Hrebeňom Nízkych Tatier – Traja vlci horou

Knižky ako darček sú stávkou na istotu. Obzvlášť, ak viete, čo druhého baví a čo rád číta. Ja neohrdnem žiaden cestopis. A tak si ma pod stromčekom našla aj kniha Hrebeňom Nízkych Tatier – Traja vlci horou. Táto kniha ma potešila hneď trikrát.

  • Prvýkrát, pretože pripomenula a oživila spomienky na naše vlastné putovanie hrebeňom Nízkych Tatier.
  • Druhýkrát, keď som ju čítala a pučila som sa od smiechu.
  • A tretíkrát, keď sa mi ozval samotný autor!

V knihe som totiž našla aj kontakt na autora a tak si vravím, napíšem, možno motyka vystrelí.

Hirax vystrelil

A ozaj. Sám Pavel “Hirax” Baričák vystrelil. Na mail mi odpovedala sympatická osoba s podpisom “Palino”.

Ak ste o ňom ešte nepočuli, tak je to hudobník, bloger, filozof, cestovateľ a fotograf. Prešiel už Panamu, Kostariku, Mexiko, Dominikánsku republiku, Thajsko, Indiu, Jordánsko či Etiópiu, aby tento rok mohol kvôli korone zakotviť na Slovensku v našich krásnych Nízkych Tatrách. Spolu s ďalšími dvoma kamarátmi sa vydali na hrebeňovku. Všetko začalo geniálnym nápadom – „Pôjdeme do lesa!“

Čo traja kamaráti zažili sa dočítate v tejto vtipnej knižke.

Knihu aj s podpisom autora získate tu

A aby sme vás navnadili, autor súhlasil so zverejnením úryvku:

Traja vlci horou,… úryvok

Je čas sa pobrať, lúčime sa s bicyklistami a svižným krokom rozhodných horalov mizneme v lese. Asi po dvoch minútach sa chalanov pýtam, či sme vošli na dobrú cestičku, ale vravia mi, nech to neriešim, že určite ideme dobre.

– Ale veď klesáme, vy drúci… – nedá mi.

Zastali sme. Lačne zrakom blúdime po stromoch, aby sme sa upokojili červenou značkou, ale nikde jej nieto. Aj sa rozpŕchneme oboma smermi chodníka, ale červenej nikde. Bez reptania otáčam trio kojotov, aby sme o pár minút opäť stáli pri rázcestí a došlo nám, že sme sa mali pustiť strmým chodníčkom hore, a nie sa lážo-plážo vydať do lesa. No motáci, nebudem klamať.

Dychčíme do strminy, na čo vravím:

– Teraz sa na nás z tej búdky pozerajú a nevedia sa dosmiať. Vraj vyšiel na Elbrus, Baričák, hehe… aha, a tu hneď na prvej križovatke zabočí zle. Určite ho na ten Elbrus vyviezli vrtuľníkom, vravia si…

Ideme sa popučiť od smiechu, čo nám sťažuje dýchanie, až musíme nakoniec zastať.
– Jaj, sme to my za tĺci…, vravím cez rýchly ťažký dych.
– Hej, a teraz sa rozprávajú, ako nevládzeme, keď sme po takom krátkom úseku hneď zastali, – pridáva Janko, a to sa už od rehotu prehýbame v kolenách.

Kráčanie do vrchu ma teší, tak je tlak na moje malíčky menší. Paradoxne sa teda z každého strmáka radujem. Neviem ako Juraj, ktorý má otlaky už aj na oboch pätách, ďalšie mu klíčia na prstoch…

Príjemný chladný les po čase vystriedali úseky s holinami a ostatkami odumretých stromov, kde holé kmene čnejú do neba ako kozmické stanice mimozemšťanov. Nádherné lúčne koláže striedajú husto porastené oblasti evokujúce vznik džungle. Latinská Amerika na Slovensku. Kde je strom, tam je tôňa, väčšia vlhkosť, nižšia teplota, čo sú automaticky výborné podmienky pre rastlinstvo v letných úpekoch. A tomu verte, že na hrebeni je k slnku o kúsok bližšie. Hlúposť, ja viem, to sa mi už mozog varí v lebeni, no i tak dodávam chalanom vieru, že musíme dôjsť na vrchol Kolesárová, až tam sa zvalíme. Lebo Ďuri imituje totálne vysilenie a ukazuje nám, ako vie ako podťatý spadnúť do trávy. Keby len tušil, ako sa to večer naplní…

Od sedla Priehyba nám to po Kolesárovú (1 508 m) trvá vyše hodiny. Časy sa od údajov v mape začínajú výrazne zhoršovať, a to nie sme k Čertovici ani v polovičke cesty. Zúfalstvo sa mieša s veselosťou, ani nevieme, odkiaľ stále vyviera. Juraj po ceste poznamenal, že v horách zlého človeka nestretneme. Teraz stojí vyzutý pred ohniskom, pozerá na skrčené plechovky v chladnej pahrebe a konštatuje:
– To sú ale kokoti… Kto to tu len mohol nechať…
– V horách zlých ľudí nestretneš… – pripomíname mu jeho výrok.Neodpovedá, mizne v kosodrevine s toaletným papierom v ruke, veľké dielo čaká. Neubehne dlhý čas a vracia sa červený v tvári, od slnka to veru nie je.
– Kurva, ako ma štípe riť!!! Áááu, ako to bolí…
– Keď veľa kráčame, trú sa ti líca zadku… Potíme sa viac, asi preto… máš to len citlivé a toaletným sa ti to ešte viac podráždilo, – prichádza naše vysvetlenie.

Ďurikes však nereaguje, hrabe sa v batohu, hľadá v ňom vysvetlenie ako Eskimák v iglu solárny panel, aby po chvíľke vyriekol:
– Vylial sa mi repelent, pre istotu na hajzlák!
Váľame sa od smiechu po zemi, šklbeme s Jankom v záchvate trávu, aby sme to prežili.
– Žena mi vyrobila repelent z prírodných surovín… ej, veru, kvalitný je, – drží sa Ďuri za zadok.
– Ekologický, – lapáme po dychu.

Share on facebook
Share on whatsapp
Share on linkedin
Share on twitter
Share on email

Ďalšie články autora