Vína St. Emilion majú určite čarovnú moc. Existujú opojné miesta, ktoré ťa zmenia. St. Emilion však nie je jedno z nich. Tento región ťa nezmení. St. Emilion ťa opije.

A úprimne – to je lepšie.

🎙️Nerád čítaš? Vypočuj si podcast

GPS, kukurica a prvá lekcia pokory

Prvýkrát sme prišli autom. S entuziazmom, navigáciou a naivnou vierou, že Francúzi zadávajú GPS súradnice rovnako ako zvyšok ľudstva.

Nezadávajú.

Francúzske súradnice majú vlastnú filozofiu. Vychádza z predpokladu, že ak tam naozaj chceš prísť, nájdeš si cestu sám. (v angličtine: East, West vo francúzštine: Est, Ouest) To „O“ nie je nula. To je západ. GPS nás neposlala do vinice. Poslala nás do kukuričného poľa. Nie omylom. Skôr ako test charakteru.

Stratili sme dobrú hodinu. Pozerali na pole, na navigáciu a na seba. A niekto povedal: „Dáme víno?“

Logické.

Bordeaux na cintoríne

Najbližší supermarket. Fľaša Bordeaux s hrdým nápisom appellation contrôlée. To nemôže byť zlé. Na ochutnávku sme našli jediné pokojné miesto – cintorín.

Rozložili sme sa pri starom náhrobku. Otvorili fľašu a s hlbkou vierou v očiach naliali. A potom nastalo ticho.

Víno bolo… presne také, ako by ste čakali od vína kúpeného v slovenskom Lídli a otvoreného na cintoríne. Bez chuti, bez vône, bez duše. Malo s "grand cru" spoločné asi len farbu. Vtedy sme pochopili prvú dôležitú vec: Appellation contrôlée zo supermarketu je ako michelinská hviezda na pumpe. Technicky možné. Prakticky podozrivé.

So syrom to bolo o niečo lepšie. Ale len preto, že syr mal chuť.

Vinice St. Emilion: víno alebo bicykel?

Keď sa konečne dostaneš do viníc St. Emilion, pochopíš, že je to úplne iný svet než Médoc.

Žiadne korporácie. Žiadne návštevnícke centrá. Len malé rodinné château a ľudia, ktorí ti nalejú víno a pozerajú sa na teba tak, akoby ti práve odovzdávali rodinné dedičstvo.

„Toto je najlepšie víno, aké tu máme,“ tú vetu sme počuli asi pätnásťkrát. Po treťom pohári začneš veriť každému.

Najlepší spôsob, ako to celé prejsť, je na bicykli. Lenže… Keď piješ, nemal by si bicyklovať. A keď nepiješ – čo vlastne robíš v St. Emilion? Toto je dilema, ktorú som nevyriešil ani na druhý pokus.

Po tretej návšteve grand cru château sme pochopili dve veci. Za prvé: každý tu má to najlepšie víno na svete. Za druhé: musíme odbočiť z hlavných turistických trás.

Strýc, ktorý nám ukázal smer

Po pár degustáciách sme pochopili, že musíme odbočiť z hlavných turistických trás. A tak sme odbočili do Montagne. Prvé vinárstvo – zjavne väčšie družstvo - zatvorené. Strýc, zapínajúc si traky na menžestrákoch, prišiel odomknúť po štvrťhodine. Zjavne sme ho zobudili zo siesty. Pozrel sa na nás tak, ako sa pozerá človek, ktorému práve prerušili život.

Ochutnali sme. Zrazu sme stáli pred vínom rovnakým alebo lepším ako na turistickej zóne – za tretinu ceny. Sem turisti ešte nedorazili. Alebo ak áno, strýc ich odradil pohľadom.

Spýtali sme sa ho: „Keby si mal on sám kúpiť jedno víno z tejto oblasti, ktoré by to bolo?“

Chvíľu mlčal. Potom povedal: „Thomas Tui.“

Zdvihol telefón a čosi francúzsky vysvetľoval. Kolegov syn, ktorý žil roky v Paríži a hovoril plynule po francúzsky, nám to preložil so sotva potláčaným úsmevom: „Mám tu troch chlapíkov zo Slovákov. Celkom milí ale veľa nakecajú. veľa nekúpia ale niečo kúpia.“

Ani sme nevedeli kam presne nás poslal. Len adresu. Až keď sme uvideli príjazdovú cestu k château  La Couronne, bolo jasné, že sme postúpili do vyššej ligy.

Thomas Thiou a víno ako náboženstvo

Dostali sme sa do vinohradov, ktoré mali pod koreňmi natiahnuté vlastnú závlahu i kúrenie. Thomas Thiou nás už čakal. Nepôsobil ako vinár. Pôsobil ako človek, ktorý sa rozhodol, že víno bude robiť po svojom – a svet sa prispôsobí. Kým väčšina Bordeaux vín je klasické blendované cuvée, Thomas robí čistý Merlot. Sám. Po svojom a zdá sa, že nekompromisne.

Hodinu nám rozprával o pôde. Hodinu v chateau o sudoch a trení. Ochutnávali sme priamo zo sudov. Lepší Merlot som v živote nepil. Potom príde ten moment potvrdenia. Cena.

Najlacnejšia fľaša: 43 eur.

Pozreli sme sa na seba.

A potom sme si spomenuli na Château Petrus. Najslávnejšie meno bordeauxského Pomerolu. Fľaša ich štandardného ročníka začína na štyritisíc eurách. Najstaršie historické ročníky (1945) sa predávajú za jedenásťtisíc a viac za fľašu.

Jedenásťtisíc eur za fľašu vína. Existujú ľudia, ktorí to zaplatia? Áno, bez rozmýšľania.

Opýtali sme sa jedného miestneho someliéra, či aj on niekedy ochutnal víno za tisíce.

„Občas príde tá chvíľa," povedal s úsmevom. „Raz za čas k nám zavíta rusky alebo čínsky hovoriaci vyšší úradník so svojou suitou. Vínu sa veľmi nerozumie, ale povie: otvorte mi to najdrahšie čo máte. Otvoríme. On ochutná a povie: ‚nič moc' a odloží pohár. Ostatní ho úctivo nasledujú, prikyvujú a idú ďalej. Vtedy prichádza naša chvíľa."

Z tohto pohľadu je 43 eur za Thomasovu reservu naozaj hubička. Kúpili sme každý po tri fľaše. Thomas sa s veľkým nadhľadom usmial, zobral ešte niekoľko otvorených fliaš a podal nám ich: „To máte na večer, mládenci.“

1820 kilometrov ticha

Cestu domov sme dali na jeden záťah. 1820 kilometrov. Auto plné vína. Štart o tretej ráno.

Môj syn povedal za celú cestu tri slová: „Áno, áno a nie.“ V poradí na otázky či chce cik prestávku, či mu kúpim niečo na jedenie a či nás nechce prestriedať za volantom.

Pri Bratislave sme už boli vo fáze, keď ponorková nemoc testuje charaktery a ticho reže.

Víno sme previezli. Vzťahy prežili. Tesne. Do Bordeaux autom na jeden záťah nikdy viac.

Druhý pokus: múdrejší, ale nie dosť

O päť rokov neskôr sme sa vrátili. Letecky. Múdrejší o jedno rozhodnutie. Bývali sme priamo vedľa Lýcea Václava Havla. Historické mesto, katedrály, múzeá, jeho parky a múzeum vín sme objavovali na bicykloch, električke, lodných trajektoch. Tentokrát viac kultúra a menej GPS a kukurica.

Ale nedalo nám.

Jeden deň sme nasadli na vlak a vystúpili priamo na stanici St. Emilion. Cez stredovekú bránu Porte Brunet sme vošli do mesta, ktoré sa za päť rokov zmenilo – turistov pribudlo, autenticity ubudlo, ceny šli jedným smerom. Objavili sme sieť vápencových jaskýň kedysi slúžiacich na uskladnenie vína.

Prešli sme arkádami Cloître des Cordeliers, kde z niekdajších cirkevných priestorov urobili obchodnú pasáž s kaviarňami. Vystúpali sme na vežu Monolithic Church. A na Kings Tower – La Tour du Roy – kde sa každoročne stretávajú najvýznamnejší bordeauxskí producenti a v tichosti si dohadujú ceny na ďalšiu sezónu.
Tip: na vežu kostola úžasným výhľadom sa dostanete celkom ľahko, kľúče vám dajú na informačnom centre.

Investičná katastrofa

Po piatej degustácii Vína St. Emilion sa mesto zmení. Uličky sú krajšie. Ľudia múdrejší. Predajcovia úprimnejší. To je nebezpečná fáza. Práve sme sa rozhodli založiť investičnú archívnu vinotéku. Jej základom sa mal stať archívny ročník Château Trianon.

Kúpili sme ho. Zabalili. Niesli ako relikviu. Na stanici sme čakali medzi unavenými, mierne tackajúcimi sa turistami asi hodinu. Slovo dalo slovo, pozreli sme sa na seba. Potichu som vytiahol nožík, niekto podal pohár.

A investícia skončila skôr, než začala.

Vína St. Emilion a ich poučenie

Musím priznať jednu vec. Bola to najlepšia investícia, akú sme kedy spravili. Pretože v St. Emilion neexistuje nič také ako archivovanie vína. Existuje len moment, keď ho otvoríš.

A ten moment príde vždy skôr, než si plánoval.

📍Praktické tipy pre návštevu St. Emilion

• Doprava: Vlak je víťaz. Zabudni na auto a trápenie s GPS v kukurici. Z Bordeaux (Gare Saint-Jean) ide priamy vlak, ste tam za 35 minút a stanica v St. Emilion je len kúsok od historických brán. Navyše, môžete degustovať bez výčitiek.
• Logistika nákupu: Ak kúpite viac fliaš, väčšina vinárstiev (ako Thomas Thiou) vám ich vie dnes poslať kuriérom priamo domov. Šetrí to chrbát aj "ponorku" v aute na 1820 kilometroch.
• Kedy ísť: Ideálne sú máj, jún alebo september. Vyhnete sa hlavným prázdninovým davom a spaľujúcim horúčavám, ktoré v kombinácii s červeným vínom vedia človeka rýchlo "odpáliť".
• Rezervácie: Pri slávnych menách (Grand Cru Classé) si návštevu a degustáciu dohodnite týždne vopred online. Ak hľadáte autenticitu a "strýka v manšestrákoch", zamierte do satelitných oblastí ako Montagne-Saint-Émilion alebo Lussac.
• Obuv: Mesto je plné strmých uličiek a mačacích hláv (vápencové dlaždice). Nechajte lakovky doma, potrebujete niečo, v čom sa po treťom pohári nepotknete.

❓Často kladené otázky (FAQ)

Príspevok Vína St. Emilion na dvakrát: Sprievodca pre turistov, ktorí obľubujú „opijný“ vínny mok zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Vonku pršalo, tak sme sa rozhodli vydať tam, kde história dýcha prachom a vínom. Keď som vošiel do Musée d'Aquitaine, celé Bordeaux za dverami ostalo akoby v inej dimenzii. Vzduch tu bol ťažší, akoby nasiaknutý všetkými príbehmi, ktoré sa tu nazbierali za stáročia.

Tiež vidno, že za stáročia vinárske regióny hodne zbohatli a môžu si dovoliť naozaj veľkolepé prezentácie. Podobne ako múzeum vín, ani tu som nenašiel žiadne sterilné vitríny plné zabudnutých vecí – toto múzeum bolo živé. Dýchalo pieskom pravekých pobreží, šumelo lodnými plachtami a voňalo starým papierom kroník, ktoré si pamätajú viac ako my všetci dokopy. A interaktívne.

Pravek: Prvý odtlačok v blate

Ako v každom múzeu, začíname v hlbinách času – ešte predtým, než Bordeaux bolo Bordeaux. Kamenné nástroje, hroty šípov, amulety. Človek si nemohol pomôcť a predstavoval si, ako pred tisíckami rokov nejaký lovec, unavený a spotený, zvieral v ruke kus pazúrika a kreslil po skale zvieratá a akty.

A tá Venuša z Laussel – drobná soška ženy, ktorú niekto vyrezal do kameňa pred 35 000 rokmi. Drží v ruke roh, možno ako symbol hojnosti. Možno len preto, že sa to vtedy tak robilo. A možno je to odkaz, že už vtedy ľudia snívali (podobne ako naši politici) o poľovačkách a lepších zajtrajškoch.

Rímska Burdigala

Víno, obchod a všadeprítomný Herkules. Prechádzam do čias, keď Bordeaux bolo Burdigala, a mám pocit, že sa ocitám v starom prístave. Rímske mince, amfory, kúsky mozaík. Pred jednou vitrínou sa zastavím dlhšie – bronzová socha Herkula. Naozaj by som mal viac cvičiť.

Je ošúchaná vekom, ale stále v nej cítiť silu. Ktovie, možno kedysi stála v nejakom bohatom dome a teraz tu len mlčky pozoruje návštevníkov, ako sa snažia pochopiť svet, ktorý už dávno zmizol.

Vek viery a vína

Stredovek v Bordeaux nebol len o hradoch a rytieroch, ale aj o obchodníkoch, cirkvi a zakladaní vinohradov. Bola to doba, keď mesto začalo rásť na obchode – hlavne s vínom, ktoré putovalo do Anglicka a ďalej do sveta. Hovorí sa, že ak chcete pochopiť Bordeaux, musíte pochopiť jeho vzťah k vínu. K tomuto názoru sa pridávam a rád plním.

V jednej z vitrín Musée d'Aquitaine je stará drevená nádoba na víno a ja si predstavujem, ako ju pred stáročiami nakladali na loď smerujúcu do Londýna. Vtedy sa pilo mladé, surové, bez dnešných pravidiel a apelácií. Možno chutilo horšie, ale určite malo viac príbehov.

18. storočie: Zlatý vek, ale za akú cenu?

Tu sa tempo výstavy mení. Bordeaux sa stalo bohatým, obchody sa rozrástli. Ale prišla aj temnejšia kapitola – obchod s otrokmi. Múzeum sa na to nepozerá cez ružové okuliare. Zlatý vek, ale za akú cenu?

Vystavili tu dokumenty, lodné manifesty, reťaze. Čítať mená ľudí, ktorí boli predaní ako tovar, je nepríjemné. Boli ich tisíce a ,mnohí neprežili ani otrockú cestu z kolónie na lodi. Úradoval skorbut. V rovnakej dobe, keď Bordeaux bohatlo na víne a cukre, otroci zomierali v neľudskej robote i na lodiach. Hlavne, že obchod prekvital.

Nie je to príjemná myšlienka, ale je sympatické že sa na tú dobu dokázali Francúzi kriticky pozrieť a vyrovnať sa s tým.

Staré mesto s mladou dušou

Moderné Bordeaux. V posledných sálach už cítim návrat do súčasnosti. Fotografie mesta, plagáty z 20. storočia, záznamy o tom, ako sa Bordeaux menilo. Mesto, ktoré bolo kedysi len obchodným prístavom, sa stalo centrom kultúry, gastronómie a aj študentského života. Mimochodom bývame vedľa Havlovej univerzity.

Napriek všetkým zmenám stále cítiť minulosť mesta v každej uličke, v každej pohári vína, v každom starom kamennom dome. Zastavme sa ešte pri víne. Jeho buket prechádza všetkými expozíciami.

Bordeaux mesto vína

Bordeaux je najmä tekutá legenda, ktorá tečie v pohároch po celom svete. Každá ulica tu dýcha históriou vinárstva, od starých prístavov, kde sa sudy nakladali na lode, až po elegantné vinotéky, kde sa ochutnáva s rešpektom hodným oligarchov. Prirodzene, víno má v Akvitánskom múzeu svoje významné postavenie.

Tisícky Grand Crue Chateau nám zastúpila jedna legenda: Mouton Rotschild.

Víno v Bordeaux nie je len nápoj, ale kultúra, tradícia a spôsob života a my sme radi tomuto čaru podľahli Slávne vinice Médoc, Saint-Émilion či Pessac-Léognan tvoria svätú trojicu vínnej dokonalosti, ktorú každý vinár musí zažiť.

Bordeaux je zároveň moderné a pulzujúce mesto, čo sa odráža aj v jeho architektúre a gastronómii. V La Cité du Vin sa učíte o víne ako o umení, zatiaľ čo na brehu Garonne si ho jednoducho užívate s výhľadom na západ slnka. Každý dúšok Bordeaux vám otvára nové dimenzie. A keď raz ochutnáte, už nikdy nebudete vnímať vína rovnako.

Musée d'Aquitaine ako pamäť Bordeaux

Keď vychádzam von, slnko svieti na staré fasády a na chvíľu mám pocit, že sa stále nachádzam niekde medzi storočiami. Musée d'Aquitaine nie je len miestom, kde sú vystavené staré predmety – je to priestor, kde história Bordeaux stále dýcha.

A keď sa prechádzam cez mesto, ktoré dnes žije svojim vlastným tempom, uvedomujem si, že minulosť tu nikdy úplne nezmizla. Stačí sa len započúvať.

Príspevok Musée d’Aquitaine: Cesta časom v srdci Bordeaux zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Keď sme vošli v Bordeaux do Musée d'Aquitaine, vzduch tu bol síce čistý a stabilný, ale niečo v ňom vibrovalo. Možno to bolo svetlo, ktoré sa odrážalo od starých surfových dosiek, možno farebné havajské košele, ktoré ako duchovia viseli v priestore alebo len surfovanie na vlnách havajskej kultúry, do ktorých nás výstava vtiahla.  Možno to bol len pocit, že sa chystáme vkročiť do sveta, kde čas meria príliv a rytmus života určujú vlny a vietor.

Prvá skúsenosť so surfom

Keď sa prkno rozhodne ísť svojou cestou. To bolo pred veľa rokmi, Keď sme s Hankou objavovali na Bali Kuta Beach. Pravidelné vlny  a požičali sme si surfy. Dali nám základnú inštruktáž. Easy. Do mora sme vliezli s veľkým sebavedomím a ešte väčším surfovým prknom. Dnes bol deň, keď som mal chytiť svoju prvú poriadnu vlnu.

Základný plán bol jednoduchý: ľahnúť si na prkno, pádlovať ako zmyslov zbavený a v správny moment sa postaviť. Realita? V momente, keď sa ku mne blížila vlna veľká asi ako priemerný rodinný hatchback, som zistil, že pádlovanie je náročnejšie, ako sa na YouTube videách zdá.

A potom to prišlo. Zacítil som, ako ma vlna zdvihla. Toto je ono! Som kráľ oceánu! Boh mora! Kým mi prkno nepovedalo „čau“.

Jedna sekunda vznešeného letu. Druhá sekunda voľného pádu. Tretia sekunda? Oceán si ma vzal a točil ma ako ponožku v práčke. Hlava dole, nohy hore, ruky netuším kde. Na chvíľu som sa stal súčasťou vlny, nerozoznateľný od rias a náhodných plastových fliaš, ktoré sa sem dostali z pevniny.

Keď ma more konečne vypľulo späť na hladinu, vykašliaval som litre slanej vody a snažil sa zistiť, kde je sever. Moje prkno už medzitým odplávalo preč, spokojné, že sa nemusí ďalej nechať týrať neskúseným jazdcom. Hanku sme našli o 100 metrov ďalej. Do vody viac nevliezla.

Ležal som na chrbte, nad hlavou modré nebo, v ušiach šum mora. A uvedomiac si, že som absolútne zlyhal, objednal som si maséra. Vo Francúzsku ma surfovanie na tejto nečakanej kultovej výstave objavilo znova.

Jack London - Kalifornia

Vedeli ste, že popularizácia surfu vďačí za veľa Bielemu Tesákovi? Jack London, známy najmä ako spisovateľ dobrodružných príbehov, bol jedným z prvých ľudí, ktorí priniesli myšlienku surfovania do západného sveta. V roku 1907 navštívil Havaj, kde sa nadchol pre „board riding“ – jazdu na vlnách, ktorú tamojší obyvatelia praktizovali už stáročia.

Pod vplyvom toho, čo videl, napísal článok "A Royal Sport", ktorý vyšiel v The Lady’s Home Companion. Opisoval v ňom krásu a vzrušenie surfovania, čím pomohol šíriť jeho popularitu mimo Havaja. V článku zachytil, ako havajskí surferi dokázali s gráciou a silou ovládnuť vlny, pričom ich prirovnal k niečomu takmer božskému.

Londonov text síce surfovanie hneď nepreslávil, ale prispel k tomu, že sa naň začalo pozerať ako na viac než len miestny zvyk – stal sa symbolom slobody a harmónie s prírodou. Možno nebol prvý, kto sa na dosku postavil, ale určite bol jedným z prvých, ktorí o tom dokázali pútavo písať.

Odvtedy už nebolo cesty späť. Čím viac ľudí sa na vlnách húpalo, tým viac sa surfovanie menilo – z hry polynézskych náčelníkov na subkultúru s vlastným jazykom, hudbou, oblečením a spôsobom života.

