Zimná Muránska planina je jeden z mála výnimočných kútov Slovenska, kde sa netreba obávať davov turistov. Kto ju však už raz navštívil, rád sa sem vracia. Krásna je na jar, nádherná v lete, jedinečná na jeseň. Aká je však v zime? To sme sa vybrali zistiť do zasneženého ticha gemerského krasu.

Samozrejme. Muránska planina je v komunite bežkárov považovaná za jeden z posledných „skrytých rajov“. Na rozdiel od Tatier alebo Kremnických vrchov tu nenájdete davy, ale o to autentickejší zážitok v bielej divočine. A bežkársky raj.

🎙️Nerád čítaš? Vypočuj si podcast

🎿 Bežkárske magistrály Muránskej planiny

Hoci Planina nemá desiatky kilometrov strojovo upravovaných stôp s manšestrom, jej náhorné plošiny a lesné cesty sú vďaka stabilnej snehovej pokrývke a miernemu reliéfu ideálne pre backcountry bežkovanie.

1. Javorinka – Veľká lúka (Najpopulárnejšia)

Toto je „povinná jazda“ pre každého bežkára. Trasa kopíruje lesnú cestu, ktorá sa v zime neposypuje.

• Charakter: Takmer úplná rovina, široká stopa.
• Vzdialenosť: cca 5 km (jednosmerne).
• Pre koho: Ideálne pre rodiny, začiatočníkov a „kochačov“.
• Zážitok: Prejazd zasneženou Veľkou lúkou okolo žrebčína s pasúcimi sa koňmi.

2. Okruh okolo Fabovej hole (Pre náročných)

Trasa začína v sedle Zbojská alebo v sedle Burda.

• Charakter: Náročný horský terén s výraznejším stúpaním.
• Vzdialenosť: 10 – 15 km podľa zvolenej slučky.
• Zážitok: Divoká príroda Veporských vrchov a prechod popod najvyšší vrchol planiny.

3. Z Muránskej Huty na Veľkú lúku

Alternatívny prístup na planinu.

• Charakter: Prudké počiatočné stúpanie (cca 1,5 km), ktoré vás však odmení rýchlym dosiahnutím náhornej plošiny.
• Poznámka: Vyžaduje si viac kondície pri výšľape, no prepojenie na Piesky je odtiaľto veľmi rýchle.

4. Prepojovacia trasa Piesky – Muránsky hrad

Ak je dostatok snehu, dá sa na bežkách dôjsť až k chate Zámok.

• Charakter: Úzka lesná cesta, mierne zvlnená.
• Zážitok: Príchod pod hradné bralo na lyžiach má neopísateľnú atmosféru.

💡 Praktické info pre bežkárov:

• Úprava stôp: Trasy sú zväčša prešľapané turistami alebo udržiavané prejazdom lesnej správy (Javorinka – V. Lúka). Nečakajte profesionálnu stopu na korčuľovanie, skôr klasiku a dobrodružný skialp-light.
• Požičovne: Priamo na planine požičovne nie sú. Výstroj si treba priniesť vlastnú alebo si ju požičať v neďalekom Telgárte či Brezne.
• Občerstvenie: V zime je jedinou istotou vlastná termoska. Chata pod hradom a koliba na Zbojskej sú záchranné body, no na samotnej planine (Veľká lúka) bufet nenájdete.

Zo sedla Javorinka do kráľovstva ihličnanov

Naším východiskovým bodom je horské sedlo Javorinka, ležiace na spojnici medzi Červenou Skalou a Revúcou. Cesta zo sedla je široká a v zime udržiavaná bez posypu – slúži totiž ako životodarná spojka pre žrebčín na Veľkej lúke. Vďaka tomu je zimná Muránska planina ideálnou a technicky nenáročnou trasou pre peších aj bežkárov.

Prechod lesom po asi štyri kilometre dlhej rovnej ceste by sa mohol zdať monotónny, no opak je pravdou. Na malebnosti sa podieľa hustý porast ihličnanov, ktoré príroda úhľadne vytvarovala do zimných sôch. Nie je možné, aby vás nudila cesta, cez ktorú znenazdajky ladne prebehne päť mladých sŕn a zastane v hlbokom lese, aby ste si ich mohli v tichu poobzerať.

