Okolo Vápennej vlakom ZSSK

Okolo Vápennej a Plaveckého podhradia – vlakom a bicyklom

by

O tom, že Malé Karpaty sú malým cyklistickým rajom už žiaden MT bajker, ktorý pojazdil Malý Slavín, Cerovú, či Skala trail nepochybuje. Pre nadupaných a po nových trasách bažiacich bajkerov sa akčný rádius cyklotrás stále predlžuje smerom na Borinku a Pezinskú Babu. Rozhodli sme sa preto pre cyklovýlet na Plavecké Podhradie.

ZSSK nám už tretím rokom ponúka zaujímavú jednodňovú alternatívu. Zo Zohora vyráža v lete každý víkend a sviatok cyklovláčik – Záhoráčik. A lokálka, ktorá má zaradený cyklovozeň a vyvezie vás za pár eur na druhý koniec Malých Karpát môže byť zaujímavým spestrením života starými trasami znudeného bajkera. Dovezie vás totiž na nové – nepoznané – miesta, do Plaveckého Podhradia.

Majú MTB traily aj v tejto lokalite čo ponúknuť?

Okolo Vápennej (Roštún)

Vápennú, tretí najvyšší vrch Malých Karpát (752 m n.m.), som ako turista zdolal už niekoľko krát. Celkom ostrý výšľap. Rozhodol som sa preto vyskúšať, trasy okolo Vápennej a Plaveckého Podhradia na bicykli. Samotný Roštún (vrch Vápennej) je v piatom stupni ochrany a tak bicyklom neprístupný.

Je štátny sviatok, nádherné počasie a teda … voľno. Štartujem na hlavnej stanici. Ideálne spojenie do Zohoru je o 8:16. Na osobák v Zohore priamo čaká turistická lokálka Záhoráčik a prakticky ihneď pokračujete. Záhoráčik má tú výhodu, že ak vlak aj pár minút mešká, žiaden problém. Trasa na Podhradie je vyhradená iba preň. Jediný adrenalín v Bratislave na peróne spôsobuje fakt, že to čaká celá rota neistých cyklistov. Zmestíme sa do jedného vozňa určeného pre bicykle?

Vo vozni je vyhradených 6 miest na bicykle a nás je tu tridsať. Niektorí idú až do Kútú, niektorí iba do Devínskej a ďalej na rakúsky Schlosshof. Väčšina však smeruje práve na Plavecké podhradie. Napodiv sme sa nakoniec všetci s drobnými strkanicami zmestili. Železnice by mali naozaj cez takéto sviatky zvážiť zaradenie ešte jedného vozňa pre bicykle.

Nemeškáme a v Zohore chvatom prestupujeme na cyklovlak. Toto slovo mu právom patrí, pretože druhý vagón je vyhradený iba pre bicykle. Tu sa už o miesto vôbec nebojíme. Sološnica? Alebo  Plavecké Podhradie? Keďže vlak je plný a mne sa tlačiť nechce, vystupujem až na konečnej. Vyrážam z Plaveckého Podhradia po zvážniciach okolo Vápennej, kam sa až bude dať. Vrch je cyklistom kvôli 5. stupňu ochrany neprístupný. Keď vidím tú stenu predo mnou, naozaj ambiciózny plán. Riešim ešte odchod vlaku naspäť. Fakt Hamletovská otázka. 14:33 alebo 18:33? Jedno je priskoro, druhé neskoro. Uvidíme.

Vyrážam po žltej a popod horu okolo vysielača pomaly nastúpavam výškové metre. Ostatní cyklisti sa niekde stratili. Kto vraví, že sa nedá? S úsmevom pokračujem až po prvý kopeček. kde mi GPS zahlási 27% sklon. Preboha, veď mi prekotí bajk. Zosadám a tlačím prvý krát. Našťastie iba pár desiatok metrov. Mám skvelú motiváciu. Za mnou idú nejaké mladé turistiky a tlačiť mňa – MŇA – vidieť nesmú. Ego prehovorilo. Okolo Červenice sa napíjam na cyklotrasu a trochu si vydýchnem. Na chvíľu. Ak vás v tempe zabrzdia ešte aj popadané polmetrové kmene cez trasu, to už iba ťažko rozdýchate. Prehadzovačku netreba. Sklon hovorí: „Malá a najväčšia. Na fix.“ Striedavo s bicyklom alebo na bicykli prechádzam popod hrebeň smerom na Sološnicu. Najhoršie mám za sebou.

Úplne hore sa nedá. Odkladám bicykel a na samotnú vyhliadku došlapem posledné stovky metrov pešo. Som šťastný. A hore.

Dostávam plechovku piva a skupinka dedkov nadšencov chce aby som ich odfotil. Prečo nie. Aj takto možno amortizovať náklady na výlet. 🙂 Stretávam už druhých 7 kopciarov. Fotíme sa, radujeme že sme hore. Zídem k bicyklu. Našťastie je tam, kde som ho nechal. Chcem to zokruhovať downhillom do Sološnice. Ide to lepšie ako sa zdalo. Zosadám iba raz. Aj to len preto, že sa bojím, že spravím v tej stene s bicyklom kotrmelec. Bajkovať na takýchto kopcoch bez teleskopickej sedlovky nie je pre začiatočníkov.

Som prekvapený množstvom turistov. Najmä seniorov a rodín s deťmi. Vápenná naozaj frčí.

Plavecký hrad

V Plaveckom Podhradí mi ostáva viac ako dve hodiny času. Čo už. Poďme ešte okolo hradu. Miestni ma posielajú poza kopec a ja slepo poslúcham. Až pri zjazde hlavnou turistickou trasou chápem, ako dobre mi poradili. Dá sa zísť dole ale nahor si to neviem predstaviť. Leda, že by som bol kamzík. Ale ten nevie bicyklovať. Všade piknik, všade sa opeká, popíja a ja tu makám. Mám to za potreby? Mám. Lebo to chcem a robí mi to dobre. Na Plaveckom hrade stretávam ďalšiu 7 kopcov 3 jazerá partiu. „Vy ste Petere?“ „Áno,“ pritakávam. Nieže by som bol tak výrazný, to skôr môj Methanol. A navyše stále krívam. 🙂

„Choďte pri cintoríne doľava….“ Dozvedám sa o ďalších krásnych dolinách v tesnom okolí, ktoré nikto nepropaguje a bajkeri o nich nevedia. Dá sa tu vyblázniť.

Z hradu sú nádherné výhľady na celé Záhorie. Paráda.

Spúšťam sa na vlak, nakladám bicykel a zvažujem že vystúpim v Lozorne. Cez priehradu som na Včelíne a v Rači skôr, ako dopravou okolo celého mesta. Ale Vápenná sa prejavuje. Vytvrdol som. Som mäkký a pri predstave stúpania na Biely Kríž radšej tichučko sedím vo vagóne. V Zohore sa ani neohrejem a hneď prichádza osobák do Bratislavy a ja za necelých 20 minút vystupujem na hlavnej stanici.

Dnešný deň sa vydaril. A správa? Plavecké Podhradie a MTB sa majú radi.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *