Boli časy, keď fotografia bola viac ako len obraz na papieri – bola svedectvom. A práve tým bola tvorba fotografa Martina Martinčeka, jedného z najvýznamnejších slovenských dokumentaristov, ktorý vo svojich dielach zachytil nielen krajinu, ale aj ľudí, ich životy a dušu. Rozhodli sme sa vydať na cestu po miestach, kde tento výnimočný umelec tvoril, aby sme spoznali Česko-Slovensko cez jeho objektív.
Martin Martinček, rodák z Liptovského sv. Mikuláša (dnes Liptovský Mikuláš), patril medzi tých, ktorí vo fotografii videli viac ako len krásu. Zachytával realitu, tvrdú každodennosť ľudí a ich symbiózu s prírodou. Jeho snímky sú poetické a zároveň drsné – odkrývajú podstatu slovenského vidieka a jeho nefalšovanú krásu.
Liptovský Mikuláš: Rodisko a inšpirácia
Naša cesta sa začína v Liptovskom Mikuláši, rodisku Martina Martinčeka. Narodil sa tu v roku 1913 a Liptov bol jeho celoživotnou múzou. Prechádzali sme historickým centrom mesta, kde nám miestni sprievodcovia ukázali dom, v ktorom vyrastal. Mikuláš, ležiaci v objatí Tatier a Chočských vrchov, bol pre Martinčeka nielen domovom, ale aj nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie.
Martin Martinček – fotograf, který si hrál se světlem zdroj iphotovideo.cz
Navštívili sme Liptovskú galériu P. M. Bohúňa, kde sa často organizujú výstavy jeho diel. Pri pohľade na jeho fotografie sme cítili atmosféru života na Liptove – tradičné chalupy, salaše, pastieri so svojimi ovcami, staré ženy v šatkách, ktorých vrásky rozprávajú príbehy celých generácií.
Vlkolínec: Dedina ako z obrazu
Ďalšou zastávkou bola dedina Vlkolínec, zapísaná na zozname UNESCO. Martinček sem chodieval fotografovať, pretože v tomto mieste videl živý obraz tradičného slovenského života. Prechádzali sme úzkymi uličkami a obdivovali drevené chalupy, akoby vystúpili z jeho fotografií.
Jedna z jeho najslávnejších sérií fotografií, Vlkolínec a jeho ľudia, zachytáva nielen architektúru, ale aj každodenný život obyvateľov tejto dedinky. Martinčekovým objektívom sme videli nie len chalupy, ale aj ich dušu – detaily nástrojov, stopy času na dreve či ruky pracujúce s pôdou.
Roháče: Krajina, ktorá dýcha príbehom
Martinček miloval Západné Tatry – Roháče, ktoré sa stali ústredným motívom mnohých jeho diel. Vybrali sme sa na túru do dolín, ktorými kráčal aj on – Jamnícka, Žiarska či Roháčska dolina. Jeho fotografie tohto prostredia nie sú len krajinárske zábery. Sú poetické a mystické, akoby v nich ukryl dych zeme.
Na jednom z Martinčekových záberov sme spoznali vodopád, ktorý sme si chceli pozrieť na vlastné oči – Roháčsky vodopád. Stáť na tom istom mieste, kde stálo oko jeho fotoaparátu, bolo ako vstúpiť do jeho sveta. Roháče v jeho dielach nikdy neboli len horami – stali sa akýmsi symbolom slovenskej identity.
Orava: Tvár ľudí a ťažká práca
Cestou na Oravu sme zastavili v malých dedinkách, kde Martinček fotil ľudí pri každodennej práci. Najviac nás zaujala jeho séria fotografií z Oravskej priehrady, kde dokumentoval premenu krajiny a osudy ľudí vysídlených z obcí zaplavených priehradou.
V dedine Zuberec sme navštívili Múzeum oravskej dediny, ktoré akoby ožilo jeho fotografiami. Videli sme tu drevené stavby, ktoré jeho objektív zachytával – domy, salaše, staré mlyny. Jeho zábery pracujúcich ľudí v krojoch sú oslavou ich vytrvalosti a sily.
Piešťany: Fotografie ako liečba duše
Hoci bol Martinček spätý predovšetkým s Liptovom a slovenskými horami, časť svojho života prežil aj v Piešťanoch. Počas pôsobenia v tomto kúpeľnom meste sa jeho tvorba výrazne zmenila. Začal hľadať krásu v detailoch a poetike prírody.
Navštívili sme Balneologické múzeum, kde sú vystavené niektoré z jeho záberov z Piešťan. Jeho snímky termálnych prameňov, lekárskych nástrojov či tichých zákutí kúpeľov zachytávajú symbiózu človeka a prírody aj v prostredí kúpeľného mesta.
Mýty a odkaz Martina Martinčeka
Martin Martinček foto web umenia
Počas našej cesty sme počuli množstvo príbehov o Martinčekovi. Jedna legenda hovorí, že mal mimoriadny cit na zachytenie „správneho momentu“. Miestni na Liptove vraveli, že ho často videli stáť na jednom mieste celé hodiny, kým neprišlo svetlo, ktoré hľadal.
Známy bol aj jeho perfekcionizmus – svoje snímky často prepracovával a nespokojnosť s výsledkom ho priviedla k neustálemu experimentovaniu. Napriek tomu nikdy nepoužíval umelé aranžmány. Veril, že skutočná krása vychádza zo života samého.
Záver: Poézia vo fotografii
Putovanie po stopách Martina Martinčeka nebolo len o cestovaní, ale aj o ponorení sa do podstaty slovenského vidieka, prírody a ľudských osudov. Jeho fotografie sú poéziou, ktorá zachytáva čas a miesto, ktoré už možno dnes neexistujú, ale v jeho dielach zostávajú večné.
Keď sme sedeli pri západe slnka na lúke pod Chočskými vrchmi, cítili sme, že Martinček svojím objektívom zachytil nielen obrazy, ale aj esenciu Slovenska – tvrdú, krásnu a neopakovateľnú. Ak sa vydáte po jeho stopách, pripravte sa nielen na cestu, ale aj na hlboké zamyslenie nad tým, čo všetko nám história a príroda môžu rozprávať, ak im pozorne načúvame.
