Po včerajšom úžasnom zážitku na serpentínach Montvernier sme sa dnes rozhodli vyraziť po stopách ďalšej etapy Tour de France. V itinerári svietil prejazd cez Col du Mollard (1 638 m n. m.) a následný etapový dojazd v lyžiarskom stredisku Le Corbier priamo pod rovnomenným masívom.

Vymysleli sme to neskutočne fíkane a taktičnejšie než športoví riaditelia v sprievodných autách: Vyrazíme zo Saint-Michel-de-Maurienne, cez hromadu ostrých lesných serpentín sa cez Albiez-le-Jeune vyšplháme až na Col du Mollard. Tam v pokoji vystihneme prvý prejazd pretekárov, potom sa rýchlo šmykneme cez malý drevený mostík na druhú stranu rokliny na cestu Route des Arves a stihneme aj samotný finálový dojazd pelotónu na Le Corbier.

Plán storočia! Teda... až kým nezasiahli francúzski cestári a život.

🚴‍♂️ Cez lesné serpentíny až na Col du Mollard

Ranné stúpanie prebiehalo hladko. Hoci nám občas padla borovicová šiška na hlavu, nohy točili a úzke lesné serpentíny ubiehali jedna za druhou. Co veľkej pohode sme bez akýchkoľvek problémov vyšliapali až na samotný Col du Mollard (1 638 m n. m.).

Pol hoďku sme počkali a zažili tak nielen reklamnú karavánu ale i prvý prejazd pelotónu. Nespravili sme žiadnu chybu, časovo sme boli dokonalí.

Prvú časť plánu sme mali vo vrecku!

🟡 Okienko TdF: Nenápadný zabijak rytmu Col du Mollard

Col du Mollard nepôsobí na papieri ako monštruózny dvetisícový gigant typu Galibier, no v histórii Starej dámy má svoje pevné a rešpektované miesto:

• Premiéra v roku 2006: Do itinerára TdF sa prvýkrát dostal v roku 2006 v ikonickej 16. etape z Bourg d'Oisans do La Toussuire.
• Nekonečné serpentíny: Výstup z južnej strany ponúka na necelých 18 kilometroch stúpania viac než 40 ostrých vlásenkových zákrut. Pretekárom neustále mení rytmus, čo po celom dni v kopcoch dokáže nohy dokonale odrovnať.
• Technická pasca: Zjazd z Col du Mollard je známy svojím úzkym asfaltom a rýchlymi zmenami smeru. Taktici ho v etapách TdF s obľubou zaraďujú ako „odrazový mostík“ pred záverečným cieľovým stúpaním na Le Corbier alebo La Toussuire, kde sa láme chlieb a útočí na celkové poradie.

🌁 Spadnutý most a 20-kilometrový nadbeh

Až za sedlom, keď sme sa chceli prehupnúť na druhú stranu masívu smerom na Le Corbier, prišiel škrt cez rozpočet.

Prichádzame k rokline, kde sme si mali užiť kšúčovú skratku. Mal tam byť drevený most na druhú stranu. Most tam síce bol... ale nebol. Bol iba na mape! V realite bol kompletne spadnutý a roklina absolútne nepriechodná. Žiadna možnosť prejsť, museli sme sa otočiť.

Namiesto elegantnej skratky nás čakala nedobrovoľná, viac než 20-kilometrová zachádzka okolo celého masívu. Stratili sme vyše hodiny a čas neúprosne tlačil. Keď sme sa konečne prehrabali na hlavnú trať vedúcu do Le Corbier, v polovici stúpania nás nekompromisne odstavili policajné TdF motorky.

Stop! Ďalej ani krok! Cesta je už uzavretá pre preteky.

🍦 Zmrzlina, chlieb od karavány a cyklistické bratstvo

Nuž čo, plán A vyprchal, nastupuje francúzska pohoda. Keď nemôžeš došliapať do cieľa, sprav si cieľ tam, kde stojíš.

Zosadli sme z bicyklov a okamžite sa pobratali s miestnymi francúzskymi fanúšikmi. Reklamná karavána nesklamala ani tentokrát – okrem tradičných gumených cukríkov a akéhosi sponzorského trička nám z áut zhodili dokonca čerstvý chlieb a balenú zmrzlinu!

Zlízali sme zmrzlinu, zarevali niekoľko "ideeeš" a zatlieskali sme preletujúcemu peletónu a po prejazde záverečných sprievodných vozidiel sme sa s vetrom vo vlasoch spustili druhou stranou údolia dole.

📊 Bilancia dňa

• Vzdialenosť: 72,23 km I Prevýšenie: 1 779 m
• Čas v sedle: 4:47:05 I Celkový výkon: 2 186 kJ
• GPX trasy

Večera v hoteli po takomto dni chutila viac než zvyčajne. Malá časť bučišov našej výpravy však stále chýbala – vybrali sa totiž na obrovský okruh cez Glandon a Croix de Fer. O ôsmej večer nám od nich pípla správa, že sú stále nejakých 20 kilometrov od hotela v kopcoch. V kuchyni im s úsmevom odkladáme večeru. Presne o tomto tie Alpské priesmyky TdF sú!

Príspevok Col du Mollard a Le Corbier: Keď plány Tour de France zmení 20 km zachádzka zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Sú cyklistické priesmyky, ktoré už máte odjazdené, vyfotené a odškrtnuté v denníku. A potom sú klenoty, ktoré vo vašej zbierke stále chýbajú. Vo filatelii existujú zberatelia, ktorí celý život pátrajú po legendárnom Modrom Mauríciu. Pre mňa sú týmto nedosiahnutým cyklistickým skvostom Col du Glandon (1 924 m n. m.) a Col de la Croix de Fer (2 067 m n. m.).

Musím sa úprimne priznať – zatiaľ som tam na bicykli nestál. No ten tajuplný sľub vznikol už pred rokmi, za celkom osobitných okolností.

🌙 Mrazivá spomienka z temnej alpskej noci

Presúvali sme sa vtedy medzi etapami TdF autom z celodennej zaberačky na Alpe d'Huez smerom na Grenoble. Po niekoľko hodinovej zápche po etape bol už neskorý večer. Vonku čiernočierna tma a cesta sa vlnila medzi obrovskými, nehostinnými hradbami skál. Svetlá nášho auta vykrajovali z noci len úzke pásy asfaltu a okolo nás sa týčili temné siluety masívov Glandonu a priesmyku Croix de Fer.

Ten pocit obrovskej majestátnosti, surovosti a mýtického pokoja bol taký silný, že mi zimomriavky behali po chrbte. Vtedy, v tom vyhriatom aute s unavenými nohami po Alpe d'Huez, som si dal slávnostný sľub: „Tento prechod musím raz dať na bicykli. Bez debaty.“

Roky plynuli, odjazdil som desiatky iných alpských dvetisícoviek, no tento skvost mi v albume stále chýba. A ako každý poctivý cyklista viem, že niektoré kopce jednoducho musia v človeku dozrieť.

⛰️ Dva priesmyky v jednom balíku: Ako to mám naplánované?

Hoci som tam bicykel ešte nezložil z nosiča, profil trasy a reálie mám naštudované do posledného detailu. Glandon a Croix de Fer sú totiž ako siamské dvojčatá Savojských Álp – ležia od seba sotva 3 kilometre a bolo by cyklistickým hriechom nespojiť ich do jednej etapy.

• Col du Glandon (1 924 m n. m.): Divoký a nekompromisný kopec. V záverečnom kilometri pod sedlom čaká neľudská stena so sklonom 11 až 12 %, kde si nohy poctivo vypýtajú najľahší prevod.
• Col de la Croix de Fer (2 067 m n. m.): Majestátny brat ležiaci o 143 výškových metrov vyššie. Na jeho vrchole stojí slávny železný kríž s výhľadom na ľadovec Aiguilles d'Arves.

Prechod z vrcholu Glandonu k železnému krížu na Croix de Fer vedie po zvlnenom hrebeni a trvá sotva pár minút. Je to pravdepodobne najdostupnejšia druhá dvetisícka, akú si môžete do cyklistického životopisu pripísať!

🚴‍♂️ Profil očistca zo Saint-Jean-de-Maurienne

Až tam raz dorazím, štartovať sa bude zo známej cyklistickej meky Saint-Jean-de-Maurienne.

• Dĺžka stúpania: 21 km
• Prevýšenie: 1 300 m
• Priemerný sklon: 6,1 % (klamlivý údaj!)

Papierových 6,1 % znie celkom nevinne, no profil je mimoriadne zradný. Trasa totiž obsahuje dva krátke zjazdy, ktoré priemerný sklon umelo znižujú. V skutočnosti sa pohodové 5-percentné úseky striedajú s pasážami, kde stojky nekompromisne skáču medzi 9 % až 11 %.

Cesta stúpa cez hlboké lesy, divoké rokliny, okolo obrovskej priehrady Barrage Grand Maison a otvára sa až v záverečnom horskom kotli, kde miznú stromy a zostáva len surová kamenistá pustatina. Presne tá, ktorú som vtedy v noci videl len na pár metrov v žiare reflektorov.

🟡 TdF Okienko: Kde sa písala história Starej dámy

Oba priesmyky sú legendami Tour de France. Croix de Fer sa na Starej dáme objavil už viac ako 20-krát (premiéra v roku 1947), Glandon má na konte cez 15 prejazdov.

Slávny Eddy Merckx či Bernard Hinault tu svorne ničili súperov v obávaných „kráľovských etapách“. Zjazd z Glandonu smerom k priehrade Verney navyše patrí k najrýchlejším a najnebezpečnejším vo Francúzsku – v roku 2015 tu Romain Bardet predviedol šialený riskantný útok v zjazde, ktorý mu vyniesol slávne etapové víťazstvo.

☕ Sen o káve pri Železnom kríži

Raz ten deň príde. Zložím bicykel v Saint-Jean-de-Maurienne, zahrejem nohy a pustím sa do tých 21 kilometrov.

A keď sa po vyše 1 300 výškových metroch prepracujem k ikonickému Železnému krížu (Croix de Fer) vo výške 2 067 metrov, opriem svoj karbónový stroj o zábradlie, dám si na terase poctivé espresso s čučoriedkovým koláčom a povie si: „Tak a je to tam. Modrý Maurícius je v albume!“

Pretože presne o tomto cyklistika je. O snívaní, plánovaní a momentoch, kedy sa nočné spomienky z auta zmenia na ten najkrajší pocit v sedle bicykla.

foto: depositphotos, pexels

Príspevok Bicyklom cez Col du Glandon a Croix de Fer: Nesplnený sen na titánoch Tour de France zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Sú kopce, ktoré si vyžadujú rešpekt. A potom sú kopce, ktoré vo vás vzbudzujú čistý strach. Signal du Mont du Chat (1 496 m n. m.) patri nekompromisne do tej druhej kategórie.

Keď štartujete dole od vodnej hladiny jazera Lac du Bourget (320 m n. m.) a pozriete sa hore na skalnatý hrebeň, je vám jasné, že toto nebude žiadna kávopičská vyjížďka. Čaká vás 14,4 kilometra nepretržitého utrpenia s prevýšením vyše 1 240 metrov a priemerným sklonom 8,6 %. Svojou brutalitou a neustálym tlakom na pedále toto stúpanie pomaly, ale isto atakuje obávané talianske Mortirolo!

🚴‍♂️ Dva kohúty na vrchole a neslušné slová v tretine kopca

Vyrazili sme štyria. No už po prvých kilometroch bolo jasné, že Mont du Chat nikoho nešetrí. Žiadne milosrdné plošiny na oddych, žiadne rovinky. Len nekompromisný sklon, ktorý vám zohrieva reťaz aj pľúca na maximálnu prevádzkovú teplotu.

V tretine kopca to Ignác neudržal. Zakričal na nás akési veľmi šťavnaté, neslušné slovo, otočil bicykel a spolu s druhým parťákom to bez výčitiek zabalili smerom dole. Rozumné rozhodnutie!

Zostali sme dvia „kohúti“. Tvrdohlavosť vyhrala nad zdravým rozumom, a tak sme to lámali z posledného až na samotný vrchol k Signal du Mont du Chat (1 496 m n. m.). Ten výhľad zhora na celé jazero Lac du Bourget a okolité Savojské Alpy je však niečo, čo sa vám vypáli do pamäte do konca života.

🟡 Okienko Tour de France: Kopec, ktorý mrzačí favoritov

Signal du Mont du Chat sa zapísal do histórie Tour de France ako jedno z najobávanejších stúpaní vôbec, hoci sa v itinerári Starej dámy objavuje len zriedkavo.

• Premiéra v roku 1974: Prvýkrát sem pelotón zavítal v roku 1974. Legendárny Eddy Merckx sa neskôr vyjadril, že Mont du Chat je jedno z najťažších stúpaní, aké kedy vo Francúzsku absolvoval.
• Krvavý rok 2017 a pád Richieho Porteho: Najznámejší a najmrazivejší moment sa odohral v 9. etape v roku 2017. V šialenom, extrémne technickom zjazde z Mont du Chat nezvládol zákrutu v rýchlosti cez 70 km/h jeden z hlavných favoritov na žltý dres Richie Porte. Vyletel z cesty, vrazil do skalnej steny a so sebou zmietol aj Dan Martina. Výsledok? Zlomená panva, kľúčna kosť a koniec na TdF.
• Postrach zjazdárov: Zjazd z Mont du Chat je v cyklistickom svete povestný. Cesta je úzka, asfalt nepredvídateľný a zákruty sa zatvárajú tak prudko, že brzdové kotúče tu kričia o pomoc.

🏰 Cesta späť: Stretnutie pri Château de Bourdeau

Zjazd z Mont du Chat smerom cez Saint-Jean-de-Chevelu je technický a vyžaduje maximálnu sústredenosť. Dole pod kopcom sa opäť spájame s našou odpadlíckou dvojicou.

Zraz si dávame pri rozprávkovom zámku Château de Bourdeau, ktorý sa vypína priamo na myse nad jazerom. Tento zámok zo 12. storočia sa týči priamo na skalnatom mysi nad jazerom a je opriadaný romantickými legendami – rád tu vysedával a tvoril slávny francúzsky spisovateľ Honoré de Balzac.

Napätie z kopca opadlo, emócie sa vyčistili a pred nami bol druhý, oveľa príjemnejší plán dňa: pohodový okruh okolo celého jazera Lac du Bourget.

⛵ Lac du Bourget

Jazero Lac du Bourget nie je len pekná vodná plocha. Je to najväčšieho prírodného jazera Francúzska, miesto plné príbehov, histórie a architektonických skvostov.

Vedeli ste, že Lac du Bourget dosahuje hĺbku až 145 metrov a ukrýva jedno obrovské prírodné špecifikum? Je domovom pravekej ryby Suma veľkého (Silurus glanis) a najmä vzácnej sladkovodnej tresky Lotte de rivière. Domáci radi rozprávajú historky o obrovských sumcoch z hlbín, ktoré dokážu zhltnúť celé kačice či dokonca útočia na podvodných potápačov.

⛵ Poznávací cyklookruh okolo jazera

Na ten kopec nemalo nič na okolí. Ani roklina Chéran, ani Mont Revard, či Col du Granier. Po brutálnom stúpaní bbušičov a zjazde zo Signal du Mont du Chat je jazda okolo Lac du Bourget čistým balzamom a idylkou na cyklistickú dušu. Jazdíme poľahky, už v štýle "cappučíno group".

Prelietame okolo malebnej kaplnky Chapelle du Mont du Chat. Asi sa tu modlia za padlých cyklistov na tom kopci. Ale letíme ďalej, čaká nás čosi vačšie.

Abbaye d'Hautecombe: Pohrebisko kráľov

Treba sa asi kilometer s reptaním vrátiť a vyklesať až k vode. Ale oplatí sa. Majestátne cisterciánske opátstvo Hautecombe vyzerá, akoby vyrastalo priamo z vody. Je to oficiálne pohrebisko panovníkov z rodu Savojských – leží tu pochovaných až 42 kniežat, kráľov a kráľovien. V roku 1983 tu mal dokonca pompézny pohreb posledný taliansky kráľ Umberto II.

Po krátkej prehliadke pokračujeme západným, divokejším brehom jazera cez dedinku Conjux až k historickej prístavnej oáze.

