Niekedy človek vôbec neplánuje veľké hrdinstvá – jednoducho len cíti obrovský deficit pohybu, siahne po bicykli a vyrazí preč zo stereotypu. Napríklad MTB výjazd na Tríbeč, prečistiť hlavu. Hoci počasie nepraje, sneh sa mieša s blatom a hlavou víria pochybnosti, les vás poctivo preverí. Vstaň z gauča, zaktivuj sa a poď si s nami prečítať príbeh o podcenenom výstupe na Tribeč, vybitom mobilnom telefóne, neskutočných kŕčoch a veľkom poučení do budúcna!
MTB výjazd na Tríbeč, prečistiť hlavu
4 prekvapené turistky, 2 srnky, 3 stopy v snehu, vybitý telefón a jedno veľké ospravedlnenie.
Ráno som ani poriadne nevedel, kam vlastne pôjdem. Cítil som len obrovský deficit pohybu. Celý týždeň bolo počasie nemastné-neslané – ani sneh, ani nesneh. Len blato, mokro a gaučová letargia. Jediná dilema rána znela: bicykel, alebo tenisky? Tenisky mám úplne nové a na tento typ počasia boli až príliš pekné. Bicykel vyhral.
10:00 – Štartujem z domu
Čaká ma 12 pomerne nezáživných kilometrov cez Chrabrany do Solčian. Stále mám na výber: buď sa len tak poflakovať po asfalte (veď je blato…), ale úprimne – už ste skúsili na celoodpruženom horskom bicykli brázdiť asfaltky? V Bratislave to chápem, tam sa na iných bicykloch pri kvalite ciest ani nedá. Ale celoodpružený horák na asfalt jednoducho nepatrí. Chýba rýchlosť aj výkon, snáď len tie krčmy na každom kilometri to trochu istia.
V zálohe mám viacero cieľov, no večer som mal silné reči, že dnes dám Tribeč. To som však ešte nevedel to, čo viem teraz.
10:50 – Solčany
Turistickú odbočku v dedine nájdete ľahko: zastávka, krčma a Jednota. Na Tribeč som sa v minulosti vybral už viackrát, ale zvyčajne som zablúdil. Dnes som si povedal: „Dám to, kam až to pôjde. Ale ak budem po uši od blata, okamžite to otáčam.“ V zime v bufetoch čapujú väčšinou iba jedno pivo, zvyčajne dvanástku. Načo sa zbytočne ničiť?
10:55 – Stále asfaltka
Žiadne rozbahnené Kovarce. Nebudem po pás od blata! Vedie tu krásna cesta. Idem ďalej.
10:58 – Ešte stále asfaltka…
Tá snáď pôjde až úplne hore? Milé. Idem po zelenej značke a rovinka sa pozvoľna dvíha. „Chráňte naše lesy,“ píše sa na tabuli. Majú pravdu, hovorím si v duchu. Zrazu mi zasa niekto telefonuje – a to bol taký božský kľud! Míňam miestneho chlapíka na starom Favorite s káričkou plnou konárov. Plyn je napriek všetkému drahý. Stúpam ďalej, cesta sa dvíha. Neviem, čo sa mi šmýka viac: či 12 cm nános blata, zvyšky ľadu a snehu, alebo moja povznesená nálada. Konečne ticho a pokoj.
11:15 – Niekde na ceste nahor
Čo všetci na tom Tribeči vlastne vidia? Iba dolina s polozamrznutým meandrujúcim potokom, stromy, háje a absolútne ticho. Nikde nikoho. Pardón, dve srnky, ale fakt dosť ďaleko. Snahy odfotiť lesnú zver som už dávno zavrhol – kým tú haraburdu z vrecka vytiahnem, srnky sú už vo vedľajšej doline.
Stále stúpam. Cesta je fajná, polorozbitá asfaltka, zjavne vybudovaná ešte za minulého režimu. Dnes by to už v lesoch nikto nespravil – ako by z toho uliat svoje percentá?
