Panorámy z Liptovského hradu
Ráno za rosy sme v Kalamenoch, odkiaľ chceme ísť na Liptovský hrad. Náš štart-stop začína a končí tu na parkovisku pri prírodnom “kúpalisku”, z ktorého sa v toto jesenné ráno parí hmla.
Je tu živo. Sú tu potužení poľskí aj českí turisti, spojilo ich pivko a iné drinky. Lúhujú sa v jazierku a je im veselo, majú tu párty, možno ešte od včera večera. Do rytmu im vyhráva hlasná hudba v štýle Berkyho Mrenicu & band a cigánske vypalováky tuc-tuc tac-tac a o to viac hučia, lebo sa prekrikujú.
My sa vydávame po turistickej značke smer zrúcania, ideme do kopca a už nám nie je zima. Mrholí a aj tak sme veselí. Pokiaľ nie sú hromy-blesky, tak nás to neodradí.
Sa to nezdá, ale je to štreka. Z malinkého výletíka sa človek aj zapotí.
Prechádzka má svoje čaro, vo vzduchu cítiť jeseň. Príroda sa pomaly oblieka do jesenného kabátika.
Na konci cesty pri dobývaní hradu sa nachádza strmý a mokrý rebrík. Ideálny na pošmyknutie. Bol studený a vôbec sme ho nečakali. Nakoniec aj tento zdolávame bez väčších obtiaží a za ním nás už čaká hrad s mostom.
Liptovský hrad sa nachádza na vrchu Sestrč vo výške 999m n m, vďaka čomu sa môže pýšiť prívlastkom najvyššie položený hrad na Slovensku.
Z hradu sú fantastické výhľady z iného pozorovacieho uhla, naskytá sa nám krásny pohľad na Liptovskú Maru a jej okolie.
Hrad je až mýtický, páči sa nám tu.
Dal v roku 1262 postaviť kráľ Belo IV. na mieste bývalého hradiska z 1.storočia pred Kristom. Bol niekoľkokrát zničený, aj znovu opravený, istý čas bol dokonca sídlom Liptovskej župy. Osudnú ranu mu zasadil Matej Korvín, ktorý ho v roku 1471 zničil a keďže hrad potom už nikto neobnovil, výsledok môžeme vidieť dnes.
Dosť fúka, dali by sa tu púšťať šarkany. Sme ako vetrom vyfénovaní.
Hľadáme si závetrie, ktoré sme našli pri pieckach, možno už vtedy tu mal kráľ Belo IV. pizza expres pre svojich vojakov. Ledažeby hrad napadli Turci a v pieckach si robili döner kebab.
Na našu smolu je bufet vyhasnutý, kulinárium sa nekoná. Zásoby nemáme, čo je škoda, lebo toto je ideálne miesto na opekačku, sú tu párty ohniská. Posedenie pri táboráku.
Sme tu sami, len s jastrabami, ktorí krúžia nad hradom. Sme radi, že to nie sú draci, ktorí by mohli uniesť turistickú princeznú, ktorej by turistický princ musel prísť na pomoc a drakovi zotnúť všetky hlavy. Tak legenda hovorí. 🙂
Ale poďme od fantázie preč a opúšťame hrad.
Zvolili sme okruh, nejdeme naspäť tou istou trasou. Chceme sa nechať prekvapiť, v tejto časti Chočských vrchoch sme ešte neboli.
Musíme si dávať pozor, lebo cesta je strmá a šmykľavá. Pár krát sme sa aj natiahli.
Ako je už zvykom, ťažké mechanizmy zničili značenú cestu a nedali ju do pôvodného stavu. Musíme ísť obklukou, volíme nové alternatívne chodníčky,ktoré si tu vydupali turisti.
Po ceste sa ideme osviežiť k prameňu Anička a dúfame, že domov prídeme zdraví.
Sme späť v Kalamenoch, kruh sa uzavrel.
Počet kúpajúcich výrazne narástol, aj počet áut, jazierko je natrieskané. Tomuto obrazu chýba už len nafukovací cyklamenový plameniak a jazda na banáne. Zdá sa nám, že si tu ľudia nepotrpia na hygienu, Boh vie, aké prvoky sa v tej vode nachádzajú. Pýtame sa, kam chodia ľudia cikať.
My preferujeme oficiálne kúpalisko, tu je to nadivoko, hoci sa hovorí, že zloženie vody je podobné kúpeľom v Lúčkach.
Na počesť Kalamenov sa ideme previesť do Lúčok, kde si na preklenutie hladu kupujeme kúpeľné oplátky, ktoré zajedáme korbáčikmi a zapíjame vodou z Lúčok.
Už skoro týždeň bývame v Liptovskom Mikuláši a ešte sme neboli v centre, tak sa tam ideme prejsť a posedieť na námestí na kávičke, čo sa nakoniec nekonalo, lebo nás vyhnala sychravá zima a ani jedna otvorená kaviareň nás nenalákala na posedenie pri teplom nápoji.
Naša obľúbená fontána Metamorfózy v Liptovskom Mikuláši. Venovaná je slávnym rodákom a špeciálne vynálezcovi Aurelovi Stodolovi – zakladateľovi parných a plynových turbín. Zrkadliace sa otáčavé plochy nesú názov Pocta tvorimému mysleniu a symbolizujú neustálu premenu a pohyb, plynutie času, myšlienok a ideí a tiež predstavujú pomyslené lopatky turbín.