Chanaz: "Malé Benátky" Savojska

Táto kúpelná osada leží na kanáli Canal de Savières, ktorý spája jazero s riekou Rýn. Lode tu plávajú doslova popod okná kamenných domčekov z 15. storočia a vzduch vonia praženou kávou z miestnej historickej pražiarne, kde kávové zrná stále melú na vodnom mlyne!

Mimochodom práve tu, pri vodnom mlyne, sme našli ultrakrátke (30m), ale ultravýživné (28%) stúpanie. Tak sme sa tam hrali ako malé deti. Kto vytiahne tých 30 metrov na bicykli až hore?

Návrat do Aix Les Bains

Ikonický zámok Château de Châtillon na severnom cípe jazera iba preletíme. Čas už tlačí a zmrzlin, víno a syry nepočkajú. Po ceste Route d'Aix cez Brison sa dostávame na východný breh do kúpeľného mestečka Aix-les-Bains z ktorého sme vyrazili.

Tu bývame a tu sa história stretáva s noblesou.

Okrem toho, že sa tu liečili kráľovná Viktória či spisovateľ Guy de Maupassant, mesto má aj pikantnú históriu. V neďalekom hoteli sa v roku 1934 tajne stretol grécky a juhoslovanský kráľ, aby riešili osud Európy.

Dnes je to cyklistický raj s nekonečnou pobrežnou promenádou, kaviarenskými terasami, cyklotrasami a výhľadom na zapadajúce slnko nad masívom Mont du Chat.

Epilóg

Bol to deň dvoch úplne odlišných svetov. Dopoludnia krv, nadávky, pot a prevody na doraz v zákrutách Mont du Chat, popoludní vietor vo vlasoch, zámky, kapučínko a nekončiace výhľady na azúrovú hladinu. Ak budete v Savojsku, tento okruh si nenechajte ujsť!

Príspevok Mont du Chat a okruh okolo Lac du Bourget: Od brutálneho cykloočistca po jazernú idylku zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Už je to pár rokov čo sme šliapali na Col de Chaussy. Kto mohol vtedy tušiť, že si tie ikonické, bláznivé serpentíny Lacets de Montvernier dám nakoniec dvakrát hore aj dole?

Po predchádzajúcom dni brutálnych prejazdov cez dvetisícovky Col d’Izoard a Galibier som dnešnú etapovú jazdu vnímal ako pohodovú, vínovo-tlieskaciu relaxáciu. Vyrazil som sám. V pláne som mal ranný prejazd slávnymi serpentínami Lacets de Montvernier (kým boli cesty pre verejnosť a cyklistov ešte otvorené), pokračovať vyššie na Col de Chaussy a následne zísť späť do dedinky Montvernier, kade mala poobede prefičať etapa Tour de France.

🧗‍♂️ Col de Chaussy: Skalné terasy, ticho a obrovský smäd

Stúpanie na Col de Chaussy (1 533 m n. m.) nad serpentínami Montvernier je zážitok sám o sebe. Cesta je úzka, do skaly vytesaná jednosmerka. Neskutočne fotogenická! Prechádza cez dychberúce skalné terasy, vyhliadky a na samotnom vrchole vás privíta len malé tiché parkovisko, horská kaplnka, zopár šotolinových cestičiek a neľudský, vyhriaty smäd.

Otáčam bicykel a púšťam to dole späť. V Montvernier sa máme stretnúť s ďalšou partičkou zo Slovenska a počkať na pelotón.

🍷 Francúzska pohostinnosť a karavána darčekov

Na námestí v dedinke Montvernier to už žije pravým cyklistickým sviatkom. Rozložená veľkoplošná obrazovka, stoly a stoličky praskajú pod ťarchou miestnych syrov a džbánov s vínom. Veď sme vo Francúzsku!

„D'où venez-vous? Odkiaľ ste prišli?“ ptajú sa domáci. Každý nás srdečne ponúka, nech si prisadneme. Teda nielen nás – každý ponúka každého. A presne toto je na Tour de France to najkrajšie: ten neopísateľný pocit bratstva a spájania, kedy tisíce neznámych ľudí fungujú na ulici ako jeden priateľský organizmus.

A potom to prichádza. Reklamná karavána!

Za chvíľu mám v rukách dva bidony, jedno reklamné tričko, balíčky gumových cukríkov, šiltovku a všetko možné, čo z áut rozhadzovali. Nakoniec to s úsmevom darujem nejakému malému francúzskemu chlapcovi pri ceste. Zjazdovať s takýmto nákladom vo vrecku na chrbte by bolo o hubu.

⚡ Pelotón na dosah a rozhodnutie sekundy

Prichádza samotný pelotón. Nie, nie je to šialené L'Alpe d'Huez s miliónom revúcich fanúšikov na kopci, ale atmosfa je aj tak neskutočná. Horko-ťažko sa predierame do prvej línie pri zábradlí. Tleskot, hulákanie, fotenie, skandovanie menších aj väčších hviezd... tá energia okolo cesty je čistá elektrina!

Pol hodiny po prejdení poslednej sprievodnej motorky maršali konečne púšťajú trať pre verejnosť. Hurá! Konečne si môžem v pokoji užiť ten legendárny zjazd cez 18 tesných vlásenkových serpentín Lacets de Montvernier, ktoré sú doslova natlačené na 3,4 kilometra dlhom úseku. Čarovné!

🚴 Serpentíny Lacets de Montvernier

Na dne priesmyku, kde sa serpentíny napájajú na hlavnú cestu v údolí, sa zastavím. Stojí tam obrovský rad stoviek cyklistov a hoblíkov, ktorí si to chcú dať naopak – smerom nahor.

Rozmýšľam asi tak pol sekundy. A otáčam bicykel!

Toto musím zažiť ešte raz! Celý zástup čakajúcich cyklistických nadšencov sa na mne uznanlivo a pobavene smeje, keď vidia, ako to bez pauzy hneď pálil späť. A tak si Montvernier dávam s obrovskou radosťou ešte raz. Hore aj dole.

🚴‍♂️ Mušky medzi zubami a eufória Tour de France

Zvyšok dňa je už len pohodová dojazdová rutina. Podvečer dorážam na bicykli k nášmu hotelu v Saint-Michel-de-Maurienne. Ostatní už sedia pri večeri s pohárom dobrého vína v ruke.

Nespravím ani krok a ani im nemusím rozprávať, akú úžasnú etapu mám za sebou. Vyškerený úsmev od ucha k uchu, prach na tvári, zopár čiernych mušiek zaseknutých medzi zubami a eufória, akoby som dnes tú Tour de France vyhral sám, hovoria za všetko.

A čo nás čaká zajtra? Znova mýtický Galibier, tentokrát so štartovacím predkrmom cez Col du Télégraphe!

🟡 Okienko Tour de France

Čo sú to Lacets de Montvernier?

Serpentíny Lacets de Montvernier patria k najfotogenickejším mikrosekciám celej histórie Tour de France.

• Čo znamená "Lacets": V preklade z francúzštiny to znamená "šnúrky do topánok".
• Parametre: Na dĺžke iba 3,4 km prekonávajú prevýšenie 277 metrov cez neuveriteľných 18 ostrých vlásenkových zákrut.
• Hustota: Zákruty sú od seba vzdialené často len sotva 150 metrov a stena vyzerá ako cik-cak skulptúra vytesaná do kolmého brala.
• Premiéra na TdF: Do itinerára Starej dámy sa prvýkrát dostali až v roku 2015 (v 18. etape o ktorej píšem) a okamžite sa stali vizuálnou ikonou, ktorú letecké kamery z helikoptér milujú.

Príspevok Col de Chaussy a Lacets de Montvernier: Prečo som si ich na Tour de France dal dvakrát zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Noro si na nás vtedy vymyslel čistú mordu. To, že túto trasu jazdí peletón na etapách Grand Tour, ešte predsa neznamená, že tu musí zabiť aj nás! 🙂

Naša misia znela jasne: Južný vražedný trojuholník. Tri nádherné alpské priesmyky Tour de France v jeden jediný deň. Štart aj cieľ v Barcelonnette. Výsledný účet? 135 kilometrov, 3 700 výškových metrov a tri dvetisícky za sebou.

🟡 Okienko Tour de France

Prečo je tento trojuholník legendárny?