V jednej vitríne ležala stará drevená doska – ťažká, nemotorná, ale s dušou. Vedľa nej laminátové modely zo 60. rokov, ktoré boli rýchlejšie, ľahšie a vďaka nim sa surfovanie stalo niečím, čo nepatrilo len vyvoleným. A potom prišli fotky a filmy – Gidget, Endless Summer – ktoré ukázali, že na tejto vlne sa môže viezť (okrem mňa) asi každý.

Bordeaux a oceán

Vo Francúzsku sa tentokrát kultúra miešala so soľou. V Bordeaux sme síce nepočuli hukot Pacifiku, ale oceán tu bol prítomný v každom kúsku výstavy. Na stenách viseli fotografie surferských kmeňov – nebolo to len o športe, ale o rituáli, o komunite, o tom, že každý deň začínaš odznova.

A boli tu aj umelci, ktorí surfovanie pretavili do obrazov a sôch – Cosmic Tubes, Phil Totem, Olivier Millagou. Ich diela nehovorili len o vlnách, ale o čomsi hlbšom: o rovnováhe, o tom, že v živote musíš vedieť kedy sa nechať unášať a kedy pádluješ ako o život.

Očarili nás pôvodné plagáty. Francúzske revolučné motívy i mnohé presahy do rôznych období a všetkých historických súvislostí. Našli sme aj Banksy style. Hneď niekoľko krát.:-)

Keď vyjdeš von, ale stále si tam

Keď sme po výstave vyšli naspäť do ulíc Bordeaux, chvíľu sme len tak stáli. V hlave nám ešte hučal oceán, surfovanie a všetky tie príbehy slobody, ktoré sa v ňom kúpali. Lebo ako sa hovorí – keď zacítiš tú prvú vlnu slobody, už nikdy nebudeš ten istý človek.

Príspevok Surfovanie na vlnách havajskej kultúry: francúzska výstava, ktorá zavoňala soľou a slobodou zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Lac Mont Cenis (taliansky: Moncenisio) je horský masív (3,612 m n.m.). Zberné jazero a priesmyk sa nachádzajú vo výške 2081 m n.m. a spájajú francúzske Savojsko s talianskou Susou. Mont Cenis bol jedným z najpoužívanejších alpských priesmykov až do 19. storočia. My sme sa rozhodli dostať sa na Lac Mont cenis na bicykli.

V stredoveku prechádzali pútnici cez Moncenisio a údolie Susa do Turína po ceste zvanej Via Francigena s konečným cieľom v Ríme. "Aby to bolo za nami." Modlili sme sa podobne ako oni. V roku 1414, Niccolò III d'Este, markíz Ferrara cestoval na tejto trase po návrate z Paríža po stretnutí s Karlom VI. Col du Mont Cenis označil za „dobrý výstup a zlý zostup“. My sme toto označenie trochu popravili: "Zlý výstup, nádhera hore a ešte horší zostup". 

Na Francúzsko tadeto tiahol i mocibažiaci Napoleon. Monte Cenis bol údajne aj priechodom, ktorý Hannibal použil na prekročenie Álp.

Cesta po ktorej si priesmyk zo Sussy vyšliapeme bola postavená v roku 1806. Popri nej vznikol aj monumentálny Frejus rail tunnel. 27,4 km dlhý železničný tunel spájajúci Chambery a Modane z Bardonecchiou a Saint Jean de Maurienne, mesto pod Galibierom. Tunel prechádzajúci popod celý masív, premávku na ceste značne odľahčil a vytvoril tým z cesty ideálnu cyklotrasu.

Z Bardonecchie do Susy

Vyrážame z kempu skoro ráno. Je júl, ale užijeme si aj rukávniky. Prvá etapa je temer kilometrový padák z výšky 1250 m.n.m. na 500 m n.n.

Zatvrdnutí ako dobre odstáta údená krkovička. Kým prídeme do Susy ledva pretočíme nohami. V údoliach je ešte po ránu kosa ako sa patrí. Berty neznalý trasy a výškového profilu si pochvaľuje: "Takto by to mohlo byť každý deň." To ešte nevie čo ja viem. Pred nami je 80 km s celkovým prevýšením (ááááách) 2934 m. Podľa odporúčaní skúsenejších viem, že keď uvidíme priehradné teleso a elektráreň, máme v podstate vyhraté. Jedny serpentíny a sme hore.

Susa je dno. Absolútne dno dnešnej jazdy. Berty naháňa ale ja stále viac zvažujem Cappucino prístup, tzn. odstaviť bicykel dakde na terase, dať si talianske espresso, zmrzlinku a na celý výstup sa vys...ť.

Vyrážame na Mont Cenis

Preveriť nás majú už prvé zákruty. Nie, že by sa nedali. 9% stúpanie, ale furt. Furt. Nepovolí ani na meter. Toto  je už iná poézia ako padák z Bardonecchie. 

Som dobrý matematik a tak počítam, 2093-530=1563. Pokiaľ nebude žiaden brdok. Potom ešte kilometrový výstup naspäť. Je to o hlave a som rád, že na to nie som sám.

300STOP 300STOP

Po tom zostupe som riadne vytvrdol. Stále mám chuť zastaviť a vydýchať sa. Ak nie ja, morálku kazí Berty. Nakoniec pochopíme, že bude lepšie ak si nebudeme dýchať na chrbát, dáme si trochu priestor a pôjdeme každý sám. Pre toho prvého je to vždy motivujúce. Nechce stratiť náskok. Pre toho druhého naopak.

Volím stratégiu zastaviť každých 300 metrov. Výškových. 5 zastávok musí stačiť. Výstup nám ponúka nekonečné panorámy na okolité masívy i do doliny. Miestne "Casy" zas hovoria čo to o veselej minulosti.

Prvá demoralizácia nastáva už po prvom nastúpanom kilometri. Zneužívame prírodu. Berty začne prvý: "Asi bude pršať, možno by bolo lepšie sa vrátiť." "Dajme ešte čosi a uvidíme", kontrujem.

Po ďalších 300 výškových sa situácia obracia. "Ísť do tých mračien je nezodpovedné, otočíme?", skúšam teraz ja. Berty získal svoju chlapskú hrdosť: "Ani bohovi, už to dáme."

Nie jedna. Dve.

Takto sa vzájomne hecujeme, až kým neuvidíme elektráreň. Konečne hore. Ale červík vŕta. Čosi tu nesedí. Elektráreň je nejaká malá, mala byť vrcholom cesty a GPS ukazuje ledva 1700 m n.m. Veľká zrada. Toto nám nikto nepovedal, toto je talianska elektráreň. Tá malá, o ktorej nevieme. Keď sa k nej priblížime zbadáme záverečnú stenu. Prúser. Inak sa to nazvať nedá.

Keď som začínal, takéto pohľady ma dokázali zlomiť. Dnes zo skúsenosti viem, že kde je stena, tam sú serpentíny. A kde sú serpentíny (pokiaľ nie si na Zoncolane alebo Kitzbuhellhorne), tam je pohoda. V zákrute sa vždy vydýchaš.

Ten pohľad keď sa dostanete na hornú hranu vám prajem. Mont Cenis na živo je impozantné. Už ten pohľad nám dodá toľko energie, že zrazu zľahka vyšliapeme aj posledných 150 výškových do hornej úvrate priesmyku. Je tu kostolík a veľmi lokálna krčmička s terasou. A na terase sedí Igor s Tomášom a tlačia nejaký šalát.

