Občas sa človeku vôbec nechce vyliezť zo vyhriatej postele, no ak prekonáte vlastnú pohodlnosť, príroda vám to vráti aj s úrokmi. Vyrazte s nami na zasnežený výlet cez račianske vinohrady až na mystický Sakrakopec. Čaká vás príbeh o záchrane strateného psa Vracaja, odmena v podobe 15-ročného šípkového vína a osobná spomienka na najväčšiu leteckú katastrofu v histórii Československa. Vstaňte, zaktivuj sa a poď vyvetrať hlavu do Karpát!
Zasnežený výlet na Sakrakopec
3 srnky, 2 šípkové vína, Lajdy, Brandy, stratený pes Vracaj, zamrznutá priehrada a zasnežený Sakrakopec. K tomu zopár zamyslení a jedna 50 rokov stará mrazivá spomienka.
To všetko sa dá zažiť za jedno jediné dopoludnie – pokiaľ nepreležíte celú sobotu v posteli. Nataša mala prísť o desiatej a ja som ešte o pol desiatej zvažoval, či zvíťazia teplé periny, alebo chlapská zodpovednosť.
09:55 – Ešte v posteli
Ešte stále ležím pod perinou a je mi neskutočne dobre. Tajne dúfam, že Nataša nepríde, alebo bude aspoň meškať. Nemám šťastie. Zvonček zvoní, naša Lajdy šteká. Ešte rýchla káva a vyrážame!
10:10 – Krasňanská priehrada a vinohrady
Vyberám z auta nové trekové palice a vyrážame. Dnešný cieľ: cez vinohrady, rovno za nosom, pred druhou sa domov nevrátime.
Prvá zastávka je na Krasňanskej priehrade. Chodím sem od detstva. Chytal som tu ryby na divoko, škrečkoval hrozno, postavili sme si tu plť a hrali sa na pirátov, balili sme tu baby… Ale dnes stojím prvýkrát v živote priamo na ľade. Novinka, užívame si to.
Prechádzame ponad račianske Mortirolo – známu časovku z Knižkovej doliny popri Alpinke až na Biely kríž. Poznám maníkov, čo to na bicykli dali pod 15 minút, dnes nám však úplne postačí čas pod dve hodiny. Z roka na rok pozorujem, ako vinohrady miznú a les redne. Postupnosť je jasná: najprv musí vinohrad zarásť, potom „náhodou“ vyhorieť, aby sa mohol preklasifikovať na stavebný pozemok. A môžeme betónovať! S Natašou sa smutne zhodujeme, že je vlastne dobre, že sme už starí.
11:40 – Klinec na Bielom kríži
Hneď ako sme minuli lesných ťažiarov, ktorí aj dnes cez víkend usilovne sťahujú krásne prvotriedne pne na metrovice, dorážame ku Klincu. Klinec – to je kultový bufet a povinná zastávka pre každého turistu, ktorý brázdi bratislavský lesopark.
Nataša volí ďalší cieľ: Sakrakopec. V roku 1966 sa tam stalo obrovské nešťastie. Lajdy si beh po snehu užíva a my sa postupne zoznamujeme s karpatským psačím svetom. Psi su vítaní, ale sučky naša Lajdy veľmi nemusí – baby sa v lese vždy pobijú.
12:20 – Sakrakopec: Spomienka stará 50 rokov
Míňame tri srnky a stretávame Brandy. „Rozkošné meno pre psa,“ chválime majiteľa. „Len s ním neradno chodiť do krčmy,“ dodávame so smiechom.
Objavujem prekrásne terény na horák, ale ten mám na chalupe. Opäť sa potvrdzuje pravidlo, že každý cyklista potrebuje zaručene N+1 bicyklov (kde N je počet bicyklov, ktoré už vlastník má, a +1 je ten, do ktorého sa práve zamiloval).
Sakrakopec má svoju osobitnú, mrazivú mystiku. Tiché, ponuré miesto. Do roku 2011 nebolo dokonca ani poriadne označené. Dňa 24. novembra 1966 sa tu zrútilo bulharské lietadlo. Na palube zahynulo všetkých 82 ľudí – 74 cestujúcich a 8 členov posádky (63 mužov, 18 žien a jedno 13-ročné dieťa). Boli to najväčšia letecká katastrofa v histórii Československa. Dôsledne utajovaná. Na mieste boli obyvatelia z Rače už pol hodiny po páde, no záchranári dorazili až po hodine a pol…
Mal som vtedy len tri roky a bol som tam. Vtedy naposledy. Bývali sme kúsok odtiaľ, vo vinohradoch v Rači. Rodičia sa tam boli pozrieť a mne dlho v hlave mátali slová ako: „strašné, mŕtvi, nešťastie, hrozné“ a obrazy nosidiel, krvavých handier a trosiek. Neviem, čo ľudí tak fascinuje na tragédiách, ale viem s istotou, že berie trojročné deti na takéto miesta nie je rozumné.
Dlho som si myslel, že to boli len nočné mory a zlé sny. Až neskôr v dospelosti som pochopil, že sa to stalo naozaj. Nebol som na tomto mieste presne 50 rokov. Teraz sa mi spomienky vrátili a začínam premýšľať o spätnom regrese. Aké by to bolo vrátiť sa o polstoročie naspäť a prežiť znova aj tie iné, krajšie chvíle a emócie?
13:10 – Akčná záchrana psa Vracaja
Keď sme sa pohli ďalej, zrazu okolo nás beží pes. Úplne dezorientovaný, opustený, evidentne hľadá pána. Podľa postroja a oblečenia to nie je žiaden vydedenec.
Naša akčná úderka okamžite zapracovala a pes bol za pár sekúnd na vodítku. Ani sa nebránil, asi nám uveril. Pániček išiel predsa opačným smerom, nenecháme ho tu zmrznúť. Nataša pri zapínaní nadáva na moderné postroje – na ich upínanie by človek potreboval absolvovať vysokú školu.
Po kilometri stretávame vyplašených majiteľov, brodiacich sa po kolená v snehu. Vítanie so psovským miláčikom nemá konca. A odmena nás neminie! Z vrecka vytiahnu ploskačku a v nej… prekvapivo 15-ročné šípkové víno. Pri druhom poháriku sa dozvedáme, že šípky boli zbierané až po druhom mraze, kedy sú najsladšie. Zisťujeme, že psík sa volá Vracaj a je to najdúch, ktorého už predchádzajúci majitelia vyhodili. Preto bol k nám taký dôverčivý. Sme radi, že sme sa naňho nevykašľali. Dobrý skutok – najmä na tomto mrazivom mieste – sa počíta.
Potúžení šípkovým vínom pokračujeme rýchlym tempom na Tri zajace.
14:20 – Tri zajace
Dáme pivko a pokračujeme? Dáme pivko a sadneme na električku? Alebo dáme pivko a zavoláme, nech po nás niekto príde?
Nechceme sa v tej zime zasedieť. Nedáme pivko a pokračujeme v chôdzi ďalšie tri kilometre až domov!
14:50 – Finále na gauči
Naozajstné finále: 18,9 km našliapaných, 1 050 m prevýšenia a 4 hodiny nádherne stráveného času v prírode.
Teraz sa rozvaľujeme na gauči po skvelej morčacej polievke, s makovým koláčom v bruchu. A je nám neskutočne dobre.
Poučenie na záver:
- Vstaňte z postele, keď vonku sneží a je krásne.
- Zachráňte psa alebo urobte iný dobrý skutok, ak môžete.
- A najmä: znížte kŕmne dávky a zvýšte obrátky!
