Po včerajšom úžasnom zážitku na serpentínach Montvernier sme sa dnes rozhodli vyraziť po stopách ďalšej etapy Tour de France. V itinerári svietil prejazd cez Col du Mollard (1 638 m n. m.) a následný etapový dojazd v lyžiarskom stredisku Le Corbier priamo pod rovnomenným masívom.

Vymysleli sme to neskutočne fíkane a taktičnejšie než športoví riaditelia v sprievodných autách: Vyrazíme zo Saint-Michel-de-Maurienne, cez hromadu ostrých lesných serpentín sa cez Albiez-le-Jeune vyšplháme až na Col du Mollard. Tam v pokoji vystihneme prvý prejazd pretekárov, potom sa rýchlo šmykneme cez malý drevený mostík na druhú stranu rokliny na cestu Route des Arves a stihneme aj samotný finálový dojazd pelotónu na Le Corbier.

Plán storočia! Teda... až kým nezasiahli francúzski cestári a život.

🚴‍♂️ Cez lesné serpentíny až na Col du Mollard

Ranné stúpanie prebiehalo hladko. Hoci nám občas padla borovicová šiška na hlavu, nohy točili a úzke lesné serpentíny ubiehali jedna za druhou. Co veľkej pohode sme bez akýchkoľvek problémov vyšliapali až na samotný Col du Mollard (1 638 m n. m.).

Pol hoďku sme počkali a zažili tak nielen reklamnú karavánu ale i prvý prejazd pelotónu. Nespravili sme žiadnu chybu, časovo sme boli dokonalí.

Prvú časť plánu sme mali vo vrecku!

🟡 Okienko TdF: Nenápadný zabijak rytmu Col du Mollard

Col du Mollard nepôsobí na papieri ako monštruózny dvetisícový gigant typu Galibier, no v histórii Starej dámy má svoje pevné a rešpektované miesto:

• Premiéra v roku 2006: Do itinerára TdF sa prvýkrát dostal v roku 2006 v ikonickej 16. etape z Bourg d'Oisans do La Toussuire.
• Nekonečné serpentíny: Výstup z južnej strany ponúka na necelých 18 kilometroch stúpania viac než 40 ostrých vlásenkových zákrut. Pretekárom neustále mení rytmus, čo po celom dni v kopcoch dokáže nohy dokonale odrovnať.
• Technická pasca: Zjazd z Col du Mollard je známy svojím úzkym asfaltom a rýchlymi zmenami smeru. Taktici ho v etapách TdF s obľubou zaraďujú ako „odrazový mostík“ pred záverečným cieľovým stúpaním na Le Corbier alebo La Toussuire, kde sa láme chlieb a útočí na celkové poradie.

🌁 Spadnutý most a 20-kilometrový nadbeh

Až za sedlom, keď sme sa chceli prehupnúť na druhú stranu masívu smerom na Le Corbier, prišiel škrt cez rozpočet.

Prichádzame k rokline, kde sme si mali užiť kšúčovú skratku. Mal tam byť drevený most na druhú stranu. Most tam síce bol... ale nebol. Bol iba na mape! V realite bol kompletne spadnutý a roklina absolútne nepriechodná. Žiadna možnosť prejsť, museli sme sa otočiť.

Namiesto elegantnej skratky nás čakala nedobrovoľná, viac než 20-kilometrová zachádzka okolo celého masívu. Stratili sme vyše hodiny a čas neúprosne tlačil. Keď sme sa konečne prehrabali na hlavnú trať vedúcu do Le Corbier, v polovici stúpania nás nekompromisne odstavili policajné TdF motorky.

Stop! Ďalej ani krok! Cesta je už uzavretá pre preteky.

🍦 Zmrzlina, chlieb od karavány a cyklistické bratstvo

Nuž čo, plán A vyprchal, nastupuje francúzska pohoda. Keď nemôžeš došliapať do cieľa, sprav si cieľ tam, kde stojíš.

Zosadli sme z bicyklov a okamžite sa pobratali s miestnymi francúzskymi fanúšikmi. Reklamná karavána nesklamala ani tentokrát – okrem tradičných gumených cukríkov a akéhosi sponzorského trička nám z áut zhodili dokonca čerstvý chlieb a balenú zmrzlinu!

Zlízali sme zmrzlinu, zarevali niekoľko "ideeeš" a zatlieskali sme preletujúcemu peletónu a po prejazde záverečných sprievodných vozidiel sme sa s vetrom vo vlasoch spustili druhou stranou údolia dole.

📊 Bilancia dňa

• Vzdialenosť: 72,23 km I Prevýšenie: 1 779 m
• Čas v sedle: 4:47:05 I Celkový výkon: 2 186 kJ
• GPX trasy

Večera v hoteli po takomto dni chutila viac než zvyčajne. Malá časť bučišov našej výpravy však stále chýbala – vybrali sa totiž na obrovský okruh cez Glandon a Croix de Fer. O ôsmej večer nám od nich pípla správa, že sú stále nejakých 20 kilometrov od hotela v kopcoch. V kuchyni im s úsmevom odkladáme večeru. Presne o tomto tie Alpské priesmyky TdF sú!

Príspevok Col du Mollard a Le Corbier: Keď plány Tour de France zmení 20 km zachádzka zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Sú cyklistické priesmyky, ktoré už máte odjazdené, vyfotené a odškrtnuté v denníku. A potom sú klenoty, ktoré vo vašej zbierke stále chýbajú. Vo filatelii existujú zberatelia, ktorí celý život pátrajú po legendárnom Modrom Mauríciu. Pre mňa sú týmto nedosiahnutým cyklistickým skvostom Col du Glandon (1 924 m n. m.) a Col de la Croix de Fer (2 067 m n. m.).

Musím sa úprimne priznať – zatiaľ som tam na bicykli nestál. No ten tajuplný sľub vznikol už pred rokmi, za celkom osobitných okolností.

🌙 Mrazivá spomienka z temnej alpskej noci

Presúvali sme sa vtedy medzi etapami TdF autom z celodennej zaberačky na Alpe d'Huez smerom na Grenoble. Po niekoľko hodinovej zápche po etape bol už neskorý večer. Vonku čiernočierna tma a cesta sa vlnila medzi obrovskými, nehostinnými hradbami skál. Svetlá nášho auta vykrajovali z noci len úzke pásy asfaltu a okolo nás sa týčili temné siluety masívov Glandonu a priesmyku Croix de Fer.

