muran 7 kopcov, 3 jazera 2017

Pozvánka na bielu Muránsku planinu

Muránska planina je jeden z mála výnimočných kútov Slovenska, kde sa netreba obávať davov turistov. Kto ju však už raz navštívil, rád sa sem vracia. Tvorí podcelok Spišsko-gemerského krasu, presnejšie jeho gemerskú časť. Na severozápade je ohraničená Horehronským podolím, na severe susedí so Slovenským rajom, na východe s Volovskými a Stolickými vrchmi. So Stolickými vrchmi susedí aj na juhu. Západný okraj planiny lemujú Veporské vrchy. Krásna je na jar, nádherná v lete, jedinečná na jeseň. Aká je v zime? To ideme práve zistiť.

V sedle Javorinka

Horské sedlo Javorinka je hlavne v zime ideálne východiskové miesto na technicky nenáročný výlet Muránskou planinou – peši alebo na bežkách pri priaznivých snehových podmienkach.  Nachádza sa na ceste medzi Červenou Skalou a Revúcou. Zvyčajne nie je problém zaparkovať auto blízko cesty – hneď pri turistickom rázcestníku, alebo o niekoľko desiatok metrov pozďaleč smerom k Muránskej Hute. Vpravo je odbočka lesnej cesty s modrou turistickou značkou, informačná tabuľa národného parku a prístrešok so stolom a lavicami.
Alternatívnou možnosťou je doprava do sedla autobusom z Muráňa – vodiči tu na požiadanie zastavia.

[pl_section section=“popthumbs“ id=“1042724834″]

Lesná cesta zo sedla je široká a udržiavaná aj v zime, pretože je to komunikačná spojka pre žrebčín na Veľkej lúke a zamestnancov Lesov SR š.p. Banská Bystrica, ktorí tam aj bývajú. Na zimnú údržbu cesty sa nepoužíva posypový materiál, nie sú na nej takmer žiadne prevýšenia, preto sa dá výborne používať aj ako bežkárska trasa. Okrem turistického značenia nájdete aj značky pre bežkárov a cyklistov.

Prechod lesom po asi 4 km dlhej rovnej ceste by sa mohol zdať monotónny a nezaujímavý, ale v skutočnosti je dĺžka trasy a charakter krajiny, ktorou vedie, veľkým plusom. Okúzľujúca príroda navôkol si okamžite získa srdce každého návštevníka, v zime či v lete. Na jej malebnosti sa podieľa krásny hustý porast vysokých, prírodou úhľadne vytvarovaných ihličnanov. Nie je predsa možné, aby nás nudila cesta, cez ktorú znenazdajky nehlučne a ladne prebehne päť mladých sŕn, a potom sa zastavia v hlbokom lese, aby sme si ich mohli lepšie poobzerať.

Muránska planina

Ocitli sme sa na zaujímavom a cennom území východnej časti stredného Slovenska, v lokalite, ktorá je chránená zákonom ako Národný park Muránska planina. Je to jeden z najmladších národných parkov u nás. Predstavuje ho hádam najzachovanejšia horská krajina na Slovensku. Dostávame sa k prameňu na Mokrej poľane. Prostredie hustého lesa striedajú otvorené miesta a už nepochybujeme, že celú planinu niekto oblial cukrovou polevou a cukrom pritom vôbec nešetril. Mokrá poľana je prírodnou rezerváciou v oblasti Muránskej planiny. Jej územie bolo vyhlásené za chránené v roku 2000 za účelom ochrany jedinečného a zriedkavého príkladu podmáčaných lesných a lúčnych spoločenstiev v krasovom území na karbonátovom podloží. Minerálne bohatý karbonatický substrát umožňuje mimoriadnu rozmanitosť rastlín. Flóra má v celom národnom parku bohaté zastúpenie, takmer tisícdvesto rôznych druhov vyšších rastlín. Aj čistiny na Mokrej poľane v lete pestro zakvitajú. V zime sa o ich čarovný vzhľad rád postará ujo mráz.

