Burgenland nie je len „tá rovina za hranicami“. Je to rakúsky cyklistický raj, kde máš pocit, že všetko je tu stvorené pre bicykle: značené cyklotrasy, vinárne na každom kroku a ešte aj jazero, ktoré hrá na prímorskú atmosféru. Najkrajšie cyklotrasy v Burgenlande ťa prevedú popri Neziderskom jazere, cez vinice v okolí Jois či Rustu a ak máš rád wellness, dokonca až k termálnym kúpeľom v Stegersbache.

1. Cyklotrasa okolo Neziderského jazera (Neusiedler See Radweg)

• Dĺžka: cca 125 km (celý okruh, ale dá sa ísť aj kratší úsek)
• Pre koho: športovci aj pohodoví cyklisti (dá sa rozdeliť na etapy)
• Zážitok: pláže, loď medzi Breitenbrunnom a Podersdorfom, maják, vinice
• Najikonickejšia trasa Burgenlandu. Bonus? Slnko tu svieti vraj až 300 dní v roku.

2. Vinárske cyklotrasy (Jois – Winden – Rust)

• Dĺžka: podľa chuti, pokojne len 20–30 km
• Pre koho: gurmáni a degustátori
• Zážitok: malé vinárničky, dedinky, možnosť ochutnať lokálne vína (len pozor, bicykel + víno = nebezpečná kombinácia.
• Ideálne na jesenný výlet, keď vinice hrajú všetkými farbami.

3. Römerradweg (Rímska cyklotrasa)

• Dĺžka: cca 38 km
• Pre koho: rodiny aj história lovers
• Zážitok: vedie od Carnuntum po Neusiedl am See, spája históriu rímskych čias so súčasnou pohodou pri jazere.

4. Thermenradweg (Trasa k termálnym kúpeľom)

• Dĺžka: cca 135 km (ale dá sa ísť po častiach)
• Pre koho: dlhšie výlety, cykloturisti
• Zážitok: spojenie bicyklovania s relaxom v termálnych kúpeľoch Stegersbach alebo Bad Tatzmannsdorf. Kúpele + bicykel, to je perfektný víkendový mix.

5. Family-friendly cyklotrasy

Burgenland myslí aj na rodičov s deťmi. Kratšie a rovinaté trasy vedú napríklad:

• okolo Illmitzu (s pozorovaním vtáctva v národnom parku Seewinkel),
• medzi Fertőd a Neusiedl am See, kde deti zvládnu pár kilometrov bez stresu.

Praktické tipy pre cykloturistiku v Burgenlande

• Vinárne a bary: Po ceste ich je neúrekom, Burgenland je známy vínom.
• Kedy ísť: Jar a jeseň = ideál, leto je horúce, ale pri jazere sa dá schladiť.
• Doprava: Auto z Bratislavy cca 1 hodina, vlakom do Neusiedlu tiež easy.
• Prenájom bicyklov: V Neusiedli aj Podersdorfe je viacero požičovní (aj e-biky).
• Loď + bike: Skvelá kombinácia, loď prepraví aj bicykle (len e-biky majú príplatok).

Príspevok Najkrajšie cyklotrasy v Burgenlande – tipy na výlety pri Neziderskom jazere a viniciach zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Ak si cestný cyklista a nebol si na Malorke, tak to nehovor nahlas v žiadnej kaviarni. Pozerali by sa na teba, akoby si jazdil Shimano s Campa reťazou. Cyklokemp Malorka nie je „ďalšia cyklo destinácia“, je to rituál. Ja som si ho odkrútil už dvakrát – vždy na jar, keď sú doma ešte rukavice a tu už krátky rukáv a prepotený dres.

Nevieš do čoho ideš, ale ideš naplno

Prvý raz som prišiel s partičkou, kde nikto nevedel, čo presne čaká. Mali sme jediné isté: ráno bike, večer pivo. Zvyšok doplnil ostrov. Kempy sa nachádzajú v Playa de Muro a priamo pod letiskom v Les Meravelles. Tu sa každý večer vyprázdňujú bufetové stoly, počítajú watty a klikajú Garminy ako v kasíne.

Cez deň? Jazdili sme všetko: od rýchlych roviniek do Petry a Manacoru až po kultový zjazd Sa Calobra. Niekto zjazdoval ako kamikadze, iní to brali ako výstup s prekonaním vlastného ega. Ja som v polovici výšľapu zistil, že som si nezobral gél. Skvelé rozhodnutie. Hranolky v kaviarni po tom výstupe boli najlepší športový výživový doplnok sezóny.

Cyklistika a cortado

Malorka je ako keby niekto zobral mapu, zavolal troch pro-tímových mechanikov a povedal: "Chlapci, spravte raj."
Dokonale značené cesty. Minimálna premávka. Časté skupinky jazdcov, ktoré ťa väčšinou predbiehajú. Našťastie ploty okolo ciest reálne chránia pred vetrom. Práve tie ploty sme najviac ocenili.

30, 60 alebo100 km výjazd? Všetko máš pod nosom. A vždy (aj keď to nechceš) to končí pivom a cortadom. Cortado je kávový nápoj pochádzajúci zo Španielska (a veľmi populárny aj na Malorke). V skratke espresso + trochu teplého mlieka (nie napeneného ako pri cappuccine) s cieľom „zjemniť“ horkosť espressa, ale nezabiť ho mliekom ako pri latte. Vždy sme to zapili pivom.

Promenádna klasika pre kávopičov

Palma – Es Trenc a naspäť. Takéto okruhy sa zvyknú zažiť cez tretí „regeneračný deň“. Niektorí kávopiči ho dávali denne. Z hotela sme vyrazili pozdĺž mora – áno, reálne cyklochodník vedie pár metrov od pláže. Turisti ťa zdravia, domáci ťa púšťajú a sem-tam musíš zabrzdiť, lebo selfie. Ale má to čaro.

Za mestom sa rozšíri obzor, nastúpi mierny vetrík a ty si pripadáš ako v závere etapy Vuelty. Ibaže s viacerými zastávkami na zmrzlinu. A bez televízneho prenosu. Užili sme si aj krásne ženské zadky, to keď sa skupina cyklistiek za kruháčom rozhodla spraviť si cikpauzu.

Palma de Mallorca

Staré mesto ti neukáže všetko hneď. Zabudni na rovné ulice. Je to labyrint. A keď si myslíš, že vieš, kde si, objavíš malý gotický kostol alebo vnútorné nádvorie s fontánou a stromom, čo rastie cez strechu. A tiež veľa estetiky. :-)

Zablúdiť = vyhrať

Jazdili sme ráno cez staré mesto pred návalom ľudí. Kolesá klopkali po dlažbe, vôňa rannej kávy z bistier stúpala z otvorených dverí a zrazu sa pred nami vynorila La Seu – katedrála, ktorá pôsobí ako mix Batmanovej jaskyne a Barcelonskej Sagrady. Monumentálna a pritom pokojná.

TIP: Zájdite do Carrer de Can Serra – tam je mikro-kaviareň v arkádach, kde vám cortado spraví starší pán, ktorý má ruky ako by točil espresso od roku 1973. Možno aj točil.

A hneď vedľa? Kaštieľ La Almudaina – kráľovský palác, kde kedysi písali dejiny. A teraz tam píšu iba vstupenky. Ale dvory, arkády, ticho... ak by som tam mal zobrať bike, tak iba s karbónovým rámom. Z úcty. Ale s bicyklami aj tak nevpúšťali.

