Po 99 kilometroch a 1 650 výškových metroch v 38°C pekle cyklookruhu okolo Sitna a Krupinskej vrchoviny malo prísť finále môjho štiavnického dňa: polnočný výstup na Sitno.
Po návrate k Počúvadlu rozťahujem svoj legendárny 2-sekundový stan, nafukujem karimatku a pre istotu nastavujem dva budíky na polnoc. Bol by prúser takýto nočný výstup prespať.
Zaspávam ako zabitý, no o jedenástej večer ma zobúdza brutálna búrka. A hlavne to, že mi tečie priamo na hlavu. Všetko v stane je okamžite mokré. Až pri svetle čelovky čítam návod, v ktorom sa píše, že sa oplatí stan aj zazipsovať…
Prišli z neba nebeské hromy a s nimi dokonalé alibi: „V tejto búrke predsa nikto normálny na Sitno nepôjde.“ Prestavujem budík na 01:00. Prichádza druhá, ešte väčšia prietrž mračien. Hovorím si, že toto nedám a každý to musí pochopiť. Keď vtom počujem šramot vedľa stanu. Vykuknem von a les okolo Počúvadla je plný svietiacich čeloviek!
Oni to fakt nevzdali! Vstávam, hrdinsky sa prezliekam do mokrých vecí a štartujem. Som snad nejaké béčko? Keď idú oni, idem aj ja.
🌩️ 01:00 | Nočný výstup: 360 metrov prevýšenia v tme a blate
Trasa má síce len 1,6 km, ale Garmin ukazuje neuveriteľných 360 metrov prevýšenia. Na takej krátkej vzdialenosti je to čistá kolmá stena. Noc po búrke je brutálna – najmä keď nevieš, čo ťa v tom tme čaká.
Hneď na začiatku míňam skupinku s vyvrtnutým členkom. Volali hasičov, bez nosidiel to nepôjde. Pokračujem ďalej. O niečo vyššie stretávam premočený párik s čistou panikou v očiach. Vzdávajú to a otáčajú sa naspäť na Počúvadlo. Idem hrdinsky ďalej sám. Za studničkou sa v hmle a tme začínajú mihať prvé svetlá. A potom na rovinke prichádza ten najkrajší moment – pohľad na spln mesiaca a rozsvietenú vežu na vrchole Sitna. Nádhera.
Po schodoch
Záverečný úsek vedie po strmých drevených schodoch. Naposledy ich opravovali asi za hlbokého socializmu. Všetko je vlhké, šmykľavé a každý krok je malá ruská ruleta. Dobieham skupinku predo mnou a zrazu sme na planine. Chata Andreja Kmeťa svieti do noci.
Adrenalín zariadil svoje – po celodennej únave z bicykla nie je ani stopy. Bratám sa, socializujem. Skvelá horúca kapustnica a pivo to na chate okamžite istia. Stretlo sa nás tu vyše stovky bláznov. Po zemi v jedálni spia unavené deti aj psy a my počúvame prednášku o histórii tohto mýtického vrchu. Áno, polnočný výstup na Sitno su aj Červenákove prednášky.
🏰 03:00 | Bájne Sitno: Od doby bronzovej po Andreja Kmeťa
Sitno (1009 m n. m.) je kolíska slovenskej turistiky. Malo tri významné historické obdobia:
- Doba bronzová: Najstaršou dochovanou etapou je obrovské opevnené hradisko, ktorého archeologické nálezy sa riešia dodnes.
- Turecké vojny: Sitniansky strážny hrad a okoliité vartovky zohrali kľúčovú úlohu pri ochrane bohatých banských miest. Vďaka nim Banskú Štiavnicu Turci nikdy nedobyli. Hrad neskôr zobral za svoje počas Rákócziho povstania, keď ho do vzduchu vyhodil sám revolucionár Ferenc Rákóczi.
- Vznik turistiky: Novodobú históriu začal písať až farár, botanik a národovec Andrej Kmeť. Pričinil sa o vznik prvej turistickej organizácie, posunul oslavy pohanských zvykov a pálenie Jánskych ohňov a začal slúžiť omše priamo pod krížom na Sitnianskom brale.
Hovorí sa, že každý Slovák by mal aspoň raz za život na Sitno vystúpiť. Polnočný výstup na Sitno je dbrý plán. A v noci po búrke to má desaťnásobnú silu.
🌅 04:20 | Svitanie na rozhľadni a útek z wet-stanu
Namiesto prvých slnečných lúčov vnímame skôr ťažké tmavé oblaky a zúrenie bleskov kdesi nad Poľanou. Aj takéto divadlo vie príroda ponúknuť. Niekto vytiahne gitaru a ranným chladným vzduchom sa nesie Nohavicov Darmodej. Beháme po vrchole, fotíme, čo sa dá, a vystúpime aj na drevenú rozhľadňu.
Pomaly sa každý poberá dole. Tá istá cesta za svetla už nemá to svoje kúzlo – postráda mystiku ticha, noci a výnimočného okamihu.
Pred šiestou ráno stojím pred mojím premočeným 2-sekundovým stanom a robím rýchle, racionálne rozhodnutie: hádžem všetko mokré bez balenia do kufra auta a vyrážam na chalupu. Prespať sa. Prebúdzam sa až podvečer. Ak by mi v tej chvíli niekto povedal, aby som sadol na bicykel, asi po ňom hodím sekeru.
🤐 Finálne priznanie: Ako som vymäkol na Veľkej Javorine
Pôvodný plán bol v nedeľu dať Veľkú Javorinu. No pohnúť sa po tomto víkendovom masakre bolo nad moje sily.
V nedeľu síce sadám na bicykel a trielim smerom na Starú Turú, ale už dopredu viem, že Javorina dnes nepadne. Spolčilo sa proti mne všetko:
- Hlava hovorí: „V tomto tepla sa nedá. Pred dvoma dňami si sa na Krupinskej vrchovine takmer uvaril.“
- Nohy hovoria: „Ani nápad. Dnes netiahneš.“
- Kamarát Ignác volá: „Počúvaj, asi bude pršať.“
Skvelé alibi! Skvelá výhovorka, ktorú som s radosťou prijal. Dávam len ľahké rovinky na dojazd a večer sadám k telke na futbal Slovensko – Nemecko (a všetci vieme, že ani tam to vtedy nedopadlo bohvieako).
Nevadí. Štiavnické peklo aj nočné Sitno boli zážitky, na ktoré sa nezabúda. A tá Javorina? Tá počká na najbližšie.