Tento juhrofrancúzsky okruh cez Col de la Cayolle, Col des Champs a Col d'Allos nie je len vymyslená trasa pre lokálnych nadšencov. Je to bájny cyklistický priestor, kde sa písala história Tour de France – a to vo svojej najsurovejšej podobe.

📜 Pikošky z histórie Starej dámy:

• Col d'Allos (2 240 m n. m.): Jeden z najstarších a najúdernejších priesmykov v histórii TdF. Prvýkrát sa na Tour objavil už v roku 1911. Práve tu, v blate a nečase, bojovali prví priekopníci cyklistiky bez prehadzovačiek. Ako prvý stál na jeho vrchole legendárny Francúz François Faber.
• Pád Eddyho Merckxa (1975): Col d'Allos sa stal osudným pre najväčšieho cyklistu všetkých čias, "Kanibala" Eddyho Merckxa. V roku 1975 tu po útoku Bernarda Théveneta prišiel o svoj žltý dres a už ho v kariére nikdy nezískal späť. Zjazd z Allosu vtedy opísali ako "let do priepasti na dvoch kolesách".
• Col de la Cayolle (2 326 m n. m.): Do histórie Tour vstúpil v roku 1950. Pre svoju odľahlosť a neskutočne úzky kaňon patrí k najromantickejším, no technicky najnáročnejším stúpaniam.
• Vražedný etapový profil: Keď organizátori TdF zaradia tento južný trojuholník do etapy, pre pelotón to znamená čistý očistec. Úzke cesty bez zvodidiel, nevyspytateľné počasie a extrémny zjazd z Allosu robia z tejto trasy jednu z najobávanejších pasáží v celých Alpách.

⛰️ Col de la Cayolle: Do najkrajšieho kaňonu Álp

Snáď jedna z najkrajších a najprírodnejších scenérií celého Francúzska vás čaká pri výstupe na Col de la Cayolle (2 326 m n. m.) z Barcelonnette. Cesta začína pomerne dlhou, miernou rovinkou cez neuveriteľne hustý a hlboký kaňon pozdĺž rieky Bachelard. Možno najkrajší kaňon, aký som kedy na bicykli išiel.

Užijete si zo 15 kilometrov rovinky a potom to príde. Cesta sa zdvihne po prvýkrát a nohy zaplačú.

Čaká nás posledných 6 kilometrov stúpania v otvorených zelených údoliach. Do bezvedomia. Až na samotný vrchol vo výške 2 326 m n. m. Skoro ako Lomničák! Toto z gauča doma naozaj nezažiješ.

Najstarší z našej partie má vysoko nad 60 rokov a tesne pred cieľovou tabuľou je schopný ešte zašpurtovať. Dnešná mladá generácia, prdiaca celý deň v kresle za monitorom, by našim dedkom nestačila ani do tretiny prvého kopca.

Pánboh nám počasia doprial, aj keď občas nadelil malú horskú sprchu. Na vrchole dávame spoločnú fotku a pred nami stojí zásadná otázka: Ak sa prehupnem cez vrchol ďalej, niet cesty späť. Som blázon, ale našťastie v tom nie som sám.

🌲 Col des Champs: Priateľský kopec s nepríjemnou myšlienkou

Druhý obor v poradí, Col des Champs (2 087 m n. m.), bol k nám prekvapivo priateľský. Stúpanie dlhé 16,5 km s prevýšením 1 055 metrov a priemerným sklonom 6,4 % ma ešte úplne nezničilo.

Najhoršia však bola tá myšlienka v hlave: Do Barcelonnette už niet cesty späť. Logistika nepustí. Musíš pokračovať ďalej, aj keby sa ti už vôbec nedalo.

Hore na vrchole sa čakáme. Teda... oni čakajú na mňa. A čakajú dlho. Starý dedek s väčším pupkom jednoducho tempu 30-ročných cyklistických chrtov nestíha. Priznajme si to chlapsky a poďme ďalej. Zjazd z des Champs po úzkych, zničených cestičkách je divoký. Práve na takýchto úsekoch to peletón Tour de France púšťa v rýchlostiach cez 70 km/h. Klobúk dole pred nimi.

🪰 Col d'Allos: Životný súboj s otravným hmyzom

A prichádza finále. Col d'Allos (2 240 m n. m.) Som už úplne sám, ostatní sú beznádejne predo mnou. Lámem to z posledných síl. Dnešná dávka tri dvetisícky je moja absolútna fyzická hranica, za ktorú som sa v živote nedostal. Včera sme dali Bonette, dnes toto. Som pod Allosom a ak by sa nezačalo pomaly zvečerievať, radšej bicykel tlačím. Ale tlačiť sa nedá. Kvôli muchám.

Toto som v živote nezažil. Tečie zo mňa ako z vechťa. Čistý slaný pot. Tu hore, nad hranicou 1 800 metrov, lietajú tisíce múch a ovadov, ktorým v tele chýba presne to: soľ a voda.

Tie sprosté muchy si jednoducho obrátili potravinový reťazec. A tá korisť som bol ja!

Lezú všade. Do očí, do úst, do nosa... Nedá sa ani poriadne nadýchnuť. Kto tie skety vôbec vymyslel, ako ich sem doviezli a kde sú preboha všetky vlastné lastovičky? Kto ich má požrať? Poháňa ma čistá panika. Jednou rukou kŕčovito držíš barany, druhou sa neustále oháňaš a fackuješ.

Keď si dáš za jazdy prvá facku... Nie preto, že si magor a na niečo takéto si sa dal nahovoriť. Ale preto, že tie muchy najlepšie zabiješ vtedy, keď sa ti nasosnú priamo na kožu. Štípu, kurvy jedny! Poháňajú ťa vpred lepšie než akýkoľvek športový gél. Chceš zastaviť, odfotiť nádherný kaňon alebo si len na minútu oddýchnuť? Zabudni. Nedá sa. Akonáhle spomalíš, zosadne na teba mračno múch.

Čím skôr zmiznúť z tohto nádherného, no prekliateho miesta!

🍺 Konečne dole: Kvasinková relaxácia v parku

Míňam vrchol Col d'Allos a šťastný to púšťam dole z kopca, čo to dá. Snáď im utečiem. Už pozajtra tatiaľto pôjde etapa Tour de France. Organizátori okolo cesty už roznášajú otepy slamy, nárazníky a zábrany.

Zastavujem až v bezpečnej výške v priesmyku. Zliezam z bicykla. Už sa dá dýchať. Nádherná cesta priesmykom priam volá fotiť, no Col d'Allos pre mňa už navždy ostane predovšetkým ako môj životný súboj s alpskými muchami.

Je to všetko o hlave. O sebadôvere a o schopnosti prekonať vlastné limity. Výsledný rechnung:

• 135 km
• 3 700 m prevýšenia
• 3 dvetisícky za sebou

Sedím dole v parku v Barcelonnette, trinásť kilometrov po rovinke od nášho hotela (to už aj na jednej nohe doskáčem a bicykel si budem pri tom vyhadzovať) a dávam si plechovku studeného piva. Čo jednu... Dve pivá, dve bagety a kilo pršutu so syrom! 🙂

Boli to jedny z najkrajších kilometrov môjho života cez úchvatné kaňony a divoké pohoria. Ale vďaka – jedenkrát v živote mi to úplne stačilo. Kilometrov, prevýšenia aj štípajúcich ovadov.

Zajtra nás čaká Col d'Izoard.

Príspevok Col de la Cayolle, Col des Champs a Col d’Allos: Cez tri dvetisícky a peklo s vražednými muchami zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Prešlo už pár rôčkov, čo sme si dali výšľap bicyklom na Col de Vars. Najprv temer rovinka a posledných 5 km čistého očistca. Kto sem preboha ten kopec dal? Na prvý pohľad mal byť tento deň relaxačný. Aspoň všetko tomu ráno nasvedčovalo. Ale nebol.

Col de Vars

Priesmyk vyzerá na prvý pohľad ako nenápadný, viac menej oddychový kopec. Veď treba nastúpať iba nejakých 1150 m na 24 km. Čo však mapy nehovoria, že 19 km z plánovaných 24 je v podstate čistá rovina a potom sa cesta zdvihne nad 10 % a nepustí ani na meter, ani na zlomok sekundy.

Je to o hlave

Už po prvom kilometri kreativita začne pracovať. Zastav, lebo je to nezodpovedné, zastav lebo už nemôžeš, pozri aký pekný pohľad (jazero, kopec, les, skala, ...) to je úplne jedno čo, hlavne na chvíľu zastaň.

Nekonečné zverské stúpania. Kto sem ten kopec preboha dal?

A ty vieš, že sa to nedá. Máš hneď tri dobré dôvody:

1. Uvidia ťa ostatní, ach tá hanba
2. Ak zastaneš, tak sa v tom kopci v tretrách už nerozbehneš
3. Ak zastaneš raz, budeš zastavovať stále a nedôjdeš nikdy

Opäť prišli na radu základné otázky. Či mi už úplne hrabe? Prečo to vlastne robím? Mám to zapotreby? Čo si tu dokazujem? No poviem vám, nebolo ľahké ten boj vybojovať.

Pamätám sa presne na pocit a výraz tváre, keď som míňal hornú úvrať priesmyku. Podobný polourehotaný, pološialený výraz v tvári mali temer všetci, čo finišovali. Nech žije Cal de Vars. Na vrchole kávička. Ale aká. Dodnes neviem pochopiť, prečo kdekoľvek v taliansku dostanem za 1 euro famóznu kávu a túto vo Francúzsku za 3 Eurá niečo, čo kávu len zďaleka pripomína. :-)

Col de Vars

v nadmorskej výške 2108 m n.m.  je vysokohorský priesmyk v Alpách medzi departementmi Hautes-Alpes a Alpes-de-Haute-Provence vo Francúzsku. Spojuje údolie Ubaye s údolím Queyras a Embrun. Horský prechod bol zaradený do Tour de France celkom 33-krát od roku 1922, keď Philippe Thys cez neho prešiel po prvýkrát. 

🟡 Okienko Tour de France: Očistec na Vars a éra oceľových hrdinov

Col de Vars (2108 m n. m.) patrí k najstarším pilierom alpských etáp Tour de France. Hoci jeho priemerný sklon vyzerá na papieri neškodne, záverečných 5 kilometrov s pasážami cez 10-12% pravidelne trhá pelotón na kusy.

• Prečo drevené ráfiky? V 30. rokoch sa na horské etapy používali výhradne drevené ráfiky. Dôvod bol prozaický – vtedajšie hliníkové zliatiny sa pri dlhom brzdení v strmých zjazdoch zohrievali natoľko, že teplo roztápalo lepidlo, ktorým boli galusky prilepené k ráfiku. Galuska sa potom zošmykla a nasledoval fatálny pád. Drevo teplo neviedlo, takže bolo pre zjazdy z Col de Vars oveľa bezpečnejšie.
• Počet prejazdov na TdF: Pelotón Tour de France zdolával tento priesmyk celkovo 36-krát (premiéra bola v roku 1922, zatiaľ naposledy v roku 2024).
• História v dreve (Éra 1930s): Keď pretekári v roku 1935 (z ktorého pochádza aj náš objavený špeciál) stúpali na Col de Vars, organizátori im pod hrozbou diskvalifikácie zakazovali mechanické prehadzovačky. Ak chcel jazdec zmeniť prevod, musel na vrchole kopca zastaviť, odmontovať zadné koleso pomocou krídlových matíc, otočiť ho (na druhej strane náboja bol iný pastorok), koleso znova nasadiť, napnúť reťaz a pokračovať.

GPX trasy

• Col da Vars
• Col de la Bonette
• Col de Large

Objav v Barcelonette

Cestou dole prišlo aj na straty. Utrhol som špicu na kolese. Výsledok 3x20 km bonusová časovka medzi servismi v Barcelonette a Jausiers.

Špicu som síce nedostal, ale objavil som iný poklad. Cyklistický špeciál Tour de France, ako fešáci jazdili pred sto rokmi.

Originál závodný špeciál Tour de France z roku 1935

S drevenými ráfikmi, plynovou prednou lampičkou, ktorú mal jazdec zavesenú a primontovával ju iba v noci a umnou mechanickou prehadzovačkou, ktorá má od dnešného shimaňáckeho Dura Ace alebo Campagnolo Super Recordu na míle ďaleko. Ako s tým len mohli tieto kopce šlapať?

Skrátka autentický poklad, ktorý každý deň nevidíš. Neostáva než obdivovať. Opäť krásny deň vo Francúzskych Alpách.

Príspevok Col de Vars: Nenápadný alpský zabijak a tajomstvo drevených ráfikov z Tour de France 1935 zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Pre niekoho sú to len kopy skál a nekonečné serpentíny. Pre nás cyklistov sú to chrámy. Nekonečné spomienky. Temer všetky sme za desaaťročie osobne prešli. Alpské priesmyky Tour de France, kde sa z obyčajných ľudí stávajú legendy, kde pľúca horia pri nedostatku kyslíka a kde sa každá zákruta zapisuje do pamäti čistým utrpením a neskutočnou eufóriou.

Ak patríš k bláznom, ktorí radi dobrovoľne prekonávajú gravitáciu a v nohách chcú cítiť ten pravý alpský nárez, toto je tvoj zoznam želaní. Osobne sme prešli tie najslávnejšie a najdivokejšie priesmyky, ktoré formovali históriu Tour de France a legendárnej cesty Route des Grandes Alpes.

Zbaľ si náhradné duše, preraď na najľahší prevod a poďme na to.

Savojskí obri

🗺️ Hranica dvetisíc metrov a taliansky vietor. Savojsko je cyklistická klasika. Tu vzduch redne, kopce nemajú konca a snehové steny okolo cesty nie sú v júni žiadnym prekvapením.

Col de l'Iseran

🏔️ 🚴 2764 m n. m. I Skutočný kráľ európskych priesmykov

Zabudni na Stelvio, zabudni na Galibier. Col de l'Iseran je najvyššie položený spevnený horský priesmyk v celých Alpách.

• Parametre stúpania (zo severu od Bourg-Saint-Maurice): Brutálnych 47,5 km (najdlhšie stúpanie vo Francúzsku!), priemerný sklon 4,1 %, prevýšenie 1995 m.
• Očami aktívneho jazdca: Severná strana z Bourg-Saint-Maurice je nekonečný film. Prvé dve tretiny sú len o morálke a prejazdoch cez tmavé tunely okolo Tignes. Skutočná extáza začína až vo Val d'Isère. Posledných 15 kilometrov je čisté cyklistické porno – surové skaly, riedky vzduch, v ktorom ti začína tancovať pred očami, a neskutočné ticho. Na tomto kopci pochopíš, aký si malý.
• report z výšľapu na Col de l'Iseran

Col du Mont Cenis

🏔️ 🚴 2083 m n. m. I Brána do Talianska a tyrkysové jazero

Tento priesmyk na francúzsko-talianskej hranici bol svedkom prechodu Napoleona, ale pre nás je to jedna z vizuálne najkrajších ciest.

• Parametre stúpania (z Lanslebourgu): 10 km, priemerný sklon 7 %, prevýšenie 680 m.
• Očami aktívneho jazdca: Stúpanie z Lanslebourgu je príjemné, schované v lese a ubieha rýchlo. Tá pravá odmena ťa však čaká na vrchole. Zrazu sa pred tebou otvorí obrovská náhorná plošina s monumentálnym priehradným jazerom Lac du Mont Cenis s gýčovo tyrkysovou vodou, obklopeným trojtisícovými vrcholmi. Ak máš chuť na bizar, urob si odbočku na Col du Petit Mont Cenis (2183 m n. m.) – tam končí asfalt a začína parádny gravelový svet.
• report z výšľapu na Mont Cenis

Col du Granier

🏔️ 🚴 1134 m n. m. I Zelené Chartreuse brány

Hoci výškou neohúri tak ako jeho dvetisícoví bratia, Granier v masíve Chartreuse je strmá a intenzívna severoalpská záležitosť.

• Parametre stúpania (zo Chambéry): 15,3 km, priemerný sklon 5,6 % (s pasážami cez 9 %), prevýšenie 830 m.
• Očami aktívneho jazdca: Granier je skvelý „otvárač“ nôh. Na rozdiel od drsných kamenných prechodov na juhu ťa tu čaká tieň hustých lesov, strmé vápencové steny a vlhký vzduch. Je to ideálny kopec na ranný švih, kedy ešte nie je rozhorúčený asfalt.
• report z výšľapu na Col du Granier

Col du Glandon a Croix de Fer

🏔️ 🚴 Col du Glandon (1924 m n.m.) a Col de la Croix de Fer (2067 m n.m.).

Oba priesmyky sú legendami Tour de France. Croix de Fer sa na Starej dáme objavil už viac ako 20-krát (premiéra v roku 1947), Glandon má na konte cez 15 prejazdov.

• Prečítaj si Bicyklom cez Col du Glandon a Croix de Fer

Col du Chat

🏔️ 🚴 1496 m n. m. I Brutálne stúpanie sťaby Mortirolo

Signal du Mont du Chat sa zapísal do histórie Tour de France ako jedno z najobávanejších stúpaní vôbec, hoci sa v itinerári Starej dámy objavuje len zriedkavo. Podobne ako Col du Mollard nie je veľmi vysoký ale riadne ostrý.

• Čaká vás 14,4 km nepretržitého stúpania s prevýšením vyše 1 220 metrov a priemerným sklonom 9,5 %. Svojou brutalitou, nulovou možnosťou na oddych a neustálym tlakom na pedále toto stúpanie v mnohom pripomína obávané talianske Mortirolo.
• Postrach zjazdárov: Zjazd z Mont du Chat je v cyklistickom svete povestný. Cesta je úzka, asfalt nepredvídateľný a zákruty sa zatvárajú tak prudko, že brzdové kotúče tu kričia o pomoc.
• report z výšľapu na Mont du Chat

Ikony Tour de France okolo Briançonu

👑 Srdce cyklistického Francúzska. Oblasť alpských priesmykov, kde sa lámu chleby a kde v lete hučia tisíce cyklistických dresov z celého sveta.

Alpe d'Huez

🏔️ 🚴 1860 m n. m. I 21 zákrut do cyklistického neba

Toto nie je najvyšší ani najstrmší kopec v Alpách, ale je to bezkonkurenčne najslávnejší prírodný amfiteáter sveta.

• Parametre stúpania: 13,8 km, priemerný sklon 8,1 %, prevýšenie 1135 m.
• Očami aktívneho jazdca: Každá z legendárnych 21 serpentín nesie meno jedného z historických víťazov etáp Tour de France. Najhorší je hneď začiatok. Prvé štyri zákruty majú brutálnych vyše 10 % a ak to prepáliš, zvyšok kopca bude tvoj osobný pohreb.
• report z výšľapu na Alpe d'Huez

Col du Galibier

🏔️ 🚴 2642 m n. m. I Drsná strecha Tour de France

Keď Tour de France potrebuje pretekárov naozaj zlomiť, pošle ich na Galibier.

• Parametre stúpania (zo severu cez Telegraph): 34,8 km (celkovo), priemerný sklon 5,5 % (posledné kilometre až k 10 %), prevýšenie 2120 m.
• Očami aktívneho jazdca: Výstup na Galibier je epopeja. Posledných 8 kilometrov nad hranicou lesa je čistý boj s vetrom a nadmorskou výškou. Keď vidíš ten ikonický monument Henriho Desgranga (zakladateľa TdF) kúsok pod vrcholom, vieš, že si siahol na dno.
• report z výšľapu na Col du Galibier (Dali sme ho 3x)

Col d'Izoard

🏔️ 🚴 2360 m n. m. I Cyklistický stredovek v Casse Déserte

• Parametre stúpania (od Guillestre): 15,9 km, priemerný sklon 6,9 % (maximum 10 %), prevýšenie 1095 m.
• Očami aktívneho jazdca: Najsilnejší moment prichádza približne 2 kilometre pod vrcholom. Cesta ťa vypľuje do oblasti zvanej Casse Déserte – pustatiny plnej zvetraných ihličnatých skál a surového suťoviska. Je to monumentálne tiché miesto, kde stojí pamätník cyklistických legiend Louisona Bobeta a Fausta Coppiho.
• report z výšľapu na Col d'Izoard (Dali sme ho 2x)

Col de la Madeleine

🏔️ 🚴 1993 m n. m. I Nekonečná fuška v tieni Mont Blancu

• Parametre stúpania (od La Chambre): 19 km, priemerný sklon 8 %, prevýšenie 1522 m.
• Očami aktívneho jazdca: Južná strana z La Chambre je čistý masochizmus. Kopec ti nedá vydýchnuť – sklon sa neustále drží okolo 8 % až 9 %. Odmenou za toto nekonečné točenie pedálmi je však neskutočný panoramatický výhľad na masív Mont Blancu priamo na vrchole priesmyku.

Col d'Agnel

🏔️ 🚴 2744 m n. m. I Divoký, tichý a brutálny obor

Agnel (Colle dell'Agnello) leží na taliansko-francúzskej hranici a je tretím najvyšším priesmykom Álp. Je to zabudnutý svet obrovských hôr a neuveriteľného ticha.

• Parametre (z francúzskej strany): 20,5 km, priemerný sklon 6,6 % (posledných 5 km drží stabilne cez 9 %), prevýšenie 1350 m.
• Očami aktívneho jazdca: Agnel je úchvatný. Cesta sa vinie cez takmer opustené údolie Queyras, kde namiesto turistov stretávaš len svište. Záverečné kilometre sú však nesmierne tvrdé, sklon sa drží okolo 10 % vo vysokej nadmorskej výške, kde ti vietor bije priamo do tváre. Na vrchole ťa čaká len jednoduchá tabuľa s nápisom France/Italia a pocit, že si na konci sveta.

Divoký a vyprahnutý juh

🔥 Cesta k moru cez Mercantour. Južné Alpy sú úplne iné. Sú vyprahnuté, voňajú levanduľou a tymianom, skaly majú červenkastý nádych a slnko ťa tu páli s južanskou intenzitou. Tu ležia skutočné lahôdky pre gurmánov.

Cime de la Bonette

🏔️ 🚴 2802 m n. m. I Najvyššia asfaltka Francúzska

Hoci samotný priesmyk Col de la Bonette leží vo výške 2715 m, Francúzi chceli prekonať Iseran, a tak vybudovali malú, bizardnú okružnú cestu okolo samotného vrcholu Cime, čím vytiahli asfalt až do výšky 2802 metrov.

• Parametre stúpania (zo severu od Jausiers): 24 km, priemerný sklon 6,6 %, prevýšenie 1589 m.
• Očami aktívneho jazdca: Toto je čistý, surový vesmír. Prvé kilometre vedú príjemným údolím, no rýchlo sa ocitneš v pustatine bez kúska tieňa. Cesta ťa vedie okolo opustených vojenských kasární Camp des Fourches, ktoré vyzerajú ako mesto duchov. Posledný kilometer na samotnú Cime má sklon cez 15 % a vo výške 2800 metrov tam budeš mať pocit, že dýchaš cez slamku. Ale ten 360-stupňový výhľad na celé južné Alpy je neopísateľný.
• report z výšľapu na Cime de la Bonette

Col de la Moutière

🏔️ 🚴 2454 m n. m. I Tajná gravelová skratka Álp

Ak chceš zažiť niečo skutočne divoké a netradičné, Moutière je tvoj svätý grál. Tento priesmyk leží hneď vedľa Bonette, no je takmer úplne opustený.

• Parametre: cca 20 km z Jausiers, priemerný sklon okolo 6-7 % (s drsným šotolinovým finále).
• Očami aktívneho jazdca: Cesta je úzka, asfalt je miestami rozbitý a drsný, no to pravé dobrodružstvo prichádza na samotnom vrchole. Z Moutière totiž vedie legendárna nespevnená šotolinová vojenská cesta (gravel), ktorá sa po pár kilometroch napája späť na trasu smerom na Bonette. Ak máš rád surovú prírodu bez jedinej motorky či auta, Moutière ti vyrazí dych.

Col de la Lombarde

🏔️ 🚴 2351 m n. m. – Drsná hranica ukrytá v skalách

Lombarda spája francúzske stredisko Isola 2000 s talianskym údolím Valle Stura. Je to dlhý, kľukatý a nesmierne charizmatický priesmyk.