Prestávam pomaly myslieť a úplne splývam s okolím. Je mi fajn. Už tu ma mal niekto zastaviť! Ideš sám, nemáš so sebou ani deci vody a hoci sa to nezdá, vonku začína namŕzať. Stúpam ďalej. Už nemyslím na nič, celé telo sa sústreďuje len na udržanie stability. Fakt by som nechcel zaryť nosom do toho bahna. Na plášte sa mi zatiaľ našťastie nič nelepí. Už chápem, prečo majú najlepší vrchári v cyklistike bodkované dresy…
11:30 – Už musím byť snáď hore (veď je to len 829 m n. m.)
Zákruta, ďalšia zákruta a zrazu krásny výhľad na Bošany. Zastavujem, odfotím si to a pokračujem. Zákruta, ďalšiaákruta… Cesta sa fakt nekompromisne zdvihla, ťažko sa mi znova rozbieha.
Šliapam ešte asi desať minút, keď zrazu zbadám autobusovú zastávku. Neuveriteľné, sem chodí autobus?! Moje cyklistické sebavedomie sa okamžite prepadá do hlbín. O čo sa tu vlastne snažím?
Mám na výber dve cesty: pod Tribeč, alebo na Medvedí vrch. Volím Tribeč – najvyšší vrch široko-ďaleko, tu nie je o čom premýšľať! Asfaltka pomaly končí, ale cesta do kopca mi sedí. Tisíce kilometrov na cesťáku prinášajú svoje ovocie. Som súčasťou lesa, pomaly stúpam a nikam sa neponáhľam. Žiadna cesta predsa nevedie až do neba.
12:10 – Pod Tribečom
Som hore. Prázdna poľovnícka kukaňa a cesta smerujúca dole. Kde je turistické návestie? Ísť ďalej? Pokračujem, veď cesta nepustí a vrchol je v nedohľadne.
Konečne panoráma! Turistické návestie a dva kríže. Prekrásny výhľad, celé okolie mám ako na dlani. Milosrdné oblaky sa na chvíľu pretrhli a urobil som posledné zábery. Môj iPhone vzápätí skapal. Ten telefón nevydrží nič. Desať minút sa kochám, ale skúsenosť velí hneď pokračovať, inak stuhnem. Oficiálne som hore na cyklotrase, ale nado mnou je ešte samotný vrchol kopca. Zbadám tri stopy, evidentne po bicykloch. Idem ďalej!
12:12 – Posledný kilometer
Kto preboha vymyslel ten posledný kilometer?! Čo za zviera toto dokáže vyjsť v sedle? Už nemám kam prehadzovať prevody. Fučím, tlačím bicykel. Nedá mi to, znova zacvakávam tretry a fučím. Znova tlačím a kopcu nie a nie byť koniec. Totálna divočina! Okolo mňa len brezy a na obzore začínam tušiť vrchol. Toto zadarmo rozhodne nebude.
12:30 – Na vrchole Tribeča!
Som hore! Som šťastný, zdolal som Tribeč. Nádherné, tiché miesto. Ale ako sa do pekla dostanem dole? Chcem spraviť fotku, ale iPhone po prvom stlačení definitívne zdochína.
Ten, kto vyjde tento posledný kilometer hore bez jediného zastavenia, si zaslúži obrovský rešpekt. Ešte väčší však ten, kto si to týmto krpcom spustí na bicykli dole… Začínam premýšľať, komu patrili tie dva kríže pod vrcholom. Partizán, poľovník, alebo biker?
Viem, že tu nemôžem zostať dlho. Je tu fakt kosa, vlhko a fúka studený vietor. Som síce šťastný, ale dosť dehydrovaný. Začínam cítiť chrbát, nohy, celé telo. Veď toto je cesta do pekla! Skúšam to spustiť dole: „Keď to dali druhí, dám to aj ja!“
12:31 – Niekde pod vrcholom v zjazde
Letím! Ja letím! Pristávam… Stále celý a stále na bicykli. Skoro mi ucvrklo od strachu. Preboha, ten pník v lístí som si vôbec nevšimol!