Ten pocit obrovskej majestátnosti, surovosti a mýtického pokoja bol taký silný, že mi zimomriavky behali po chrbte. Vtedy, v tom vyhriatom aute s unavenými nohami po Alpe d'Huez, som si dal slávnostný sľub: „Tento prechod musím raz dať na bicykli. Bez debaty.“

Roky plynuli, odjazdil som desiatky iných alpských dvetisícoviek, no tento skvost mi v albume stále chýba. A ako každý poctivý cyklista viem, že niektoré kopce jednoducho musia v človeku dozrieť.

⛰️ Dva priesmyky v jednom balíku: Ako to mám naplánované?

Hoci som tam bicykel ešte nezložil z nosiča, profil trasy a reálie mám naštudované do posledného detailu. Glandon a Croix de Fer sú totiž ako siamské dvojčatá Savojských Álp – ležia od seba sotva 3 kilometre a bolo by cyklistickým hriechom nespojiť ich do jednej etapy.

• Col du Glandon (1 924 m n. m.): Divoký a nekompromisný kopec. V záverečnom kilometri pod sedlom čaká neľudská stena so sklonom 11 až 12 %, kde si nohy poctivo vypýtajú najľahší prevod.
• Col de la Croix de Fer (2 067 m n. m.): Majestátny brat ležiaci o 143 výškových metrov vyššie. Na jeho vrchole stojí slávny železný kríž s výhľadom na ľadovec Aiguilles d'Arves.

Prechod z vrcholu Glandonu k železnému krížu na Croix de Fer vedie po zvlnenom hrebeni a trvá sotva pár minút. Je to pravdepodobne najdostupnejšia druhá dvetisícka, akú si môžete do cyklistického životopisu pripísať!

🚴‍♂️ Profil očistca zo Saint-Jean-de-Maurienne

Až tam raz dorazím, štartovať sa bude zo známej cyklistickej meky Saint-Jean-de-Maurienne.

• Dĺžka stúpania: 21 km
• Prevýšenie: 1 300 m
• Priemerný sklon: 6,1 % (klamlivý údaj!)

Papierových 6,1 % znie celkom nevinne, no profil je mimoriadne zradný. Trasa totiž obsahuje dva krátke zjazdy, ktoré priemerný sklon umelo znižujú. V skutočnosti sa pohodové 5-percentné úseky striedajú s pasážami, kde stojky nekompromisne skáču medzi 9 % až 11 %.

Cesta stúpa cez hlboké lesy, divoké rokliny, okolo obrovskej priehrady Barrage Grand Maison a otvára sa až v záverečnom horskom kotli, kde miznú stromy a zostáva len surová kamenistá pustatina. Presne tá, ktorú som vtedy v noci videl len na pár metrov v žiare reflektorov.

🟡 TdF Okienko: Kde sa písala história Starej dámy

Oba priesmyky sú legendami Tour de France. Croix de Fer sa na Starej dáme objavil už viac ako 20-krát (premiéra v roku 1947), Glandon má na konte cez 15 prejazdov.

Slávny Eddy Merckx či Bernard Hinault tu svorne ničili súperov v obávaných „kráľovských etapách“. Zjazd z Glandonu smerom k priehrade Verney navyše patrí k najrýchlejším a najnebezpečnejším vo Francúzsku – v roku 2015 tu Romain Bardet predviedol šialený riskantný útok v zjazde, ktorý mu vyniesol slávne etapové víťazstvo.

☕ Sen o káve pri Železnom kríži

Raz ten deň príde. Zložím bicykel v Saint-Jean-de-Maurienne, zahrejem nohy a pustím sa do tých 21 kilometrov.

A keď sa po vyše 1 300 výškových metroch prepracujem k ikonickému Železnému krížu (Croix de Fer) vo výške 2 067 metrov, opriem svoj karbónový stroj o zábradlie, dám si na terase poctivé espresso s čučoriedkovým koláčom a povie si: „Tak a je to tam. Modrý Maurícius je v albume!“

Pretože presne o tomto cyklistika je. O snívaní, plánovaní a momentoch, kedy sa nočné spomienky z auta zmenia na ten najkrajší pocit v sedle bicykla.

foto: depositphotos, pexels

Príspevok Bicyklom cez Col du Glandon a Croix de Fer: Nesplnený sen na titánoch Tour de France zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Sú kopce, ktoré si vyžadujú rešpekt. A potom sú kopce, ktoré vo vás vzbudzujú čistý strach. Signal du Mont du Chat (1 496 m n. m.) patri nekompromisne do tej druhej kategórie.

Keď štartujete dole od vodnej hladiny jazera Lac du Bourget (320 m n. m.) a pozriete sa hore na skalnatý hrebeň, je vám jasné, že toto nebude žiadna kávopičská vyjížďka. Čaká vás 14,4 kilometra nepretržitého utrpenia s prevýšením vyše 1 240 metrov a priemerným sklonom 8,6 %. Svojou brutalitou a neustálym tlakom na pedále toto stúpanie pomaly, ale isto atakuje obávané talianske Mortirolo!

🚴‍♂️ Dva kohúty na vrchole a neslušné slová v tretine kopca

Vyrazili sme štyria. No už po prvých kilometroch bolo jasné, že Mont du Chat nikoho nešetrí. Žiadne milosrdné plošiny na oddych, žiadne rovinky. Len nekompromisný sklon, ktorý vám zohrieva reťaz aj pľúca na maximálnu prevádzkovú teplotu.

V tretine kopca to Ignác neudržal. Zakričal na nás akési veľmi šťavnaté, neslušné slovo, otočil bicykel a spolu s druhým parťákom to bez výčitiek zabalili smerom dole. Rozumné rozhodnutie!

Zostali sme dvia „kohúti“. Tvrdohlavosť vyhrala nad zdravým rozumom, a tak sme to lámali z posledného až na samotný vrchol k Signal du Mont du Chat (1 496 m n. m.). Ten výhľad zhora na celé jazero Lac du Bourget a okolité Savojské Alpy je však niečo, čo sa vám vypáli do pamäte do konca života.

🟡 Okienko Tour de France: Kopec, ktorý mrzačí favoritov

Signal du Mont du Chat sa zapísal do histórie Tour de France ako jedno z najobávanejších stúpaní vôbec, hoci sa v itinerári Starej dámy objavuje len zriedkavo.

• Premiéra v roku 1974: Prvýkrát sem pelotón zavítal v roku 1974. Legendárny Eddy Merckx sa neskôr vyjadril, že Mont du Chat je jedno z najťažších stúpaní, aké kedy vo Francúzsku absolvoval.
• Krvavý rok 2017 a pád Richieho Porteho: Najznámejší a najmrazivejší moment sa odohral v 9. etape v roku 2017. V šialenom, extrémne technickom zjazde z Mont du Chat nezvládol zákrutu v rýchlosti cez 70 km/h jeden z hlavných favoritov na žltý dres Richie Porte. Vyletel z cesty, vrazil do skalnej steny a so sebou zmietol aj Dan Martina. Výsledok? Zlomená panva, kľúčna kosť a koniec na TdF.
• Postrach zjazdárov: Zjazd z Mont du Chat je v cyklistickom svete povestný. Cesta je úzka, asfalt nepredvídateľný a zákruty sa zatvárajú tak prudko, že brzdové kotúče tu kričia o pomoc.

🏰 Cesta späť: Stretnutie pri Château de Bourdeau

Zjazd z Mont du Chat smerom cez Saint-Jean-de-Chevelu je technický a vyžaduje maximálnu sústredenosť. Dole pod kopcom sa opäť spájame s našou odpadlíckou dvojicou.

Zraz si dávame pri rozprávkovom zámku Château de Bourdeau, ktorý sa vypína priamo na myse nad jazerom. Tento zámok zo 12. storočia sa týči priamo na skalnatom mysi nad jazerom a je opriadaný romantickými legendami – rád tu vysedával a tvoril slávny francúzsky spisovateľ Honoré de Balzac.

Napätie z kopca opadlo, emócie sa vyčistili a pred nami bol druhý, oveľa príjemnejší plán dňa: pohodový okruh okolo celého jazera Lac du Bourget.

⛵ Lac du Bourget

Jazero Lac du Bourget nie je len pekná vodná plocha. Je to najväčšieho prírodného jazera Francúzska, miesto plné príbehov, histórie a architektonických skvostov.

Vedeli ste, že Lac du Bourget dosahuje hĺbku až 145 metrov a ukrýva jedno obrovské prírodné špecifikum? Je domovom pravekej ryby Suma veľkého (Silurus glanis) a najmä vzácnej sladkovodnej tresky Lotte de rivière. Domáci radi rozprávajú historky o obrovských sumcoch z hlbín, ktoré dokážu zhltnúť celé kačice či dokonca útočia na podvodných potápačov.

⛵ Poznávací cyklookruh okolo jazera

Na ten kopec nemalo nič na okolí. Ani roklina Chéran, ani Mont Revard, či Col du Granier. Po brutálnom stúpaní bbušičov a zjazde zo Signal du Mont du Chat je jazda okolo Lac du Bourget čistým balzamom a idylkou na cyklistickú dušu. Jazdíme poľahky, už v štýle "cappučíno group".

Prelietame okolo malebnej kaplnky Chapelle du Mont du Chat. Asi sa tu modlia za padlých cyklistov na tom kopci. Ale letíme ďalej, čaká nás čosi vačšie.

Abbaye d'Hautecombe: Pohrebisko kráľov

Treba sa asi kilometer s reptaním vrátiť a vyklesať až k vode. Ale oplatí sa. Majestátne cisterciánske opátstvo Hautecombe vyzerá, akoby vyrastalo priamo z vody. Je to oficiálne pohrebisko panovníkov z rodu Savojských – leží tu pochovaných až 42 kniežat, kráľov a kráľovien. V roku 1983 tu mal dokonca pompézny pohreb posledný taliansky kráľ Umberto II.

Po krátkej prehliadke pokračujeme západným, divokejším brehom jazera cez dedinku Conjux až k historickej prístavnej oáze.

Chanaz: "Malé Benátky" Savojska

Táto kúpelná osada leží na kanáli Canal de Savières, ktorý spája jazero s riekou Rýn. Lode tu plávajú doslova popod okná kamenných domčekov z 15. storočia a vzduch vonia praženou kávou z miestnej historickej pražiarne, kde kávové zrná stále melú na vodnom mlyne!

Mimochodom práve tu, pri vodnom mlyne, sme našli ultrakrátke (30m), ale ultravýživné (28%) stúpanie. Tak sme sa tam hrali ako malé deti. Kto vytiahne tých 30 metrov na bicykli až hore?

Návrat do Aix Les Bains

Ikonický zámok Château de Châtillon na severnom cípe jazera iba preletíme. Čas už tlačí a zmrzlin, víno a syry nepočkajú. Po ceste Route d'Aix cez Brison sa dostávame na východný breh do kúpeľného mestečka Aix-les-Bains z ktorého sme vyrazili.

Tu bývame a tu sa história stretáva s noblesou.

Okrem toho, že sa tu liečili kráľovná Viktória či spisovateľ Guy de Maupassant, mesto má aj pikantnú históriu. V neďalekom hoteli sa v roku 1934 tajne stretol grécky a juhoslovanský kráľ, aby riešili osud Európy.

Dnes je to cyklistický raj s nekonečnou pobrežnou promenádou, kaviarenskými terasami, cyklotrasami a výhľadom na zapadajúce slnko nad masívom Mont du Chat.

Epilóg

Bol to deň dvoch úplne odlišných svetov. Dopoludnia krv, nadávky, pot a prevody na doraz v zákrutách Mont du Chat, popoludní vietor vo vlasoch, zámky, kapučínko a nekončiace výhľady na azúrovú hladinu. Ak budete v Savojsku, tento okruh si nenechajte ujsť!

Príspevok Mont du Chat a okruh okolo Lac du Bourget: Od brutálneho cykloočistca po jazernú idylku zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Jarná Sicília na začiatku marca je pre cyklistu čisté vyslobodenie: skvelé počasie, slnečné lúče, prázdne cesty, teplota okolo 15 – 19 °C a more vyhriate nad 14 °C. Rozhodovanie, kam vyraziť na prvý jarný cyklokemp, bolo vďaka tomu úplne jednoduché. Taliansko mám rád, Sicíliu mám rád, bicyklovanie mám rád a sicílske caffè lungo obzvlášť. Etna na bicykli mimo sezóny je správna voľba.

To najdôležitejšie je pochopiť čo máš rád a prečo to robíš. Výstup na toto aktívne sopečné monštrum z nulovej nadmorskej výšky priamo od mora? Etna na bicykli patrí k absolútnym životným topom každého cyklistu!

🍊 Rituál kávopiča a delenie na „bušičov“ a „kakafko group“

Denný rituál na Sicílii je prostý: ráno vstať, dať si skvelé raňajky, čerstvo vytlačenú pomarančovú šťavu, chrumkavý croissant, poctivé espresso a naplánovať, kam sa dnes ide. O desiatej obuješ tretry, sadneš do sedla a celý deň máš pred sebou. Len točenie pedálmi, slnko, vietor vo vlasoch a azúrové nebo. Vypínaš hlavu, starosti aj problémy.

V skupine máme aj mladých vlčiakov z Kaktus team a zopár reprezentantov juniorov. Pravidlo cyklokempov však hovorí jasne: hneď na druhý deň sa partia rozdelí na kategórie – Bušiči, Kávopiči, Cappuccino group a Kakafko group.

Na začiatku si, samozrejme, každý myslí, že je bušič. Zaradí sa do peletónu k mladým chrtom, ktorí ho odpárajú hneď na prvom kopečku. Tepovka atakuje životné funkcie, jazyk visí po kolená a peletón mizne v diaľke. Už o pár minút „pseudo-bušič“ pochopí, že je lepšie prejsť ku kávopičom a radšej v zdraví prežiť.

🐕 Skratka cez Sant'Alfio: 19 % stena a štvornohý psychopat

Už druhý deň sme si naplánovali okruh cez Acireale popod vstupy k Národnému parku Etna. Po krátke servisnej zastávke v miestnom cykloobchode som sa rozhodol, že si to nandám skratkou kolmo hore. Ideály neskúseného. Rozhodol som sa skrátiť cestu kolmo hore cez Sant'Alfio. Väčšina plánovačov opisuje prístup k Etne ako dlhý, pohodový tempársky výstup s priemerným sklonom okolo 5 %.

O skratke cez Sant'Alfio to rozhodne neplatí! Najmä keď postupne míňam cestné tabule s číslami 16%, 19% a viac... Na jarný plynulý rozjazd nohy fakt poďakujú.

V najťažšom úseku sa ku mne pripojil miestny pes. Nie, nenatrhol mi zadok, ani nekúsol do päty. Bol rafinovanejší. Iba sa chcel zabávať a hrať. S neochvejným psím kľudom a žobravými očami sa mi motal pod kolesami celé tri kilometre neľudského stúpania. Jeho najväčšou zábavou bolo postaviť sa mi dva metre pred predné koleso priamo v najstrmšej serpentíne, sadnúť si a ostentatívne zavadzať.

Nič nedostane človeka do kolien tak, ako keď ide v 19-percentnom stúpaní na doraz a nevie, či psa obísť, zliezť a nakopať ho do zadku, alebo sa na tom celom začať bezvládne smiať. Doprial som mu skvelú zábavu. Keď sme sa dostali na hranicu národného parku a videl, že mám dosť, jednoducho sa na mňa vysral, otočil sa a nechal ma môjmu osudu.

🌋 Dve tváre Etny: Nord vs. Sud

Sopečný výstup vyžaduje slušnú kondíciu. Ide sa predsa z nuly od morskej hladiny. Etna ponúka dve hlavné prístupové cesty na žiletke:

Etna Nord (zo strany Linguaglossa)

Výstup končí vo výške 1 780 m n. m. v stredisku Piano Provenzana. Hore nájdete sedačkové lanovky, meter snehu a lyžiarov v lyžiarkach, medzi ktorými na cestnom bicykli v tenkom drese pôsobíte ako mimozemšťan z inej galaxie.

Etna Sud (zo strany Zafferana Etnea)

Asfaltka sa ťahá až do výške 2 000 m n. m. ku Ristorante Sapienza. Táto južná cesta je vo všetkom TOP: je strmšia, fotogenickejšia, poskytuje neskutočnú čiernu mesačnú krajinu zo zatuhnutej lávy, no cesta je o niečo rozbitejšia než tá severná.

Prichádzali sme postupne a tak sme sa aj postupne stretali v pube pod lanovkami. Nakoniec sa niektorí tešili že prišlo na zjazd sprievodné auto.

❄️ Pozor na oblečenie: Pri morskom pobreží sa zapotíš v krátkom drese, no hore na Etne je kosa a meter snehu. Pri zjazde dlhom 20 kilometrov na tebe zamrznú aj sople. Poriadna vetrovka a teplé rukavice vo vrecku sú povinnosť!

🍊 Taormina a Aci Castello

V Taormine som bol cez leto 2x a v turistickej sezóne už nikdy viac. Ponúka síce fantastickú historickú kulisu, výhľady a pamiatky relatívne nízko nad morom. Obrovskou výhodou jarnej Sicílie je práve to, že turistické magnety ako Taormina, Giardini Naxos či Aci Castello sú v marci mimo komerčného ruchu.

Kým v lete je Taormina preplnené turistické peklo, na jar je bez davov. S bicyklom zaparkuješ všade, bez problémov si sadneš na to najlepšie kapučíno či remeselnú zmrzlinu a vychutnáš si historickú kulisu bez predavačov zbytočností.

Sicilsky reset hlavy

Primitovo  po taliansky znamená základný, primárny, prostý, jednoduchý. A taký život ma tu celý týždeň čaká. Bicykel mi vždy fantasticky vyčistí hlavu. Reset. Zero. Žiješ len pre túto chvíľu. tento pocit, danú atmosféru. Opantanie endorfínmy a výkonom sa nedá dobre opísať, treba to len zažiť. Podobne ako ochutnať sicílske odrody Grillo, Cattaratto a Nero d Avola.

Máš čas iba pre seba a užívaš si to.

🍊 Život na Sicílii: Pomarančové menu a nekonečné traily

Trasy popri mori umožňujú cyklistom zvládnuť slušné objemy kilometrov v miernej záťaži, čo je ideálne pre jarný cyklo štart. Denná dávka 60-80 km s min. 500 m prevýšenia. Skvelý rozjazd v kopcoch aj na rovine.

Po cestách vo vnútrozemí sa všade povaľujú zrelé opadané pomaranče a citróny. Hneď od tretieho dňa som ich zaradil ako svoje základné obedové menu. Dáš štyri-päť obrovských, šťavnatých pomarančov priamo pri ceste a si vybavený – síce lepkavý, ale zasýtený a plný vitamínov!

Ak si otužilejší, dole sa kúpeš. Ak vyšliapeš Etnu, za dve hodiny sa motáš medzi lyžiarmi. K tomu všetkému Taormina, Giardini Naxos, Aci Castello, Cattania, ... Ak bicykluješ, mestskému chaosu sa vyhni. Vypadni radšej do Sicílskeho vnútrozemia.

