Svetlušky na Čachtickom hrade

Svetlušky na Čachtickom hrade

by

Pred nami dlhá noc a krátky cieľ, v poradí už šiesty, v programe Reštartni sa! Aby sme urobili výstup na hrad zaujímavejší, pôjdeme po zotmení. Dnes priberáme i malú päťročnú sesternicu. S trojročnou si netrúfame blúdiť tmavou nocou za svetluškami.

Krátko pred deviatou večer sadáme do auta smer Čachtice. Spod hradu sa nedymí a som na vážkach, či vôbec horí vatra. O svetluškách vyslovujem teóriu, že im je zima a ich svetlá sezóna nenastala. Ešteže som sa mýlil! Parkujem na námestí pri ozrutnej drevenej Bátoryčke s nariekajúcou pannou (skulptúra je vytesaná z jedného kmeňa stromu) a vyrážame hore.

Autá smradiac hore otravujú viac než hmyz a po pravej strane do nosa vlieza odér zo stoky. Dúfam, že sa aspoň objavia bludičky. Vtom mamina vraví, že jednu zbadala. Síce má nové okuliare, ale ja, ani ostatní sme nevideli nič a ostentatívne im opakujem, že doposiaľ nenastal ich čas a je chladno. Svätojánske minibytosti sa objavia najskôr o týždeň. Zmotávam, čosi o psychike, ako strašne čosi chceme vidieť, a preto predmet túžby všade vidíme. Momentálne vidím svietiť akurát mesiac a Venušu a preletieť sotva netopiera. Prejdeme plné parkovisko v polovici cesty do hradu.

Svetlušky v tme, bludičky pri vatre

Vnoríme sa znova do lesa a naozaj sa začnú v tmavých zákutiach objavovať drobné svetielka. A po chvíli jedna na mne, neveriacemu, pristane. Teraz sa zasa ja tvárim ako pretrhnutá guma. Mikrovesmír pred nami sa začína rozsvecovať malými zelenkavými zázrakmi. Poletujú popri nás, vábia svojou bioluminiscenciou až sa mi pri tom slove jazyk motá čoby kravata. Pred ich svetielkujúcim zariadením žiarovky blednú závisťou. Takmer 100% energie premení na svetlo. Viditeľné je na úctyhodných 90m. Za zákrutou začujeme zhora spev a už vieme, že bude i ohník.

Svetlušky na Čachtickom hrade
Obrátená úloha. Hasiči robili oheň

Ocitáme sa pri riadnej vatre, hoci polovica pyramídy už vyhorela. Dáme si kofolu. Lokše o5 nie sú a nenašiel sa nik, kto by po ne zbehol do dediny ako vlani. V kotli buble ešte tak nejaký guláš. Snažím sa o poetickú fotku pri ohni, ale sála ohromné teplo a baby nechcú ísť blízko vatry. Ako statív mi slúži stôl obliaty od piva. Za mnou partia, asi hasičov, spieva: „V hlbókej dóline“. Ďalší hasiči sú pripravení ísť do akcie v Tatre poniže lúky. Malé dievčatko chodí s vyľakanou a vyhasnutou svetluškou. Vraj sa ešte mrví…

Hrad a Maok

Po doplnení pohonných hmôt ideme tentoraz už poľnou cestou k hradu. Ani zlý terén neodradí auto, aby sa šmýkaním vydriapalo až k bráne. Nuž, niektorí sú vymletí jak dno čachtickej hladomorne. S nádejou, že bude hrad osvetlený ako minulý rok ideme posledný úsek obkolesený ihličnanmi. Zostaneme však len pred tmavou siluetou báthoričkinho hradu.

Svetlušky na Čachtickom hrade Dredári prevzali vládu nad hradom

Svetlá sa mihajú len z nádvoria. Škoda, minulý rok bol veľmi impozantne nasvietený. Ani fakle nehoria vo vnútri hradu a neosvetľujú chodník. Svetlá sú naozaj len na nádvorí, čo trocha znižuje celkový dojem z tohoto inak pekne zrekonštruovaného hradu. Prídeme na nádvorie s posledným taktami vystúpenia chlapíka s veľkou brčkavou hrivou, bosého, vo voľnej košeli, ktorý si hovorí Maok. Čachtický hrad, či skôr jeho pani mu nie je celkom neznáma. Zložil hudbu ku Jakubiskovému Báthory. Vesmírna hudba snov nám teda ušla. Zato reprodukované metalové rify Whiskey in the JAR od Metallicy mi v hlave dunia dodnes. Pri hradnom múre dredáci bivakujú pod hviezdnou oblohou, predávajú bylinkový čaj a zhasínajú osvetlenie podobne ako svetlušky. Fúka vietor. Preto len zopár fotiek. Foťák pokladám na kamene, kde sa dá.

Svetlušky na Čachtickom hrade Baby Jagy na Čachtickom hrade

Baby preskúmajú hladomorňu. Trocha šachujem so správnou expozíciou a mamina so svetlom, nech máme nejakú netradičnú foto. Výsledok je rozpačitý.

Kukurička zlatý klas

Pozrieme na svetielkujúce dedinky pod nami a ideme dolu. Svietime si baterkami, svetlušky zhasli. Svietia tak veľmi krátko alebo sa presúvajú inam? Zastavíme sa zohriať pri vatre, ale nezdržujeme sa dlho. Na lúke niekto rozložil na noc stan. Blíži sa polnoc a najmenšia je unavená. Mojej dcérke sa trasie baterka v ruke, preto svetielko beriem do rúk ja. Baví ma hnevať ich a počúvať pišťanie celej skupiny, keď zhasnem uprostred najväčšej tmy, kde nevidíme na seba. Ako na povel. Zhasnem, piskot, zažnem ticho a zasa zhasnem= piskot. Zasahuje manželka, čo mám za debilné nápady a ešte si voľakde narazíme akurát tak hubu.

Známa chata žije aj tento rok a túto noc. Svieti sa, len sa neozýva hlasný rev ako minule. Najmenšia od únavy ledva prepletá nohami. V bdelom stave ju udržiavame tým, že nám spieva Kukurica-zlatý klas, s milučkým sa zídem zas. Vidím značku a viem, že sme v dedine. Poslednú tretinu cesty sa sesternička aj nesie. Dobiehajú nás inak „unavení“ páni a jednému z nich nevyjde široká okľuka a skončí s nohou v stoke. To sme však už dolu pri aute a točíme domov.

Kto by rád zažil nenáročný výstup na jeden z cieľov trocha netradične, je ten správny čas. Svetlušky sa snažia teraz svietiť, ako môžu a u nás sú veľmi vzácne.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *