Dunajská Amazónia, ako sme objavovali krásy Dunajských ramien

Názov expedície: Maras 2020

Heslo: Nekráčame len po horskom temene, ale aj po mŕtvom ramene.

Kompa

Oneskorené leto sme využili na úplne iný druh turistiky. Po lete plnom vysokých kopcov, sme sa ocitli na nížine, kde prevýšenie bolo nanajvýš jeden meter. O5 sme pribrali kámošku staršej dcérky a po pol deviatej vyrazili. Súril nás čas, lebo kompa z Kyselice chodí každú hodinu. Aj to som si zle pozrel odchod a vyplávala až o desať minút neskôr. Ráno som plavbu lode sledoval cez kamery a čudoval som sa prečo neodchádza “načas”, ale nedoplo mi.

Vojka – Kyselica

O desiatej sme boli v prístave druhí v poradí na loď. Pred nami stará biela dodávka. Vzápätí došli za nami cigáni z Levoče a mali sme postarané aj o hudobnú vložku z autorádia. Prešli sme sa popri hrádzi. Sledovali nákladnú loď plaviacu sa dolu vodou. Cesta k prístavu sa začala plniť autami. Mali sme k dobru tak 10-15 minút. Neskôr by sme už miesto na kompe nemali.

Prednosť majú samozrejme rezidenti, ktorí zabrali tri miesta z ôsmich pre nich určených vľavo od nás. I z druhej strany Dunaja sa kompa celkom zaplnila. Konečne sa po pol jedenástej odrazila od pravého brehu a za nejakých 5-6 minút pristála loď pokrstená menom Ostrava pri nás.

V Kyselici sa už začal stavať tunel pod priehradou a kompe možno odzvoní.

Ostrava je pomerne nová loď. Na vodu ju spustili v lete 2015 v bratislavských lodeniciach. Kompa kompenzuje absenciu mosta cez gabčíkovskú priehradu v priľahlých dedinkách. Prevádzkuje ju Vodohospodárska stavba a ani kľudnej kompe sa nevyhla politika (akcionári firmy sú členovia bývalej vlády). Ešte ani zákazka nebola a už bolo plavidlo objednané v lodeniciach. To už je u nás taká zásada. Rozkradnúť, čo sa dá. Ale veď obyvatelia sú spokojní.

Cyklisti aj motorkári sa hrnuli na železnú palubu prví. Autá, teda aj my, až po usadlíkoch. Lodník ma navigoval hneď na začiatok pravoboku. Takže v prípade poruchy rampy sme prví vo vode. Baby vystúpili, ja som s polovičkou ostal sedieť v rozpálenom aute. Tej zostalo z plavby zle, hoci hladina nádrže bola pokojná. Už len vibrácie z motora jej vadili. Našťastie je plavba veľmi krátka.

Na breh vypadneme medzi poslednými. Autom sa odvezieme za dedinu Bodíky, odbočujem za zastávkou autobusu k bývalej horárni. Teraz sú v háji vybudované stajne pre kone. Na hrádzi sa otočím a zaparkujem oproti stajniam. I horáreň stále stojí, privítal nás biely huňatý bundáš. Dedko, asi bývalý horár, hovorí maďarsky, pes šteká medzinárodne. Kráčame naľahko. Nesiem v batohu kroksy. Iba mamina má sandále, tenisky sa hompáľajú na batohu. Auto nezamknem, ale to vtedy netuším. Na začiatok si dáme čokoládové croissanty.

Prvý brod

Dunajské brody. Po panelovej ceste ideme chvíľu na Kráľovskú lúku. Popri ceste sú jarky, územie býva schválne zaplavované. Upúta nás rastlina s veľkými ružovými kvetmi – Netýkavka žľaznatá. Je ako burina a bráni rastu iných kvetín.

Nespočet zátiší.

Mapou si overím, že kráčame správnym smerom. Na pravej strane lúky je obrovský prevrátený čln. Slúži ako prístrešok. Oproti je na kovových stĺpoch stará unimobunka. Okolie je upravené, je pod ňou posedenie, vedľa ohnisko. I mrežu má otvorenú, ale dvere dnu sme neskúšali. Zľava prichádzajú cyklisti. Vravím babám, že z toho smeru aj my zakončíme výlet. Príroda však má s nami iné plány.

Pokračujeme bielo-červeným chodníkom k veľkej križovatke pri Trstianskom jazere. Fŕkame na seba postrek proti komárom, ale neveľmi pomôže. Hlavne dlho nevydrží. Obzrieme si polorozpadnuté drevené búdy na koloch, ktoré slúžia rybárom pri brehu jazera a kráčame lesom ďalej po červenej značke. Najprv prekročíme “suchý” brod. Hrádza je nad úrovňou hladiny jazera a voda prúdi úzkym kanálom.

Po pár metroch počujeme hukot a sme pri riadnom brode cez jedno z Bodických ramien. Cyklisti sa otáčajú, my sme pripravení a vyťahujeme kroksy. Prúd nie je silný, zotreté riasy dávajú tušiť, že sa cez tečúcu vodu chodí. Hlavne autami. Mladšia sa však bojí a drží ju mamina.

Kaskády sú abecedne pomenované a sú kolmé na hlavné toky ramien.

K Starému Dunaju

Pofotíme sa a v kroksoch pokračujeme smerom k Dunaju. Mäkké a voľné šľapky sú nepohodlné, a tak asi v polovici cesty ich vymeníme za športové sandále. Ideme popri Spálenom lese, ktorý zelená ceduľka označuje ako chránenú oblasť s najvyšším, 5. stupňom ochrany. Zastaneme pred väčším a silnejším brodom mŕtveho ramena. Staršiu držím za ruku aj ja, hoci by to prebrodila sama ako jej kámoška. Základ je nedvíhať nohy, ale sa iba kĺzať po betónovom koberci na dne. Za brodom si odpočinieme, vyhrievame sa na slniečku a znova fotíme cigánsky tábor s povaľúcimi sa šľapkami.

Popri pekných zátišiach mŕtveho ramena (občas pripomínajú džungľu) sa blížime k starému korytu Dunaja. Chodník ide prevažne lesom, kde tu sa ocitneme na slniečku. Paradoxne slnko je naša spása, v tieni číhajú na nás krvilačné beštie. Veľa ľudí do lužných lesov nechodí, preto komáre privítali nové čerstvé obete a začali hostinu. Na druhý deň som si narátal 16 bodnutí. Najviac na pleciach a lýtkách. Keby tak tuk z pása sali, namiesto krvi.

Kovový smerovník nás naviguje na cestičku vinúcu sa brehom rieky. Blízko počuť hlasný rykot jeleňa. Deti sa preľaknú, mamina zatlieska trikrát rukami a je po jeleňovi. Baby kričia, že je ich až do Maďarska počuť. Na zemi čerstvé stopy párnokopytníka. Vysoká nebude ďaleko a pravdepodobne sme jej skrížili cestu. Nuž, niet tu okrem nás ani živáčika.

V ovzduší sa tiahne zvláštny pach bahna z mokradí.


Divoká príroda Dunajských luhov bolo daná pod ochranné krídla zákona relatívne nedávno v r.1998.
Unikát, ktorý nemá široko-ďaleko páru. Podobné mŕtve ramená sú až v 1800km vzdialenej delte Dunaja v Rumunsku. Aj keď na našom území sú už len pozostatky pôvodných lužných lesov, ktoré boli najväčšou vnútrozemskou deltou v Európe. Originálne ramená zostali už len v spomienkach pamätníkov a vo filmoch ako napr. Stroskotanie Danubia z r.1976. V rámci zachovania biotopu každú jar bývajú pravidelné preplachy (v r.2020 potopa nastala v máji). Hlavné toky delty sú Šulianske a Bodické ramená. Malé vodopády sú síce vybudované ľudskou rukou, ale čas z nich vymodeloval zaujímavé tvary. Šulianske jazero patrí medzi najčistejšie na Slovensku. Našťastie v luhoch sa nepohybuje okrem rybárov, ktorí i tak sedia na brehu, veľa ľudí. Zvery ani nemajú prirodzeného nepriateľa. 

Bačiansky brod

Dunajské brody. Popri drevených koloch a pletive zhodenom na zemi míňame posed. Pletivo je nezhrdzavené, bohvie, kto v tejto pustine, čo chystá. Niektoré oblasti luhov sa využívajú ako plantáže pre šľachtené stromy. Po rieke prejde motorový čln, ktorý vyplaší vtáctvo. Volavky a labute. Zakrátko sme pri ďalšom hríbiku, ktorý označuje ostrov Orliaka morského. Ideme asi dve hodiny. Odbočíme doľava na jedinú cestu vedúcu na pevninu. Rovno za nosom by sme sa dostali k močariskám. Tento úsek popri hniezdovisku orliaka je najkrajší a najdivočejší. Impozantné scenérie a božské ticho. Tance vážok, skákanie žiab.

V posledných rokoch sa do lužných lesov vrátil bobor vodný a obchádzame nejeden čerstvo nahlodaný topoľ. Bobor skonzumuje aj 4t dreva s kôrou za rok. Mladšia vezme na pamiatku kúsok íveru.

Štrkové podložie ramien je najväčšou zásobárňou pitnej vody v Európe.

Kráčame pomaly, často schádzam z cesty a fotím. Vyruším množstvo žiab, prevažne skokanov. Obieha nás cyklista a vzápätí ďalší. Jediní ľudia, ktorých v lesoch uvidíme. Onedlho sa vracajú s5 a zastavia pri nás. Upozorňujú nás na divoký a hlboký brod pred nami. Oni sa otočili. Dievčina mi ukazuje mapu a hovorí kade išli.

Bodíky

Až z Bodíkov, ale Bačiansky brod sa im vidí nepriechodný. Hovoríme dvojici, že sa pôjdeme presvedčiť na vlastné oči. Po pár desiatok metroch stojíme pred skutočne divo prúdiacou a peniacou vodou. Jediný pás od auta je neblahým svedkom, že nik tade nechodí, a ak, určite s problémami. Dráha kolies sa kľukatí ako stopy úžovky v neďalekej kaluži. Cez to všetko si obujem gumené šľapky a idem brod skúsiť. Voda mi je vyše kolien a na dne sa kĺžem v smere prúdu ako naše morča na plávajúcej podlahe. Drahá kričí od brehu, že kašle na to a nepôjde. Otočím sa s5, ale na breh sa mi ide horšie. Zvažujem riziko a usúdim, že baby brod nedajú.

Pochopiteľne, máme zodpovednosť za cudzie dieťa, ktoré je tenučké ako celofán a pravdupovediac neviem si ju v tom prúde predstaviť. Mamina hneď hovorí, že sa vrátime rovnakou trasou. Znamená to pre nás dve hodiny cesty. Takto by sme výlet behom trištvrte hodiny ukončili. Ale volíme bezpečnú cestu. Pritom by stačila nad brodom natiahnutá reťaz. Mám bláznivý nápad preniesť ich postupne na pleciach. Nestretne sa s nadšením. Najeme sa rohlíkov s nátierkou a otáčame.

Hĺbka dosahuje na niektorých úsekoch až 12m.

Z druhej strany

Z hrádze mávam na rybárov, veľmi by nám pomohlo, keby nás previezli na druhý breh. Odpoveďou je len ich mávanie. Zrýchleným presunom sa teda vraciame na Kráľovskú lúku. Pri jednom brode stretáme hodujúcu rodinku ako si griluje ryby (zrovna tí, na ktorých sme mávali). Na ďalšom (prvom) brode sa dve babenky pokúšajú nalodiť na pádlovacie dosky aj so psami. Očividne majú problémy v prúde nastúpiť. Jednej upláva veslo. Ako sa ho pokúša dolapiť, do prúdu sa vyberie rovno celá doska. Utekám ju zachytiť a spolu s druhou vytiahneme dosku na breh.

Po rýchlej chôdzi na výzvu a pišťanie mladšej odpočívame a hodíme s babami reč. Jedna už na ramenách bola. Druhá nie je zrovna naklonená takémuto dobrodružstvu, hlavne keď sú takmer štyri hodiny poobede.

Vraciame sa na lúku. Palivo máme už len čipsy a jablká. Znova po červeno-bielej značke kráčame cez Kráľovský les k Bačianskym ramenám. Z druhej strany. Milión pavúkov, prevažne križiakov naťahuje skrz chodník svoje laná. V zástupe ako stonožka sa kľukatíme chodníkom. Kámošku necháme raziť cestu pavučinami. Za pol hodinu míňame nejaké autá a sme pri brode. Tento je tiež pomerne divoký, ale nie hlboký. Spolu prejdeme na druhú stranu. Mamine sa príliš nechce, ale baby chcú ísť a ideme všetci. Stretáme jediného pešieho turistu s veľkou bakuľou. Prvýkrát sme ho stretli pri prvom brode. Rýchlo prešiel celý okruh.

Bačianske ramená

patria k najkrajším častiam lesa a oplatí sa sem zájsť. Dôjdeme až k druhej strane brodu. Celý 10km okruh sme tak dali vlastne dvakrát. Zahryzli sme sa do jabĺk a otočili nas5. Za brodom sa prezujeme do suchých ponožiek a sandálov, či tenisiek. Komáre sú s klesajúcou teplotou v početnej prevahe, preto neradno zastaviť. Rybári však majú nejakú fintu na báze alkoholu, lebo smrad cítiť z nich, a ako by sa mohli tak komótne plaviť po ramenách? Po šiestich hodinách sme konečne pri aute. Ja idem s mladšou, ktorá pindá a ostatné baby ďaleko vpredu.

Gabčíkovo

Odvezieme sa na gabčíkovskú priehradu. Zrovna vchádza do plavebnej komory loď. Preto otáčam Voxhóla a parkujem na druhom konci, kde sú dve hodiny státia zdarma. Pešo prejdeme chodníkom nad turbínami, ktoré rozochvievajú zábradlie (a to ani nepracujú všetky) a sme nad komorami. Jedna prechádza rekonštrukciou a je v nej sucho. V krajnej sa tisnú tri cudzie lode. Dve nemecké a jedna so švajčiarskymi výletníkmi. Práve sa zatvárajú obrovské železné vráta.

Plavebné komory sú súčasťou vodnej cesty spájajúcej Čierne more so Severným.

Samotné vráta majú výšku ako osem poschodový dom, hrúbku žeby si basketbalista mohol na nich ustlať, a tým sú najväčšie vráta v Európe. Jedno krídlo dverí váži 500t, čo je hmotnosť najväčšieho dopravného lietadla na svete, ale dvere lietať nikdy nebudú (snáď). Skladá sa z ôsmich dielov. Najľahší má “len” 30t. Vyrobila ich česká oceliarska firma blízko Prahy. Obnova plavenej komory je financovaná Európskou úniou a patrí medzi najväčšie inštalácie posledných rokov na Slovensku. I preto priehrada stojí za návštevu.

Lode sú ukotvené lanami a môže sa začať napúšťanie. Pýtam sa strážnika, koľko divadlo trvá. No nerozumie mi. Ani na otázku, či môžem ísť hore na vežu. Naveľa zbadám tabuľu, kde je uvedené. že napúšťanie komory trvá asi 20 minút. Najmä mladšiu nadchne stavbársky zázrak. Slnko krvavo zapadá za vodu. Kámošku budú hľadať rodičia. Drahá má chuť na poriadne halászle. Ráno som ešte našiel na internete nejakú čárdu v gabčíkovskom prístave. Vrátime sa pár kilometrov k brehom starého Dunaja.

Čárda

Čárda Hullám vyzerá na fotkách lepšie ako v skutočnosti. Ošarpaná, nevábna, murovaná chajda. Špina na zemi i vo vnútri. Mastné a mokré stoly. V lokáli sme sa nemuseli báť koronavírusu. Podľa čistoty čiernej vody v kýbli, skôr chytíme salmonelu. Taká maďarská krčma s romantickým výhľadom na Dunaj.

Hullám znamená mávať…

asi sa z jej brehu mávalo na lode. Má aj ihrisko s nejakými starými plastovými hračkami. Nápoje sa čapujú vo vnútri šenku. Výčapníčka hľadala ako tak čisté poháre. Ryby pripravovali vonku dvaja ujkovia. V ponuke len hejk (morská šťuka), ploskáč a polievka halászle. K tomu výborná čalamáda, akú vedia len Maďari a ščípoš paprika. Vnútri nesedel nikto. Ryby boli chutne pripravené. I keď hejk zrovna nepatrí k sladkovodným rybám, tobôž dunajským. Kto chce ochutnať dunajskú rybu, nech sa páči pleskáč. Zaujímavé. že maďarskí Slováci hovoria maďarsky, ale slovensky som v okolí nepočul. Za tmy prechádzame okolo ubytovní v Gabčíkove. Stále internáty STU, občas ubytovne pre utečencov, občas vysokoškolská karanténa aj s profesormi.

Kto má aspoň trošičku srdiečko pre prírodu, bude z lužných lesov unesení ako my. Nesmierny relax a pokoj od okolitého rušného sveta. Veď sa napríklad stane sa, že i vážka sadne na nos. Navyše výhodou je, že cieľ si môže vybrať každý podľa seba.

Nora bobra vodného.
Share on facebook
Share on whatsapp
Share on linkedin
Share on twitter
Share on email

7 kopcov 3 jazerá 2020

5. ročník turistickej výzvy pre turistov, cyklistov a rodiny s deťmi.
Propozície

Rozhýbte sa s nami

7 kopcov 3 jazerá 2020

7 kopcov 3 jazerá 2020

7 kopcov 3 jazerá 2020 ZSSK restart challenge Toto leto bude o Slovensku. O turistike, cyklistike, výletoch a o horách. Zapojte sa do jubilejného 5. ročníka turistickej výzvy. 

VIAC »
Jesenna nakladacka

Kardionápravník 2020

Jesenná nakladačka Nalož si cez jeseň koľko unesieš, aby sme si v decembri s chuťou mohli dať krémeš a makovník 🙂 Pridaj km POHYB Beh, chôdza, nw a

VIAC »
Ďalšie články autora

Radi by ste niečo doplnili? Prihláste sa mailom alebo FB kontom.