Mokrá poľana: Keď ujo mráz nešetrí cukrom

Postupne sa dostávame k prameňu na Mokrej poľane. Toto územie, vyhlásené za prírodnú rezerváciu v roku 2000, chráni vzácne podmáčané lesné a lúčne spoločenstvá. V zime už nepochybujeme o tom, že celú planinu niekto oblial cukrovou polevou a cukrom pritom vôbec nešetril. Čistiny, ktoré v lete pestro zakvitajú, teraz zdobí krištáľová inoväť.

Cestou cez bukový les sa nám cez „okienko“ medzi vetvami ukáže na protiľahlom kopci historická budova kaštieľa v polorenesančnom slohu. Je to zrekonštruované zimné sídlo bulharského cára Ferdinanda Coburga, ktorý si tento kraj zamiloval pre jeho divokosť a bohatú flóru. Dnes budova slúži liečebni Predná Hora.

Piesky a snehové bojové pole na Veľkej lúke

Cez rázcestie Pod Skalou sa dostávame na legendárnu Veľkú lúku. Tu nás víta symbol planiny – Norik muránskeho typu. Chov polodivokých koní vo voľnej prírode je unikátom, ktorý pomáha udržiavať lúčne spoločenstvá pred zánikom.

V zime sa však Veľká lúka mení na bielu tortu. Asfaltka je pod snehom a my, pešiaci, volíme štýl „bocian v mláke hľadá žabu“. Brodenie čerstvým prašanom má svoje čaro, no lúka akoby nemala konca. Jej rovina v dobe SNP slúžila ako poľné letisko pre zásobovanie partizánov – spomíname na odvážnych chlapov v horách a hrdinsky bojujeme s bielou pokrývkou až na západný okraj zvaný Piesky. Práve tu sa nachádza jedno z mála miest na planine, kde je povolené stanovať, pravdaže, za prísnych pravidiel.

Muránsky hrad: Monumentálna história na vápencovom brale

Od Pieskov nás chodník na okraji prírodnej pamiatky Šiance vedie k sedielku Cigánka. Tu stojí chata Zámok, pôvodne Coburgovská horáreň. Od nej nás delí už len strmých 100 výškových metrov k jednému z najvyššie položených hradov na Slovensku (935 m n. m.).

Hrad Muráň vznikol v 13. storočí na ochranu cesty z Gemera na Liptov. Jeho dejiny sú písané menami, ktoré dodnes rezonujú:

• Matej Bašo: Lúpežný rytier, ktorý na hrade razil falošné peniaze a ktorého povesť dodnes žije v porekadle „Dobašuješ ako Bašo“.
• Mária Széchy: Legendárna „Muránska Venuša“, udatná a krásna majiteľka, ktorá hrad urputne bránila tri roky pred cisárskymi vojskami.
• Rod Coburgovcov: Poslední majitelia, ktorí hrad vlastnili až do roku 1945 a zaslúžili sa o rozmach celého panstva.

Dnes je hrad zrúcaninou, no jeho areál (360 x 96 m) je fascinujúcim miestom pre hĺbavého turistu. Nájdete tu základy gotického paláca, protitureckú baštu aj hradnú studňu, ktorú speleológovia čistia do hĺbky 35 metrov v nádeji, že raz dosiahnu jej dno.

🎭 Temná história: Éra lúpežného rytiera Mateja Bašu

V roku 1535 sa hradu zmocnil Matej Bašo a premenil ho na postrach celého Horného Uhorska. Jeho pôsobenie bolo také intenzívne, že v slovenskom jazyku zanechalo trvalú stopu.

• Ľudová slovesnosť: Dodnes sa na Slovensku používa prirovnanie: „Dobašuješ ako Bašo“, čo znamená neslávne skončiť po nekalých činoch.
• Zbojnícke výpravy: Bašo nepoznal zľutovanie. Vypálil Levoču, Dobšinú a neváhal zničiť ani kartuziánsky kláštor na Kláštorisku.
• Falošné mince: Priamo v hradných útrobách zriadil nelegálnu mincovňu, kde razil falošné peniaze.
• Koniec tyrana: V roku 1549 hrad dobyli cisárske vojská pod vedením Mikuláša zo Salmu. Bašo bol popravený.

🌹 Muránska Venuša a tajomné sprisahania

Zlatý vek Muráňa je spojený s rodom Séčiovcov (Széchy) a jednou z najzaujímavejších žien slovenskej histórie – Máriou Séčiovou.

