Do roboty na bicykli

Dobrá ránko na bajku v snehu a daždi

Dobré ránko z krásneho zaujímavého rána.  Trochu snehu a blata nemôže byť dôvod zabiť hodinu stresmi, sám v plechovej škatuli a v zápche. Práve naopak, je to skvelá príležitosť zahodiť všetko za hlavu, užiť si chvíľu detstva a vyskúšať, čo tá moja skladacia obluda (bicykel) na snehu dokáže. 

Vážne. Jazdiť v aute je jedinečné. Každé ráno môžte otestovať svoju odolnosť stresom v hodinovej, krokom sa hýbucej kolóne. Hoci väčšina preváža len samého seba, o vzájomnú komunikáciu nie je núdza. Zdvihnutý prostredník, nabiehanie, blokovanie, nadávky a trenice medzi taktizujúcimi šoférmi. Urvať miesto, získať výhodu, urobiť myšičku, predbehnúť sa, oklamať smerovkou … príležitostí na komunikáciu je dosť. Ste v aute, sami a máte čas len pre seba. Na význame a dôležitosti vám pridáva, že aj na záchod idete vlastným autom. Bratislava vám tento luxus bohato dopraje. Minimálne hodinu ráno a hodinu večer. Práve tú hodinu, ktorá vám chýba nato, aby ste niečo urobili so svojou nadváhou a stresom. Navyše zažívate pocit užitočnosti. Automobilky môžu stále chrliť ďalšie autá. Podporíte pracujúcich. Aj štát. Aj ten predsa potrebuje vaše dane, poplatky a spotrebné dane z každého litra benzínu či nafty, ktorý spálite, z každého miesta kde zaparkujete, z každého kilometra, ktorý prejdete.

Je úžasné si uvedomiť, že na to, aby som odviezol jednu prdel do roboty, presúvam denne dve tony plechu, zabijem dve hodiny stresmi, spálim niekoľko litrov benzínu a podporím aj parkovací systém mesta.

Pred 30 rokmi bolo auto snobskou záležitosťou. Kto ho mal, nemusel chodiť električkou ani bicyklom. Bol niečo viac. Lebo mal. Ostalo to v nás dodnes. Ulice boli plné živých ľudí. V električkách mládežníci nečumeli tupo do mobilov, ale komunikovali. Hľadali si baby, kamarátov, čulo medzi sebou komunikovali. Vtedy ešte nemali 14 ročné dievčence prdele ako kredenc. 🙂 Priestor žil. Dnes sa mesto zmenilo na bezduché javisko. Vrcholom sociálnej empatie sa stáva tupé čumenie do mobilu. Hlavne nezdvihnúť zrak a nenaviazať očný kontakt. Nechcem, nedá sa, nemôžem, neviem. Dnes sa situácia otočila. Stali sme sa otrokmi povrchnosti, konzumu a aut. Práve tie autá úplne zmenili mesto. Ak by sa pozrel niekto nestranný z vesmíru, možno by si pomyslel, že skutočná civilizácia nie sme my, ale tie plechové škatule, ktoré nám zaberajú celý životný priestor. Všade betón, všade parkovisko. Prirodzene platené. Nájsť dnes chodník, park alebo kľudné prostredie na prechádzku a relax, ktoré nehyzdia všade zaparkované autá a billboardy je úspech. Má to logiku. Za vstup do parku developerom a mestu dnes nikto nezaplatí. Najčastejšia otázka v meste znie: “Kde zaparkujem, koľko to stojí, ako dlho môžem stáť a či vôbec zaparkujem.” Auto first, človek sa niekde stratil. 

Každé ráno chodím z Rače do centra. Mám to zmerané. Autom vyše 50 minút, električkou 24, bicyklom 20 a behom okolo 30. Ak sa niekde nezastavím. Neponáhľam sa, pretože presuny sa stali najatraktívnejšou časťou dňa. Cestou sa zastavím v knižnici, na káve, na pive, na trhu, pokecať…. Parkovanie neriešim. Mám dobrý zámok.

Ak som pred 30 rokmi považoval auto za nevyhnutnosť,  slobodu a prestíž, teraz je to presný opak. Sloboda je o auto sa nestarať a užívať si život. A keď už nutne treba za pár € vás taxík odvezie všade.

Ja viem, nie je to také zlé. Tiež jazdím vlastným autom, ale priznám ani neviem kde mám kľúče. Jazdím na dlhšie trasy, keď musím niečo odviezť, keď nás je veľa… Ale denne? Kvôli ceste do roboty? Takto sa týrať a zabíjať čas? Vysadnem radšej na bajk a zažijem ešte dnes niečo pekné. Možno skúsim večer po snehu vo viniciach. 

A dopredu odpovedám. Viem nie som objektívny, je to len môj názor. Viem, nemám pravdu. Viem, u vás sa to nedá. Viem, vás sa to netýka, vy potrebujete auto denne. Ja vám to neberiem. 🙂

Príjemné ráno.

[plsc_youtube url=”https://youtu.be/M_-W0LdODw8″ width=”700″ height=”400″ autoplay=”no” responsive=”yes”]

Share on facebook
Share on whatsapp
Share on linkedin
Share on twitter
Share on email

Ďalšie články autora

Prejsť na začiatok