• Parametre (z talianskej strany): 21,3 km, priemerný sklon 6,8 % (s pasážami cez 10 %), prevýšenie 1447 m.
• Očami aktívneho jazdca: Talianska strana je oveľa krajšia a divokejšia než francúzska. Cesta je neskutočne úzka, asfalt drsný a stúpaš cez hlboké lesy, ktoré sa neskôr zmenia na alpské lúky posiate skalami. Lombarda ťa preverí neustálymi zmenami tempa a úzkymi serpentínami, kde máš pocit, že si na tajnej vojenskej ceste.
• Alpské priesmyky Tour de France

Col de Vars

🏔️ 🚴 2109 m n. m. I Tvrdá spojka severu a juhu

Vars tvorí dôležitú, no zradnú spojku medzi oblasťou Queyras a údolím Ubaye. Tour de France ho miluje pre jeho nevyspytateľnosť.

• Parametre stúpania (od Guillestre): 19 km, priemerný sklon 5,7 % (no stredná časť stabilne drží cez 8-9 %), prevýšenie 1111 m.
• Očami aktívneho jazdca: Vars ťa vie prekvapiť. Začína pozvoľna, no v momente, kedy prejdeš cez lyžiarske stredisko Vars, sa cesta narovná do strmých tiahlych pasáží, kde ti vietor fúka priamo do tváre. Je to kopec, ktorý na papieri nevyzerá tak zle, ale v nohách ho sakramentsky ucítiš.
• report z výšľapu na Col de Vars

Col de Allos, Champs, Cayolle

Južný vražedný trojuholník: Allos, Champs, Cayolle. Tieto tri priesmyky tvoria legendárny okruh, ktorý cyklisti v oblasti Barcelonnette jazdia ako jeden brutálny celodenný trip. Profil tejto etapy pripomína ostrú zubovú pílu a preveriť ťa príde samotný diabol.

• Col d'Allos (2240 m n. m.): Jedna z najstarších a najužších horských ciest v Alpách. Stúpanie z Barcelonnette vedie po úzkej ceste vytesanej priamo do skaly nad hlbokým kaňonom. Cesta je taká úzka, že sa tu dve autá takmer neobídu, čo dáva jazde na bicykli neskutočnú dávku adrenalínu.
• Col des Champs (2087 m n. m.): Možno najmenej známy, no o to čarovnejší priesmyk. Južná strana je strmá, tichá, cesta je drsná, miestami rozbitá a lemovaná prastarými modrínmi. Stretneš tu viac kráv a svišťov než áut. Čistá cyklistická romantika.
• Col de la Cayolle (2326 m n. m.): Pre mnohých najkrajší priesmyk južných Álp. Cesta vedie cez národný park Mercantour pozdĺž tyrkysovej riečky Bachelard. Stúpanie je dlhé (29 km od Barcelonnette), ale sklon je príjemný a stabilný (okolo 4-5 %). Prechádzaš cez hlboké tiesňavy, skalné brány až na trávnatý vrchol, kde ťa privítajú stáda divokých kôz a výhľady, kvôli ktorým sa oplatí trpieť.
• report z výšľapu na Col de Allos, Champs a Cayolle

Sväté chrámy mimo hlavného hrebeňa

Mont Ventoux

🏔️ 🚴 1912 m n. m. I Vetrom ošľahaná biela obluda Provensálska

Hoci Ventoux leží izolovanie mimo hlavného alpského hrebeňa, pre cyklistov je to bájne miesto utrpenia a mýtov. „Obor z Provensálska“ je známy svojím extrémnym vetrom (odtiaľ názov Ventoux) a spaľujúcim horúčavám. Určite patrí medzi Alpské priesmyky Tour de France.

• Parametre (z Bedoinu): 21,5 km, priemerný sklon 7,5 % (posledných 15 km neklesne pod 9 %), prevýšenie 1610 m.
• Očami aktívneho jazdca: Prvá časť z Bedoinu vedie cez hustý, vlhký a dusný les, kde sa takmer nehýbe vzduch a ty sa varíš vo vlastnej šťave. Skutočné finále však začína pri chate Chalet Reynard. Odtiaľto vstupuješ do legendárnej bielej vápencovej púšte. Okolo teba nie je nič, len biele skaly, ktoré odrážajú slnečné lúče, a červeno-biela meteorologická veža na vrchole, ktorá sa zdá byť nekonečne ďaleko. Nezabudni sa pristaviť pri pamätníku Tomma Simpsona, ktorý tu v roku 1967 nechal svoj život.

Col du Tourmalet

🏔️ 🚴 2115 m n. m. I 🍉 Pyrenejský bonus na záver

Hoci neleží v Alpách, vynechať ho by bol hriech. Je to najčastejšie zaraďovaný kopec v histórii TdF (od roku 1910).

• Parametre stúpania (od Luz-Saint-Sauveur): 19 km, priemerný sklon 7,4 %, prevýšenie 1404 m.
• Očami aktívneho jazdca: Tourmalet je mýtus. Keď budeš míňať ikonickú striebornú sochu „Obra“ (Géant du Tourmalet) na vrchole, pravdepodobne si pod fúzy zamrmleš niečo o vrahoch. Kopec je známy nevyspytateľným počasím – v priebehu pol hodiny sa vieš z letnej horúčavy ocitnúť v hustej hmle.
• Ešte sa chystáme Col du Turmalet

Čítaj tiež 👉 Bormio križovatka titánov Giro d Italia

Príspevok Alpské priesmyky Tour de France: Kompletný sprievodca po kopcoch, ktoré preverili našu hlavu a nohy zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Vína St. Emilion majú určite čarovnú moc. Existujú opojné miesta, ktoré ťa zmenia. St. Emilion však nie je jedno z nich. Tento región ťa nezmení. St. Emilion ťa opije.

A úprimne – to je lepšie.

🎙️Nerád čítaš? Vypočuj si podcast

GPS, kukurica a prvá lekcia pokory

Prvýkrát sme prišli autom. S entuziazmom, navigáciou a naivnou vierou, že Francúzi zadávajú GPS súradnice rovnako ako zvyšok ľudstva.

Nezadávajú.

Francúzske súradnice majú vlastnú filozofiu. Vychádza z predpokladu, že ak tam naozaj chceš prísť, nájdeš si cestu sám. (v angličtine: East, West vo francúzštine: Est, Ouest) To „O“ nie je nula. To je západ. GPS nás neposlala do vinice. Poslala nás do kukuričného poľa. Nie omylom. Skôr ako test charakteru.

Stratili sme dobrú hodinu. Pozerali na pole, na navigáciu a na seba. A niekto povedal: „Dáme víno?“

Logické.

Bordeaux na cintoríne

Najbližší supermarket. Fľaša Bordeaux s hrdým nápisom appellation contrôlée. To nemôže byť zlé. Na ochutnávku sme našli jediné pokojné miesto – cintorín.

Rozložili sme sa pri starom náhrobku. Otvorili fľašu a s hlbkou vierou v očiach naliali. A potom nastalo ticho.

Víno bolo… presne také, ako by ste čakali od vína kúpeného v slovenskom Lídli a otvoreného na cintoríne. Bez chuti, bez vône, bez duše. Malo s "grand cru" spoločné asi len farbu. Vtedy sme pochopili prvú dôležitú vec: Appellation contrôlée zo supermarketu je ako michelinská hviezda na pumpe. Technicky možné. Prakticky podozrivé.

So syrom to bolo o niečo lepšie. Ale len preto, že syr mal chuť.

Vinice St. Emilion: víno alebo bicykel?

Keď sa konečne dostaneš do viníc St. Emilion, pochopíš, že je to úplne iný svet než Médoc.

Žiadne korporácie. Žiadne návštevnícke centrá. Len malé rodinné château a ľudia, ktorí ti nalejú víno a pozerajú sa na teba tak, akoby ti práve odovzdávali rodinné dedičstvo.

„Toto je najlepšie víno, aké tu máme,“ tú vetu sme počuli asi pätnásťkrát. Po treťom pohári začneš veriť každému.

Najlepší spôsob, ako to celé prejsť, je na bicykli. Lenže… Keď piješ, nemal by si bicyklovať. A keď nepiješ – čo vlastne robíš v St. Emilion? Toto je dilema, ktorú som nevyriešil ani na druhý pokus.