„Volali ju Muránska Venuša – nebola len legendárne krásna, ale aj neobyčajne udatná. Keď po smrti manžela Františka Vešeléniho obvinili z účasti na proticisárskom sprisahaní, hrad bránila proti presile cisárskych vojsk neuveriteľné tri roky (1667 – 1670).“

Výhľady z Cigánky: Odmena par excellence

Vrcholové bralo Cigánka poskytuje z vyhliadkových plošín luxusnú odmenu.

• Z južnej vyhliadky sledujeme masív Poludnice a Stolické vrchy. Názov brala pripomína povesť o nevernej cigánke, ktorú žiarlivý hradný kapitán zhodil do priepasti. Dnes je to prísna rezervácia chrániaca lykovec muránsky – rastlinu, ktorá nerastie nikde inde na svete.
• Zo severnej vyhliadky sa ticho pozeráme do údolia muránskej tektonickej línie. Za Šiancami sa schováva Kráľova hoľa, dnes ukrytá v zimnej oblačnosti.

🔍 Vedeli ste? (Hradné zaujímavosti)

• Strategická pevnosť: Muráň bol navrhnutý tak, aby poňal obrovské zásoby potravín a materiálu. Vďaka polohe na strmom brale a dômyselnému opevneniu bol vo svojej dobe takmer nedobytnou pevnosťou.
• Biela stopa histórie: V areáli nájdete aj fragmenty starých maštalí a stajní, ktoré sú dnes symbolicky bielené, aby pripomínali pôvodný hospodársky život hradu.
• Archeológia: Nedávne výskumy odhalili nielen základy gotického paláca, ale aj cenné poznatky o každodennom živote vojakov a šľachty v čase obliehania.

Zimná Muránska planina

Vraciame sa tou istou cestou pod Javorinku. Na okraji Veľkej lúky začína opäť snežiť a deň sa kráti. Celková trasa (cca 18 km) nám zabrala 5 hodín čistého času, no zážitok z "bocianieho" pochodu snehom a dotyk s kamennou históriou v nás ostane oveľa dlhšie. Bol to krásny deň na prekrásnom mieste, kde čas odvial veľmožov, no nechal nám tichého svedka – kameň a sneh.

❄️ Často kladené otázky (FAQ) pred zimnou túrou

📋 Technické zhrnutie zimnej trasy

• Východisko: Sedlo Javorinka (951 m n. m.)
• Cieľ: Muránsky hrad (935 m n. m.)
• Vzdialenosť: cca 18 km (okruh cez žrebčín a Piesky)
• Časová náročnosť: 5 – 6 hodín (podľa snehových podmienok)
• Vhodná výbava: Bežky alebo nepremokavá vysoká obuv, vrstvené oblečenie, v prípade zľadovateného terénu na hrade aj turistické nesmeky.

💡 Tip na záver

Ak sa na planinu vyberiete po čerstvom snežení, pripravte sa na to, že prešľapávanie stopy na Veľkej lúke vám zaberie dvakrát viac času než v lete. Odmenou vám však bude absolútne ticho a krajina, ktorá vyzerá ako z rozprávky o Mrazíkovi.

story, photo: Emília Hamráková

Príspevok Zimná Muránska planina: Rozprávkový svet pre bežkárov zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Štartujeme na Štrbskom plese. Tatranskou magistrálou zo Štrbského Plesa (1346 m n.m.) sa ide dobre. Túra zo Štrbského plesa na Sliezsky dom: V pláne máme zvládnuť niekoľko tatranských plies. Štrbské pleso, Popradské pleso, Batizovské pleso a Velické pleso. Po asi hodinke rezkej chôdze zatáča magistrála k Popradskému plesu (1494 m n.m.). Vzduchom sa nesú príjemné gastronomické vône. Kuchári si privstali - tušia, že dnes sa to oplatí.

Popradské pleso

Pri Popradskom plese ponúkajú svoje služby dve horské chaty - Chata pri Popradskom plese (v minulosti nazývaná ako Chata kpt. Morávku) a neďaleko postavená a zrekonštruovaná Majláthova chata. Vodník si vychutnáva ranný kľud (zatiaľ), spokojne bafká, pozoruje drobné vlnky na hladine a spomína na dávne časy Rybieho oka (niekdajší názov plesa, v ktorom odjakživa žili ryby). Nechcem pána Vodníka rušiť pri jeho rozjímaní a preto hneď po krátkej prestávke pokračujem červene značkovaným chodníkom okolo plesa na protiľahlý breh.

