Pre generáciu „boomerov“ a milovníkov starej turistiky to nie je žiadna Burda. Sú to Kováčovské kopce. Miesto, kde sme trávili letné tábory, prvé jarné výlety a kde sa v rekreačnej osade Kováčov zastavil čas tým najpríjemnejším spôsobom. Hoci ich moderné mapy dnes uvádzajú pod iným menom, pre mnohých z nás zostávajú Kováčovské kopce tým najteplejším a najslnečnejším pohorím na Slovensku.

Viac než len geografický unikát

Kováčovské kopce sa hrdia niekoľkými „naj“, ktoré by ste v tak malom pohorí nečakali. S rozlohou okolo 20 km² sú síce naším najmenším pohorím, no ich poloha pri Dunaji a sútoku s Hronom im dodáva neopakovateľnú atmosféru. Sú najnižšie, najjužnejšie a s viac ako 50 slnečnými dňami v roku aj najsuchšie.

Zatiaľ čo dnešní kartografi uprednostnili názov Burda podľa najvyššieho vrchu, ja sa rád vraciam k názvu, ktorý mi v hlave rozsvieti spomienky na školské výlety. Rozhodol som sa ich znovu preskúmať v rámci môjho projektu Koruny Slovenska.

Marťová túra: Keď Kováčovské kopce kvitnú

Do Kováčovských kopcov som sa vybral v marci, keď jar na juhu Slovenska už naplno klopala na dvere. Logistika je pritom skvelá – z Bratislavy ste rýchlikom v Štúrove za necelú hodinu a pol. Po krátkej rannej káve a povinnej horúcej čokoláde na stanici ma autobus odviezol priamo pod DSS Kováčov, kde moja cesta začala.

Výstup na Plešivec a rešpekt k prírode

Moja trasa viedla z osady Kováčov nahor dubovým lesom. Cieľom bol najvyšší bod – Plešivec (396 m n. m.). Cesta je to príjemná, nezáludná, ideálna na rozchodenie po zime. Keďže vrcholová kóta leží v prísne chránenej NPR Burdov, zastavil som sa s rešpektom na jej hranici. Pre „zberateľa“ vrcholov bol cieľ splnený aj bez narušenia ticha vzácnej rezervácie.

Panoráma, ktorá berie dych

Najväčší poklad, ktorý Kováčovské kopce ukrývajú, je výhľad z červenej značky:

• Skaly a Dunaj: Z útesov vidíte mohutný Dunaj, ako sa prerezáva Vyšehradskou bránou.
• Ostrihomská katedrála: Pohľad na baziliku na druhom brehu je z tejto perspektívy majestátny.
• Divoká fauna: Ak budete ticho, možno budete mať šťastie ako ja a stretnete stádo muflónov, ktorým sa na týchto slnečných stráňach mimoriadne darí.

🏁 Z Kováčova do Kamenice za 90 minút

Tento prechod je „jednohubka“ v tom najlepšom zmysle slova. Celú trasu zvládnete za hodinu a pol, s odbočkou za vrcholom za tri. Je to ideálna rodinná turistika, ktorú zvládnu aj tí najmenší členovia výpravy.

Zvyšok dňa odporúčam stráviť v centre Štúrova, prejsť sa po Moste Márie Valérie alebo len tak posedieť na nábreží pri soche Jána III. Sobieskeho. Kováčovské kopce mi opäť dokázali, že aj tie najmenšie miesta na mape v sebe skrývajú veľké príbehy.

Bol to skrátka parádny jarný reštart!

📥 [INFO-KARTA] Kováčovské kopce

• Štart: Kováčov (zastávka bus pod DSS).
• Cieľ: Kamenica nad Hronom.
• Náročnosť: Nízka (vhodné pre deti a seniorov).
• Čas: 1,5 – 3 hodiny podľa zvolenej trasy.
• Zaujímavosť: Kováčovské kopce sú domovom raritnej stredomorskej flóry, ktorú inde na Slovensku nenájdete.

Príspevok Kováčovské kopce: Návrat do najjužnejšieho raja našich detstiev zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Konečne nastali dni s dlhším slnečným svitom. Po krátkych zimných dňoch môžme päť stráviť v prírode viac času. Tak hádam vás trochu navnadím týmto tipom na rozhýbanie sa: Jarovská Bažantnica je nenáročný výlet v Bratislave.

Štartujeme od Slnečníc

Náš štartovací bod je obchodné centrum Slnečnice Market s obytnou štvrťou v Bratislavskej Petržalke. Nie nejdeme “Tour the shops“ :-). Naše kroky vedú poza tento areál cez vyšliapanú cestičku.

Najprv máme pocit, že hádam ani nekráčame správne. Cesta rozrytá po veľkých kolesách kľukato vedie k vlakovému priecestiu. Na križovatke vlakovej koľaje s cestičkou zastavujeme. Nasleduje pohľad vpravo a vľavo. Vlak sa neblíži.

Smelo prechádzame priecestím a môžeme nerušene kráčať vpred asfaltovou cestou. Preriedené stromoradie po okrajoch cestičky ponúka pohľad na zaujímavú scenériu, ktorú len roviny môžu poskytnúť.

Obrobené polia navôkol obkolesené sem tam stromami či náletovou drevinou. Ach ta príroda, v každom počasí a v každom kúte sveta má svoje čaro.

Cesta nám ubieha pohodovo až sa dostávame na most cez diaľnicu. Zastavujeme a pozrieme sa opäť na ruch veľkomesta, ktorý nechávame v diaľke. Na konci mosta nezabúdame odbočiť hneď do lesa, ktorý sa predvádza v plnej kráse.

Jarovská bažantnica 

Sme pri dnešnom cieli: Areál Bažantnice sa nachádza v chránenej zóne 4. stupňa.

Jarovská bažantnica bola založená v duchu barokových zverincov a je to jediná známa baroková zvernica zachovaná v pôvodnom riešení na Slovensku. Bola založená výlučne na špeciálny odchov bažantov. Bažantnica mala tvar nepravidelného šesťuholníka. História Bažantnice sa spája s rakúskou obcou Kittsee, kde sa nachádza kaštieľ Neues Schloss. Práve k nemu Bažantnica patrila. Podľa dostupných historických prameňov sem veľmi rád chodil poľovať syn Márie Terézie a neskorší cisár Jozef II. Predtým toto miesto navštívil a poľoval tu aj cisár Karol VI., otec Márie Terézie.

Vyberáme si jednu z lesných cestičiek a vchádzame do lesa. V jarnom období, keď sa príroda len prebúdza kráčame medzi stromami ešte bez svojich bohato zarastených korún.

Čaro dunajskej jari

Navôkol nás fascinujú koberce vytvorené prvými jarnými kvietkami. Prechádzame okolo posedu, zvieracích kŕmidiel a objavujeme aj lúku s včelími úľmi.

Vyberáme sa po miestach, kadiaľ kedysi viedlo dnes už vyschnuté rameno Dunaja Gerín. Naše túlanie bažantnicou nepotrebuje žiadnu špeciálnu kondičnú prípravu.Toto miesto vám skôr energiu dobije.

