Kúsok nad Svätým Jurom, ukrytý v objatí malokarpatských lesov, sa prebúdza spiaci gigant. Hrad Biely Kameň, kedysi pýcha Svätojurského panstva, už nie je len hromadou kamenia stratenou v húštine. Vybrali sme sa priamo k jeho hradbám, aby sme zistili, ako novodobá hradná pani Monika Winczerová a združenie Castrum Sancti Georgii kriesia túto majestátnu pevnosť. Objavte s nami príbeh o neuveriteľnom odhodlaní, stredovekom murárstve a pozitívnej energii, ktorú pocítite hneď, ako vstúpite medzi jeho múry.
Hrad Biely kameň rastie
Malokarpatský hrad vstáva pozoruhodne rýchlym tempom z ruín, do rastúcich múrov sa vracia niekdajšia pýcha. Na jeho obnove pracujú ľudia, ktorým na Bielom Kameni záleží a snažia sa nepodľahnúť frustrácii z toho, že ministerstvo kultúry mešká pol roka s dotáciami pre hrady. Pretože sezóna, počas ktorej sa na hrade dá pracovať, nepočká. Čas je predsa Pán. Už raz hrad pokoril, teraz sa mu Biely Kameň pomocou dobrovoľníkov snaží vzdorovať.
Zastavujem sa pri skupine pracujúcej na západnom úseku hradby. Nájdem tu IT-čkára, dobrovoľníka, ktorý považuje zmysluplnú fyzickú aktivitu za najlepší reset hlavy. Aj usmiateho murárskeho majstra Michala, ktorý chce kus svojej práce nechať v múroch ako odkaz svojim dvom synom. Aj zamysleného Petra, ktorý opravuje historické budovy a toto je pre neho možnosť získať inú skúsenosť.
Dôchodca, miestny veterinár Ján Pospíšil, ktorý je Monikinou pravou rukou, odloží lopatu a ochotne ma k šéfke odprevadí. Monika nezaháľa, usmerňuje všetky práce, chváli všetky šikovné ruky a motivuje k ďalším výkonom. Aj keď je sparný deň a tridsaťšesť stupňová horúčava dáva chlapom zabrať. Predstaví mi Jaroslava Brunca, jedného z partie naslovovzatých odborníkov na obnovu torzálnej architektúry z Moravy. Prišli sem z hradu Lietava, kde nadobudli cenné vyše dvadsaťročné skúsenosti s obnovovaním hradných múrov.
Práca dobrovoľníka
Ak stretávate na potulkách slovenskými hradmi ľudí, ktorí sa v pote tváre ťahajú s ťažkými kameňmi a murujú, kým si vy robíte pekné fotky do rodinného albumu, bude pre vás možno zaujímavé nahliadnuť aj do ich sveta.
Partia, ktorá prikladá svoje ruky a odbornosť k obnove Hradu Biely Kameň, má dvoch zakladajúcich členov. Okrem Jaroslava Brunca tu už tretí rok muruje aj Aleš Hoferek. Autor kníh Hradní zříceniny na Slovensku : 44 hradů a hrádků středního a západního Slovenska a Ochrana zrúcanín v kultúrnej krajine. Občas sa ku ním niekto pridá, vydrží rok, dva a potom ide po svojom.
Jaroslav mi približuje tajomstvo ich hradnej kuchyne – ako sa zarába malta. Nedáva sa do nej cement, lebo ten sa nemá rád s kameňom. Má totiž nevhodnú rozťažnosť a po pár rokoch by obnovené murivo zničil. Dobrou voľbou sa ukázalo pridávanie metakaolínu do vápennej malty. Používajú sa vyťažené hrudy vápna, piesok, to všetko za zaleje vodou a nechá dvadsaťštyri hodín pôsobiť.
„Toto máme rokmi odskúšané, malo by to vydržať a prežiť nás,“ teší sa Jaroslav. Už menej ho teší, že náradie, ktoré si nechávajú zamknuté na hrade, im občas niekto ukradne. Sám dokonca niekoľkokrát prenasledoval zlodejov na motorke. Na Bielom Kameni sa im to zatiaľ nestalo, ale Janko Pospíšil pripomenie záškodníkov, ktorí im pred dvoma rokmi vypustili obrovské nádrže s vodou, ktorú na hrad namáhavo dopravili hasiči.