[pl_section section=“popthumbs“ id=“2147419912″]

Lesy zaberajú viac ako 80 percent rozlohy celého národného parku. Najviac zastúpenou drevinou je smrek, no v južnej časti, ktorá je pod vplyvom teplejšej klímy, väčšie uplatnenie majú listnáče, najmä buk. Na našej trase preto niekoľko desiatok minút prechádzame bukovým lesom. Aj ten je krásny. Pri obzeraní vysokánskych bukov sa zrazu cez malé okienko medzi vetvami stromov ukáže na protiľahlom kopci historická budova kaštieľa v polorenesančnom slohu – zrekonštruované zimné sídlo bývalého bulharského cára Ferdinanda Coburga (1861-1948). Dnes je kaštieľ hlavnou budovou liečebne Predná Hora.

Cez ďalšie – väčšie okno, na mieste rúbaniska nad údolím potoka vytekajúceho z jaskynného systému Bobačka priamo pod našimi nohami, sa nám ponúka výhľad na dedinku Muránska Huta. Je jedinou obcou ležiacou priamo na planine. Civilizácia v masívnejšej miere dodnes neprenikla do ťažko prístupného terénu centrálnej časti planiny. Turisti ju už však objavili – ako aj Muránsku Hutu, odkiaľ vedie na planinu krátky, asi 1,5 km dlhý, červene označený výstupový chodník. Neďaleko (na rázcestí Pod Skalou), sa stretáva s našim modro označeným chodníkom. Je výbornou skratkou. Lenže v tejto oblasti zvlášť v zime nie je taký čulý turistický ruch, ako ho poznáme z iných lokalít. Treba preto počítať aj s tým, že v čerstvom, ľudskou nohou nedotknutom snehu bude výstup namáhavejší a samozrejme aj dlhší ako na mape uvádzaných 35 minút. 🙂

Pod Skalou – na mieste, kde sa turistické značky schádzajú, začína pásmo krásnych horských lúk, ktoré sú jedným z najcharakteristickejších biotopov planiny. Informačný panel, ktorý je pod Skalou umiestnený, nás poprvýkrát informuje o ďalšom známom fenoméne Muránskej planiny – koňoch. Po ústupe tradičného využívania lúk sa práve chov koní a s tým spojená produkcia sena stali jedinými faktormi, ktoré zabraňujú zániku lúčnych spoločenstiev na planine.

Aj červená značka, po ktorej pokračujeme spod Skaly, kopíruje odvoznú lesnú cestu, ktorá je naďalej príjemne pohodlná. Mierne zvlnenou rovinkou nás privádza na Veľkú lúku.

Veľká lúka

Pred sebou vidíme budovy žrebčína Veľká lúka. V roku 2009 bol vyhlásený za významné lesnícke miesto, pretože Muránska planina je v súčasnosti jediným miestom na Slovensku s chovom polodivokých koní vo voľnej prírode po väčšinu roka. Norik muránskeho typu je známym symbolom Muránskej planiny. Niekoľko zaujímavých informácií o tomto plemene obsahuje panel umiestnený priamo na Veľkej lúke.

Svoje meno si táto náhorná plošina, nachádzajúca sa v nadmorskej výške okolo 900 metrov, určite nehľadala dlho. Aj stredom Veľkej lúky vedie dlhá asfaltová cesta, no z tejto už nikto sneh neodhŕňa. Ako vidno, bežkárom to vôbec nevadí, práve naopak. My, pešiaci to budeme mať ťažšie. Čo nám iné ostáva, ako prebrodiť sa čerstvým prašanom? Nuž, je tu ešte jedna možnosť – koho by miaganie snehu nebavilo, alebo by bolo príliš namáhavé, môže lúku obísť po ceste, ktorá vedie cez žrebčín a pokračuje lesom na pravom okraji lúky. Psi v areály bývajú uviazané, no treba sa o tom radšej vopred presvedčiť. 🙂

[pl_section section=“popthumbs“ id=“259922374″] 

Brodenie snehom má svoje čaro, no lúka ako keby nemala konca kraja. Jej rovina bola v dobe SNP používaná ako poľné letisko pre zásobovanie partizánov. Spomíname na odvážnych chlapov v horách a hrdinsky bojujeme s bielou „cukrovou polevou“, ktorá premenila Veľkú lúku na krásnu obrovskú tortu. Až zvádza ochutnať. 

Konečne sme sa prebrodili na západný okraj lúky zvaný Piesky. Tu sa nachádza jedno z mála miest, kde sa môže na planine stanovať. Pre takýto pobyt sú však stanovené pravidlá, ktoré treba rešpektovať. Po krátkom oddychu môžeme odbočením vľavo pokračovať v ceste k Muránskemu hradu vzdialenému len pol hodinku chôdze. Pravda, ak to nebude rovnaké snehové „bojové“ pole ako na lúke. Zdá sa, že ani v lese nie je snehu menej, takže aj tu si musíme cestičku prechodiť. Hrad nás láka. Neľutujeme preto trochu námahy a pokračujeme chodníkom na okraji Národnej prírodnej pamiatky Šiance, kde sú chránené zachované prirodzené lesné spoločenstvá. Úsek je neobyčajne krásny a obľúbený aj u spevavcov – okrem množstva stôp v snehu vás o tom presvedčia aj veľké kŕdle v korunách stromov.

Muránsky hrad

Tak to býva, že človek prekoná aj sám seba, ak chce. A keď má vôľu, tak sa aj v hlbokom snehu naučí chodiť. 🙂 Štýlom „bocian v mláke hľadá žabu“ dokráčali sme až k vysokému vápencovému bralu, na ktorom sa týčia zrúcaniny hradu dávnej slávy. V sedielku medzi hradným bralom zvaným Cigánka a Šiancami stojí chata Zámok, ktorá vznikla prestavbou bývalej Coburgovskej horárne z 19. storočia, a ktorá už má svoju najväčšiu slávu zrejme tiež za sebou. Chata je východiskom na výstup k hradu.

Tabuľa umiestnená pri pamätníku za chatou uvádza historické súvislosti hradu s nemeckým šľachtickým rodom Coburgovcov – poslednými majiteľmi muránskeho panstva. Zakladateľom uhorskej vetvy rodu bol Ferdinand Juraj Coburg (1785-1851). Za jeho pôsobenia dosiahlo panstvo najväčší rozmach.Jeho vnuk Filip (1844-1921) sa preslávil ako úspešný cestovateľ – navštívil všetky kontinenty. Druhý vnuk Ferdinand Maximilián (1861-1948) sa v roku 1887 stal bulharským cárom. Bol uznávaným botanikom a ako náruživý poľovník často navštevoval Muránsku planinu. Pod Muránskym hradom dal okrem horárne postaviť aj poľovnícky zámok na Prednej hore.

[pl_section section=“popthumbs“ id=“662162214″]

Od chaty vedie priamo na hrad krátke, ale pomerne strmé stúpanie. Už pod samotným hradom sme sa mohli z informačného panelu dozvedieť fakty o histórii, ktorá tu zanechala stopy, ale aby sme si ju uvedomili naplno, musíme prekonať ešte takmer 100 výškových metrov a dostať sa do nadmorskej výšky 935 metrov. Je to skutočne dosť, pretože vyššie bol zo slovenských hradov postavený už len Zniev (963 m n.m.) a Liptovský hrad (1001 m. n. m.).

Muránsky hrad bol za svojej éry bezpochyby dominantným prvkom v území. Dodnes pôsobí monumentálnym dojmom. Vstupuje sa doň cez gotickú vstupnú vežu, ktorá bola nanovo zastrešená. Cesta k bráne bez brány strmo stúpa. Po jej okraji sú v skale vytesané pravidelné žliabky – slúžili na upevnenie drevených trámov pre schody, ktorých tu údajne bolo vyše 100. Kráľovský muránsky hrad vznikol niekedy v polovici 13. storočia. Postavili ho na ochranu cesty vedúcej z Gemera na Liptov a do Zvolena. Stal sa centrom hradného panstva, ktoré sa rozprestieralo na otvorených dolinách, hlavne v údolí muránskeho potoka – zaberalo časť Spiša po Hranovnicu a časť Pohronia po chotáre Brezna. Písomná zmienka z roku 1271 ho označuje názvom Mwran. Nevedno, ako v tom čase vyzeral, pretože v prvej polovici 15. storočia bol prestavaný. Je viac ako pravdepodobné, že už v tom čase veľký priestor jediného nádvoria obklopoval hradobný múr s viacerými baštami. Vďaka svojej neobyčajne pestrej histórii patrí k najznámejším gemerským hradom.

