Keď chcete zažiť skutočnú, nefalšovanú divočinu bez selfíčkarov a gýčových bufetov, musíte obísť komerčné tatranské chodníky a zamieriť niekam, kde líšky dávajú dobrú noc. Presne to urobila Paliho družina, ktorá sa vybrala preveriť ikonický Klenovský Vepor (1 338 m n. m.). Report z tejto divokej akcie spísal Matej a veru, bolo to všetko, len ne nudná prechádzka parkom.
Cez jahodové polia do močiara pod Vartou
Celá táto expedícia odštartovala v osade Skorušina. Hodili sme autá na kraj a vyrazili. Prvé metre boli vyslovene mierne – klasické zahrievacie kolo po asfaltke popri potoku, kde bol vzduch hustý od vlhkosti. Ako náhle sa potoky stratili v kopcoch, lesná cesta nám začala servírovať luxusné lesné jahody. Chvíľu sladké, chvíľu kyslé, ideálny prírodný doping na začiatok.



Pohodové tempo a úsmevy na tvárach však skončili tesne pred útulňou pod Vartou. Príroda nás tu privítala tak trochu po svojom a chodník sa zmenil na poctivé močarisko. Brodenie bahnom nám dalo trochu zabrať, a tak sme na útulni odpálili zaslúženú pauzu. Jedlo, povinné fotky a ako bonus úspešný lov na jednu geokešku, ktorá bola strategicky maskovaná uprostred hustej pŕhľavy. Popŕhlené prsty patria k zážitku, to je jasné.
Jánošík zo dreva a obed s lietajúcou armádou
Z útulne sme sa napojili na Rudnú magistrálu a po červenej značke pokračovali cez príjemne prefukujúci les. Radosť z chladivého vetríka netrvala dlho – hory nám hneď naordinovali strmé stúpanie. Našťastie bolo krátke a za odmenu sme čoskoro narazili na drevenú sochu Jánošíka, ktorý odtiaľto hľadí do šíreho kraja.
Samotný vrchol Klenovského Vepora sme dosiahli o necelých sto metrov ďalej. Výhľady boli parádne, no neboli sme tam sami. Spoločnosť nám robila celá armáda dotieravého lietajúceho hmyzu, takže obedňajšia fotopauza sa niesla v znamení neustáleho oháňania sa. Okrem hmyzu sme obdivovali aj divokú tvár tunajšej národnej prírodnej rezervácie s 5. stupňom ochrany – suché ihličnany tu lesníci nechali napospas osudu, čo miestu dodáva neskutočnú, až tajuplnú pralesnú atmosféru.

Veľké rozdelenie a medveď, ktorý neprišiel
Keďže radi objavujeme nové trasy, naplánovali sme si okruh. Na zostupe z Vepora sa však naša zostava demokraticky rozdelila:
- Skupina A pokračovala klasicky ďalej po červenej trase.
- Skupina B sa rozhodla, že nutne potrebuje vidieť prameň s poetickým názvom Jánošíkova slza a vezme to späť na magistrálu dlhšou obchádzkou.
Obe trasy boli čistý prales – strmé svahy, popadané stromy, cez ktoré sme museli skákať ako kamzíky, skrátka čistá divočina. Počas celého schádzania sme stretli všehovšudy dvoch ľudí. Vlastne to bol jeden párik, ktorý nás s úsmevom „potešil“ správou, že kúsok pred nami mali čelný stret s medveďom. Niektorým z nás hneď zasvietili oči, že uvidíme maca naživo (samozrejme z bezpečnej vzdialenosti), ale zázrak sa nekonal. Medveď sa pred nami zbabelo skryl.
Horor na „cyklotrase“ a alergická kríza
Prvá trojčlenná skupina (Skupina A) pokračovala cez Tri chotáre na Železnú bránu. A tu prišla tá pravá zábava. Na križovatke pri kríži sme minuli odbočku a vybrali sa zlým smerom. Že ideme zle, nám našťastie po 400 metroch naznačil podozrivý zápach blata a absolútna absencia akejkoľvek značky.

Vrátili sme sa k smerovníku Železná brána – kríž a začali hľadať žltú značku. To, čo mapa sebavedomo označovala ako „cyklotrasu“, bol v realite strmý svah zarastený metrovou trávou, kompletne rozrytý od diviakov. Keďže z oboch strán bola nepreniknuteľná húština, neostávalo nič iné, len to hodiť priamo dole cez to zelené peklo.
Časť tímu si chcela cestu ešte skrátiť cez kroviská. O minútu nato z tej istej húštiny vybehla vyplašená jelenica. Keď sme sa konečne prebili k najbližšej lesnej chatke, od nášho dvorného alergika zaznela legendárna veta: „Tráva je pre mňa jed.“
V tom momente nám naplno dopadlo, že najbližšia otvorená lekáreň s Ditiadenom je v Lučenci, čo bolo v danej chvíli niekde na druhom konci galaxie. Našťastie, chlapské telo vydrží veľa, alergický záchvat sme rozchodili a k autám sme dorazili o 18:15.

Výlet v číslach:
- Celkový čas: Návrat k autám okolo 18:15
- Vzdialenosť: necelých 20 km
- Počet krokov: 28 000 krokov
- Prevýšenie: cca 900 výškových metrov
Verdikt: Klenovský Vepor nám vo výzve 7 kopcoch 3 jazerá ukázal svoju divokú, zarastenú a nekompromisnú tvár. Ak hľadáte trasu, kde preveríte svoje pľúca, otestujete psychickú odolnosť voči divej zveri a prebrodíte sa cez cyklotrasy, ktoré patria skôr diviakom než bicyklom, toto je presne to miesto. Paliho družina schvaľuje!

