Mám veľmi rada výlety, ktoré absolvujeme s našimi deťmi. Tieto výlety majú trochu inú atmosféru – deti sa na svet okolo nás predsa len dívajú trochu inými očami a my rodičia sme tam na to, aby sme ich upozornili aj na to, čo ešte tak veľmi nevnímajú. Skrátka, je to úžasné dopĺňanie. Moje deti už síce nepatria medzi tie najmenšie (8 a 11 rokov), napriek tomu sa vždy teším, ak na akýkoľvek výlet vyrážame spolu. A aj keď sú už pomerne veľkí, ešte stole berieme ohľad na to, že ich nechceme úplne uštvať a ak ich nechceme úplne odradiť od ďalších výletov, vždy sa snažíme hľadať tie jednoduchšie cesty k jednotlivým cieľom. Našťastie v Malých Karpatoch náročné ciele v zásade ani nie sú, ale…..
Jelenia hora
Na prvý aprílový deň sme si preto naplánovali výlet na Jeleniu horu. Na sociálnych sieťach sa akoby roztrhlo vrece s fotkami z Jelenej hory. Väčšina z nich je fakt nádherná a komentáre k nim tak maximálne pozitívne, že som ani ja nemohla odolať.
Z Bratislavy – Lamača sme vyrazili pomerne neskoro ráno (veď sme sa až tak neponáhľali) smerom na Záhorie. Kľukatou cestou popod hory sme za hodinu dorazili do obce Plavecký Mikuláš. Zaviezli sme sa do úplného centra. Priamo za kostolom sme objavili menšie parkovisko, kde sme bez problémov mohli odstaviť auto. Hneď pri parkovisku bol aj smerovník, pri ktorom sme si doplánovali priebeh celého výletu.
Smerovník nám hlásil, že pod Jeleniu horu sa môžeme dostať až dvoma cestami: po žltej, ktorá by nám mala trvať približne pol hodinu a zelenou, ktorá by nám mala zabrať viac ako dve hodiny. Po zelenej nás pravdepodobne bude čakať dlhé mierne stúpanie a na žltej síce krátky, ale o to prudší, výstup na Jeleniu horu.
Za kostolom vpravo. Vybrali sme si cestu označenú žltým značením. Na konci ulice sa asfaltová cesta zmenila na poľnú. Tá nás viedla cez Mikulášske lúky a polia s nádherným výhľadom na Plavecký hrad. Po niekoľkých minútach chôdze sme vošli do lesa. Po pravej strane sme o chvíľu zbadali vodárenský objekt a malinký kúsok za ním sme sa dostali k ďalšiemu smerovníku, ktorý nám hlásil, že sme pod Jeleňou horou.
Smerovník nehlásil ako ďalej, ale hneď za smerovníkom sme si všimli zelenú turistickú značku v tvare šípky. Tá nás upozornila na cestičku vľavo schovanú medzi kríčkami a stromami. Pochopili sme, že to je práve cesta na Jeleniu horu. Opustili sme žltú a začali sme stúpať po zelenej dosť prudko nahor. Stúpanie na začiatku sezóny sa mi zdalo fakt poriadne, ale našťastie bolo krátke a cca po 400 metroch sme stáli na Jelenej hore (461 m. n. m.).
Trochu sme vydýchali a mohli sme sa začať kochať. A že sa bolo čím. 🙂 Stáli sme na nádhernej lúke na kopci, ktorá bola z jednej strany ohraničená radom ihličnatých stromov a z druhej strany množstvom zaujímavých skalných útvarov. Dominantná by mala byť práve skala pripomínajúca jeleňa. Ja sa priznám, že jeleňa som v tej skale nevidela, ale koňa áno. Možno som ten skalný útvar skúmala z nesprávnych uhlov. Každopádne, či jeleň, či kôň, bolo to nádherné. A zároveň, ak sme sa skalám otočili chrbtom, stále sme mali výhľad na Záhorskú nížinu, nad ktorou trónil Plavecký hrad.
Javorinky
Na Jelenej hore sme sa zdržali dlho. Keď sa však začala zapĺňať čoraz väčším počtom turistov, rozhodli sme sa posunúť sa ďalej. Nasledujúc zelenú turistickú značku sme pokračovali v stúpaní a vyšli sme až k posedu na vrchu Javorinky (562 m. n. m.). Aj odtiaľto sa nám naskytli nádherné výhľady na túto časť Malých Karpát, ktorým dominoval predovšetkým výhľad na skaliská Kršlenice. A keďže v tomto ročnom období stromy boli ešte stále holé, bez listov, stále sme dovideli aj na Plavecký hrad.
Mon repos
Z horských lúk na vrchole Javorinky sme postupne začali klesať lesnou cestou, ktorá sa neskôr zmenila na asfaltovú, na Kubašovú, Tam sme sa napojili na červenú turistickú značku a za necelú pol hodinu sme sa dostali k ďalšiemu z našich tohto výletných cieľov – k pozostatkom Pálffyovského zámočku Mon Repos. Dnes už zo zámočku stojí iba jeho kamenný základ a susedná horáreň. Kúsok za Mon Repos sme zasa opustili červenú turistickú značku a zelenou sme pokračovali v ceste do Plaveckého Mikuláša. Na nej nás však čakal ešte posledný z našich naplánovaných cieľov – Deravá skala.
Deravá skala
Deravá skala je verejne prístupná jaskyňa, ktorá bola osídlená už v čase praveku. Zo strany, z ktorej sme prichádzali, by sme ju za iných okolností možno mohli prehliadnuť, ale množstvo ľudí schádzajúcich strmým chodníčkom nás nenechalo na pochybách, odkiaľ prichádzajú. Tak sme sa aj my zaradili do šíku a vystúpili sme k jaskyni, ktorá má tvar mohutného previsu. Okrem turistov, ktorí obdivovali túto prírodnú pamiatku spolu s nami, sme tu narazili aj na niekoľko skalolezcov, ktorí tu majú vytvorené dokonalé podmienky na rozvoj svojej obľúbenej činnosti.
Opatrne sme zišli z Deravej skaly a pokračovali sme okruhom. Približne po dvoch kilometroch sme ukončili náš výlet presne tam, kde sme ho začali – za kostolom v Plaveckom Mikuláši.
Záverečné hodnotenie
Okruh z Plaveckého Mikuláša cez Jeleniu horu, Javorinku, Mon Repos, popod Deravú skalu, späť do Plaveckého Mikuláša je nádherný. Má približne 9 km a nie je fyzicky veľmi náročný, takže určite je vhodný aj pre deti (aj tie menšie). Za seba musím priznať, že Jelenia hora sa stala mojou top-kou v oblasti Malých Karpát. Návštevu tohto úžasného miesta môžem len a len odporúčať.
