Pieniny a Dunajec na pltiach

Pieniny a Dunajec na pltiach

Názov expedície: Cyprián

Heslo: Tri skamenelé dievčiny to sú poľské Pieniny

Ráno ma budia mnohohlasné zbory oviec. Na týždeň sa kapybary premiestnili do penziónu pod Tatrami. Štíty sú zrána v kopovitej a rastúcej oblačnosti. Veští to skorú búrku. Dnes preto nepôjdeme do hôr, len ich lízneme z kraja. Cesta nás okľukou povedie do Pienin. Než sa baby skonsolidovali stihol som vyfotiť hotel. Kým sa rozbehneme, zastavím na obecnom úrade v Starej Lesnej. Pohľadnica=neznámy pojem.

Snažím sa skrátiť si cestu, ale naopak, ešte ju predĺžim. Tým, že odbočím v Kežmarku na Mlynčeky namiesto doprava na Starú Ľubovňu. Cesta je mi známa, keď sme boli v Belianskych Tatrách, často sme ňou prechádzali. Možno preto ma zlákala, možno vôňa hríbov z okolitých lesíkov, či cigánskych košíkov. V osade Rakúsy cigáni ponúkajú hríby. Čo však, do pekla, robia všetci uprostred osady? Niektorí sa hrnú do busu, no iní len postávajú pri ceste. Neradno zastaviť. Serpentínami cez Magurské sedlo a Reľov dorazíme okolo pol jedenástej pred posledný prístav pltiek v Červenom Kláštore. Hneď ma pánko v goralskom klobúku zinkasuje dvoma eurami a ukáže, kde môžem auto odstaviť. Po okolí sa motajú pltníci v modrých vestičkách a klobúkoch. Mladí aj starí. Kúpime si lístky za 15Eur, deti 9Eur, prejdeme k prístavu a čakáme.

Medzi pltníkmi je konkurencia a majú na brehu predáka. Ten obsadzuje lodičky. Do prvej sa nedostaneme, neviem, či vinou týpka na brehu alebo sa nedočkavci jednoducho predbehli. Čakáme v doobednajšej horúčave ďalej. Koordinátor príde za nami a hovorí, že pôjdeme s nejakými Poliakmi. Vyzeráme, kedy sa z parkoviska vynorí skupina 11 Poliakov. Konečne sa po desiatich minútach naloďujeme. Chcú nás na lavičke rozdeliť, no žena nekompromisne vraví: „My sme štyria!“. Na plti je napísané pre dvanásť ľudí, napriek tomu s deťmi je nás minimálne šestnásť. Rád by som sedel na kraji, ale kvôli vyváženiu lapím v strede plte.

Plte sú poskladané z tzv. dlabaniek. Päť úzkych drevených pramíc je spojených a previazaných lanom. Dvakrát stabilne konštrukcia nepôsobí. Vpredu je čečina, ktorá má tri účely:

  • bráni prístupu vody do plte,
  • tvorí ozdobu, a
  • keď sa dakto utopí, spraví sa z nej veniec.

Loďku obsluhujú dvaja pltníci vpredu a vzadu. Ten vpredu je len viac menej na parádu. Pot z kormidlovania zrovna z neho neleje, skôr je sprievodca plavbou. „A nie, že ich zasa prekotíš“, s úsmevom na tvári kričí vedúci z brehu, ako sa odrážame. Na pokojnej vode zo začiatku nám spoločnosť robia ochočené kačice. Efektne pristávajú pri lodi ako vodní lyžiari. Prvá impozantná scenéria sa otvorí za Kláštorom.

Steny Troch korún sú 100m vysoké.

Kaška, Baška a Mariška

Tri poľské koruny, tri banálne mená: Kaška, Baška a Mariška. Popod Tromi korunami vstupujeme do Národného parku. „Topiť sa teda len potichu a plávať na Slovenskú stranu“, upozorňuje kapitán. Perlí celou vodnou cestou. Pod Jánošíkovým skokom sa pýta, kto bol Jánošík. Poľské osadenstvo zaryto mlčí. „Nuž, Jánošík bohatým bral, chudobným dával. Ale jeho frajerka z Poľska, Marína, bola lepšia. Dávala všetkým“, smejeme sa spolu s ním. Všetci vedia, že Ďurova frajerka bola predsa Anička. Jednako by to neboli Poliaci, keby si aspoň čosi z legendy neprivlastnili.

Vraj 12m šírku preskočil, keď chodil za Marínou. Pravda je taká, že Jánošík do Pienin nikdy nepáchol.

Prídeme do miernejšej vody a pltník ukazuje na spadnuté stromy. V parku sú bobry škodná, no najväčšiu skazu robia čierne bociany. Akosi sa dovtípime, že čierne bociany budú cigáni. Všetko samozrejme prekladá do akejsi pohraničnej Poľštiny. Okrem škodnej pohybujúcej sa na brehoch Dunajca, im raz aj had vošiel na palubu. I jeleňa videli ilegálne prechádzať cez rieku. Rieka tvorí prirodzenú hranicu medzi Slovenskom a Poľskom.

Plťkujeme popod skalu s odtlačkom akože poľskej orlice. A zase sprievodca pustí ďalší otrepaný vtip, aby reč nestála. Aký je rozdiel medzi svokrou a slnkom? Skúsil som ja: „Slnko každý deň zapadá, ale svokra je stále vidieť“. Správna odpoveď znie: „Žiadny! Na obe sa môžete dívať iba chvíľu“.

Vpredu sa objavuje ďalšia dominanta Pienin: Sedem mníchov. Legenda vraví, že bolo raz sedem nadržaných mníchov,  ktorí chceli mršiť nejakú (zasa) Marišku. Keďže sa nevedeli dohodnúť v ktorý deň ju kto vypráši, páter ich obrátil na kameň. Ak vraj prepláva pod nimi osemnásť ročná panna alebo manželia, ktorí sa nepodviedli, ožijú. 150 rokov stále pevne stoja na mieste…

Posledná hračka prírody je večne otvorená svokrina huba a pristávame na brehu pri Lesnici. Plavba trvala vyše pol druha hodiny.

Dunajec je opradený povesťami.

Kaňon a dedina

Pohonič láka do koča ako potupný komediant, zviezol by nás k penziónu alebo k taxíku. Tých osemsto metrov prejdeme popri Lesnickom potoku aj pešo. Chata, či hotel Pieniny je pred obcou Lesnica. Zariadenie je asi jediný lokál na okolí.

Ako sme si sadli, všimol som si špinavý stôl. Zložili sme si batohy a už sa nám nechcelo presadnúť. Očistil som drevený stôl servítkou. Mladá čašníčka bola hneď pri nás. Objednali sme si citronádu, deťom kurací rezeň a my dospeláci iba polievky. Poháre na vodu boli špinavé a o5 sme ich poutierali servítkou (ešteže ich nosíme stále zo sebou). Kapustová i fazuľová polievka sa vcelku dali. Len v nich plávali akési poľské kabanosy namiesto klobásy. Rezne mäkké a neboli ani mastné. Vonku hrala ľudová kapela, no po chvíli stíchli. Záchody špinavé a smradľavé. Až ma chytila nauzea, keď som videl šušeň na kachličkách. Mal som dosť a rýchlo sme znechutení lokál opustili.

Platiť sa dá kartou. Sprepitné som nemal vôbec náladu nechať. Čašníčky ktoré len postávajú pri dverách kuchyne, by mohli aspoň udržiavať čistotu. Viac si v reštaurácii nedám ani tú vodu. Hneď oproti je  požičovňa bicyklov. Nechávame dvacku za všetkých a oprieme sa do pedálov. Vlastne prvý úsek k Dunajcu ani netreba. Cesta ide dolu miernym kopcom. Najmenšia sa sťažuje, že jej nejdú brzdy. Domnievam sa, že len nevie brzdiť. Velocipedy sú dosť opotrebované a rozladené ako varhany. Baby majú navyše špinavé zadky, na bicykloch nie sú blatníky. Zopár zastávok kvôli záberom, lenže hrmenie nás poháňa ďalej.

Plte na Dunajci sú na rieke oddávna.

Za hodinku sme pri parkovisku. Vôkol síce hrmí, no v Kláštore padne lenivo pár kvapiek. Pri Pltníkovi si dáme kofolu. Mamina konečne dobrú Nescu. Starej bufetárky sa pýtam, ako je otvorené múzeum v kláštore. Na telefóne zisťuje hodiny, času máme habadej.  Autom sa presunieme bližšie. Na sklonku dňa neplatíme plnú sumu 2Eur, ale iba 1.50Eur. Zakúpime si lístky do múzea.

Do komentovanej prehliadky zastáva takmer hodina. Je v cene lístka, prečo nepočkať?  Zatiaľ si deti lížu zmrzlinu a ja so ženou objavíme chuť domoviny v podobe Cyrilových čipsov s horčicou.

Chýba nám spoločné foto, preto zídeme k brehu Dunajca a starší pán nás zveční. Sme svedkami scény, keď chlap stojaci vo vode odhodí šľapky do potoka. Jeho žena ich ide zbierať, aby ich neodplavilo. A pritom ešte húka na ňu. Proste hovädo.

Kláštor s bylinkami

Kto chce vedieť drby z obce, treba navštíviť hajzle alebo krčmu. Teorém platí všade na Slovensku. Červený Kláštor nie je výnimkou. My sme v dedine dnes i kvôli mníchom z kláštora, preto o piatej šaškujeme pri studni na II. nádvorí a čakáme na sprievodkyňu. Výklad nám urobí korpulentná blondína v čiernych šatách a o5 len pre nás štyroch ako v Harmaneckej jaskyni. Slováci sa vkuse niekam ponáhľajú alebo čo a múzeum preletia bez sprievodcu. Pýtam sa na opadanú omietku a hotel, ktorý v prednej časti onehdá býval.

Plány na obnovu múzea sú veľké, peňaženka malá. Vstúpime do prvej malej miestnosti, kde je zobrazený život v okolí kláštora. Plte, rybárske siete a pod. Karteziáni žili v prísne hlbokej askéze a takmer v ustavičnom mlčaní. Mohli hovoriť spolu 1h týždenne. Raj pre introvertov. V ambite je pod sklom fejk prvého prekladu biblie do západoslovenčiny, ktorý sa použil pri nakrúcaní filmu Legenda o lietajúcom mníchovi. Originál je kde inde ako v Pažravej nad Dunajom. Ďalej je v miestnosti história kartuziánov a neskorších obyvateľov karameliánov, vyznávačov tyčinky Twix. Frátri, ktorí udržiavali kláštor a pátri, ktorí spolu s priorom nič nerobili, len hladní rozjímali nad tyčinkami a krowkami.  V kaplnke Sv. Antona Pustovníka sú najstaršie vitráže na Slovensku. Každé okno je iné.  V refektári je pôvodná maľba z r.1520, kde panenka Mária sleduje návštevníkov z akéhokoľvek uhla. Naozaj, vyskúšané.

Ocitneme sa vonku pri ruinách frátrovských kamrlíkov. Sympatická sprievodkyňa nás opúšťa, nech si ďalej rozjímame sami. Nakukneme do domčeka predstaveného priora. Spoznávame byliny v mnohých záhradkách. Pamiatka sa od iných zrúcanín odlišuje rozprestretým voňavým bohatstvom prírody. Medovka, rozmarín, či nechtík. Najviac vonia fialová šalvia „neboli“ babské ucho. Múzejníci sa dali na bylinkárstvo len nedávno (2016), dokonca predávajú čaje v obchode na I. nádvorí. A pribudne i pivo.

Národná kultúrna pamiatka Červený Kláštor.

Nakoniec si kupujem ešte pri pltiach pohľadnicu. Pltníci zrovna dostávajú výplatu. Peniaze pekne na ruku. Cestou s5 vidíme, že v Tatrách búrka straší hádam celé poobedie. Pred pol siedmou sme v penzióne. Topánky a zelená prepravka s jedlom na terase svedčia, že máme vedľa susedov. Na večeru zasa fazuľová polievka. Každopádne lepšia ako v Pieninách. Perkelt s mäsom, čo zostalo z víkendu. Aspoň tak mäso chutilo. Zákusky variácia včerajších. Dedko s harmaniku zmizol. Večer baby sledujú volejbal. Zdolali sme Bielorusky.

Slováci sú komótni. Idú k moru alebo sa motajú akože v horách. V autách, či lanovkách. Turisti veľmi nie sú.

V Pieninách i Tatrách som videl na chodníkoch viac Poliakov, Láďov-utáhni mi sandál a dokonca židov s typickými lokničkami a kipami na hlave. Našou skromnou návštevou impozantných Pienin sme tento pomer nepatrne vylepšili v náš prospech.

Share on facebook
Share on twitter
Share on linkedin
Share on email

Ďalšie články autora

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

 


ZSSK
Magna Energia


Magna energia logoMagna Energia


ZDA Partizánske

CBS turistické mapy

Benesport outdoor