Zastavujem a bojujem s myšlienkou, že to zlyžujem radšej po vlastných. Čo to je za padák?! Kto sem ten kopec dal? Prečo mi nikto nepovedal, že zjazd je takáto drsná divočina? Dvakrát sa pristihujem pri tom, že zadné koleso mám vo vzduchu, vyššie než vlastnú hlavu. Ruky kŕčovito na brzdy, nohy zacvaknuté a začínam sa modliť. „Nech to, bože, zídem bez úhony!“
Som tu úplne sám, mám vybitý telefón a nemám pri sebe ani deci vody. Nemám nič, som úplný kretén – a to tu ešte rozdávam rady o bezpečnosti! Postupne si však zvykám. Už som na zvážnici. Ak pôjdem pomaly, stratím stabilitu a spadnem. Ak pôjdem rýchlo, vyoriem bradou brázdu do zeme a o tri dni ma tu nájde nejaký hladný medveď. Rešpekt a pokora! Táto cesta dole bola čistý prúser, opäť som sa raz precenil. Ešte 100 metrov a som dole na oficiálnej cyklotrase. Uff, už len samé pozitíva!
12:40 – Znova na cyklotrase
Predo mnou je len mierny kopček – a ja nevládzem! Čo mám s nohami?! Mám snáď tetanus? Nohy netočia, nevládzem vyšliapať ani 5 % stúpanie. Zosadám a kúsok tlačím. Mám dosť. Zima, obrovské napätie a kŕče v stehnách. Som zdochnutý, akoby som práve zdolal obávaný alpský Zoncolan. Nohy sa mi trasú. Kráľovstvo za Horalu!
12:42 – Najhoršie je za nami
Čaká ma už len 15-kilometrová cesta dole. Laktát pracuje na plné obrátky, kŕče sa stupňujú, zaraďujem najťažší prevod. Čím skôr musím byť dole! Idem fakt rýchlo, kašlem na blato aj zvyšky snehu. Musím síce brzdiť, ale zároveň musím neustále pretáčať nohy. Ak nebudem točiť pedálmi, stuhnem a kŕče spolu s chladom ma dorazia. Kráľovstvo za orosené pivo!
13:30 – Som dole v civilizácii
Chráňte naše lesy… Som v Solčanoch a úplne grogy. Vždy som k downhillistom pristupoval s ľahkým rešpektom aj despektom: vyvezú sa lanovkou a potom sa len spustia. Dlhujem im obrovské ospravedlnenie! Ak chcem jazdiť ozajstné hory, musím začať od nuly. Od samého začiatku. Všetko, čo som si myslel, že o bicyklovaní viem, zrazu neplatí.
„Chcem nový dobrý horák?“ Načo! Ja nepotrebujem nový bicykel, ale inú hlavu, lepšiu techniku a najmä stabilitu. Od zajtra nafukujem fitlopty, cvičím pilates a celkovo skutočný core tréning. Predo mnou sú už iba tri menšie kopčeky. Ten posledný, Urminský, radšej vzdávam. Vleziem k Jurovi do krčmy, dám si konečne poctivú Plzničku a volám Hanke. O dvadsať minút už doma tlačím horúcu polievku.
Stehná mám na franforce, zajtra sa ani na nohy nepostavím. Celý sa trasiem od únavy.
Druhý deň (Sobota, 11:00)
Práve som dobehol Blesoveckú desiatku. Beh ma vždy spoľahlivo napraví!
A aké je z tohto výletu poučenie?
- Nikdy nechoď do lesa sám, už vôbec nie bez vody a už naozaj nie s vybitým mobilom.
- Nikdy sa nevzdávaj.
- Ak chceš behať, kúp si kvalitné tenisky.
- A hlavne: nikdy nehovor, že sa niečo nedá!
