na chodníčku je čoraz viac jeleních a medvedích značiek. Sme ostražití ale pokračujeme. Pískame, aby sme dali vedieť, že aj my sme tu.

Na Malý Minčol sme prešli červenou, ale tu sú už chodníčky 3-4. Značky ukryté za listami stromov už treba hľadať. Ísť najviac udupaným chodníkom. To je jelení. Skúšame druhý ušliapaný v tráve. Medvedie lajná pribúdajú 4-8-12,... vravím: "to je medvedí chodník, modrá nikde". Zrazu začujeme mrmlať maca. Je niekde medzi stromami a mieri dolu kopcom. Zostaneme stáť. Počkáme nech ide dolu. Veď on je tu doma. My sa musime vrátiť hore kopcom, k poslednej modrej značke. Tu hľadáme správny chodník. Vravím: "My musíme ísť este hore vyššie, až na ten kopec" ale najmenej viditeľný je práve ten náš. Hurá. Našli sme značku. Stromy su tak krásne zazelenané, že značky naozaj s nami hrajú hru na slepú babu.

Poznámka. Viete ako sa chovať pri styku s medveďom? Odporúčania tu.

Na Ruskú Voľu

Prešli sme Murianik, 1002 m n.m. Prechádzame čučoriedkoviskom, takou jedálňou medveďov. Sme na Sedle pod Dlhou vo výške 900 m n.m. Keďže Je tu viditeľnosť najlepšia, dáme čaj, niečo pod zub a pokračujeme na vrch Dlhá 1007 m n.m. Stretneme jeleňa, srnku, ale stále cítime aj iných susedov. Pískam, hvizdam a macovia sa nám vyhýbajú. Netreba sa báť, treba ich rešpektovať. Konečne prídeme na rozcestie, kde sa červená lúči s modrou značkou. Pokračujeme po modrej.

Smer modrá Ruská Voľa. Znovu začína pršať. Púšťa sa riadny lejak. Dáme pršiplášť. Ideme cez hustý les, sú tu aj veľmi staré stromy. Chodníček je strmý. Aj tu je veľa jeleňov. Zrazu vídeme z lesaa popri malom potôčiku ideme cez lúku. Už len objaviť dedinu. Prejdeme popri starom JRD. Už vidno strechy domov, víta nás dedinka Ruská Voľa. Pokračujeme po hlavnej popri hranici s Poľskom Leluchów, smer Čirč.

Čergov

Čergov je krásne pohorie. Je tu ticho, vonia tu les, turistov je pomenej a okolie... A máte čo objavovať. Hrad Stará Ľubovňa, zrúcanina hradu Plaveč, Kamenica, Jarabinský prielom,...

Čirč je krásna rusínska dedinka. Ľudia sú tu milí, oplati sa prísť aj na víkend. Jeden deň je málo na tento krásny kút východného Slovenska.

Stále nemáme dosť, tak ešte vybehneme do dedinky Plaveč na zrúcaninu hradu. Je z nej nádherný výhľad na rieku Poprad a na Poľsko.

Určite sa na východ ešte vrátime.

Príspevok Hrebeňom Čergova na Čergovský Minčol zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Vyrážam hrebeňom Nízkych Tatier z Liptovskej Lúžnej až na Ďurkovú.

Liptovská Lúžna 

Je najdlhšia dedina na Liptove. Tu nežijú liptáci ale gorali, ktorí tu prišli ako valasi a chovatelia oviec. Stále majú svoje nárečie, zvyky i kroje. Nad Lúžnou nájdete salaš. Ovce sem patria odjakživa. Kedysi sa na hôľnych hrebeňoch pásli i stáda kráv. Skvelé pasienky im umožňovali nechať ich na hrebeni od skorej jari až do jesene. Dnes už len spomienka.

Voda do kopca

Veľkou zvláštnosťou sú Meandre Lúžnianky. Práve sa nad nimi stavia rozhľadňa. 