Odbornosť potrebnú pri obnove hradu získava človek podľa slov Jaroslava najviac v praxi. On sám veľa toho prečítal a mal aj horolezecké skúsenosti, ktoré sa pri robote často zídu, lebo všade nie je možné dať lešenie. A predovšetkým treba s hradom žiť a to doslova. S partiou často na hrade prespávajú, občas v noci počujú, že niečo spadne a už to riešia. Prioritou je totiž pre nich bezpečnosť návštevníkov hradu.
Nocľah na hrade
Keď spomenie nocľah na hrade, spozorniem a pýtam sa ho, či zažil na hradoch strašenie a len čo prikývne, už kladiem ďalšiu otázku, aký má k týmto mystickým záležitostiam postoj, či tomu verí alebo je skeptický…
„Človek k tomu nemusí mať žiaden postoj, proste sa to odohralo,“ vysvetľuje Jaroslav. „Už som zažil jedného skeptika, ktorý sa chválil, ako na takéto veci neverí a nasledujúce ráno utekal z hradu a potom už prespával v penzióne pod hradom. Moja príhoda sa viaže s hradom Likava. Legenda hovorí o tom, že hradný pán pri úteku pred cisárskym vojskom zakopal so sluhom svoje poklady, následne sluhu zabil a chcel utiecť z hradu podzemným tunelom, čo sa mu nepodarilo. Dobyvatelia hradu ho pri úteku zabili a sluhov duch doteraz stráži pánove poklady. Tridsiateho apríla je Valpurgina noc, kedy zem vydáva svoje poklady a práve v tú noc sme boli na Likave. Zjavil sa mi démon, chudý chlap s kapucňou na hlave, ťahal ma za nohy a chcel ma zhodiť z hradieb, verte tomu alebo nie.“
Nuž, veríme mu. A potešia ma jeho slová o tom, že na Bielom Kameni sa mu ešte nič také neprihodilo, práve naopak, cíti z neho neuveriteľne pozitívnu energiu. Už na ňom prespal viac ako šesťdesiat nocí a žiadne strašidlo. Tak teraz neviem, či zrovna takáto informácia pritiahne na hrad viacej návštevníkov, ktorí obvykle bažia po strašidlách.
Hrad Biely Kameň a jeho obnova
„Začíname pracovať zhruba od konca marca, limituje nás počasie, predovšetkým teploty, ktorý by mali byť nad päť stupňov, aby vyzrela malta. Múr vytiahneme do výšky dva a pol metra a potom býva technologická prestávka,“ hovorí.
Do rozhovoru vstúpi Monika, ktorá vysvetľuje, že práve tieto stavebné podmienky spôsobili, že sa bolo treba rozhodnúť vzhľadom na meškajúcu dotáciu z ministerstva kultúry, či budú aj tento rok pokračovať.
„Musela som sa rozhodnúť, či murovať alebo nie a riskla som to. Nevzdávam sa nádeje, že dostaneme od štátu nejaké financie, preto som podpísala zmluvy s dodávateľmi, ktorých by som nerada sklamala. Veď živia svoje rodiny, platia hypotéky a navyše sú veľmi vyhľadávaní odborníci, čo je zvlášť cenné v remesle, ktorým je obnova torzálnej architektúry, špeciálne murovanie, kde sa musí dodržiavať množstvo predpisov a nariadení od pamiatkarov. O takýchto odborníkov je dračka a hrad ich potreboval. Ak peniaze z ministerstva nedostaneme, faktúry nebudeme mať z čoho zaplatiť a o majstrov kvôli tomu prídeme. Malá kompenzácia za nedostatok podpory od štátu bolo, keď sa ozvala firma Celox z Viničného, že chcú prispieť na obnovu pamiatky a poslali nám tritisícpäťsto eur. Také niečo sa ešte doteraz nikdy nestalo, že by sa sponzor ponúkol sám od seba. Vždy musím veľmi bojovať aj o podporu v hodnote rádovo stovák eur,“ objasňuje mi neľahkú situáciu.
Novodobá hradná pani
Keď som pri jej rozprávaní, ako trávi okolo hradu štyridsať hodín týždenne, až jej deti hovoria, že sa s ňou nedá o ničom inom baviť ako o Bielom Kameni a priateľ namiesto randenia s ňou vláči na hrade kamene, tak sa mi hodila Monika Winczeová viac ako hradná pani do konceptu princeznej hodenej drakovi, ktorý požiera to najvzácnejšie, čo vám patrí. Čas. Ten nemá kvôli hradu takmer žiaden. A keď sa jej pýtam, či by do toho s terajšími vedomosťami a skúsenosťami išla, spontánne odpovie, že nie. Ale v jej očiach vidím niečo celkom iné.
Práve ona bola tým človekom, ktorý sa už nemohol pozerať na to, ako svätojurský hrad, pyšná kamenná pevnosť s niekoľkými vežami a rozšíreným palácom s gotickou kaplnkou, končí ako ruina nad kopcom, z ktorej si občas domáci uchmatli kamene ako stavebný materiál a les dokončuje dielo skazy. Ostatné slovenské hrady mali šťastie, že sa už pred desaťročiami začalo s ich obnovou, ale Biely Kameň nikoho nezaujímal, ani mestu sa nechcelo zachraňovať hrad, ktorý ležal na súkromnom pozemku. A dnes je všetko inak.
Podpora štátu s otáznikom
Človeka musí hnevať, že v prípade dotácie od ministerstva je rovnaký meter na všetkých. Pre tých, ktorí získavajú financie aj pre svoje súkromné nehnuteľnosti. Ako sú trebárs aj meštianske domy, drevenice a podobne a pre tých, ktorí bezodplatne opravujú hrad pre širokú verejnosť, pre nás všetkých. A tak chodím po hrade a vidím ťažko pracovať odborníkov, aj dobrovoľníkov, aj ženu, ktorá to všetko zastrešuje. Zháňa financie, sponzorov a brigádnikov, behá po úradoch, vybavuje, obetuje pre to všetok svoj voľný čas natoľko, že lekár stanoví u nej vysokú prepracovanosť. A pri tom mi napadá, že tak ako v ďalekej minulosti, aj teraz si vyberá hrad vysokú daň u svojich staviteľov.
Rozprávanie o hrade Biely Kameň bolo dnes predovšetkým o ľuďoch z hradu, ktorým učarovalo oživovanie jeho kamennej podoby. Vďaka nim sa môžeme kochať krásou starej majestátnosti.
Vydajte sa za tajomstvom Bieleho Kameňa
Hrad Biely Kameň už nie je len nemým svedkom minulosti, ktorého pohlcuje les. Je to miesto, ktoré pulzuje novou energiou a každým dňom odkrýva svoje dávno stratené tajomstvá. Či už vás láka predstava stredovekej sály ukrytej pod zemou, alebo chcete na vlastné oči vidieť, ako poctivá vápenná malta spája stáročné kamene, tento hrad si vás podmaní.
Keď nabudúce pôjdete okolo, nezastavte sa len na krátku fotku. Skúste sa na chvíľu stíšiť a navnímať tú neuveriteľnú lopotu, ktorú tu dobrovoľníci zanechali. Možno tam hore, medzi múrmi, ktoré prežili turecké vpády aj stáročia zabudnutia, nájdete odpovede, ktoré v meste nenájdete. A kto vie, možno práve vaša návšteva alebo drobné povzbudenie bude tou ďalšou kvapkou energie, ktorú tento malokarpatský klenot potrebuje k svojmu úplnému znovuzrodeniu.
Náš tip na záver: Ak chcete zažiť atmosféru hradu naplno, vyberte sa sem v podvečer, keď sa svetlo láme cez koruny stromov a dopadá na čerstvo zakonzervované hradby. Vtedy Biely Kameň rozpráva svoje príbehy najhlasnejšie.
Všetko o aktuálnych prácach a možnostiach podpory nájdete na: www.hradbielykamen.sk
Kto finančne podporuje obnovu hradu?
Nedá sa v tejto súvislosti ešte nespomenúť podporovateľov, ktorí finančne prispeli na obnovu hradu. A tými sú okrem spomínanej firmy Celox aj JTI Slovak Republic, Malokarpatská komunitná nadácia – Revia, mesto Svätý Jur, Bratislavský samosprávny kraj, nadačné fondy spoločností DELL a Slovenské elektrárne, nadácie Tesco, SPP, EPH, Pontis, firmy Henkel Slovensko, DXC Technology, ako aj desiatky drobných darcov a 2% dane.
