Času málu ale toľko chutí. Opäť a znova sme vyrazili na jednodňovku. Ráno tam, večer späť. Vstávame 7:00, raňajkujeme, obliekame sa. Všetko ostatné sme chvalabohu mali nachystané už deň predtým. Nakladáme veci do auta, všetko rátam … 5 búnd, 5 čapíc, 5 rukavíc, 5 ruksakov, 5 paličiek, 5 mačiek, 5 termosiek … Zdá sa, že máme všetko. Túra s deťmi po hrebeni Javorníkov dá logisticky zabrať.
Znalci Malých Karpát vedia, že nielen v Javorníkoch, ale aj Malých karpatoch je, síce oveľa menší, ale tiež rovnomenný kopec Veľký Javorník. Netreba si ich spliesť.
Štiavnik
9:30 dorážame do Štiavnika. Všade krásne bielo. Po 50 odtieňoch hnedej u nás na Poddunajskej nížine je toto ako balzam na dušu. Obliekame všetky vrstvy, zdá sa nám byť zima. Plný energie sa rezko vydávame sa túru po hrebeni Javorníka.
Po 15 minútach stojíme, lebo je nám teplo. 🙂 Mikiny dole, ostáva nám len termo a bundy, lyžiarske rukavice meníme za jarné turistické. Bez tejto gymnastiky by túra ani nemohla začať. Po ďalších 40 minútach opäť stojíme, lebo deti si konečne všimli sneh a rozpamätali sa, čo sa s ním dá robiť.
Začala guľovačka
Presne túto aktivitu s láskou vynechávam ale manžel s deťmi si to užíva. Priebežne sledujeme čas a hodiny. Znova pridáme do kroku.
Nenič bežkársku stopu
Ešte aspoň 10x deťom vysvetlíme, že nie je možné chodiť v bežkárskej dráhe, lebo ju nadšeným bežkárom zbytočne ničíme. Po pár kilometroch to konečne pochopili a razíme si už len vlastný chodníček. Cestou minimálne 10 krát zaväzujeme šnúrky :-).
Čuduj sa svete, opäť stojíme, prišla na rad čokoláda. Nie chlebík ale čokoláda. Dodáva silu, nadšenie a potrebnú energiu. Snažíme sa vždy smerom hore držať jednotné tempo, kráčať spoločne a približne dodržiavať stanovený čas príchodu do cieľa.
Cestou späť má dovolené už každý všetko. Často sa aj pohádame, kto bude prvý a kto posledný ale … máme zavedené intervaly, počas ktorých sa striedame.
Rázcestník
Konečne prídeme na rozcestník, kde stretávame milých bežkárov, ktorí si poťažkali, chvalabohu nie na zničenú stopu ale vraj na lepivý sneh. Nám to ale nevadí. Tešíme sa, že vôbec je.
Čaro prešľapávania cesty čerstvým snehom
Rázcestník … no čarovné miesto. Vidíme už len sneh, zasnežené stromy a žiadny chodníček. Vôbec sa ale nevzdávame. Ideme ďalej a prvý krát si prešlapujeme cestu sami.
Naše dievčatko má snehu po pás, nevadí aspoň môže ísť po štvornožky. Keď už je tak blízko zeme, prečo rovno nevykonať degustáciu všetkých snehových vločiek. Čuduj sa svete, robia to aj ostatné deti, len trošku rafinovanejšie aby sme ich nevideli. Pri prešľapávaní chodníka nám cestu hatia zasnežené stromy…
Nevadí, pomykáme každou jednou vetvičkou, oprášime všetky stromčeky a veselo pokračujeme ďalej. Učíme sa spoznávať stromy, počúvame štebot vtáčikov a pozorujeme diery v strome od ďatla.
S deťmi v lese
Pokračujeme ďalej, deti vôbec nešomrú, tešia sa už na cestu späť, bude to jedna veľká šmýkalka. Keby aj šomrali máme pre nich nachystané príklady z matematiky, to ich vždy zabaví, ani nevedia ako a rezko šlapú.
