Plán bol už štyri dni jasný. Cyklistický výšľap od Troch zajacov hore na Biely Kríž. Tam pôstna (rozumej echt poriadna kapustnica) a nejaký pôstny teplý nápoj (rozumej studené pivo). Príroda však naše plány mení. Po dvoch pádoch na riť o pol desiatej ráno som pozrel na cestu. Bola hladká, zľadovatelá a klzká. Ako sklo. S radosťou som pochopil, že mám argument, dôvod. Môžem zase zaliezť do postele, pustiť Mrázika, počkať si na vianočný punč a lenivo vegetovať. Aj moja hlavná motivačná opora Ďuro Ozimy ma v tomto podržal kecmi typu: „Práve som si to rozmyslel… cesta je čisté sklo. Ak by sme sa aj dostali hore, tak dolu už nie…“ Je fajn, ak vás má kto vo vašom snažení podržať. 🙂 🙂
Zaľahol som, prehodil sa z boku na bok a akosi mi nedalo. Odrazu si obúvam zimné tenisky a resetujem Suunto. Žeby behom?
A tak som dal vianočnú šestnástku. Na Biely Kríž. Do pohody, v kľude, z radosti, v krásnej zasneženej prírode.
A tiež som chcel poďakovať. Marekovi, Monike, Mirovi, Ľubovi, Ánrymu, Andrejke, Nataši, desiatkam iných za to, že sa zapojili a sú vzorom pre tých, ktorí začínajú.
Tiež by som chcel popriať všetkým, ktorí našli odvahu po prvý krát vybehnúť, zapojiť sa a niečo v živote zmeniť. Úctyhodné rozhodnutie. A ak ste ešte nenašli odhodlanie obuť tenisky verte, že práve teraz, cez vianočné sviatky je tá najlepšia príležitosť.
Príjemné Vianoce priatelia. Pripisujem 16 km.