Tatranská magistrála je vžité meno najdlhšieho súvislého turistického chodníka vo Vysokých a Západných Tatrách (asi 65 km). Budovatelia chodníka (Klub československých turistov, 1931–1937) preťali kameňom vykladanou "cestou" južné úpätie hôr, no zabudli na tunely a tak sa k ďalšiemu plesu v poradí musím dostať vrchom.

Nádych, výdych, nádych ... a pome ho hore - len o necelých 500 metrov vyššie, aj keď sa vzdialenosťou ďaleko nedostanem!

Túra zo Štrbského plesa na Sliezsky dom

Našťastie pri výstupe sa dá mozog zamestnať aj niečím oveľa príjemnejším ako len myšlienkou na krkolomnú cestu nahor. Už na začiatku do jeho centier vstupujú lahodné zrakové vnemy pri pohľade do Zlomiskovej doliny. Pre uši dolina poskytuje zvuk divokej vody Ľadového potoka, ktorá sa rúti zlomiskami (kamenné bloky) až do Popradského plesa.

S pribúdajúcou nadmorskou výškou výhľady stále viac berú dych - teda aj prudké stúpanie k tomu prispieva, ale to predsa nebudem verejne priznávať. Za vznik Popradského plesa môžu ustupujúce ľadovce z poslednej doby ľadovej. Ich voda zaplnila údolie. Dnes sa do nej ako do zrkadla pozerá hrebeň Bášt. Z chodníka vysoko nad plesom vidno aj jednu z najkrajších a hojne navštevovaných dolín - Mengusovskú dolinu (vystupuje sa ňou k Hincovým plesám, na Kôprovský štít, Rysy...)

Ostrva

Ale nie, nebolo to až také ťažké. Po prekonaní (vraj) 32 serpentín sa ocitám v sedle Pod Ostrvou. Kým doteraz som poočku sledovala, ako sa Popradské pleso prepadáva do hlbočiny a zmenšuje sa, teraz mi pred očami vyrástli mohutné tatranské štíty. Svojou krásnou siluetou sa predstavuje "Koruna Tatier" (myslím, že najkrajšie súštitie vo Vysokých Tatrách - tvorí ho dvojvrchol Vysokej a Dračí štít), Kôpky, Ťažký štít, Ganok, Ošarpance, členitý hrebeň Dračej hlavy... Ostrva i jej sedlo poskytujú kruhový pohľad a ten skutočne stojí za trochu námahy. Na juhozápadnej strane dovidieť až na Štrbské Pleso s jeho plesom.

Opúšťam sedlo Ostrvy a aj naďalej sa nechávam viesť Tatranskou magistrálou. Pokračuje ďalej smerom na východ, obchádza Končistú a vytvára vyhliadku na Popradskú i Liptovskú kotlinu. Keď už chodník začína unavovať svojou monotónnosťou, objaví sa očakávané spestrenie túry.

Mohutným susedom Končistej, ktorú som práve obišla, je totiž Gerlachovský štít (hovorovo Gerlach) - najvyššia hora Tatier, Slovenska a celého Karpatského oblúka. Ak si ho chcem obzrieť ešte zbližšia, musím prekonať ľadovcový prah doliny a dostať sa k Batizovskému plesu, ktoré leží nad prahom. Burácajú a prudko padajú cez prah Batizovskej doliny. Skalnaté svahy v okolí kaskadovitých Batizovských vodopádov sú porastené kosodrevinou, magistrála k vodopádom nezachádza.

Batizovské pleso

Najväčšou prírodnou atrakciou v tejto doline prístupnou pre turistov je Batizovské pleso. Pleso je 288 m dlhé a 160 m široké. Jeho hĺbka dosahuje 12 metrov. Vzniklo po skončení doby ľadovej. Uzatvára ho skalný prah, ktorý je vysoký 11 metrov a práve na ňom sa s obľubou fotí, slní či poskakuje po veľkých balvanoch najviac ľudí.