Óda na cesnak

Dostávame sa až na okraj lesa. Prejdeme krátko po jeho okraji a opäť sa vnoríme medzi stromy. Sprevádza nás čarovná vôňa medvedieho cesnaku. Parfém prírody, ktorý sa dá zažiť iba v jarných mesiacoch. Malá lúka plná vykukajúcich listov cesnaku je milým spestrením.

Ale pozor. Medvedí cesnak nepatrí k osobitne chráneným druhom a môžete ho zbierať takmer všade. Zákaz zberu sa týka iba oblastí s vyšším stupňom ochrany ako 2 (3-5), čiže v Jarovskej bažantnici je jeho zber zakázaný.

Už len pár zákrut a krátka cestička. Dostávame sme sa k očarujúcemu barokovému mostu.

Barokový most v bažantnici je zaklenutý dvomi polkruhovými valenými oblúkmi. Most už nie je v dobrom stave, jeho klenby sa pod náporom koreňov stromov rozpadávajú. Na úzkej cestičke cez most dnes rastie náletová zeleň.

Toto neobyčajné miesto ešte zachytíme optikou na pamiatku a už sa poberáme ďalej.

Nenáročný výlet v Bratislave

Ideme lesným chodníkom k vytvorenému kruhu v strede lesoparku bažantnice. Vedú sem všetky prístupové cesty. Odtiaľto sa po už známej trase dostávame von k mostu cez diaľnicu. Asfaltová cesta nás neomylne dovedie tam, kde naše túlanie ráno začalo.

Na záver pohľad na krokomer. V Bratislave sa dá urobiť krásny výlet aj mimo Malých Karpát. Máme v nohách 8 km. Oplatilo sa ísť na vzduch.

Ak vás to ťahá do prírody, zoberte rodinu, pešo či na bicykli, do tohto nádherného kúta našej krajiny.

Príspevok Jarovská Bažantnica. Nenáročný výlet v Bratislave zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Vodný mlyn Jelka sa stal v roku 2024 ďalším cieľom turistickej výzvy 7 kopcov 3 jazerá. Okolie vodného mlyna v Jelke a Malého Dunaja ponúka nádherné prírodné scenérie a vhodné podmienky na cykloturistiku. Cyklotrasy okolo vodného mlyna Jelka, tu sú niektoré odporúčané v tejto oblasti:

Jelka – Vodný mlyn – Malý Dunaj

Dĺžka trasy: cca 20 km
Náročnosť: ľahká
Popis: Táto trasa vedie z obce Jelka k vodnému mlynu a pozdĺž Malého Dunaja. Ide o pohodlnú trasu, ktorá je vhodná pre rodiny s deťmi a rekreačných cyklistov. Na trase môžete vidieť krásne prírodné scenérie a historický vodný mlyn v Jelke, ktorý je skvelým miestom na krátku zastávku a piknik.

Jelka – Tomášikovo – Jahodná – Kolárovo

Dĺžka trasy: cca 40 km
Náročnosť: stredná
Popis: Trasa vedie z Jelky cez Tomášikovo a Jahodnú do Kolárova. Po ceste môžete navštíviť ďalší vodný mlyn v Tomášikove a potom pokračovať popri Malom Dunaji cez Jahodnú, kde je tiež možnosť občerstvenia. Kolárovo ponúka rôzne možnosti na oddych a prehliadku mesta.

Jelka – Čierna Voda – Kráľová nad Váhom – Šaľa

Dĺžka trasy: cca 35 km
Náročnosť: stredná
Popis: Trasa vedie z Jelky popri Malom Dunaji do obce Čierna Voda a ďalej do Kráľovej nad Váhom. Pokračuje cez dedinky až do Šale, kde môžete navštíviť miestne pamiatky a reštaurácie. Trasa ponúka kombináciu prírodných scenérií a kultúrnych zastávok.

Jelka – Malý Dunaj – Topoľníky

Dĺžka trasy: cca 30 km
Náročnosť: stredná
Popis: Táto trasa vedie z Jelky popri Malom Dunaji do Topoľníkov. Cesta je pomerne rovná a vedie cez príjemné prírodné prostredie. Topoľníky ponúkajú možnosti na kúpanie a relax pri vode.

Vrakuňa - Štúrovo

Dĺžka trasy: vyše 110 km
Náročnosť: stredná
Popis: Peter Peter nás za dva dni previedol chodníčkami okolo Malého Dunaja, pozdĺž celého toku, od Vrakune až po prítok k Dunaju. v Štúrove. Celá reportáž z tejto mimoriadne vydarenej akcie nájdete tu: Okolo Malého Dunaja.

Praktické rady:

• Výbava: Vždy si so sebou vezmite dostatok vody. Tiež občerstvenie a základné cyklistické náradie. Defekt je zľahka naporúdzi.
• Bezpečnosť: Noste prilbu a na cestách dodržiavajte pravidlá cestnej premávky.
• Navigácia: Používajte GPS alebo mapy pre lepšiu orientáciu na trase.
• Sezóna: Najlepšie obdobie na cykloturistiku v tejto oblasti je jar a jeseň. Vtedy sú teploty príjemné a zažijete krásnu prírodu.

Ponúkli sme vám 5 tipov na cyklotrasy okolo vodného mlyna Jelka a Malého Dunaja. Ale fantázii pri plánovaní sa medze nekladú. Tieto trasy ponúkajú skvelý spôsob, ako si užiť Malý Dunaj a kultúrne pamiatky v okolí inak ako z člna.

foto: restartnisa 7 kopcov 3 jazerá Stano Krajňák

Príspevok Cyklotrasy okolo vodného mlyna Jelka a Malého Dunaja zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Názov expedície: Maras

Heslo: Nekráčame len po horskom temene, ale aj po mŕtvom ramene. Krásy dunajskÿch ramien.

Kompa

Oneskorené leto sme využili na úplne iný druh turistiky. Po lete plnom vysokých kopcov, sme sa ocitli na nížine, kde prevýšenie bolo nanajvýš jeden meter. O5 sme pribrali kámošku staršej dcérky a po pol deviatej vyrazili. Súril nás čas, lebo kompa z Kyselice chodí každú hodinu. Aj to som si zle pozrel odchod a vyplávala až o desať minút neskôr. Ráno som plavbu lode sledoval cez kamery a čudoval som sa prečo neodchádza "načas", ale nedoplo mi.

Vojka - Kyselica

O desiatej sme boli v prístave druhí v poradí na loď. Pred nami stará biela dodávka. Vzápätí došli za nami cigáni z Levoče a mali sme postarané aj o hudobnú vložku z autorádia. Prešli sme sa popri hrádzi. Sledovali nákladnú loď plaviacu sa dolu vodou. Cesta k prístavu sa začala plniť autami. Mali sme k dobru tak 10-15 minút. Neskôr by sme už miesto na kompe nemali.

Prednosť majú samozrejme rezidenti, ktorí zabrali tri miesta z ôsmich pre nich určených vľavo od nás. I z druhej strany Dunaja sa kompa celkom zaplnila. Konečne sa po pol jedenástej odrazila od pravého brehu a za nejakých 5-6 minút pristála loď pokrstená menom Ostrava pri nás.

Ostrava je pomerne nová loď. Na vodu ju spustili v lete 2015 v bratislavských lodeniciach. Kompa kompenzuje absenciu mosta cez gabčíkovskú priehradu v priľahlých dedinkách. Prevádzkuje ju Vodohospodárska stavba a ani kľudnej kompe sa nevyhla politika (akcionári firmy sú členovia bývalej vlády). Ešte ani zákazka nebola a už bolo plavidlo objednané v lodeniciach. To už je u nás taká zásada. Rozkradnúť, čo sa dá. Ale veď obyvatelia sú spokojní.

Cyklisti aj motorkári sa hrnuli na železnú palubu prví. Autá, teda aj my, až po usadlíkoch. Lodník ma navigoval hneď na začiatok pravoboku. Takže v prípade poruchy rampy sme prví vo vode. Baby vystúpili, ja som s polovičkou ostal sedieť v rozpálenom aute. Tej zostalo z plavby zle, hoci hladina nádrže bola pokojná. Už len vibrácie z motora jej vadili. Našťastie je plavba veľmi krátka.

Na breh vypadneme medzi poslednými. Autom sa odvezieme za dedinu Bodíky, odbočujem za zastávkou autobusu k bývalej horárni. Teraz sú v háji vybudované stajne pre kone. Na hrádzi sa otočím a zaparkujem oproti stajniam. I horáreň stále stojí, privítal nás biely huňatý bundáš. Dedko, asi bývalý horár, hovorí maďarsky, pes šteká medzinárodne. Kráčame naľahko. Nesiem v batohu kroksy. Iba mamina má sandále, tenisky sa hompáľajú na batohu. Auto nezamknem, ale to vtedy netuším. Na začiatok si dáme čokoládové croissanty.

Prvý brod

Dunajské brody. Po panelovej ceste ideme chvíľu na Kráľovskú lúku. Popri ceste sú jarky, územie býva schválne zaplavované. Upúta nás rastlina s veľkými ružovými kvetmi - Netýkavka žľaznatá. Je ako burina a bráni rastu iných kvetín.

Mapou si overím, že kráčame správnym smerom. Na pravej strane lúky je obrovský prevrátený čln. Slúži ako prístrešok. Oproti je na kovových stĺpoch stará unimobunka. Okolie je upravené, je pod ňou posedenie, vedľa ohnisko. I mrežu má otvorenú, ale dvere dnu sme neskúšali. Zľava prichádzajú cyklisti. Vravím babám, že z toho smeru aj my zakončíme výlet. Príroda však má s nami iné plány.

Pokračujeme bielo-červeným chodníkom k veľkej križovatke pri Trstianskom jazere. Fŕkame na seba postrek proti komárom, ale neveľmi pomôže. Hlavne dlho nevydrží. Obzrieme si polorozpadnuté drevené búdy na koloch, ktoré slúžia rybárom pri brehu jazera a kráčame lesom ďalej po červenej značke. Najprv prekročíme "suchý" brod. Hrádza je nad úrovňou hladiny jazera a voda prúdi úzkym kanálom.

Po pár metroch počujeme hukot a sme pri riadnom brode cez jedno z Bodických ramien. Cyklisti sa otáčajú, my sme pripravení a vyťahujeme kroksy. Prúd nie je silný, zotreté riasy dávajú tušiť, že sa cez tečúcu vodu chodí. Hlavne autami. Mladšia sa však bojí a drží ju mamina.

K Starému Dunaju

Pofotíme sa a v kroksoch pokračujeme smerom k Dunaju. Mäkké a voľné šľapky sú nepohodlné, a tak asi v polovici cesty ich vymeníme za športové sandále. Ideme popri Spálenom lese, ktorý zelená ceduľka označuje ako chránenú oblasť s najvyšším, 5. stupňom ochrany. Zastaneme pred väčším a silnejším brodom mŕtveho ramena. Staršiu držím za ruku aj ja, hoci by to prebrodila sama ako jej kámoška. Základ je nedvíhať nohy, ale sa iba kĺzať po betónovom koberci na dne. Za brodom si odpočinieme, vyhrievame sa na slniečku a znova fotíme cigánsky tábor s povaľúcimi sa šľapkami.

Popri pekných zátišiach mŕtveho ramena (občas pripomínajú džungľu) sa blížime k starému korytu Dunaja. Chodník ide prevažne lesom, kde tu sa ocitneme na slniečku. Paradoxne slnko je naša spása, v tieni číhajú na nás krvilačné beštie. Veľa ľudí do lužných lesov nechodí, preto komáre privítali nové čerstvé obete a začali hostinu. Na druhý deň som si narátal 16 bodnutí. Najviac na pleciach a lýtkách. Keby tak tuk z pása sali, namiesto krvi.

Kovový smerovník nás naviguje na cestičku vinúcu sa brehom rieky. Blízko počuť hlasný rykot jeleňa. Deti sa preľaknú, mamina zatlieska trikrát rukami a je po jeleňovi. Baby kričia, že je ich až do Maďarska počuť. Na zemi čerstvé stopy párnokopytníka. Vysoká nebude ďaleko a pravdepodobne sme jej skrížili cestu. Nuž, niet tu okrem nás ani živáčika.

Divoká príroda Dunajských luhov bolo daná pod ochranné krídla zákona relatívne nedávno v r.1998. Unikát, ktorý nemá široko-ďaleko páru. Podobné mŕtve ramená sú až v 1800km vzdialenej delte Dunaja v Rumunsku. Aj keď na našom území sú už len pozostatky pôvodných lužných lesov, ktoré boli najväčšou vnútrozemskou deltou v Európe. Originálne ramená zostali už len v spomienkach pamätníkov a vo filmoch ako napr. Stroskotanie Danubia z r.1976. V rámci zachovania biotopu každú jar bývajú pravidelné preplachy (v r.2020 potopa nastala v máji). Hlavné toky delty sú Šulianske a Bodické ramená. Malé vodopády sú síce vybudované ľudskou rukou, ale čas z nich vymodeloval zaujímavé tvary. Šulianske jazero patrí medzi najčistejšie na Slovensku. Našťastie v luhoch sa nepohybuje okrem rybárov, ktorí i tak sedia na brehu, veľa ľudí. Zvery ani nemajú prirodzeného nepriateľa. 

Bačiansky brod

Dunajské brody. Popri drevených koloch a pletive zhodenom na zemi míňame posed. Pletivo je nezhrdzavené, bohvie, kto v tejto pustine, čo chystá. Niektoré oblasti luhov sa využívajú ako plantáže pre šľachtené stromy. Po rieke prejde motorový čln, ktorý vyplaší vtáctvo. Volavky a labute. Zakrátko sme pri ďalšom hríbiku, ktorý označuje ostrov Orliaka morského. Ideme asi dve hodiny. Odbočíme doľava na jedinú cestu vedúcu na pevninu. Rovno za nosom by sme sa dostali k močariskám. Tento úsek popri hniezdovisku orliaka je najkrajší a najdivočejší. Impozantné scenérie a božské ticho. Tance vážok, skákanie žiab.