Aci Castello s normanským hradom na lávovom brale či citrusové aleje vo vnútrozemí ti definitívne dobijú batérie. Domov sa vraciaš s čistou hlavou, vyhriatym telom a spomienkami na najlepšiu jarnú bajkovačku!

Lúčim sa starým cyklistickým pravidlom: "Každý dobrý závodník má na nohe prevodník,"

Príspevok Etna na bicykli a okolie Taorminy: Pomaranče, 19% stojky, otravné psy a lyžiari pod kráterom zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Už je to pár rokov čo sme šliapali na Col de Chaussy. Kto mohol vtedy tušiť, že si tie ikonické, bláznivé serpentíny Lacets de Montvernier dám nakoniec dvakrát hore aj dole?

Po predchádzajúcom dni brutálnych prejazdov cez dvetisícovky Col d’Izoard a Galibier som dnešnú etapovú jazdu vnímal ako pohodovú, vínovo-tlieskaciu relaxáciu. Vyrazil som sám. V pláne som mal ranný prejazd slávnymi serpentínami Lacets de Montvernier (kým boli cesty pre verejnosť a cyklistov ešte otvorené), pokračovať vyššie na Col de Chaussy a následne zísť späť do dedinky Montvernier, kade mala poobede prefičať etapa Tour de France.

🧗‍♂️ Col de Chaussy: Skalné terasy, ticho a obrovský smäd

Stúpanie na Col de Chaussy (1 533 m n. m.) nad serpentínami Montvernier je zážitok sám o sebe. Cesta je úzka, do skaly vytesaná jednosmerka. Neskutočne fotogenická! Prechádza cez dychberúce skalné terasy, vyhliadky a na samotnom vrchole vás privíta len malé tiché parkovisko, horská kaplnka, zopár šotolinových cestičiek a neľudský, vyhriaty smäd.

Otáčam bicykel a púšťam to dole späť. V Montvernier sa máme stretnúť s ďalšou partičkou zo Slovenska a počkať na pelotón.

🍷 Francúzska pohostinnosť a karavána darčekov

Na námestí v dedinke Montvernier to už žije pravým cyklistickým sviatkom. Rozložená veľkoplošná obrazovka, stoly a stoličky praskajú pod ťarchou miestnych syrov a džbánov s vínom. Veď sme vo Francúzsku!

„D'où venez-vous? Odkiaľ ste prišli?“ ptajú sa domáci. Každý nás srdečne ponúka, nech si prisadneme. Teda nielen nás – každý ponúka každého. A presne toto je na Tour de France to najkrajšie: ten neopísateľný pocit bratstva a spájania, kedy tisíce neznámych ľudí fungujú na ulici ako jeden priateľský organizmus.

A potom to prichádza. Reklamná karavána!

Za chvíľu mám v rukách dva bidony, jedno reklamné tričko, balíčky gumových cukríkov, šiltovku a všetko možné, čo z áut rozhadzovali. Nakoniec to s úsmevom darujem nejakému malému francúzskemu chlapcovi pri ceste. Zjazdovať s takýmto nákladom vo vrecku na chrbte by bolo o hubu.

⚡ Pelotón na dosah a rozhodnutie sekundy

Prichádza samotný pelotón. Nie, nie je to šialené L'Alpe d'Huez s miliónom revúcich fanúšikov na kopci, ale atmosfa je aj tak neskutočná. Horko-ťažko sa predierame do prvej línie pri zábradlí. Tleskot, hulákanie, fotenie, skandovanie menších aj väčších hviezd... tá energia okolo cesty je čistá elektrina!

Pol hodiny po prejdení poslednej sprievodnej motorky maršali konečne púšťajú trať pre verejnosť. Hurá! Konečne si môžem v pokoji užiť ten legendárny zjazd cez 18 tesných vlásenkových serpentín Lacets de Montvernier, ktoré sú doslova natlačené na 3,4 kilometra dlhom úseku. Čarovné!

🚴 Serpentíny Lacets de Montvernier

Na dne priesmyku, kde sa serpentíny napájajú na hlavnú cestu v údolí, sa zastavím. Stojí tam obrovský rad stoviek cyklistov a hoblíkov, ktorí si to chcú dať naopak – smerom nahor.

Rozmýšľam asi tak pol sekundy. A otáčam bicykel!

Toto musím zažiť ešte raz! Celý zástup čakajúcich cyklistických nadšencov sa na mne uznanlivo a pobavene smeje, keď vidia, ako to bez pauzy hneď pálil späť. A tak si Montvernier dávam s obrovskou radosťou ešte raz. Hore aj dole.

🚴‍♂️ Mušky medzi zubami a eufória Tour de France

Zvyšok dňa je už len pohodová dojazdová rutina. Podvečer dorážam na bicykli k nášmu hotelu v Saint-Michel-de-Maurienne. Ostatní už sedia pri večeri s pohárom dobrého vína v ruke.

Nespravím ani krok a ani im nemusím rozprávať, akú úžasnú etapu mám za sebou. Vyškerený úsmev od ucha k uchu, prach na tvári, zopár čiernych mušiek zaseknutých medzi zubami a eufória, akoby som dnes tú Tour de France vyhral sám, hovoria za všetko.

A čo nás čaká zajtra? Znova mýtický Galibier, tentokrát so štartovacím predkrmom cez Col du Télégraphe!

🟡 Okienko Tour de France

Čo sú to Lacets de Montvernier?

Serpentíny Lacets de Montvernier patria k najfotogenickejším mikrosekciám celej histórie Tour de France.

• Čo znamená "Lacets": V preklade z francúzštiny to znamená "šnúrky do topánok".
• Parametre: Na dĺžke iba 3,4 km prekonávajú prevýšenie 277 metrov cez neuveriteľných 18 ostrých vlásenkových zákrut.
• Hustota: Zákruty sú od seba vzdialené často len sotva 150 metrov a stena vyzerá ako cik-cak skulptúra vytesaná do kolmého brala.
• Premiéra na TdF: Do itinerára Starej dámy sa prvýkrát dostali až v roku 2015 (v 18. etape o ktorej píšem) a okamžite sa stali vizuálnou ikonou, ktorú letecké kamery z helikoptér milujú.

Príspevok Col de Chaussy a Lacets de Montvernier: Prečo som si ich na Tour de France dal dvakrát zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Keď v Arabbe alebo Corvare preberáte cyklistické mapy Dolomitov, väčšina ľudí mieri automaticky na Sella Rondu. Kto však hľadá niečo divokejšie, surovejšie a nasiaknuté históriou, ten odbočí na Passo Valparola (2 168 m n. m.) smerom na Cortinu d’Ampezzo.nu d’Ampezzo.