Cyklokemp Malorka: Najlepšie trasy, tipy a zážitky

Lluc a Sa Calobra

• Nádherný kláštor, nultý kilometer pútnej cesty Santiago de Compostela.
• 26 serpentín, zjazd do pekla, výšľap do neba.
• Jaskyňa s prechodom na pláž a hiketrail života.
• Zmrzlina na spodku stojí za to, ale nebude zadarmo.
• Prečítaj si svoj posledný testament, než sa pustíš dole.

Sollér cez Coll de Sóller

• Starý kamenný most, výhľady a espresso, ktoré ti zachráni deň.
• Pobrežný trail za pomarančmi.
• Električka, ktorá ti líže penu z piva
• Pomalý, nostalgický 300 m výjazd na Palmu.

Petra & Manacor

• Vidiecke cesty medzi mandľovými sadmi.
• Nádherné výhľady z kopca.
• Petra: jedno z tých miest, kde zaparkuješ 50 bicyklov pred jednou kaviarňou.
  („Bicykel ťa tam odfotí“ – ako povedal jeden kamarát.)

Cap de Formentor

• Konečná. Maják. Vizitka ostrova. Autá všade.
• Úzka cesta, strmý útes, vietor, dramatický horizont.
• Foťák na krku a brzdy v poriadku – inak tam radšej nechoď.

Záver? Zbaľ si dres a choď

• Cestovka alebo sólo? Ak si zažil cyklokemp Malorka, vieš, že ranné „koho čakáme“ a večerné „kto zaspal pri pive“ je tiež súčasť. Výkon môže mať mnoho tvárí.
• Neber si zbytočne ťažký bike. A keď, tak si daj do kufra aj druhú kazetu – 34ka vzadu ti zachráni kolená.
• Kedysi predával Air Berlin letenky pre prvých sto pasažierov s prepravou bicyklu grátis. Dnes tomu odzvonilo. Ber vlastný bajk iba vtedy, ak si naň veľmi zvyknutý. Na mieste si požičiaš karbónový, slušne vybavený cestný bajk, na týždeň, v cene leteckej prepravy.
• A keď nevieš kadiaľ – choď tam, kde ide najviac cyklistov. Oni už vedia prečo.

Príspevok Cyklokemp Malorka: 6 dní v sedle, 500 zákrut, 100 cortád, veľa piva, paelly, kopcov a vetrov zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Dnes bol náš tretí a posledný deň. Keďže nám vlak odchádzal už o pol štvrtej, rozhodli sme sa po Bytčianskej a Strečnianskej trase dokompletovať a ochutnať, ako chutí Vážska cyklomagistrála Žilina. Tretia etapa nášho výletného eposu mala byť krátka, mestská, civilizovaná. Žiadne kopce, žiadne ruiny, len pokojný návrat do reality – teda taký bol plán. Ale my nevieme byť normálni. A Žilina tiež nie.

Cyklomagistrála Žilina

Vyrazili sme znovu od VN Žilina a veľmi rýchlo prešli známym asfaltom popri Váhu až k Budatínu, kde nám cestu opäť zahatali stavebné uzávery. Tak sme si povedali: „Poďme do mesta. Čo tak vyskúšať mestský šprint na kolobežke.“

Divoký pumptrack pod mostom

Pod železničným mostom medzi Budatínom a mestom sa nachádza divoký mestský terén – freestyle pumptrack, ktorý vyzerá ako by ho navrhoval zo stavebného odpadu hyperaktívny architekt so záľubou v BMX. Skúsili sme si ho (no dobre, obchádzali sme ho) a preplietli sme sa pritom pomedzi železničné depá, točňu, koľaje a podjazdy, až sme sa zrazu – buch – ocitli na Bratislavskej ulici. Ľuďom čo tu žijú fakt nie je čo závidieť.

Rýchlo sme sa radšej presunuli cez Sasinkovu až k parku SNP. A to už je iná pohádka. Žilina? To nie je jedno mesto. To sú tri mestá, ktoré sa rozhodli bývať spolu.

Tri centrá Žiliny

Žilina je mesto paradoxov. Nie že by to boli iné štvrte – to sú rovno tri rôzne svety, každé „centrum“ s vlastnou atmosférou. A my sme si ich dali všetky. Za jedno dopoludnie, jedno presso, dve pivá a skvelú žranicu v Indickej reštaurácii.

1. Bernolákova ulica – Socializmus s nádychom panónskeho Miami

Začíname na Bernolákovej ulici. Tu končí (alebo začína) Aupark. Rozľahlé betónové bulváre, obchody ako vystrihnuté z 80-tych rokov, Hotel Slovakia, Dom odborov, socialistická symetria a sem-tam hypermoderný steakhouse či kaviareň. 

Kto to nepozná, povie si – nuda. Ale v skutočnosti je to srdce žilinského každodenného života. Tu sa kupuje, tu sa vybavuje, tu sa postáva pri bankomate. A všetok kolorit hyzdí niekoľko neupravených drevených stánkov s akože drevenicou, na ktorej je nálepka ExpressWC. 

Musíme však potvrdiť, že v miestnej pekárni vedia, čo je to dobrý makovník. A to už sa presúvame cez úzke uličky a malé trhy na Mariánske námestie.

2. Mariánske námestie – Staré mesto ako z rozprávky

Kto sem príde, ten pochopí, že Žilina má srdce. Mariánske námestie je jednoznačný žilinský highlight. Kto sem príde, ten pochopí, že Žilina má srdce.

Štvorcové námestie je uzavreté meštianskymi domami s arkádami, ktorému tróni Kapucínsky kláštor. Nechýbala ani studňa so zavesenými zámkami. Každý dom tu má určite svoj príbeh, každý kameň svoje miesto. V strede Mariánsky stĺp, okolo kaviarne, remeselné obchody, ľudia, hudba, vôňa kávy a výpary z kuchýň.

Nedalo sa inak, dali sme si pivo a vkĺzli do Burianovej medzierky. A tá náš priviedla až na tretie centrum: Hlinkovo námestie, v ktorom veľmi dávno tieklo koryto Váhu.

Fikcia alebo realita? Traduje sa, že Mariánske námestie kedysi slúžilo ako kolobežkový okruh pre richtára počas daňových kontrol. Alebo sme to si to len zle preložili z maďarského sprievodcu?

3. Hlinkovo námestie – Symetria, cirkev a stánok s párkami

Hlinkovo námestie je monumentálne. Obkolesené vysokými budovami, s veľkou fontánou, kostolom Najsvätejšej Trojice a hlavne – Burianovou vežou.

Burianova veža je ako Žilinčan, čo sa nechce fotiť – stojí, mlčí, ale je neprehliadnuteľná. Je to renesančná zvonica z 16. storočia, najstaršia veža mesta a kedysi dominanta širokého okolia. Dá sa do nej vojsť, vyšplhať sa (ak človek nemá kolobežku a kĺby seniora) a rozhliadnuť sa po meste.

Vedľa veže je Farský kostol. Je jednoduchý, ale má atmosféru. A okolo veže nájdete to najlepšie: Burianove medzierky – úzke kamenné uličky, ktoré prepájajú jednotlivé časti námestia a zároveň vás prenesú do čias, keď boli ploty z kameňa a súkromie z dreva. 