V posledných rokoch sa do lužných lesov vrátil bobor vodný a obchádzame nejeden čerstvo nahlodaný topoľ. Bobor skonzumuje aj 4t dreva s kôrou za rok. Mladšia vezme na pamiatku kúsok íveru.

Kráčame pomaly, často schádzam z cesty a fotím. Vyruším množstvo žiab, prevažne skokanov. Obieha nás cyklista a vzápätí ďalší. Jediní ľudia, ktorých v lesoch uvidíme. Onedlho sa vracajú s5 a zastavia pri nás. Upozorňujú nás na divoký a hlboký brod pred nami. Oni sa otočili. Dievčina mi ukazuje mapu a hovorí kade išli.

Bodíky

Až z Bodíkov, ale Bačiansky brod sa im vidí nepriechodný. Hovoríme dvojici, že sa pôjdeme presvedčiť na vlastné oči. Po pár desiatok metroch stojíme pred skutočne divo prúdiacou a peniacou vodou. Jediný pás od auta je neblahým svedkom, že nik tade nechodí, a ak, určite s problémami. Dráha kolies sa kľukatí ako stopy úžovky v neďalekej kaluži. Cez to všetko si obujem gumené šľapky a idem brod skúsiť. Voda mi je vyše kolien a na dne sa kĺžem v smere prúdu ako naše morča na plávajúcej podlahe. Drahá kričí od brehu, že kašle na to a nepôjde. Otočím sa s5, ale na breh sa mi ide horšie. Zvažujem riziko a usúdim, že baby brod nedajú.

Pochopiteľne, máme zodpovednosť za cudzie dieťa, ktoré je tenučké ako celofán a pravdupovediac neviem si ju v tom prúde predstaviť. Mamina hneď hovorí, že sa vrátime rovnakou trasou. Znamená to pre nás dve hodiny cesty. Takto by sme výlet behom trištvrte hodiny ukončili. Ale volíme bezpečnú cestu. Pritom by stačila nad brodom natiahnutá reťaz. Mám bláznivý nápad preniesť ich postupne na pleciach. Nestretne sa s nadšením. Najeme sa rohlíkov s nátierkou a otáčame.

Z druhej strany

Z hrádze mávam na rybárov, veľmi by nám pomohlo, keby nás previezli na druhý breh. Odpoveďou je len ich mávanie. Zrýchleným presunom sa teda vraciame na Kráľovskú lúku. Pri jednom brode stretáme hodujúcu rodinku ako si griluje ryby (zrovna tí, na ktorých sme mávali). Na ďalšom (prvom) brode sa dve babenky pokúšajú nalodiť na pádlovacie dosky aj so psami. Očividne majú problémy v prúde nastúpiť. Jednej upláva veslo. Ako sa ho pokúša dolapiť, do prúdu sa vyberie rovno celá doska. Utekám ju zachytiť a spolu s druhou vytiahneme dosku na breh.

krásy dunajských ramien

Po rýchlej chôdzi na výzvu a pišťanie mladšej odpočívame a hodíme s babami reč. Jedna už na ramenách bola. Druhá nie je zrovna naklonená takémuto dobrodružstvu, hlavne keď sú takmer štyri hodiny poobede.

Vraciame sa na lúku. Palivo máme už len čipsy a jablká. Znova po červeno-bielej značke kráčame cez Kráľovský les k Bačianskym ramenám. Z druhej strany. Milión pavúkov, prevažne križiakov naťahuje skrz chodník svoje laná. V zástupe ako stonožka sa kľukatíme chodníkom. Kámošku necháme raziť cestu pavučinami. Za pol hodinu míňame nejaké autá a sme pri brode. Tento je tiež pomerne divoký, ale nie hlboký. Spolu prejdeme na druhú stranu. Mamine sa príliš nechce, ale baby chcú ísť a ideme všetci. Stretáme jediného pešieho turistu s veľkou bakuľou. Prvýkrát sme ho stretli pri prvom brode. Rýchlo prešiel celý okruh.

Bačianske ramená

patria k najkrajším častiam lesa a oplatí sa sem zájsť. Dôjdeme až k druhej strane brodu. Celý 10km okruh sme tak dali vlastne dvakrát. Zahryzli sme sa do jabĺk a otočili nas5. Za brodom sa prezujeme do suchých ponožiek a sandálov, či tenisiek. Komáre sú s klesajúcou teplotou v početnej prevahe, preto neradno zastaviť. Rybári však majú nejakú fintu na báze alkoholu, lebo smrad cítiť z nich, a ako by sa mohli tak komótne plaviť po ramenách? Po šiestich hodinách sme konečne pri aute. Ja idem s mladšou, ktorá pindá a ostatné baby ďaleko vpredu.

Gabčíkovo

Odvezieme sa na gabčíkovskú priehradu. Zrovna vchádza do plavebnej komory loď. Preto otáčam Voxhóla a parkujem na druhom konci, kde sú dve hodiny státia zdarma. Pešo prejdeme chodníkom nad turbínami, ktoré rozochvievajú zábradlie (a to ani nepracujú všetky) a sme nad komorami. Jedna prechádza rekonštrukciou a je v nej sucho. V krajnej sa tisnú tri cudzie lode. Dve nemecké a jedna so švajčiarskymi výletníkmi. Práve sa zatvárajú obrovské železné vráta.

Samotné vráta majú výšku ako osem poschodový dom, hrúbku žeby si basketbalista mohol na nich ustlať, a tým sú najväčšie vráta v Európe. Jedno krídlo dverí váži 500t, čo je hmotnosť najväčšieho dopravného lietadla na svete, ale dvere lietať nikdy nebudú (snáď). Skladá sa z ôsmich dielov. Najľahší má "len" 30t. Vyrobila ich česká oceliarska firma blízko Prahy. Obnova plavenej komory je financovaná Európskou úniou a patrí medzi najväčšie inštalácie posledných rokov na Slovensku. I preto priehrada stojí za návštevu.

Lode sú ukotvené lanami a môže sa začať napúšťanie. Pýtam sa strážnika, koľko divadlo trvá. No nerozumie mi. Ani na otázku, či môžem ísť hore na vežu. Naveľa zbadám tabuľu, kde je uvedené. že napúšťanie komory trvá asi 20 minút. Najmä mladšiu nadchne stavbársky zázrak. Slnko krvavo zapadá za vodu. Kámošku budú hľadať rodičia. Drahá má chuť na poriadne halászle. Ráno som ešte našiel na internete nejakú čárdu v gabčíkovskom prístave. Vrátime sa pár kilometrov k brehom starého Dunaja.

Čárda

Čárda Hullám vyzerá na fotkách lepšie ako v skutočnosti. Ošarpaná, nevábna, murovaná chajda. Špina na zemi i vo vnútri. Mastné a mokré stoly. V lokáli sme sa nemuseli báť koronavírusu. Podľa čistoty čiernej vody v kýbli, skôr chytíme salmonelu. Taká maďarská krčma s romantickým výhľadom na Dunaj.

Hullám znamená mávať...

asi sa z jej brehu mávalo na lode. Má aj ihrisko s nejakými starými plastovými hračkami. Nápoje sa čapujú vo vnútri šenku. Výčapníčka hľadala ako tak čisté poháre. Ryby pripravovali vonku dvaja ujkovia. V ponuke len hejk (morská šťuka), ploskáč a polievka halászle. K tomu výborná čalamáda, akú vedia len Maďari a ščípoš paprika. Vnútri nesedel nikto. Ryby boli chutne pripravené. I keď hejk zrovna nepatrí k sladkovodným rybám, tobôž dunajským. Kto chce ochutnať dunajskú rybu, nech sa páči pleskáč. Zaujímavé. že maďarskí Slováci hovoria maďarsky, ale slovensky som v okolí nepočul. Za tmy prechádzame okolo ubytovní v Gabčíkove. Stále internáty STU, občas ubytovne pre utečencov, občas vysokoškolská karanténa aj s profesormi.

krásy dunajských ramien

Kto má aspoň trošičku srdiečko pre prírodu, bude z lužných lesov unesený ako my. Nesmierny relax a pokoj od okolitého rušného sveta. Veď sa napríklad stane sa, že i vážka sadne na nos. Navyše výhodou je, že cieľ si môže vybrať každý podľa seba.

Príspevok Dunajská Amazónia, ako sme objavovali krásy dunajských ramien zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Dunaj: Alpy Slovensko na bicykli. Tento výlet som plánoval roky, absolvovať cestu z Álp až na Slovensku bol môj sen ešte kedysi pred 15 rokmi. Potom ma ale začali baviť viac kopce, a tak som to stále odkladal. Niekoľko minulých rokov som trávil dovolenky na Balkáne (Chorvátsko a Rumunsko), o čom som už pár článkov napísal a proste to už chcelo zmenu. Tak som sa vydal cez St. Moritz a Stelvio Pass na Slovensko.

Deň piaty v Nemecku

Budíček mi spravili nemčúri už pred šiestou, vyliezam zo stanu a nestačím sa diviť. Chlapi sedeli v bavoráku, pootvárané všetky dvere a diskutovali, zrejme plánovali nejakú turistiku. Neruším ich ani seba, rýchlo balím a letím na cestu. Som 40 km za kamošom, tak by sme dnes mohli kempovať už spolu.

Cesta je väčšinou rovinatá, ale kľučkujem hore dole cez kukuričné polia. Na značkách pomaly ubúdajú kilometre do Innsbrucku. Tento dobiehací úsek mi ani nezostáva, jedinou spomienkou je nákup v Pfaffenhoffen v dedine s veľa F a černochmi, čo som stretol. Potom už len prichádzam do Innsbrucku, asi po 10 rokoch, hľadám centrum a niečo zaujímavé.

Insbruck

Zaujal ma mostík, len som sa zamotal na výpadovku a chvíľu mi trvá kým skratkou po hlavných cestách mimo cyklotrás prichádzam znova k Innu. Naháňačka pokračuje, nocovať mám na nemeckej rodinnej farme, ale cestou k mestu Kuffstein dostávam nového súpera.

Búrka nad Kuffsteinom

Ako si tak pohodovo šliapem do pedálov, pri pohľade na oblohu nad vrchmi vidím podozrivo tmavé búrkové mračná. Neprešlo 10 minút a už ich cítim na chrbte, ostatní cyklisti sa skrývajú, ale ja dnes nemám čas a zrýchľujem. Búrke som na chvíľu ušiel, pozerám na černotu za mnou a po suchej ceste frčím do Kuffstein na radlera, kde plánujem prečkať lejak. Stihol som zdrhnúť aj druhej vlne, a zrovna keď som sadol do bufetu v meste, prišli ozajstné kvapky.

K radleru tak doobjednávam ľadovú kávu a skúmam radary, ako dnes ešte stihnúť 50 kilometrov. Podľa všetkého väčší dážď ešte len prichádza a tak radšej vyrážam vpred, čo bol nakoniec dobrý nápad. Po mojom odchode sa dolina za mnou zavrela v búrkach a mňa vietor z Álp a radler hnal 40-tkou na nemecké roviny pri rieke Inn.

Okolo Inn

Veľmi rýchlo som tak dorazil k Rosenheimu, ale ešte pred ním odbáčam na farmu v dedine Riedering. Platím za nocľah 12 Eur, k dispozícii je natural studená sprcha, domáce farmárske produkty a plná chladnička radleru a coly. Počasie nenasvedčovalo žiadnym prekvapeniam, odchádzam do sprchy od nezakrytého stanu a takmer sa nestihnem vrátiť a prichádza dážď, vlastne prvý poriadny na tomto výlete. 

Deň šiesty, cez Nemecko v búrkach

Akčný deň začína budíčkom okolo tretej, pár bleskov a hromov v tesnej blízkosti našej lúky, dážď mi testuje stan a ja len rukou pridržiavam tyčky vo vetre a dúfam, že ma nesfúkne a navytopí.

Všetky búrky tu ale preletia za pár minút a do rána je to už kľudnejšie. Po siedmej začíname baliť, ale nestíhame a prichádza ďalšia prudká búrka, ktorú prečkáme v kuchynke. Na druhýkrát sa podarí dobaliť a presunúť sa do potravín v dedine, ďalšia búrka. O pár minút už frčíme k Simssee, ale takmer nestihneme prejsť 7 km a chytá nás ďalšia vlna dokonca s ľadovcom, ktorý prečkáme pod strechou nejakej píly.

Deň teda začína super, ale viac prehánok nás už snáď nečaká a vyrážame smerom k Chiemsee. 

Jazero Chiemsee

Pokračujeme pár kilometrov konečne v kľude a pomaly sa blížime, keď tu zrazu za nami oblak. Rýchlo skrývame bicykle na zastávke. Do pár sekúnd prišla taká prietrž, že sa voda doslova zliala z oblaku, padol ďalší ľadovec a za 3 minúty znova vyšlo slnko. Doslova neuveriteľné, ale našťastie to bol pre tento deň už posledný pozdrav alpského búrkového prúdenia.

Obchádzame jazero, a ja stále poškuľujem po mieste na oddych, kde by som zase trochu zalietal s dronom.

Nakoniec stojíme pri peknom móle a vyzerá, že zábery zhora ukážu krásu okolia. Dochádzame na koniec jazera a ja nejak ignorujem hlásenia navigácie, dostávame sa tak na mierne inú cestu a neustále musím čumieť do mapy, aby sme neskončili naspäť v Alpách niekde v Salzburgu. 

Burghausen

Napokon po menšom blúdení  prichádzame dlhým vyklesaním k rieke Inn. V meste Burghausen  zisťujeme, že je tu nad mestom najdlhší hrad na svete, dlhý až 1050 metrov. Pekné mestečko, kde využijeme bezplatné mestské záchody a mostom prechádzame na druhú stranu. Po prudkom kopčeku sa ukazuje krásny výhľad na ten dlhánsky hrad.

Posledné dnešné kilometre nás vedú mimo hlavnej cesty, kde znova vypúšťame výškové metre, aby nás na konci znova čakalo prudké stúpanie k hlavnej ceste.

