Je to kočkoš tento Veľký Rozsutec.
Ešte sme sa ani poriadne nezobudili a sme na parkovisku v Štefanovej. Hladní vlci si dnes dajú Veľký Rozsutec na raňajky ako müsli. Počasie by malo byť dnes milosrdné a niečo by sme mali uvidieť.
Ideme okolo chaty Podžiar, kde sa nezastavujeme, lebo ideme hore s heslom “plnou parou vpred”. Sme plní rannej energie.
Takto v týždni mimo sezóny nikoho nestretávame a nikým nerušení vstupujeme do Jánošíkových dier.
Je to tu dramatické, hučí voda. Jej zvuk nám nedáva šancu myslieť na civilizáciu tam dole, ale jediné myšlienky sa koncentrujú na pohyb v tomto teréne.
Nebolo to malé, je tu veľa rebríkových pasáží.
Očami nahrávame snímky do centrálneho počítača v hlave, na ktoré budeme dlho spomínať.
Voda si za milióny rokov prerazila cestičky a otesala skaly do tejto podoby. My sa sústredíme na to, aby sme sa v tej vode neokúpali. Dúfame, že nespravíme krok do prázdna.
Čas tu rýchlo plynie a vďaka adrenalínu necítime únavu.
Nepreniká sem slnko, darí sa tu machom a vlhkým ekosystémom.
Na naše prekvapenie sú Jánošíkove diery dobre vybudované a necítili sme sa nebezpečne. Rozmýšľame, ako tam vytrepali tie želená a dávame dole klobúk pred montážnikmi.
Sme na Medziholí a odtiaľ ideme lesíkom na Medzirozsutce.
Po malom občerstvení ideme dobyť vrch. Malý Rozsutec si odkladáme nabudúce, lebo si šetríme sily na jeho väčšieho brata. Nemôžeme si všetko naraz vykukať.
Cesta je strmá a veľmi pekná. Takéto chodníky máme radi. Sme radi, že sme to stihli pred uzáverou. Ešte pár takýchto výstupov a zoderieme topánky.
Vyšli sme vysoko, pľúcam to dalo zabrať.
Tu začína panika, lebo niekto sa pozrel dole. Tieto výlety začínajú byť ako bobrík odvahy. Ako existuje Richterova stupnica, tak už aj my máme našu stupnica bátia sa výšok a závratov. Človek tu má predstavy, že spadneš a gúľaš sa až dole.
Tu by pád zbrzdil airbag menom kosodrevina, ale vyššie je to horšie. A tam ešte len smerujeme.
Čaká nás jedna retiazka a pár úsekov, kde nevieš, kam dať nohu. Kam stúpiť. Horolezcom sa treba narodiť, čo nie je náš prípad. Popri tom tu stále niekto zachováva paniku, aj keď nemusí. Nechce sa pozerať na výhľady.
Tento kopec je krásavec! Dotkli sme sa schránky a kričíme, že sme tu. Heuréka! Cíleček je za nami.
V tichosti sa tešíme a držíme sa skaly. Pre istotu sa ani nehýbeme a niekto aj prestal dýchať. Po 5 minútach panika odchádza a otvoríme oči. Je to tu veľmi pekné.
Je tu aj pani, ktorá hovorí, že nesúhlasí so strieborným smerovníkom, lebo jej nevychádza smer na Chleb a že kopce sú zle natočené (chvíľu sa vzdiališ a už dobiedzajú Češky).
Teraz sa už len dostať dole. Majster plánovač naplánoval cestu späť po červenej značke. Pri pohľade kade smeruje sme zostali ako prikovaní k zemi. Teraz by mohol prísť aj plač. Je to reťazový úsek v skale nad priepasťou. Hovoríme, že tade určite nepôjdeme. A utužujeme sa v tom, čo nás zároveň upokojuje.
Nakoniec sme sa išli pozrieť trošku bližšie, na koniec plošiny, ako to tam vyzerá. Aj sa čudujeme, kde sme nabrali tú odvahu, keďže na vrchole sme nemali odvahu žiadnu.
Zvedavosť nakoniec zvíťazila. Zatli sme zuby a postavili sa strachu čelom. Tu už plač nepomôže.
Zistili sme, že začiatok bol vlastne najťažší úsek. Reťaz bola pomôcka a oceňujeme, že tam bola. Prúser bol v miestach, kde nebola.
Bol to horor a sme radi, že sme na tejto turistickej tepne neurobili dopravný kolaps, ale našťastie sme nespravili blokáciu trasy. Nič iné nám neostávalo, iba po kúskoch zdolať ešte pred chvíľou nezdolateľné.
Po tomto výkone si môžeme pohladkať ego. Krútime hlavou, do čoho sme sa odvážili ísť.
Po tomto nás čaká ešte zopár “hodně blbých” reťazových úsekov a keď toto prežijeme, máme vyhraté.
Zhora vidíme terčík v tvare heliportu, ktorý sa vetví do všetkých strán. Je to sedlo s názvom Medzirozsutce, ku ktorému, keď sa priblížime, sa naša srdcová frekvencia ustáli a dostávame sa do fázy kľudu.
Odtiaľto je krásny výhľad na Rozsutec a sami neverím, že by sme mohli odtiaľ ísť. Úsmev sa vracia na tvár a začína vtipkovanie.
My nizozemci sme doposiaľ neboli zvyknutí na takéto kopce s veľkými zrázmi. Máme rešpekt pred Veľkým Rozsutcom.
Nasleduje nekonečná cesta dole. Do rytmu nás poháňa jeleň v ruji. Zvuk ide z blízka. Máme pocit, že nás prenasleduje. Robíme, čo môžeme, naťahujeme krok, zvyšujeme hlas a snažíme sa odplašiť zver. Po ceste sme vymenili strach z výšok za strach z nadržaného nevyspytateľnéhio jeleňa.
Samozrejme, že sa tešíme, keď už budeme v aute.
Deň ukončujeme v kuchyni. Hlad je väčší ako únava z Rozsutca.
Dnes sa podávajú Jánošíkové medailónky v Jánošíkovej panvičke nasekané Jánošíkovou valaškou a pre vegetariána je pripravená zeleninová variácia na sladkosylý spôsob s thajským prelivom a kokosovým mliekom.
Zdolali ste ďalší z cieľov 7 kopcov 3 jazerá 🙂