Čo ešte sme stihli?

Park SNP (Bôrik)

Oáza ticha nad mestom. Pamätník padlým v SNP, lavičky, zeleň, rodiny, bežci, staré dámy so psíkmi, zopár zaľúbencov a my dvaja, kolobežky opreté o strom a hlavy v oblakoch. Ak si chcete oddýchnuť od dlažby, betónu a histórie – choďte sem. Naozaj.

Žilinská synagóga

Funkcionalistická krása, dnes galéria. Práve prebiehala výstava súčasného umenia. Silné, zvláštne, zaujímavé.

Národná ulica

Malá, ale kľúčová – obchodíky, second-handy, galérie, ľudová jedáleň, Bernard, kníhkupectvá a miesto, kde vás možno zastaví študent s petíciou alebo pouličný hudobník s gitarou, čo má len jednu strunu.

Potom už len železničná stanica. Ale aj tá má svoje špecifikum. 

Všimol som si to už pred veľa rokmi a platí to dodnes. Nástupištia k prichádzajúcim vlakom tu zásadne oznamujú iba tri minúty pred odchodom. Pripraviť sa, pozor, štart. A tak sa vám často stane, že sa v podchode pretĺkate v davoch vystupujúcich i utekajúcich na vlak, medzi kuframi, batohmi, kočíkmi, deťmi… Najviac si to užijú starenky s ťažkými taškami a prirodzene my s bicyklami.

Čo netreba v Žiline obísť?

• Mariánske námestie – cez deň aj večer, vždy má čaro.
• Burianovu vežu a medzierky – historická duša mesta.
• Farský kostol + Hlinkovo námestie – formálna tvár Žiliny.
• Park SNP – miesto pre pauzu, reflexiu a keksík.
• Hrad Budatín - ktorý sme navštívili včera,
• Synagógu – netradičné, vizuálne silné, vždy trochu mimo hlavný prúd.,
• a samozrejme – ak bicyklujete - cyklotrasu a pumptrack pod mostom, lebo aj história potrebuje kontrast.

Cyklomagistrála Žilina Rekapitulácia

Tretí výlet bol krátky, ale zato plný mestských zážitkov. Trasa: VN Žilina – Budatín – pumptrack – centrum Žiliny a pamiatky

• Počet kilometrov: asi 10, ale pocity ako po 50.
• Počet kolízií s dlažbou: 3.
• Napomenutia od železničiarov: 2
• Pekné baby: veľa
• Počet miest, kde sme si povedali „sem sa vrátim“: minimálne 3.
• Skvelé jedlo: Indická reštaurácia Makalu

Príspevok Kostkovic Žilina: Divoký pumptrack, cyklomagistrála Žilina mesto a jeho tri centrá zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

"Keď nevieš po ránu kam ísť – choď tam, kde je káva. A ak je po ceste kaštieľ, ešte lepšie." Tento výlet mal byť pohodový, nejaké kaštiele, krásna cyklotrasa, vietor do chrbta a po dobrom súste vlakom naspäť. Kolobežkou do Bytče po Vážskej cyklomagistrále ponad Hričov. Povedali sme si – žiadne kopce, len kultúra, káva a kolobežkový relax.

A ako to dopadlo? 

Začiatok trasy bol ako scéna z videohry – viadukty, podjazdy, mosty, kruháče a cestičky, ktoré začínajú aj končia pod diaľničným múrom alebo železničným prejazdom. Navigácia nám hlásila: „Odbočte vľavo a skočte do strže.“

Dopravný labyrint Žiliny 

Ako kolobežková odysea. Preplietli sme sa popod stanicu cez nástupištia. Developerským chaosom v štýle trikrát zablúdiť, raz trafiť, sme sa akosi premotali cez obmedzenia, zákazy a príkazy okolo MŠK Žilina a Treska baru. Dva podchody a nadchod, most a podchod až na cyklotrasu, ktorá bola prirodzene kvôli prestavbe uzavretá. 

Temer Kafkovský príbeh. Obchádzka, naspäť, druhý pokus, most a ďalší podchod. Excelentné grafiti. Cesta von a ďalšia bariéra. Železničná trať vo výstavbe. Ďalší podchod, nový čistučký, prázdny. Nikde ani nohy. Ani sa nečudujeme. Kto by sem trafil. Vyjdeme von na druhej strane. Toho prenášania kolobežiek už máme fakt plné zuby.

Konečne vidíme bránu a park Budatínskeho hradu. Chyba lávky. Vchod pre zamestnancov. Značenie žiadne. Otočka. Hybaj naspäť. Prešli sme o dve ulice ďalej a konečne vchádzame do parku Budatínskeho hradu. Ak sem pôjdete, zoberte si radšej taxi. 

Budatín: Káva a park, ktorý si zapamätáš

Po pár kilometroch (a viacerých zakopnutiach o obrubníky) sme dorazili k Budatínskemu hradu, ktorý stál za to. Aj keď sme tentokrát dnu nešli (plán dobyť Bytču bol neúprosný), obzreli sme si unikátnu zbierku drotárskych artefaktov. Veď kde inde si pozrieť medeného kohúta na vešiaku, ak nie v Budatíne? Nazreli sme aj do kaplnky a vypili v Bastione skvelé presso so štrúdľou.

Pekelný dvaapolkilometer

Z Budatína sme sa optimisticky napojili na obchádzkovú cyklistickú trasu cez Považský Chlmec. Ak vám niekto povie, že južná trasa nie je dosť využívaná, je to kvôli tomuto úseku. Cez dedinu, kde na pol trase neboli ani chodníky, nás niekoľkokrát míňali kamióny v takej blízkosti, že by som sem rodinu s deťmi ani náhodou nevpustil. 

Konča dediny začala konečne oddelená cyklotrasa, ale aká. Taká slovenská, národná a žiadna iná. Tristo metrov, rozbitý asfalt, tristo metrov cesta., tristo metrov šotolina a rozbitý asfalt, ďalších 300 metrov cesta, slepý poľný chodník, akási kaplnka... Stratili sme nervy a vybehli radšej znovu na cestu. Opäť tirák. Opäť nám s úsmevom oškvrčal lýtka. Bavil sa, aj nám zamával.

Takto to išlo až do Divinky, kde sme radšej odbočili ku krásnemu ale polorozpadnutému kaštieľu v Divinke. Dnes je opustený, ale stále pôsobivý. Postavený niekedy v 18. storočí, dnes už čaká na lepšie časy (alebo developera). Miestni tvrdia, že ho kedysi navštívila aj samotná cisárovná Sisi. Vzhľadom na stav budovy si skôr myslíme, že tam komsomolci urobili sklady a maštale.

Hričovská priehrada

Je jedna z menších ale strategických častí Vážskej kaskády. Postavili ju v roku 1957 ako prvú zo série Vážskej kaskády. Dodnes nonstop beží a produkuje elektrinu.

Cyklotrasa jej severnou stranou bola ozajstný adrenalín. Pokiaľ sem neprídu nejaké eurofondy, neverím, že si túto trasu ešte niekedy zopakujem. Na jej konci pri priehradnom telese Hričovskej priehrady nás čakal symbolický kríž.

Mimochodom, vedeli ste že Váh je najdlhšia slovenská rieka (403 km) a vďaka systému kaskád je aj energeticky najvyužívanejšia? Je na nej 22 vodných elektrární!

Cyklotrasa Hričov Kotešová

Aká to premena. Znovu v Európe. Ak okolo priehrady boli pekelné podmienky, tu nastal naopak úplný raj. Cyklotrasa z EU fondov medzi kanálom a starým tokom Váhu od Hričovskej priehrady po Kotešovú bola najpríjemnejším prekvapením našej trojdennej kolobežkovej odysey. A ak sa sem niekedy vrátime, tak najmä. kvôli tomuto úseku.

Dokonalý asfalt, po ktorom sa kolobežky kĺžu samé, ticho a pokoj osamelého miesta. Odbočili sme k rybníku, kde som si romanticky pomyslel: “Tu by som chcel mať chatu.” Ale to si povie kadekto.

Ak kaštieľ v Divinke bol vybývaný, kaštieľ v Kotešovej bol solídne zrekonštruovaný. Elegantná budova, udržiavaný park, kedysi patril šľachtickému rodu. Dnes ho ktosi súkromne zrekonštruoval. Síce nie je prístupný verejnosti ale aspoň ho niekto zachránil.

Dnu sme sa nedostali. Ani v krčme naproti sme sa nenajedli. Otvárali až po druhej. Zachránili to kartóny miestnych štamgastov pred COOP obchodom, kde sme sfúkli plechovicu Krušovíc za pekných 49 centov.

Židovský cintorín

Poslednou zastávkou na jazde kolobežkou do Bytče popri Váhu (aspoň sme si mysleli) bol opustený židovský cintorín. Zachovalý a dôstojný. Pripomína silnú komunitu, ktorá tu žila pred druhou svetovou vojnou. Okrem náhrobkov sme našli aj pamätnú tabuľu obetiam holokaustu. Krátka pauza na ticho.

Možno tu stojí ako memento, práve vedľa rodiska človeka, ktorý bol za deportácie židovského obyvateľstva a viac ako 42 000 obetí upálených v Oswienčime najviac zodpovedný.

Bytča

Mesto, kde história nie je len kulisa. Vchádzame po hrádzi do Bytče, cieľa našej dnešnej výpravy. Centrum je pekné, kompaktné, upravené a prekvapivo živé. Zrekonštruované meštianske domy ukrývajú kaviarne, pekárne i cykloobchod, v ktorom si hneď dofukujem kolesá a kupujem zvonček. Prešli sme všetko – pomaly, s rešpektom aj unavenými kolenami. 

A potom - konečne poriadny teplý obed a studené pivo. Obsluha nám ponúkla chutného moravského vrabca za dobré peniaze. Nesnažila sa nám predať národné bryndzové halušky za skvelých 18 eur – čo po skúsenostiach z Malej Fatry berieme ako dôkaz bytčianskej pohostinnosti a autenticity.

Dominantou mesta je renesančný kaštieľ, ktorý dal postaviť Juraj Turzo v 17. storočí. Je to jedna z najvýznamnejších renesančných pamiatok na Slovensku. A čo viac – v jeho Sobášnom paláci sa kedysi konali svadby najvyššej šľachty, ktoré trvali aj niekoľko dní. Dnes sa tu robia svadby, výstavy a sem-tam aj koncert.

Viete o tom, že Bytčiansky sobášny palác je jeden z mála zachovaných renesančných svadobných palácov v strednej Európe vôbec?

Popod Váh, ponad Váh

Málilo sa nám, tak sme sa vybrali na hranice Bytče a cez nejaké pole s repkou sme sa dostali k tunelu pod Váhom. V železničnom tuneli som už bicykloval, ale v tuneli pod riekou ešte nie. Tak sme sa dostali na sľubný koniec alebo začiatok.

Práve tu sa totiž buduje ďalší úsek cyklotrasy z Považskej Bystrice, ktorý si určite budúci rok prejdeme. Naspäť štýlovo po lanovom moste. 

Naspäť vlakom: S kolobežkou a otázkami

Je už Kostka kolobežka bicykel a bude treba platiť? Cestu naspäť sme si už zjednodušili – vlak z Bytče do Žiliny. Na kraji mesta zisťujeme, že jeden vlak nám práve odišiel a ďalší príde o hodinu. Na stanicu je to údajne kúsok. Slovo dalo slovo a už nám u Záhradkárov točili orosenú desinu. Dali sme sa do čulej debaty s kočkou na vozíku, ktorá v rámci paraolympiád tríme v ruke luk a šíp. Zmeškali sme jeden vlak a skoro by sme zmeškali aj ten druhý.

Nie. Za desať minút na stanicu rozhodne ani na kolobežkách neprídeš. Ani sme nestihli zložiť kolobežky a vlak už brzdil v stanici. Lístky online a už sme len z okna pozorovali, kade sme celý deň polietali. Nakoniec propagačná jazda námestím Andreja Hlinku a gauč.

—---------------------

Kolobežkou do Bytče: rekapitulácia

Trasa: Žilina – Hrad Budatín – Bastion – Hričovská priehrada – Divinka – Kotešová – Bytča – vlakom späť.

Tento výlet kolobežkou do Bytče bol ako z Kafkovho románu: prechod mestom, kde každých 300 metrov prebieha nejaká stavba – diaľnica, železnica, tunel, alebo aspoň čosi rozbité. Skutočne pekelná časť je prechod k Hričovskej priehrade. Ak bicyklujete s deťmi, radšej sa tomuto úseku vyhnite. Do Bytče sa budúci rok vrátime. Hneď ako dokončia rozostavaný cyklo úsek Považská Bystrica - Bytča.

• Dĺžka aj s odbočkami a zachádzkami: cca 35 km
• Kultúrna nálož: 4 kaštiele, 1 cintorín, 1 espresso, 3 pivá
• Vzdelanie: výrazne rozšírené
• Počet náhodných kolobežkových závodov s deťmi: 2
• Počet obdivných pohľadov na naše kolobežky: 27
• Počet preklínaní Hričova: 5
• Počet stratených okuliarov: 1

Príspevok Kostkovic Žilina: kolobežkou do Bytče cez Hričov a Bastion zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Na kolobežke sa človek cíti slobodne. Aspoň do momentu, kým mu nedôjde dych a nepochopí, že v Strečne si pivo nekúpi. Prichádzame do Žiliny ranným Považanom. Nezaháľame. V penzióne pri stanici skladáme na recepcii bágle a vyrážame. Cieľ? Starhrad a Strečno cez VN Žilina kolobežkou. Objaviť, čo všetko sa skrýva za Vodným dielom Žilina, ktorého dokončeniu som bol v roku 1998 sám svedkom.

VN Žilina

Voda, vtáky a vietor v protismere. Vodné dielo Žilina je technická lahôdka. Ako jediná priehrada na Váhu má plne ekologickú vodnú elektráreň so štyrmi Kaplanovými turbínami. Produkuje čistú energiu a pritom stále dovoľuje rybám plávať hore Váhom – majú tam rybí prechod, čo je vlastne niečo ako výťah pre kapre. Po bokoch z EU fondov vybudovali luxusné asfaltové cyklotrasy, ideálne pre bicykle, korčule, kolobežky… aj pre nás.

