U každého deda raz príde chvíľa, že zoberie vnučku a začne jej ukazovať miesta, kde ako dieťa vystrájal. Šesťdesiat rokov ubehlo ako voda a ja som tu. Svojim spôsobom sa symbolicky vraciam naspäť, so svojou vnučkou Šiškou, do Veľkých Levár.
Cez Bratislavu náskokom
„Stredný vagón zadné dvere. Nebaľte nič.“ vydávam telefonické pokyny a nastupujem na stanici vo Vinohradoch. Šišku mi podívajú cez dvere až na Železnej studničke, keď vlak zastaví. Na stanici beriem aj detský lístok. Keď sa pristaví vlakvedúci a pýta lístok, chvíľu sa Šiška ošíva. Keď jej ho opečiatkuje, začína byť na seba hrdá.
Lamač, Železná Studienka, Devínka nová Ves, Devínske jazero, Zohor, Plavecký štvrtok, Malacky Veľké Leváre, už ako štvorročný som vedel všetky zastávky naspamäť. Vtedy bol šesťdňový pracovný týždeň a škôlok nebolo. Hoci som Bratislavák, prežil som celé detstvo vo Veľkých Levároch pri Habánskom dvore. Mali sme tu prelezené všetko.
Za Malackami
Cesta vlakom nie je nudná ako autom. Vo vozni sa Šiška musela postaviť za svoje práva. To keď jej podobne mladý súputník začal dvíhať všetky operadlá nahor a ona ich chcela naopak, dole. „Nedávaj, nesmieš“ postavila sa hrdo so vztýčenou hlavou na odpor. Kým si všetko vyjasnili, boli sme v Zohore.
Medzi Malackami a Levármi bola kedysi pri koľajach búdka s kvetinovým záhonom, holubami a udržiavanou záhradkou. Práve odtiaľto sa ovládali staničné semafory a je to aj miesto mojich najkrajších spomienok. Stareček bol totiž výpravcom.
Plácačka a čapica. Cink, telefón, potvrdiť, stlačiť poistku na páke a presunúť do polohy dole. Lanká popri trati sa presunuli a zelená. Práve tu som počul prvýkrát v živote úplné ticho, keď počuješ každú muchu, včelu, cvrčka a zvuk hrabaného sena. Železničiari sa o okolie výpravne vzorne starali. Dnes sme búdku len prefrčali. Po domčeku a záhone nezostala žiadna pamiatka.
Veľké Leváre
Vystupujeme vo Veľkých Levároch. Nová stanica je modernejšia, ale nemá vôňu starej. Slnko pečie a my kráčame po starom chodníku do Levár. Kedysi tu boli dve odstavné koľaje so starými vozňami. Ich prelezenie nám vtedy trvalo celé jedny prázdniny.
„Kladka a páka. Zaberte riadne.“ Prvé hodiny fyziky som dostal v predškolskom veku. Vtedy nás napadlo roztlačiť po koľajach staré nápravy a zhodiť ich na konci z koľají. Jožka, Jožka a Peter. Videli nás a schytali sme világoš. (Pozn. Világoš: Podľa historickej bitky kde dostala Uhorská armáda v r. 1849 riadne na prdel) Na druhý deň sme boli pri koľajach znova. Prizerajúci železničiari si z nás riadne usierali, keď sme sa mordovali s nápravami, aby sme ich dali na koľaje späť.
Cyklochodník je označený tabuľou EU. Zo starého dopukaného chodníka je dnes ako žehlička vyasfaltovaná cyklotrasa. Šiška pozerá na kolobežkujúce sa dievča: „Dedko, ona padne a bude plač“, predpovedá. Aj sa tak stalo. Malo to svoje výhody. Kolobežku už dievčatko nechce, zato Šiška si môže pojazdiť.
Veľkolevársky náhon
Dochádzame na razcestník k Veľkolevárskemu náhonu. Cesta vedie k starej píle a rybníkom, kde sme v detstve trávili hodiny: počítali vozne prechádzajúcich vlakov, kúpalí sa, váľali v pilinách a znova do vody. Mnohí mylne hovoria, že cez Leváre tečie Rudava. V skutočnosti obteká dedinu. Pod ňou tečie melioračný Rudavský kanál, kedysi poháňajúci starý habánsky mlyn a prinášajúci vodu i komáre na polia.
Veľké Leváre boli odjakživa rozdelené na luteránsku a katolícku časť. Hranicou bola malacká cesta. Prechádzam popri známych bránach. Veľa sa zmenilo a zároveň zostalo rovnaké. „Ale nepovydaj. Bratislaváci prišli.“ Kým presvedčím ľudí za bránami, že nechceme ostať, len ísť ďalej, chvíľu to trvá.
Šiška tu má premiéru. Prišiel som jej ukázať svoje detské miesta. Zabúcham na okno, ozvú sa dva psy a kucapa. Otvorí sa bránka a tam je Vierka. Chvíľu pozerá na Šišku a hovorí: „No gonc, celá Ertláčka.“ Sme doma. Sadám ku káve a Šiška spoznáva môj detský svet – záhradu, záhony, bečky s vodou a psy. „Neskáč Rexo, neskáč“ kontroluje zábavu Vierka.
Generačné strety
Ťažko už chodí, palička treba, ide jej na osemdesiat. Kedysi ma varovala. Pamätám, ako som prvýkrát spoznal lekára: viezla ma malého na štangli a ja som jej pri jazde vopchal nohu do kolesa. Koža nikdy nedorástla, ale starala sa o mňa dobre.
Na tom istom dvore pred 30 rokmi padla aj Šiškina mama, moja dcéra. Starenka sa chcela pozrieť do kočíka na pravnučku, stratila rovnováhu a kočiar sa prevrhol. Mamina letela ako z trampolíny. Odvtedy hovoríme, že je na hlavu udretá.
Pred troma rokmi Vierka ovdovela.. „Jaký byu, taký byu, ale byu. Nebyua sem tu sama. Nejhorší sú zimné večeri. Už v pět je tma a já sem tu zavrená, celé dni sama. Samota je zlá. Neskáč Rexo!“
Rudava
Keď pôjdete od evanjelického kostola ku kaštieľu ochutnajte Veľké lekváre. Park kaštieľa je dnes opustený. Kedysi tu bolo jazierko s lodičkou. V psychiatrickej liečebni som zažil v detstve veľa a snáď ma to aj poznamenalo. Raz mi tu dokonca aj rybársky háčik z nohy vyťahovali. Vtedy som chytil asi najväčšiu rybu v živote. Tzv. samochytanie: Keď sa napriahneš, švihneš a háčik ostane zapuchnutý v nohe. Opäť világoš. Neskôr sme radšej lovili raky, ktorých bolo pod kameňmi Rudavy neúrekom.
Domov sa chodilo okolo kostola Panny Márie – baroková stavba s dvoma vežami, do ktorej sa údajne zmestí až 3000 ľudí. Veže majú 46 metrov. Ďalší világoš nás stretol, keď sme sa potajme vyštverali na kostolnú vežu a babky nás pri zvonoch z práce zbadali.
Dva kilometre spomienok za nami a Šiška začína strečkovať. „Dedko, ja som už unavená a ďalej sa mi nechce. Ak pôjdeme, začnem plakať a maminkovať. A to naozaj nikto nepotrebuje.“ začína neoblomne vyjednávať a mne dochádzajú príbehy aj dôvody prečo pokračovať. Zachraňuje to Rudavský kanál. Aj po tých rokoch tu poznám každú uličku medzi domami k vode.
Náučný chodník Rudava
Sme dole. Cestička okolo kanála sa medzitým zmenila na náučný chodník Rudava. Žákov rybník dnes už neexistuje. Chodili sme sa tam potajme kúpať a trhať mrkvu zo záhrady. Tu sme skúšali fajčiť prvé balty a tu sme sa prvýkrát povracali. Tiež világoš.
Pár krokov a sme pri moste v našom prístave. Na mieste, kde sme sa s Jožom a Jožom rozhodli postaviť loď, pustiť ju na Rudavu a preplaviť sa s ňou až do Čierneho mora. Nech niekto tvrdí, že Zeman s cestou do praveku neinšpiroval.
Vtedy asfaltovali cestu a tak sme cestárom odgúľali v noci sud asfaltu. Schovali sme ho na záhrade. Skoro mesiac sme stĺkali na dvore zo starej králikárne loď. Potom sme nahriali asfalt a celú sme ju vyasfaltovali, aby tesnila a netiekla. Slávnostne sme ju zniesli k Rudave, zložili sľub vernosti a položili na vodu. Loď klesla ku dnu a leží tam možno dodnes. Vyfasovali sme za sud aj králikáreń.
O 50 rokov neskôr Šiška nechce opustiť miesto bývalého prístavu. Už nie je unavená. Chce ísť do vody. Máča si topánky. Vraj nech sú lesklé. Vidím jej na očiach že by najradšej do vody skočila. Skúša ma to bábo koľko znesiem? Zrazu nepotrebuje televízor ani rozprávky. Nie je unavená. Z Rudavy nás vyženú iba komáre. Plieskajúc po rukách, zodpovedne si uvedomujem: „Tie svine nás zaživa zožerú.“ Aspoň niečo ostalo po starom.
Prevapenia Habánskeho dvora
Ukazujem Šiške ešte pozostatky náhonu na starý mlyn (dnes už z neho veľa neostalo) a štveráme sa úzkymi uličkami k Habánskemu dvoru. Levárky so Šutrovňou si necháme na inokedy.
V Šenku u Habánú si dám jedno pivo, počkáme na autobus a ten nás dovezie priamo k vlaku. Tak znel plán.
Chyba lávky, je nedeľa. Šenk je zavretý, autobusy nechodia a mne ostáva najťažšia časť celej výpravy. Vysvetliť Šiške, že musíme odšliapať k vlaku tri a pol kilometra pešo naspäť.
„Dedko, ponesieš ma na pleciach a nebudem plakať! Dohoda?“ Nakoniec volíme kompromis. Dedo má nárok na dve zloženia a cestou jedno pivo. Šiška ide dedovi na plecia a dedo volí zrýchleným krokom presun k stanici.
Nostalgia skončila a vystriedal ju pot a úpek. Šiška sa stále niečo pýta ale ja skôr premýšľam, že by mala papať menej. S dvoma zastávkami sa dostávame až k Zlatke. Konečne chladené pivo. Šiška vyfasuje jogurt a povolenie ňúrať po celom dome. To sa jej páči. Objavovať, kutrať, prehŕňať sa, hrabať. „Choc si kám sceš, rob si co sceš.“ Dáva pokyny Zlatica. Na vlak to už máme len pár minút. Keď odchádzame Šiška sa mi zverí: „Dedko, dobre tu bolo.“
Na výlet vlakom
A tak sedíme znovu na stanici a obaja spokojní čakáme na vlak. Šiška je už skúsený železničný cestovateľ. Na všetko je zvedavá a ja si ochotne vymýšľam. Dedo navyše poučený. Nabudúce berieme kolobežky. Vlak do stanice Detstvo naplnil očakávania.
Na Železnej Studienke podám Šišku cez dvere ocinovi. Ja pokračujem až do stanice Vinohrady. Nostalgickú spomienku zalejem v Bufete na dobrom mieste jedným oroseným. Potichu a sám. Tak to mám rád.