Alpské cyklistické priesmyky

• jazero Mont Cenis
• Sestriere

Lac Mont Cenis

S hrdosťou v pohľade to púšťam k terase. Skáčem z bicykla, dvíham ho nad hlavu a od radosti kričím: "Mont Cenííííís".

Všetci na terase sa rehocú. "Je tu niečo na smiech?" Obzerám sa. Sadám k Tomymu a Igorovi, objednávam pivo a šalát, keď prichádza Berty. Zlieza z bicykla, dvíha bajk nad hlavu a reve: "Mont Cenííííís". O chvíľu prichádza ďalší cyklista. Míňali sme ho nad priehradným telesom. Mal kŕč v lýtku a mlel z posledného. Teraz vyzerá lepšie. Zdvíha bicykel nad hlavu a kričí: "Mont Ceníííís". Smejem sa s ostatnými. Začínam chápať tradíciu.

Rýchly zostup

Búrka nás zhodila rýchlejšie ako sme čakali. Ani sme nedojedli keď padli prvé kvapky. Padať v daždi a búrke na cesťáku jeden a pol výškového kilometra sa nikomu nechce. Najmä ak ťa potom čaká ďalších 900 výškových metrov naspäť hore, pod sprchu a do teplej postele, do Bardonecchie. Ani nemám čas preverovať či karbónový rám priťahuje blesky a elektrinu.

Vyskakujeme na bajky a letíme dole. Fotky? Zabudni, pozri sa na mraky za seba. Cestou dole atakujeme 50km/h v daždi. Prší stále viac. Furt lepšie ako v búrke. Zastavujeme premočení do nitky až v Suse.

Ďalší legendárny výšľap za nami. Ak to dal Hannibal zo slonmi, bol by čert aby sme to my vzdali. Len pre úplnosť dodávam, že prechod nieje celoročne otvorený. Dostať sa tam môžete iba v lete, od 15. mája do 31. októbra.

Príspevok S Bertym na Lac Mont Cenis: Kadiaľ už aj Hannibal chodil zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Slza a slučka. Máš už toho plné kecky. Aj cukor, ionťák a nadávky ti došli. Niekoľko kilometrov v 12% stúpaní v tvare lana a na konci 2 kilometre dlhá slučka v tvare slzy, obchádzajúca vrchol Cime de la Bonette (2,860 m n.m.) z oboch strán. Cesta k priesmyku sa pod vrcholom rozdvojuje a vy sa modlíte, aby ste si vybrali ten správny, menej strmý smer. Col de la Bonette. S TdF na najvyššiu cestu Európy.

Taký pohľad a emócie sa vám naskytnú pred cieľom, po vystúpaní temer 1600 výškových metrov. Col de la Bonette je oficiálne najvyššia spevnená cesta v Európe. V roku 2008 a 2015 tadiaľ viedli trasy Tour de France. Cime de la Bonette je skúška morálky.

Giro vs TdF

Každý nadšený "Stravoholic" - cestný cyklista, by mal Tour de France aspoň raz za život absolvovať. Sú na to 3 skvelé dôvody:

1. Francúzi majú skvelé vína.
2. Francúzi majú skvelé syry.
3. Francúzi pečú tie najlepšie bagety na svete.

Nie. Nechcem tým povedať, že Giro d Italia nemá patričnú cyklistickú prestíž. Pre účasť na Gire sú v hre úplne iné dôvody:

1. Taliani majú to najlepšie presíčko za euro na svete. Kdekoľvek na pumpe. Kam sa Francúzi hrabú.
2. Vilko miluje taliansku zmrzlinu a my máme radi Vila.

Col de la Bonette

Po prvom výstupe na Col de la Bonette som si okrem kilogramu magnézia, dvoch pív a sedem zmrzlín tiež naštudoval problematiku výškových metrov. Zistil som, že informácia o najvyššom priesmyku v Európe je CykloHOAX.

Poznámka: CykloHoax (anglické slovo hoax označuje podvod, žart) je klamná správa s cieľom pomýliť alebo zneistiť nadšeného Stravoholika, aby namiesto skutočných 3 najvyšších vrcholov, zdolal iné, menej významné ciele, so zámerom zamedziť mu zapísať sa do análov slovenskej amatérskej cyklistiky.

Je Col de la Bonette skutočne najvyšší priesmyk?

Priesmyk Col de la Bonette stúpa totiž iba do 2715 m.n.m. A my poznáme minimálne tri Alpské prechody, ktoré míňajú vyššiu nadmorskú výšku. Sú to: Col de l'Iseran (2770 m), Stelvio Passo (2757 m) a Col Agnel (2744 m). Ak hovoríme o Európe, je tu aj cesta k Velete (Sierra Nevada, Španielsko), ktorá dosahuje úctyhodných 3,392 m.n.m. Tá ale nemá po celom povrchu asfalt.

Priesmyk Col de la Bonette teda nie je najvyšší priesmyk, ale cesta ktorá obchádza vrchol je určite najvyššia asfaltová cesta. Vysvetlenie: Cime de la Bonette 2860 m.n.m. je vrchol, ktorý však cesta obchádza a jej najvyššia úroveň je vo výške 2802 m n.m. 

Každopádne výstup z Jausiers, odkiaľ sme štartovali vyžaduje vážny rešpekt. Mestečko Jausiers je bránou nielen pre Col de la Bonette, ale aj na niekoľko ďalších nádherných priesmykov, ako sú Col de Large, Col de Cayolle, Col de Allos, či Col de Vars, ktoré Tdf pravidelne zaraďuje do menu. (Trasy zo stravy nájdete v linkoch)

Z Jausers na Col de la Bonette

47 km a vyše 1700 m prevýšenia. Prečo človek niečo také vo svojom voľnom čase dobrovoľne podstupuje? A ešte si za to platí.

Nedávno jedna komerčná televízia v teleráne uvádzala zdolanie Álp veľkými slovami:

"A teraz príde človek, športovec na slovo vzatý. Predstavujeme vám niekoho, kto sa dostal na dvoch kolesách až na vrchol najvyššej cesty Európy, Stelvio pass."

"Nevídali", myslím si: "Ja poznám stovky takých cyklobláznov, sám som to dal 4x :-)". A vtedy to prišlo. Veľká pauza. Vyšiel chlapík v koženej obitej bunde, zamával do kamery a zaťal: "Bol to výkon môjho života. Ledva som ten ťažký stroj udržal. Spojka preklzovala, ale udržal som to, klopil v každej zákrute a dal..."

Skoro som išiel do kolien. "To fakt? Toto?" To v tej Markíze už nadobro zblbli? - malá sarkastická vsuvka

Biker vs biker

Cestou na vrchol sme stretávali desiatky cyklistov. Ale tiež stovky skutočných športovcov: bikerov - motorkárov. Skoro nás dali zopár krát dole. Boli všade. Boli rýchli. Podávali svoj životný výkon. Nespadnúť, správne zaradiť, naklopiť, udržať plyn, aby spojka nepreklzovala, ...