Na severnej hrádzi nás vítal vietor. Nie spredu, nie zozadu – klasicky zboku, aby to bolelo všade. Prechádzame okolo Kie až do Varína, kde by mala byť odbočka na nový Žilinský cyklohighlight: 26 km cyklotrasu do Terchovej. Ešte sme sa priehrady nenabažili, tak výhľady stoja za to: zrkadlová hladina, vodné vtáctvo, horské panorámy. Proste National Geographic pre slovenských dôchodcov.

Nezbudská lúčka

Kvetinky a nostalgické prestávky s fotením. Z VN sme sa odpichli smerom na Varín a zastavili sme sa až v krčme za stanicou v Nezábudskej lúčke. Martiner za 1,40€ je pre Bratislaváka rozhodne jeden z dôvodov na stopku. Na chvíľu si tu oddýchla nielen naša duša, ale aj sedacie svalstvo.

Potom už nás čakala Nezbudská lúčka – miesto, kde sa vraj chodili bozkávať prvé lásky. Asi sme prišli mimo sezónu, lebo jediné čo sme tu okrem kvetov, kliešťov, váhu a nekonečnej lúky objavili, boli parkovacie tabule so spoplatnením na každom kilometri.

Starhrad (Starý hrad)

Výšľap do histórie s trochou potu. Až za ohybom Váhu prišla prvá tlačenica. Starhrad. Oficiálne Starý hrad, ale žiadny z nás ho predtým nevidel, takže pre nás to bol nový objav.

Hrad sa prvýkrát spomína v roku 1321, keď ho vlastnil Matúš Čák Trenčiansky. Postavili ho ako strážny hrad nad Váhom – aby každý, kto išiel z juhu na sever alebo opačne, musel slušne zaklopať a zaplatiť clo. V 17. storočí ho však nahradil modernejší Strečniansky hrad a Starhrad postupne upadol – dnes z neho ostali len ruiny, ale aké! S výhľadom, ktorý stojí za každú kvapku potu.

Dychčiac a opierajúc sa o kolobežky sme našu výpravu prirovnali k výstupu na Monte Zoncolan – s tým rozdielom, že tu sa nikto nehral na hrdinu a kolobežku tlačili všetci: kávopiči aj makači.

Traduje sa, že kedysi tu hľadali poklad templárskych rytierov. Našli sme len kôpku hrdzavých konzerv. Niektorí nadšenci tvrdia, že pod Starhradom sa nachádzajú tajné pivnice spojené s jaskynným systémom. My sme okrem prázdnej fľaše borovičky a verejnej pokladničky nič nenašli. Poctivo sme vyniesli po kameni a prispeli pár eurami (keď už našej ministerke ne kultúry obnova hradu za to nestojí)

Johny sa kasal, ako to dá kolobežkou dole z hradu. Potom akosi vymäkol. Ale chápem ho. Jeho vrodená skromnosť mu nedovolila, aby ma predbehol a bol lepší ako ja. Z výšky sme sa spustili naspäť k Váhu a zamierili do Strečna.

Hrad Strečno

Tam už nás vítal majestátny Strečniansky hrad, ktorý poctivo zrekonštruovali. Pôsobil na nás ako Slovenský Disneyland pre milovníkov histórie. Pôvodne slúžil ako vojenská a obchodná stráž. V 17. storočí tu vládla Žofia Bosniaková, známa ako „svätica zo Strečna“. Jej zachované telo vystavovali v kaplnke až do roku 2009, keď ho nejaký šialenec podpálil. Dnes je v podobe repliky v kaplnke zasa – na pamiatku.

V hrade a múzeu sú expozície zbroje, dobových zbraní a histórie okolitého kraja. My sme si hlavne užívali výhľad na Váh, ktorý tam dole meandruje ako had. Pre krátkosť času sme prehliadku hradu vynechali. Spustili sme sa radšej na Paseky.

Tip: Najkrajšie fotky hradu Strečno urobíte práve z Nezbudskej lúčky.

Archeopark Paseky

Zjazd z hradu na Paseky je pre kolobežkára nirvána. Archeopark síce nie je tak známy, ale určite stojí za krátku zachádzku. Je to replika slovanského osídlenia z 9. storočia, kde môžete vidieť, ako sa kedysi žilo. Bez elektriny, bez mobilov a bez bicyklov a kolobežiek (tragédia). Občas tu organizujú historické festivaly, dobové bojové ukážky alebo remeselné trhy. My sme tam našli ticho, pár rekonštruovaných dreveníc, vodu do fľaše a krátku úľavu pre naše unavené kolená.

Strečno

V Strečne ťa nechajú zomrieť hladom. Popri niekoľko rokov zatvorených pltiach (údajne málo vody) sa vraciame na Vážsku cyklomagistrálu. Máme veľký sen. V Strečne sa chceme dobre najesť. Prejdeme polku cyklotrasy, nádherné kvetinové záhony, záhradky, vodné tône a... ani jeden bufet. V panike schádzame do dediny. Prvá Pizzeria zatvorená, posielajú nás kamsi do centra na zmrzlinu.

Druhá pizzeria až na konci dediny. Terasa je síce otvorená ale nikde ani duše. Žije vôbec v Strečne niekto? Opúšťame prázdnu terasu, Hneď vedľa vidíme ďalšiu tabuľku Śariš. Ale pizzeria Sofia už má svoje dni evidentne zrátané.

V hladovej panike a s akútnym nedostatkom piva volíme návrat na cyklotrasu. Vidíme slnečníky. "Hurá." Dokonca je tam aj nejaká pani.

“Dnes fučí, mám zatvorené. Ale skúste zajtra alebo na Mojšovej lúčke.” hovorí nám s úsmevom a my rýchlo opúšťame Strečno.

Návrat do Žiliny

Naspäť do Žiliny sme sa vracali okolo južnej strany vodného diela. Bol tu pokoj, pre nás až priveľký: "Kráľovstvo za pivo, pizzu alebo aspoň klobásu." Konečne nám prial vietor od chrbta – alebo sa nám to len zdalo po tých 30 kilometroch. Míňame chatové osady, malé súkromné plážičky ale naplniť bruchá sa nám podarilo fakt až na terase Mojšovej Lúčky.

Kto by si pomyslel, že keď si dvaja seniori kúpia kondičné kolobežky, skončí to výpravou ako z dokumentu National Geographic? Niežeby sme objavovali Moravskú Amazóniu – ale povedzme si úprimne, kto raz prežil výšľap na Starhrad s kolobežkou a s prázdnou termoskou v batohu, už ho nič nerozhádže.

Naše telá kričia gauč, ale my odpovedáme cyklotrasa! Pred priehradným telesom nás ešte zaujal pump track areál a potom sprcha, Veltlín a makový moravský koláč.

Strečno cez VN Žilina rekapitulácia

Trasa: Žilina – Varín – Nezbudská lúčka – Starhrad – Strečno – Archeopark Paseky – späť po južnom brehu VN Žilina

• Dĺžka: cca 32 km
• Prevýšenie: dosť na to, aby sme si to na kolobežke zapamätali
• Zážitky: 10/10
• Počet odrenín: 1
• Pocit z Martinského piva za 1,40€: jedinečný
• Počet hlaďákov: 3
• Počet nádherných výhľadov: nepočítane
• Počet sťažností na kolená: tiež

Príspevok Kostkovic Žilina: Starhrad a Strečno cez VN Žilina kolobežkou zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Lac Mont Cenis (taliansky: Moncenisio) je horský masív (3,612 m n.m.). Zberné jazero a priesmyk sa nachádzajú vo výške 2081 m n.m. a spájajú francúzske Savojsko s talianskou Susou. Mont Cenis bol jedným z najpoužívanejších alpských priesmykov až do 19. storočia. My sme sa rozhodli dostať sa na Lac Mont cenis na bicykli.