Niečo zo zaujímavých dejín hradu:

  • V roku 1535 dostal hrad gemerský lúpežný rytier Matej Bašo. „Preslávil“ sa tým, že podnikal lúpežné výpravy do širokého okolia, prepadával a raboval panské sídla, dediny a mestá. Vypálil Levoču, Dobšinú, zničil aj kartuziánsky kláštor na Kláštorisku v Slovenskom raji. Tvrdo vykorisťoval poddaných a na Muránskom hrade razil falošné peniaze.
  • Po dobití hradu cisárskym vojskom pod vedením grófa Mikuláša zo Salmu Bašu v roku 1549 popravili. Jeho meno preniklo do slovného prirovnania používaného dodnes: „Dobašuješ ako Bašo.“
  • Z ďalších majiteľov si zaslúžia pozornosť Séčiovci (Széchyovci), ktorí hrad odkúpili a po roku 1621 aj prestavali. Po zavraždení Juraja Séčiho sa o hrad starala jeho manželka Mária spolu so 4 dcérami. Najstaršia z nich sa po ovdovení znovu vydala za Františka Vešeléniho, známeho organizátora proticisárskeho sprisahania v roku 1666. Po jeho smrti vdova, ktorá bola nielen udatná ale aj pekná (volali ju „Muránska Venuša“), hrad urputne bránila. Cisárske vojská ho dobyli až po 3 rokoch, v roku 1670.
  • Hrad v 18. storočí dvakrát vyhorel a potom už nebol obývaný.
  • V roku 1720 kráľovská komora predala hrad Štefanovi Kohárymu. Jediná dcéra posledného Koháryho sa vydala za Coburga – Coburgovci vlastnili hrad až do roku 1945. Mnohými prestavbami dostal hrad renesačný charakter, no z pôvodných budov, ktoré boli súčasťou hradného areálu, sa zachovali už iba fragmenty. Až v roku 2005 sa uskutočnila pomerne rozsiahla rekonštrukcia hradu, v rámci ktorej boli postavené dve vyhliadkové plošiny a zrekonštruovaná hradná brána. Začaté boli aj práce na statickom zabezpečení zachovaných múrov. Zaujímavé poznatky priniesol nedávny archeologický výskum.

Konzervačné práce na hradných ruinách a úprava ich okolia prispeli k čitateľnosti jednotlivých budov rozmiestnených po rozsiahlom nádvorí. K najzaujímavejším patria: dom veliteľa, protiturecká bašta, hlavný palác, Koháryho palác, základy domu hasiča. Podarilo sa zachrániť základy gotického paláca, fragmenty jeho obvodového muriva a niektorých vedľajších stavieb. Zvyšky maštalí a stajní pre kone „natreté na bielo“. Veľké nádvorie, kde stálo viacero obytných a hospodárskych budov, obklopovalo kedysi opevnenie, ktoré sledovalo tvar terénu. Na severovýchodnej strane bolo niekoľko kruhových bášt, na západnej strane boli hranolové bašty. Približne v strede areálu stál palác s kaplnkou. Zaujímavá je veľká plošina, kde se nachádzali záhrady. Dnes tu stojí prístrešok s informáciami o hrade a okolí. V stavbe hradu dominujú strážne veže, budovy dielní a skladov. Charakter objektov, kde bolo treba neustále držať veľké zásoby potravín a materiálu pre potreby vojska v prípade obliehania hradu, svedčí o tom, že Muránsky hrad bol na tie časy dokonalou pevnosťou zabezpečenou z každej strany. Pomáhala mu v tom aj jeho výhodná poloha.