Niekedy sa hovorí, že každý horský priesmyk v Taliansku má svoju vlastnú dušu. Ak je Passo Pordoi elegantné a Passo Fedaia pod ľadovcom majestátne, Valparola je ako pristátie na Mesiaci.

🚵‍♂️ Výstup: Z La Ville do krajiny kamenia

Štartujeme z doliny Alta Badia z obce San Cassiano (La Villa). Cesta na Passo Valparola odtiaľto meria približne 13 kilometrov s prevýšením cez 800 metrov.

Sklon stúpania je príjemne konštantný, väčšinou sa drží okolo 6 až 8 %, no cesta vás postupne vyvádza z lesa do pásma kosodreviny a neskôr do nehostinnej, skalnatej pustatiny. Stromy miznú. Okolo cesty ostávajú len obrovské vápencové balvany, ktoré vyzerajú, akoby ich tam pred tisíckami rokov rozhadzovali obri.

Záhuba nožného svalstva prichádza až v záverečných dvoch kilometroch pred sedlom, kde cesta nekompromisne pritvrdí k 10 percentám. Dýchanie je čoraz ťažšie, no odmenou je neskutočná kulisa vrcholu Sass de Stria (Čertova skala), ktorá sa týči priamo nad cestou.

☕ Rifugio Valparola: Káva pri horskom plese a zákopové spomienky

Akonáhle sa prehupnete cez hranicu 2 168 metrov, privíta vás Rifugio Valparola – charizmatická horská chata, vedľa ktorej sa ukrýva malé, krištáľovo čisté horské pleso Lago di Valparola.

Zosadnúť z bicykla, oprieť cesťák o drevené zábradlie a dať si na terase poctivé talianske presíčko s výhľadom na obrovské skalné steny je čisté vyslobodenie. No toto miesto má aj svoju druhá, temnejšiu tvár.

Priamo vedľa chaty stojí Forte Tre Sassi – stará rakúsko-uhorská pevnosť z roku 1898. Práve tu, v rokoch 1915 až 1917, prebiehal jeden z najkrutejších horských konfliktov v dejinách. Talianski a rakúski vojaci tu v mrazoch, lavínach a snehu vysekávali do kolmých skalných stien zákopy a štôlne. Dnes tu nájdete vojenské múzeum a po skalách okolo vás sú stále viditeľné pozostatky bodnatých drôtov a kaňonov.

Keď človek sedí na bicykli z karbónu v tesných funkčných handrách a pozerá sa na tie skaly, neubráni sa mrazeniu po chrbte. My tu bojujeme s vlastnou lenivosťou a výškovými metrami. Oni tu pred sto rokmi bojovali o holý život v mínus dvadsiatich stupňoch.

🚀 Zjazd na Passo Falzarego a padák do Cortiny d'Ampezzo

Po káve na Valparole vás čaká krátky, sotva kilometrový zjazd k neďalekému sedlu Passo Falzarego (2 105 m n. m.). Odtiaľto sa otvára jeden z najkrajších a najrýchlejších zjazdov v celých Dolomitoch.

Cesta z Falzarega klesá 16 kilometrov plynulým padákom cez ihličnaté lesy až do kolísky zimných olympijských hier. Do slávnej Cortiny d’Ampezzo. Asfalt je široký, prehľadné serpentíny striedajú rýchle rovinky a rýchlosť na bicykli tu bez väčšej námahy prekračuje 70 km/h. Brzdové kotúče dostávajú zabrať. No ten pocit slobody, keď pred sebou vidíte celé údolie Cortiny obkolesené masívom Cristallo a Tofana, je neopísateľný.

📝 Zhrnutie pre cyklistov:

• Obtiažnosť: 4/5 (najmä ak Valparolu zaradíte ako súčasť dlhšieho okruhu cez Cortinu a Passo Giau).
• Povinná zastávka: Rifugio Valparola (kava, koláč, fotka pri plese a pevnosti Tre Sassi).
• Tip na okruh: Arabba ➔ Passo Campolongo ➔ La Villa ➔ Passo Valparola ➔ Passo Falzarego ➔ Cortina d'Ampezzo ➔ Passo Giau (alebo Falzarego naspäť) ➔ Arabba. (Pozor, toto je už kráľovská etapa pre poctivých chrtov!)

Príspevok Passo Valparola na bicykli: Mesiac na zemi, mrazivá história a zjazd do Cortiny zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Keď sa povie cyklistika v Taliansku, väčšina ľudí si automaticky vybaví Sella Rondu. Ak však hľadáte niečo surovejšie, s majestátnejšou kulisou a stúpaniami, pri ktorých si siahnete na samotné dno, odpoveďou je okruh okolo Marmolady cez Passo Fedaia.

Marmolada (3 343 m n. m.) je so svojím jediným skutočným ľadovcom nekorunovanou kráľovnou Dolomitov. Obísť tento masív na cestnom bicykli znamená absolvovať jednu z najkrajších, no zároveň najzradnejších trás v Taliansku.

🚴 Trasa a parametre okruhu:

• Trasa: Arabba ➔ Passo Pordoi (2 239 m) ➔ Canazei ➔ Passo Fedaia (2 057 m) ➔ Rocca Pietore ➔ Caprile ➔ Pieve di Livinallongo (Col di Lana) ➔ Arabba
• Dĺžka okruhu: 67 km
• Prevýšenie: 2 140 m
• Najvyšší bod: Passo Pordoi (2 239 m n. m.) a Passo Fedaia (2 057 m n. m.)

💡 Zlatá rada: Prečo ísť okruh v smere hodinových ručičiek?

Akonáhle stojíte v Arabbe na bicykli, máte dve možnosti. A my vám dôrazne odporúčame vyraziť smerom na Passo Pordoi, nie naopak!

Prečo? Ak by ste išli opačne – teda z Caprile/Rocca Pietore smerom nahor na Passo Fedaia – čaká vás cyklistické peklo. Z tejto strany totiž budete 12 kilometrov nepretržite stúpať okolo výstražných tabúľ hlásiacich 15% a viac. Žiadne milosrdné serpentíny na oddych. Žiadne plošiny. Len nekonečná, strmá rovná čiara zakúsnutá do skaly, kde sa vám pred očami varí asfalt a vy nevidíte koniec.

V smere z Canazei je výstup na Passo Fedaia plynulejší, lepšie stráviteľný a umožní vám si ten zážitok aj vychutnať.

🏔️ Okruh okolo Marmolady

1. Rozohriatie na Passo Pordoi (2 239 m n. m.)

Štartujeme v Arabbe a hneď od prvých metrov stúpame na ikonické Passo Pordoi. Serpentíny tu majú príjemný, plynulý sklon okolo 7 – 8 %, takže sa nohy pekne rozbehnú. Hore vás privíta monumentálny výhľad a pamätník Fausta Coppiho.

Nasleduje nádherný, rýchly zjazd do známeho strediska Canazei v údolí Val di Fassa.

2. Výstup na Passo Fedaia (2 057 m n. m.)

V Canazei odbočujeme doľava a začína sa hlavné stúpanie dňa. Cesta nás vedie pozdĺž potoka ku stene Marmolady. Sklon postupne atakuje nohy, no odmenou na vrchole je Lago di Fedaia – úchvatné priehradné jazero s gýčovo tyrkysovou vodou, priamo pod masívom ľadovca Marmolada.

Je to ideálne miesto na zaslúžené presíčko, koláč a fotku s najvyšším vrcholom Dolomitov za chrbtom.

3. Zjazd cez Rocca Pietore a návrat cez Col di Lana

Z Fedaie nasleduje brutálny, technický a neuveriteľne rýchly zjazd do Rocca Pietore a Caprile. Tu na vlastnej koži (a na horúcich brzdových kotúčoch) pochopíte, čo by znamenalo šliapať tento kopec z opačnej strany.

Z Caprile nás cesta vedie mierne nahor cez Pieve di Livinallongo pod úbočím tragicky známeho vrchu Col di Lana (miesto krutých bojov prvej svetovej vojny) späť do Arabby. Nohy tu po dvoch ťažkých priesmykoch pália, no pocit v cieli je na nezaplatenie.

Využili sme tu starú francúzsku radu. Si smädný? Choď na cintorín. Na každom cintoríne EU totiž musí byť voľne dostupná pitná voda. Cintooríny sme objavili rovno dva, ani to nestačilo. Hygiena, nehygiena, nakoniec som naplnil fľašu aj z fontány a s ňou som sa šťastne zviezol naspäť do Arraby.

👑 Kráľovná Marmolada: Dôvod, prečo sa sem vrátiť

Marmolada (3 343 m) je so svojou kolmou, 800 metrov vysokou južnou stenou a severným ľadovcom skutočným prírodným majestátom. Ak vás cestný bicykel prestane baviť alebo si chcete dať pauzu, oblasť okolo Fedaie a Passo Pordoi je eldorádom pre hiking a MTB.

Z Passo Pordoi vedie úchvatný hrebeňový trail priamo smerom k ľadovcu Marmolada, ktorý sa dá prejsť pešo alebo na celoodpruženom horskom bicykli. my sme zvolili tentokrát hiking a vlastné nohy.

Okienko pre lenivých:

🚠 Lanovka z Arabby na Porta Vescovo

Ak chcete na chvíľu zosadnúť z bicykla a pozrieť sa na celú stenu Marmolady s jej ľadovcom ako na dlani, z Arabby sa ponúka fantastická možnosť. Priamo z centra obce premáva vysokokapacitná kabínová lanovka Arabba – Porta Vescovo.

• Čo vás čaká na vrchole (2 478 m n. m.): Horná stanica lanovky leží priamo na hrebeni oproti Marmolade. Je tu reštaurácia s vyhliadkovou terasou, odkiaľ je bezkonkurenčne najkrajší fotografický pohľad na celý masív Marmolady a priehradu Lago di Fedaia dole v údolí.
• Pre cyklistov a turistov: Lanovka vyváža aj cestujúcich s bicyklami (MTB / e-bike). Odtiaľto sa dajú jazdiť legendárne singletraily (vrátane známeho Viel del Pan) alebo sa len pešo prejsť po hrebeni.
• Prevádzka a lístky: Lanovka premáva počas letnej sezóny (spravidla od polovičky júna do konca septembra) denne od 8:30 do 17:00. Lístok sa dá kúpiť jednosmerný aj obojsmerný, prípadne v rámci regionálneho pasu Dolomiti SuperSummer.
• Tip na kávu: Dajte si espresso na terase na Porta Vaves predtým, než sa pustíte do samotného šliapania na Passo Pordoi a Fedaiu. Ten výhľad vás okamžite naladí!

📝 Zhrnutie pre cyklistov:

• Obtiažnosť: 4/5 (vyžaduje dobrú kondíciu a kompakt prevody / širšiu kazetu).
• Občerstvenie: Chata pri Lago di Fedaia a kaviarne na Passo Pordoi.
• Najlepší čas na jazdu: Jún (mimo hlavnej talianskej sezóny) alebo september, kedy sú cesty voľnejšie.

Príspevok Okruh okolo Marmolady cez Passo Fedaia: 15% peklo a tyrkysový ľadovec v srdci Dolomitov zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Noro si na nás vtedy vymyslel čistú mordu. To, že túto trasu jazdí peletón na etapách Grand Tour, ešte predsa neznamená, že tu musí zabiť aj nás! 🙂

Naša misia znela jasne: Južný vražedný trojuholník. Tri nádherné alpské priesmyky Tour de France v jeden jediný deň. Štart aj cieľ v Barcelonnette. Výsledný účet? 135 kilometrov, 3 700 výškových metrov a tri dvetisícky za sebou.

🟡 Okienko Tour de France

Prečo je tento trojuholník legendárny?

Tento juhrofrancúzsky okruh cez Col de la Cayolle, Col des Champs a Col d'Allos nie je len vymyslená trasa pre lokálnych nadšencov. Je to bájny cyklistický priestor, kde sa písala história Tour de France – a to vo svojej najsurovejšej podobe.

📜 Pikošky z histórie Starej dámy:

• Col d'Allos (2 240 m n. m.): Jeden z najstarších a najúdernejších priesmykov v histórii TdF. Prvýkrát sa na Tour objavil už v roku 1911. Práve tu, v blate a nečase, bojovali prví priekopníci cyklistiky bez prehadzovačiek. Ako prvý stál na jeho vrchole legendárny Francúz François Faber.
• Pád Eddyho Merckxa (1975): Col d'Allos sa stal osudným pre najväčšieho cyklistu všetkých čias, "Kanibala" Eddyho Merckxa. V roku 1975 tu po útoku Bernarda Théveneta prišiel o svoj žltý dres a už ho v kariére nikdy nezískal späť. Zjazd z Allosu vtedy opísali ako "let do priepasti na dvoch kolesách".
• Col de la Cayolle (2 326 m n. m.): Do histórie Tour vstúpil v roku 1950. Pre svoju odľahlosť a neskutočne úzky kaňon patrí k najromantickejším, no technicky najnáročnejším stúpaniam.
• Vražedný etapový profil: Keď organizátori TdF zaradia tento južný trojuholník do etapy, pre pelotón to znamená čistý očistec. Úzke cesty bez zvodidiel, nevyspytateľné počasie a extrémny zjazd z Allosu robia z tejto trasy jednu z najobávanejších pasáží v celých Alpách.