V stredoveku prechádzali pútnici cez Moncenisio a údolie Susa do Turína po ceste zvanej Via Francigena s konečným cieľom v Ríme. "Aby to bolo za nami." Modlili sme sa podobne ako oni. V roku 1414, Niccolò III d'Este, markíz Ferrara cestoval na tejto trase po návrate z Paríža po stretnutí s Karlom VI. Col du Mont Cenis označil za „dobrý výstup a zlý zostup“. My sme toto označenie trochu popravili: "Zlý výstup, nádhera hore a ešte horší zostup". 

Na Francúzsko tadeto tiahol i mocibažiaci Napoleon. Monte Cenis bol údajne aj priechodom, ktorý Hannibal použil na prekročenie Álp.

Cesta po ktorej si priesmyk zo Sussy vyšliapeme bola postavená v roku 1806. Popri nej vznikol aj monumentálny Frejus rail tunnel. 27,4 km dlhý železničný tunel spájajúci Chambery a Modane z Bardonecchiou a Saint Jean de Maurienne, mesto pod Galibierom. Tunel prechádzajúci popod celý masív, premávku na ceste značne odľahčil a vytvoril tým z cesty ideálnu cyklotrasu.

Z Bardonecchie do Susy

Vyrážame z kempu skoro ráno. Je júl, ale užijeme si aj rukávniky. Prvá etapa je temer kilometrový padák z výšky 1250 m.n.m. na 500 m n.n.

Zatvrdnutí ako dobre odstáta údená krkovička. Kým prídeme do Susy ledva pretočíme nohami. V údoliach je ešte po ránu kosa ako sa patrí. Berty neznalý trasy a výškového profilu si pochvaľuje: "Takto by to mohlo byť každý deň." To ešte nevie čo ja viem. Pred nami je 80 km s celkovým prevýšením (ááááách) 2934 m. Podľa odporúčaní skúsenejších viem, že keď uvidíme priehradné teleso a elektráreň, máme v podstate vyhraté. Jedny serpentíny a sme hore.

Susa je dno. Absolútne dno dnešnej jazdy. Berty naháňa ale ja stále viac zvažujem Cappucino prístup, tzn. odstaviť bicykel dakde na terase, dať si talianske espresso, zmrzlinku a na celý výstup sa vys...ť.

Vyrážame na Mont Cenis

Preveriť nás majú už prvé zákruty. Nie, že by sa nedali. 9% stúpanie, ale furt. Furt. Nepovolí ani na meter. Toto  je už iná poézia ako padák z Bardonecchie. 

Som dobrý matematik a tak počítam, 2093-530=1563. Pokiaľ nebude žiaden brdok. Potom ešte kilometrový výstup naspäť. Je to o hlave a som rád, že na to nie som sám.

300STOP 300STOP

Po tom zostupe som riadne vytvrdol. Stále mám chuť zastaviť a vydýchať sa. Ak nie ja, morálku kazí Berty. Nakoniec pochopíme, že bude lepšie ak si nebudeme dýchať na chrbát, dáme si trochu priestor a pôjdeme každý sám. Pre toho prvého je to vždy motivujúce. Nechce stratiť náskok. Pre toho druhého naopak.

Volím stratégiu zastaviť každých 300 metrov. Výškových. 5 zastávok musí stačiť. Výstup nám ponúka nekonečné panorámy na okolité masívy i do doliny. Miestne "Casy" zas hovoria čo to o veselej minulosti.

Prvá demoralizácia nastáva už po prvom nastúpanom kilometri. Zneužívame prírodu. Berty začne prvý: "Asi bude pršať, možno by bolo lepšie sa vrátiť." "Dajme ešte čosi a uvidíme", kontrujem.

Po ďalších 300 výškových sa situácia obracia. "Ísť do tých mračien je nezodpovedné, otočíme?", skúšam teraz ja. Berty získal svoju chlapskú hrdosť: "Ani bohovi, už to dáme."

Nie jedna. Dve.

Takto sa vzájomne hecujeme, až kým neuvidíme elektráreň. Konečne hore. Ale červík vŕta. Čosi tu nesedí. Elektráreň je nejaká malá, mala byť vrcholom cesty a GPS ukazuje ledva 1700 m n.m. Veľká zrada. Toto nám nikto nepovedal, toto je talianska elektráreň. Tá malá, o ktorej nevieme. Keď sa k nej priblížime zbadáme záverečnú stenu. Prúser. Inak sa to nazvať nedá.

Keď som začínal, takéto pohľady ma dokázali zlomiť. Dnes zo skúsenosti viem, že kde je stena, tam sú serpentíny. A kde sú serpentíny (pokiaľ nie si na Zoncolane alebo Kitzbuhellhorne), tam je pohoda. V zákrute sa vždy vydýchaš.

Ten pohľad keď sa dostanete na hornú hranu vám prajem. Mont Cenis na živo je impozantné. Už ten pohľad nám dodá toľko energie, že zrazu zľahka vyšliapeme aj posledných 150 výškových do hornej úvrate priesmyku. Je tu kostolík a veľmi lokálna krčmička s terasou. A na terase sedí Igor s Tomášom a tlačia nejaký šalát.

Alpské cyklistické priesmyky

• jazero Mont Cenis
• Sestriere

Lac Mont Cenis

S hrdosťou v pohľade to púšťam k terase. Skáčem z bicykla, dvíham ho nad hlavu a od radosti kričím: "Mont Cenííííís".

Všetci na terase sa rehocú. "Je tu niečo na smiech?" Obzerám sa. Sadám k Tomymu a Igorovi, objednávam pivo a šalát, keď prichádza Berty. Zlieza z bicykla, dvíha bajk nad hlavu a reve: "Mont Cenííííís". O chvíľu prichádza ďalší cyklista. Míňali sme ho nad priehradným telesom. Mal kŕč v lýtku a mlel z posledného. Teraz vyzerá lepšie. Zdvíha bicykel nad hlavu a kričí: "Mont Ceníííís". Smejem sa s ostatnými. Začínam chápať tradíciu.

Rýchly zostup

Búrka nás zhodila rýchlejšie ako sme čakali. Ani sme nedojedli keď padli prvé kvapky. Padať v daždi a búrke na cesťáku jeden a pol výškového kilometra sa nikomu nechce. Najmä ak ťa potom čaká ďalších 900 výškových metrov naspäť hore, pod sprchu a do teplej postele, do Bardonecchie. Ani nemám čas preverovať či karbónový rám priťahuje blesky a elektrinu.

Vyskakujeme na bajky a letíme dole. Fotky? Zabudni, pozri sa na mraky za seba. Cestou dole atakujeme 50km/h v daždi. Prší stále viac. Furt lepšie ako v búrke. Zastavujeme premočení do nitky až v Suse.

Ďalší legendárny výšľap za nami. Ak to dal Hannibal zo slonmi, bol by čert aby sme to my vzdali. Len pre úplnosť dodávam, že prechod nieje celoročne otvorený. Dostať sa tam môžete iba v lete, od 15. mája do 31. októbra.