Mesto Braunau sme obišli úplne, čiastočne nesprávnym odbočením, ale ani sme nemali chuť motať sa centrom. Záver sme si už uľahčili po hlavnej ceste, a konečne prichádzame do dnešného cieľa. Kempu v meste Obernberg. Platíme 14 Eur na osobu a máme pekný flek, tie sú tu oddelené vysokým živým plotom. 

Deň siedmy, od Innu k Dunaju

Večer sme si ani nevšimli, že neďaleko kempu je obchod aj benzínka, takže naša ranná cesta smeruje rovno do potravín. Nakupujeme raňajky s tým, že nájdeme nejaké lavičky a tak šlapeme takmer hodinu až do mesta Schärding, kde v zakázanej zóne pre cyklistov obsadíme lavičky a posilňujeme sa na ďalšiu cestu. Našťastie nám nikto nevynadal a čoskoro odpočítavame posledné kilometre do Passau, kde sa Inn konečne stratí vo vodách Dunaja.

Dunajská trasa

A tým sa konečne stratia aj tieto štrkové cyklocesty Innskej cyklocesty a očakávame asfaltovú Dunajskú cyklocestu. Mimochodom ja už niekoľko dní len spomínam na krásy alpských vrcholov a ciest medzi nimi, tieto rovinaté oddychové trasy ma dosť nudia a nebavia, o to horšie tri dni ma ešte čakajú.

Passau

Pred Passau prechádzame na nemeckú stranu a lesom prichádzame do mesta. Plán je prejsť sa ostrovom medzi Innom a Dunajom, obzrieť historické centrum, ale nemotať sa tam príliš dlho. V centre ma hneď zaujala ponuka burgrov a okamžite sadáme na terasu, objednávam si vlastne prvé jedlo kúpené mimo potravín po týždni na cestách. Burger bol fajn, ale za 16 Eur by som čakal aj viac.

Prebíjame sa mestom, nachádzame prvé značenia Dunajskej cesty a opúšťame Passau. Vietor nám fučí od chrbta a tak to po asfalte ide pohodovo, mňa len prekvapujú dlhé vzdialenosti medzi mestami. Nejak som si myslel, že cestou budeme stále niečo objavovať a motať sa pomedzi nemeckých a rakúskych cyklistov, ale cyklistov je tu o dosť menej ako na alpských trasách.

Pri našej pauze na jednej z mála benzíniek dostávam telefonát a zisťujem, že hneď po návrate ma čaká hospitalizácia. Síce som to čakal, aspoň nemusím cestu ukončiť predčasne, ale na nálade mi to nepridalo. Zvyšok dňa už len krútim pedálmi, našim cieľom mal byť mestský kemp niekde okolo Linzu.

Okolo siedmej ale míňame nejakú odbočku a pozeráme do mobilu kam pokračovať, zároveň si všímam hneď vedľa nás malý sympatický kemp. Overujem možnosti a za 12 Eur jednoznačne zostávame, domáci to v dedine Fall buduje postupne, plány má veľké a nám tieto menšie rodinné kempy vyhovujú. Navyše máme ešte hodinu slnka na dosušenie vecí z predošlých dní. 

Deň ôsmy, rekordný nájazd vďaka náhode

Zostáva nám do cieľa výletu po včerajšku približne 300 kilometrov a my ráno zvažujeme, ako si trasu rozdeliť na posledné tri dni. Ráno sa rozbiehame pomaly, hneď na začiatku nás skoro hodinu spomalí kompa a prechod na druhú stranu Dunaja za 4 Eurá. Odpočítavame kilometre do Linzu.

Linz

Centrum je blízko Dunaja a tak sa aspoň na chvíľu rozptýlime na miestnych trhoch. Kilometre dnes pribúdajú pomaly, dooebeda je to hlavne pre mňa nejaké nejaké náročné a dolieha na mňa únava, rozbieham sa väčšinou až poobede. Pokračujeme teda z Linzu ďalej smerom na Grein, aby sme to dnes dotiahli aspoň na 120 kilometrov do Melku.

Po pár kilometroch potrebujem zastávku a dať si kávu, kupujem sladkosti na cestu a vyrážame na boj s kilometrami. Pred mestom Ybbs si všímame za nami mračná a tak je plán jasný, prebehnúť mesto Grein a spraviť si v Ybbs pauzu a prečkať dážď.

V tom nás dobieha trojica slovákov z Martina, sú na ceste z Čiech do Bratislavy a hodíme krátky pokec. Potom sa s nimi chvíľu naháňame a my pred Ybbs odbočujeme na skratku, kde nás prichýlila pizza kebab reštaurácia s výborným morčacím šniclom a zemiakovým šalátom. Z dažďa nakoniec nič nebolo, a mne sa po vypití radlera opäť šlape oveľa lepšie.

Melk

V dobrom čase prechádzame centrum Melku a vyzerá, že sa stihneme presunúť do kempu Rossatzbach. Ten ale nachádzame v prachu rekonštrukcie. Čas je ešte dobrý a ďalší kemp v Krems by mohol byť lepším riešením. Polhodina šlapania, aby sme sa sklamali vo veľkom drahom kempe. Nemáme rezerváciu, máme smolu.

V mape vidíme ďalší kemp o 30 kilometrov, sedem hodín večer, nezostáva iné ako pokračovať. Stále máme vietor do chrbta a za hodinku a niečo sme dnes už v treťom kempe v Zwentendorf. Konečne s úspechom. Za 10 Eur a hneď vedľa je nejaký standup komik, rakúsky Marcin, za neustáleho smiechu baviacich sa rakúšanov. Ja ale unavený po 190 kilometroch okamžite zaspávam. 

Deň deviaty, doma na Slovensku

A je to tu, ráno vstávame už po šiestej. Prekvapivo dvaja cyklisti spiaci v noci vedľa nás už opúšťajú kemp. Nás čaká po rekorde z predošlého dňa posledných 120 kilometrov a Viedeň. To vyzerá na pohodové stihnutie vlaku do Banskej Bystrice 18:04, možno aj skôr.

Mojim cieľom bolo priblížiť sa Viedni do 11-tej, pozrieť centrum a frčať do Bratislavy. Parťák mal cieľ ešte jasnejší. Do pedálov tlačil oveľa vyšším tempom, stále ma musel čakať a do Viedne sa mu nechcelo vôbec. Ja som znova nejak trpel už od rána, tieto asfaltové rovné kilometre ma ubíjajú.

Vo Viedni sa teda rozdeľujeme, klikám do navigácie trasu asi 10 kilometrov po centre Viedne, keďže som tu v živote nebol. 

Viedeň

Vkladám do uší slúchadlá, aby som lepšie počul navigáciu a obdivujem ďalšie a ďalšie pamiatky navrhnuté trasou mapy.cz. Po vyše hodine motania mestom sa snažím znova dostať k Dunaju, a pokračujem v trase. Kamoš si nadbehol skoro 30 kilometrov, tak to mám čo robiť.

Tuším ešte vo Viedni prechádzam zónou FKK. Vravím si, čo to asi znamená, až kým pred sebou nevidím kopec nahých ľudí a prechádzam ako aj ostatní cyklisti nejakou nudaplážou. No a tu prichádza moja nočná mora, rovinka do Orth a následne do Hainburgu.

Rovinka na Hainburg

Myslel som, že sa na tej dlhej rovnej ceste zbláznim. Oči mi klipkali, takmer som zrazil párik v protismere, obaja rozhadzovali rukami, ale ja som mal slúchadlá a ani som ich nepočul. Konečne most, otočka do Hainburgu, kde sme sa zase dali dokopy s parťákom na posledné kilometre do Bratislavy.

Na Slovensku

Tie už ubehli celkom v pohode, trošku sme sa pomotali medzi účastníkmi skončeného dúhového pochodu na Obchodnej a dokonca sme stihli skorší rýchlik domov. Výlet na konci, obaja unavení sme už pretrpeli 3 hodinovú cestu vlakom. A doma ma čakal burger a balenie na pobyt do nemocnice… 

Dunaj: Alpy Slovensko na bicykli 3

• časť 1: St. Moritz a Švajčiarsko
• časť 2: Stelvio Pass, Umbrail Pass, Nauders,

Príspevok Cez Nemecko, Rakúsko a Dunaj: Alpy Slovensko na bicykli 3 zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Tak sme skúsili s deťmi opäť niečo nové. Splav po ramenách Dunaja. Pre mnohé rodiny už tradičný program na letné dni, ale pre nás to bola úplne nová skúsenosť.

Splav pre začiatočníkov

Na naše prvé vodácke stretnutie sme sa vybrali do Vojky k dunajským ramenám. Teda k rieke, resp. jej časti, ktorá je vhodná na splavovanie a ktorá je zároveň najbližšie k nášmu domovu. Termín a miesto splavu sme si vybrali na stránke vodnetury.sk. Podľa odporučenia zo stránky práve splav okolo Vojky je vhodný na prvé stretnutie so splavovaním pre začiatočníkov. Naša rezervácia bola potvrdená a nám už stačilo sa iba v jednu krásnu slnečnú nedeľu dostaviť do Vojky. Organizátor nám vo svojom potvrdzujúcom maily zadal presné súradnice, kam sa máme dostaviť.

Keď sme prišli k dunajskému brehu vo Vojke, skupina asi 30 splavu chtivých nadšencov sa už pripravovala na svoj nástup do lodí. Dostali sme ešte nevyhnutnú krátku inštruktáž. Inštruktor nás poučil ako ovládať loď, ako správne používať pádlo a tiež nám na prinesenej mape ukázal okruh, ktorý nás v ten deň čakal. A keď nám bol celý pripravený program predstavený, mohli sme konečne nastúpiť do lodí a pustiť sa do nášho prvého splavu.

Vojka

Všetci účastníci splavu mali k dispozícii dvoj až štvormiestne kanoe. Naša podskupinka pozostávajúca z dvoch matiek a troch detí dostala katamaran. Dve spojené kanoe sú výrazne stabilnejšie ako samotné kanoe. A ako bonus sa nám do katamaranu zmestil aj jeden z dvoch inštruktorov.

Plavba bola vďaka tomu absolútne bezproblémová. Úžasný Zoli všetko vyriešil za nás. Presne nás inštruoval, čo máme v ktorej časti plavby spraviť.

Splav po ramenách Dunaja

Začali sme pádlovať po ramene Dunaja. Plavili sme sa po krásnom ramene, pričom niektoré jeho úseky boli širšie, niektoré užšie a miestami sa nám zdalo, akoby sme prechádzali džungľou. Popri pádlovaní sme pozorovali volavky, kormorána, rybárika, či kačky.

Plavba bola pokojná. Miestami sme si zamakali, keď sme išli proti prúdu a následne sme sa na inom ramene otočili a nechali sa unášať prúdom. V tejto časti nás čakal dokonca aj adrenalínový zážitok v podobe zvládnutia jedinej kaskády tohto nášho výletu. Napriek tomu, že išlo iba o jednu mini kaskádu, mokrí sme boli až za ušami, ale určite to stálo za to.

Zvládli sme prvú časť nášho výletu, okruhom sme sa vrátili do miesta, odkiaľ sme vyrážali. Náš splav tu však nekončil a my sme pokračovali ďalej po prúde rieky. Až cca po pol hodinke sme prirazili člny k brehu a my sme vystúpili.

Pomedzi lekná

Kúsok sme prešli po súši a inštruktori nás doviedli k jazeru Vojka, kde sme si dopriali zaslúžený oddych. Okrem toho, že sme konečne doplnili energiu z vlastných zásob, dopriali sme si parádne šantenie a kúpanie v jazere. A po pauze sme sa vrátili k lodiam a proti prúdu sme sa vybrali dokončiť druhý okruh. Plavili sme sa pomedzi lekná, oboplávali sme dva ostrovy. Na konci ktorého sme sa opäť dostali do miesta štartu.

Naša plavba aj s oddychom pri kúpaní trvala cca 4 hodiny. Ale boli to štyri krásne hodiny. Deti poctivo makali a ani raz sa neposťažovali, že už nevládzu, alebo nebodaj, že už chcú končiť. Práve naopak, poriadne si celú plavbu užili. A presne o to, nám, mamám, išlo.

Perfektne sa zabavili nielen deti, ale aj my. A už teraz viem, že toto nebol náš posledný splav a už sa teším na ďalší. Ak ste ešte neboli splavovať, určite to choďte vyskúšať.   

Príspevok Skúsili sme niečo nové. Rodinný splav po ramenách Dunaja. zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Viete kde sa nachádza stredoeurópska rarita - trojposchodový kolový mlyn na Slovensku? Jelka.

Vodný kolový mlyn Jelka

Vybrať sa do prírody ma vždy láka v dňoch, keď nemusím za povinnosťami. A tak sa aj stalo v jednom slnečnom letnom dni. Autom sme sa jednoducho z hlavnej cesty dostali prašnou poľnou cestou k parkovisku, pred miesto ktoré ponúka si obzrieť stredoeurópsku raritu na vlastné oči.

Prechádzame okolo dreveného plota a vstupnou bránou ideme okolo domčeka k usmievavému pánovi v pokladni, ktorý nám predal vstupenky na návštevu pozoruhodnej technickej pamiatky na juhozápadnom Slovensku – Vodný kolový mlyn Jelka ( Némethov mlyn, keďže jeho mlynárom bol József Németh).

História vodného mlynu v Jelke

Najstarší doklad o tomto mlyne pochádza z roku 1894. Pôvodne to bol lodný mlyn a v roku 1900 sa začalo s jeho prestavbou na kolový mlyn. Zásluhou Vlastivedného múzea v Galante a Obecného úradu v Jelke bola budova v roku 1992 zrekonštruovaná. Ide o trojpodlažný drevený mlyn, aký sa v okolitých štátoch nenachádza.

Stačí nám len pár krokov a už sme na drevenej lávke pred vstupom do mlyna. Trochu hlučné klepotanie strojov v pravidelnom rytme je nám úžasnou kulisou.

Obzeráme trojposchodový kolový mlyn Jelka. Kráčame po poschodiach a prechádzame okolo mnohých artefaktov súvisiacich s mlynom.

Už som navštívila toto miesto viackrát, no mlyn som ešte v prevádzke nezažila. Fascinujúci zážitok.

Interiér mlynu

Dominantnú časť mlyna tvorí drevená mlynica, ktorá leží na 54 pilótach z agátového dreva, zatlčených do dna rieky. Má sedlovú strechu krokvovej, hambálkovej konštrukcie, ktorá je krytá šindľom. Súčasťou mlynu je žľab na spúšťanie vriec, nadstavec slúžiaci pre výťahy a prahová komora.

Ďalej sa dostávame na drevenú terasu mlyna nad riekou, kde nám toto malebné prostredie ponúka pohľad na pomaly tok rieky zasadený v nádhernej prírode. So záujmom si obzeráme, ako sa točí mohutné mlynské drevené koleso (teraz už poháňané elektromotorom) a naráža hlučne lopatkami na hladinu vody.

Vidíme aj vybavené susedné táborisko s možnosťou občerstvenia, táborenia, športového vyžitia na brehu rieky. Pre vodných turistov v meandrovitom koryte rieky je neodmysliteľnou súčasťou tohto čarovného miesta vidieť prekrásne zátišia pri vodnej turistiku.

Skanzen Jelka

Opúšťame budovu mlyna a vchádzame do vybudovaného malého skanzenu zameraného na poľnohospodársku minulosť obce. Objavujeme, vo svoje pôvodnej kráse, mnohé poľnohospodárske stroje, koče a nástroje, ktoré boli používané cca pred 100 rokmi.

Mňa naozaj zaujala špajza v podobe prútenej závesnej skrinky a aj historický moržovák na kukuricu.

Malý Dunaj

Na záver výletu po Dunaji po nádherne strávenom čase spoznávaním minulosti Slovenska sa usádzame v miestnej reštaurácii, aby sme si vychutnali špeciality kuchyne s doplnením chýbajúcich tekutín. Verte mi, že navštíviť takéto miesta v letných horúčavách je tou najlepšou voľbou pre všetky vekové kategórie, ktoré nechcú len sedieť doma.

3 poschodový kolový mlyn na Slovensku: Jelka. Na toto miesto si bez problémov milovníci cyklistiky nájdu cestu. Nám, čo už v týchto horúčavách dochádzajú rýchlo sily, pomôže auto dostať sa na zaujímavé miesto so štipkou histórie v lone nádhernej prírody Južného Slovenska. :-)

Príspevok Viete kde sa nachádza trojposchodový kolový mlyn na Slovensku? zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Čím sú deti staršie, tým by sme mohli naše výlety „pritvrdzovať“. My sme si však vybrali úplne opačný smer a s veľkými deťmi sme sa vrátili tam, kde sme trávili s nimi čas, keď boli úplne mini – k Dunaju. Vybrali sme sa na jarný výlet okolo Hainburgu.

Hainburg

Tento pohodový výlet sa uskutočnil u našich susedov – v Rakúsku. Autom sme sa odviezli do mestečka Hainburg an der Donau. Zaparkovali sme priamo pri Dunaji. Parkovisko je pomerne veľké, a keď sme sem prišli v sobotu doobeda, bolo ešte aj pomerne prázdne.  

Z parkoviska sme sa vybrali v smere toku rieky a už po pár krokoch sme sa dostali k prvej miestnej atrakcii – k malej jaskyni. Prešli sme cez ňu a už sme sa dostali k druhej (opäť sa dá cez ňu prejsť alebo sa dá využiť chodníček okolo nej).

Popri Dunaji

Pre deti je to naozaj skvelá zábava pobehovať cez dve malé jaskynky. A pokračovali sme ďalej chodníkom cez les popri Dunaji. Výlet sme absolvovali v čase, keď stromy boli ešte bez listov, takže sme mali skvelý výhľad na tento európsky veľtok a ďalej aj na jeho rameno, pri ktorom sme mohli obdivovať plávajúce labute. 

Na brehoch Dunaja sa nachádzajú aj kamenné pláže. Samozrejme, zvádzali naše deti, aby sme sa na nich aspoň na chvíľu zastavili a skúšali hádzať „žabky“ do vody. Keď už sme mali pocit, že hladina Dunaja dostatočne stúpla od množstva kameňov, ktoré sme doň nahádzali, pokračovali sme ďalej v ceste k zrúcanine Rötelsteinu.

Zrúcanina Rötelstein

Aj keď stromy boli ešte holé, jar už bolo cítiť a to najmä vďaka snežienkam, ktorých tu v tomto období bolo naozaj neúrekom. A ponad snežienky, cez stromy, sme o pár minút zbadali múry (tých pár), ktoré tu zostali z Rötelsteinu.

Po schodoch sme vybehli na jeho hornú časť a pokochali sa výhľadom na rieku z výšky. Vrátili sme sa naspäť na turistický chodník a pri rozcestníku sme sa vybrali cestou vpravo. Krátkym stúpaním sme sa dostali na križovatku ďalších ciest. Jednou z nich by sme dokončili malý okruh a vrátili by sme sa k autu. My sme však ešte kúsok pokračovali a dostali sme sa na asfaltku, ktorou sa dá vystúpiť na kopec Braunsberg. Našťastie asfaltová cesta nie je jediná, ktorou sa dá na Braunsberg vystúpiť. Výlet okolo Hainburgu nás vždy prekvapí.

Braunsberg

Hore sa dá dostať aj lesnou cestou. Čakala nás krátka chvíľa stúpania a ani sme sa nenazdali a dostali sme sa na samý vrch vyhliadkového kopca. A vyhliadka z tohto kopca je ozaj dych vyrážajúca – kľukatý Dunaj, celé mesto Hainburg a jeho hrad, na druhej strany je vidieť hrad Devín, ale aj zámok Schloss Hof.

Na vrchu tohto kopca bolo voľakedy keltské hradisko. Dôkazom by mala byť aj zrekonštruovaná keltská strážna veža. Naspäť sme sa vybrali tou istou cestou, ktorou sme prišli hore a vrátili sme sa až k miestu, kde sme opustili náš pôvodný okruh. Takže kúsok pod križovatkou s asfaltkou vedúcou na Braunsberg sme sa napojili na cestu označenú žltou turistickou značkou a postupným klesaním sme sa dostali až  na úplný začiatok našej cesty.

Táto časť cesty je pomerne úzka, na viacerých miestach zabezpečená dreveným zábradlím a ku jej koncu je niekoľko pomerne veľkých schodov. A po zostupe z nich sme sa dostali takmer na parkovisko, z ktorého sme náš výlet začínali.

Záverečné hodnotenie

Výlet okolo Hainburgu cez Rötelstein až na vrh Braunsbergu je vhodná aj pre tie najmenšie deti. Určite je však veľmi krásna a deti si na nej nájdu kopu zaujímavostí. Užijú si skvelú zábavu, napríklad aj sledovaním modelových lietadiel, ktorých tu naozaj lieta neúrekom.  

Príspevok Na jarný výlet okolo Hainburgu zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.