V súčasnosti je hrad Muráň zrúcaninou so zachovaným areálom. Poskytuje miesto na oddych a rodinný výlet. Zaujímavá je aj jeho prehliadka a oboznamovanie sa s dejinnými informáciami uvedenými na paneloch, ale keďže hradný komplex zaberá územie s rozmermi 360 x 96 m, treba si na to vyčleniť dostatok času. Za pristavenie stojí hradná studňa, ktorá sa nachádza v drevenom prístrešku v smere obhliadky cestou k protitureckej bašte. K dnešnému dňu je studňa vyčistená do hĺbky 35 metrov. Členovia Speleoklubu Muránska planina ako dobrovoľníci pokračujú v jej čistení – uvidíme, či nájdu jej dno, ktoré dosiahli tí, ktorí ju vykopali pred storočiami.

Keď sa Gemera zmocnili Jiskrove a bratrícke vojská, vytvorili si na Muránskom hrade veľké zhromaždisko a hrad zosilnili. Mohutné opevnenia, gotické veže, barokové i renesančné paláce sú dnes minulosťou. Čas odvial aj veľmožov, grófov, zemanov či dobyvateľov hradu. Ostal len nemý svedok – kameň. Keby vedel rozprávať, asi by sme sa veľa toho dozvedeli aj od kamenného kresla Márie Széchy (Muránskej Venuše). Možno by nám porozprávalo aj o tom, ako musela Mária v roku 1670 brániť muránsky hrad pred vojskami kniežaťa Karola Lotrinského. Hrad neubránila a čakal ju nútený pobyt vo Viedni a v Bratislave. Legenda hradu zomrela v roku 1678 v Koszegu (dnešné Maďarsko), pochovaná je v tamojšom kostole. Posledným obyvateľom hradu bol 84 ročný vyslúžilý vojak. Býval na hrade ešte v roku 1820.

Hoci je hrad rozpadnutý a ostali po ňom len ruiny, stále si zachováva popredné miesto medzi historickými pamiatkami. Jeho zaujímavosťou je i to, že práve na ňom začína najdlhšia medzihradová cesta na Slovensku, tzv. Cesta Márie Széchy. Spája Muránsky hrad s hradom Fiľakovo a je dlhá takmer 80 kilometrov. Nazvaná je po najznámejšej majiteľke hradu, pretože obdobie, v ktorom žila na hrade, historici považujú za zlatý vek Muráňa.

Výhľady

Milovníci histórie bezpochyby si tu prídu na svoje, ale ani našinca – turistu, neminie odmena za výstup. A je veru luxusná. 

Vrcholové bralo Cigánky sa dvíha vysoko nad obcou Muráň a za pekného počasia poskytuje nádherné výhľady do širokého okolia. V severnej a južnej časti areálu sú vybudované vyhliadkové plošiny a z nich sú výhľady par excellence. Z južnej vyhliadky hneď zaujme výrazný skalný útvar Cigánky, kde kopec dosahuje svoj najvyšší bod (935 m n.m.). K jeho názvu sa viaže povesť o tom, ako sa kapitán Muránskeho hradu vášnivo zaľúbil do mladej cigánky a oženil sa s ňou. Kým však on na dlhé marše a cvičenia chodil, jeho žena sa do mladého poručíka zahľadela. Kapitán zradu odhalil a v hneve mladú cigánku zhodil zo skaly do priepasti. Od tých čias sa bralo volá Cigánka. Dnes je Cigánka prírodnou rezerváciu (5. stupeň) na ochranu vápencového hrebeňa s biotopmi vzácnej flóry a fauny a zrúcaninami Muránskeho hradu. Najvzácnejším skvostom rezervácie ja lykovec muránsky (Daphne arbuscula) – rastlina, ktorá nerastie nikde inde na svete. 

[pl_section section=“popthumbs“ id=“2085597995″]

Z južnej vyhliadkovej plošiny môžte slkedovať Poludnicu – masív, ktorý je súčasťou rovnomennej národnej prírodnej rezervácie. Ide o bralnatú stráň na pravom brehu Dolinského potoka, na ktorej dominuje významný krasový reliéf s vápnomilnou flórou a faunou. Na úpätí Poludnice leží veľmi zaujímavá lokalita s malými jaskyňami v skrasovatených zlepencoch, nazývaná Piecky. Toto územie s výskytom početných druhov mäkkýšov poznajú odborníci aj ako tzv. muránsku brekciu. Môžte obdoivovať tiež Stolické vrchy  s najvyšším vrchom Stolica (1 476 m n.m.)