Nie je jednoduché nastúpať najvyššiu cestu sveta. Ale dosť žartov.

Nakoniec sme hore vyšli všetci. Motorkári, aj my cyklisti. Hoci trochu pomalšie. Nie sme až takí športovci. Radosť hore sme však mali všetci preveľkú. Zdolali sme najvyššiu cestu Európy.

O zábavné finále sa postaral opäť motorkár. Odstavil svoju strojovňu, prišiel ku mne a spýtal sa, či si môže poťažkať bycikel."Kľudne", vravím s úsmevom.

Chlapík nelenil, vyzliekol koženú bundu, zdvihol môj bicykel nad hlavu a ... čajočka ho zo zadného sedla jeho strojovne cvakla. Aj takéto zážitky cyklistika na streche Álp prináša.

A ako rozoznáte športovca cyklistu od športovca motorkára hore?

Cyklista sa zubí a rehoce od ucha k uchu. Je šťastný, mokrý, vyčerpaný, objíma sa, fotí sa. Tlačí zbytky lepeňákov a regener tyčiniek. Motorkár si zapáli cigaretu, prejde sa hore dole zopár metrov, spraví si selfie a frčí ďalej.

Aj vďaka Saganovi sa Stará dáma (TdF) teší aj u nás na Slovensku nebývalej publicite. I zato mu držíme palce a máme ho radi.

Viac o Alpských priesmykoch

• Lac Mont Cenis kadiaľ už aj Hannibal chodil
• Mortirollo pass cyklistické peklo Bormia
• Passo Gavia Lombardský gigant
• Mt. Zoncolan brána do pekla

Príspevok Col de la Bonette. S TdF na najvyššiu cestu Európy zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Plum... štupeľ je vonku. Rosé na na Col du Galibier: cyklovýšľap cez legendárny priesmyk, ktorý je načastejším horským cieľom v Tour de France. Môžete sa naň dostať z Brianconu cez Lautaret, alebo zo Saint-Michel-de-Maurienne cez údolie Valloire a Col Du Telegraphe. Skúsil som obe cyklotrasy. Sú fantastické.

Farby a vône

Tie nádherné podvečerné do tepla zafarbené pastelové tóny slnka odrážajúce sa na rozvírenej hladine. Točíš, pozeráš a vychutnávaš si to. Do diaľky sa vinie cesta do horského priesmyku Galibier.

Existuje zopár hviezdnych cyklistických priesmykov, na ktoré nezabudnete. Col du Galibier je jedným z nich. S výškou 2 642 m, bol dlho najvyšším vrcholom Tour de France.

Vône. Všade naokolo. Kravičky sa pasú, poľné kvetiny, sýto zelená tráva plná šťavy a života. Kyslík atakuje bránicu. Privoniaš pozornejšie. Opäť zakrojíš a znova zatočíš. Ovoniaš. Vôňa Savojska. 48 mesačný plesnivý Reblochon a ružový špeciál pre túto chvíľu.

Gamay a Mondeuse. Neobvyklá zmes týchto dvoch odrôd dáva príjemnú ovocnú ružovú farbu nápoju, ktorá sa veľmi ľahko pije. Nádherné strieborné odtiene, dlhá a hladká dochuť sa otvára náznakmi hroznovej šťavy a končí minerálnym nádychom. . Žiadne škrabanie a pachute. Chcel som šampióna a dali mi ho.

Teraz tu sedím, pozerám do troch dolín a vnímam tú krásu naokolo všetkými zmyslami. Cyklovýstup, priesmyk aj vrcholové fotenie mám už za sebou. Bol to môj tretí výstup na Galibier, kultovú horu TdF. Tentokrát z Telegraphu.

Výstup zo Saint-Michel-de-Maurienne

sa zdá náročnejší ako z Briançonu. Spodná časť výstupu prechádza serpentínami zväčša lesom. Aby ste sa vôbec dostali do Valloire k úpätiu samotného Galibieru, musíte najprv zdolať Col du Télégraphe, ktorý je sám osebe vo výške 1500 m n.m. Zastavte a odbočte. Výhľady z pevnosti stoja za to. Aj si odfúknete. Zdolávate predsa dva kopce za sebou. Výstup v horských sedlách je už čistou pastvou pre oči.

Savoy Rosé

Milí a ochotní. Prvý štvrťkilový zárez syrom som chcel iba zviezť dole pod dresom. Upotený dres, plesnivý syr. Smrad ako smrad. Po týždni to vydá. Napadlo ma posilniť sa už hore, pred zostupom. A potom som to zbadal. Savoy Rosé. Favorit z roku 2014 v Hachette Wine Guide. Francúzsky viem iba poďakovať. Ale hostinská pochopila hneď: „Glass and corkscrew, s'il vous plaît“. Vývrtka visela na dverách. Pohár mi spakruky podala. Sadol som si von a vnímal okolie. Terasu míňali cyklisti, motorkári i zopár áut. Väčšina sa náhlila zdolať vrchol. Ja už to mám za sebou.

Sedíš. Len tak. A vnímaš tú nádheru. Nikam sa neponáhľať. Splynúť s okolím.

Byť hore je zdravé

Nadmorská výška robí zázraky s našim telom. Vo výškach nad 2000 m n.m. sa zvyšuje  množstvo  hemoglobínu  v  krvi.   Zlepší   sa   dýchacia   kapacita,   vaskularizácia   pľúc   a   svalového   tkaniva. Vyššia  nadmorská  výška  je  významným  podnetom  pre  tvorbu červených   krviniek   a   koncentrácie   krvného   farbiva.  Práve červené krvinky na seba viažu kyslík a ten následne distribuujú do celého tela. 

Slnko, mraky a nádherné panorámy. Sedím vo výške viac ako 2400 m n.m., kŕmim sa plesnivým syrom a ulievam si starého vína. Áno viem. Nemá sa to. Ale odolať tejto výzve sa nedalo. Pomaly sa zvečerieva a mne sa nechce ísť dole. Zjazd by nemalo byť ťažký. Okrem 4 km okolo Valoirre stále z kopca. Na žiletke.

Nechce sa mi odísť. Slnko stále viac zapadá nad obzor a mraky vytvárajú na okolitých svahoch neskutočné scenérie. Tie vysoké hrou tieňov na končiaroch. Tie nízke oparom.

Závidím kravám ktoré tu žijú. Možno majú život krátky ale neskutočne krásny. Sú užitočnejšie ako mnohí jedinci. Dávajú nám mlieko, tieto bohovské syry a potom ich ešte aj zjeme.

Všetko je dokonalé. A ja neviem, či budem mať ešte príležitosť sedieť tu a užívať si to ako dnes. Čas je vzácny, príležitostí a nádherných miest na Slovensku i po svete tiež. Predlžujem chvíľu o každú minútu. Atmosféru dopĺňa pocit uspokojenia z podaného výkonu: "Zase si to dal."

Nechce sa mi ísť dole. Chcem tu ostať. Ešte aspoň chvíľku.

Col Du Galibier

Col du Galibier sa nachádza v južnej časti francúzskych Álp neďaleko Grenoblu. Je to ôsma najvyššia asfaltová cesta v Alpách a súčasne najvyšší bod Tour de France. Spojuje Saint-Michel-de-Maurienne a Briançon cez Col du Télégraphe a Col du Lautaret.

Zdolávali sme ho spolu so Sporttour už 3x. Raz z talianskeho strediska Bardonecchia, cez Briancon v roku 2013 a 2x z Guillestre (cez Col d'Izoard a Lautaret) a Saint Michel (cez Col du Telegraphe) v roku 2015.

Galibier je v zime uzavretý. Kúsok pod vrcholom vedie popod priesmyk tunel.

Do Tour de France bol prvýkrát zaradený už v roku 1911. Odvtedy neuveriteľných 58x. Na južnom portáli tunela nájdete pomník Henri Desgrangemu, prvému riaditeľovi Tour de France. Svoje miesto tu má aj Marco Pantani. Na hodnote Galibieru pridáva aj fakt, že výstupy sú často etapovo spájané s ďalším legendárnym kopcom pod Lautaretom- kráľovskou horskou etapou L'Alpe d'Huez, s jeho povestným Dutch Corner.

Col du Lautaret

Z Briançonu alebo Bourg d'Oisans sa na južnú stranu Galibieru dostanete cez Col du Lautaret (2 057 m); zo St Michel de Maurienne, severnej strany cez Col du Télégraphe (1 566 m).

Ak sa zadarí počasie, výstup na Lautaret z Brianconu je nádhera. Stúpate dlhé kilometre miernym stúpaním s parádnymi výhľadmi. Krajšiu dolinu s otvorenými horskými štítmi po oboch stranách som snáď nevidel. Lautaret je tiež spojnica troch dolín s ľadovcami.

Francúzske Alpy sú krásne a dajú zabrať. Galibier je miestom, kde endorfíny, kilometre aj strava score naskakujú. Valloire je raj a kde aj krava fantasticky žije. Výstupy nie sú veľmi strmé (priemery 6-7%), ale sú riadne dlhé. Z oboch strán sú považované za highlighty TdF. Toho, čo môže nezlomný cyklista v Alpách zažiť. Počasie je v týchto výškach však dosť nevyspytateľné. Termín výstupu treba vhodne voliť podľa predpovede počasia.

GPS trás

• Výstup z Bardonecchie cez Lautaret  122km/2810m
• Výstup cez Telegraphe zo Saint Michel de Murriele 74km/2240m

Príspevok Rosé na Col du Galibier: cyklovýšľap cez legendárny priesmyk zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Pred nedávnom ma zaujali protesty domácich na Mallorke, ktorí oblievali turistov vodou. Paríž, Rím, Benátky, Krakow, Malaga, aj v iných európskych metropolách už zavádzajú obmedzenia. Masový turizmus, ktorý rozbehli nízkonákladové letenky, airbnb, all inclusive dovolenky ale tiež zaoceánske megahotely brázdiace okolo pobrežia Stredomoria a Karibiku sa v mnohých turistických metropolách už vymkli spod kontroly. Masový turizmus má proste svoje špecifiká.

Cesta do Paríža

Aj Tibor, sa jedného dňa rozhodol, že je načase objaviť svet. Na Facebooku videl fotografie svojich kamarátov z nádherných exotických destinácií a rozhodol sa, že aj on potrebuje zážitky hodné zdieľania na sociálnych sieťach. A tak sa vydal na svoje veľké objavovanie Paríža, pretože Eiffelova veža je predsa ikona, ktorú musí vidieť každý správny cestovateľ. Kúpil si lacnú letenku, ktorá sľubovala "všetko okrem krídiel". Dostal lotériu, čakanie na záchod a hodinové meškanie. Ale podľa jeho vlastných slov mu letisko v Paríži zabezpečilo najväčší adrenalín a zážitok. Je to obrovské bludisko, kde stratí orientáciu aj skúsený slováčisko.

Pozri celú fotogalériu Paris >

Svetové ubytovanie

Blúdiac po internete, hľadajúc najvýhodnejšiu ponuku ubytka objavil Tibor hotelovú sieť World Premiere Class. Po ubytovaní, vzdialenom viac ako kilometer od stanice vlaku, ktorý ho priblíži k metru, zistil, že býva v miestnosti menšej ako je jeho špajza, s hygienickým jadrom odliatym z jedného kusu plastu, kde ak chce spláchnuť, musí včas uskočiť, pretože sa dezinfikuje celá kabína vrátane umývadla a sprchy.

Louvre

Paríž. Prvým cieľom bol slávny Louvre. Po dlhom čakaní v rade sa konečne dostal dovnútra. Najprv pozeral so záujmom. Asi po stom obraze začal vnímať umenie ako tapetu. Na to, aby videl Monu Lisu, musel prejsť cez dav ľudí s telefónmi a selfie tyčkami, ktorí sa snažili zachytiť čo najlepší uhol. Po zhruba piatich minútach vtesnaných medzi spotené telá a blesky fotoaparátov si povedal, že je načase prejsť na niečo menej náročné – francúzsku kuchyňu.

V malom bistre si objednal známe "escargot" (slimáky), ktoré mu influenceri na instagrame odporúčali ako parížsku delikatesu. Keď mu priniesli tanier plný malých tvorov, ktoré zvyčajne vídaval len v záhrade, pochopil, že kulinárske zážitky budú vyžadovať viac odvahy, než predpokladal. Nakoniec sa rozhodol, že miestne pekárne s bagetami a croissantmi budú lacnejšou a bezpečnejšou voľbou.

Eiffelovka

Tibor vystupuje na Trocadero. Eiffelovu vežu je takmer nemožné vidieť bez zástupu turistov, ktorí sa snažia získať svoj perfektný záber. Každý chce dokázať, že je kreatívny a že tam naozaj bol, hoci si výhľad na Paríž z Eiffelovky pre veľký rad a drahé vstupné vôbec neužil. Znalý fotografických rád, presúva sa radšej do modernej časti Paríža, na námestie La Defence.

Až tu sa naplnia Tiborove kreatívne ambície. Navyše v kaviarni pod Veľkou archou našiel espresso za euro. A to sa v Paríži ráta.

Centre Pompidou

Pri príchode k Centre Pompidou Tibor zarazene zastavil. Miesto klasickej múzejnej budovy sa pred ním týčila obrovská konštrukcia plná rúr, káblov a oceľových nosníkov, ktoré vyzerali, akoby ich niekto postavil naopak. „To je umenie?“ zamumlal, pokúšajúc sa pochopiť zmysel tejto architektonickej štruktúry, ktorá viac pripomínala priemyselnú továreň než múzeum.

Po tom, čo úspešne našiel vstup (čo samo o sebe bolo výzvou), sa Jozef ocitol v modernom labyrinte výťahov, eskalátorov a schodísk, ktoré ho viedli do sveta moderného a súčasného umenia. Po niekoľkých hodinách bojovania s modernými inštaláciami našiel útulné miesto s dielami Picassa, Matissa a Dalího. „Aha, konečne niečo, čo rozumiem!“ zvolal s úľavou. Užíval si každú sekundu strávenú medzi dielami, ktoré nevyžadovali žiadne vysvetlenia ani technologické zručnosti.