⛰️ Col de la Cayolle: Do najkrajšieho kaňonu Álp

Snáď jedna z najkrajších a najprírodnejších scenérií celého Francúzska vás čaká pri výstupe na Col de la Cayolle (2 326 m n. m.) z Barcelonnette. Cesta začína pomerne dlhou, miernou rovinkou cez neuveriteľne hustý a hlboký kaňon pozdĺž rieky Bachelard. Možno najkrajší kaňon, aký som kedy na bicykli išiel.

Užijete si zo 15 kilometrov rovinky a potom to príde. Cesta sa zdvihne po prvýkrát a nohy zaplačú.

Čaká nás posledných 6 kilometrov stúpania v otvorených zelených údoliach. Do bezvedomia. Až na samotný vrchol vo výške 2 326 m n. m. Skoro ako Lomničák! Toto z gauča doma naozaj nezažiješ.

Najstarší z našej partie má vysoko nad 60 rokov a tesne pred cieľovou tabuľou je schopný ešte zašpurtovať. Dnešná mladá generácia, prdiaca celý deň v kresle za monitorom, by našim dedkom nestačila ani do tretiny prvého kopca.

Pánboh nám počasia doprial, aj keď občas nadelil malú horskú sprchu. Na vrchole dávame spoločnú fotku a pred nami stojí zásadná otázka: Ak sa prehupnem cez vrchol ďalej, niet cesty späť. Som blázon, ale našťastie v tom nie som sám.

🌲 Col des Champs: Priateľský kopec s nepríjemnou myšlienkou

Druhý obor v poradí, Col des Champs (2 087 m n. m.), bol k nám prekvapivo priateľský. Stúpanie dlhé 16,5 km s prevýšením 1 055 metrov a priemerným sklonom 6,4 % ma ešte úplne nezničilo.

Najhoršia však bola tá myšlienka v hlave: Do Barcelonnette už niet cesty späť. Logistika nepustí. Musíš pokračovať ďalej, aj keby sa ti už vôbec nedalo.

Hore na vrchole sa čakáme. Teda... oni čakajú na mňa. A čakajú dlho. Starý dedek s väčším pupkom jednoducho tempu 30-ročných cyklistických chrtov nestíha. Priznajme si to chlapsky a poďme ďalej. Zjazd z des Champs po úzkych, zničených cestičkách je divoký. Práve na takýchto úsekoch to peletón Tour de France púšťa v rýchlostiach cez 70 km/h. Klobúk dole pred nimi.

🪰 Col d'Allos: Životný súboj s otravným hmyzom

A prichádza finále. Col d'Allos (2 240 m n. m.) Som už úplne sám, ostatní sú beznádejne predo mnou. Lámem to z posledných síl. Dnešná dávka tri dvetisícky je moja absolútna fyzická hranica, za ktorú som sa v živote nedostal. Včera sme dali Bonette, dnes toto. Som pod Allosom a ak by sa nezačalo pomaly zvečerievať, radšej bicykel tlačím. Ale tlačiť sa nedá. Kvôli muchám.

Toto som v živote nezažil. Tečie zo mňa ako z vechťa. Čistý slaný pot. Tu hore, nad hranicou 1 800 metrov, lietajú tisíce múch a ovadov, ktorým v tele chýba presne to: soľ a voda.

Tie sprosté muchy si jednoducho obrátili potravinový reťazec. A tá korisť som bol ja!

Lezú všade. Do očí, do úst, do nosa... Nedá sa ani poriadne nadýchnuť. Kto tie skety vôbec vymyslel, ako ich sem doviezli a kde sú preboha všetky vlastné lastovičky? Kto ich má požrať? Poháňa ma čistá panika. Jednou rukou kŕčovito držíš barany, druhou sa neustále oháňaš a fackuješ.

Keď si dáš za jazdy prvá facku... Nie preto, že si magor a na niečo takéto si sa dal nahovoriť. Ale preto, že tie muchy najlepšie zabiješ vtedy, keď sa ti nasosnú priamo na kožu. Štípu, kurvy jedny! Poháňajú ťa vpred lepšie než akýkoľvek športový gél. Chceš zastaviť, odfotiť nádherný kaňon alebo si len na minútu oddýchnuť? Zabudni. Nedá sa. Akonáhle spomalíš, zosadne na teba mračno múch.

Čím skôr zmiznúť z tohto nádherného, no prekliateho miesta!

🍺 Konečne dole: Kvasinková relaxácia v parku

Míňam vrchol Col d'Allos a šťastný to púšťam dole z kopca, čo to dá. Snáď im utečiem. Už pozajtra tatiaľto pôjde etapa Tour de France. Organizátori okolo cesty už roznášajú otepy slamy, nárazníky a zábrany.

Zastavujem až v bezpečnej výške v priesmyku. Zliezam z bicykla. Už sa dá dýchať. Nádherná cesta priesmykom priam volá fotiť, no Col d'Allos pre mňa už navždy ostane predovšetkým ako môj životný súboj s alpskými muchami.

Je to všetko o hlave. O sebadôvere a o schopnosti prekonať vlastné limity. Výsledný rechnung:

• 135 km
• 3 700 m prevýšenia
• 3 dvetisícky za sebou

Sedím dole v parku v Barcelonnette, trinásť kilometrov po rovinke od nášho hotela (to už aj na jednej nohe doskáčem a bicykel si budem pri tom vyhadzovať) a dávam si plechovku studeného piva. Čo jednu... Dve pivá, dve bagety a kilo pršutu so syrom! 🙂

Boli to jedny z najkrajších kilometrov môjho života cez úchvatné kaňony a divoké pohoria. Ale vďaka – jedenkrát v živote mi to úplne stačilo. Kilometrov, prevýšenia aj štípajúcich ovadov.

Zajtra nás čaká Col d'Izoard.

Príspevok Col de la Cayolle, Col des Champs a Col d’Allos: Cez tri dvetisícky a peklo s vražednými muchami zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.