Magurka

Lúžnanská dolina s Ľupčianskou dolinou sú prepojené osadou Železnô. Odtiaľ sa dá ísť do baníckej osady Magurka, kde sa v minulosti ťažilo biele zlato. Z Magurky vedú tri turistické chodníky na Ďurkovú a Chabenec, najvyšší vrchol tohto hrebeňa.

Ja som vybrala túru z Lúžnej dolinou cez sedlo Pod Páleniskom. Ale cesta bola neprejazdná kvôli 30 cm čerstvého snehu. Museli sme preto zaparkovať na konci dediny. Šliapeme dolinou pod Prievalec. Je tu neznačkovaný chodník hore zvážnicou, ktorý všetci domáci poznajú. Nestratí sa nik.

Veľká hoľa

Vyrážame na Veľkú hoľu 1640 m n.m. Tu si môžeme vybrať, na ktorú stranu chceme ísť. Či na Veľkú a Malú Chochuľu a Prašivú alebo na Ďurkovú.

Už cesta zvážnicou bola nádherná. Veľa snehu, záveje, niekde chodníkom viac ako meter snehu. Ďalší cieľ po hrebeni je Latiborská hoľa 1643 m n.m. 

Latiborská hoľa

V lete sú všade navôkol čučoriedky. Teraz biela nádhera. Stretli sme aj pár skialpinistov. Spúšťame sa do Latiborského sedla a zas šliapeme na Zámostskú hoľu 1612 m n.m.

Na Ďurkovú je to ešte 1:20 h. Ale túra bude dlhšia. Tie výhľady a zamrznutá kosodrevina vytvárajú nádherné scenérie.

Ďurková

Blížime sa na Ďurkovú. Na severnej strane svahu sú dobré 2 metre snehu. Južná strana snáď pol metra. Počasie na parádu, skvelá viditeľnosť cez mraky. V dolinách mliečna hmla. Slnko sa prediera medzi oblakmi, iba nad Breznom čierna obloha. 

Konečne o 11,30 sme na vrchole Ďurkovej. 

Nechce sa nám ani ísť ďalej. Časovo sme na tom dobre, tak schádzame dole k útulni Ďurková.

Vonku nás už víta chatár: „Vitajte, odkiaľ že? Z Lúžnej? Nó, riadne ste si naložili.“ 

Hneď išiel chystať horúci horský čajík. 

Útulňa Ďurková

Chata bola zasypaná snehom ako v rozprávke. Po krátkom oddychu opäť šliapeme hore na hrebeň. Výhľady na Chabenec sú neskutočne krásne. Na Chabenci šantí stádo kamzíkov. 

Vraciame sa tou istou trasou. Hore, dole, hore, dole,... V snehu zbadáme stopy medveďa, rysa a asi aj jazveca.

Asmolovova chata

Ešte zaujímavosť z minulosti. Ak by sme sa pustili z útulne dole do Struhárskeho sedla po zelenej značke, je tam pamiatka na SNP. Asmolovova chata (cez leto býva otvorená ako múzeum). V týchto miestach bola partizánska brigáda Asmolova. 

Vojaci a partizáni tu prežili celú zimu, kruté mrazy a prebiehali tu ťažké boje. Tak na Liptovskej, ak aj na Breznianskej strane. 

Stret s medveďom

Treba si uvedomiť že sme v divokej prírode kde odjakživa boli medvede. Tu je ich domov. Treba sem tam pískať(hvízdať)!!! 

Cestou späť začína znovu snežiť. Už sme na Novej holi. Zostáva cesta dole do doliny (hore 2:50h dolu 1:20h) 

Sneh je dobrý. Suchý a primrznutý, na povrchu 20-30 cm čerstvý. Kráča sa fajn. 

Zrazu zbadáme z kosodreviny dosť čerstvé stopy dolu zvážnicou. Riadne sa obzeráme okolo seba celou cestou pred nami. Z doliny nám ostáva už len zísť do Lúžnej. No je to pár km naviac ale nezjazdná cesta nás ďalej nepustila. 