Paríž a Montmartre

Ikonická parížska štvrť, ktorá inšpirovala umelcov ako Picasso, Van Gogh či Toulouse-Lautrec je magnetom pre každého. S úzkymi uličkami, kaviarňami, magnetkami, umeleckou históriou a nádherným výhľadom na Paríž je Montmartre pre Instagram mimoriadne pôsobivý. Avšak Tibor mal iný druh zážitku.

Život na Montmartre začína už o šiestej hodine, keď prví turisti vyrazia na lov najlepšieho miesta na fotenie. Niektorí dokonca prichádzajú ešte skôr, aby mohli zachytiť východ slnka nad Sacré-Cœur bez zbytočných cudzích tiel v zábere. Samozrejme, plány všetkých zlyhajú, keď zistia, že ďalších tristo ľudí malo ten istý geniálny nápad. A to sa deje každý deň. Mení sa len obsadenie. S bazilikou v pozadí a tisíckami ďalších mobilov nad hlavou sa aj Tibor pokúša vytvoriť dokonalý záber.

Na Place du Tertre, kde kedysi tvorili najväčší umelci, Tibor objavil nekonečné rady stánkov s portrétmi a karikatúrami. Každý chce mať svoj vlastný portrét. Tibor odolal. Miestni umelci produkujú „umelecké“ dielka rýchlosťou pásovej výroby.

Až večer na Montmartre je romantickejší. Reštaurácie sú preplnené a najväčším hitom je objednanie „tradičného“ jedla, ako je napríklad coq au vin, a jeho následné postnutie na Instagram s popisom: „Žijem ako Parížan!“

Paris 6 sec

Pozri celú fotogalériu Paris >

Paríž a jeho kaviarne

Na dobrú kávu je vždy správny čas. Atmosféra kaviarní, ktorá kedysi inšpirovala básnikov a maliarov, je dnes zaplnená neustálou vravou v jazykoch celého sveta. Každý druhý stôl sa mení na improvizované fotografické štúdio, kde sa káva a croissant musí najskôr dôkladne nafotiť z každého uhla, než sa doň vôbec niekto zahryzne. Kaviareň „Le Chat Noir“ je obľúbeným miestom, kde si môžete vychutnať autentický croissant – ak sa vám podarí nájsť voľný stôl.

Tibor mal za sebou už 2 dni. V Paríži videl všetko ale pritom veľa nevidel. Nafotil fotky, ktoré už predtým nafotili milióny iných. Zažil to, čo zažíva každý. Turista milión. Potichu premýšľal, či nenastal čas ujsť z toho turistického cirkusu a vnímať mesto cez jeho bočné uličky a zašité miesta, kde môže stretnúť aj skutočne autentického Parížana. Ale aj to má svoje úskalia.

Najironickejším momentom masovej turistiky je, keď sa turisti začnú sťažovať na... turistov. Nespokojní s tým, že ich obľúbené miesta sú preplnené, začnú hľadať „skryté perly“ a „neobjavené miesta“. A tak sa stáva, že keď niečo objavia, postnú to na Instagram, otagujú a nová vlna turistov objaví tieto skryté perly. Cyklus sa opakuje. Cestovatelia hľadajúci pokoj a autenticitu sa ocitajú v rovnakých davoch, ktorým sa snažili vyhnúť.

Príspevok Invázia selfies alebo Paríž so svojrázou masového turizmu zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Na polceste medzi jazerami Annecy a Lac de Bourget sme objavili roklinu, ktorej strmé skalné steny vyhĺbila rieka Chéran. Vyrážame bicyklom po Savojsku. Roklina Chéran je historicky spájaná so zlatokopmi a skvelou rybačkou. Aj preto ho mnohí miestni nazývajú aj Kanadou. Okolo rieky vedie nenáročný ale krásny turistický trail. Trasa dlhá temer 6 km má od najnižšieho bodu 431 m do maximálnej nadmorskej výšky 568 m neveľké prevýšenie 308 výškových metrov.

Pont de l'Abîme

Našim cieľom z Aix-les-Bains bol kultový most Pont de l'Abîme. Vedie k nemu celkom nenáročné stúpanie po málo frekventovanej ceste. Most vyzerá impozantne. Roklinu pretína vo výške 96 m a má úctyhodné rozpätie 74 m. Prítomnosť skalných stien na každej strane rieky akoby predurčovala jeho vznik už v roku 1888. Výrazne totiž skracuje vzdialenosť medzi dedinkami Cusy a Gruffy.

Ihneď po jeho postavení sa stal hlavnou turistickou atrakciou v oblasti Aix-les-Bains a Annecy. Pre bohatú klientelu sa tu organizovali výlety skočom už v 19. storočí. Pre nás cyklistov ostal most ako jeden z cieľov dodnes.

Roklina Chéran

Chéran je 54 km dlhá rieka v Savojských Alpách vo východnom Francúzsku. Pramení v masíve des Bauges a preteká pod úpätím hory Semnoz (1710 m). Roklinou prechádza krásny turistický chodník, ktorý s niektorými prenášaniami znesie aj MTB. Trasa je nádherná. My sme však prešli len jej 8 km časťou po vodopád a druhý most Pont des Banges.

Tu sme sa oddelili, a spustili sa do Arithu, kam nás lákala miestna chocolaterie. Bonbóny na plagátoch vyzerali mimoriadne chrumkavo ale ochutnávka ostala na polceste. Keď sme zišli do údolia, bol pondelok a teda, mimoriadne zavreté. Cesta naspäť nebola strmá, ale dala by sa nazvať karmickým chodníkom útrpného práva. Vyšvihali sme to v tempe a navrchu si ľahli do trávy. Nádherne tu voňalo. Čakala nás len cesta dole okolo syrovej farmy. Spustili sme sa cez Montcel a veru, kravičky nesklamali.

Montcel

Odbočujeme na Montcel a ideme ochutnať vynikajúce syry Bauges A.O.P. Farma je označená ceduľou niekoľko sto metrov od dediny, mierne do kopečka. Ale čo by ste pre to gurmánske potešenie neurobili.

Desať kilometrov pred domovom, dole kopcom na málo frekventovaných cestách. Niet väčšieho blaha, ako si otvoriť lahvinku savojského rosé a k tomu niekoľko zárezov rôznych syrov z miestnej farmy Alpage de la Cluse. K tomu výhľady na vysokohorské savojské pastviny.

Cestou naspäť si trochu zaspomíname. Napojili sme sa totiž na výstupovú cestu na Mont Revard, kde sme na vrchu skoro umrzli. K jazeru to však tentokrát vôbec nebolelo. Iba pomaly, bez stresu a dole kopcom.

Bicyklom po Savojsku

Ak sa dostanete medzi Chambéry a Annecy, nezabudnite objaviť dve nádherné jazerá Lac de Bourget a Lac de Annecy. Ponúkajú stovky kilometrov cyklotrás, nádherné scenérie, autentické miesta a v celom okolí veľmi ambiciózne i elegantne rekreačné cyklo okruhy. Skutočné Francúzsko nenájdete v Paríži ale práve tu. V hornom Savojsku.

Príspevok Bicyklom po Savojsku: roklina Chéran a gastro radosti Francie zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.