Veľký Javorník
Dorážame do cieľa. Túra s deťmi na Veľký Javorník (1071 m n.m.) sa vydarila. Cesta mala trvať 30 minút, nám trvala viac ako hodinu. Nevadí, času máme dosť. Ten pokoj, kľud, tú prenádhernú prírodu, tú prečistenú hlavu v tomto momente preruší len dcérino „mamiiiii, potrebujem cikať“, ideme na to. 🙂
Skrehnuté prsty, spotená mama ale zároveň šťastné dieťa, no čo si viac priať.
Schovávame sa pod strom, je čas obeda. Cítime sa ako Nastenka v Mrázikovi, ale taký lepeňák v mínusových mrazoch je hotová delikatesa. Posledným pohľadom preskenujeme tú krásu okolo nás a vydávame sa na cestu späť.
Javorníky
Práve začalo to správne dobrodružstvo. Utekáme všetci piati, veď dole kopcom sa beží najlepšie. My s manželom stojíme ale deti sa háďzu do snehu ako do nadýchanej periny. Stojíme každú chvíľu, lebo vyrábať anjelikov do snehu nikdy nie je dosť. A robiť ich v prašane je hotová nádhera.
Zostup z hrebeňa Javorníka
Konečne sme zostúpili z hrebeňa, ideme, teda šmýkame sa po zadku dole kopcom. Nemáme žiadne lopaty ani sáčky. Máme len oteplovačky (tzv. šmýkacie oteplovačky). Sú vyšúchané a zničené ale nevadí, hlavne že sme šťastní (Aj moje a manželove nohavice sú vyšúchané).
Zdolávame prekážky, stačí preliezť, ale keďže je sneh treba popadané stromy podliezť.
„Mami, ja mám sneh v oteplovačkách“. Nevadí, vyprášime a ideme dalej. Ten sneh je úžasný, mäkký, biely, čerstvý prašan. Doslova sa hodí ľahnúť si, nič nerobiť, len tak odpočívať. Či budeme mokrí? Určite budeme. Ešte pár krokov a opäť stojíme. Opäť nás zachraňuje čarovná čokoláda. Stolík a lavice sú zapadané 20 cm vrstvou snehu. Využívame japonský štýl a sadáme na zem.
Cesta späť ubieha neuveriteľne rýchlo, až je nám to ľúto. Ešte zopár súťaží, šmyknutí a 15:45 hod. sme späť pri aute. Ešte zjeme posledných pár vločiek, na dnes máme tekutín určite dosť 🙂 a začíname s vyzliekaním. Úplne, lebo ešte aj gaťky a slipky sú mokré. Prezlečený do sucha a zabalený do diek sme nachystaní na cestu domov.
S deťmi na Veľký Javorník
16 km v nohách a necelých 6 hodín za nami. Keďže prevýšenie bolo tentokrát minimálne ani sa nám nezdalo, že máme toľko kilometrov v nohách.
Vždy príde otázka: „Ako sa Vám páčilo?“
Na to naše dievčatko skonštatuje, že to vlastne nebola túra ale len ľahká prechádzka. Pohli sme sa, vyrážame domov. Najskôr si spravíme z auta jedáleň, po čase už aj spálňu. Prekontrolujem všetky fotky, ktoré som dnes nafotila a spím už aj ja. Manžel drží bobríka odvahy a bezpečne nás dovedie domov.
Túra s deťmi na Veľký Javorník je jedna veľká zábavná jazda. Je to ľahké? Ťažké ? Nie, nie, je to čarovné, plné smiechu ale aj plaču, zastávok na jedenie čokolády, guľovačky, ochutnávačky, obliekania, vyzliekania a leňošenia v snehu. Je to neopísateľný zážitok, ktorý Vám vedia sprostredkovať len deti na spoločnej túre v prekrásnej prírode nášho Slovenska. Ďakujeme Reštartni sa za úžasné typy na spoločný čas strávený s deťmi.
