Opäť sme sa hecli. Ranné slnko sa škriabe po nebi, keď vystupujeme z lokálky v Trenčíne. S Johnnym rýchlo vykladáme naše kolobežky Kostka. On skladá svoju Twenty Fold ako švajčiarsky nôž, ja sa borím s mojou Trip Max – je dlhšia než pondelkové ráno, ale na dlhé túry ako stvorená. 28 palcové kolesá s gravel plášťami umožňujú nielen ľahkú priechodnosť terénom ale aj neskutočnú zotrvačnosť. Akoby to išlo samo.
Zo zadného východu podchodu sa priplietame k zimnému štadiónu a za necelý kilometer sme na cyklotrase. A odtiaľ už len Vážska cyklonirvána, občas prerušovaná stavebným dokončovacím bordelom.
Vážska cyklomagistrála: Asfaltová rozprávka (a trocha potu)
Pod kolesami to fičí ako po masle. Cyklotrasa sa vlní pri Váhu ako tmavá saténová stužka. Slnko nás praží – na tabuli síce 26, ale pocitovo 38. Vzduch sa varí.
„Pozri, tam je Skalka nad Váhom,“ ukazujem na kopec. Najstarší kláštor na Slovensku – zatiaľ iba z diaľky. História tu mrká z každého rohu, len sa jej niekedy nechce vstávať.
Míňame Sihoť, most Skalka a napojíme sa na Nosický a Kočkovský kanál – súčasť Vážskej kaskády. Vyliezame na hornú hrádzu, Tlačíme kolobežky do výšky akoby nám za to platili a zhora si vychutnávame rieku, čo sa kľukatí ako had s migrénou. V diaľke sa črtá panoráma Vršateckých brál, na druhej strane Trenčianka Teplá, vstupná brána do Trenčianskych Teplíc.
Kanály, cyklisti a pokoj ako z pohľadnice
Asfalt rovný ako pravda, všade samí cyklisti, bežci, deti, bubliny. Cez krátke pauzy stretávame rybárov.
„Ja ryby púšťam. Len raz za rok jednu zoberiem svokre, nech má radosť… a mám tu od nej pokoj,“ poznamená jeden, ani nezdvihne oči.
O kilometer ďalej rybárka: „Robím s ľuďmi. Tu je boží kľud.“ Z jej hlasu cítiš, že je to hotová mantra.
Dubnica nad Váhom: pizza, pivko a baroko
Po dvoch hodinách pohodovej jazdy dorážame do Dubnice. Vítajú nás ticho a tieň. Bistro Spartak nás pohostí pizzou a Březňákom – dvoch si dáme, ja aj pokukujem po treťom. Ale pred jazdou radšej nie.
Ťažkými nohami mierime ku kaštieľu. Baroková fasáda nás ohromí. Zpredu. Objavovanie centra Dubnice netrvá dlho. Vraciam sa radšej do parku medz majestátne lipy a platany – tu zrazu kontrasty: Zadná fasáda kaštieľa jasne ukáže rozdiel medzi socialistickou realitou a podporou EU fondov.
Na záver ešte Grotta – umelá jaskyňa, zamknutá, ale s kúskom tajomstva. Po schodoch zoskackáme späť k štadiónu. Vlak nečaká. Prichádzame v strese, 3 minúty pred odchodom. A prekvapivo, vlak nemešká.
Návrat do Trenčína (s experimentálnou logistikou)
Dobrodružstvo pokračuje. Ako zmestiť kolobežky do dvoch stojanov, keď je vo vagóne okrem nás ešte ďalších 8 cyklistov? Kolobežky tlačíme medzi bicykle ako tetris level hard. Skladacia kolobežka sa ukázali ako neoceniteľná pre tento typ výletov. Vystupujeme v Zlatovciach a skúšame Trenčín z druhej strany.
Preplávame cez všetky zmrzlinárne a kaviarne až na Mierové námestie. Najlepšia zmrzlina v meste je… ako to povedať diplomaticky? No, existuje, ale je všetko, len nie najlepšia.
Hrad, história a ešte sa vrátime
Z mosta nás zdraví Trenčiansky hrad. Vyzerá, že si nás pamätá. Rád by nám vyrozprával všetky svoje príbehy, ale nemáme čas – čaká nás vlak.
Cyklochodník nás vedie po čerstvom asfalte, popri Váhu. Dve trasy – stará hrádzna a nová civilizovaná. Zvezieme sa tou novou, ale už teraz vieme, že sa vrátime. Objaviť Trenčiansky hrad, Beckov i južnú stranu Vážskej cyklomagistrály až po Nové mesto nad Váhom. … a snáď aj tú zmrzlinu zmeniť.
Záver? Kostky sú hodené. Vážska cyklomagistrála si nás získala a v jej mapovaní po okruhoch v Strečne, Žiline a Bytči pokračujeme ďalej. A zatiaľ čo naše kolobežky oddychujú v úložnom priestore vlaku, my už vymýšľame, kam nabudúce.