Krásne výhľady lákajú pristúpiť až na samý okraj hradného plata. Ohraničené je dreveným oplotením, no aj tak treba byť opatrný, pretože hneď za ním sú hlboké a veľmi strmé skalné zrázy. Zo severnej vyhliadky si s nami vychutnáva výhľady aj večný pán hradu. Nie je vôbec zhovorčivý, len sa s kamennou tvárou po stáročia ticho díva kamsi do údolia, ktoré tvorí tzv. muránska tektonická línia (Tisovec-Muráň-Muránska Huta). Určite zahliadol aj Prednú horu a severnú časť Stolických vrchov v pozadí.

Výhľad na Šiance – územie známe strmými vápencovými hranami je vzácne tým, že sa na ňom nachádza najmenej pozmenená drevinová skladba. V sedle medzi Šiancami a hradným vrchom je učupená chata Zámok. Za severným úbočím Šiancov sa schováva Veľká lúka a kdesi vzadu za snehovou oblačnosťou Kráľova hoľa.

Panoramatický pohľad na centrálnu časť Muránskej planiny z hradu – tvorí ju krasová planina, ktorú po obvode lemujú strmé bralnaté úbočia. Úchvatnú scenériu vysokých brál vytvorilo alpínske vrásnenie a vulkanická činnosť v neogéne. Do okrajov planiny sa počas miliónov rokov vrezávala voda a vytvorila tak viaceré hlboké, často až tiesňavové doliny smerujúce do centra planiny. V strmých vápencových a dolomitových bralách voda a vietor vymodelovali zaujímavé krasové formy – skalné mosty, skalné okná, veže a ihly. Podzemie je na mnohých miestach popretkávané sieťou jaskynných chodieb.

Je čas na návrat.

Späť ideme tou istou cestou. Ak by sme neboli viazaní autom zaparkovaným pod Javorinkou, mohli by sme si vybrať buď zostupový chodník do Muráňa alebo iný do Muránskej Huty (sedlo Predná hora). Máme pred sebou dlhú cestu, no už sme si ju v snehu prechodili a k vyšliapaniu chodníka prispeli aj turisti, ktorí nás nasledovali, takže naspäť by to malo byť ľahšie a rýchlejšie. Na okraji Veľkej lúky začína snežiť a aj deň sa už blíži k svojmu sklonku. Využívame preto spomínanú obchádzku lúky cestou cez les – ušetrí nám to sily a čas. No a ešte sa zblízka pozrieme na Norikov.

Celková trasa má cca 18 km, stúpanie/klesanie 415 m a pokiaľ sa na hrade veľmi nezdržíte zvládnete ju za 5 hodín čistého času.

Bol to krásny deň na prekrásnom mieste.

[pl_section section=“elements“ id=“856826407″]

story, photo: Emília Hamráková 2017

[pt_view id=“fba99ba8mr“]

Share on facebook
Share on whatsapp
Share on linkedin
Share on twitter
Share on email

7 kopcov 3 jazerá 2020

5. ročník turistickej výzvy pre turistov, cyklistov a rodiny s deťmi.
Propozície

Rozhýbte sa s nami

7 kopcov 3 jazerá 2020

7 kopcov 3 jazerá 2020

7 kopcov 3 jazerá 2020 ZSSK restart challenge Toto leto bude o Slovensku. O turistike, cyklistike, výletoch a o horách. Zapojte sa do jubilejného 5. ročníka turistickej výzvy. 

VIAC »
Jesenna nakladacka

Kardionápravník 2020

Jesenná nakladačka Nalož si cez jeseň koľko unesieš, aby sme si v decembri s chuťou mohli dať krémeš a makovník 🙂 Pridaj km POHYB Beh, chôdza, nw a

VIAC »
Ďalšie články autora

Jeden komentár na “Pozvánka na bielu Muránsku planinu

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *