Pod Ďumbier bicyklom a vlakom ZSSK

by

Môj pôvodný plán bol vystúpiť v Liptovskom Mikuláši, dať si pivko a v pokoji preskúmať pod Chopkom Demänovskú dolinu. Ale už po pár km som to otočil: „Preboha, to co tu tí betonoví developeri zrobili? Petržalku?“ Všetko usmernené, zabetónované, korigované, komerčné, na hony vzdialené nostalgickým spomienkam na pokoj a kľud tejto doliny. Otáčam. Toto nemusím. Prehupnem sa do vedľajšej Jánskej doliny. Tá má ešte svoju prírodnú tvár. Aj Kaďu mám rád.

Liptovský Ján

Liptovský Ján je vstup do iného, Liptovského sveta. Nádherná dolina. Oveľa menej preľudnená, ľudskejšia, vrúcnejšia. Liptovský Ján sa hrdí okrem Kade, ktorú miestni aj turisti hojne a stále bezplatne využívajú aj vlastným podzemím a Mincovňou. Aj by som sa zastavil, ale až cestou naspäť. Oblaky hrozia búrkou a to ja nemusím.

V Svidovskom sedle sa mám stretnúť z druhou skupinou seniorov e-bajkerov, ktorí tu trávia na cyklovýlete celý týždeň.

Prvé asfaltové kilometre hrozia trochu nudou. Tá však končí presne na križovatke turistických trás. Oficiálny cyklochodník vedie okruhom okolo vrchu Ohnišťa (1538 m.n.m.) cez Svidovské sedlo. Miestni ma však ubezpečujú, že po neznačených zvážniciach sa dostanem oveľa vyššie, až k skalnému úpätiu Malého Ďumbiera, ako Štiavnicu miestni volajú.

Cyklotrasa je temer dokonalá. Šotolinový podklad drží a ja si to môžem pustiť čo sily stačia. Podchvíľou som na Svidovskom sedle.

Druhá partia už netrpezlivo čaká. Práve absolvuje mykologický kurz od miestnych hubárov. Vyznajú sa. Presne vedia, kde čo rastie. Všetky kopce majú mnoho krát zbrúsené. Vedia kde sú medvede, čučoriedky aj brusnice. Poradia mi aj kadiaľ sa vyštverať do sedla na Kráľov stôl a Rovnú hoľu. Priamo pod Ďumbierom. „Nóóó, ak si dobrý, tak to až do sedla dáš“, hecujú ma a ja presne to potrebujem.

Odfotíme sa pri značke a seniorská úderka radšej trieli dole. „Pifko a kaďa.“ Skvelý plán. Ale nie pre mňa. Ďalej pokračujem sám.

Neoficiálny chodník stúpa až na vrchol Ohnišťa. Ale pod vrcholom točím. Žiadne značky iba božské ticho. Napriek tomu točím. Naozaj točím, lebo medveďov sa bojím. 🙂

Padák ku horárni, kde je križovatka trás zvládam za pár minút. Rozhodol som sa preskúmať lokálne zvážnice a vyšliapať, kam až do pôjde. A ide to vysoko. Naozaj vysoko. Dostanem sa až na miesto, kde sú už šutre o veľkosti nad moje technické schopnosti. Pre mňa s bajkom ďalej cesta zarúbaná. Točím a spúšťam sa do Jána. Po dve a pol hodine šliapania do vrchu a zaslúžených 1448 výškových metroch som spokojný.

 

 

Pifko a miestna Kaďa na otlaky. Kaďa je názov termálneho prameňa v obci Liptovský Ján. Atraktivitu z tejto lokality robí fakt, že kúpanie v prameni je bezplatné a okolitý areál je dobre udržiavaný. No a samozrejme voda v ňom už stáročia preukazuje svoje liečivé vlastnosti. Je to pekné miesto, najmä preto, že prameň pôsobí pôvodným prírodným dojmom – nie je to len ďalšie kúpalisko s bazénmi. Celková scenéria robí v tomto prípade svoje. Budí dojem prírodného wellnesu. Tento prameň je jedným z množstva výverov, ktoré sa nachádzajú roztrúsené v Jánskej doline a okolí.

Začínam parťákov chápať. Hneď vedľa Kade objavujem jedno z naj“retro“ občerstvení. Oceňujem miestne tabule ale langoš s kečupom naozaj nemusím. Stretávam sa s Veľko Krtíšskou partiou, ktorá organizuje prvý ročník behu vinicami. Parádna akcia, ktorú treba podporiť.

 

Do Liptovského Jána sa na rozdiel od Demänovskej doliny každoročne vraciam. Zbožňujem ten kľud a ticho. Dúfam, že to takto aspoň pár rokov vydrží.

Hurá do vlaku. Ak nemá vlak vyhradené miesto pre bicykle, nastupujete vždy vpredu alebo vzadu. Zvyčajne zatarasíte východ, tak je lepšie byť blízko a v pozore na každej stanici. Až v Mikuláši prestupujem opäť do moderného rýchlika, kde môžem bicykel pokojne zavesiť. A pohneme sa znova. O krok v diaľ. 🙂

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *