Pohodová nedeľa. Neskorý budíček, káva, nejaký seriál, gauč, messenger… Ak cez jeseň vonku zrovna neprší, nesneží a víchrica neprelamuje strechu na dome, človek si vždy nájde milión logických dôvodov, prečo sa nezačať obliekať do športového. Čas na jesenné cyklozamyslenia.
Na bicykel ma nakoniec vytiahli štyri veci:
- Potreba oberať a uskladniť jablká (do čoho sa mi fakt, ale fakt nechce).
- Práve sa začínajúca politická diskusia v telke (vyhýbam sa týmto egoprestrelkám, ako sa len dá).
- Zodpovednosť k verejnému sľubu stráviť pohybom aspoň hodinu denne (lebo tie kilá idú potom milo dole).
- A túžba skontrolovať jesennú úrodu na „bicyklovníkoch“ v okolí Radošinej.
🌳 O jesennej úrode: Orechy miznú, bicyklovníky rodia
Orechy nie, ale bicykle áno. V okolí Radošinej pod Marhátom sme už pred časom zaznamenali unikátny výskyt stromov, ktoré rodia bicykle. Minulú jeseň som takto na strome objavil zavesený horský bicykel aj gravel. A mal som dobrý tušák aj tentoraz. Stromy s horákmi už boli síce obraté, ale Bianchovník krásne zarodil a visel na ňom ešte jeden opustený cesťák.
To je krásny paradox dnešnej doby. Ak orechy každé ráno hneď pred bránou nevyzbieram, beznádejne zmiznú. Ale pustím sa trochu ďalej za dedinu a bicyklovníky sú neobraté. Karbónové cesťáky proste v našom chotári až tak nefrčia. Orechy áno. A úprimne – bicyklovať namiesto oberania jabĺk je nepomerne príjemnejšia aktivita.
🧠 O vôli: Má zmysel strácať čas s ľuďmi, ktorí hľadajú výhovorky?
Nedávno ma jedna známa požiadala, či by sme si nešli zabicyklovať. Že už dlho nejazdila a potrebuje sa trochu rozbehnúť. Venoval som tomu dva dni na hrádzi, trpezlivo sme krútili a celkom sa rozjazdila. Potom ubehol mesiac, druhý a ja sa jej pýtam: „Tak čo, jazdíš?“ A dostal som ranu priamo na hrudník: „Nie, lebo nemám s kým.“
Až ma zabolelo. Keď sa niekto spýta mňa, či mám s kým jazdiť, odpovedám s úsmevom: „Mám. S bicyklom. Len niekedy nevím s ktorým.“
Dvihnúť zadok z gauča každý jeden deň je totiž len a len o hlave. O tom, či človek chce a či má vôľu. Či hľadá príležitosti, alebo výhovorky. Či vyhrá pohodlná lenivosť, alebo túžba po zmene. A mne sa pri tom neustále natíska jedna nepríjemná otázka: Má vôbec význam venovať svoj osobný čas ľuďmi, ktorí nemajú vlastnú vôľu?
🚲 Drahý cesťák: Som hoblík a som na to hrdý!
Veľa „skutočných“ cyklistov ma pred časom takmer opľulo, keď ma videli sedieť na elektrobicykli. Iní sa tvárili, že ma nepoznajú, keď ma stretli na hrádzi na skladačke alebo mestskej retro Ukrajine. Viacerí ma odhovárali od horského bicykla, že si tým zničím techniku a výsledky na cesťáku.
Ale ja si hovorím: Kam sa preboha hnať?
Robím to pre seba, nie pre medaily, poháre ani obdiv okolia. Nepretekám. Svojich 8 000 kilometrov si ročne odkrútim tak či tak. Nechcem mať len čísla na Strave. Chcem mať zážitky, adrenalín, dobrú kondíciu a najmä – čistú radosť. Som cyklistický hoblík a som na to patrične hrdý.
Milujem pestrosť:
- Po meste brúsim na skladačke,
- Po poľných cestách sa preháňam na graveli,
- Keď chcem adrenalín v lesoch, sadnem na XC horák,
- Na nečakané objaviteľské zážitky použijem e-bike,
- A keď potrebujem vybudovať tvrdú kondíciu, sadnem na cesťák.
A to bol presne prípad dneška. V teréne je blato, no asfalt je suchý. Jar je čas na naberanie objemových kilometrov. Jeseň je zas čas prekrútiť nohy, spáliť hlavu plnú stresu a udržať sa v tepovke, aby sme na Vianoce mohli v pohode a bez výčitiek tlačiť makovník. A ja mám makovník rád.
❄️ V zime sa nejazdí? Blbosť. Je to len o oblečení
Veľa ľudí s prvým chladným vetrom zaparkuje bicykel do pivnice a vyhlási, že „v zime sa nejazdí“. Pýtam sa – prečo? Ak dokážeme lyžovať pri -20 °C, prečo by sme nemohli sedieť na bicykli pri piatich stupňoch nad nulou?
Pokiaľ nie je sneh po kolená alebo na ceste čisté poľadovica, teplota nie je žiadny problém. Je to len a len otázka správneho vrstvenia oblečenia.
Žijeme v dobe, kedy trávime príliš veľa času vo vnútri, zatvorení medzi štyrmi stenami, pribití k obrazovkám a zaplavení negatívnymi správami z politiky a sveta. Podľahnúť pesimizmu a depke je strašne ľahké. No hodina endorfínového pohybu v prírode – či už je to cesťák, gravel, turistika alebo beh – vám dá tisíckrát viac než sústavné sledovanie správ.
Toto všetko mi behalo hlavou pri dnešnom krtovskom okruhu. Mám ho najazdený snáď stokrát. Na pohodu je to tesne pod hodinu. Žiaden extra divoký zážitok ani dychberúce alpské výhľady (na to sú iné kopce a iné ročné obdobia). Len čistý dril, endorfíny, vyčistená hlava a budovanie kondície.
Dnes si môžem v kalendári s kľudným svedomím urobiť ďalšiu čiarku. Hodina pohybu je za mnou – a ten makovník si v zime zaslúžim.