Nevadí nevzdali sme to a táto krásna rozprávková nádhera stála za to. Nízke Tatry sú neskutočne krásne v každom období. Tu som sa narodila a vždy sa sem s láskou vraciam. 

Rada na záver: Cesta na Magurku z Partizánskej Ľupče je samý výtlk, samá diera na ceste. Odporúčam jazdu cez Liptovskú Lúžnu. Cesta na Magurku je momentálne zľadovatelá, tak túru z Magurky na Ďurkovú si nechám až na leto.

Výlet bol o to krásnejší, že sa mi v sobotu narodila vnučka. 

Túra v lete trvá 8 hod. V zime a v snehu sme to dali za 9 hod. aj s fotením.

Príspevok Hrebeňom Nízkych Tatier z Liptovskej Lúžnej až na Ďurkovú zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Divoká, krasová a technicky náročná. Prosiecka dolina patrí k najkrajším tiesňavám na Slovensku. Ak hľadáte adrenalín na rebríkoch, hučiace vodopády a surovú prírodu Liptova, tento prechod je pre vás to pravé. Pripravte sa na cestu korytom potoka aj dychberúce skalné bralá.

Vstupná brána: Vráta a reťaze

Túra začína v obci Prosiek, kde vás hneď v úvode ohromia Vráta – monumentálne skalné bralá, medzi ktorými sa prerezáva riečka Prosiečanka. Terén je tu členitý, čakajú vás drevené mostíky, lávky a prvé úseky zaistené reťazami.

Je tu viacero vyvieračiek, kde sa voda jaskynným systémom prediera na povrch. Prosiečanka tu vyviera aj z diery v brale.

Vodopád Červené piesky

Na rázcestí Vidová (pod Sokolom) odporúčame krátku, 15-minútovú odbočku k vodopádu Červené piesky. Tento 15 metrov vysoký skvost padajúci z brala Lomno je najpôsobivejší najmä na jar alebo po výdatných dažďoch.

V okolí je veľké množstvo zákonom chránených rastlín.

Dolina sa rozširuje až na Poľane. Tu je už dolina suchá. Voda tu tečie iba po veľkých dažďoch. Tá, ktorá je, sa prediera skôr v podzemí. Je tu veľké množstvo jaskynných úzkych chodieb.

Adrenalínový záver: Rebríky a Svorad

Najtechnickejšia časť doliny prichádza v jej závere. Tiesňava sa zužuje a cestu vpred umožňujú len oceľové rebríky upevnené priamo v skalách. Po ich zdolaní sa ocitnete na rozľahlej náhornej plošine Svorad, ktorá ponúka úplne iný svet – ticho, horské lúky a výhľady na Chočské vrchy. Je to ideálne miesto na vydýchnutie po rebríkoch.

Modrá značka chodníka nás ďalej vedie cez Borovianske lúky na Veľké Borové.

Technické info v skratke:

• Náročnosť: Stredná až vysoká (nevhodné pre psy a ľudí s obmedzenou pohyblivosťou).
• Terén: Skaly, korene, rebríky, reťaze (za mokra hrozí pošmyknutie).
• Zaujímavosť: Dolina je známa svojimi ponormi – voda sa často stráca v podzemných jaskyniach a opäť vyviera na povrch.
• Návrat: Zo Svoradu môžete pokračovať cez Veľké Borové k mlynom Oblazy a vrátiť sa Kvačianskou dolinou (celý okruh cca 6 hodín).

Tip: Ak hľadáte kompletný itinerár celého okruhu vrátane mlynov a cyklotrás, pozrite si nášho Veľkého sprievodcu Kvačianskou a Prosieckou dolinou.

Príspevok Prosiecka dolina: Najkrajšia tiesňava Chočských vrchov (Sprievodca tiesňavou) zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.