Príspevok S Bertym na Lac Mont Cenis: Kadiaľ už aj Hannibal chodil zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Slza a slučka. Máš už toho plné kecky. Aj cukor, ionťák a nadávky ti došli. Niekoľko kilometrov v 12% stúpaní v tvare lana a na konci 2 kilometre dlhá slučka v tvare slzy, obchádzajúca vrchol Cime de la Bonette (2,860 m n.m.) z oboch strán. Cesta k priesmyku sa pod vrcholom rozdvojuje a vy sa modlíte, aby ste si vybrali ten správny, menej strmý smer. Col de la Bonette. S TdF na najvyššiu cestu Európy.

Taký pohľad a emócie sa vám naskytnú pred cieľom, po vystúpaní temer 1600 výškových metrov. Col de la Bonette je oficiálne najvyššia spevnená cesta v Európe. V roku 2008 a 2015 tadiaľ viedli trasy Tour de France. Cime de la Bonette je skúška morálky.

Giro vs TdF

Každý nadšený "Stravoholic" - cestný cyklista, by mal Tour de France aspoň raz za život absolvovať. Sú na to 3 skvelé dôvody:

1. Francúzi majú skvelé vína.
2. Francúzi majú skvelé syry.
3. Francúzi pečú tie najlepšie bagety na svete.

Nie. Nechcem tým povedať, že Giro d Italia nemá patričnú cyklistickú prestíž. Pre účasť na Gire sú v hre úplne iné dôvody:

1. Taliani majú to najlepšie presíčko za euro na svete. Kdekoľvek na pumpe. Kam sa Francúzi hrabú.
2. Vilko miluje taliansku zmrzlinu a my máme radi Vila.

Col de la Bonette

Po prvom výstupe na Col de la Bonette som si okrem kilogramu magnézia, dvoch pív a sedem zmrzlín tiež naštudoval problematiku výškových metrov. Zistil som, že informácia o najvyššom priesmyku v Európe je CykloHOAX.

Poznámka: CykloHoax (anglické slovo hoax označuje podvod, žart) je klamná správa s cieľom pomýliť alebo zneistiť nadšeného Stravoholika, aby namiesto skutočných 3 najvyšších vrcholov, zdolal iné, menej významné ciele, so zámerom zamedziť mu zapísať sa do análov slovenskej amatérskej cyklistiky.

Je Col de la Bonette skutočne najvyšší priesmyk?

Priesmyk Col de la Bonette stúpa totiž iba do 2715 m.n.m. A my poznáme minimálne tri Alpské prechody, ktoré míňajú vyššiu nadmorskú výšku. Sú to: Col de l'Iseran (2770 m), Stelvio Passo (2757 m) a Col Agnel (2744 m). Ak hovoríme o Európe, je tu aj cesta k Velete (Sierra Nevada, Španielsko), ktorá dosahuje úctyhodných 3,392 m.n.m. Tá ale nemá po celom povrchu asfalt.

Priesmyk Col de la Bonette teda nie je najvyšší priesmyk, ale cesta ktorá obchádza vrchol je určite najvyššia asfaltová cesta. Vysvetlenie: Cime de la Bonette 2860 m.n.m. je vrchol, ktorý však cesta obchádza a jej najvyššia úroveň je vo výške 2802 m n.m. 

Každopádne výstup z Jausiers, odkiaľ sme štartovali vyžaduje vážny rešpekt. Mestečko Jausiers je bránou nielen pre Col de la Bonette, ale aj na niekoľko ďalších nádherných priesmykov, ako sú Col de Large, Col de Cayolle, Col de Allos, či Col de Vars, ktoré Tdf pravidelne zaraďuje do menu. (Trasy zo stravy nájdete v linkoch)

Z Jausers na Col de la Bonette

47 km a vyše 1700 m prevýšenia. Prečo človek niečo také vo svojom voľnom čase dobrovoľne podstupuje? A ešte si za to platí.

Nedávno jedna komerčná televízia v teleráne uvádzala zdolanie Álp veľkými slovami:

"A teraz príde človek, športovec na slovo vzatý. Predstavujeme vám niekoho, kto sa dostal na dvoch kolesách až na vrchol najvyššej cesty Európy, Stelvio pass."

"Nevídali", myslím si: "Ja poznám stovky takých cyklobláznov, sám som to dal 4x :-)". A vtedy to prišlo. Veľká pauza. Vyšiel chlapík v koženej obitej bunde, zamával do kamery a zaťal: "Bol to výkon môjho života. Ledva som ten ťažký stroj udržal. Spojka preklzovala, ale udržal som to, klopil v každej zákrute a dal..."

Skoro som išiel do kolien. "To fakt? Toto?" To v tej Markíze už nadobro zblbli? - malá sarkastická vsuvka

Biker vs biker

Cestou na vrchol sme stretávali desiatky cyklistov. Ale tiež stovky skutočných športovcov: bikerov - motorkárov. Skoro nás dali zopár krát dole. Boli všade. Boli rýchli. Podávali svoj životný výkon. Nespadnúť, správne zaradiť, naklopiť, udržať plyn, aby spojka nepreklzovala, ...

Nie je jednoduché nastúpať najvyššiu cestu sveta. Ale dosť žartov.

Nakoniec sme hore vyšli všetci. Motorkári, aj my cyklisti. Hoci trochu pomalšie. Nie sme až takí športovci. Radosť hore sme však mali všetci preveľkú. Zdolali sme najvyššiu cestu Európy.

O zábavné finále sa postaral opäť motorkár. Odstavil svoju strojovňu, prišiel ku mne a spýtal sa, či si môže poťažkať bycikel."Kľudne", vravím s úsmevom.

Chlapík nelenil, vyzliekol koženú bundu, zdvihol môj bicykel nad hlavu a ... čajočka ho zo zadného sedla jeho strojovne cvakla. Aj takéto zážitky cyklistika na streche Álp prináša.

A ako rozoznáte športovca cyklistu od športovca motorkára hore?

Cyklista sa zubí a rehoce od ucha k uchu. Je šťastný, mokrý, vyčerpaný, objíma sa, fotí sa. Tlačí zbytky lepeňákov a regener tyčiniek. Motorkár si zapáli cigaretu, prejde sa hore dole zopár metrov, spraví si selfie a frčí ďalej.

Aj vďaka Saganovi sa Stará dáma (TdF) teší aj u nás na Slovensku nebývalej publicite. I zato mu držíme palce a máme ho radi.

Viac o Alpských priesmykoch

• Lac Mont Cenis kadiaľ už aj Hannibal chodil
• Mortirollo pass cyklistické peklo Bormia
• Passo Gavia Lombardský gigant
• Mt. Zoncolan brána do pekla

Príspevok Col de la Bonette. S TdF na najvyššiu cestu Európy zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

Plum... štupeľ je vonku. Rosé na na Col du Galibier: cyklovýšľap cez legendárny priesmyk, ktorý je načastejším horským cieľom v Tour de France. Môžete sa naň dostať z Brianconu cez Lautaret, alebo zo Saint-Michel-de-Maurienne cez údolie Valloire a Col Du Telegraphe. Skúsil som obe cyklotrasy. Sú fantastické.

Farby a vône

Tie nádherné podvečerné do tepla zafarbené pastelové tóny slnka odrážajúce sa na rozvírenej hladine. Točíš, pozeráš a vychutnávaš si to. Do diaľky sa vinie cesta do horského priesmyku Galibier.

Existuje zopár hviezdnych cyklistických priesmykov, na ktoré nezabudnete. Col du Galibier je jedným z nich. S výškou 2 642 m, bol dlho najvyšším vrcholom Tour de France.

Vône. Všade naokolo. Kravičky sa pasú, poľné kvetiny, sýto zelená tráva plná šťavy a života. Kyslík atakuje bránicu. Privoniaš pozornejšie. Opäť zakrojíš a znova zatočíš. Ovoniaš. Vôňa Savojska. 48 mesačný plesnivý Reblochon a ružový špeciál pre túto chvíľu.

Gamay a Mondeuse. Neobvyklá zmes týchto dvoch odrôd dáva príjemnú ovocnú ružovú farbu nápoju, ktorá sa veľmi ľahko pije. Nádherné strieborné odtiene, dlhá a hladká dochuť sa otvára náznakmi hroznovej šťavy a končí minerálnym nádychom. . Žiadne škrabanie a pachute. Chcel som šampióna a dali mi ho.

Teraz tu sedím, pozerám do troch dolín a vnímam tú krásu naokolo všetkými zmyslami. Cyklovýstup, priesmyk aj vrcholové fotenie mám už za sebou. Bol to môj tretí výstup na Galibier, kultovú horu TdF. Tentokrát z Telegraphu.

Výstup zo Saint-Michel-de-Maurienne

sa zdá náročnejší ako z Briançonu. Spodná časť výstupu prechádza serpentínami zväčša lesom. Aby ste sa vôbec dostali do Valloire k úpätiu samotného Galibieru, musíte najprv zdolať Col du Télégraphe, ktorý je sám osebe vo výške 1500 m n.m. Zastavte a odbočte. Výhľady z pevnosti stoja za to. Aj si odfúknete. Zdolávate predsa dva kopce za sebou. Výstup v horských sedlách je už čistou pastvou pre oči.

Savoy Rosé

Milí a ochotní. Prvý štvrťkilový zárez syrom som chcel iba zviezť dole pod dresom. Upotený dres, plesnivý syr. Smrad ako smrad. Po týždni to vydá. Napadlo ma posilniť sa už hore, pred zostupom. A potom som to zbadal. Savoy Rosé. Favorit z roku 2014 v Hachette Wine Guide. Francúzsky viem iba poďakovať. Ale hostinská pochopila hneď: „Glass and corkscrew, s'il vous plaît“. Vývrtka visela na dverách. Pohár mi spakruky podala. Sadol som si von a vnímal okolie. Terasu míňali cyklisti, motorkári i zopár áut. Väčšina sa náhlila zdolať vrchol. Ja už to mám za sebou.

Sedíš. Len tak. A vnímaš tú nádheru. Nikam sa neponáhľať. Splynúť s okolím.

Byť hore je zdravé

Nadmorská výška robí zázraky s našim telom. Vo výškach nad 2000 m n.m. sa zvyšuje  množstvo  hemoglobínu  v  krvi.   Zlepší   sa   dýchacia   kapacita,   vaskularizácia   pľúc   a   svalového   tkaniva. Vyššia  nadmorská  výška  je  významným  podnetom  pre  tvorbu červených   krviniek   a   koncentrácie   krvného   farbiva.  Práve červené krvinky na seba viažu kyslík a ten následne distribuujú do celého tela. 

Slnko, mraky a nádherné panorámy. Sedím vo výške viac ako 2400 m n.m., kŕmim sa plesnivým syrom a ulievam si starého vína. Áno viem. Nemá sa to. Ale odolať tejto výzve sa nedalo. Pomaly sa zvečerieva a mne sa nechce ísť dole. Zjazd by nemalo byť ťažký. Okrem 4 km okolo Valoirre stále z kopca. Na žiletke.

Nechce sa mi odísť. Slnko stále viac zapadá nad obzor a mraky vytvárajú na okolitých svahoch neskutočné scenérie. Tie vysoké hrou tieňov na končiaroch. Tie nízke oparom.

Závidím kravám ktoré tu žijú. Možno majú život krátky ale neskutočne krásny. Sú užitočnejšie ako mnohí jedinci. Dávajú nám mlieko, tieto bohovské syry a potom ich ešte aj zjeme.

Všetko je dokonalé. A ja neviem, či budem mať ešte príležitosť sedieť tu a užívať si to ako dnes. Čas je vzácny, príležitostí a nádherných miest na Slovensku i po svete tiež. Predlžujem chvíľu o každú minútu. Atmosféru dopĺňa pocit uspokojenia z podaného výkonu: "Zase si to dal."

Nechce sa mi ísť dole. Chcem tu ostať. Ešte aspoň chvíľku.

Col Du Galibier

Col du Galibier sa nachádza v južnej časti francúzskych Álp neďaleko Grenoblu. Je to ôsma najvyššia asfaltová cesta v Alpách a súčasne najvyšší bod Tour de France. Spojuje Saint-Michel-de-Maurienne a Briançon cez Col du Télégraphe a Col du Lautaret.

Zdolávali sme ho spolu so Sporttour už 3x. Raz z talianskeho strediska Bardonecchia, cez Briancon v roku 2013 a 2x z Guillestre (cez Col d'Izoard a Lautaret) a Saint Michel (cez Col du Telegraphe) v roku 2015.

Galibier je v zime uzavretý. Kúsok pod vrcholom vedie popod priesmyk tunel.

Do Tour de France bol prvýkrát zaradený už v roku 1911. Odvtedy neuveriteľných 58x. Na južnom portáli tunela nájdete pomník Henri Desgrangemu, prvému riaditeľovi Tour de France. Svoje miesto tu má aj Marco Pantani. Na hodnote Galibieru pridáva aj fakt, že výstupy sú často etapovo spájané s ďalším legendárnym kopcom pod Lautaretom- kráľovskou horskou etapou L'Alpe d'Huez, s jeho povestným Dutch Corner.

Col du Lautaret

Z Briançonu alebo Bourg d'Oisans sa na južnú stranu Galibieru dostanete cez Col du Lautaret (2 057 m); zo St Michel de Maurienne, severnej strany cez Col du Télégraphe (1 566 m).

Ak sa zadarí počasie, výstup na Lautaret z Brianconu je nádhera. Stúpate dlhé kilometre miernym stúpaním s parádnymi výhľadmi. Krajšiu dolinu s otvorenými horskými štítmi po oboch stranách som snáď nevidel. Lautaret je tiež spojnica troch dolín s ľadovcami.

Francúzske Alpy sú krásne a dajú zabrať. Galibier je miestom, kde endorfíny, kilometre aj strava score naskakujú. Valloire je raj a kde aj krava fantasticky žije. Výstupy nie sú veľmi strmé (priemery 6-7%), ale sú riadne dlhé. Z oboch strán sú považované za highlighty TdF. Toho, čo môže nezlomný cyklista v Alpách zažiť. Počasie je v týchto výškach však dosť nevyspytateľné. Termín výstupu treba vhodne voliť podľa predpovede počasia.

GPS trás

• Výstup z Bardonecchie cez Lautaret  122km/2810m
• Výstup cez Telegraphe zo Saint Michel de Murriele 74km/2240m

Príspevok Rosé na Col du Galibier: cyklovýšľap cez legendárny priesmyk zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.