Po tretej návšteve grand cru château sme pochopili dve veci. Za prvé: každý tu má to najlepšie víno na svete. Za druhé: musíme odbočiť z hlavných turistických trás.

Strýc, ktorý nám ukázal smer

Po pár degustáciách sme pochopili, že musíme odbočiť z hlavných turistických trás. A tak sme odbočili do Montagne. Prvé vinárstvo – zjavne väčšie družstvo - zatvorené. Strýc, zapínajúc si traky na menžestrákoch, prišiel odomknúť po štvrťhodine. Zjavne sme ho zobudili zo siesty. Pozrel sa na nás tak, ako sa pozerá človek, ktorému práve prerušili život.

Ochutnali sme. Zrazu sme stáli pred vínom rovnakým alebo lepším ako na turistickej zóne – za tretinu ceny. Sem turisti ešte nedorazili. Alebo ak áno, strýc ich odradil pohľadom.

Spýtali sme sa ho: „Keby si mal on sám kúpiť jedno víno z tejto oblasti, ktoré by to bolo?“

Chvíľu mlčal. Potom povedal: „Thomas Tui.“

Zdvihol telefón a čosi francúzsky vysvetľoval. Kolegov syn, ktorý žil roky v Paríži a hovoril plynule po francúzsky, nám to preložil so sotva potláčaným úsmevom: „Mám tu troch chlapíkov zo Slovákov. Celkom milí ale veľa nakecajú. veľa nekúpia ale niečo kúpia.“

Ani sme nevedeli kam presne nás poslal. Len adresu. Až keď sme uvideli príjazdovú cestu k château  La Couronne, bolo jasné, že sme postúpili do vyššej ligy.

Thomas Thiou a víno ako náboženstvo

Dostali sme sa do vinohradov, ktoré mali pod koreňmi natiahnuté vlastnú závlahu i kúrenie. Thomas Thiou nás už čakal. Nepôsobil ako vinár. Pôsobil ako človek, ktorý sa rozhodol, že víno bude robiť po svojom – a svet sa prispôsobí. Kým väčšina Bordeaux vín je klasické blendované cuvée, Thomas robí čistý Merlot. Sám. Po svojom a zdá sa, že nekompromisne.

Hodinu nám rozprával o pôde. Hodinu v chateau o sudoch a trení. Ochutnávali sme priamo zo sudov. Lepší Merlot som v živote nepil. Potom príde ten moment potvrdenia. Cena.

Najlacnejšia fľaša: 43 eur.

Pozreli sme sa na seba.

A potom sme si spomenuli na Château Petrus. Najslávnejšie meno bordeauxského Pomerolu. Fľaša ich štandardného ročníka začína na štyritisíc eurách. Najstaršie historické ročníky (1945) sa predávajú za jedenásťtisíc a viac za fľašu.

Jedenásťtisíc eur za fľašu vína. Existujú ľudia, ktorí to zaplatia? Áno, bez rozmýšľania.

Opýtali sme sa jedného miestneho someliéra, či aj on niekedy ochutnal víno za tisíce.

„Občas príde tá chvíľa," povedal s úsmevom. „Raz za čas k nám zavíta rusky alebo čínsky hovoriaci vyšší úradník so svojou suitou. Vínu sa veľmi nerozumie, ale povie: otvorte mi to najdrahšie čo máte. Otvoríme. On ochutná a povie: ‚nič moc' a odloží pohár. Ostatní ho úctivo nasledujú, prikyvujú a idú ďalej. Vtedy prichádza naša chvíľa."

Z tohto pohľadu je 43 eur za Thomasovu reservu naozaj hubička. Kúpili sme každý po tri fľaše. Thomas sa s veľkým nadhľadom usmial, zobral ešte niekoľko otvorených fliaš a podal nám ich: „To máte na večer, mládenci.“

1820 kilometrov ticha

Cestu domov sme dali na jeden záťah. 1820 kilometrov. Auto plné vína. Štart o tretej ráno.

Môj syn povedal za celú cestu tri slová: „Áno, áno a nie.“ V poradí na otázky či chce cik prestávku, či mu kúpim niečo na jedenie a či nás nechce prestriedať za volantom.

Pri Bratislave sme už boli vo fáze, keď ponorková nemoc testuje charaktery a ticho reže.

Víno sme previezli. Vzťahy prežili. Tesne. Do Bordeaux autom na jeden záťah nikdy viac.

Druhý pokus: múdrejší, ale nie dosť

O päť rokov neskôr sme sa vrátili. Letecky. Múdrejší o jedno rozhodnutie. Bývali sme priamo vedľa Lýcea Václava Havla. Historické mesto, katedrály, múzeá, jeho parky a múzeum vín sme objavovali na bicykloch, električke, lodných trajektoch. Tentokrát viac kultúra a menej GPS a kukurica.

Ale nedalo nám.

Jeden deň sme nasadli na vlak a vystúpili priamo na stanici St. Emilion. Cez stredovekú bránu Porte Brunet sme vošli do mesta, ktoré sa za päť rokov zmenilo – turistov pribudlo, autenticity ubudlo, ceny šli jedným smerom. Objavili sme sieť vápencových jaskýň kedysi slúžiacich na uskladnenie vína.

Prešli sme arkádami Cloître des Cordeliers, kde z niekdajších cirkevných priestorov urobili obchodnú pasáž s kaviarňami. Vystúpali sme na vežu Monolithic Church. A na Kings Tower – La Tour du Roy – kde sa každoročne stretávajú najvýznamnejší bordeauxskí producenti a v tichosti si dohadujú ceny na ďalšiu sezónu.
Tip: na vežu kostola úžasným výhľadom sa dostanete celkom ľahko, kľúče vám dajú na informačnom centre.

Investičná katastrofa

Po piatej degustácii Vína St. Emilion sa mesto zmení. Uličky sú krajšie. Ľudia múdrejší. Predajcovia úprimnejší. To je nebezpečná fáza. Práve sme sa rozhodli založiť investičnú archívnu vinotéku. Jej základom sa mal stať archívny ročník Château Trianon.

Kúpili sme ho. Zabalili. Niesli ako relikviu. Na stanici sme čakali medzi unavenými, mierne tackajúcimi sa turistami asi hodinu. Slovo dalo slovo, pozreli sme sa na seba. Potichu som vytiahol nožík, niekto podal pohár.

A investícia skončila skôr, než začala.

Vína St. Emilion a ich poučenie

Musím priznať jednu vec. Bola to najlepšia investícia, akú sme kedy spravili. Pretože v St. Emilion neexistuje nič také ako archivovanie vína. Existuje len moment, keď ho otvoríš.

A ten moment príde vždy skôr, než si plánoval.

📍Praktické tipy pre návštevu St. Emilion

• Doprava: Vlak je víťaz. Zabudni na auto a trápenie s GPS v kukurici. Z Bordeaux (Gare Saint-Jean) ide priamy vlak, ste tam za 35 minút a stanica v St. Emilion je len kúsok od historických brán. Navyše, môžete degustovať bez výčitiek.
• Logistika nákupu: Ak kúpite viac fliaš, väčšina vinárstiev (ako Thomas Thiou) vám ich vie dnes poslať kuriérom priamo domov. Šetrí to chrbát aj "ponorku" v aute na 1820 kilometroch.
• Kedy ísť: Ideálne sú máj, jún alebo september. Vyhnete sa hlavným prázdninovým davom a spaľujúcim horúčavám, ktoré v kombinácii s červeným vínom vedia človeka rýchlo "odpáliť".
• Rezervácie: Pri slávnych menách (Grand Cru Classé) si návštevu a degustáciu dohodnite týždne vopred online. Ak hľadáte autenticitu a "strýka v manšestrákoch", zamierte do satelitných oblastí ako Montagne-Saint-Émilion alebo Lussac.
• Obuv: Mesto je plné strmých uličiek a mačacích hláv (vápencové dlaždice). Nechajte lakovky doma, potrebujete niečo, v čom sa po treťom pohári nepotknete.

❓Často kladené otázky (FAQ)

Príspevok Vína St. Emilion na dvakrát: Sprievodca pre turistov, ktorí obľubujú „opijný“ vínny mok zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.