Odchádzam z batizovského kotla pod Gerlachom a pokračujem stále na východ a stále po červenej značke. Z chodníka sa otvárajú ďalšie výhľady na podhorie, Podtatranskú kotlinu, mestá Svit a Poprad, Nízke Tatry i Slovenský raj.

Velické pleso

Magistrála pokračuje smerom k obľúbenej Velickej doline s Velickým plesom. Pre zmenu Velický potok vytvára krásny Velický vodopád nad plesom.Vpravo od vodopádu sa nachádza niekoľko metrov vysoký skalný prah, po ktorom nepretržite steká voda a mrholí do ovzdušia - tzv. Večný dážď. Pleso i vodopád sú prístupné po turisticky označenom chodníku.

Tatranská Polianka

Slnečná nedeľa sa blíži k večeru, je potrebné zostúpiť dole. Opúšťam preto magistrálu a zostupovým chodníkom sa dostávam do Tatranskej Polianky, z ktorej sa musím vrátiť späť na Štrbské Pleso (ale to už elektrickým vláčikom). Túra zo Štrbského plesa na Sliezsky dom vyšla skvelo.

Na Štrbskom Plese končí deň i moja dnešná púť bohatá na jazerá, vyhliadky a zážitky.

Ciele 7 kopcov 3 jazerá vo Vysokých Tatrách:

• Túra na Popradské pleso
• Velické pleso, Sliezsky dom
• Kriváň, Jamské Pleso
• Zelené pleso, Jahňací štít

Príspevok Tatranskou magistrálou: túra zo Štrbského plesa na Sliezsky dom zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Jedno z najkrajších prírodných jazier na Slovensku - Morské oko

je výnimočné svojim pôvodom, polohou, fyzikálno-chemickým a biologickým režimom.

Pri Oku je množstvo nádherných a romantických zákutí.

Odporúčam prísť k jazeru skoro ráno, keď sa príroda okolo jazera prebúdza a merať čas vtáčími hodinami - na brehu sa nachádza tabuľa s informáciami o nich

Jazero je súčasťou chránenej prírodnej oblasti. Je tretím najväčším jazerom na Slovensku. Jeho rozloha je 13,8 ha, dĺžka približne 750 metrov a hĺbka v preliačinách dna dosahuje až 26 metrov

Voda Morského oka je významným biotopom mnohých druhov rýb. Hemží sa to tu jalcami, žije tu pstruh potočný a dúhový, čerebľa, slíž, karas a iné vzácne druhy. Lov, kúpanie či člnkovanie je zakázané (5. stupeň ochrany). Pomenovanie Morské oko dostalo jazero pre svoju blankytne modrú farbu vody pripomínajúcu morskú hlbočinu a podľa tvaru ľudského oka

Jazero sa dá obísť celé dokola

V priľahlých lesoch sa dajú vidieť čarovné veci - Vihorlatské vrchy majú neobyčajne bohatú faunu a flóru

V bukových lesoch Vihorlatu sa skrýva aj Malé Morsko oko.

Výhľady z Vihorlatu na Zemplín so známou Zemplínskou šíravou i ďalej na juh až do Maďarska

A toto je už pohľad na Vihorlatské vrchy zo Sninského kameňa. V diaľke najvyššie vyčnieva samotný vrch Vihorlat - najvyšší v pohorí (1076 m n.m.).  Celý hrebeň Vihorlatských vrchov sa tiahne v dĺžke asi 53 km, zatiaľ čo jeho šírka je maximálne 11 km. To znamená, že tieto vrchy sú jedným z najdlhších horských celkov Západných Karpát - na Slovensku sa však nachádza len ich časť, východný úsek leží na území Ukrajiny.

Vihorlatské vrchy sú sopečného pôvodu, čo by uhádol asi každý už pri prvom pohľade na ne. Na opačnom konci hlavného hrebeňa sa snaží bujná vegetácia pohltiť Sninský kameň - dominantný skalný útvar nad Morským okom.

Z úctyhodnej výšky na Sninskom kameni vidno, že jazero svojim tvarom naozaj pripomína ľudské oko. Som rada, že som sa o tom mohla opäť presvedčiť a dúfam, že nie naposledy.

Yes I think to myself: what a wonderful world.

Ďakujeme autorke: Emílii Stajskovej Hamrákovej

Príspevok Fotoesej o Morskom oku zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.